Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 327/2020
PDF · 523.04 KB
No categories available
III. ÚS 327/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, ,
, zastúpeného obchodnou
spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s. r. o., Piaristická 46,
Trenčín, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Danica Birošová, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 35 Ek 563/2019 zo 6. novembra 2019 a uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 35 Ek 563/2019 z 19. februára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých uznesení a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 35 Ek 563/2019 zo 6. novembra
2019 (ďalej len „uznesenie zo 6. novembra 2019“) a uznesením okresného súdu
sp. zn. 35 Ek 563/2019 z 19. februára 2020 [ďalej len „uznesenie z 19. februára 2020“,
(spoločne tiež „napadnuté uznesenia“)].
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde
sa pod sp. zn. 35 Ek 563/2019 vedie proti sťažovateľovi ako jednému z povinných exekučné
konanie pre vymoženie sumy 49 682,11 € s príslušenstvom ako náhrady škody,
ktorá vznikla oprávnenému v súvislosti so spáchaním trestného činu lúpeže. Sťažovateľ
v rámci tohto exekučného konania podal návrh na zastavenie exekúcie, ktorý odôvodnil
ustanovením § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),
teda že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Uviedol,
že exekúcia je vedená proti spoločenstvu účastníkov na strane povinných, čo považoval
za neprípustné. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 7/2010. Súčasne predostrel názor,
že exekúcia sa musí konať voči každému povinnému osobitne a vymáhaný nárok bolo
potrebné prerozdeliť aj podľa miery, akou konanie jednotlivých povinných prispelo
k spáchaniu trestného činu, následkom ktorého bola spôsobená škoda.
3. Okresný súd uznesením zo 6. novembra 2019 vydaným vyšším súdnym úradníkom
návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol. K námietke sťažovateľa týkajúcej
sa vylúčenia procesného spoločenstva na strane povinných v exekučnom konaní okresný
súd uviedol, že žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdu v tom, aby súdnemu exekútorovi
udelil poverenie na vykonanie exekúcie v prípade procesného spoločenstva povinných.
Súdny exekútor totiž postupuje pri vykonávaní exekúcie voči každému z povinných
subjektov osobitne, so zreteľom na jednotlivé spôsoby vykonávania exekúcie. Vedením
jednej exekúcie u toho istého súdneho exekútora sa predchádza možnému vzniku sporov,
ako aj neúčelnému zvyšovaniu trov exekúcie. Právny názor spočívajúci v absolútnom
zákaze plurality povinných v exekučnom konaní preto označil za neprijateľný
a neudržateľný. Na podporu svojho názoru tiež uviedol, že pluralita subjektov na strane
povinných sa mu v tomto prípade javí ako hospodárnejšia a zmysluplnejšia. Súdny exekútor
vie, koľko sa z uvedeného vymáhaného nároku splnilo, koľko je potrebné ešte vymôcť
a akým spôsobom sa na vymáhaní ten-ktorý povinný podieľal; pri viacerých exekúciách
by tento informačný komfort absentoval.
4. Proti rozhodnutiu okresného súdu vydanému vyšším súdnym úradníkom podal
sťažovateľ sťažnosť, uplatňujúc totožné námietky, aké uviedol vo svojom návrhu
na zastavenie exekúcie. Sudca okresného súdu sťažnosť sťažovateľa zamietol, považujúc
rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka za správne. Na doplnenie správnosti
jeho rozhodnutia uviedol, že pluralita účastníkov exekučného konania nepredstavuje
zákonný dôvod na zastavenie exekúcie. Názor vyjadrený v uznesení najvyššieho súdu
z 29. marca 2011 vychádzal z právnej úpravy výkonu rozhodnutia podľa v tom čase
platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov, kde významnú úlohu zohrávala viazanosť súdu návrhom oprávneného vrátane
spôsobu výkonu rozhodnutia. V súčasnosti voľba spôsobu vedenia exekúcie spočíva
na poverenom súdnom exekútorovi. Sudca sa zároveň stotožnil aj s myšlienkou
o hospodárnosti a zmysluplnosti takéhoto vedenia exekúcie. Za nedôvodnú považoval
námietku sťažovateľa týkajúcu sa povinnosti oprávneného uviesť presnú výšku súm,
ktoré žiada zaplatiť od každého z povinných. Charakter procesného spoločenstva je totiž
determinovaný charakterom predmetu konania, teda hmotnoprávnou úpravou.
Pri rozhodovaní o povinnosti na náhradu škody spôsobenej trestným činom, ktorý spáchali
viacerí obžalovaní, zodpovedajú za škodu všetci spoločne a nerozdielne podľa § 438
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
len „Občiansky zákonník“). Delenú zodpovednosť za škodu (§ 438 ods. 2 Občianskeho
zákonníka) ako výnimku z tejto zásady môže založiť jedine rozhodnutie súdu, avšak o také
rozhodnutie v danom prípade nešlo. Poškodený trestným činom teda môže požadovať
náhradu škody od jednej (ktorejkoľvek) zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich
alebo od všetkých. Námietku sťažovateľa o tom, že vedením exekúcie proti trom povinným
v jednom exekučnom konaní by mohlo dôjsť k trojnásobnému uspokojeniu oprávneného,
považoval za nepresvedčivú. Riziko viacnásobného uspokojenia oprávneného vyhodnotil
ako minimálne také isté, ak nie väčšie aj pri jednotlivo vedených exekučných konaniach
voči každému z povinných zvlášť. Dôvodil tým, že povinní by nemali vedomosť
o vymožených plneniach v rámci iných exekučných konaní, ako aj tým, že každému
povinnému by bol pridelený iný súdny exekútor a vedomosť troch súdnych exekútorov
o plneniach vymožených v iných exekučných konaniach by bola menej pravdepodobná
než v prípade vedenia exekúcie jedným súdnym exekútorom. Zároveň sudca okresného
súdu v rámci odôvodnenia reagoval na ostatné námietky sťažovateľa, ktorými odôvodňoval
podanú sťažnosť.
5. Sťažovateľ je presvedčený, že okresný súd nezákonne, nesprávne a právne
nepreskúmateľne zamietol jeho návrh na zastavenie exekúcie. Porušenie svojich práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru identifikuje skrz arbitrárnosť postoja
okresného súdu k návrhom a argumentom, ktoré v rámci konania predostrel,
ako aj skrz svojvôľu okresného súdu, ktorú vidí v nesprávnom vyhodnotení skutkového
stavu a v nesprávnom právnom posúdení veci.
6. Sťažovateľ rovnako ako v konaní pred okresným súdom stavia svoju argumentáciu
na námietke o neprípustnosti procesného spoločenstva na strane povinného v exekučnom
konaní. V tomto smere kritizuje názor okresného súdu, ktorý uviedol, že uznesenie
najvyššieho súdu z 29. marca 2011, na ktoré sťažovateľ pri svojej obrane poukazoval,
nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Ustálená rozhodovacia prax
najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu
však podľa názoru sťažovateľa možno v zmysle uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. marca 2017 zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých
nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ
nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že aj jednotlivé
rozhodnutia súdu najvyššej inštancie možno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax,
pretože názor obsiahnutý v uznesení najvyššieho súdu z 29. marca 2011 nebol dosiaľ
spochybnený. Exekučný súd poukazoval len na rozhodnutia krajských súdov,
a ak sa aj odchýlil od rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, mal svoje konanie zdôvodniť,
čo však neurobil.
7. Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že okresný súd sa pri svojom rozhodovaní
dostatočne, ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom nevysporiadal
s jeho argumentáciou týkajúcou sa toho, že procesné spoločenstvo účastníkov exekučného
konania je prípustné iba u oprávnených, ktorí vychádzajú z toho istého exekučného titulu.
V danej exekučnej veci boli dané dôvody na to, aby došlo k zastaveniu exekúcie
pre neprípustnosť procesného spoločenstva na strane povinných a na vyhlásenie exekúcie
za neprípustnú. Rozhodnutie exekučného súdu je tak v príkrom rozpore s rozhodnutiami
iných súdov, ako aj s rozhodnutiami najvyššieho súdu. Podľa sťažovateľa neexistoval
žiaden dôvod na to, aby sa okresný súd „odlíšil od rozhodovacej praxe súdu najvyššej
inštancie bez toho, aby svoje konanie náležite odôvodnil“.
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom:
,
na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica sp. zn. 35Ek/563/2019 zo dňa 06.11.2019 porušené boli.
2. Základné právo sťažovateľa , , trvale bytom:
,
na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného
súdu Banská Bystrica 35Ek/563/2019 zo dňa 19.02.2020 porušené boli.
3. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 35Ek/563/2019 zo dňa
06.11.2019 a Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 35Ek/563/2019 zo dňa
19.02.2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi ,
, trvale bytom: ,
trovy konania v sume 450,28 Eur (slovom
štyristopäťdesiat eur a dvadsaťosem eurocentov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová,
s.r.o., Piaristická 46,911 01 Trenčín.“
9. Zároveň sťažovateľ podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019
Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhol, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť
uznesenia okresného súdu z 19. februára 2020 do právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu vo veci samej, pretože na základe tohto uznesenia (v spojení s uznesením
zo 6. novembra 2019) môže súdny exekútor vykonať exekúciu v celom rozsahu,
čo by mohlo mať dopad na jeho majetok.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
17. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
18. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
19. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
20. Ústavná sťažnosť sťažovateľa smeruje proti napadnutým uzneseniam okresného
súdu, ktorých predmetom bolo posúdenie návrhu sťažovateľa na zastavenie proti nemu
vedenej exekúcie, pričom výsledok tohto posúdenia dáva sťažovateľ do súvisu s porušením
jeho práv.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením
zo 6. novembra 2019
21. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa uznesením
zo 6. novembra 2019 ústavný súd poukazuje na to, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd preto automaticky nezakladá aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich.
22. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd,
porušenie ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných
a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným
spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto
ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
23. Uznesenie okresného súdu zo 6. novembra 2019 vydané vyšším súdnym
úradníkom mohlo byť (a v tomto prípade aj bolo) preskúmané v zmysle § 239
ods. 1 Civilného sporového poriadku v spojení s § 202 ods. 1 druhou vetou Exekučného
poriadku súdom prvej inštancie, a to na základe sťažnosti sťažovateľa ako osobitného
prostriedku procesnej obrany. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol sudca okresného súdu
uznesením z 19. februára 2020, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu
vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu zo 6. novembra 2019. Vzhľadom na túto skutočnosť
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa uznesením
z 19. februára 2020
24. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s uznesením
z 19. februára 2020, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ vidí zásah
do svojich práv v arbitrárnom postoji sudcu okresného súdu k návrhom a argumentom,
ktoré predostrel v rámci sťažnosti. Presvedčený o relevantnosti svojich argumentov
od ústavného súdu očakáva prehodnotenie záveru, ku ktorému dospel okresný súd,
pričom ťažiskovou námietkou je (ne)prípustnosť procesného spoločenstva na strane
povinného v exekučnom konaní.
25. Vzhľadom na povahu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a podstatu
argumentácie sťažovateľa je potrebné v úvode pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha
hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi,
pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti.
Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd,
čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje
ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti
pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
26. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov
je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných
a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
27. K takému záveru však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej
sťažnosti sťažovateľa nedospel.
28. Základom argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k návrhu na zastavenie exekúcie
bola existencia plurality účastníkov exekučného konania na strane povinných,
ktorú považoval za neprípustnú a zakladajúcu dôvod na zastavenie exekúcie. V tomto smere
poukazoval na existujúcu judikatúru, podľa ktorej nie je spoločenstvo povinných
v exekučnom konaní možné (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 7/2010
z 29. marca 2011, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 51/2007
z 11. júna 2007). Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle čl. 2 ods. 2 Civilného
sporového poriadku sú súdy povinné postupovať podľa ustálenej judikatúry najvyšších
súdnych autorít, pričom nie každé jednotlivé rozhodnutie najvyššej súdnej autority je možné
považovať za ustálenú judikatúru. Takou sú len tie rozhodnutia, ktoré najvyššie súdne
autority publikovali, a tým vyhlásili, že sa vo svojej rozhodovacej praxi budú nimi riadiť.
Vzhľadom na uvedené okresný súd nepovažoval sťažovateľom označené rozhodnutia
za ustálenú judikatúru, pričom právny záver prezentovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu,
na ktorý sťažovateľ poukazoval, nebol bližšie argumentačne rozvedený, ale ide v ňom
len o jednoduchú konštatáciu. Nadväzne, poukazom na novšie rozhodnutia všeobecných
súdov, dospel k záveru, že pluralita povinných v jednom exekučnom konaní je prípustná
(rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE 369/2012 z 27. marca 2013,
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25 CoE 69/2014 z 2. septembra 2014).
29. Je evidentné, že rozhodovacia prax všeobecných súdov v tejto otázke nie je zatiaľ
celkom ustálená. V súčasnosti však nie je úlohou ústavného súdu určiť (vzhľadom
na princíp subsidiarity), ktorý z právnych názorov je správny, pretože riešenie tohto
problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov. Úloha ústavného
súdu spočíva v danom prípade v posúdení zlučiteľnosti obsahu napadnutého rozhodnutia
s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd v medziach
svojich právomocí posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozhodnutia a ústavnú
súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorá bola vo veci sťažovateľa aplikovaná. Dbal
pritom na to, že súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je aj vysporiadanie sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho
dôvodov, pokiaľ príslušný súd dospeje následne k opačnému názoru.
30. Ako teda vyplýva z napadnutého uznesenia z 19. februára 2020, okresný súd
vychádzal z toho, že žiadne ustanovenie Exekučného poriadku nevylučuje, aby na strane
povinných vystupovalo viacero subjektov. Zároveň zdôraznil charakter predmetu
základného konania, z ktorého vzišiel exekučný titul. Išlo o náhradu škody spôsobenej
trestným činom, ktorý spáchali viacerí obžalovaní (medzi nimi i sťažovateľ), a za túto niesli
zodpovednosť všetci spoločne a nerozdielne podľa § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podstatné pre posúdenie veci teda bolo, že výrokom exekučného titulu bola založená
pasívna solidárna zodpovednosť, čo znamenalo, že poškodený mohol požadovať náhradu
škody od jednej zo zodpovedných osôb, od viacerých z nich alebo od všetkých. Nadväzne
bolo pre okresný súd smerodajné, že vzhľadom na dispozičnú zásadu uplatňujúcu
sa v exekučnom konaní (§ 48 ods. 1 Exekučného poriadku) mal oprávnený možnosť voľby,
ako bude nútené splnenie dlhu prostredníctvom exekútora požadovať,
keďže podľa hmotného práva existovala medzi účastníkmi na strane povinných samostatná
povinnosť každého z nich splniť dlh. Je potrebné tiež doplniť, že i právna veda sa v prípade
judikovaných spoločných (najmä solidárnych) záväzkov na strane povinných prikláňa
skôr k názoru, ktorý pripúšťa existenciu procesného spoločenstva na strane oprávneného
i povinného (Števček, M., Kotrecová, A., Tomašovič, M., Molnár, P. a kol. Exekučný
poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018. s. 112 – 119). Zo samotného
inštitútu pasívneho nerozlučného spoločenstva vyplýva, že ak dlh splní jeden dlžník,
povinnosť ostatných zanikne a súdny exekútor upustí od vykonávania exekúcie.
31. Po preskúmaní napadnutého uznesenia z 19. februára 2020 ústavný súd dospel
k záveru, že okresný súd, aplikujúc a riadne interpretujúc príslušné zákonné ustanovenia
Exekučného poriadku v spojení s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, dostatočne
jasne a relevantne vysvetlil svoj postoj k procesnému spoločenstvu v exekučnom konaní
na strane povinných. Dôkladne pritom zvažoval okolnosti svedčiace v prospech,
resp. neprospech toho-ktorého názoru so zreteľom na aktuálne účinnú právnu úpravu. Tieto
okolnosti ústavný súd zhrnul v rámci bodov 3 a 4 tohto uznesenia, a preto na ne na tomto
mieste poukazuje bez potreby ich rekapitulácie. V rámci ich zvažovania sa okresný súd
vysporiadal aj so súdnymi rozhodnutiami, na ktoré v rámci svojich námietok poukazoval
sťažovateľ v snahe zvrátiť osud proti nemu vedenej exekúcie.
32. Na tomto mieste je potrebné ozrejmiť, že v uznesení najvyššieho súdu
z 29. marca 2011 nešlo o totožnú situáciu. Vo vykonávanom rozhodnutí, ktorý bol
v predmetnom prípade exekučným titulom, boli v záhlaví rozhodnutia uvedení dvaja
odporcovia, avšak vo výrokovej časti rozsudku bola stanovená povinnosť iba voči jednému
z nich (nebolo zrejmé voči ktorému), a to bez akéhokoľvek vymedzenia rozsahu a obsahu
plnenia. Takéto rozhodnutie nespĺňalo zákonom ustanovené náležitosti, nebolo rozhodnutím
vykonateľným a nemohlo byť preto podkladom na vykonanie exekúcie. Hoci súd prvej
inštancie postupom odstránil v priebehu exekučného konania zrejmé nesprávnosti vo výroku
rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade exekučným titulom, toto rozhodnutie v čase
rozhodovania najvyššieho súdu nebolo právoplatné, a preto naň najvyšší súd nemohol
prihliadať. K otázke procesného spoločenstva na strane povinných uviedol,
že „[Pri pasívnej solidarite má oprávnený možnosť domáhať sa celého plnenia
voči ktorémukoľvek povinnému. Ten povinný, ktorý splní celý dlh, má samozrejme právo
voči ostatným povinným domáhať sa zaplatenia toho, čo plnil za nich z titulu bezdôvodného
obohatenia. Ak podiel spoločne zaviazaných povinných nie je v exekučnom titule uvedený
a nie je vyslovená solidárna zodpovednosť, aj v tomto prípade sa má za to, že dlh povinných
je delený a oprávnený sa môže s úspechom domáhať na každom povinnom plnenia
iba v rozsahu podielu pripadajúceho na povinného.“. Z uvedeného možno vyvodiť,
že najvyšší súd nevylúčil pluralitu účastníkov exekučného konania na strane povinného
absolútnym spôsobom, ale viazal ju na solidárnu zodpovednosť vyslovenú vo výroku
exekučného titulu.
33. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd je toho názoru, že argumentácia okresného
súdu, vzťahujúca sa na dôvodnosť zamietnutia návrhu sťažovateľa na zastavenia exekúcie,
zodpovedá príslušným ustanoveniam Exekučného poriadku. Z namietaného uznesenia
okresného súdu nevyplýva svojvôľa alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Práve
naopak, právny názor okresného súdu a jeho záver o tom, že existencia procesného
spoločenstva na strane povinného nie je vylúčená, a teda nezakladá zákonný dôvod
na zastavenie exekúcie, možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľne
odôvodnený, logický, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.
34. V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozhodnutím
okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na tieto
procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti
ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05,
III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru ústavného súdu učinil
okresný súd napadnutým uznesením z 19. februára 2020 zadosť.
35. Keďže niet žiadnej relevantnej spojitosti medzi napadnutým uznesením
okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti v rámci svojej argumentácie venoval
aj Exekučnému poriadku v znení platnom od 1. apríla 2017, ktorý je podľa jeho názoru
v rozpore s čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a 2 a čl. 143 ods. 1 a 2 ústavy. Dôvodil,
že je porušením ústavy, ak prvostupňový súd (súd prvej inštancie, pozn.) vydáva konečné
súdne rozhodnutia, proti ktorým už neexistuje možnosť podať odvolanie
na druhostupňovom súde (súd druhej inštancie, pozn.) alebo dovolanie na najvyššom súde,
a taktiež považuje za rozporné s ústavou, ak sudca súdu prvej inštancie reálne zastáva
funkciu súdu odvolacieho a súdu dovolacieho. Keďže sťažovateľ nemá možnosť podať
odvolanie ani dovolanie, je mu znemožnené uplatňovanie jeho ústavných práv na súde.
Zároveň mu bol podľa jeho názoru odopretý zákonný sudca i právo na spravodlivé súdne
konanie, a preto môže o jeho veci rozhodnúť iba ústavný súd.
37. Uvedené námietky sťažovateľa týkajúce sa rozporu Exekučného poriadku
s ústavou nie sú predmetom konania pred ústavným súdom, keďže neboli zahrnuté do petitu
ústavnej sťažnosti.
38. Podľa § 45 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný rozsahom a dôvodmi
návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom
na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti,
v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 43 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
39. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej text uvedený mimo petitu sa pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti,
ktoré však nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS 8/2011, II. ÚS 103/08, II. ÚS 154/09,
III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).
40. Pre úplnosť ústavný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že v konaní o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený rozhodnúť o porušení základných práv
a slobôd, avšak nie je súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu, na základe
ktorého označený orgán postupoval, s právnym predpisom vyššej právnej sily a v závislosti
od výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva
alebo slobody sťažovateľa.
41. Okrem toho, o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi
a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej
republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, rozhoduje
ústavný súd v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Ústavná a zákonná úprava
koncipuje toto konanie ako osobitné konanie a nepripúšťa možnosť, aby sa uskutočnilo
ako súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom, teda ani v rámci konania o ústavnej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Navyše, na toto konanie je podľa čl. 131 ods. 1 ústavy
daná právomoc pléna ústavného súdu a možno ho začať len na návrh aktívne procesne
legitimovaných subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až g) ústavy v spojení s § 74
písm. a) až g) zákona o ústavom súde, ktorých výpočet je taxatívny. Sťažovateľ ako fyzická
osoba medzi tieto osoby nepatrí, a preto nie je oprávnený domáhať sa vyslovenia nesúladu
zákona, resp. jeho niektorých ustanovení s ústavou; na podanie takéhoto návrhu mu chýba
aktívna legitimácia.
42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti v celom rozsahu bolo bezpredmetné
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa obsiahnutých v petite jeho ústavnej sťažnosti
vrátane jeho návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu
z 19. februára 2020.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2020
Martin Vernarský predseda senátu