Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 295/2020
PDF · 416.34 KB
No categories available
IV. ÚS 295/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
8 Cdo 118/2018-284 z 10. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 8 Cdo 118/2018-284
z 10. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Ústavná sťažnosť po jej doručení nebola pridelená sudcovi spravodajcovi v súlade
s Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie
od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 a čl. X bodom 2 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 (ďalej len
„rozvrh práce“). Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 dodatok č. 1 k rozvrhu
práce. V zmysle čl. X bodu 5 písm. c) rozvrhu práce bola vec sťažovateľa 17. októbra 2019
prerozdelená a náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
pridelená sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi, ktorý je v zmysle čl. II bodu 3
rozvrhu práce členom štvrtého senátu ústavného súdu pracujúceho v zložení Miroslav Duriš
(predseda senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš (členovia senátu).
3. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa ako
žalobca domáhal proti žalovanej Sociálnej poisťovni (ďalej aj „žalovaná“) zaplatenia
náhrady škody z ublíženia na zdraví, a to z titulu náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia a z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Okresný súd
Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sťažovateľovi priznal z titulu náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 32 082 eur spolu s úrokom z omeškania
a z titulu zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 26 269,04 eur.
4. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v časti
uplatnenej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozsudok okresného súdu zrušil
a konanie zastavil, v časti uplatneného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia zmenil tak, že priznal žalobcovi sumu 13 436,08 eur a vo zvyšku uplatneného
nároku žalobu zamietol.
5. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, ktoré odôvodnil
podľa § 420 písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“). Najvyšší súd podané dovolanie napadnutým rozhodnutím
odmietol z dôvodu podľa § 447 písm. c) CSP, t. j. podané dovolanie smerovalo proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľ namieta, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia prípustnosti podaného dovolania a splnenia zákonných podmienok
pre jeho podanie, čím v konečnom dôsledku najvyšší súd odoprel sťažovateľovi právo
na podanie mimoriadneho opravného prostriedku.
7. Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu, že v dovolacom konaní
nemožno namietať konečné meritórne rozhodnutie, ale len nesprávny procesný postup
odvolacieho súdu, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia (R 129/1999). Sťažovateľ
uvádza, že namietal rozhodnutie, ktoré nebolo meritórne, ale procesné, pretože ním došlo
k zastaveniu časti konania a z tohto dôvodu ho bolo možné subsumovať pod pojem
procesný postup v zmysle dikcie § 420 písm. f) CSP.
8. Čo sa týka posúdenia zvýšenia jeho nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia
odvolacím súdom, ktoré tento súd znížil oproti rozhodnutiu okresného súdu, uviedol,
že namietal nesprávnu aplikáciu § 194 ods. 2 CSP. Krajský súd nárok posúdil v súvislosti
s právoplatným rozhodnutím Sociálnej poisťovne o výške základného nároku, z ktorého
odvodil aj nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sťažovateľa,
pričom sťažovateľ uviedol, že krajský súd týmto rozhodnutím nebol viazaný a otázku výšky
základného nároku za sťaženie spoločenského uplatnenia si mal posúdiť sám. Podľa názoru
sťažovateľa „v danom prípade sťažovateľ namietal faktický postup súdu, keď sa krajský súd
považoval za viazaný rozhodnutím orgánov žalovaného“, a preto aj tento nedostatok
v rozhodovaní krajského súdu bol spôsobilým dovolacím dôvodom podľa § 420 písm. f)
CSP.
9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom
takto:
„1. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 8Cdo/118/2018 – 284 zo dňa 10.12.2018 porušil
základné právo sťažovateľa , na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru
o ochrane základných ľudských práv a slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 8Cdo/118/2018 – 284 zo dňa 10.12.2018 sa
zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
3. Sťažovateľovi , priznáva náhradu trov
právneho zastúpenia v sume 415,51 Eur, ktorú je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, advokáta, do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd sa odmietol meritórne zaoberať
dovolaním podaným sťažovateľom, ale ho podľa sťažovateľa bez zákonného dôvodu
odmietol pre jeho neprípustnosť. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne posúdil
ním uvádzané dovolacie námietky, keď konštatoval, že sťažovateľove tvrdenia nie sú
spôsobilé založiť prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
18. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa
zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľ je zastúpený advokátom, ústavná sťažnosť má
náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou;
ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.
19. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07, II. ÚS 7/97).
20. Ústavný súd stabilne judikuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012, II. ÚS 98/2017). Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je vnímaná ústavným súdom primárne ako otázka interpretácie
(obyčajného) zákona a v tomto smere sa najvyššiemu súdu ponecháva značná autonómia
s tým, že vyriešenie tejto otázky samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práva
sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010, II. ÚS 410/2016), samozrejme za predpokladu, že ide
o riešenie ústavne udržateľné.
21. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé
súdne konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom napadnutého
rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľom ako
neprípustné.
22. Sťažovateľ v dovolaní namietal dva základné nedostatky v rozhodnutí
odvolacieho súdu, s ktorými sa najvyšší súd mal v rámci dovolacieho konania vysporiadať.
Prvým bolo posúdenie otázky týkajúcej sa zastavenia konania v časti posúdenia výšky
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ namietal, že krajský súd
nesprávne zastavil toto konanie z dôvodu prekážky res iudicata, keď o tomto žalovanom
nároku iný orgán dosiaľ nerozhodol. Najvyšší súd uviedol (bod 20 napadnutého uznesenia),
že k zastaveniu konania nedošlo z dôvodu prekážky res iudicata, ako to tvrdil sťažovateľ,
ale z dôvodu, že súd ako taký nemá právomoc o tomto nároku rozhodovať. Z tohto dôvodu
dovolací súd túto námietku sťažovateľa nemohol posúdiť ako porušenie práva
na spravodlivý proces v dôsledku procesného postupu súdu, keďže sťažovateľ nesprávne
interpretoval dôvody, pre ktoré došlo k zastaveniu konania.
23. Ústavný súd konštatuje, že v zmysle § 177 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov, ako aj judikatúry najvyššieho súdu (napr. Cpj 9/06,
3 Cdo 291/2013) s účinnosťou od 1. januára 2004 o výške náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia rozhoduje Sociálna poisťovňa. O nárokoch na zvýšenie náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť
a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov rozhoduje naďalej súd. V tomto prípade sťažovateľ uplatnil nárok na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, preto krajský súd konanie v tejto
časti zastavil pre nedostatok právomoci (§ 9 CSP).
24. Druhá dovolacia námietka sťažovateľa smerovala proti nesprávnej aplikácii § 194
ods. 2 CSP krajským súdom týkajúcej sa viazanosti súdu rozhodnutím Sociálnej poisťovne
o výške základu nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Dovolací súd
uviedol, že táto námietka nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, pretože
„realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením veci
(viď R 54/2012 a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014)“.
25. K otázke viazanosti súdu rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústavný súd uvádza,
že v danom prípade je rozhodnutie Sociálnej poisťovne rozhodnutím, ktorým súd nie je
viazaný v zmysle § 193 CSP, ale vzťahuje sa neho režim § 194 ods. 2 CSP. Ide tu o otázku
prejudiciality otázok, na ktorých rozhodnutie súd sám nemá právomoc. Ak v tejto otázke už
existuje rozhodnutie iného orgánu, súd rozhodujúci v civilnom sporovom konaní ním síce
nie je viazaný, ale prihliadne naň a s jeho obsahom sa sám vysporiada. To znamená, že súd
musí v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť, že takéto rozhodnutie bolo oprávneným
orgánom vydané, a následne vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu sa môže rozhodnúť,
aký záver z jeho existencie vyvodí. Musí pritom zvážiť na jednej strane okolnosti
prejednávanej veci a na strane druhej požiadavku, aby orgány verejnej moci rozhodovali
o rovnakých otázkach zásadne rovnako (porov. ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ,
J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 734 – 736.). Záver najvyššieho súdu,
že otázka posúdenia správnosti aplikácie § 194 ods. 2 CSP spadá do sféry právneho
posúdenia veci a nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, je udržateľný.
Aj výklad procesnoprávnych noriem je právnym posúdením veci na účely posudzovania
prípustnosti dovolania. Ústavný súd poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 213/2017 z 30. septembra 2019: «Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže
byť len otázka „právna“ (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá
sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní; právne otázky dovolateľom v dovolaní
nenastolené a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa
tohto ustanovenia.»
26. Ústavný súd v zásade nie je oprávnený jednak posudzovať správnosť právnych
záverov všeobecných súdov (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05) a rovnako
neposudzuje správnosť vyhodnotenia prípustnosti dovolania dovolacím súdom
(IV. ÚS 87/2019, IV. ÚS 80/2019). Účastníkovi konania v záujme rešpektovania čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru musí byť poskytnutá súdna ochrana v rámci posúdenia
napadnutého dovolacieho konania ako celku. Dovolací súd sťažovateľovi zodpovedal na
jeho otázky zákonným spôsobom aj s odkazom na relevantnú judikatúru týkajúcu sa
prípustnosti dovolania a ústavný súd zhodnotil, že napadnuté rozhodnutie splnilo účel
dovolacieho konania, t. j. ak dovolateľ namietal, že došlo z určitých dôvodov k existencii
vád zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, dovolací súd uzavrel, že sťažovateľom uvádzané
okolnosti nezakladajú vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, a to z dôvodov, ktoré sa
nevymykajú rozhodovacej praxi dovolacieho súdu.
27. Vzhľadom na uvedené závery napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu podľa
názoru ústavného súdu spĺňa ústavnoprávnu požiadavku riadneho poskytnutia súdnej
ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
28. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
29. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu