Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 354/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 23. decembra 2019

a takto

rozhodol:

1. Žiadosti Miroslava Masláka o ustanovenie právneho zástupcu v konaní

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Ústavnú sťažnosť Miroslava Masláka o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 23. decembra 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou

na okresnom súde domáha, aby okresný súd rozhodol, že žalovaní [Ústav na výkon trestu

odňatia slobody (ďalej len „ústav“) a riaditeľ ústavu] v súvislosti

so zamietnutím jeho žiadosti o návštevu z 1. októbra 2017 neoprávnene zasiahli do jeho

práv chránených čl. 8 ods. 1 dohovoru, čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach a , obaja žalovaní sú povinní sťažovateľovi

zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 300 € a trovy konania

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne s predmetnou žalobou sťažovateľ

požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

O sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 23. decembra 2019 tak, že sťažovateľovi

oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.

3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uvádza, že vo vyplnenom tlačive

pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané

oslobodenie od súdnych poplatkov, uviedol, že mu je priznané oslobodenie od súdnych

poplatkov aj inými súdmi, osobné pomery sťažovateľa vyplývajú z verejných registrov

a evidencie Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom sťažovateľ objektívne nemá možnosť

tieto dôkazy zabezpečiť, a preto navrhuje ich vykonanie okresným súdom. Sťažovateľ

k predmetnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov priložil aj výpis z účtu

odsúdeného ako jediný dôkaz o stave svojich peňažných prostriedkov dokazujúci, že mu

jeho majetkové pomery objektívne neumožňujú hradiť súdne poplatky.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,

že okresný súd mu napadnutým rozhodnutím arbitrárne nepriznal oslobodenie od súdneho

poplatku. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že napriek tomu, že podľa jeho názoru

dostatočným spôsobom (predložením výpisu z účtu odsúdeného a dôkazným návrhom

k osobným pomerom vyplývajúcim z verejných registrov a evidencie Zboru väzenskej

a justičnej stráže) preukázal, že jeho majetkové pomery mu objektívne neumožňujú uhradiť

súdny poplatok, pričom zároveň poukázal aj na viacero rozhodnutí iných konajúcich súdov,

ktorými mu bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané, okresný súd postupoval

v predmetnej veci svojvoľne, keďže svoj záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,

oprel výlučne o vlastný protiprávny postup, keď ignoroval jeho dôkazný návrh a predložený

výpis z účtu odsúdeného v ústave, čím sťažovateľovi znemožnil preukázať jeho zlú

majetkovú situáciu a objektívnu neschopnosť uhradiť súdny poplatok. Podľa názoru

sťažovateľa okresný súd pochybil aj nerešpektovaním princípu právnej istoty, keď

bez náležitého odôvodnenia rozhodol inak ako iné konajúce súdy, ktoré mu oslobodenie

od súdnych poplatkov priznali.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základne právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici,

sp. zn. -43 zo dňa 23.12.2019, porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. -43 zo dňa

23.12.2019, sa zrušuje.

3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

1 500 EUR, ktoré mu je Okresný súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

4. priznáva náhradu trov konania, ktoré mu je Okresný súd

v Banskej Bystrici povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

5. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

II.

Relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo

právnickej osoby podľa .

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľom označené referenčné právne normy

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať

ako ústavnú sťažnosť v zmysle v spojení s a

a nasl. .

16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa , resp. podľa

ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 23. decembra 2019.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd

mu arbitrárne nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku.

17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom

zasadnutí senátu ústavného súdu podľa .

18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť

sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania ( ),

všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania ( ) a osobitné

náležitosti ústavnej sťažnosti (, a a )

a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa .

19. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich

viacerých nedostatkov niektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti

ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,

vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný

prieskum (m. m. , ).

20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované

argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné

odmietnuť podľa , a to z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

22. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru opakovane

judikuje, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 .

24. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4

v spojení s ), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,

povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti

návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku

podľa ustanovení príslušného zákona.

25. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej

sféry všeobecných súdov (, , porovnaj tiež uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ). Je preto vecou judikatúry

všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných

ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (,

, , , ). Pri rozhodovaní

o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sú všeobecné súdy povinné s ohľadom

na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva

na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu

na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane a záujem

účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. právo) súdnou cestou [pozri rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Kreuz proti Poľsku

z 19. 6. 2001, bod 66]. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach

nemožno samo osebe považovať za rozporné s ani s právom na prístup

k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudky ESĽP vo veciach Tolstoy-

Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, resp. Kreuz proti Poľsku, 2001).

26. Výklad a aplikácia ustanovení (ďalej aj „“),

ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej

ochrane zo strany všeobecných súdov však musí byť v súlade s účelom základného práva na

súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu

ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne , , III. ÚS

209/05, ).

27. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vyhodnotil jeho majetkové pomery

vo vzťahu k možnosti úhrady súdneho poplatku arbitrárne, keďže uplatnil kritériá nemajúce

oporu v , čím zasiahol do jeho práv.

28. Možnosť individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov upravuje Civilný

sporový poriadok v § 254 ods. 1, podľa ktorého súd na návrh prizná oslobodenie

od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. Uvedené zákonné ustanovenie je

potrebné interpretovať v spojení s , podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva

právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť

a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo

na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným

prieťahom v konaní ().

29. Konanie o oslobodenie od súdneho poplatku nie je konaním, v ktorom by zákon

ukladal súdu vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie

skutkového stavu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. apríla 2014).

30. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia

od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu (, , , ,

).

31. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nepredstavuje opravnú inštanciu

všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia

všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami

na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy (

až ). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by

bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

32. Predmetom ústavnej ochrany sa môže stať rozhodovanie o oslobodení

od súdnych poplatkov vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých

prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti

zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na sumu súdneho poplatku posudzovanú v rámci

konkrétnych okolností prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa

zaplatiť tento súdny poplatok a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom

k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj rozsudok

ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou

uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie

verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej

„premennej“ pri vyvažovaní). Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

prichádza do úvahy tiež v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov

uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok

porušenie garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie

primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.

33. S ohľadom na uvedené nebolo úlohou ústavného súdu prehodnocovať správnosť

právnych záverov okresného súdu týkajúcich sa dôvodov neoslobodenia sťažovateľa

od súdnych poplatkov, ale preskúmať, či jeho závery ústavnoprávne obstoja v interakcii

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu sp. zn.

z 23. decembra 2019.

34. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu

ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd svoje

rozhodnutie primerane odôvodnil, pričom v zásade vysvetlil, na akých skutočnostiach

založil svoj záver o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd pritom

pri svojom rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov

správne konštatoval, že „...strana je povinná uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu

k deklarovaným tvrdeniam“, pričom ústavný súd už v minulosti (v rámci rozhodovania

o inej ústavnej sťažnosti sťažovateľa napádajúcej iné rozhodnutie okresného súdu

o nepriznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov) judikoval, že v tomto smere

z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery okresného súdu

spochybňovali (m. m. ). Možno tak uzavrieť, že sťažovateľom napadnuté

rozhodnutie okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

35. Skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu sa nezhoduje s predstavou

sťažovateľa, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom strán sporu vrátane ich

dôvodov a námietok.

36. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel

k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie okresného súdu nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti

na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým

rozhodnutím okresného súdu a obsahom týchto práv neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol

dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú (bod 2

výroku tohto uznesenia).

37. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho

ústavnej sťažnosti.

IV.

K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

38. V zmysle ústavný súd môže ustanoviť

navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú

jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.

Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom

musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,

nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. ,

, ).

39. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené

podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej

posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom

prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti

(m. m. , , ). Keďže nebol splnený jeden

z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1

výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. augusta 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu