Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 319/2020
PDF · 204.17 KB
No categories available
II. ÚS 319/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, pre namietané porušenie
práva podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 7 Sa 12/2017 z 30. januára 2018 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 Sk 25/2018 z 29. januára 2020 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie práva podľa čl. 127
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Sa 12/2017 z 30. januára 2018 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 9 Sk 25/2018 z 29. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“; spolu ďalej aj
„napadnuté rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti, ale predovšetkým z príloh k nej pripojených vyplýva,
že sťažovateľ podal 25. januára 2017 žiadosť o invalidný dôchodok. Rozhodnutím Sociálnej
poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) z 18. marca 2017 bola žiadosť
sťažovateľa zamietnutá. O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol generálny riaditeľ
Sociálnej poisťovne rozhodnutím z 3. júla 2017 tak, že odvolanie zamietol v celom rozsahu.
Keďže s týmto rozhodnutím Sociálnej poisťovne sťažovateľ nesúhlasil, podal proti
nemu správnu žalobu. Krajský súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O kasačnej
sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým rozhodnutím tak, že ju zamietol.
Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľovi doručené 6. apríla 2020.
3. Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov
boli porušené jeho práva, a v ústavnej sťažnosti uviedol:
„Mám za to, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, Sociálna poisťovňa, ústredie
Bratislava, Krajský súd Prešov a Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nikdy nevyjadrili
ku mne doloženým dokumentom, ktoré spochybňovali rozhodnutia posudkových lekárov, vec
brali jednostranne a posudky na určenie invalidity neboli nikdy odôvodnené podľa čoho
postupovali. Odkazovať sa len na zákon č.461/2003 o sociálnom poistení a nevysvetliť
prečo k dvakrát rovnakému výsledku dospela posudková lekárka, keď pri druhom posudku
už rozhodovala s novým horším nálezom. Krajský súd, ako aj Najvyšší súd sa vyjadril, že on
nemôže rozhodovať v medicínskych veciach, tak potom nemám zákonnú možnosť, aby
rozhodnutie posudkovej lekárky z medicínskeho hľadiska, niekto preskúmal a zároveň vzal
v úvahu aj predložené dôkazy protistrany mimo Sociálnej poisťovne. Toto považujem
za porušenie mojich práv.“
4. Vo vzťahu k povinnému právnemu zastúpeniu v konaní pred ústavným súdom
sťažovateľ uviedol, že „kvôli zdravotným problémom som nezamestnaný a poberám
sociálnu podporu, tak žiadam Ústavný súd o pridelenie advokáta, s ktorým by som doplnil
túto sťažnosť, aby mala náležitú formu. V prílohe prikladám môj príjem.“.
5. Sťažovateľ iba uviedol, že jeho práva podľa čl. 127 ústavy boli porušené,
ale v ústavnej sťažnosti absentuje petit, teda čo navrhuje v konaní pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
9. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa § 39 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde v každom podaní určenom
ústavnému súdu sa musí uviesť, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí
byť podpísané.
12. Podľa § 43 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí okrem
všeobecných náležitostí podľa § 39 obsahovať aj dátum narodenia navrhovateľa, jeho
bydlisko a sídlo, označenie subjektu, proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa
navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí byť datovaný
a podpísaný navrhovateľom alebo jeho právnym zástupcom. K návrhu na začatie konania sa
musí pripojiť plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V splnomocnení sa
výslovne uvedie, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
13. Podľa § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať
a) označenie toho, kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody,
b) označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým
podľa sťažovateľa boli porušené jeho základné práva a slobody,
c) označenie základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí,
d) konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť
k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
14. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
15. Sťažovateľ porušenie ústavných práv vníma predovšetkým v tom, že všeobecné
súdy sa v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nevyjadrili k jeho predloženým dôkazom,
ktoré spochybňovali rozhodnutia posudkových lekárov, pričom ani tieto posudky neboli
riadne odôvodnené.
16. Ústavný súd v prvom rade považoval za dôležité poukázať na to, že v ústavnej
sťažnosti sťažovateľa absentuje označenie konkrétnych základných práv a slobôd, ktorých
porušenie sťažovateľ tvrdí, ako aj skutkové a právne dôvody namietaného porušenia
označených práv sťažovateľa. Na základe toho ústavný súd ústavnú sťažnosť v rámci
predbežného prerokovania mohol odmietnuť z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených
náležitostí. S prihliadnutím na sťažovateľom formulované argumenty a v záujme
materiálnej ochrany práv sťažovateľa však jeho ústavnú sťažnosť preskúmal.
III.1 K namietanému porušeniu práv napadnutým rozsudkom krajského súdu
17. Pri posudzovaní tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje najprv
na skutočnosť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného
súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej
právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť,
ale aj ústavnosť, a preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07, III. ÚS 514/2017,
II. ÚS 523/2014). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(I. ÚS 269/06, IV. ÚS 115/07, II. ÚS 585/2018).
18. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť,
ktorú ústavný súd považuje za účinný právny prostriedok ochrany základných práv
v správnom súdnictve, ktorým sa zaoberá iný orgán verejnej moci (najvyšší súd), ktorý
disponuje aj potrebnou právomocou poskytnúť ochranu základným právam a slobodám
sťažovateľov (napr. III. ÚS 514/2017, II. ÚS 396/2019).
19. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci boli naplnené
ústavné podmienky pre aktiváciu princípu subsidiarity, z ktorého vychádza svojou právnou
konštrukciou čl. 127 ods. 1 ústavy, keďže najvyšší súd disponoval právomocou poskytnúť
na základe kasačnej sťažnosti ochranu sťažovateľom označeným právam v rámci kasačného
konania.
20. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľa v danom
prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje
proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto túto časť ústavnej sťažnosti
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu práv rozhodnutím najvyššieho súdu
21. Zvyšnú časť ústavnej sťažnosti, ktorá smerovala proti napadnutému rozhodnutiu
najvyššieho súdu z dôvodu jeho údajne nedostatočného odôvodnenia, možno z obsahového
hľadiska považovať za zjavne neopodstatnenú. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 110/02, II. ÚS 101/03, III. ÚS 155/09, II. ÚS 66/2011, IV. ÚS 473/2012,
III. ÚS 288/2016, II. ÚS 59/2019).
22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Úlohou
ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01, II. ÚS 206/2015). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam.
23. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom
naznačených článkov ústavy, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal
ústavný súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej
úpravy, ktorú konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú
udržateľnosť napadnutého rozhodnutia.
24. Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie v podstatnej časti takto:
„Kasačný súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že posudky
posudkových lekárov korešpondujú s lekárskymi správami predloženými žalobcom, sú
dostatočne odôvodnené, zrozumiteľné, logické a bez vnútorných rozporov.
Tak ako krajský súd aj kasačný súd považoval posúdenie zdravotného stavu žalobcu
za objektívne, vykonané v súlade s lekárskymi správami i so závermi vyšetrení. Posudkoví
lekári, ktorí vyhotovili posudky tak pred vydaním prvostupňového rozhodnutia správneho
orgánu ako aj po podaní odvolania postupovali v súlade so zákonom. V posudkoch
zohľadnili všetky zdravotné postihnutia žalobcu a predložené odborné lekárske nálezy,
ktoré riadne vyhodnotili. Dospeli k záveru, že rozhodujúcim zdravotným postihnutím
žalobcu sú choroby nervového systému v zmysle prílohy č. 4 k zákonu o sociálnom poistení
zaradené pod kapitolu VI, oddiel A, položku 10, písm. a/, ktoré spolu s ostatnými
zdravotnými postihnutiami podmieňovali 25 % mieru poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť.
Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného súd v zásade preskúmava zákonnosť tohto rozhodnutia vo vzťahu ku skutkovému
stavu, ktorý existoval ku dňu rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.
Vzhľadom na uvedené aj kasačný súd dospel k záveru, že posudkoví lekári zhodnotili
zdravotný stav v súlade so všeobecným posudkovým hľadiskom, úplne a objektívne, svoj
záver o rozhodujúcom zdravotnom postihnutí a o miere poklesu schopnosti žalobcu
vykonávať zárobkovú činnosť logicky a presvedčivo odôvodnili, pričom ich závery nie sú
v rozpore s nálezmi odborných lekárov.“
25. Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol
kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu, logicky, jasne,
a zrozumiteľne odôvodnil. V tomto prípade dostal sťažovateľ adekvátnu odpoveď na všetky
námietky uvedené v jeho kasačnej sťažnosti, čo je podrobne rozpísané v bodoch 7 až 18
(nie je úlohou ústavného súdu tieto závery najvyššieho súdu bližšie citovať, pretože obsah
sťažovateľ dobre pozná). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie obsahuje
dostatok skutkových a právnych záverov a nemožno ho považovať za neodôvodnené,
je ústavne udržateľné a legitímne. Ústavný súd nezistil ani žiadnu skutočnosť, ktorá by
signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia.
26. Keďže napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu s prihliadnutím na argumentáciu
sťažovateľa bolo v súlade so zákonom a ústavne konformné a po jeho preskúmaní ústavný
súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľom namietaným porušením práv, ústavný súd
túto časť ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
III.3 K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu
27. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde navrhovateľovi, ktorý požiada
o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd môže
ustanoviť právneho zástupcu, ak to odôvodňujú majetkové pomery navrhovateľa a nejde
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Pokiaľ ide o preukázanie majetkových pomerov, dôkazné bremeno zaťažuje
navrhovateľa. Zákon o ústavnom súde ústavnému súdu pri rozhodovaní o takomto návrhu
navrhovateľa neukladá vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným
na zistenie majetkových pomerov navrhovateľa.
28. Vzhľadom na absenciu právneho zastúpenia sťažovateľa a s tým súvisiacu
žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
pristúpil ústavný súd v rámci ústavného prieskumu k preskúmaniu toho, či sú kumulatívne
splnené tri podmienky, resp. predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred ústavným súdom: (i) žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, (ii) majetkové pomery
odôvodňujúce takúto žiadosť, (iii) nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku
na ochranu ústavnosti.
29. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ požiadal v ústavnej sťažnosti
o ustanovenie právneho zástupcu a žiadosť odôvodnil tým, že z dôvodu zdravotného stavu
je nezamestnaný a poberá sociálnu podporu. K ústavnej sťažnosti priložil doklad o poberaní
dávky v hmotnej núdzi a doklad o poberaní dôchodku v Českej republike, pričom iné
doklady o jeho príjmovej a majetkovej situácii (napr. vlastníctvo nehnuteľných vecí)
nepredložil, ani na to nepoukázal. Z predložených dokladov, ako aj zo všeobecne
prístupných zdrojov katastra nehnuteľností je zrejmé, že vzhľadom na sumu jeho príjmu
a majetkové pomery, ktoré sťažovateľ v ústavnej sťažnosti nepriznal (resp. zamlčal),
sťažovateľ nespĺňa podmienky na poskytnutie právnej pomoci podľa § 6 a nasl. zákona
č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene
a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov.
30. Pokiaľ ide o podmienku vyžadujúcu, aby nešlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti, táto je splnená vtedy, ak je okrem iného daná právomoc
ústavného súdu na jej prerokovanie, ústavná sťažnosť nie je oneskorená, nie je neprípustná
ani zjavne neopodstatnená.
Keďže ústavný súd odmieta ústavnú sťažnosť sťažovateľa sčasti pre nedostatok
právomoci, ako aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti, je zrejmé, že v danom prípade ide
o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (m. m. III. ÚS 265/2014,
III. ÚS 631/2017, I. ÚS 82/2020).
31. Pretože neboli splnené všetky predpoklady ustanovenia právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
ústavný súd nevyhovel (bod 1 výroku rozhodnutia).
32. Na základe uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu