Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 389/2020
PDF · 257.29 KB
No categories available
IV. ÚS 389/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Feciľakom, Jesenná 8, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 141/2018,
20 Co 142/2018 z 29. októbra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 Co 141/2018, 20 Co 142/2018
z 29. októbra 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou
Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) proti obchodnej spoločnosti
(ďalej len „žalovaný“), domáhala zaplatenia špecifikovanej peňažnej sumy
z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže žalovaný užíval pozemky, ktorých je sťažovateľka
podielovou spoluvlastníčkou, a to stavbou postavenou na jej pozemku, prístupovou cestou,
manipulačnou plochou a oplotením. Sťažovateľka pri vyčíslení bezdôvodného obohatenia
vychádzala zo znaleckých posudkov, na základe ktorých si uplatňovala bezdôvodné
2
obohatenie v sume za mpozemku. Sťažovateľka postupne menila žalobu,
rozširovala žalované obdobie a napokon si uplatňovala sumu s príslušenstvom.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 28 C 51/2015 z 9. mája 2018 zaviazal žalovaného
zaplatiť sťažovateľke sumu so špecifikovaným príslušenstvom. Dopĺňacím
rozsudkom z 13. júna 2018 okresný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Proti
rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku
o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť sťažovateľke sumu a vo výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potvrdil. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu
zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
4. V priebehu súdneho konania sa stala spornou všeobecná hodnota nájmu. Čo sa
týka tejto otázky, okresný súd vykonal dokazovanie, pričom sa oboznámil s viacerými
znaleckými posudkami vypracovanými v súvisiacom konaní. Išlo o znalecký posudok
č. 25/2011 vypracovaný , znalecký posudok č. 062/2011
z 22. júla 2011 vypracovaný , znalecký posudok č. 4/2011
z 20. januára 2011 vypracovaný , znalecký posudok č. 119/2011
zo 6. decembra 2011 vypracovaný , znalecký posudok č. 7/2013
z 25. mája 2013 vypracovaný , znalecký posudok č. 66/2017
z 31. júla 2017 vypracovaný obchodnou spoločnosťou a napokon súkromný
znalecký posudok č. 19 z 11. septembra 2017 vypracovaný znaleckým ústavom v odbore
stavebníctva (ďalej len „znalecký
ústav“), v ktorom sa tento vyjadril k znaleckému posudku obchodnej spoločnosti
Okresný súd sa v rozsudku z 9. mája 2018 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom stotožnil s určením všeobecnej hodnoty nájmu podľa znaleckého posudku
č. 66/2017.
5. Sťažovateľka namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny
a nepreskúmateľný. V predmetnom konaní ostala spornou otázka sumy bezdôvodného
obohatenia predstavujúca všeobecnú hodnotu nájomného. Sťažovateľka s poukazom
na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
argumentovala, že výška náhrady za neoprávnené užívanie pozemku má zodpovedať
trhovému nájomnému v danom mieste a čase, t. j. že má predstavovať peňažné plnenie
(nájomné), ktoré by bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné
užívanie (prenajatie) pozemku sťažovateľky. Sťažovateľka ďalej argumentovala aj tým,
že nájomné je potrebné stanoviť vo výške, akú by musel žalovaný vynaložiť, ak by si chcel
podobný pozemok prenajať, avšak musí ísť o nezastavaný pozemok. V uvedenej veci
nebolo možné prihliadať na nájomné zmluvy, ktoré uzavreli vlastníci susedných pozemkov
s vlastníkmi stavieb nachádzajúcich sa na ich pozemkoch, keďže pozemky sťažovateľky sa
nachádzajú v uzavretom areáli, v ktorom pri rokovaniach o cene nájmu neprebiehala voľná
súťaž, keďže jednotliví majitelia pozemkov (zastavaných rôznymi stavbami) reálne nemali
inú možnosť, ako svoje pozemky prenajať len vlastníkovi danej stavby.
6. Sťažovateľka ďalej v odvolaní namietala, že okresný súd nebral do úvahy
špecifické postavenie znaleckého ústavu, pričom aj podľa judikatúry najvyššieho súdu má
znalecký ústav v hierarchii znalcov osobitné postavenie. Okresný súd sa nevysporiadal ani
s vyjadrením znaleckého ústavu k záverom znaleckého posudku č. 66/2017.
7. Uvedené skutočnosti namietala sťažovateľka v odvolaní, pričom krajský súd sa
v napadnutom rozsudku týmito námietkami relevantne nezaoberal, obmedzil sa len
na konštatovanie, že znalecký ústav v znaleckom posudku použil na porovnanie ceny nájmu
nehnuteľností, ktoré sú svojím využitím a umiestnením neporovnateľné s ohodnocovanými
nehnuteľnosťami.
8. Sťažovateľka poukazuje na § 19 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch,
tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“), ktorý vymedzuje znalecký ústav, a tiež
na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 210/2007 z 20. januára 2009, v ktorom išlo
o aplikáciu uvedeného ustanovenia zákona o znalcoch.
9. Sťažovateľka ďalej podotýka, že do konania predložila súkromný znalecký
posudok znaleckého ústavu, ktorý má v hierarchii znalcov osobitné postavenie, s tým,
že znalecký ústav sa osobitne zaoberal správnosťou záverov znaleckého posudku
č. 66/2017, pričom „ako najzávažnejšie pochybenia boli znaleckej organizácii vytknuté
najmä nasledovné nedostatky či pochybenia, a síce, že:
- pri posudzovaní správnosti výšky koeficientov neposúdila všetky objektívne dôvody
pre ich zaradenie v rámci rozpätia uvádzaného vo vyhláške,
- nesprávne určila koeficient povyšujúcich faktorov a koeficient redukujúcich
faktorov,
- vybraná metóda polohovej diferenciácie určenia všeobecnej hodnoty pozemku
nevystihuje definíciu všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti podľa vyhlášky a táto metóda sa už
nepoužíva,
- stanovila všeobecnú hodnotu pozemku, ktorá nezodpovedá realite v danom mieste
a čase, čo je taktiež v rozpore s vyhláškou.“.
10. Konajúce súdy na závery znaleckého ústavu nereflektovali, keďže dospeli
k záveru, že znalecký ústav vo svojom znaleckom posudku „porovnával neporovnateľné“,
a tým tento súkromný znalecký posudok považovali za neobjektívny, čo vyplýva
z viacerých konštatovaní v rozsudku okresného súdu, prípadne v napadnutom rozsudku.
Konajúce súdy takto hodnotili odbornú stránku znaleckého posudku, čo však nie sú
oprávnené robiť. V tomto smere sťažovateľka poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu –
uznesenia sp. zn. 4 Obo 112,113/2011 z 12. júna 2012 a sp. zn. 2 Cdo 234/2008
z 31. marca 2009 a rozsudky sp. zn. 6 Sžo 150/2009 z 18. mája 2010 a sp. zn. 8 Szd 1/2010
z 28. júla 2011. Hodnotením odbornej stránky znaleckého posudku v otázke, ktoré pozemky
možno použiť v rámci porovnávacej metódy, konajúce súdy prekročili svoju právomoc,
„nakoľko súd na takéto hodnotenie nemá dostatok odborných vedomostí, a teda nemôže
svojvoľne vyhlásiť, resp. nariadiť znaleckému ústavu, ktorý podklad je, resp. ktorý podklad
nie je možné použiť pri vypracovávaní znaleckého posudku. Ak by to predsa bolo možné,
znamenalo by to, že znalecké dokazovanie ako také viac nemá význam, pretože samotný súd
zrejme vie lepšie ako vyhotovovať znalecké posudky, než samotná osoba znalca...
Spochybňovanie správnosti predložených znaleckých posudkov a samovoľné posudzovanie
toho, aké materiály sú (podľa subjektívneho názoru súdu) správne pre objektívne
vypracovanie znaleckého posudku, je predsa neprípustným zasahovaním do odbornej
znaleckej činnosti znaleckého ústavu, resp. znalca (je hodnotením odbornej stránky
podaného znaleckého posudku)...“.
11. K splneniu podmienky vyčerpania účinného právneho prostriedku nápravy
sťažovateľka poukazuje na to, že v predmetnej veci dovolanie nie je v zmysle § 422 ods. 1
písm. a) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „CSP“) prípustné.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 36 Listiny... rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20 Co 141/2018-329, 20 Co 142/2018 zo dňa 29. 10. 2019 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 141/2018-329, 20 Co 142/2018
zo dňa 29. 10. 2019 sa v časti, v ktorej Krajský súd v Prešove potvrdil výrok Okresného
súdu Prešov sp. zn. 28 C 51/2015-265 zo dňa 13. 06. 2018 o zamietnutí žaloby
v prevyšujúcej časti zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
16. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
21. Ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nie je jeho
úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04).
22. Ústavný súd k vzťahu medzi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
23. Obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva
iba v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Zahŕňa taktiež právo
na určitú kvalitu súdneho konania definovanú procesnými garanciami spravodlivého
súdneho konania, ako sú požiadavky rešpektovania zásad kontradiktórnosti alebo rovnosti
zbraní či právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, ktorá má byť v konkrétnom prípade poskytnutá. Zásada
spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré vyplýva z čl. 46
ods. 1 ústavy, totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutia na dostatočných a právne
relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci
(m. m. III. ÚS 305/08).
24. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti vychádzal zo svojho
ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí súdu prvej inštancie
a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
IV. ÚS 372/08), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu),
ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
25. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 28. novembra 2019 predovšetkým
z dôvodu, že konajúce súdy – krajský súd a okresný súd vychádzali zo znaleckého posudku,
ktorý bol odborným vyjadrením znaleckého ústavu spochybnený. Konajúce súdy podľa
sťažovateľky neoprávnene hodnotili odbornú stránku podaného znaleckého posudku
a nijako nezohľadnili, že znalecký ústav má špecifické vyššie odborné postavenie ako
znalec, resp. znalecká organizácia. Konajúce súdy pri určení náhrady za užívanie pozemkov
bez právneho dôvodu nevychádzali z ceny, za ktorú by si žalovaný mohol podobné
pozemky prenajať v podmienkach voľnej súťaže, t. j. za trhové nájomné. Konajúce súdy
nemali zohľadniť nájomné zmluvy týkajúce sa susedných pozemkov, keďže neboli uzavreté
v podmienkach voľnej súťaže.
26. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na rozsudok okresného súdu
a na odvolania sťažovateľky a žalovaného. Všeobecne poukázal na povinnosť tvrdenia
a dôkaznú povinnosť účastníkov konania (strán sporu) a tiež na dôsledok spojený s tým,
že účastník (strana) nepreukáže svoje tvrdenia. K odvolacej argumentácii sťažovateľky
uviedol, že znalecký ústav svojím znaleckým posudkom «s použitím spravodlivej metódy -
porovnávacia metóda, ale s použitím cien nájmu za nehnuteľnosti nachádzajúcich sa v tzv.
„top“ cenovej zóne oproti nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania. Použitím cien
nájmu neporovnateľných nehnuteľností sa posudok stal
nepresvedčivým, pretože porovnával cenu nájmu predmetnej nehnuteľnosti, ktorá svojim
umiestnením a využitím je neporovnateľná s cenami nehnuteľností, ktoré použil pre výpočet
nájmu.
36. pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzala konkrétne
z cien za nájom nehnuteľností nachádzajúcich sa na ulici
nachádzajúcich sa pri diaľničnom privádzači smerom na , pričom predmetná
nehnuteľnosť sa nachádza v opačnej časti katastrálneho územia , a ak súd prvej
inštancie pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z hodnoty určenej znaleckým posudkom
, postupoval správne pretože iný znalecký posudok na stanovenie ceny nájmu
porovnateľnou metódou mu predložený od strán sporu do skončenia dokazovania vo veci
nebol.».
27. Vychádzajúc z právneho názoru vyjadreného v bode 24 tohto uznesenia, ústavný
súd preskúmal v potrebnom rozsahu aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu
č. k. 28 C 51/2015-249 z 9. mája 2018 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 13. júna 2018.
Okresný súd v rozsudku z 9. mája 2018 uviedol, že medzi stranami bola spornou
skutočnosťou výška nájomného, ktorá mala predstavovať bezdôvodné obohatenie ako
obvyklé nájomné. Pri rozhodovaní o tejto spornej skutočnosti okresný súd vychádzal z toho,
že v súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 7/2012 bolo vykonané opakované znalecké
dokazovanie týkajúce sa výšky nájmu a bolo predložených viacero znaleckých posudkov.
Sťažovateľka tiež predložila znalecký posudok znaleckého ústavu.
28. Okresný súd sa stotožnil s určením hodnoty nájmu tak, ako bola uvedená
v znaleckom posudku znaleckej organizácie , „pretože tento posudok je
v súlade aj s ďalším znaleckým posudkom , pokiaľ ide o určenie výšky nájmu
2
za mza obdobie jedného roka. Na druhej strane znalecký posudok
určuje výšku nájmu rádovo niekoľkonásobne vyššiu, ktorú súd nemôže
považovať ani za nejakú odchýlku, ktorá sa bežne ukazuje v znaleckých posudkoch.
Na jednej strane tu teda mal súd k dispozícii dva znalecké posudky, ktoré cenu
nehnuteľnosti určujú rovnako, ďalšie dva znalecké posudky, ktoré cenu za nájom určujú
o trochu nižšie a potom znalecký posudok, ktorý predložil žalobca, ktorý výrazným
spôsobom navyšuje cenu nájmu tejto nehnuteľnosti.
25. Súd má za to a stotožňuje sa s námietkami žalovaného voči tomuto znaleckému
posudku , že tento posudok je nepresvedčivý z hľadiska skutočnosti,
ktoré vzala za rozhodujúce pre svoje závery a to najmä z hľadiska, že porovnával pozemky,
ktoré sú svojim umiestnením a využitím neporovnateľné s parcelou, ktorá je predmetom
tohto konania.
26. Ak žalobca napádal zase metodiku zvolenú organizáciou , súd
v tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia 9 C/7/2012, ktorý poukázal na
českú súdnu prax, že použitie porovnávacej metódy znaleckým ústavom je pre súd
nepresvedčivé z dôvodov nevysporiadania sa s výškou nájomného podľa nájomných zmlúv
týkajúcich sa nezastavených parciel priamo v areáli hospodárskeho dvora a z dôvodov už
vyššie uvedených.“.
29. Okresný súd ďalej uviedol, že ďalšie znalecké dokazovanie považoval
za neefektívne a predlžujúce konanie, pričom odkázal na dostupné znalecké posudky.
Výšku bezdôvodného obohatenia určil podľa znaleckého posudku znaleckej organizácie
v podpore so znaleckým posudkom . Výšku nájmu stanovil
2
na sumu za m, vychádzajúc z toho, že išlo o určenie nájmu za rok 2012 s tým,
že odchýlka za aktuálne posudzované obdobie by bola zanedbateľná. K nájomným
zmluvám, ktoré predložil žalovaný, v ktorých je uvedená ešte nižšia výška nájmu ako
v znaleckom posudku znaleckej organizácie , okresný súd uviedol, že „tieto
zobral len ako podporný argument, že znalecký posudok predložený žalobcom z
nie je tým, z ktorého by súd vychádzal, ale naopak vychádzal
zo znaleckého posudku znaleckej organizácie, ktorá sa približovala viac k týmto nájomným
zmluvám.“. Následne okresný súd určil konkrétnu výšku bezdôvodného obohatenia
za jednotlivé parcely s prihliadnutím na obdobie a spoluvlastnícky podiel sťažovateľky.
Dopĺňacím rozsudkom z 13. júna 2018 žalobu sťažovateľky v prevyšujúcej časti zamietol.
30. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že právne závery krajského súdu v spojení
s právnymi závermi okresného súdu týkajúce sa určenia sumy bezdôvodného obohatenia
určením všeobecnej hodnoty nájmu sú logické, rešpektujú účel vo veci aplikovaných
právnych noriem – predovšetkým príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku
upravujúcich hodnotenie dôkazov všeobecným súdom (§ 191 CSP). Odôvodnenie
napadnutého rozsudku v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je dostatočným
podkladom pre výrok, ktorým konajúce súdy vyčíslili sumu bezdôvodného obohatenia
určením všeobecnej hodnoty nájmu, a pre výrok, ktorým žalobu v prevyšujúcej časti
zamietli, preto tieto právne závery nie sú zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a tak sú
ústavne akceptovateľné.
31. Možno akceptovať argumentáciu sťažovateľky, že súd nie je oprávnený hodnotiť
odbornú stránku podaného znaleckého posudku. Akceptovanie tejto námietky však
neznamená, že znalecký posudok nepodlieha hodnoteniu súdu. K uvedenej problematike
ústavný súd už v skoršom rozhodnutí uviedol, že súd hodnotí znalecký posudok ako každý
iný dôkaz. Faktické (nie právne) obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je spôsobilý
hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Podstata hodnotenia
znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť
odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným dôkazom a napokon vychádza aj
zo zásad správneho formálno-logického uvažovania (IV. ÚS 145/2012).
32. Obdobne judikatúra všeobecných súdov k uvedenej problematike uviedla, že súd
hodnotí dôkaz znalcom ako každý iný dôkaz. Súd pritom skúma, či posudok vychádza
zo zistených skutočností, či nie je rozporný a či z hľadiska pravidiel logického myslenia je
presvedčivý. Ak sa však súd pri hodnotení výsledkov konania odchýli od výsledku dôkazu
znalcom, svoj postup musí presvedčivo odôvodniť (R 4/1969). Súd hodnotí znalecký
posudok ako každý iný dôkaz podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku, odborné závery
v ňom obsiahnuté však hodnoteniu súdom podľa uvedeného ustanovenia nepodliehajú.
Hodnotenie tohto dôkazu súdom spočíva v posúdení, či závery posudku sú náležite
odôvodnené, či sú podložené obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti,
s ktorými sa bolo treba vysporiadať, či závery posudku nie sú v rozpore s výsledkami
ostatných dôkazov a či odôvodnenie znaleckého posudku zodpovedá pravidlám logického
myslenia (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 1810/2009
z 21. októbra 2009; porovnaj tiež uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžr 102/2014
z 29. septembra 2015).
33. Ak mal súd pri rozhodovaní dva alebo aj viac znaleckých posudkov s rozdielnymi
závermi o tej istej otázke, nemôže iba jednoducho vybrať jeden z nich a na ostatné
bez ďalšieho neprihliadnuť. Musí ich všetky vyhodnotiť v tom zmysle, ktorý z nich a prečo
je preňho určujúci pre podklad rozhodnutia a z akých dôvodov nevychádzal zo záverov
druhého (ostatných) znaleckého posudku. Tento myšlienkový pochod potom vyjadrí
v písomnom vyhotovení rozsudku. (ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J.,
MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Civilný sporový
poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, s. 731.).
34. Vychádzajúc z uvedených úvah, ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd
vo svojom rozsudku objasnil, prečo pri určení výšky všeobecnej hodnoty nájmu vychádzal
zo znaleckého posudku znaleckej organizácie , pričom v procese hodnotenia
dôkazov tento znalecký posudok konfrontoval s ďalšími znaleckými posudkami
predloženými v konaní sp. zn. 9 C 7/2012 a tiež so znaleckým posudkom predloženým
sťažovateľkou. Presvedčivosť znaleckého posudku predloženého sťažovateľkou krajský súd
v spojení s okresným súdom spochybnili jednak príliš veľkou odchýlkou určenia hodnoty
nájmu oproti ostatným znaleckým posudkom a tiež hodnotením pozemkov, ktoré boli
v tomto znaleckom posudku porovnávané. Okresný súd a krajský súd poukázali na to,
že v znaleckom posudku predloženom sťažovateľkou sa porovnávali pozemky v odlišných
lokalitách a navyše išlo o porovnanie pozemkov odlišného druhu a určenia, pričom sa tak
stotožnili s argumentáciou žalovaného (porovnávanie pozemku v areáli
poľnohospodárskeho podniku a pozemkov s inžinierskymi sieťami určených na výstavbu
rodinných domov). Ústavný súd hodnotenie znaleckých posudkov z uvedených aspektov
nepovažuje za hodnotenie odbornej otázky konajúcimi súdmi. Uvedené hodnotenie
znaleckých posudkov je podľa ústavného súdu v intenciách akceptovateľného hodnotenia
tak, ako to je vymedzené judikatúrou najvyššieho súdu a tiež judikatúrou ústavného súdu.
Krajský súd v spojení s okresným súdom proces svojho hodnotenia znaleckých posudkov
primerane vo svojich rozsudkoch vysvetlili, osobitne objasnili, prečo nevychádzali
zo záverov znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom a tiež prečo nevykonali
ďalšie znalecké dokazovanie, preto je napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu z tohto hľadiska preskúmateľný. Spôsob, akým krajský súd
v spojení s okresným súdom realizovali hodnotenie príslušných znaleckých posudkov,
nemožno považovať za svojvoľný (arbitrárny).
35. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
36. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2020
Miroslav Duriš predseda senátu