Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 384/2020
PDF · 525.65 KB
No categories available
I. ÚS 384/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom, Hurbanovo námestie 1/A, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 13 C 175/2016-190
z 11. apríla 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 171/2019-233
z 15. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 13 C 175/2016-190 z 11. apríla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 14 Co 171/2019-233 z 15. októbra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“; spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu ďalej aj „namietané rozhodnutia“).
1.1 V plnomocenstve priloženom k ústavnej sťažnosti sťažovateľ splnomocnil
právneho zástupcu na zastupovanie „pri podaní sťažnosti voči konaniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/177/2019 a konaniu Okresného súdu Zvolen pod sp. zn.
9C/170/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj v konaní o tejto sťažnosti“.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom
v spore o zaplatenie sumy 1 810 € s príslušenstvom proti obchodnej spoločnosti
, , (ďalej len „žalovaný“), z titulu
náhrady škody za zriadenie vecného bremena. Sťažovateľ v priebehu konania
pred okresným súdom vzal späť žalobu v časti sumy 905 €.
3. Okresný súd rozhodol o žalobe sťažovateľa napadnutým rozsudkom v prvej
inštancii tak, že vo výroku I konanie v časti sumy 905 € zastavil, vo výroku II žalobu
zamietol a vo výroku III žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
4. Krajský súd ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku
II a závislom výroku III potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku
okresného súdu, ktorým jeho žalobu zamietol z dôvodu, že síce žalovaný má pasívnu vecnú
legitimáciu, ale sťažovateľ si pred podaním žaloby neuplatnil v zmysle § 66 ods. 5 zákona
č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o elektronických komunikáciách“) nárok na jednorazovú náhradu v príslušnom
podniku (u žalovaného, pozn.) do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti,
že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Okresný súd uzavrel,
že vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty právo sťažovateľa zaniklo. Podľa názoru
okresného súdu žaloba bola navyše podaná predčasne, pretože príslušná právna úprava
jednoznačne rieši nárok vlastníka na jednorazovú náhradu voči príslušnému podniku
na súde výlučne a len za predpokladu, že sa príslušný podnik a vlastník nehnuteľností
na výške primeranej náhrady nedohodnú, pričom každý z nich je oprávnený podať súdu
návrh na rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom
podniku.
5.1 Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto z tohto dôvodu podal sťažovateľ odvolanie
a tvrdil, že nesúhlasí so záverom okresného súdu, že žalovaný nárok je prekludovaný.
Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný si nesplnil povinnosť podľa § 66 ods. 3 zákona
o elektronických komunikáciách, keď ho neupovedomil ako vlastníka dotknutej
nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred o začatí výkonu práva podľa § 66 ods. 1 písm. a)
zákona o elektronických komunikáciách.
5.2 Sťažovateľ ďalej v rámci odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal,
že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne vysporiadal
so skutočnosťou, keď začala sťažovateľovi plynúť spomínaná lehota jedného roka
na uplatnenie nároku na jednorazovú náhradu u žalovaného. Okresný súd mal totiž v konaní
preukázané, že úradný list Okresného úradu Detva, katastrálneho odboru (ďalej len „úrad“)
sp. zn. Z-166/2016 z 24. marca 2016, ktorým úrad oznámil sťažovateľovi, že 24. marca
2016 bol vykonaný zápis vecného bremena na priznanie práva uloženia inžinierskych sietí
v prospech žalovaného, bol sťažovateľovi doručený v apríli 2016. Podľa názoru okresného
súdu doručením predmetného oznámenia úradu sa sťažovateľ najneskôr dozvedel o vzniku
vecného bremena v zmysle § 66 ods. 1 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách,
s čím sťažovateľ nesúhlasil a v odvolaní tvrdil, že doručenie oznámenia úradu nie je
rozhodujúce, pretože z neho nemohol vedieť, že zo strany žalovaného ide o výkon práva
podľa citovaného ustanovenia. Podľa názoru sťažovateľa o tom, že ide o zásah do jeho
vlastníckeho práva v zmysle zákona o elektronických komunikáciách, sa dozvedel najskôr
až z vyjadrenia žalovaného z 26. októbra 2017, ktoré bolo sťažovateľovi doručené
13. novembra 2017, a preto až doručením tohto vyjadrenia sťažovateľovi mohla začať
plynúť prekluzívna lehota na uplatnenie nároku u žalovaného.
5.3 Sťažovateľ je presvedčený, že uplatnenie námietky preklúzie zo strany
žalovaného po tom, čo žalovaný nesplnil svoje zákonné povinnosti a podstatne sťažil
sťažovateľovi uplatnenie jeho práv, je výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a ako taký
nemôže požívať právnu ochranu.
5.4 Ako už bolo uvedené, krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým
rozsudkom, pričom sťažovateľ je presvedčený, že rozhodol „formalisticky bez širšieho
vnímania skutočností a vzájomných súvislostí“.
5.5 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uznáva, že namietané rozhodnutia
sa „z hľadiska čisto formalistického a prísne vykladajúceho normy“ javia ako správne,
ale podotýka, že „právo je vyšší pojem, okrem noriem zahŕňa aj spravodlivosť, dobré
mravy, korektnosť vzťahov, stranu slabšiu a silnejšiu“. S ohľadom na to v ústavnej sťažnosti
namieta, že argumentácia všeobecných súdov v predmetnom súdnom konaní,
najmä čo sa týka údajnej preklúzie jeho nároku, je mylná, a v tejto súvislosti je toho názoru,
že boli porušené jeho označené práva.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/171/2019 - 233 zo dňa
15.10.2019 a rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/175/2016 - 190 zo dňa 11. 04.
2019 boli porušené: - základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky práva na súdnu a inú právnu ochranu – základné právo sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky na majetok a na primeranú náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva - právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru
o ochrane práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/171/2019 - 233 zo dňa
15.10.2019 sa zrušuje.
Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/175/2016 - 190 zo dňa 11. 04. 2019
sa zrušuje. Vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní nahradiť
sťažovateľovi trovy konania v sume 450,29 €.“
II.
Relevantná právna úprava
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou
od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
12.1 Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
12.2 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom so zohľadnením príslušnej právnej úpravy
13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom okresného súdu č. k. 13 C 175/2016-190 z 11. apríla 2019 a rozsudkom
krajského súdu č. k. 14 Co 171/2019-233 z 15. októbra 2019. K porušeniu označených
hmotných i procesných práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodli
v jeho veci formalisticky, bez prihliadnutia na princípy spravodlivosti a namietané
rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené.
III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
14. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými
namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená
na princípe subsidiarity, t. j. ústavný súd má právomoc konať, ak o ochrane týchto práv
a slobôd už nemôže rozhodovať iný súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu
je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia
predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
15. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú (IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Opačný záver by znamenal popretie
princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 149/04). Inými slovami, ústavná
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich
po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade
so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).
16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok
okresného súdu bol preskúmaný krajským súdom na základe sťažovateľom podaného
odvolania. Odvolanie v tomto prípade predstavovalo účinný opravný prostriedok ochrany
práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Odvolacie konanie
bolo skončené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu
v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu
je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy.
To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného
porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a zakladá
dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona
o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práva podľa
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
18. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv
a slobôd v konaní pred ústavným súdom je doručenie podania vo forme ustanovenej § 40
zákona o ústavnom súde, ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde a ďalších
procesných podmienok vyplývajúcich z § 55, § 124 a § 132 zákona o ústavnom súde.
19. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
19.1 Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
19.2 Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
20. Z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde vyplýva, že pojmovým znakom
inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej stránke prejavuje
v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných prostriedkov určených
na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej sťažnosti a po stránke
materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu ústavne zaručeným
základným právam a slobodám až v prípade, keď ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť.
21. Podľa § 419 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
22. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
23. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia
a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity
posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.
24. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku poučil strany
sporu, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 419 CSP prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa. Sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k vyčerpaniu
právnych prostriedkov, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,
len stroho uviedol, že „vyčerpal všetky opravné prostriedky, keďže dovolanie v tejto veci nie
je prípustné“.
25. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol vo veci ako súd odvolací, mimoriadny opravný
prostriedok – dovolanie, o ktorom by bol príslušný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nepodal.
26. Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi
na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde
a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich
systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,
že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni
jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu,
že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej
ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní,
môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011,
IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
27. „Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu,
a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených
s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
(odmietnutia spravodlivosti)“ [uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017
z 25. októbra 2017].
28. Z citovaných ustanovení Civilného sporového poriadku vyplýva, že sťažovateľ
mal v posudzovanej veci na ochranu svojich základných práv k dispozícii mimoriadny
opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom je oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd
dovolací. Sťažovateľ v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že proti napadnutému rozsudku
krajského súdu podal dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, t. j. nepreukázal skutočnosť,
že proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyčerpal právny prostriedok, ktorý
mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, hoci ním namietané okolnosti
sa dali v tomto prípade považovať aj za naplnenie dôvodov dovolania podľa § 420 ods. f)
CSP a sťažovateľovi v uplatnení tohto opravného prostriedku nebránila žiadna procesná
prekážka. Sťažovateľ nevyužitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodov
hodných osobitného zreteľa v ústavnej sťažnosti nenamietal, a preto neprichádzal do úvahy
ani prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
29. Na základe uvedených skutočností bolo možné, aby ústavný súd ústavnú
sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
30. Napriek už uvedenému záveru ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu
k ochrane ústavnosti, sa v záujme ochrany sťažovateľom označených práv v tomto prípade
oboznámil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu.
31. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
32. Skôr, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie
uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu
ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými
súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
33. Ústavný súd akcentuje, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých
aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy
(I. ÚS 117/05). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného
práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý súdny proces
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve
na súdnu ochranu vykonávajú [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 77/02,
34. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne
odôvodniť, čo predstavuje záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité
odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
35. Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa
rešpektovať aj krajský súd, preto sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti oboznámil s tou časťou odôvodnenia jeho napadnutého rozsudku, ktorá
je pre zhodnotenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná, a súčasne sa zameral
na posúdenie, či zo strany krajského súdu skutočne došlo k splneniu požiadaviek kladených
na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Na tomto základe je potom úlohou ústavného
súdu formulovať záver o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, a tak vysloviť
porušenie označených práv sťažovateľa, alebo, naopak, konštatovať zjavnú
neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.
36. O zjavne neopodstatnenej ústavnej sťažnosti pritom možno hovoriť
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
37. Sťažovateľom bola prednesená argumentácia, v ktorej namietal formalistický
prístup krajského súdu pri odôvodnení svojho rozhodnutia, čím malo dôjsť k zásahu do jeho
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou
je aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď na všetky právne
významné otázky týkajúce sa predmetu konania. Sťažovateľ ale súčasne uviedol, že právne
závery krajského súdu sa javia ako vecne správne, pričom s nimi „len“ polemizuje
a ústavnou sťažnosťou sa domáha ich prehodnotenia.
37.1 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že pri preskúmavaní rozsudku
krajského súdu ústavný súd vychádzal aj z obsahu rozsudku okresného súdu,
keďže odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno
posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08).
38. Krajský súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil rozsudok okresného súdu
ako vecne správny a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia
v odvolacom konaní v rozsahu 100 %. V obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajský súd jednoznačne konštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu (pozri bod
9 a nasl. napadnutého rozsudku), poukázal na jeho odôvodnenie a plne sa ním stotožnil.
Následne krajský súd v rámci zdôraznenia jeho záverov poukázal na tú skutočnosť,
že napadnutý rozsudok okresného súdu je v poradí druhým meritórnym rozhodnutím súdu
prvej inštancie vo veci samej, keď po zrušení a vrátení veci krajským súdom bol okresný
súd viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 a 2
CSP. Krajský súd ďalej citoval ustanovenia § 66 ods. 1 a 5 zákona o elektronických
komunikáciách, a v bode 18 napadnutého rozsudku konštatoval, že „z uvedenej osobitnej
právnej úpravy tak vyplýva, že pri uplatnení nároku vlastník nehnuteľností musí (nie môže)
nárok na jednorazovú náhradu najskôr uplatniť v príslušnom podniku a to do 1 roka
odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Až za predpokladu,
že sa vlastník nehnuteľnosti a podnik nedohodnú, je každý z nich oprávnený podať súdu
návrh na rozhodnutie o primeranej náhrade a to do 6 mesiacov odo dňa uplatnenia
si nároku v príslušnom podniku. Nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby
na priznanie primeranej jednorazovej náhrady súdom a teda podmienkou, ktorá musí byť
splnená, je preukázateľné uplatnenie si nároku na jednorazovú náhradu najprv
v príslušnom podniku a až následne v prípade, ak k dohode nedôjde, je možné takýto návrh
uplatniť žalobou na všeobecnom súde a to v zákonom stanovenej 6- mesačnej lehote. Z listu
vlastníctva ako aj z oznámenia o zápise vecného bremena vyplýva, že najneskôr v apríli
2016 mal vlastník nehnuteľnosti, t. j. žalobca vedomosť o zápise vecného bremena
na priznanie práva uloženia inžinierskych sietí vrátane ochranného pásma dňom 24. 03.
2016, t. j. mal vedomosť o zaťažení nehnuteľnosti v jeho vlastníctve ťarchou v podobe práva
vecného bremena v prospech telekomunikačného podniku, preto správny a zákonný postup
zo strany žalobcu malo byť uplatnenie práva voči resp. v príslušnom podniku.“.
39. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že až z vyjadrenia žalovaného
z 26. novembra 2017, ktoré mu bolo doručené 13. novembra 2017, sa dozvedel,
že ide o zásah do jeho vlastníckeho práva, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že túto argumentáciu nemožno považovať za správnu a akceptovať ju, «nakoľko
podanie žaloby žalobcom na všeobecný súd nemožno stotožňovať so samotným uplatnením
nároku na primeranú náhradu „v príslušnom podniku“ vlastníkom v zmysle zákona,
alebo ju s týmto zamieňať». Krajský súd ďalej uviedol, že neobstojí ani argumentácia
sťažovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní, že skutočnosť, že „preskočil“ žalovaného a nárok
si uplatnil hneď na súde, nie je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žaloby, pretože
takéto konanie sťažovateľa ako žalobcu má charakter nedodržania zákonom obligatórne
vyžadovaného postupu pri uplatnení jeho nároku na primeranú jednorazovú náhradu,
čo o to viac znižuje ústavnoprávnu relevanciu sťažovateľom tvrdeného zásahu
do jeho základných práv.
40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových
a právnych záverov v súlade s § 387 ods. 1 a 2 CSP, pričom nezistil, že by tieto závery
krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (zákona
o elektronických komunikáciách), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd
sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu (potvrdzujúcim názor okresného súdu)
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane
ich dôvodov a námietok. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,
aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
41. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade
nenachádza žiadnu spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)
zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
42. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ako už ústavný súd konštatoval, krajský súd sa v napadnutom
rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou opodstatnenosti žaloby
vo veci sťažovateľa. Krajský súd tým, že príslušné ustanovenia všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval
ústavne konformným spôsobom, nemohol svojím rozsudkom zasiahnuť ani do základného
práva sťažovateľa hmotno-právneho charakteru, a to základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy. Keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu
do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ústavný
súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného zásahu do tohto základného práva
sťažovateľa.
43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
44. V závere ústavný súd uvádza, že vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti
z dôvodov už uvedených už pri jej predbežnom prerokovaní nevyzýval sťažovateľa podľa
§ 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde na odstránenie nedostatkov podanej ústavnej sťažnosti,
ktoré spočívali v nesprávnom označení spisových značiek namietaných rozhodnutí
uvedených v plnomocenstve, ktoré sťažovateľ udelil právnemu zástupcovi na zastupovanie
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. augusta 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu