Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 375/2020
PDF · 443.41 KB
No categories available
I. ÚS 375/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Ivana Fiačana (sudca
spravodajca) a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, A. Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 239/2015 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť sťažovateľa o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 239/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že Centrum právnej pomoci 29. mája
2015 priznalo sťažovateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci s finančnou účasťou
40 eur a zároveň mu ustanovilo na zastupovanie advokátku JUDr. Gabrielu Kľačanovú,
so sídlom A. Kmeťa v Martine.
3. Dňa 9. júna 2015 podal sťažovateľ v právnom postavení žalobcu žalobu o určenie
neplatnosti zmluvy o záložnom práve k úveru č. zo 17. septembra 2013
uzatvorenej medzi sťažovateľom ako záložcom a žalovaným v 1. rade (Tatrabanka, a. s.)
ako záložným veriteľom, ďalej žalovaným v 2. rade ( , Martin)
a žalovaným v 3. rade ( , Žilina) ako dlžníkmi. Záložné právo malo
zabezpečovať pohľadávku dlžníkov do výšky 28 300 eur. Zo žaloby vyplýva, že dôvodom
neplatnosti záložnej zmluvy má byť nedostatok vôle sťažovateľa v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ktorý mal byť k jej podpisu donútený a mal podpísať záložnú
zmluvu pod nátlakom. Sťažovateľ v žalobe uvádza, že nikdy nemal v úmysle podpísať
s Tatrabankou, a. s. zmluvu, ktorou by založil svoj 2-izbový byt (ďalej aj „byt“) za finančné
záväzky tretích osôb.
4. Dňa 23. júna 2015 podal sťažovateľ návrh na zmenu žalovaného v 1. rade
v dôsledku postúpenia pohľadávky z pôvodného veriteľa, Tatrabanka, a. s., na Debt
Collector, s. r. o., Nitra, IČO 36 748 919, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávky
z 10. júna 2015 s dojednaním účinnosti zmluvy od 11. júna 2015, t. j. po začatí konania.
5. Dňa 25. júna 2015 podal sťažovateľ návrh na nariadenie predbežného opatrenia
voči veriteľovi Debt Collector, s. r. o., a dražobnej spoločnosti auctio, s. r. o., na zákaz
realizácie záložného práva. Dôvodom bola skutočnosť, že žalovaný v 1. rade, spoločnosť
Debt Collector, s. r. o., zastúpená advokátskou kanceláriou, listom z 19. júna 2015 oznámila
začatie výkonu záložného práva.
6. Dňa 20. júla 2015 vydal okresný súd uznesenie, ktorým pripustil zmenu na strane
žalovaného v 1. rade.
7. Dňa 20. júla 2015 vydal okresný súd predbežné opatrenie, ktorým žalovanému
v 1. rade Debt Collector, s. r. o., a spoločnosti auctio, s. r. o., zakázal realizovať výkon
záložného práva, predmetom ktorého je byt sťažovateľa, a to až do právoplatného
rozhodnutia vo veci samej.
8. Žalovaný v 1. rade podal 13. augusta 2015 odvolanie, ku ktorému sa sťažovateľ
vyjadril 21. septembra 2015. Dňa 28. januára 2016 predložil okresný súd spis Krajskému
súdu v Žiline (ďalej len ,,krajský súd“).
9. Dňa 15. februára 2016 vrátil krajský súd spis okresnému súdu ako predčasne
predložený s tým, že predloženie spisu je možné až pod doručení napadnutého rozhodnutia
(predbežného opatrenia) všetkým účastníkom konania a po uplynutí odvolacej lehoty
všetkým účastníkom, t. j. aj žalovaným v 2. a 3. rade, s tým, že pri ich doručovaní treba
skúmať aj to, či sa v mieste doručovania zdržujú, až následne je možné prijať záver
o účinnosti doručenia prostredníctvom fikcie doručenia.
10. Dňa 19. februára 2016 adresoval okresný súd list Obvodnému oddeleniu
Policajného zboru Martin (ďalej len „obvodné oddelenie“) žiadosť o zistenie pobytu
žalovaného v 2. a 3. rade.
11. Obvodné oddelenie 29. marca 2016 súdu oznámilo, že 22. marca 2016 doručili
zásielku . K zisťovaniu pobytu bolo súdu
oznámené, že na adrese nikto neotváral a že neboli zistené žiadne poznatky o adrese
menovaného.
12. Okresný súd následne realizoval úkony súvisiace so zistením pobytu
. Okresný súd adresoval 4. mája 2016 list , sestre
, aby oznámila miesto, kde si preberá jej brat zásielky, prípadne jeho telefonický
alebo mailový kontakt. uviedla, že je s bratom v telefonickom kontakte
a že pracuje niekde v Českej republike. Okresný súd v ten istý deň 4. mája 2016 adresoval
žiadosť obvodnému oddeleniu o opätovné doručenie zásielky , ako
aj o prešetrenie jeho pobytu u susedov. Okresný súd zisťoval adresu na
Obvodnom súde pre Prahu (list z 21. júna 2016), pričom Obvodný súd Praha reagoval
mailom z 21. júla 2016, že môže vychádzať len z centrálneho registra obyvateľov a že
v ňom nie sú žiadne záznamy o tejto osobe. Dňa 15. júla 2016 bol na okresný súd doručený
list z obvodného oddelenia s informáciou, že od susedov zistili, že tam
už šesť rokov nebýva. Obvodné oddelenie uviedlo aj telefonický kontakt, ale telefón bol
vždy pri pokuse o kontakt vypnutý.
13. Dňa 12. októbra 2016 okresný súd opätovne predložil spis krajskému súdu.
Okresný súd doplnil, že žalovanému v 2. rade bolo predbežné opatrenie doručené fikciou
doručenia (zásielka vrátená súdu 8. septembra 2016) a žalovanému v treťom rade 22. marca
2016.
14. Krajský súd uznesením z 25. októbra 2016 potvrdil predbežné opatrenie.
Žalovaný v 1. rade Debt Collector, s. r. o., a spoločnosť auctio, s. r. o., teda nie sú oprávnení
vykonávať záložné právo až do právoplatného skončenia veci.
15. Potvrdzujúce uznesenie krajského súdu bolo v novembri 2016 doručené
sťažovateľovi a žalovanému v 1. a 2. rade. Spoločnosti auctio, s. r. o., bolo doručené až
24. januára 2017. Zásielka adresovaná žalovanému v 3. rade sa vrátila ako neprevzatá
v odbernej lehote.
16. Dňa 8. marca 2017 zaslal okresný súd mail právnej zástupkyni sťažovateľa
s otázkou, v akom štádiu je trestné konanie na základe oznámenia jej klienta – sťažovateľa,
na čo JUDr. Kľačanová odpovedala 27. marca 2017, že trestné stíhanie bolo zastavené
uznesením z 21. septembra 2015.
17. Dňa 3. apríla 2017 doručil sťažovateľ žiadosť o oslobodenie od súdnych
poplatkov s už vyplneným tlačivom. Súd žiadosti vyhovel uznesením z 12. marca 2018.
Medzičasom však súd vo veci samej konal a prebehli aj pojednávania.
18. Dňa 18. mája 2017 sa uskutočnilo vo veci prvé pojednávanie. Na tomto
pojednávaní navrhla právna zástupkyňa sťažovateľa vypočuť ako
svedkyňu, ktorá mala so sťažovateľom dojednať záložnú zmluvu. Právna zástupkyňa
sťažovateľa tiež uviedla, že jej klient má neurologické problémy, trpí aj nespavosťou a berie
lieky.
19. Dňa 22. mája 2017 oznámil sťažovateľ okresnému súdu adresu, kde sa zdržiava
, a uviedol tiež jej telefonický kontakt.
20. Dňa 19. júna 2017 sa konalo druhé pojednávanie, na ktorom súd vypočul
.
21. Dňa 19. októbra 2017 sa konalo v poradí tretie pojednávanie, na ktorom
vypovedal aj . Adresu si súd zabezpečil od jeho sestry .
22. Súd v tento deň vypočúval aj znalkyňu , ktorá robila znalecký
posudok na byt sťažovateľa na účely zriadenia záložného práva. Uviedla, že si nepamätá,
či to bol sťažovateľ, kto ju pustil do bytu. Celú záležitosť vybavovala .
O tomto úkone je v súdnom spise zápisnica z vypočutia svedkyne . Žalovaný
v 3. rade sa pojednávania nezúčastnil.
23. Dňa 15. novembra 2017 podala zástupkyňa sťažovateľa návrh na znalecké
dokazovanie, pretože zo správania sťažovateľa a z jeho vystupovania na súde vyplynula
pochybnosť o tom, či je spôsobilý posúdiť následky svojho konania a či zmluvu nepodpísal
v duševnej poruche. Neplatnosť zmluvy odvodzuje v tomto prípade z § 38 Občianskeho
zákonníka, t. j. z nespôsobilosti sťažovateľa.
24. Dňa 16. novembra 2017 bolo súdu doručené oznámenie z obvodného oddelenia,
že žalovaný v 3. rade sa na adrese nezdržiava, že bol kontaktovaný opakovane, v ranných aj
večerných hodinách.
25. Dňa 8. januára 2018 bola vec pridelená sudkyni Mgr. Kataríne Janotovej.
26. Dňa 12. marca 2018 vydal súd uznesenie, že priznáva oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov v celom rozsahu.
27. Dňa 12. marca 2018 súd adresoval znalkyni mail s otázkou, či má časovú
kapacitu na vypracovanie znaleckého posudku. Znalkyňa odpovedala obratom, že
vypracovanie posudku jej potrvá 45 dní a odhadovaná cena posudku je 350 – 450 eur.
28. Dňa 24. apríla 2018 vydal súd uznesenie, ktorým nariadil znalecké dokazovanie
a ustanovil znalkyňu MUDr. Janu Bullovú. V uznesení uviedol, že má posúdiť, či v čase
podpisu záložnej zmluvy uskutočnil sťažovateľ tento právny úkon v duševnej poruche a či
je sťažovateľ spôsobilý posúdiť následky predmetného právneho úkonu.
29. Dňa 21. augusta 2018 bol súdu doručený znalecký posudok s tým, že podľa neho
nebola sťažovateľovi zistená duševná porucha v čase podpisu zmluvy a že sťažovateľ bol
schopný posúdiť následky svojho konania. Dňa 21. septembra 2018 vydal súd uznesenie
o priznaní znalečného.
30. Dňa 15. októbra 2018 bol súdu doručený list žalovaného v 2. rade (
), kde vysvetľuje svoj postoj k predmetu sporu.
31. Dňa 17. októbra 2018 bolo súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa k znaleckému
posudku s tým, že sa s ním nestotožňuje, pretože v r. 2013 sťažovateľ dlhodobo užíval
sedatíva, antidepresíva a hypnotiká, čo vyplýva z lekárskej správy .
Sťažovateľ navrhol, aby na výzvu súdu špecifikoval, aké lieky a v akých
množstvách sťažovateľ užíval, a aby znalkyňa na základe toho vypracovala dodatok
k znaleckému posudku, ako mohli tieto lieky ovplyvniť schopnosť sťažovateľa vnímať.
32. Dňa 31. októbra 2018 bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaného v 1. rade
k znaleckému posudku, že s ním súhlasia.
33. Dňa 7. novembra 2018 adresoval súd list znalkyni – žiadosť o doplnenie
znaleckého posudku a žiadosť o zodpovedanie na otázku, či konkrétne lieky ‒ sedatíva,
antidepresíva a hypnotiká v dávkovaní a v množstvách, ktoré žalobca užíval v konkrétnom
časovom úseku v roku 2013, mohli ovplyvniť schopnosť žalobcu posúdiť následky jeho
konania alebo či mohli ovplyvniť schopnosť žalobcu ovládať jeho chovanie. Znalkyňa mala
tiež od vyžiadať informáciu o užívaní sedatív, antidepresív a hypnotík.
34. Dňa 27. decembra 2018 znalkyňa doručila súdu doplnenie znaleckého posudku
s tým, že kontaktovala ktorý na žiadosť neodpovedal. Dňa 10. decembra
2018 znalkyňa lekára kontaktovala telefonicky, ktorý uviedol, že žalobcovi dával lieky
z vlastných zásob, o čom nie sú záznamy v zdravotnej dokumentácii, preto nemá bližšie
informácie o liekoch, ktoré žalobca užíval. Znalkyňa na základe uvedeného zotrvala na
záveroch svojho posudku.
35. Dňa 1. februára 2019 podala právna zástupkyňa sťažovateľa návrh na vypočutie
svedka – s tým, že ho sťažovateľ ako jeho pacient zbavuje mlčanlivosti.
36. Dňa 4. februára 2019 predvolal súd svedka na pojednávanie
nariadené na 14. marec 2019 o 12. 00 h, predvolanie mu bolo doručené 6. februára 2019.
37. 14. marca 2019 o 9.46 h zaslal súdu mail, v ktorom sa
ospravedlnil z neúčasti na pojednávaní z dôvodu, že je na služobnej ceste mimo Slovenskej
republiky.
38. Dňa 12. marca 2019 bola súdu doručená od sťažovateľa lekárska správa
o tom, že sťažovateľ bol v jeho starostlivosti, že dostal lieky priamo do
rúk, a to Neurol, Diazepam, Lexaurin, Hypnogen, Mirzatem, avšak bez udania dávkovania.
39. Dňa 20. marca 2019 adresoval súd list s požiadavkou, aby
špecifikoval obdobie, v ktorom uvedené lieky ordinoval, aj s ich dávkovaním, a to obratom.
bol upozornený na možnosť uloženia poriadkovej pokuty do 2 000 eur.
40. Dňa 24. júna 2019 uložil súd poriadkovú pokutu vo výške
200 eur a súd ho opakovanie vyzval na oznámenie skutočností, ktoré požadoval vo výzve
z 20. marca 2019.
41. Dňa 14. novembra 2019 sa konalo ďalšie pojednávanie vo veci. Na pojednávaní
právna zástupkyňa sťažovateľa v záverečnej veci poukázala na neprijateľné podmienky
v zmluve, v dôsledku ktorých by mala byť zmluva tiež posúdená ako neplatná. Právna
zástupkyňa žalovaného v 1. rade uviedla, že o neprijateľných podmienkach sa žalobca
dosiaľ nezmienil, že je zastúpený právne spôsobilou osobou, preto ich teraz považuje za
bezpredmetné. Právna zástupkyňa navrhla vykonať dôkaz – oznámenie o predčasnom
splatení (zrejme zosplatnení) úveru, či vôbec mohlo dôjsť k výkonu záložného práva. Súd
tento návrh zamietol.
42. Súd vyhlásil na pojednávaní rozsudok a žalobu zamietol. Dňa 16. decembra 2019
bola predĺžená lehota na vypracovanie rozsudku kvôli rozsiahlosti spisu, právnej náročnosti
veci, ako aj čerpaniu dovolenky.
43. Dňa 17. februára 2020 podal sťažovateľ proti rozsudku odvolanie.
44. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti namieta porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať
bez ďalších prieťahov.
45. Sťažovateľ tiež navrhuje priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 10 000
eur, ktoré odôvodňuje tým, že pociťuje neistotu, poníženie, duševné a citové utrpenie, stres
a obavy, pretože mu ako strane sporu bola znemožňovaná realizácia jeho procesných práv
v prebiehajúcom súdnom konaní. Žije v napätí a neistote, pociťuje krivdu, keďže iní
v porovnateľných veciach majú reálnu možnosť realizovať svoje základné práva a s ním
okresný súd nezaobchádza zákonným spôsobom. Sťažovateľ tiež žiada, aby ústavný súd
nezverejňoval v plnom znení jeho meno a priezvisko a žiada o anonymizovanie pri
publikovaní rozhodnutia ústavného súdu.
46. Sťažovateľ žiada aj priznanie náhrady trov konania.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
47. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
48. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na
neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
49. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
50. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní návrh na začatie konania neodmietne alebo ho nezamietne podľa § 57, prijme
ho na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.
51. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
52. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený
verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu
v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej
spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života
účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,
vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom
spoločnosti.
III.
Predbežné prerokovanie veci ústavným súdom
53. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.
54. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.
55. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
56. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet
sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll
S.A. (Veľká komora), rozsudok zo 6. 4. 2000, Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora),
rozsudok z 8. 6. 2006, pozri aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií postupoval aj v danom prípade.
57. Vo vzťahu k zložitosti veci ústavný súd uvádza, že predmetom konania je
určenie neplatnosti záložnej zmluvy. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť
o skutkovej alebo právnej zložitosti. K zložitosti veci môže prispieť aj to, že ide o vec,
v ktorej vystupuje viacero strán (H. proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 8. 7. 1987).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že skutkovo a právne zložité je aj také konanie,
ktoré si na posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie
znalca s osobitnými odbornými znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi –
konzultantmi (IV. ÚS 28/05).
58. V predmetnom konaní vzhľadom na to, že osoby dlžníkov nie sú totožné
s osobou záložcu, na strane žalovaných vystupujú tri subjekty, veriteľ, ako aj dvaja dlžníci.
Po podaní žaloby došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného veriteľa na nového veriteľa,
čo sa následne prejavilo aj v zmene žalovaného 1. rade. Ďalej vzhľadom na to, že došlo
k začatiu výkonu záložného práva, žalobca v rámci už prebiehajúceho konania podal návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia. Tým sa v zásade vytvorilo v prebiehajúcom súdnom
konaní ďalšie konanie sui generis o predbežnom (neodkladnom) opatrení. V predmetnom
konaní bolo potrebné nariadiť aj znalecké dokazovanie týkajúce sa skúmania duševného
stavu žalobcu v čase uzatvárania spornej zmluvy, pričom súd ďalej nariadil výsluch svedka
– ošetrujúceho lekára, ktorý mal vypovedať o medikamentóznej liečbe žalobcu.
59. Z uvedených skutočností možno uzavrieť, že nešlo o jednoduchý, triviálny spor,
kde by dokazovanie bolo založené na listinných dôkazoch, ale jeho priebeh závisel
v značnej miere od skutočnosti, že na strane žalovaných sú tri subjekty. Toto v konečnom
dôsledku podstatne predĺžilo súdne konanie, keďže súd nevedel zistiť pobyt žalovaných
v 2. a 3. rade, a teda doručovanie týmto subjektom bolo sťažené. Takisto v rámci
prebiehajúceho konania vo veci samej kontinuálne prebiehalo konanie o predbežnom
(neodkladnom) opatrení. Neodkladné opatrenie vyznelo v prospech sťažovateľa, pretože sa
ním zakázalo veriteľovi a dražobnej spoločnosti vykonávať záložné právo, a preto bolo
postavenie sťažovateľa v rámci prebiehajúceho súdneho konania zastabilizované, a to
právoplatne, keďže odvolací súd uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného
opatrenia vo veľmi krátkej dobe potvrdil. Konanie o predbežnom opatrení bolo vecne veľmi
úzko prepojené s konaním vo veci samej. Ak by bol návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietnutý, mohlo by dôjsť k výkonu záložného práva a sťažovateľ by musel
použiť iné prostriedky ochrany po prípadnom vykonaní dražby. Preto je pochopiteľné, že
súd paralelne s konaním o predbežnom opatrení nerozvíjal konanie vo veci samej.
60. V predmetnom spore nešlo o taký spor, ktorý sa z pohľadu judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu považuje za spor, ktorý si v ohľade
času primeraného na prejednanie vyžaduje osobitnú starostlivosť, napr. občiansky stav
a spôsobilosť osôb [Bock proti Nemecku, rozsudok z 29. 3. 1989, Laino proti Taliansku
(Veľká komora), rozsudok z 18. 2. 1999], zverenie dieťaťa do starostlivosti (Hokkanen
proti Fínsku, rozsudok z 23. 9. 1994, Niederböster proti Nemecku, rozsudok z 27. 2. 2003,
III. ÚS 351/2014, III. ÚS 181/2011), pracovnoprávne spory (Vocaturo proti Taliansku,
rozsudok z 24. 5. 1991, I. ÚS 345/2014) a pod.
61. Vo vzťahu k správaniu účastníkov je potrebné uviesť, že vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaní v 2. a 3. rade sa na adrese svojho bydliska skutočne nezdržiavali,
vykonával súd v období od 15. februára 2016 do 12. októbra 2016 úkony smerujúce
k zisteniu ich pobytu. Na ten účel využíval aj políciu, zisťoval pobyt u rodinných
príslušníkov a v zahraničí. Vzhľadom na právnu úpravu v Občianskom súdnom poriadku,
keď súd musel zisťovať aj to, či sa osoba v mieste bydliska zdržuje, nemožno toto obdobie
považovať za prieťahy v konaní a nemožno ich pričítať na ťarchu súdu. Tiež treba zobrať do
úvahy aj správanie sťažovateľa, resp. jeho zástupkyne, ktorá až v priebehu konania
(15. novembra 2017) navrhla vykonať dôkaz znaleckým dokazovaním, pokiaľ ide
o duševný stav sťažovateľa, ako aj to, že až v záverečnej reči poukázala na neprijateľné
podmienky v záložnej zmluve, o platnosti ktorej sa konalo.
62. Vo vzťahu k postupu súdu ústavný súd uvádza, že nezistil také správanie, ktoré
by mohol označiť za prieťahy v konaní. Po podaní žaloby vo veci samej podal sťažovateľ aj
návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Súd sa teda zaoberal rozhodovaním
o predbežnom opatrení, následne jeho doručovaním a potom prebiehalo proti predbežnému
opatreniu odvolacie konanie.
63. V priebehu konania došlo k zmene zákonného sudcu. Nedošlo však k viacerým
opakovaným zmenám zákonného sudcu, ktoré by konanie výrazne spomalili (pozri Lechner
a Hess proti Rakúsku, rozsudok z 23. 4. 1987, II. ÚS 444/2014). Dňa 8. januára 2018 bola
vec pridelená sudkyni Mgr. Kataríne Janotovej. Táto sudkyňa vo veci urobila prvý úkon až
12. marca 2018. Možno teda povedať, že v období od 8. januára 2018 do 12. marca 2018
súd nevykonal žiadny úkon, ale túto nečinnosť nemožno ešte považovať za porušenie práva
na prejednanie veci bez prieťahov, ale len za ojedinelý prieťah. Neprichádza preto podľa
názoru ústavného súdu do úvahy, aby doterajší namietaný postup okresného súdu
reálne znamenal možnosť kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie
označeného základného práva sťažovateľa. V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že
z jeho stabilizovanej judikatúry tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04,
I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe
ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označeného základného práva (I. ÚS 42/01,
III. ÚS 59/05, I. ÚS 191/2015). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavný súd spravidla
prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili
dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01), čo však nie je prípad
v prejednávanej veci.
64. Ústavný súd tiež už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že
zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
65. V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04,
II. ÚS 199/02, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06, IV. ÚS 290/04).
66. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu