Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 327/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, ,

, zastúpeného obchodnou

spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46,

Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. zo 6. novembra 2019 a uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 19. februára 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. novembra

2019 (ďalej len „uznesenie zo 6. novembra 2019“) a uznesením okresného súdu

sp. zn. z 19. februára 2020 [ďalej len „uznesenie z 19. februára 2020“,

(spoločne tiež „napadnuté uznesenia“)].

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde

sa pod sp. zn. vedie proti sťažovateľovi ako jednému z povinných exekučné

konanie pre vymoženie sumy 49 682,11 € s príslušenstvom ako náhrady škody,

ktorá vznikla oprávnenému v súvislosti so spáchaním trestného činu lúpeže. Sťažovateľ

v rámci tohto exekučného konania podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil

ustanovením

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),

teda že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Uviedol,

že exekúcia je vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinných, čo považoval

za neprípustné. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. . Súčasne predostrel názor,

že exekúcia sa musí konať voči každému povinnému osobitne a vymáhaný nárok bolo

potrebné prerozdeliť aj podľa miery, akou konanie jednotlivých povinných prispelo

k spáchaniu trestného činu, následkom ktorého bola spôsobená škoda.

3. Okresný súd uznesením zo 6. novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom

návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. K námietke sťažovateľa týkajúcej

sa vylúčenia procesného spoločenstva na strane povinných v exekučnom konaní okresný

súd uviedol, že žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdu v tom, aby súdnemu exekútorovi

udelil poverenie na vykonanie exekúcie v prípade procesného spoločenstva povinných.

Súdny exekútor totiž postupuje pri vykonávaní exekúcie voči každému z povinných

subjektov osobitne, so zreteľom na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie. Vedením

jednej exekúcie u toho istého súdneho exekútora sa predchádza možnému vzniku sporov,

ako aj neúčelnému zvyšovaniu trov exekúcie. Právny názor spočívajúci v absolútnom

zákaze plurality povinných v exekučnom konaní preto označil za neprijateľný

a neudržateľný. Na podporu svojho názoru tiež uviedol, že pluralita subjektov na strane

povinných sa mu v tomto prípade javí ako hospodárnejšia a zmysluplnejšia. Súdny exekútor

vie, koľko sa z uvedeného vymáhaného nároku splnilo, koľko je potrebné ešte vymôcť

a akým spôsobom sa na vymáhaní ten-ktorý povinný podieľal; pri viacerých exekúciách

by tento informačný komfort absentoval.

4. Proti rozhodnutiu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal

sťažovateľ sťažnosť, uplatňujúc totožné námietky, aké uviedol vo svojom návrhu

na zastavenie exekúcie. Sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľa zamietol, považujúc

rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka za správne. Na doplnenie správnosti

jeho rozhodnutia uviedol, že pluralita účastníkov exekučného konania nepredstavuje

zákonný dôvod na zastavenie exekúcie. Názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu

z 29. marca 2011 vychádzal z právnej úpravy výkonu rozhodnutia podľa v tom čase

platného a účinného v znení neskorších

predpisov, kde významnú úlohu zohrávala viazanosť súdu návrhom oprávneného vrátane

spôsobu výkonu rozhodnutia. V súčasnosti voľba spôsobu vedenia exekúcie spočíva

na poverenom súdnom exekútorovi. Sudca sa zároveň stotožnil aj s myšlienkou

o hospodárnosti a zmysluplnosti takéhoto vedenia exekúcie. Za nedôvodnú považoval

námietku sťažovateľa týkajúcu sa povinnosti oprávneného uviesť presnú výšku súm,

ktoré žiada zaplatiť od každého z povinných. Charakter procesného spoločenstva je totiž

determinovaný charakterom predmetu konania, teda hmotnoprávnou úpravou.

Pri rozhodovaní o povinnosti na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorý spáchali

viacerí obžalovaní, zodpovedajú za škodu všetci spoločne a nerozdielne podľa § 438

ods. 1 v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“). Delenú zodpovednosť za škodu ( Občianskeho

zákonníka) ako výnimku z tejto zásady môže založiť jedine rozhodnutie súdu, avšak o také

rozhodnutie v danom prípade nešlo. Poškodený trestným činom teda môže požadovať

náhradu škody od jednej (ktorejkoľvek) zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich

alebo od všetkých. Námietku sťažovateľa o tom, že vedením exekúcie proti trom povinným

v jednom exekučnom konaní by mohlo dôjsť k trojnásobnému uspokojeniu oprávneného,

považoval za nepresvedčivú. Riziko viacnásobného uspokojenia oprávneného vyhodnotil

ako minimálne také isté, ak nie väčšie aj pri jednotlivo vedených exekučných konaniach

voči každému z povinných zvlášť. Dôvodil tým, že povinní by nemali vedomosť

o vymožených plneniach v rámci iných exekučných konaní, ako aj tým, že každému

povinnému by bol pridelený iný súdny exekútor a vedomosť troch súdnych exekútorov

o plneniach vymožených v iných exekučných konaniach by bola menej pravdepodobná

než v prípade vedenia exekúcie jedným súdnym exekútorom. Zároveň sudca okresného

súdu v rámci odôvodnenia reagoval na ostatné námietky sťažovateľa, ktorými odôvodňoval

podanú sťažnosť.

5. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd nezákonne, nesprávne a právne

nepreskúmateľne zamietol jeho návrh na zastavenie exekúcie. Porušenie svojich práv

podľa a dohovoru identifikuje skrz arbitrárnosť postoja

okresného súdu k návrhom a argumentom, ktoré v rámci konania predostrel,

ako aj skrz svojvôľu okresného súdu, ktorú vidí v nesprávnom vyhodnotení skutkového

stavu a v nesprávnom právnom posúdení veci.

6. Sťažovateľ rovnako ako v konaní pred okresným súdom stavia svoju argumentáciu

na námietke o neprípustnosti procesného spoločenstva na strane povinného v exekučnom

konaní. V tomto smere kritizuje názor okresného súdu, ktorý uviedol, že uznesenie

najvyššieho súdu z 29. marca 2011, na ktoré sťažovateľ pri svojej obrane poukazoval,

nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Ustálená rozhodovacia prax

najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu

však podľa názoru sťažovateľa možno v zmysle uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. marca 2017 zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých

nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ

nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia

najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že aj jednotlivé

rozhodnutia súdu najvyššej inštancie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax,

pretože názor obsiahnutý v uznesení najvyššieho súdu z 29. marca 2011 nebol dosiaľ

spochybnený. Exekučný súd poukazoval len na rozhodnutia krajských súdov,

a ak sa aj odchýlil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, mal svoje konanie zdôvodniť,

čo však neurobil.

7. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní

dostatočne, ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom nevysporiadal

s jeho argumentáciou týkajúcou sa toho, že procesné spoločenstvo účastníkov exekučného

konania je prípustné iba u oprávnených, ktorí vychádzajú z toho istého exekučného titulu.

V danej exekučnej veci boli dané dôvody na to, aby došlo k zastaveniu exekúcie

pre neprípustnosť procesného spoločenstva na strane povinných a na vyhlásenie exekúcie

za neprípustnú. Rozhodnutie exekučného súdu je tak v príkrom rozpore s rozhodnutiami

iných súdov, ako aj s rozhodnutiami najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa neexistoval

žiaden dôvod na to, aby sa okresný súd „odlíšil od rozhodovacej praxe súdu najvyššej

inštancie bez toho, aby svoje konanie náležite odôvodnil“.

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom:

,

na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v Uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 06.11.2019 porušené boli.

2. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom:

,

na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v Uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica zo dňa 19.02.2020 porušené boli.

3. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

06.11.2019 a Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa

19.02.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi ,

, trvale bytom: ,

trovy konania v sume 450,28 Eur (slovom

štyristopäťdesiat eur a dvadsaťosem eurocentov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová,

s.r.o., Piaristická 46,911 01 Trenčín.“

9. Zároveň sťažovateľ podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

Z. z. (ďalej len „“) navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť

uznesenia okresného súdu z 19. februára 2020 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného

súdu vo veci samej, pretože na základe tohto uznesenia (v spojení s uznesením

zo 6. novembra 2019) môže súdny exekútor vykonať exekúciu v celom rozsahu,

čo by mohlo mať dopad na jeho majetok.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 5 (, ).

19. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

20. Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutým uzneseniam okresného

súdu, ktorých predmetom bolo posúdenie návrhu sťažovateľa na zastavenie proti nemu

vedenej exekúcie, pričom výsledok tohto posúdenia dáva sťažovateľ do súvisu s porušením

jeho práv.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením

zo 6. novembra 2019

21. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa uznesením

zo 6. novembra 2019 ústavný súd poukazuje na to, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd preto automaticky nezakladá aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich.

22. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,

porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných

a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným

spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(m. m. , , , , ).

23. Uznesenie okresného súdu zo 6. novembra 2019 vydané vyšším súdnym

úradníkom mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané v zmysle § 239

ods. 1 v spojení s druhou vetou Exekučného

poriadku súdom prvej inštancie, a to na základe sťažnosti sťažovateľa ako osobitného

prostriedku procesnej obrany. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu

uznesením z 19. februára 2020, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 6. novembra 2019. Vzhľadom na túto skutočnosť

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56

ods. 2 písm. a) z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením

z 19. februára 2020

24. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s uznesením

z 19. februára 2020, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho

súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ vidí zásah

do svojich práv v arbitrárnom postoji sudcu okresného súdu k návrhom a argumentom,

ktoré predostrel v rámci sťažnosti. Presvedčený o relevantnosti svojich argumentov

od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd,

pričom ťažiskovou námietkou je (ne)prípustnosť procesného spoločenstva na strane

povinného v exekučnom konaní.

25. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu

argumentácie sťažovateľa je potrebné v úvode pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha

hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,

pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.

Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje

ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti

pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd

(napr. , , ).

26. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ).

27. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti sťažovateľa nedospel.

28. Základom argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie

bola existencia plurality účastníkov exekučného konania na strane povinných,

ktorú považoval za neprípustnú a zakladajúcu dôvod na zastavenie exekúcie. V tomto smere

poukazoval na existujúcu judikatúru, podľa ktorej nie je spoločenstvo povinných

v exekučnom konaní možné (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. marca 2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 11. júna 2007). Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle čl. 2 ods. 2 Civilného

sporového poriadku sú súdy povinné postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších

súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority je možné

považovať za ustálenú judikatúru. Takou sú len tie rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne

autority publikovali, a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť.

Vzhľadom na uvedené okresný súd nepovažoval sťažovateľom označené rozhodnutia

za ustálenú judikatúru, pričom právny záver prezentovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu,

na ktorý sťažovateľ poukazoval, nebol bližšie argumentačne rozvedený, ale ide v ňom

len o jednoduchú konštatáciu. Nadväzne, poukazom na novšie rozhodnutia všeobecných

súdov, dospel k záveru, že pluralita povinných v jednom exekučnom konaní je prípustná

(rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 27. marca 2013,

rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 2. septembra 2014).

29. Je evidentné, že rozhodovacia prax všeobecných súdov v tejto otázke nie je zatiaľ

celkom ustálená. V súčasnosti však nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom

na princíp subsidiarity), ktorý z právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto

problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov. Úloha ústavného

súdu spočíva v danom prípade v posúdení zlučiteľnosti obsahu napadnutého rozhodnutia

s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru. Ústavný súd v medziach

svojich právomocí posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozhodnutia a ústavnú

súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná. Dbal

pritom na to, že súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia

je aj vysporiadanie sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho

dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne k opačnému názoru.

30. Ako teda vyplýva z napadnutého uznesenia z 19. februára 2020, okresný súd

vychádzal z toho, že žiadne ustanovenie Exekučného poriadku nevylučuje, aby na strane

povinných vystupovalo viacero subjektov. Zároveň zdôraznil charakter predmetu

základného konania, z ktorého vzišiel exekučný titul. Išlo o náhradu škody spôsobenej

trestným činom, ktorý spáchali viacerí obžalovaní (medzi nimi i sťažovateľ), a za túto niesli

zodpovednosť všetci spoločne a nerozdielne podľa .

Podstatné pre posúdenie veci teda bolo, že výrokom exekučného titulu bola založená

pasívna solidárna zodpovednosť, čo znamenalo, že poškodený mohol požadovať náhradu

škody od jednej zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich alebo od všetkých. Nadväzne

bolo pre okresný súd smerodajné, že vzhľadom na dispozičnú zásadu uplatňujúcu

sa v exekučnom konaní (§ 48 ods. 1 Exekučného poriadku) mal oprávnený možnosť voľby,

ako bude nútené splnenie dlhu prostredníctvom exekútora požadovať,

keďže podľa hmotného práva existovala medzi účastníkmi na strane povinných samostatná

povinnosť každého z nich splniť dlh. Je potrebné tiež doplniť, že i právna veda sa v prípade

judikovaných spoločných (najmä solidárnych) záväzkov na strane povinných prikláňa

skôr k názoru, ktorý pripúšťa existenciu procesného spoločenstva na strane oprávneného

i povinného (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný

poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 112 – 119). Zo samotného

inštitútu pasívneho nerozlučného spoločenstva vyplýva, že ak dlh splní jeden dlžník,

povinnosť ostatných zanikne a súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie.

31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia z 19. februára 2020 ústavný súd dospel

k záveru, že okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia

Exekučného poriadku v spojení s ustanoveniami , dostatočne

jasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k procesnému spoločenstvu v exekučnom konaní

na strane povinných. Dôkladne pritom zvažoval okolnosti svedčiace v prospech,

resp. neprospech toho-ktorého názoru so zreteľom na aktuálne účinnú právnu úpravu. Tieto

okolnosti ústavný súd zhrnul v rámci bodov 3 a 4 tohto uznesenia, a preto na ne na tomto

mieste poukazuje bez potreby ich rekapitulácie. V rámci ich zvažovania sa okresný súd

vysporiadal aj so súdnymi rozhodnutiami, na ktoré v rámci svojich námietok poukazoval

sťažovateľ v snahe zvrátiť osud proti nemu vedenej exekúcie.

32. Na tomto mieste je potrebné ozrejmiť, že v uznesení najvyššieho súdu

z 29. marca 2011 nešlo o totožnú situáciu. Vo vykonávanom rozhodnutí, ktorý bol

v predmetnom prípade exekučným titulom, boli v záhlaví rozhodnutia uvedení dvaja

odporcovia, avšak vo výrokovej časti rozsudku bola stanovená povinnosť iba voči jednému

z nich (nebolo zrejmé voči ktorému), a to bez akéhokoľvek vymedzenia rozsahu a obsahu

plnenia. Takéto rozhodnutie nespĺňalo zákonom ustanovené náležitosti, nebolo rozhodnutím

vykonateľným a nemohlo byť preto podkladom na vykonanie exekúcie. Hoci súd prvej

inštancie postupom odstránil v priebehu exekučného konania zrejmé nesprávnosti vo výroku

rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade exekučným titulom, toto rozhodnutie v čase

rozhodovania najvyššieho súdu nebolo právoplatné, a preto naň najvyšší súd nemohol

prihliadať. K otázke procesného spoločenstva na strane povinných uviedol,

že „[Pri pasívnej solidarite má oprávnený možnosť domáhať sa celého plnenia

voči ktorémukoľvek povinnému. Ten povinný, ktorý splní celý dlh, má samozrejme právo

voči ostatným povinným domáhať sa zaplatenia toho, čo plnil za nich z titulu bezdôvodného

obohatenia. Ak podiel spoločne zaviazaných povinných nie je v exekučnom titule uvedený

a nie je vyslovená solidárna zodpovednosť, aj v tomto prípade sa má za to, že dlh povinných

je delený a oprávnený sa môže s úspechom domáhať na každom povinnom plnenia

iba v rozsahu podielu pripadajúceho na povinného.“. Z uvedeného možno vyvodiť,

že najvyšší súd nevylúčil pluralitu účastníkov exekučného konania na strane povinného

absolútnym spôsobom, ale viazal ju na solidárnu zodpovednosť vyslovenú vo výroku

exekučného titulu.

33. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd je toho názoru, že argumentácia okresného

súdu, vzťahujúca sa na dôvodnosť zamietnutia návrhu sťažovateľa na zastavenia exekúcie,

zodpovedá príslušným ustanoveniam Exekučného poriadku. Z namietaného uznesenia

okresného súdu nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Práve

naopak, právny názor okresného súdu a jeho záver o tom, že existencia procesného

spoločenstva na strane povinného nie je vylúčená, a teda nezakladá zákonný dôvod

na zastavenie exekúcie, možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľne

odôvodnený, logický, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

34. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím

okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti

ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil

okresný súd napadnutým uznesením z 19. februára 2020 zadosť.

35. Keďže niet žiadnej relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením

okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti v rámci svojej argumentácie venoval

aj Exekučnému poriadku v znení platnom od 1. apríla 2017, ktorý je podľa jeho názoru

v rozpore s , a 2 a a 2 . Dôvodil,

že je porušením , ak prvostupňový súd (súd prvej inštancie, pozn.) vydáva konečné

súdne rozhodnutia, proti ktorým už neexistuje možnosť podať odvolanie

na druhostupňovom súde (súd druhej inštancie, pozn.) alebo dovolanie na najvyššom súde,

a taktiež považuje za rozporné s , ak sudca súdu prvej inštancie reálne zastáva

funkciu súdu odvolacieho a súdu dovolacieho. Keďže sťažovateľ nemá možnosť podať

odvolanie ani dovolanie, je mu znemožnené uplatňovanie jeho ústavných práv na súde.

Zároveň mu bol podľa jeho názoru odopretý zákonný sudca i právo na spravodlivé súdne

konanie, a preto môže o jeho veci rozhodnúť iba ústavný súd.

37. Uvedené námietky sťažovateľa týkajúce sa rozporu Exekučného poriadku

s nie sú predmetom konania pred ústavným súdom, keďže neboli zahrnuté do petitu

ústavnej sťažnosti.

38. Podľa je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi

návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,

v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 43 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

39. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,

podľa ktorej text uvedený mimo petitu sa pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti,

ktoré však nemôže doplniť petit (, , , ,

, ).

40. Pre úplnosť ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že v konaní o ústavnej

sťažnosti podľa je oprávnený rozhodnúť o porušení základných práv

a slobôd, avšak nie je súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu, na základe

ktorého označený orgán postupoval, s právnym predpisom vyššej právnej sily a v závislosti

od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva

alebo slobody sťažovateľa.

41. Okrem toho, o súlade zákonov s , s ústavnými zákonmi

a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej

republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, rozhoduje

ústavný súd v konaní podľa . Ústavná a zákonná úprava

koncipuje toto konanie ako osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo

ako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom, teda ani v rámci konania o ústavnej

sťažnosti podľa . Navyše, na toto konanie je podľa

daná právomoc pléna ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne

legitimovaných subjektov uvedených v až g) v spojení s

písm. a) až g) zákona o súde, ktorých výpočet je taxatívny. Sťažovateľ ako fyzická

osoba medzi tieto osoby nepatrí, a preto nie je oprávnený domáhať sa vyslovenia nesúladu

zákona, resp. jeho niektorých ustanovení s ; na podanie takéhoto návrhu mu chýba

aktívna legitimácia.

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti

vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu

z 19. februára 2020.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2020

Martin Vernarský predseda senátu