Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 181/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť MVDr. J. C., B., zastúpeného JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K.,

vo veci namietaného porušenie svojich základných práv na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práv na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote a na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo MVDr. J. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. MVDr. J. C. primerané finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť MVDr. J. C. trovy konania

v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -21 z 19. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť MVDr. J. C.,

B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu

a inú právnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práv

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na základe

vykonateľného rozsudku okresného súdu sp. zn. z 24. mája 2006

upravujúceho jeho styk s jeho maloletými deťmi (ďalej len „rozhodnutie o styku“)

okresnému súdu 25. júla 2007 návrh na výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa

ustanovení a v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ v ňom navrhol, aby okresný súd

písomne vyzval povinnú dobrovoľne sa podrobiť súdnemu rozhodnutiu, požiadal príslušný

orgán obce a orgán starostlivosti o deti, aby viedli povinnú k dobrovoľnému plneniu

súdneho rozhodnutia, v prípade bezvýslednosti výzvy postupne opakovane ukladal povinnej

pokuty v sume 2 000 Sk a súčasne zariadil odňatie detí povinnej a ich odovzdanie

sťažovateľovi pre čas súdom určeného styku.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že opakované ukladanie pokút povinnej zo strany

okresného súdu bolo zjavne neúčinným spôsobom výkonu rozhodnutia, pretože povinná

i napriek tomu styk s maloletými deťmi v určenom čase sťažovateľovi neumožňovala.

Vzhľadom na túto situáciu, ako aj na skutočnosť, že sa blížil rozhodnutím určený časový

úsek styku pre obdobie letných prázdnin v júli, ako aj v auguste 2010, sťažovateľ podaním

z 28. apríla 2010 navrhol okresnému súdu uplatniť postup podľa ustanovenia § 273 ods. 2

, podľa ktorého sudca môže v súčinnosti s príslušným orgánom obce, prípadne aj

so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo dohody

nemá byť, a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu rozhodnutie alebo dohoda

priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas. Podaním z 12. júla 2010 si

sťažovateľ „dovolil upozorniť“ okresný súd na blížiaci sa označený termín styku

s poukázaním na korešpondenciu sťažovateľa s povinnou, z obsahu ktorej podľa tvrdenia

sťažovateľa vyplývalo, že povinná tento styk s maloletými deťmi neumožní. Okresný súd

podaním z 28. júla 2010 vyzval povinnú, aby súdu oznámila, či umožnila styk sťažovateľa

s maloletými deťmi v určenom období mesiaca júl 2010, a súčasne ju upozornil, že

v prípade nerešpektovania rozhodnutia o styku bude nútený realizovať výkon rozhodnutia

spôsobom podľa 273 ods. 2 . Okresný súd však uvedený postup nevyužil a k styku

sťažovateľa s maloletými deťmi nedošlo ani v určenom období mesiaca júl a ani v určenom

období mesiaca august 2010.

Sťažovateľ pokračoval v argumentácii a poukázal na to, že ďalším podaním

z 20. septembra 2010 navrhol okresnému súdu pre účely zabezpečenia rozhodnutím

určeného styku s maloletými deťmi v časovom úseku zimných prázdnin roku 2010

uplatnenie postupu podľa ustanovenia . Okresný súd ale zvolil spôsob

výkonu rozhodnutia uložením pokuty, ktorý sa však ukázal ako neefektívny.

Podľa sťažovateľa „postup porušovateľa, ktorým realizuje výkon rozhodnutia

Okresného súdu Košice II, sp.zn. zo dňa 24.5.2006 je nutné považovať

za neefektívny, dochádza ním k zjavným, zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom

v konaní o výkon rozhodnutia a v konečnom dôsledku tak aj k porušeniu zásady zákazu

denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti)“.

Sťažovateľ takýto postup okresného súdu kvalifikoval ako porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

, ktoré sa podľa neho vzťahuje aj na fázu konania o výkon rozhodnutia, a je toho

názoru, že „jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie

spravodlivosti“.

Sťažovateľ napokon dodal, že v záujme účinnej ochrany svojich základných práv

využil aj právny prostriedok poskytovaný ustanovením § 62 a nasledujúcich zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a adresoval predsedovi okresného súdu 1. decembra 2010 sťažnosť na prieťahy

v konaní. Na túto predseda okresného súdu podľa vyjadrenia sťažovateľa reagoval „len

konštatáciou, že sťažnosť sťažovateľa považuje za čiastočne dôvodnú, nakoľko v konaní

došlo v určitých časových úsekoch k porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ a poukázal na „zmenu zákonnej sudkyne zo dňa 01.12.2010 a na vydanie

uznesenia zo dňa 09.12.2010, ktorým bola povinnej uložená ďalšia poriadková pokuta“.

Na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a „práva na spravodlivé súdne konanie“

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal

mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho podpredsedu. Jeho stanovisko doručené ústavnému súdu 12. júla

2011 obsahovalo podrobný chronologický prehľad procesných úkonov konania

a podpredseda okresného súdu v ňom uviedol, že okresný súd konal vo veci priebežne.

Vo vyjadrení podpredseda okresného súdu však súčasne uznal, že k určitým prieťahom

v konaní došlo, a to v týchto obdobiach: po 24. júli 2008 do 19. decembra 2008

a po 22. septembri 2010 do 9. decembra 2010, ktoré boli čiastočne spôsobené zmenou

v osobe zákonného sudcu a s tým súvisiacou potrebou naštudovania spisového materiálu.

Okresný súd poukázal tiež na správanie „povinnej, ktorá využíva všetky procesné možnosti,

aby nemusela plniť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu“, a tiež na dohľad

v záujme plynulosti konania vykonávaný „vedením súdu“ na základe sťažovateľom podanej

sťažnosti na prieťahy v konaní. V závere listu okresný súd vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 3. augusta 2011 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku

okresného súdu sťažovateľ uviedol, že zotrváva na záveroch svojej sťažnosti, pričom

poukázal na časť stanoviska okresného súdu, ktorý sám uznal určité prieťahy v označených

obdobiach. Sťažovateľ je toho názoru, že postup okresného súdu nebol a nie je dostatočne

efektívny, o čom podľa neho svedčí „opakované, bezúčelné ukladanie pokút, ktoré

porušovateľ ukladá povinnej, a to jednak s ročnými odstupmi a tiež zakaždým v najnižšej

sadzbe, bez ohľadu na to, že bolo zakaždým evidentne zrejmé, že povinná aj napriek ich

uloženiu bude naďalej mariť styk sťažovateľa s maloletými deťmi“. Sťažovateľ uviedol, že

neefektívnosť postupu vidí aj v skutočnosti, že okresný súd napriek opakovaným

upozorneniam z jeho strany nevyužil pre účely výkonu rozhodnutia všetky prostriedky

poskytované .

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj

súvisiacu právnu úpravu a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

V zmysle ustanovenia pred nariadením výkonu rozhodnutia sudca

písomne vyzve toho, kto odmieta podrobiť sa súdnemu rozhodnutiu alebo neplní súdom

schválenú dohodu o výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi, aby sa súdnemu

rozhodnutiu podrobil alebo aby súdom schválenú dohodu plnil. V tejto výzve upozorní tiež

na následky neplnenia povinností ustanovených v rozhodnutí alebo v dohode.

Okresný súd podaním z 3. augusta 2007 v intenciách označeného ustanovenia

vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie.

Podaním zo 17. augusta 2007 vyzval okresný súd sťažovateľa, aby predložil

vyjadrenie, či došlo k realizácii styku po 6. auguste 2007. Sťažovateľ reagoval podaním

doručeným 20. septembra 2007, v ktorom uviedol, že ani po uvedenom dátume nebol styk

realizovaný, a preto navrhol, aby okresný súd pokračoval vo výkone rozhodnutia podľa

ustanovení a a súčasne aby podľa ustanovení zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov začal konanie o zmenu umiestnenia maloletých detí.

Podľa ak výzva sudcu podľa zostane bezvýsledná,

ukladá sudca tomu, kto neplní dobrovoľne súdne rozhodnutie alebo súdom schválenú

dohodu o výchove maloletých detí, prípadne o úprave styku s nimi, postupne pokuty.

Jednotlivé pokuty nesmú prevyšovať 60 eur a pripadajú štátu.

Podľa sudca môže v súčinnosti s príslušným orgánom obce,

prípadne aj so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia

alebo dohody nemá byť, a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa

rozhodnutia alebo dohody zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú

právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas.

Okresný súd podaním z 28. novembra 2007 vyzval povinnú, aby sa v lehote 10 dní

vyjadrila k návrhu oprávneného z 20. septembra 2007, a súčasne povinnú poučil

o následkoch nerešpektovania výzvy (hrozba uloženia poriadkovej pokuty). Okresný súd

výzvu adresoval aj kolíznemu opatrovníkovi, a síce aby v lehote 10 dní „prešetril pomery

v rodine“.

Kolízny opatrovník reagoval na výzvu podaním doručeným okresnému súdu

13. decembra 2007 a povinná podaním doručeným okresnému súdu 31. decembra 2007.

Okresný súd podaním zo 7. marca 2008 opätovne vyzval kolízneho opatrovníka

na „prešetrenie pomerov v rodine“ a na vyjadrenie, či odporúča v konaní o predmetnom

návrhu pokračovať, alebo ho zastaviť. Kolízny opatrovník reagoval podaním doručeným

1. apríla 2008, v ktorom sa vyjadril, že navrhuje konanie zastaviť.

Okresný súd 14. júla 2008 doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa písomné

stanovisko kolízneho opatrovníka a vyzval ho, aby sa k stanovisku vyjadril v lehote 10 dní.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení, ktoré doručil okresnému súdu 24. júla 2008, uviedol,

že na podanom návrhu trvá.

Sťažovateľ 16. októbra 2008 doručil okresnému súdu podanie, v ktorom ho žiadal

o urýchlené rozhodnutie vo veci. K podaniu priložil kópie mailovej korešpondencie

účastníkov konania. Dňa 24. novembra 2008 doručil sťažovateľ okresnému súdu podanie,

v ktorom uviedol, že povinná mu neumožnila styk s maloletými deťmi 13. júna 2008

a 7. novembra 2008. Sťažovateľ preto navrhol, aby konajúci súd vyzval povinnú

na dobrovoľné plnenie povinností, v prípade bezúspešnosti výzvy jej opakovane ukladal

poriadkové pokuty a zabezpečil odňatie maloletých detí povinnej a ich odovzdanie

sťažovateľovi v čase určenom rozhodnutím súdu.

Okresný súd uznesením z 19. decembra 2008 uložil povinnej pokutu v sume

1 000 Sk, toto jeho rozhodnutie potvrdil nadriadený súd uznesením z 27. februára 2009.

Okresný súd podaním z 24. marca 2009 vyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril, či

dochádza k realizácii styku sťažovateľa s maloletými deťmi v zmysle vykonateľného

rozhodnutia. Sťažovateľ reagoval podaním doručeným 21. apríla 2009, v ktorom uviedol, že

povinná styk s deťmi marí. Sťažovateľ priložil k podaniu kópie mailovej a telefonickej

korešpondencie účastníkov konania. Okresný súd opätovne podaním z 2. júla 2009 vyzval

sťažovateľa, aby sa vyjadril, či došlo k realizácii styku v máji a júni 2009. Sťažovateľ

reagoval podaním doručeným 25. augusta 2009, v ktorom uviedol, že v uvedených

obdobiach k realizácii styku nedošlo. Sťažovateľ priložil k podaniu kópie mailovej

a telefonickej korešpondencie účastníkov konania.

Okresný súd uznesením z 2. septembra 2009 uložil povinnej pokutu v sume 40 €.

Jeho rozhodnutie potvrdil nadriadený súd uznesením z 26. februára 2010.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 6. apríla 2010 navrhol, aby bola

povinnej vzhľadom na nerešpektovanie vykonateľného rozhodnutia o úprave styku uložená

pokuta v maximálnej výške 60 €. K návrhu priložil kópie mailovej korešpondencie

účastníkov. Podaním doručeným okresnému súdu 30. apríla 2010 sťažovateľ navrhol, aby

okresný súd postupoval v zmysle . Podaním doručeným okresnému súdu

12. júla 2010 sťažovateľ opätovne požiadal o výkon rozhodnutia postupom podľa § 273

ods. 2 .

Okresný súd podaním z 28. júla 2010 vyzval povinnú, aby sa vyjadrila, či 15. júla

2010 umožnila styk s maloletými deťmi v zmysle rozhodnutia o styku, a vyrozumel ju

o skutočnosti, že oprávnený požiadal o postup – odňatie maloletých detí a odovzdanie

oprávnenému pre účely realizácie styku, ktorý bude musieť konajúci súd realizovať

v prípade nerešpektovania vykonateľného rozhodnutia. Povinná reagovala podaním

doručeným okresnému súdu 11. augusta 2010.

Sťažovateľ podaním doručeným 22. septembra 2010 okresnému súdu oznámil, že

k realizácii styku s maloletými deťmi nedošlo ani v júlovom a ani v augustovom termíne

roku 2010, a konajúcemu súdu navrhol, aby postupoval v zmysle

v rozhodnutím určenom termíne (odovzdanie počnúc 25. decembra 2010 pre určený styk

v trvaní 8 dní).

Okresný súd podaním z 9. decembra 2010 vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie

povinností uložených vykonateľným rozhodnutím o styku a poučil ju o možnosti uloženia

pokuty až do výšky 60 €, podania trestného oznámenia pre spáchanie trestného činu marenia

výkonu úradného rozhodnutia a postupu podľa . Okresný súd súčasne

uznesením z 9. decembra 2010 uložil povinnej pokutu vo výške 60 €, pričom nadriadený

súd toto rozhodnutie potvrdil uznesením z 29. apríla 2011.

Okresný súd 16. mája 2011 vyzval sťažovateľa „na oznámenie realizácie styku“

a kolízneho opatrovníka „na prešetrenie pomerov“.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania o sťažnosti konanie ukončené nebolo.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Pokiaľ ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), je pod konaním, v ktorom sa takáto vec prerokováva, potrebné

rozumieť nielen konanie prvostupňového súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej

konanie v správnom súdnictve, ako aj konanie o výkon rozhodnutia. Tento právny názor

ústavného súdu vychádza zo skutočnosti, že ani a ani procesné predpisy upravujúce

činnosť súdov v občianskych a trestných veciach nevynímajú z povinnosti súdov konať bez

zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana (pozri

).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ako aj jej

významnosť z pohľadu sťažovateľa (1), ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)

a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Ústavný

súd je toho názoru, že vec sťažovateľa nemožno hodnotiť po právnej stránke ako

zložitú, pretože tento typ konania je regulovaný pomerne podrobnou právnou

úpravou, ako aj rezortnou internou inštrukciou a tiež príslušnou judikatúrou.

Pokiaľ ide hľadisko skutkovej zložitosti veci ústavný súd je toho názoru, že treba

uznať u tohto druhu konania vzhľadom na jeho charakter určitý stupeň náročnosti

z hľadiska potreby dokazovania týkajúceho sa otázky dodržiavania povinností

vyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia alebo súdom schválenej dohody o výchove

maloletých detí a o úprave styku s nimi.

Judikatúra štrasburských orgánov ochrany práva aplikujúc kritérium významnosti

veci z pohľadu sťažovateľa diferencuje posudzovanie primeranosti plynulosti konania

do troch skupín v závislosti od potreby rýchlosti rozhodovania. Ide o konania vyžadujúce si:

- primeranú rýchlosť,

- osobitnú rýchlosť,

- výnimočnú rýchlosť.

V prípade konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujú štrasburské orgány

ochrany práva od vnútroštátnych súdnych orgánov výnimočnú rýchlosť konania. Aj ústavný

súd pri posudzovaní konania sťažovateľa vychádzal z kritéria výnimočnej rýchlosti

požadovanej v prípadoch konaní o rodičovských právach, medzi ktoré nepochybne patrí aj

konanie o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti hodnotil a prisúdil význam

plynutia lehoty vo vývoji dieťaťa z hľadiska budovania citových väzieb k osobám,

v ktorých výchove a starostlivosti sa nachádza, ako aj k osobám, s ktorými je alebo nie je

v pravidelnom kontakte (pozri ). Judikatúra ústavného súdu tak zdôrazňuje

špecifickú povahu konaní týkajúcich sa rodičovských práv vyžadujúcich si prístup

s osobitnou starostlivosťou.

Špecifickému charakteru konania o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí

korešponduje aj osobitý účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorým je v danom prípade pružnosť konania

garantujúca promptnosť donucovacej moci štátu zabezpečujúcej vynútenie plnenia

povinností vyplývajúcich zo súdnych rozhodnutí o výchove maloletých detí a o úprave

styku s nimi.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by

signalizovali nedostatočnú aktivitu či súčinnosť zo strany sťažovateľa ako účastníka

konania, čo vylučuje možnosť konštatovania zodpovednosti sťažovateľa za zistené zbytočné

prieťahy posudzovaného konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, bol postup okresného súdu.

V rámci označeného kritéria ústavný súd zohľadnil predovšetkým požiadavku

výnimočnej rýchlosti konania kladúcu vyššie nároky na aktivitu konajúceho súdu

a sprísňujúcu hodnotenia jeho prípadnej nečinnosti v priebehu súdneho konania.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil,

že nedostatkom plynulosti konania boli podľa zistení ústavného súdu početné obdobia, aj

keď krátkodobejšej nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom

bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania sa vyskytlo obdobie krátkodobejšej nečinnosti (približne

v rozsahu dvoch mesiacov), a to v úseku od 20. septembra 2007, keď sťažovateľ oznámil

okresnému súdu, že povinná neplní povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia o styku,

do 28. novembra 2007, keď okresný súd povinnú vyzval, aby predložila stanovisko

k návrhu sťažovateľa a zároveň ju poučil v zmysle ustanovení a .

Nečinnosťou v rozsahu dvoch mesiacov sa vyznačuje aj obdobie od 31. decembra

2007, keď povinná doručila okresnému súdu svoje vyjadrenie, do 7. marca 2008, keď

okresný súd opätovne vyzval ustanoveného kolízneho opatrovníka na prešetrenie

skutkových okolností. Po doručení vyjadrenia kolízneho opatrovníka 1. apríla 2008

nasledovalo obdobie trojmesačnej nečinnosti trvajúce do 14. júla 2008, keď okresný súd

stanovisko kolízneho opatrovníka doručil sťažovateľovi a vyzval ho, aby sa k nemu

vyjadril. Okresný súd však ostal pasívny aj po predložení požadovaného vyjadrenia

sťažovateľa 24. júla 2008, keď sťažovateľ aj následne opakovane žiadal okresný súd

o prijatie relevantných opatrení. Okresný súd konal až po uplynutí viac ako štyroch

mesiacov (obdobie nečinnosti), keď 19. decembra 2008 uznesením uložil povinnej pokutu

vo výške 1 000 Sk.

Ďalším obdobím krátkodobej nečinnosti (v rozsahu viac ako troch mesiacov) bolo

súdne konanie poznačené v etape od 6. apríla 2010, keď sťažovateľ žiadal okresný súd

o prijatie opatrení z dôvodu nerešpektovania rozhodnutia o styku zo strany povinnej

do 28. júla 2010, keď okresný súd vyzval povinnú, aby predložila vyjadrenie k uvedenej

skutočnosti.

Napokon ústavný súd posúdil ako obdobie pasivity okresného súdu časový úsek

v rozsahu dvoch mesiacov, a to od 22. septembra 2010, keď sťažovateľ okresnému súdu

oznámil, že povinná nerešpektovala rozhodnutie o styku ani v letnom období roku 2010,

a súčasne ho žiadal o prijatie adekvátneho opatrenia do 9. decembra 2010, keď okresný súd

rozhodol o uložení pokuty povinnej vo výške 60 €, ktorú súčasne poučil v zmysle

príslušných ustanovení .

Na tomto mieste sa ústavný súd vysporiadal aj s vyjadrením podpredsedu okresného

súdu, ktorý poukázal na zmenu v osobe zákonného sudcu počas prerokúvania veci spojenú

s potrebou naštudovania spisu odzrkadľujúcou sa v narušení plynulosti konania.

Ústavný súd už opakovane v rámci svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že

obhajoba konajúceho súdu opierajúca sa o potrebu poskytnutia určitého časového rámca

v záujme preštudovania spisového materiálu pri zmenách v osobe zákonného sudcu nemá

povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť konajúceho súdu za

rozhodnutie vo veci sťažovateľa, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného

súdu tohto charakteru akceptovať nemohol.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Úlohou ústavného súdu nemohlo byť a ani nebolo posudzovanie vhodnosti opatrení,

ktoré okresný súd zvolil na základe výsledkov skutkových zistení na dosiahnutie cieľa

predmetného konania o výkon rozhodnutia, pretože posudzovanie skutkových záverov

všeobecných súdov nepatrí do právomoci ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prípade tohto druhu

konania musí byť rozhodovanie o použití najradikálnejšieho opatrenia (odňatie

a odovzdanie maloletého dieťaťa v zmysle ) poskytovaného právnou

úpravou podrobené dôkladnej úvahe zohľadňujúcej možné negatívne dôsledky takto

prijatého opatrenia vo vzťahu k maloletému dieťaťu založenej zároveň na dôslednom zistení

skutkového stavu, čo sú úlohy patriace do výlučnej právomoci všeobecného súdu.

Vychádzajúc z uvedeného obmedzil ústavný súd v danom prípade svoj prieskum

na posúdenie pružnosti a včasnosti opatrení okresného súdu ako záruky celkovej efektivity

posudzovaného konania.

Ústavný súd konštatuje, že na plynulosť konania mala čiastočný vplyv potreba

náležitého dokazovania v otázke plnenia povinností vyplývajúcich z rozhodnutia o styku,

avšak nepomerne rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad na plynulý priebeh

posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa

dopustil v dôsledku zistených období nečinnosti (v celkovej dĺžke 16 mesiacov).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o sťažovateľom uplatnenú námietku porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na prístup k súdu podľa

dohovoru, ústavný súd poukazuje na to, že v postupe okresného súdu sa síce opakovane

vyskytovali obdobia nečinnosti, na tieto však vždy nadväzovala dodatočná aktivita

konajúceho súdu, ktorý v záujme dosiahnutia želaného efektu postupne intenzitu prijatých

opatrení stupňoval. Ústavný súd teda dospel k záveru, že v okolnostiach posudzovanej veci

zbytočné prieťahy v postupe okresného súdu nedosiahli takú intenzitu, že by ich dôsledky

bolo možné kvalifikovať ako odmietnutie spravodlivosti, a preto v časti označených

námietok sťažovateľovmu návrhu nevyhovel.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného a práva zaručeného dohovoru, ako

aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu

ukončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

stratou dôvery v autoritu štátu, reprezentovaného v danom konkrétnom prípade okresným

súdom, ako garanta jeho základných práv zaručených mu a práv zaručených mu

dohovorom. Sťažovateľ na tomto mieste poukazoval na skutočnosť, že od podania návrhu

uplynula doba viac ako tri roky, a to bez dosiahnutia akéhokoľvek výsledku. Vychádzajúc

z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného zadosťučinenia

sumu 1 500 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní tejto otázky zohľadnil časový rozsah a početnosť

vyskytujúcich pasívnych období konania okresného súdu, ako aj statusový charakter

posudzovaného konania, u ktorého práve zabezpečenie jeho pružnosti môže poskytnúť

sťažovateľovi reálne citeľnú satisfakciu. Tieto východiska viedli ústavný súd k rozhodnutiu

o nepriznaní primeraného finančného zadosťučinenia s tým, že podľa jeho názoru

vyslovenie porušenia jeho práv a príkaz ústavného súdu konať v posudzovanom konaní

okresného súdu bez zbytočných prieťahov (bod 1 a 2 výroku nálezu) sú v tomto prípade

postačujúce opatrenia na ochranu a dohovorom garantovaných práv sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, a to za tri úkony právnych služieb, ktorých výšku vyčíslil

sumou 471,28 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá predstavovala

sumu 741 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2011 patrí odmena v sume 123,50 €, k tomu tiež režijný paušál 7,41 €. Ústavný súd

priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb. Za tieto dva

úkony vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vrátane

režijného paušálu v danom prípade prislúcha odmena v celkovej sume 261,82 €. Po zvýšení

odmeny o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) v sume 52,36 €

predstavuje tak celková priznaná odmena sumu 314,18 €.

Pokiaľ ide o vyjadrenie sťažovateľa k stanovisku okresného súdu, ústavný súd

za tento úkon právnej služby sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal, pretože ho

nepovažoval za také, ktoré by výraznejšou mierou prispelo k objasneniu okolností

relevantných pre rozhodovanie ústavného súdu.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej výške

314,18 € a v zostávajúcej časti jeho žiadosti o náhradu trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011