Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 294/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Tiborom Bickom, Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného

práva vlastniť majetok podľa v spojení s Slovenskej

republiky a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca

2019 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

zaručeného v v spojení s a práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie okresného súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením

okresného súdu č. k. -325 z 9. mája 2017 ustanovený ako obhajca obvinenému

. Uznesením okresného súdu č. k.

-452 z 22. septembra 2017 bol sťažovateľ spod obhajoby oslobodený. Následne

bol 22. októbra 2018 okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na priznanie náhrady

trov povinnej obhajoby (ďalej aj „návrh“) v súlade s

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

3. V zmysle mal o návrhu okresný súd rozhodnúť

v rámci 30-dňovej lehoty, ktorá uplynula 21. novembra 2018. O návrhu sťažovateľa však

v zákonom stanovenej lehote rozhodnuté nebolo. Z tohto dôvodu sťažovateľ 14. februára

2019 zaslal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

4. Podpredsedníčka okresného súdu listom z 26. februára 2019 vyhodnotila sťažnosť

sťažovateľa ako opodstatnenú, keďže uznala nerešpektovanie zákonnej lehoty, čo bolo

spôsobené pracovnou vyťaženosťou vyššieho súdneho úradníka, nie jeho nečinnosťou.

Keďže medzičasom bolo vyšším súdnym úradníkom o návrhu rozhodnuté uznesením

z 20. februára 2019 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), neboli prijaté žiadne osobitné

opatrenia.

5. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť z 27. februára 2019

z dôvodu jeho nezákonnosti, o ktorej do podania ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté.

Z uvedeného vyplýva, že o návrhu na priznanie trov povinnej obhajoby nebolo právoplatne

rozhodnuté v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu. Podľa názoru sťažovateľa

je nepochybné, že k rozhodnutiu v prvom stupni došlo na základe podanej sťažnosti

na prieťahy podľa zákona o súdoch.

6. Sťažovateľ tiež uviedol, že „nie len že som nedostal uhradené za už vykonanú

prácu, ale o mojom nároku zaplatenia za ňu ešte ani nebolo právoplatne rozhodnuté

v zákonom stanovenej lehote. Takýto stav nie len že dehonestuje výkon advokátskeho

povolania ale vytvára nebezpečný precedens voči advokátskemu stavu ako takému. Taktiež

mi osobne spôsobuje finančné problémy, nakoľko s vecou som mal aj hotové výdavky

(palivo, náklady na auto a pod) no tieto nemám ešte ani uhradené, hoci som ich už musel

zaplatiť práve pre výkon zastupovania.“.

7. Podľa sťažovateľa dôsledkom porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru je aj porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže okresný súd „pri rozhodovaní o odmene advokáta ústavne

neakceptovateľným spôsobom mi maril nadobudnúť majetok - peniaze.“.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal

nález, ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom

okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ tiež žiada o priznanie finančného

zadosťučinenia v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 415,52 €.

9. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi

spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu

práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra

2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli

v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli

prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov

medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená

sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola

prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda

senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.

II.

Relevantné ustanovenia právnych prepisov a východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

16. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

17. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,

ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným

záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“, ktoré je zaručené v , osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(, ).

21. Ústavný súd v tomto bode poukazuje na svoju judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má

nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného v . Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v

ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým

materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

„zbytočné prieťahy“ v zmysle (napr. ).

22. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval,

že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí

zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(napr. , , ). Na kratšie

obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa

vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho

konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v alebo

).

23. Ústavný súd už tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta

v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak

dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. , ).

24. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. , m. m. ).

III. Posúdenie veci ústavným súdom

III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

25. Podstatou ústavnej sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je

nárok sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým

malo byť porušené jeho základné právo zaručené a právo zaručené

ods. 1 dohovoru.

26. Z lustrácie, ktorú ústavný súd vykonal v spise, vyplýva, že návrh sťažovateľa

na priznanie trov povinnej obhajoby v sume 3 257,78 € bol okresnému súdu doručený

22. októbra 2018. Dňa 9. novembra 2018 bol sťažovateľ vyzvaný okresným súdom

na doplnenie svojho návrhu, ktoré bolo následne doručené okresnému súdu 23. novembra

2018. O návrhu sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením z 20. februára 2019, proti

ktorému sťažovateľ podal v zákonnej lehote sťažnosť. Uznesením okresného súdu

z 18. novembra 2019 bola táto sťažnosť zamietnutá a trovy povinnej obhajoby v sume

1 878,10 € boli sťažovateľovi vyplatené 28. januára 2020.

27. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažovateľ v napadnutom konaní okresného

súdu využil riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2019,

a preto si sťažovateľ musel byť vedomý toho, že tým prirodzene dochádza k oddialeniu

konečného rozhodnutia o priznaní trov povinnej obhajoby.

28. Ústavný súd zároveň nemohol nevziať do úvahy skutočnosť, že úkony okresného

súdu smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej (nariadenie pojednávania na 8. apríl 2019,

na ktorom bolo rozhodnuté o oslobodení obvineného spod obžaloby, vyhotovenie

oslobodzujúceho rozsudku, úkony súvisiace s podaným odvolaním proti oslobodzujúcemu

rozsudku, predloženie súdneho spisu odvolaciemu súdu, ktorý sa nachádzal mimo

dispozičnej sféry okresného súdu od 4. júla 2019 do 5. novembra 2019) majú prednosť

pred rozhodovaním o trovách povinnej obhajoby. Ústavný súd tiež prihliadol na skutočnosť,

že o sťažnosti sťažovateľa bolo v druhom stupni rozhodnuté po 13 dňoch od vrátenia

súdneho spisu z odvolacieho súdu.

29. Ústavný súd tiež konštatuje, že nemožno od okresného súdu očakávať,

aby rozhodol v lehote počítanej od doručenia návrhu v prípade, ak tento nie je perfektný.

Podľa názoru ústavného súdu preto lehota na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa začala

plynúť až od 23. novembra 2018, keď bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu

sťažovateľom. Z toho vyplýva, že okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa v prvom

stupni po približne 2 mesiacoch od uplynutia lehoty uvedenej v § 553 ods. 3 Trestného

poriadku a v druhom stupni okresný súd rozhodol po približne 5 mesiacoch od doručenia

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2019. Ústavný súd však nezapočítal

dobu rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľa, počas ktorej sa súdny spis nachádzal

na odvolacom súde, pretože tento nebol v dispozičnej sfére okresného súdu. Ako už bolo

spomenuté, rozhodovanie vo veci samej malo prednosť pred rozhodnutím o sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2019.

30. Ústavný súd však neignoruje skutočnosť, že okresný súd rozhodoval o návrhu

sťažovateľa približne 8 mesiacov. Uvedenú dĺžku rozhodovania okresného súdu je síce

možné považovať za určitý prieťah v konaní, avšak, zohľadňujúc povahu veci, o ktorej

okresný súd rozhodoval (trovy povinnej obhajoby), tento prieťah už na prvý pohľad

nedosahuje takú ústavnoprávne relevantnú intenzitu (aj z dôvodov uvedených v bodoch 27

a 28), ktorá by ústavnému súdu umožňovala po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Ako už totiž bolo uvedené, nie

každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dodatkového protokolu a k porušeniu

32. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v kontexte s namietaným porušením základného

práva podľa a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ

argumentuje, že okresný súd tým, že nerozhodol o jeho návrhu na priznanie trov povinnej

obhajoby v zákonom stanovenej lehote, porušil aj jeho vlastnícke právo tým, že mu maril

možnosť nadobudnúť majetok – peniaze.

33. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva

záver, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až (napr. ,

).

34. Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa o porušení základného práva

podľa a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd považoval

za relevantné, že v prípade sťažovateľa nedošlo k úplnému zmareniu nadobudnutia

vlastníctva k peniazom predstavujúcim trovy povinnej obhajoby, ale len k oddialeniu ich

nadobudnutia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase meritórneho rozhodovania o ústavnej

sťažnosti okresný súd o návrhu na priznanie trov povinnej obhajoby právoplatne rozhodol

uznesením z 18. novembra 2019 (i keď okresný súd priznal sťažovateľovi nižšiu sumu ako

bola uplatnená) a tieto boli sťažovateľovi vyplatené 28. januára 2020. Ústavný súd preto

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dodatkového protokolu.

35. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej je ponímaný ako všeobecné

ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavný direktív adresovaný predovšetkým

orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôže plniť

poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych záležitostiach. Jeho

aplikácia preto nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu

štátneho orgánu na základne právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(napr. , , , ). Vychádzajúc z uvedeného,

ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo

k porušeniu .

36. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom

prerokovaní tiež odmietol v tejto časti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

37. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej

predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav Duriš predseda senátu