Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 384/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka

a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom, Hurbanovo námestie 1/A, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. -190

z 11. apríla 2019 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -233

z 15. októbra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára

2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a 4 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -190 z 11. apríla 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -233 z 15. októbra 2019 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“; spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu ďalej aj „namietané rozhodnutia“).

1.1 V plnomocenstve priloženom k ústavnej sťažnosti sťažovateľ splnomocnil

právneho zástupcu na zastupovanie „pri podaní sťažnosti voči konaniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici pod sp. zn. a konaniu Okresného súdu Zvolen pod sp. zn.

na Ústavný súd Slovenskej republiky, ako aj v konaní o tejto sťažnosti“.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom

v spore o zaplatenie sumy 1 810 € s príslušenstvom proti obchodnej spoločnosti

, , (ďalej len „žalovaný“), z titulu

náhrady škody za zriadenie vecného bremena. Sťažovateľ v priebehu konania

pred okresným súdom vzal späť žalobu v časti sumy 905 €.

3. Okresný súd rozhodol o žalobe sťažovateľa napadnutým rozsudkom v prvej

inštancii tak, že vo výroku I konanie v časti sumy 905 € zastavil, vo výroku II žalobu

zamietol a vo výroku III žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %.

4. Krajský súd ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku

II a závislom výroku III potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku

okresného súdu, ktorým jeho žalobu zamietol z dôvodu, že síce žalovaný má pasívnu vecnú

legitimáciu, ale sťažovateľ si pred podaním žaloby neuplatnil v zmysle § 66 ods. 5 zákona

č. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o elektronických komunikáciách“) nárok na jednorazovú náhradu v príslušnom

podniku (u žalovaného, pozn.) do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnosti,

že došlo k vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Okresný súd uzavrel,

že vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty právo sťažovateľa zaniklo. Podľa názoru

okresného súdu žaloba bola navyše podaná predčasne, pretože príslušná právna úprava

jednoznačne rieši nárok vlastníka na jednorazovú náhradu voči príslušnému podniku

na súde výlučne a len za predpokladu, že sa príslušný podnik a vlastník nehnuteľností

na výške primeranej náhrady nedohodnú, pričom každý z nich je oprávnený podať súdu

návrh na rozhodnutie do šiestich mesiacov odo dňa uplatnenia si nároku v príslušnom

podniku.

5.1 Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto z tohto dôvodu podal sťažovateľ odvolanie

a tvrdil, že nesúhlasí so záverom okresného súdu, že žalovaný nárok je prekludovaný.

Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný si nesplnil povinnosť podľa § 66 ods. 3 zákona

o elektronických komunikáciách, keď ho neupovedomil ako vlastníka dotknutej

nehnuteľnosti najmenej 15 dní vopred o začatí výkonu práva podľa § 66 ods. 1 písm. a)

zákona o elektronických komunikáciách.

5.2 Sťažovateľ ďalej v rámci odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie namietal,

že okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne vysporiadal

so skutočnosťou, keď začala sťažovateľovi plynúť spomínaná lehota jedného roka

na uplatnenie nároku na jednorazovú náhradu u žalovaného. Okresný súd mal totiž v konaní

preukázané, že úradný list Okresného úradu Detva, katastrálneho odboru (ďalej len „úrad“)

sp. zn. z 24. marca 2016, ktorým úrad oznámil sťažovateľovi, že 24. marca

2016 bol vykonaný zápis vecného bremena na priznanie práva uloženia inžinierskych sietí

v prospech žalovaného, bol sťažovateľovi doručený v apríli 2016. Podľa názoru okresného

súdu doručením predmetného oznámenia úradu sa sťažovateľ najneskôr dozvedel o vzniku

vecného bremena v zmysle § 66 ods. 1 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách,

s čím sťažovateľ nesúhlasil a v odvolaní tvrdil, že doručenie oznámenia úradu nie je

rozhodujúce, pretože z neho nemohol vedieť, že zo strany žalovaného ide o výkon práva

podľa citovaného ustanovenia. Podľa názoru sťažovateľa o tom, že ide o zásah do jeho

vlastníckeho práva v zmysle zákona o elektronických komunikáciách, sa dozvedel najskôr

až z vyjadrenia žalovaného z 26. októbra 2017, ktoré bolo sťažovateľovi doručené

13. novembra 2017, a preto až doručením tohto vyjadrenia sťažovateľovi mohla začať

plynúť prekluzívna lehota na uplatnenie nároku u žalovaného.

5.3 Sťažovateľ je presvedčený, že uplatnenie námietky preklúzie zo strany

žalovaného po tom, čo žalovaný nesplnil svoje zákonné povinnosti a podstatne sťažil

sťažovateľovi uplatnenie jeho práv, je výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a ako taký

nemôže požívať právnu ochranu.

5.4 Ako už bolo uvedené, krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol napadnutým

rozsudkom, pričom sťažovateľ je presvedčený, že rozhodol „formalisticky bez širšieho

vnímania skutočností a vzájomných súvislostí“.

5.5 Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti uznáva, že namietané rozhodnutia

sa „z hľadiska čisto formalistického a prísne vykladajúceho normy“ javia ako správne,

ale podotýka, že „právo je vyšší pojem, okrem noriem zahŕňa aj spravodlivosť, dobré

mravy, korektnosť vzťahov, stranu slabšiu a silnejšiu“. S ohľadom na to v ústavnej sťažnosti

namieta, že argumentácia všeobecných súdov v predmetnom súdnom konaní,

najmä čo sa týka údajnej preklúzie jeho nároku, je mylná, a v tejto súvislosti je toho názoru,

že boli porušené jeho označené práva.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. - 233 zo dňa

15.10.2019 a rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp. zn. - 190 zo dňa 11. 04.

2019 boli porušené: - základné právo sťažovateľa podľa Slovenskej

republiky práva na súdnu a inú právnu ochranu – základné právo sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a ods. 4 na majetok a na primeranú náhradu za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva - právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. - 233 zo dňa

15.10.2019 sa zrušuje.

Rozsudok Okresného súdu Zvolen sp. zn. - 190 zo dňa 11. 04. 2019

sa zrušuje. Vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní nahradiť

sťažovateľovi trovy konania v sume 450,29 €.“

II.

Relevantná právna úprava

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je s účinnosťou

od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

10. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

12.1 Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

12.2 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12.3 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom so zohľadnením príslušnej právnej úpravy

13. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základných práv

sťažovateľa podľa a 4 a a práva podľa dohovoru

rozsudkom okresného súdu č. k. -190 z 11. apríla 2019 a rozsudkom

krajského súdu č. k. -233 z 15. októbra 2019. K porušeniu označených

hmotných i procesných práv sťažovateľa malo dôjsť tým, že všeobecné súdy rozhodli

v jeho veci formalisticky, bez prihliadnutia na princípy spravodlivosti a namietané

rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené.

III.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

14. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať o ústavných sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorými

namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená

na princípe subsidiarity, t. j. ústavný súd má právomoc konať, ak o ochrane týchto práv

a slobôd už nemôže rozhodovať iný súd. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (, ,

, ).

15. Zmysel a účel princípu subsidiarity treba vidieť v tom, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú (, ). Opačný záver by znamenal popretie

princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, na ktorom je založená právomoc

ústavného súdu podľa (). Inými slovami, ústavná

sťažnosť podľa je nástrojom ochrany základných práv nastupujúcich

po vyčerpaní všetkých dostupných prostriedkov ochrany práv uplatniteľných v súlade

so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (, ).

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

17. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu bol preskúmaný krajským súdom na základe sťažovateľom podaného

odvolania. Odvolanie v tomto prípade predstavovalo účinný opravný prostriedok ochrany

práv sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Odvolacie konanie

bolo skončené napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného súdu

v časti namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje .

To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum ústavnou sťažnosťou prezentovaného

porušenia označených práv sťažovateľa napadnutým rozsudkom okresného súdu a zakladá

dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona

o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

18. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv

a slobôd v konaní pred ústavným súdom je doručenie podania vo forme ustanovenej § 40

, ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

ustanovených , a , a a ďalších

procesných podmienok vyplývajúcich z , a .

19. Podľa návrh na začatie konania

je neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

19.1 Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

19.2 Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

20. Z citovaných ustanovení vyplýva, že pojmovým znakom

inštitútu ústavnej sťažnosti je jej subsidiarita, ktorá sa po formálnej stránke prejavuje

v požiadavke na vyčerpanie všetkých poskytovaných procesných prostriedkov určených

na ochranu práv sťažovateľa ešte pred samotným podaním ústavnej sťažnosti a po stránke

materiálnej v požiadavke, aby ústavný súd poskytoval ochranu ústavne zaručeným

základným právam a slobodám až v prípade, keď ostatné orgány verejnej moci nie sú

schopné protiústavný stav napraviť.

21. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

22. Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

23. Citovaná právna úprava (účinná od 1. júla 2016) presunula ťažisko tvrdenia

a preukazovania vád zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na dovolateľa, ktorý limity

posúdenia prípustnosti dovolania určuje obsahom podaného dovolania.

24. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom rozsudku poučil strany

sporu, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné dovolanie,

ak to zákon pripúšťa. Sťažovateľ v samotnej ústavnej sťažnosti vo vzťahu k vyčerpaniu

právnych prostriedkov, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd,

len stroho uviedol, že „vyčerpal všetky opravné prostriedky, keďže dovolanie v tejto veci nie

je prípustné“.

25. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, ktorým rozhodol vo veci ako súd odvolací, mimoriadny opravný

prostriedok – dovolanie, o ktorom by bol príslušný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), nepodal.

26. Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi

na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti

uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným

spôsobom (m. m. ). Sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich

systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho,

že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni

jeho právomocí ( v spojení s ). Iba za predpokladu,

že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej

ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní,

môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou

ústavnému súdu podľa (m. m. , ,

, ).

27. „Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,

ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu,

a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených

s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti

strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu

a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae

(odmietnutia spravodlivosti)“ [uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. októbra 2017].

28. Z citovaných ustanovení vyplýva, že sťažovateľ

mal v posudzovanej veci na ochranu svojich základných práv k dispozícii mimoriadny

opravný prostriedok – dovolanie, o ktorom je oprávnený rozhodovať najvyšší súd ako súd

dovolací. Sťažovateľ v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že proti napadnutému rozsudku

krajského súdu podal dovolanie podľa , t. j. nepreukázal skutočnosť,

že proti napadnutému rozsudku krajského súdu vyčerpal právny prostriedok, ktorý

mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, hoci ním namietané okolnosti

sa dali v tomto prípade považovať aj za naplnenie dôvodov dovolania podľa § 420 ods. f)

a sťažovateľovi v uplatnení tohto opravného prostriedku nebránila žiadna procesná

prekážka. Sťažovateľ nevyužitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku z dôvodov

hodných osobitného zreteľa v ústavnej sťažnosti nenamietal, a preto neprichádzal do úvahy

ani prípadný možný postup ústavného súdu podľa .

29. Na základe uvedených skutočností bolo možné, aby ústavný súd ústavnú

sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu, odmietol podľa pre neprípustnosť.

30. Napriek už uvedenému záveru ústavný súd, vychádzajúc z materiálneho prístupu

k ochrane ústavnosti, sa v záujme ochrany sťažovateľom označených práv v tomto prípade

oboznámil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu.

31. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

32. Skôr, ako ústavný súd pristúpi k posúdeniu podstatnej sťažnostnej argumentácie

uvedenej v ústavnej sťažnosti, považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto dôvodu

ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať, či bol v konaní pred všeobecnými

súdmi náležite zistený skutkový stav a aké právne závery z tohto zisteného skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , ).

33. Ústavný súd akcentuje, že je primárnou ústavnou bázou

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých

aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v až

(). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného

práva na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivý súdny proces

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť súdu

nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta,

poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve

na súdnu ochranu vykonávajú [ v spojení s (,

)].

34. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru je povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne

odôvodniť, čo predstavuje záruku toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Náležité

odôvodnenie rozhodnutia ako prostriedok k zamedzeniu svojvôle súdu má súčasne zaručiť

transparentnosť a kontrolovateľnosť jeho rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry

ústavného súdu má účastník konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu (, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

35. Uvedené východiská bol povinný pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa

rešpektovať aj krajský súd, preto sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti oboznámil s tou časťou odôvodnenia jeho napadnutého rozsudku, ktorá

je pre zhodnotenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti podstatná, a súčasne sa zameral

na posúdenie, či zo strany krajského súdu skutočne došlo k splneniu požiadaviek kladených

na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Na tomto základe je potom úlohou ústavného

súdu formulovať záver o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, a tak vysloviť

porušenie označených práv sťažovateľa, alebo, naopak, konštatovať zjavnú

neopodstatnenosť ústavnej sťažnosti.

36. O zjavne neopodstatnenej ústavnej sťažnosti pritom možno hovoriť

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (m. m. , , , , ).

37. Sťažovateľom bola prednesená argumentácia, v ktorej namietal formalistický

prístup krajského súdu pri odôvodnení svojho rozhodnutia, čím malo dôjsť k zásahu do jeho

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou

je aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva odpoveď na všetky právne

významné otázky týkajúce sa predmetu konania. Sťažovateľ ale súčasne uviedol, že právne

závery krajského súdu sa javia ako vecne správne, pričom s nimi „len“ polemizuje

a ústavnou sťažnosťou sa domáha ich prehodnotenia.

37.1 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že pri preskúmavaní rozsudku

krajského súdu ústavný súd vychádzal aj z obsahu rozsudku okresného súdu,

keďže odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno

posudzovať izolovane (m. m. , , ).

38. Krajský súd podľa a potvrdil rozsudok okresného súdu

ako vecne správny a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia

v odvolacom konaní v rozsahu 100 %. V obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajský súd jednoznačne konštatoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu (pozri bod

9 a nasl. napadnutého rozsudku), poukázal na jeho odôvodnenie a plne sa ním stotožnil.

Následne krajský súd v rámci zdôraznenia jeho záverov poukázal na tú skutočnosť,

že napadnutý rozsudok okresného súdu je v poradí druhým meritórnym rozhodnutím súdu

prvej inštancie vo veci samej, keď po zrušení a vrátení veci krajským súdom bol okresný

súd viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v zmysle § 391 ods. 1 a 2

. Krajský súd ďalej citoval ustanovenia a zákona o elektronických

komunikáciách, a v bode 18 napadnutého rozsudku konštatoval, že „z uvedenej osobitnej

právnej úpravy tak vyplýva, že pri uplatnení nároku vlastník nehnuteľností musí (nie môže)

nárok na jednorazovú náhradu najskôr uplatniť v príslušnom podniku a to do 1 roka

odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Až za predpokladu,

že sa vlastník nehnuteľnosti a podnik nedohodnú, je každý z nich oprávnený podať súdu

návrh na rozhodnutie o primeranej náhrade a to do 6 mesiacov odo dňa uplatnenia

si nároku v príslušnom podniku. Nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby

na priznanie primeranej jednorazovej náhrady súdom a teda podmienkou, ktorá musí byť

splnená, je preukázateľné uplatnenie si nároku na jednorazovú náhradu najprv

v príslušnom podniku a až následne v prípade, ak k dohode nedôjde, je možné takýto návrh

uplatniť žalobou na všeobecnom súde a to v zákonom stanovenej 6- mesačnej lehote. Z listu

vlastníctva ako aj z oznámenia o zápise vecného bremena vyplýva, že najneskôr v apríli

2016 mal vlastník nehnuteľnosti, t. j. žalobca vedomosť o zápise vecného bremena

na priznanie práva uloženia inžinierskych sietí vrátane ochranného pásma dňom 24. 03.

2016, t. j. mal vedomosť o zaťažení nehnuteľnosti v jeho vlastníctve ťarchou v podobe práva

vecného bremena v prospech telekomunikačného podniku, preto správny a zákonný postup

zo strany žalobcu malo byť uplatnenie práva voči resp. v príslušnom podniku.“.

39. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že až z vyjadrenia žalovaného

z 26. novembra 2017, ktoré mu bolo doručené 13. novembra 2017, sa dozvedel,

že ide o zásah do jeho vlastníckeho práva, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol, že túto argumentáciu nemožno považovať za správnu a akceptovať ju, «nakoľko

podanie žaloby žalobcom na všeobecný súd nemožno stotožňovať so samotným uplatnením

nároku na primeranú náhradu „v príslušnom podniku“ vlastníkom v zmysle zákona,

alebo ju s týmto zamieňať». Krajský súd ďalej uviedol, že neobstojí ani argumentácia

sťažovateľa obsiahnutá v jeho odvolaní, že skutočnosť, že „preskočil“ žalovaného a nárok

si uplatnil hneď na súde, nie je dostatočným dôvodom pre zamietnutie žaloby, pretože

takéto konanie sťažovateľa ako žalobcu má charakter nedodržania zákonom obligatórne

vyžadovaného postupu pri uplatnení jeho nároku na primeranú jednorazovú náhradu,

čo o to viac znižuje ústavnoprávnu relevanciu sťažovateľom tvrdeného zásahu

do jeho základných práv.

40. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd po oboznámení sa s odôvodnením

napadnutého rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových

a právnych záverov v súlade s a , pričom nezistil, že by tieto závery

krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (zákona

o elektronických komunikáciách), ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd taktiež presvedčil, že krajský súd

sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu (potvrdzujúcim názor okresného súdu)

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán konania vrátane

ich dôvodov a námietok. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

41. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nenachádza žiadnu spojitosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g)

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

42. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa a 4 , ako už ústavný súd konštatoval, krajský súd sa v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou opodstatnenosti žaloby

vo veci sťažovateľa. Krajský súd tým, že príslušné ustanovenia všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval

ústavne konformným spôsobom, nemohol svojím rozsudkom zasiahnuť ani do základného

práva sťažovateľa hmotno-právneho charakteru, a to základného práva vlastniť majetok

podľa a 4 . Keďže z napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu

do základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa a 4 , ústavný

súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde ústavnú sťažnosť aj v časti namietaného zásahu do tohto základného práva

sťažovateľa.

43. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

44. V závere ústavný súd uvádza, že vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti

z dôvodov už uvedených už pri jej predbežnom prerokovaní nevyzýval sťažovateľa podľa

na odstránenie nedostatkov podanej ústavnej sťažnosti,

ktoré spočívali v nesprávnom označení spisových značiek namietaných rozhodnutí

uvedených v plnomocenstve, ktoré sťažovateľ udelil právnemu zástupcovi na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. augusta 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu