Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)070/370479.53c1db.pdf
PDF · 173.67 KB
No categories available
2Cdo/234/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 234/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu I., a. s., so sídlom v K.,
IČO : X., zastúpeného JUDr. E. M., advokátom, so sídlom v K., proti žalovanému M., a. s.,
so sídlom v B., IČO : X., zastúpenému JUDr. R. B., advokátom, so sídlom v B., o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej Okresným súdom
Košice I pod sp. zn. 23 C 347/2004, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Košiciach z 15. mája 2008 sp. zn. 4 Co 67/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 15. mája 2008 sp. zn. 4 Co 67/2008 z r u š u j e
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I v poradí prvým rozsudkom zo 17. decembra 2001 č. k. 23 C 208/97
- 154 zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa
v katastrálnom území K., zapísanej v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X. ako hotel,
súpisné číslo X., postavený na parcele č. X. a vyporiadal ho tak, že celú nehnuteľnosť prikázal do
výlučného vlastníctva žalobcu a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanému na úplné vyrovnanie
jeho podielu 287 309,50 € ( 8 655 486 Sk ) do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a naostatok
rozhodol o trovách konania. Vychádzal zo zistenia, že účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi
uvedenej nehnuteľnosti ( žalobca v rozsahu 95,48 % a žalovaný v rozsahu 4,52 % ) a že medzi
nimi nedošlo k dohode o zrušení a vyporiadaní tohto podielového spoluvlastníctva. Konštatoval,
že s prihliadnutím na podiely spoluvlastníkov a skutočnosti, že vlastníkom pozemku, na ktorom
stavba stojí, je iba žalobca, jej reálne rozdelenie nebolo možné; o takýto spôsob vyporiadania
spoluvlastníctva nakoniec nepožiadal ani jeden zo spoluvlastníkov, preto prípadne rozdelenú vec
nebolo možné prikázať do ich výlučného vlastníctva bez súhlasu spoluvlastníka. Keďže
nehnuteľnosť nebolo možné reálne rozdeliť a nakoľko žalovanému sa nepodarilo preukázať
dôvody hodné osobitného zreteľa, aby súd podielové spoluvlastníctvo nezrušil a nevyporiadal
( § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka ), bolo namieste zrušenie spoluvlastníctva súdom a jeho
vyporiadanie prikázaním nehnuteľnosti žalobcovi za náhradu žalovanému, ktorú podľa
znaleckého posudku ustálil výškou 287 309,50 € ( 8 655 486 Sk ).
Krajský súd v Košiciach rozhodol o odvolaní žalovaného prvým v poradí rozsudkom
zo 6. mája 2003 sp. zn. 13 Co 148/02, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol
o trovách odvolacieho konania. Stotožnil sa so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého
stupňa, tak v otázke reálnej nedeliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti, ako aj hodnoty
vyporiadacieho podielu, pri zisťovaní ktorých súdny znalec vychádzal z príslušných metodických
pokynov ministerstva spravodlivosti. Pre neaplikáciu ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho
zákonníka vyšiel z názoru, že zásada "nikto nemôže byť nútený, aby zotrval v spoluvlastníctve,
nemôže byť dôvodom na aplikáciu ďalšej zásady vyplývajúcej z § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka" a že ekonomické záujmy žalovaného na zotrvaní v spoluvlastníctve, boli vyriešené
priznaním adekvátnej náhrady, za ktorú si žalovaný ako odstupujúci spoluvlastník môže
zabezpečiť primeranú a podobnú nehnuteľnosť ( resp. časť ), preto tieto skutočnosti nemohli byť
dôvodmi osobitného zreteľa, ktoré má na mysli § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uzavrel
krajský súd.
Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 26. augusta 2004 sp. zn. 2 M Cdo 3/2004, ktorým zrušil
rozsudky oboch súdov nižších stupňov z dôvodov, že konanie pred obidvomi súdmi v predmetnej
veci bolo postihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ich
rozhodnutia spočívali aj na nesprávnom právnom posúdení veci; vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozsudku je preň
záväzný. Dovolací súd preskúmajúc napadnutý rozsudok krajského súdu dospel k záveru, že
nie je správnym, pretože v konaní zistil výskyt tzv. inej vady konania ( t. j. v § 237 O. s. p.
neuvedenej ), ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 243f ods. 1
písm. b/ O. s. p. ). Dovolací súd uzavrel, že záver okresného súdu, ktorý zrejme prijal aj odvolací
súd, že bez návrhu spoluvlastníka mu nemožno prikázať reálnu časť predtým spoločnej veci,
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, ktorý potom mal vplyv aj na nedostatočné
( nesprávne ) zistenie skutkového stavu veci, potrebné pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie.
K uvedenému záveru dospel vychádzajúc zo zásady, že súd rozhodujúc o zrušení a vyporiadaní
spoluvlastníctva rozsudkom, t. j. autoritatívne, musí poradie a podmienky použitia jednotlivých
spôsobov vyporiadania zrušeného podielového spoluvlastníctva dodržať, lebo sú pre súd záväzné.
V tomto smere súd nie je viazaný návrhmi účastníkov, pretože spôsob vyporiadania sa týka
obidvoch strán ( iudicium duplex ), takže môže aj proti vôli spoluvlastníka prikázať mu reálnu
časť zo spoločnej veci, lebo táto časť iba zodpovedá výške spoluvlastníckeho podielu a
predstavuje len to, čo spoluvlastník do rozhodnutia súdu vlastnil v ideálnom pomere z veci.
Dovolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdov o reálnej nedeliteľnosti spornej
nehnuteľnosti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní znalcom z príslušného odboru tak, aby
mohli byť akceptovateľné pre zákonné súdne rozhodnutie, pretože súd prvého stupňa v konaní
o predmetnej veci na odborné posúdenie konkrétnej skutočnosti - reálnej deľby nehnuteľnosti -
neuvážil náležitú ( potrebnú ) špecializáciu ním ustanoveného znalca len pre odbory oceňovanie
nehnuteľností a oceňovanie stavebných prác, aj pre posúdenie odbornej otázky, týkajúce sa
reálnej deliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti. Konanie bolo zaťažené vadou konania, ak súdy
v ňom vychádzali zo záveru posudku uvedeného znalca, o nedeliteľnosti danej nehnuteľnosti.
V dôsledku uvedeného pochybenia preto súdy ani neskúmali správnosť záverov znaleckého
posudku, k uvedenej základnej otázke, hoci ich k tomu mali nabádať určité skutočnosti, o ktoré
sa znalec opieral, aj keď už právne bezvýznamné ( obsolétne ) a dokonca nepoužiteľné, ale najmä
to, že sporná nehnuteľnosť bola projektovaná, stavaná aj kolaudovaná a potom aj privatizovaná
pre dva samostatné subjekty ( právnych predchodcov účastníkov konania ) a dva odlišné účely
užívania ( prevádzka hotela a prevádzka cestovnej kancelárie ), pričom takýto stav trval od roku
1971 až do rozhodovania súdov. V takomto stave chcel zotrvať žalovaný aj po rozhodnutí. Podľa
dovolacieho súdu rozhodnutia súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu, spočívali na nesprávnom
právnom posúdení veci, pretože v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorého
novelizáciou zákonom č. 509/1991 Zb. sa občianskoprávny vzťah k nebytovému priestoru
( bytu ) rozšíril na plné vlastnícke právo vlastníka ( spoluvlastníka ) nebytového priestoru,
nerešpektovali povinnosť zvažovať možnosť rozdeľovať stavby s nebytovými priestormi
( bytmi ) aj horizontálne, ak sú inak splnené ďalšie predpoklady pre ich samostatnú existenciu
( dostatočný presný popis a priestorové a technické vymedzenie a pod. ) s tým, že spoločné časti
či zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov nebytových priestorov ( bytov ) tak,
ako je to možné podľa právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších priestorov. Súdy nesprávne posúdili aj výšku primeranej náhrady
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva v zmysle ustanovenia § 142 Občianskeho
zákonníka, ktorou je príslušný podiel tzv. všeobecnej ceny celej veci, ktorú je potrebné zistiť
porovnaním s už realizovaným predajom a kúpou podobnej nehnuteľnosti, pokiaľ sú na to
dostupné informácie. Vychádzali nesprávne z neúplnej náhradnej metodiky vykonanej znalcom,
ktorého postup ani nezodpovedal danému riešeniu, lebo priemer časovej a výnosovej hodnoty
nie je úplný z hľadiska zisťovania všeobecnej ceny predmetnej nehnuteľnosti, ktorý navyše
vychádzal len z podkladov žalobcu. Dovolací súd tiež dospel k záveru nedostatočného posúdenia
vecnej a procesnej legitimácie v dôsledku nevyriešenia si otázky, ktorý z právnych nástupcov
spoločnosti S., a. s., Bratislava sa stal, a na základe akej právnej skutočnosti spoluvlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti. Napokon dovolací súd poukázal na spornosť udelenia procesného
plnomocenstva právnemu zástupcovi žalobcu v súlade so zákonom, pretože z neho nevyplýva, či
ho udelil štatutárny orgán, oprávnený robiť právne úkony v mene žalobcu.
Okresný súd Košice I v poradí druhým rozsudkom z 13. decembra 2007 č. k.
23 C 347/2004 – 215 zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnosti
zapísanej na LV č. X. Správy katastra K., hotel, súpisné číslo X. v K., nachádzajúcom sa na
parc. č. X. , zapísanej ako vlastníctvo žalobcu na liste vlastníctva č. X. Správy katastra K.
a vyporiadal tak, že prikázal uvedenú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalobcu, ktorému
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 293 654,65 € ( 8 846 640 Sk ) na úplné vyrovnanie jeho
podielu do 30 dní. O práve na náhradu trov konania rozhodol tak, že účastníkom konania
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k predmetnej nehnuteľnosti zrušil a
vyporiadal tak, že celú nehnuteľnosť zapísanú v čase jeho rozhodnutia vlastníctvom žalobcu na
liste vlastníctva č. X. Správy katastra K. prikázal do výlučného vlastníctva žalobcu. Rozhodol tak
po zisteniach, že účastníci konania sú podielovými spoluvlastníkmi v podieloch - žalobca 95,48
% a žalovaný v rozsahu 4,52 %, a účastníci konania sa na zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva nedohodli. Prihliadol na veľkosť podielov a účelné využitie veci. Záver
o účelnejšom využití predmetnej nehnuteľnosti žalobcom neodôvodnil žiadnymi skutočnosťami.
Pri vyporiadaní zohľadnil skutočnosť, že predmetná nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná, ktorý
záver vyplynul zo znaleckého posudku znalkyne Ing. L. z odboru stavebníctvo, odvetvie
pozemné stavby a oceňovanie nehnuteľností. Predmetnú nehnuteľnosť prikázal do výlučného
vlastníctva žalobcu berúc do úvahy reálnu situáciu v podobe realizovanej rozsiahlej rekonštrukcie
predmetnej nehnuteľnosti žalobcom a neužívanie tejto nehnuteľnosti žalovaným. Upustenie od
vykonania kontrolného znaleckého posudku nariadeného na základe námietok žalovaného
odôvodnil zásadou hospodárnosti konania, pretože rozsiahla rekonštrukcia predmetu konania
sťažuje a znemožňuje objektívne posúdenie nehnuteľnosti a aj posudku vypracovaného Ing. L.
považoval nezmyselným pre posúdenie predmetu sporu. Výšku náhrady žalovanému ustálil
podľa znaleckého posudku sumou 293 654,65 € ( 8 846 640 Sk ) z celku 6 202 428,47 €
( 186 854 360 Sk ). Vykonal dokazovanie výpisom z obchodného registra, zmluvou o predaji
podniku, zmluvami o založení spoločnosti S., a. s., a protokolom o rozdelení spoločnosti S., a. s.,
a záver o správnosti vecnej legitimácie žalovaného, ktorý je právnym nástupcom zrušeného
subjektu bez likvidácie rozdelením obchodnej spoločnosti S., a. s. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil ustanovením § 150 O. s. p. úspešnosťou žalobcu a záujmom oboch účastníkov
vyporiadať spoluvlastnícke vzťahy.
Krajský súd v Košiciach o odvolaní žalovaného rozhodol v poradí druhým rozsudkom
z 15. mája 2008 sp. zn. 4 Co 67/2008, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. O práve
na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania vo výške 2 034,12 € ( 61 280 Sk ). Stotožnil sa so skutkovými aj
právnymi závermi súdu prvého stupňa v otázke reálnej nedeliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti
a aj hodnoty vyporiadacieho podielu. Vychádzal zo zistenia, že ani po doplnení dokazovania
znaleckým posudkom nebol zistený iný skutkový stav, než pri predchádzajúcom rozhodnutí
v smere, že predmetná nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná. Konštatoval, že ani žalovaný
nenamietal záver súdu prvého stupňa o nemožnosti reálnej deľby nehnuteľnosti. Rovnako
účastníci nenamietali ani záver o neexistencii dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle
§ 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Stotožnil sa aj s procesným postupom súdu prvého stupňa,
ktorý nevykonal prv nariadený kontrolný znalecký posudok poukážuc na skutočnosť, že
zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť kontrolovať
predchádzajúci znalecký posudok, pokiaľ o záveroch tohto znaleckého posudku nie sú
pochybnosti. Konštatoval, že závery znaleckého posudku nespochybnilo ani odborné stanovisko
podané Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline predložené listinným dôkazom žalobcom
v odvolacom konaní, ku ktorému sa vyjadril aj žalovaný. Vyjadril názor, že vypracovanie
kontrolného znaleckého posudku k výške hodnoty nehnuteľnosti po uvedení nehnuteľnosti do
stavu rekonštrukcie stratilo opodstatnenie.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorý navrhol jeho zrušenie
( aj zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa ) a vrátenie veci uvedenému súdu na ďalšie konanie.
Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 238 ods. 2 O. s. p., pretože odvolací súd sa
vo svojom rozhodnutí odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a
dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., pretože konanie rozsudku odvolacieho
súdu predchádzajúce bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa dovolateľa odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti, i napriek tomu, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z akceptácie znalkyňou vysloveného názoru, že
nehnuteľnosti je možné deliť len vo vertikálnej rovine a nie aj v horizontálnej rovine, i keď
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil
opačný právny názor, a že rozhodnutie o výške vyporiadacieho podielu nevychádzalo zo
všeobecnej ceny nehnuteľnosti. Na nesprávnym spôsobom stanovenú výšku ceny nehnuteľností,
a následne z nej vyporiadacieho podielu žalovanému, poukazovala skutočnosť, že žalobca použil
pri vytvorení spoločného podniku s iným subjektom hotel ako majetkovú hodnotu ocenenú
minimálne na úrovni 33 193 918,87 € ( 1 miliardy Sk ), z ktorej podiel žalovaného predstavuje
2 655 513, 51 € ( 80 miliónov Sk ) a nie súdom prisúdených 292 106,49 € ( 8,8 milióna Sk ).
Nezmyselným považoval žalovaný konštatovanie súdu prvého stupňa v odôvodnení rozsudku,
že žalobca nesúhlasil so žalovaným ponúknutou sumou za vyporiadací podiel žalobcu vo výške
trojnásobku podielu žalobcu určeného súdom a účastníci sa na všeobecnej cene nedohodli.
Nesprávnym záverom považoval tiež konštatovanie súdu, že rekonštrukcia, ktorou žalobca
vylúčil žalovaného protiprávne z užívania časti nehnuteľnosti, znemožňuje objektívne posúdenie
nehnuteľnosti. Inou vadou konania považoval žalovaný skutočnosti, že súd nevykonal v zmysle
§ 129 ods. 1 O. s. p. dôkaz listinou predloženou v odvolacom konaní - odborným stanoviskom
Ústavu súdneho inžinierstva, pretože ju neprečítal, nevyhodnotil a nedal možnosť účastníkom sa
k nej vyjadriť, a že v rozpore s ustanovením § 120 O. s. p. nevykonal dôkaz posudkom Ústavu
súdneho inžinierstva, pretože bezdôvodne zrušil nariadené znalecké dokazovanie, ktoré uvedený
subjekt nevykonal z dôvodu nedostatku času, ale pre žalobcu odborné vyjadrenie podal.
Nesprávnym procesným postupom podľa žalovaného bolo aj nevykonanie dôkazu súdom
v rozpore s ustanovením § 120 O. s. p. k výške všeobecnej ceny nehnuteľnosti, i keď žalovaný
takýto dôkaz súdu predložil v podobe ocenenia hotela pre účely majetkového vkladu do
spoločného podnikania s iným subjektom. Nesprávne právne posúdenie veci dovolateľ videl
v tom, že súd nevychádzal z prioritnej zásady zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo
k budove jej rozdelením na jednotky aj v horizontálnej rovine, pretože vychádzal z nesprávneho
záveru znalkyne o tejto možnosti reálnej deľby, hoci dnešná právna úprava deliť nehnuteľnosti
podľa bytových a nebytových jednotiek vyžaduje a predpokladá. Nesprávne právne posúdil súd
aj výšku vyporiadacieho podielu žalovanému, ktorú znalkyňa vyčíslila vychádzajúc z cenových
predpisov a v rovnakej výške ako znalec v roku 2000, i keď ceny nehnuteľností od uvedeného
obdobia v K. značne vzrástli, pričom za 292 106,48 € ( 8,8 milióna Sk ) nie je možné kúpiť
prevádzkovú jednotku, ktorú žalovaný stratil prikázaním nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva
žalobcu. Podľa názoru žalovaného mal súd pri určení všeobecnej ceny predmetnej nehnuteľnosti
vychádzať z hodnoty nehnuteľnosti zistenej pre účely majetkového vkladu do spoločného
podniku a z cenovej ponuky žalovaného žalobcovi na pojednávaní pred súdom.
K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol dovolanie pre neprípustnosť
odmietnuť a v prípade prípustnosti zamietnuť. Podľa názoru žalobcu, súdy správne dospeli
k záveru o reálnej nedeliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti, pretože vychádzali zo znaleckého
posudku znalkyne plne odborne spôsobilej k zodpovedaniu tejto odbornej otázky, ktorej záver
podporilo aj odborné stanovisko Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Súdy
oboch stupňov plne rešpektovali právny názor dovolacieho súdu vyslovený v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí. Záver o reálnej nedeliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti, ale spoločné
hospodárenie s ňou účastníkmi konania podľa veľkosti spoluvlastníckych podielov, účastníci
predpokladali aj v čase uzavretia hospodárskej zmluvy z 05.02.1969 o združení finančných
prostriedkov právnych predchodcov účastníkov na výstavbu hotela. Podobne je správnym aj
záver o výške ceny nehnuteľnosti určenej znalkyňou, ktorý je porovnateľným s predošlým
znaleckým posudkom. Tvrdenie žalovaného o hodnote hotela vo výške 33 193 918,87 €
( 1 miliardy Sk ) je nesprávnym, pretože v súčasnosti sa hotel rozsiahlo rekonštruuje a jeho
hodnota je omnoho nižšia. Aj poukaz žalovaného na ním ponúknutú cenu podielu žalobcu na
pojednávaní vo výške trojnásobku ceny určenej znalkyňou, sledoval spochybnenie hodnoty
predmetnej nehnuteľnosti. Správnym je aj právne posúdenie veci, ktoré nie je v rozpore
s právnym názorom dovolacieho súdu k obom rozhodným otázkam : reálnej nedeliteľnosti
predmetnej nehnuteľnosti a výške ceny nehnuteľnosti, pri ktorých zodpovedaní vychádzal súd
zo znaleckého posudku znalkyne, ktorá cenu určila váhovým priemerom medzi výnosovou
a technickou hodnotou nehnuteľnosti, s ktorým záverom korešpondoval aj záver vyslovený
v odbornom stanovisku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom ( § 238 ods. 2 O. s. p. ), zastúpený advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ), preskúmal napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok
odvolacieho súdu nie je správny.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. a proti rozsudku odvolacieho
súdu je prípustné aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O. s. p.
Vady podľa § 237 O. s. p. ( spočívajúce v nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť
účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, v prekážke veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, v chýbajúcom návrhu na začatie konania,
hoci bol potrebný, v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom a v rozhodovaní vylúčeným
sudcom, či v konaní súdom nesprávne obsadeným ), neboli žalovaným namietané a nevyplývajú
ani z obsahu spisu.
V danej veci odvolací súd nerozhodol rozsudkom, ktorým by zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa ( § 238 ods. 1 O. s. p. ), ani potvrdzujúcim rozsudkom, v ktorého výroku by bol
vyslovil, že dovolanie proti jeho rozsudku je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu ( § 238 ods. 3 O. s. p. ). Nejde ani o vec upravenú zákonom o rodine
( § 238 ods. 4 O. s. p. ), a ani o vec, predmetom ktorej je peňažné plnenie ( § 238 ods. 5 O. s. p. ).
Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania vyvodzuje z ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p.,
podľa ktorého dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Ak dovolací súd zruší rozhodnutie odvolacieho súdu ( rozhodnutie súdu prvého stupňa ),
jedná ďalej o veci súd, ktorému bola vec vrátená alebo postúpená k ďalšiemu konaniu, a právny
názor dovolacieho súdu je pre odvolací súd ( súd prvého stupňa ) záväzný ( § 243d ods. 1
druhá veta O. s. p. ). Ak sa odvolací súd bez zákonného podkladu odchýli od právneho názoru
dovolacieho súdu, dovolanie je prípustné bez zreteľa na to, ako odvolací súd rozhodol. Dôvodom
prípustnosti dovolania je tu porovnanie právnych záverov odvolacieho súdu a právneho názoru
dovolacieho súdu za nezmenených skutkových a právnych základov rozhodnutia v odvolacom
konaní, ktoré ukáže, že odvolací súd sa svojvoľne odchýlil od záväzného právneho názoru
dovolacieho súdu. Odvolací súd pritom musí rešpektovať ten právny názor, ktorý je vyslovený
v rozhodnutí dovolacieho súdu.
Pri úvahe, v akom smere je právny názor dovolacieho súdu obsiahnutý v jeho
zrušovacom rozhodnutí pre súdy v ďalšom konaní záväzný, je treba vziať do úvahy to, že vždy
nutne vychádza z určitého skutkového základu, ktorého východiskom boli najmä tvrdenia
účastníkov a výsledky dokazovania v dovtedajšom priebehu konania. Uvedený skutkový základ
veci sa však môže v konaní, ktoré nasleduje po zrušovacom rozhodnutí dovolacieho súdu zmeniť,
pretože účastníci môžu uviesť ďalšie skutkové tvrdenia a označiť dôkazy a súd môže dospieť
na základe vykonaných dôkazov ku skutkovým zisteniam, ktoré sú odlišné od pôvodných tvrdení
účastníkov alebo od pôvodných výsledkov dokazovania. Ak dôjde k tomu, že sa v ďalšom konaní
zmení skutkový základ veci, z ktorého vychádzal právny názor dovolacieho súdu, je nepochybné,
že za zmeneného skutkového základu veci sa záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu
nemôže uplatniť, pretože na odlišne zistený skutkový základ veci už nedopadá; za tejto situácie
sú súdy povinné samostatne posudzovať aj po právnej stránke výsledky dokazovania. Záväznosť
právneho názoru dovolacieho súdu sa preto v ďalšom konaní pred súdmi uplatní len za
predpokladu, že sa po zrušení rozhodnutia odvolacieho súdu, poprípade tiež súdu prvého stupňa,
nezmení skutkový základ veci natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho
súdu na nové skutkové zistenia a na nový skutkový záver vo veci.
Žalobca sa žalobou podanou na okresnom súde 4. apríla 1997 domáhal zrušenia
podielového spoluvlastníctva so žalovaným, a to k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. K.,
zapísanej v katastri nehnuteľnosti na liste vlastníctva č. X. ako hotel č. s. X., postavený na parcele
č. X.. Uviedol, že jeho podiel v spornej nehnuteľnosti je X. a podiel žalovaného X., pozemok
pod ňou ( parc. č. X. ) je v jeho vlastníctve, preto vyporiadanie navrhol tak, aby celá
nehnuteľnosť mu bola prikázaná do vlastníctva za primeranú náhradu, ktorou bola suma 45
010,95 € ( 1 356 000 Sk ). Žalovaný vo vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť; poukázal na to, že
predmetná nehnuteľnosť bola projektovaná a budovaná za finančnej spoluúčasti právnych
predchodcov účastníkov konania pre ich podnikateľské potreby ( prevádzku hotela a prevádzku
cestovnej kancelárie ) a takto bola za celú dobu od r. 1971 užívaná a môže byť užívaná aj v
budúcnosti, preto sú splnené podmienky na ponechanie spoluvlastníctva k spornej nehnuteľnosti
pre obidve strany ( § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka ).
V posudzovanom prípade sa oba súdy v pôvodnom konaní sústredili na vyriešenie otázky
reálnej deľby predmetnej nehnuteľnosti a výšku náhrady vyporiadacieho podielu účastníkovi,
ktorému vec nebola prikázaná do výlučného vlastníctva. Vychádzali pritom zo znaleckého
posudku znalca nedisponujúceho potrebnou odbornosťou na vyriešenie tejto pre vec rozhodnej
otázky, t. j. vychádzali zo zistení, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Navyše sa
zamerali na vyriešenie otázky reálnej deľby nehnuteľnosti len z hľadiska reálnej deľby stavby
vo vertikálnej rovine, nie aj v horizontálnej. V tomto smere vyslovil dovolací súd vo svojom
zrušujúcom rozhodnutí právny názor záväzný pre súdy oboch nižších stupňov, ktorým boli
v prípade nezmenenia skutkového stavu po doplnení dokazovania viazané. Dovolací súd vyslovil
právny názor, v zmysle ktorého treba stavby s nebytovými priestormi ( bytmi ), o ktorý prípad ide
aj v danej veci, rozdeľovať aj horizontálne ( nie len vertikálne ), ak sú inak splnené ďalšie
predpoklady pre ich samostatnú existenciu ( dostatočný presný popis a priestorové a technické
vymedzenie a pod. ) s tým, že spoločné časti či zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve
vlastníkov nebytových priestorov ( bytov ) tak, ako je to možné podľa právnej úpravy zákona
č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov. Po
vrátení veci dovolacím súdom pri nariadenom znaleckom dokazovaní vyžadujúcom si odborné
vzdelanie na posúdenie otázky reálnej deľby nehnuteľností síce zodpovedanie tejto odbornej
otázky uložili znalkyni z príslušného odboru, odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby
a oceňovanie nehnuteľností, ale nedôsledne premietli právny názor dovolacieho súdu o možnosti
reálnej deliteľnosti predmetnej nehnuteľnosti nielen vo vertikálnej ale aj v horizontálnej rovine,
keď dôsledne od znalkyne nevyžadovali zodpovedanie aj tejto otázky a uspokojili sa
s čiastočným zodpovedaním otázky reálnej deľby nehnuteľnosti len vo vertikálnej rovine.
Oba súdy nižších stupňov bezvýhradne bez akéhokoľvek logického hodnotenia prijali názor
vyslovený znalkyňou o nemožnosti reálnej deľby, ktorá by bola možnou len vo vertikálnej
rovine, v žiadnom prípade nie v horizontálnej rovine, ktorý záver založila na skutočnosti, že
stavebnými úpravami by mali vzniknúť samostatné budovy. Tento záver znalkyne prijatý aj
oboma súdmi je nepochybne v rozpore so zákonom č. 182/1993 Z. z., pretože nebytové priestory
( byty ) nachádzajúce sa v bytovom dome, resp. v inej budove, právny poriadok považuje
samostatnou hmotnou nehnuteľnou vecou v právnou zmysle ( § 118 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty alebo
nebytové priestory ), pričom nebytové priestory ( byty ) nemusia byť aj samostatnými budovami.
Vychádzajúc z tohto chybného záveru znalkyňa odôvodnila reálnu nedeliteľnosť posudzovanej
nehnuteľnosti aj ďalšími nelogickými závermi, napr. v tom, že strecha budovy sa nenachádza
priamo nad priestormi užívanými žalovaným, ale až nad nimi sa nachádzajúcimi priestormi na
ďalšom nadzemnom podlaží užívanými žalobcom alebo v otázke napojenia novovzniknutých
dvoch objektov z potreby vybudovať minimálne nové šachty - nové prípojky realizované na
cudzom pozemku vyvodila reálnu nedeliteľnosť predmetnej nehnuteľnosti a pod. Z uvedeného
vyplýva, že znalecké dokazovanie na zodpovedanie základnej otázky reálnej deľby nehnuteľnosti
nebolo vykonané dostatočným spôsobom v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu tak, aby
jeho výsledky mohli byť považovanými spoľahlivým dôkazom pre záver o nemožnosti reálnej
deľby predmetnej nehnuteľnosti.
Ani v základnej otázke stanovenia všeobecnej ceny nehnuteľnosti a následne jej podielu
ustupujúcemu podielovému spoluvlastníkovi nehnuteľnosti v prípade reálnej nedeliteľnosti
nehnuteľnosti, súdy nepostupovali v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveného
v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Dovolací súd vyslovil právny názor, že primeranou
náhradou pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva v zmysle ustanovenia § 142
ods. 1 Občianskeho zákonníka je príslušný podiel z tzv. všeobecnej ceny celej veci, pretože len
podľa všeobecnej ceny možno zistiť a v peniazoch vyjadriť protihodnotu prípadného obstarania
obdobnej veci, predtým vyjadrenej podielom spoluvlastníka na spoločnej veci. Súdy túto
povinnosť preniesli opäť iba na znalkyňu, ktorej postup nezodpovedá danému riešeniu, lebo
priemer technickej a výnosovej hodnoty nie je úplný z hľadiska zisťovania všeobecnej ceny
predmetnej nehnuteľnosti, pretože všeobecná hodnota je výsledná objektivizovaná hodnota
nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu
ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom
predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať s patričnou informovanosťou i opatrnosťou
a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou ( príloha 3 písm. A ods. 1
vyhlášky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku ), nie však všeobecnou
cenou. Všeobecná cena je totiž trhová hodnota alebo cena obvyklá, t. j. cena, za ktorú je možno
rovnakú alebo porovnateľnú vec v danom mieste a čase predať alebo kúpiť. Zisťuje sa
porovnaním s už zrealizovateľným predajom a kúpou podobnej nehnuteľnosti, pokiaľ sú na to
dostupné informácie. Súd prvého stupňa sa pokúsil v zmysle právneho názoru dovolacieho súdu
všeobecnú cenu predmetnej nehnuteľnosti zistiť, avšak nie dostatočným spôsobom, pretože
oslovil len dva subjekty v K. zaoberajúce sa predajom realít ( K., s. r. o., a E., s.r.o. ) s nulovým
výsledkom, s ktorým sa uspokojil a v tomto smere nepodnikol ďalšie potrebné aktivity dopytom
smerovaným viacerým subjektom na trhu s realitami v danej lokalite. Keď potom vychádzal zo
všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti stanovenej znalkyňou podľa už citovanej vyhlášky, bez
preukázania nemožnosti zistiť všeobecnú cenu predmetnej nehnuteľnosti iným spôsobom, možno
uzavrieť, že nerešpektoval preň záväzný právny názor dovolacieho súdu. Keďže odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez doplnenia, resp. zopakovania dokazovania, uspokojac
sa s ním vykonaným dokazovaním a zisteným skutkovým a právnym stavom, možno dospieť
k záveru, že sa necítil byť viazaný právnym názorom dovolacieho súdu bez zmeny skutkového
stavu vo veci, ktorú skutočnosť sám aj skonštatoval vo svojom rozsudku.
Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd ( aj súd prvého stupňa ) sa vo svojom rozsudku
odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci v jeho predchádzajúcom
zrušujúcom rozsudku a dovolanie je preto proti rozsudku odvolacieho súdu v súlade
s ustanovením § 238 ods. 2 O. s. p. prípustné a aj dôvodné, pretože nerešpektovanie právneho
názoru dovolacieho súdu zakladá minimálne dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
t. j. že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne
posúdenie veci, ktoré dovolateľ uplatnil dôvodom dovolania, môže spočívať v tom, že odvolací
súd vec posúdil podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis
nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. Námietku
účastníka konania, ktorou vytýka súdu existenciu omylu pri aplikácii práva, treba považovať za
dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Dovolací súd poukazuje na svoj predchádzajúci právny názor vychádzajúci zo skutkového
stavu, ktorý sa v danej veci nezmenil, že v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k budove či domu, v ktorom sa nachádzajú nebytové priestory, ako tzv.
nebytové jednotky, reálne a priestorovo vymedzené časti, prichádza do úvahy vyporiadanie
rozdelením tohto domu na jednotlivé nebytové jednotky, teda aj v rovine horizontálnej, ak sú
inak splnené ďalšie predpoklady pre ich samostatnú existenciu ( dostatočne presný popis a
priestorové a technické vymedzenie a pod. ) v právnom slova zmysle s tým, že spoločné časti či
zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov nebytových priestorov podobne, ako je to
podľa právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
v znení neskorších predpisov.
Novelizáciou § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb., sa
občianskoprávny vzťah k nebytovému priestoru ( bytu ) rozšíril na plné vlastnícke právo
vlastníka ( spoluvlastníka ) nebytového priestoru, s možnosťou uplatnenia všetkých atribútov
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva (vlastníctva). Nebytový priestor už nie je právom, ale je
hmotnou nehnuteľnou vecou, ako priestorové vymedzenie časti budovy ( stavby ) -
nehnuteľnosti, tvorí teda samostatnú vec v právnom zmysle, aj keď ako samostatný predmet
občianskoprávnych vzťahov. Treba posilňovať ochranu vlastníckeho práva a obmedzovať počty
prípadov, kedy je jeden zo spoluvlastníkov zbavený svojho vlastníckeho práva. Je preto logickým
vyústením vývoja právnej úpravy a z tohto hľadiska treba pristupovať k jeho výkladu, že ak je to
možné, treba stavby s nebytovými priestormi ( bytmi ) rozdeľovať aj horizontálne, ak sú inak
splnené ďalšie predpoklady pre ich samostatnú existenciu ( dostatočný presný popis a priestorové
a technické vymedzenie a pod. ) s tým, že spoločné časti či zariadenia stavby zostanú
v spoluvlastníctve vlastníkov nebytových priestorov ( bytov ) tak, ako je to možné podľa právnej
úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších
priestorov. Primeranou náhradou pri vyporiadaní zrušeného podielového spoluvlastníctva
v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka je príslušný podiel z tzv. všeobecnej
ceny celej veci, pretože len podľa všeobecnej ceny možno zistiť a v peniazoch vyjadriť
protihodnotu prípadného obstarania obdobnej veci, predtým vyjadrenej podielom spoluvlastníka
na spoločnej veci. Všeobecná cena je trhová hodnota alebo cena obvyklá, t. j. cena, za ktorú je
možné rovnakú alebo porovnateľnú vec v danom mieste a čase predať alebo kúpiť. Zisťuje sa
porovnaním s už zrealizovateľným predajom a kúpou podobnej nehnuteľnosti, pokiaľ sú na to
dostupné informácie.
Dovolateľ namietal aj existenciu iných vád konania ( t. j. v ust. § 237 O. s. p.
neuvedených ) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktoré sú spôsobilým dovolacím dôvodom
len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takou vadou konania je aj to,
že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú vadu namietal žalovaný vo svojom dovolaní. Nepochybne
nesprávnym ( v rozpore s ust. § 120 O. s. p. ) bol procesný postup súdu prvého stupňa, s ktorým
sa stotožnil aj odvolací súd, že netrval na vykonaní kontrolného znaleckého posudku, i keď
pôvodne súdom prvého stupňa nariadeného na námietky žalovaného. Účastníci musia mať
možnosť k znaleckému posudku sa vyjadriť po jeho podaní a potom je už vecou súdu, ako sa
vyporiada s prípadnými námietkami vznesenými voči podanému posudku. Ďalší postup súdu už
závisí od povahy a druhu námietok. Súd môže v prípade potreby znalca vypočuť, požiadať ho
o doplnenie posudku, môže nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie alebo vykonať aj iné
dokazovanie. Vychádzajúc z námietok žalovaného k znaleckému posudku podanému vo veci,
dospel súd prvého stupňa k záveru, že námietky povinného sú tak závažnej povahy, že
nepostačuje znalkyňu k námietkam vypočuť, resp. požiadať ju o doplnenie posudku, ale rozhodol
nariadiť znalecké dokazovanie iným znalcom na posúdenie rovnakých otázok. Od svojho
úmyslu súd následne upustil odôvodniac ho záujmom na hospodárnosti konania a zistením, že
nehnuteľnosť žalobca rozsiahlo rekonštruuje, a že niet už dôvodu preskúmavať už podaný
znalecký posudok, ktorý záver je v príkrom rozpore s jeho predchádzajúcim rozhodnutím, ktoré
procesné pochybenie neodstránil ani odvolací súd. Znalecký posudok možno dať preskúmať aj
inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii. Ide o posudok, ktorého predmetom je
preskúmanie skôr podaného posudku. Jeho obsahom je posúdenie tých istých skutočností, ktoré
posudzoval predošlý znalec. Súd hodnotí znalecký posudok ako každý iný dôkaz podľa
ustanovenia § 132 O. s. p. Faktické ( nie právne ) obmedzenie spočíva v tom, že súd nie je
spôsobilý hodnotiť odborné závery znalca z hľadiska ich vecnej správnosti. Na to musí aplikovať
§ 127 ods. 2 O. s. p. Podstata hodnotenia znaleckého posudku spočíva v tom, že súd vezme
do úvahy komplexnosť posudku, úplnosť odpovedí, vzťah posudku k iným vo veci vykonaným
dôkazom a napokon vychádza aj zo zásad správneho formálno-logického uvažovania. Bez
povšimnutia súd nemôže nechať ani taký posudok, ktorý si účastník zadovážil sám ešte pred
začatím súdneho konania alebo v jeho priebehu. Takto zadovážený posudok síce nemá povahu
znaleckého posudku podľa ustanovenia § 127 O. s. p., ale má povahu listinného dôkazu v zmysle
ustanovenia § 129 O. s. p., v zmysle ktorého dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo
samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak
súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Žalobca v odvolacom konaní predložil súdu odborné
stanovisko vypracované Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline dňa X., ktoré
bolo doručené žalovanému 14.04.2008, ku ktorému sa písomne vyjadril dňa 14.05.2008.
Zo zápisnice na pojednávaní pred odvolacím súdom vyplýva, že uvedené odborné stanovisko
spolu aj s písomným vyjadrením žalovaného bolo prečítané a žalovaný ho žiadnym spôsobom
už nedoplnil. Možno preto uzavrieť, že postup v zmysle § 129 O. s. p. odvolací súd dodržal
a bol plne v súlade so zákonom.
Z uvedeného vyplýva, že konanie odvolacieho súdu je postihnuté inou vadou, majúcou za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ), ku ktorej dovolací súd
je povinný prihliadnuť, i keby nebola uplatnená dôvodom prípustného dovolania ( § 242 ods. 1
druhá veta O. s. p. ) a rozsudok odvolacieho súdu spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení
veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) vyplývajúcom z dôvodu prípustnosti dovolania v danej veci
v zmysle § 238 ods. 2 O. s. p., pretože odvolací súd sa vo svojom rozsudku odchýlil od
záväzného právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil podľa § 243b
ods. 2 O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Právny názor dovolacieho súdu, je záväzný ( § 243d ods. 1 druhá veta O. s. p. ).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu aj o trovách pôvodného a dovolacieho konania
( § 243d ods. 1 O. s. p. ).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. marca 2009
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: