Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 294/2020
PDF · 413.16 KB
No categories available
IV. ÚS 294/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného advokátom
JUDr. Tiborom Bickom, Dukelská 972/7-3, Považská Bystrica, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/2017 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca
2019 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a práva na ochranu majetku
zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Prievidza
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 2/2017 (ďalej len „napadnuté
konanie okresného súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol opatrením
okresného súdu č. k. 2 T 2/2017-325 z 9. mája 2017 ustanovený ako obhajca obvinenému
. Uznesením okresného súdu č. k.
2 T 2/2017-452 z 22. septembra 2017 bol sťažovateľ spod obhajoby oslobodený. Následne
bol 22. októbra 2018 okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na priznanie náhrady
trov povinnej obhajoby (ďalej aj „návrh“) v súlade s § 553 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
3. V zmysle § 553 ods. 3 Trestného poriadku mal o návrhu okresný súd rozhodnúť
v rámci 30-dňovej lehoty, ktorá uplynula 21. novembra 2018. O návrhu sťažovateľa však
v zákonom stanovenej lehote rozhodnuté nebolo. Z tohto dôvodu sťažovateľ 14. februára
2019 zaslal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
4. Podpredsedníčka okresného súdu listom z 26. februára 2019 vyhodnotila sťažnosť
sťažovateľa ako opodstatnenú, keďže uznala nerešpektovanie zákonnej lehoty, čo bolo
spôsobené pracovnou vyťaženosťou vyššieho súdneho úradníka, nie jeho nečinnosťou.
Keďže medzičasom bolo vyšším súdnym úradníkom o návrhu rozhodnuté uznesením
z 20. februára 2019 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), neboli prijaté žiadne osobitné
opatrenia.
5. Proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľ podal sťažnosť z 27. februára 2019
z dôvodu jeho nezákonnosti, o ktorej do podania ústavnej sťažnosti nebolo rozhodnuté.
Z uvedeného vyplýva, že o návrhu na priznanie trov povinnej obhajoby nebolo právoplatne
rozhodnuté v čase doručenia ústavnej sťažnosti ústavnému súdu. Podľa názoru sťažovateľa
je nepochybné, že k rozhodnutiu v prvom stupni došlo na základe podanej sťažnosti
na prieťahy podľa zákona o súdoch.
6. Sťažovateľ tiež uviedol, že „nie len že som nedostal uhradené za už vykonanú
prácu, ale o mojom nároku zaplatenia za ňu ešte ani nebolo právoplatne rozhodnuté
v zákonom stanovenej lehote. Takýto stav nie len že dehonestuje výkon advokátskeho
povolania ale vytvára nebezpečný precedens voči advokátskemu stavu ako takému. Taktiež
mi osobne spôsobuje finančné problémy, nakoľko s vecou som mal aj hotové výdavky
(palivo, náklady na auto a pod) no tieto nemám ešte ani uhradené, hoci som ich už musel
zaplatiť práve pre výkon zastupovania.“.
7. Podľa sťažovateľa dôsledkom porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže okresný súd „pri rozhodovaní o odmene advokáta ústavne
neakceptovateľným spôsobom mi maril nadobudnúť majetok - peniaze.“.
8. Na základe už uvedeného sťažovateľ v petite navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených základných práv postupom
okresného súdu v napadnutom konaní. Sťažovateľ tiež žiada o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 2 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 415,52 €.
9. Ústavná sťažnosť po jej doručení ústavnému súdu nebola pridelená sudcovi
spravodajcovi. Plénum ústavného súdu prijalo 16. októbra 2019 Dodatok č. 1 k Rozvrhu
práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra
2019 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa čl. X bodu 5 rozvrhu práce veci, ktoré neboli
v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 pridelené sudcom spravodajcom, boli
prerozdelené náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov
medzi sudcov menovaných do funkcie 10. októbra 2019. Ústavná sťažnosť bola pridelená
sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Duditšovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola
prejednaná vo IV. senáte ústavného súdu, ktorý pracuje v zložení Miroslav Duriš (predseda
senátu), Libor Duľa a Ladislav Duditš.
II.
Relevantné ustanovenia právnych prepisov a východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.
16. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
17. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
20. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
21. Ústavný súd v tomto bode poukazuje na svoju judikatúru (napr. I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
22. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval,
že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, II. ÚS 600/2017, III. ÚS 638/2017). Na kratšie
obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa
vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho
konania (rovnaké závery ústavný súd vyslovil taktiež napr. v III. ÚS 199/02 alebo
23. Ústavný súd už tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta
v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak
dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
24. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
III. Posúdenie veci ústavným súdom
III.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
25. Podstatou ústavnej sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je
nárok sťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým
malo byť porušené jeho základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené čl. 6
ods. 1 dohovoru.
26. Z lustrácie, ktorú ústavný súd vykonal v spise, vyplýva, že návrh sťažovateľa
na priznanie trov povinnej obhajoby v sume 3 257,78 € bol okresnému súdu doručený
22. októbra 2018. Dňa 9. novembra 2018 bol sťažovateľ vyzvaný okresným súdom
na doplnenie svojho návrhu, ktoré bolo následne doručené okresnému súdu 23. novembra
2018. O návrhu sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením z 20. februára 2019, proti
ktorému sťažovateľ podal v zákonnej lehote sťažnosť. Uznesením okresného súdu
z 18. novembra 2019 bola táto sťažnosť zamietnutá a trovy povinnej obhajoby v sume
1 878,10 € boli sťažovateľovi vyplatené 28. januára 2020.
27. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že sťažovateľ v napadnutom konaní okresného
súdu využil riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2019,
a preto si sťažovateľ musel byť vedomý toho, že tým prirodzene dochádza k oddialeniu
konečného rozhodnutia o priznaní trov povinnej obhajoby.
28. Ústavný súd zároveň nemohol nevziať do úvahy skutočnosť, že úkony okresného
súdu smerujúce k rozhodnutiu vo veci samej (nariadenie pojednávania na 8. apríl 2019,
na ktorom bolo rozhodnuté o oslobodení obvineného spod obžaloby, vyhotovenie
oslobodzujúceho rozsudku, úkony súvisiace s podaným odvolaním proti oslobodzujúcemu
rozsudku, predloženie súdneho spisu odvolaciemu súdu, ktorý sa nachádzal mimo
dispozičnej sféry okresného súdu od 4. júla 2019 do 5. novembra 2019) majú prednosť
pred rozhodovaním o trovách povinnej obhajoby. Ústavný súd tiež prihliadol na skutočnosť,
že o sťažnosti sťažovateľa bolo v druhom stupni rozhodnuté po 13 dňoch od vrátenia
súdneho spisu z odvolacieho súdu.
29. Ústavný súd tiež konštatuje, že nemožno od okresného súdu očakávať,
aby rozhodol v lehote počítanej od doručenia návrhu v prípade, ak tento nie je perfektný.
Podľa názoru ústavného súdu preto lehota na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa začala
plynúť až od 23. novembra 2018, keď bolo okresnému súdu doručené doplnenie návrhu
sťažovateľom. Z toho vyplýva, že okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa v prvom
stupni po približne 2 mesiacoch od uplynutia lehoty uvedenej v § 553 ods. 3 Trestného
poriadku a v druhom stupni okresný súd rozhodol po približne 5 mesiacoch od doručenia
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2019. Ústavný súd však nezapočítal
dobu rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľa, počas ktorej sa súdny spis nachádzal
na odvolacom súde, pretože tento nebol v dispozičnej sfére okresného súdu. Ako už bolo
spomenuté, rozhodovanie vo veci samej malo prednosť pred rozhodnutím o sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2019.
30. Ústavný súd však neignoruje skutočnosť, že okresný súd rozhodoval o návrhu
sťažovateľa približne 8 mesiacov. Uvedenú dĺžku rozhodovania okresného súdu je síce
možné považovať za určitý prieťah v konaní, avšak, zohľadňujúc povahu veci, o ktorej
okresný súd rozhodoval (trovy povinnej obhajoby), tento prieťah už na prvý pohľad
nedosahuje takú ústavnoprávne relevantnú intenzitu (aj z dôvodov uvedených v bodoch 27
a 28), ktorá by ústavnému súdu umožňovala po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa. Ako už totiž bolo uvedené, nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
III.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy
32. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu v kontexte s namietaným porušením základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ
argumentuje, že okresný súd tým, že nerozhodol o jeho návrhu na priznanie trov povinnej
obhajoby v zákonom stanovenej lehote, porušil aj jeho vlastnícke právo tým, že mu maril
možnosť nadobudnúť majetok – peniaze.
33. V tomto kontexte ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva
záver, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 71/07,
34. Pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa o porušení základného práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považoval
za relevantné, že v prípade sťažovateľa nedošlo k úplnému zmareniu nadobudnutia
vlastníctva k peniazom predstavujúcim trovy povinnej obhajoby, ale len k oddialeniu ich
nadobudnutia. Ústavný súd prihliadol na to, že v čase meritórneho rozhodovania o ústavnej
sťažnosti okresný súd o návrhu na priznanie trov povinnej obhajoby právoplatne rozhodol
uznesením z 18. novembra 2019 (i keď okresný súd priznal sťažovateľovi nižšiu sumu ako
bola uplatnená) a tieto boli sťažovateľovi vyplatené 28. januára 2020. Ústavný súd preto
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
35. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy ústavný súd poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej je čl. 13 ústavy ponímaný ako všeobecné
ustanovenie, ktoré treba vykladať a chápať ako ústavný direktív adresovaný predovšetkým
orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôže plniť
poslanie priamo aplikovateľného ustanovenia v individuálnych záležitostiach. Jeho
aplikácia preto nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu
štátneho orgánu na základne právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(napr. I. ÚS 34/96, I. ÚS 58/97, I. ÚS 59/97, II. ÚS 343/2018). Vychádzajúc z uvedeného,
ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní nedošlo
k porušeniu čl. 13 ods. 4 ústavy.
36. Z uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní tiež odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
37. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok už pri jej
predbežnom prerokovaní, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav Duriš predseda senátu