Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 295/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom

Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.

-284 z 10. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -284

z 10. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade

s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len

„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu

práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019

prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3

rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení Miroslav Duriš

(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako

žalobca domáhal proti žalovanej Sociálnej poisťovni (ďalej aj „žalovaná“) zaplatenia

náhrady škody z ublíženia na zdraví, a to z titulu náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia a z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd

Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sťažovateľovi priznal z titulu náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 32 082 eur spolu s úrokom z omeškania

a z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 26 269,04 eur.

4. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v časti

uplatnenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozsudok okresného súdu zrušil

a konanie zastavil, v časti uplatneného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského

uplatnenia zmenil tak, že priznal žalobcovi sumu 13 436,08 eur a vo zvyšku uplatneného

nároku žalobu zamietol.

5. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým rozhodnutím

odmietol z dôvodu podľa , t. j. podané dovolanie smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia prípustnosti podaného dovolania a splnenia zákonných podmienok

pre jeho podanie, čím v konečnom dôsledku najvyšší súd odoprel sťažovateľovi právo

na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

7. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že v dovolacom konaní

nemožno namietať konečné meritórne rozhodnutie, ale len nesprávny procesný postup

odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia (R 129/1999). Sťažovateľ

uvádza, že namietal rozhodnutie, ktoré nebolo meritórne, ale procesné, pretože ním došlo

k zastaveniu časti konania a z tohto dôvodu ho bolo možné subsumovať pod pojem

procesný postup v zmysle dikcie .

8. Čo sa týka posúdenia zvýšenia jeho nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia

odvolacím súdom, ktoré tento súd znížil oproti rozhodnutiu okresného súdu, uviedol,

že namietal nesprávnu aplikáciu . Krajský súd nárok posúdil v súvislosti

s právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o výške základného nároku, z ktorého

odvodil aj nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľa,

pričom sťažovateľ uviedol, že krajský súd týmto rozhodnutím nebol viazaný a otázku výšky

základného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia si mal posúdiť sám. Podľa názoru

sťažovateľa „v danom prípade sťažovateľ namietal faktický postup súdu, keď sa krajský súd

považoval za viazaný rozhodnutím orgánov žalovaného“, a preto aj tento nedostatok

v rozhodovaní krajského súdu bol spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f)

.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom

takto:

„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. – 284 zo dňa 10.12.2018 porušil

základné právo sťažovateľa , na súdnu ochranu podľa

článku 46 ods. 1 SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. – 284 zo dňa 10.12.2018 sa

zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

3. Sťažovateľovi , priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta, do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa odmietol meritórne zaoberať

dovolaním podaným sťažovateľom, ale ho podľa sťažovateľa bez zákonného dôvodu

odmietol pre jeho neprípustnosť. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne posúdil

ním uvádzané dovolacie námietky, keď konštatoval, že sťažovateľove tvrdenia nie sú

spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa .

18. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa

zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľ je zastúpený advokátom, ústavná sťažnosť má

náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;

ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.

19. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nie je zásadná odlišnosť

(m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne (, ).

20. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr.

, , , ). Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie

(obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia

s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva

sťažovateľa (napr. , ), samozrejme za predpokladu, že ide

o riešenie ústavne udržateľné.

21. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé

súdne konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom napadnutého

rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľom ako

neprípustné.

22. Sťažovateľ v dovolaní namietal dva základné nedostatky v rozhodnutí

odvolacieho súdu, s ktorými sa najvyšší súd mal v rámci dovolacieho konania vysporiadať.

Prvým bolo posúdenie otázky týkajúcej sa zastavenia konania v časti posúdenia výšky

náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ namietal, že krajský súd

nesprávne zastavil toto konanie z dôvodu prekážky res iudicata, keď o tomto žalovanom

nároku iný orgán dosiaľ nerozhodol. Najvyšší súd uviedol (bod 20 napadnutého uznesenia),

že k zastaveniu konania nedošlo z dôvodu prekážky res iudicata, ako to tvrdil sťažovateľ,

ale z dôvodu, že súd ako taký nemá právomoc o tomto nároku rozhodovať. Z tohto dôvodu

dovolací súd túto námietku sťažovateľa nemohol posúdiť ako porušenie práva

na spravodlivý proces v dôsledku procesného postupu súdu, keďže sťažovateľ nesprávne

interpretoval dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu konania.

23. Ústavný súd konštatuje, že v zmysle o sociálnom

poistení v znení neskorších predpisov, ako aj judikatúry najvyššieho súdu (napr. ,

) s účinnosťou od 1. januára 2004 o výške náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia rozhoduje Sociálna poisťovňa. O nárokoch na zvýšenie náhrady

za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa o náhrade za bolesť

a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o zdravotnom poistení, financovaní

zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní

rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení

neskorších predpisov rozhoduje naďalej súd. V tomto prípade sťažovateľ uplatnil nárok na

náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, preto krajský súd konanie v tejto

časti zastavil pre nedostatok právomoci ( ).

24. Druhá dovolacia námietka sťažovateľa smerovala proti nesprávnej aplikácii § 194

ods. 2 krajským súdom týkajúcej sa viazanosti súdu rozhodnutím Sociálnej poisťovne

o výške základu nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Dovolací súd

uviedol, že táto námietka nezakladá vadu zmätočnosti podľa , pretože

„realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci

(viď R 54/2012 a , , , ,

, , a )“.

25. K otázke viazanosti súdu rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústavný súd uvádza,

že v danom prípade je rozhodnutie Sociálnej poisťovne rozhodnutím, ktorým súd nie je

viazaný v zmysle , ale vzťahuje sa neho režim . Ide tu o otázku

prejudiciality otázok, na ktorých rozhodnutie súd sám nemá právomoc. Ak v tejto otázke už

existuje rozhodnutie iného orgánu, súd rozhodujúci v civilnom sporovom konaní ním síce

nie je viazaný, ale prihliadne naň a s jeho obsahom sa sám vysporiada. To znamená, že súd

musí v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, že takéto rozhodnutie bolo oprávneným

orgánom vydané, a následne vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu sa môže rozhodnúť,

aký záver z jeho existencie vyvodí. Musí pritom zvážiť na jednej strane okolnosti

prejednávanej veci a na strane druhej požiadavku, aby orgány verejnej moci rozhodovali

o rovnakých otázkach zásadne rovnako (porov. ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ,

J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 734 – 736.). Záver najvyššieho súdu,

že otázka posúdenia správnosti aplikácie spadá do sféry právneho

posúdenia veci a nezakladá vadu zmätočnosti podľa , je udržateľný.

Aj výklad procesnoprávnych noriem je právnym posúdením veci na účely posudzovania

prípustnosti dovolania. Ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. septembra 2019: «Otázkou relevantnou podľa môže

byť len otázka „právna“ (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá

sa odvíja od interpretácie napríklad , ,

, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie

záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka musí byť

zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní; právne otázky dovolateľom v dovolaní

nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

tohto ustanovenia.»

26. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych

záverov všeobecných súdov (, , ) a rovnako

neposudzuje správnosť vyhodnotenia prípustnosti dovolania dovolacím súdom

(, ). Účastníkovi konania v záujme rešpektovania čl. 46

ods. 1 a dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia

napadnutého dovolacieho konania ako celku. Dovolací súd sťažovateľovi zodpovedal na

jeho otázky zákonným spôsobom aj s odkazom na relevantnú judikatúru týkajúcu sa

prípustnosti dovolania a ústavný súd zhodnotil, že napadnuté rozhodnutie splnilo účel

dovolacieho konania, t. j. ak dovolateľ namietal, že došlo z určitých dôvodov k existencii

vád zmätočnosti podľa , dovolací súd uzavrel, že sťažovateľom uvádzané

okolnosti nezakladajú vady zmätočnosti podľa , a to z dôvodov, ktoré sa

nevymykajú rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.

27. Vzhľadom na uvedené závery napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu podľa

názoru ústavného súdu spĺňa ústavnoprávnu požiadavku riadneho poskytnutia súdnej

ochrany v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

28. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu