Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 354/2020
PDF · 443.56 KB
No categories available
II. ÚS 354/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 14 C 5/2018 z 23. decembra 2019
a takto
rozhodol:
1. Žiadosti Miroslava Masláka o ustanovenie právneho zástupcu v konaní
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Ústavnú sťažnosť Miroslava Masláka o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 14 C 5/2018 z 23. decembra 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou
na okresnom súde domáha, aby okresný súd rozhodol, že žalovaní [Ústav na výkon trestu
odňatia slobody (ďalej len „ústav“) a riaditeľ ústavu] v súvislosti
so zamietnutím jeho žiadosti o návštevu z 1. októbra 2017 neoprávnene zasiahli do jeho
práv chránených čl. 8 ods. 1 dohovoru, čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach a čl. 19 ods. 2 ústavy, obaja žalovaní sú povinní sťažovateľovi
zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2 300 € a trovy konania
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne s predmetnou žalobou sťažovateľ
požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.
O sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd
napadnutým uznesením sp. zn. 14 C 5/2018 z 23. decembra 2019 tak, že sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal.
3. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti v podstatnom uvádza, že vo vyplnenom tlačive
pre dokladovanie pomerov účastníka konania, ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané
oslobodenie od súdnych poplatkov, uviedol, že mu je priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov aj inými súdmi, osobné pomery sťažovateľa vyplývajú z verejných registrov
a evidencie Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom sťažovateľ objektívne nemá možnosť
tieto dôkazy zabezpečiť, a preto navrhuje ich vykonanie okresným súdom. Sťažovateľ
k predmetnej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov priložil aj výpis z účtu
odsúdeného ako jediný dôkaz o stave svojich peňažných prostriedkov dokazujúci, že mu
jeho majetkové pomery objektívne neumožňujú hradiť súdne poplatky.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým,
že okresný súd mu napadnutým rozhodnutím arbitrárne nepriznal oslobodenie od súdneho
poplatku. Sťažovateľ v podstatnom namieta, že napriek tomu, že podľa jeho názoru
dostatočným spôsobom (predložením výpisu z účtu odsúdeného a dôkazným návrhom
k osobným pomerom vyplývajúcim z verejných registrov a evidencie Zboru väzenskej
a justičnej stráže) preukázal, že jeho majetkové pomery mu objektívne neumožňujú uhradiť
súdny poplatok, pričom zároveň poukázal aj na viacero rozhodnutí iných konajúcich súdov,
ktorými mu bolo oslobodenie od súdnych poplatkov priznané, okresný súd postupoval
v predmetnej veci svojvoľne, keďže svoj záver, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno,
oprel výlučne o vlastný protiprávny postup, keď ignoroval jeho dôkazný návrh a predložený
výpis z účtu odsúdeného v ústave, čím sťažovateľovi znemožnil preukázať jeho zlú
majetkovú situáciu a objektívnu neschopnosť uhradiť súdny poplatok. Podľa názoru
sťažovateľa okresný súd pochybil aj nerešpektovaním princípu právnej istoty, keď
bez náležitého odôvodnenia rozhodol inak ako iné konajúce súdy, ktoré mu oslobodenie
od súdnych poplatkov priznali.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základne právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. I Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 14C 5/2018-43 zo dňa 23.12.2019, porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14C 5/2018-43 zo dňa
23.12.2019, sa zrušuje.
3. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
1 500 EUR, ktoré mu je Okresný súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
4. priznáva náhradu trov konania, ktoré mu je Okresný súd
v Banskej Bystrici povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
5. Sťažovateľ zároveň ústavný súd požiadal o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) návrhom na začatie konania je sťažnosť fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľom označené referenčné právne normy
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
15. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovo podanie je možné kvalifikovať
ako ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy v spojení s § 42 ods. 2 písm. f) a § 122
a nasl. zákona o ústavnom súde.
16. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 14 C 5/2018 z 23. decembra 2019.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu ním označených práv malo dôjsť tým, že okresný súd
mu arbitrárne nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku.
17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval na neverejnom
zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
18. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal, či ústavná sťažnosť
sťažovateľa obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde),
všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde) a osobitné
náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde)
a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Napriek absencii právneho zastúpenia sťažovateľa a z toho vyplývajúcich
viacerých nedostatkov niektorých zákonom ustanovených náležitostí ústavnej sťažnosti
ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľa na doplnenie jeho podania,
vyhodnotiac ho za obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňuje realizovať ústavný
prieskum (m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015).
20. V rámci predbežného prerokovania s prihliadnutím na sťažovateľom formulované
argumenty ústavný súd dospel k záveru, že ústavnú sťažnosť sťažovateľa je potrebné
odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde, a to z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
21. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 59/2019).
22. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru opakovane
judikuje, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
23. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania, resp. strane sporu sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
24. Právo na súdnu ochranu však nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania,
povinnosť právneho zastúpenia v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti
návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku
podľa ustanovení príslušného zákona.
25. Rozhodovanie o oslobodení od súdnych poplatkov patrí zásadne do rozhodovacej
sféry všeobecných súdov (II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015, porovnaj tiež uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 788/09). Je preto vecou judikatúry
všeobecných súdov, aby vymedzila kritériá, z ktorých bude pri aplikácii zákonných
ustanovení týkajúcich sa oslobodenia od súdnych poplatkov vychádzať (I. ÚS 27/2014,
III. ÚS 559/2011, III. ÚS 441/2014, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015). Pri rozhodovaní
o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sú všeobecné súdy povinné s ohľadom
na všetky podstatné skutočnosti vyskytujúce sa v konkrétnom prípade a význam práva
na súdnu ochranu v demokratickej spoločnosti primerane vyvažovať záujem štátu
na vyberaní súdnych poplatkov za rozhodovanie sporov na jednej strane a záujem
účastníka konania uplatňujúceho si svoj nárok (resp. právo) súdnou cestou [pozri rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Kreuz proti Poľsku
z 19. 6. 2001, bod 66]. Uloženie poplatkovej povinnosti v civilných sporových veciach
nemožno samo osebe považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s právom na prístup
k súdu chráneným v čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudky ESĽP vo veciach Tolstoy-
Miloslavsky proti Spojenému kráľovstvu, 1995, resp. Kreuz proti Poľsku, 2001).
26. Výklad a aplikácia ustanovení Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
ako aj ustanovení ďalších zákonných predpisov upravujúcich podmienky prístupu k súdnej
ochrane zo strany všeobecných súdov však musí byť v súlade s účelom základného práva na
súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola
zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu
ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS
209/05, III. ÚS 142/2018).
27. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vyhodnotil jeho majetkové pomery
vo vzťahu k možnosti úhrady súdneho poplatku arbitrárne, keďže uplatnil kritériá nemajúce
oporu v § 254 CSP, čím zasiahol do jeho práv.
28. Možnosť individuálneho oslobodenia od súdnych poplatkov upravuje Civilný
sporový poriadok v § 254 ods. 1, podľa ktorého súd na návrh prizná oslobodenie
od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. Uvedené zákonné ustanovenie je
potrebné interpretovať v spojení s čl. 5 CSP, podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva
právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť
a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo
na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní (I. ÚS 70/2019).
29. Konanie o oslobodenie od súdneho poplatku nie je konaním, v ktorom by zákon
ukladal súdu vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie
skutkového stavu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 19/2014
z 30. apríla 2014).
30. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že samotné nepriznanie oslobodenia
od súdneho poplatku ešte nesignalizuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu (II. ÚS 142/04, III. ÚS 344/2012, II. ÚS 134/2015, II. ÚS 361/2015,
31. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nepredstavuje opravnú inštanciu
všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia
všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami
na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46
až čl. 50 ústavy). Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by
bola opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
32. Predmetom ústavnej ochrany sa môže stať rozhodovanie o oslobodení
od súdnych poplatkov vtedy, keď jeho výsledok dosahuje intenzitu opodstatňujúcu
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Ústavný súd je oprávnený v ojedinelých
prípadoch zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o poplatkovej povinnosti, a to iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu o neoslobodení od povinnosti
zaplatiť súdny poplatok došlo vzhľadom na sumu súdneho poplatku posudzovanú v rámci
konkrétnych okolností prípadu a v rámci ekonomických (finančných) možností sťažovateľa
zaplatiť tento súdny poplatok a vzhľadom na fázu konania pred všeobecným súdom
k obmedzeniu samotnej podstaty práva sťažovateľa na súdnu ochranu (porovnaj rozsudok
ESĽP vo veci Jedamski a Jedamska proti Poľsku z 26. 7. 2005, body 60 a 66). Príčinou
uvedeného stavu býva najčastejšie úplná rezignácia všeobecného súdu na vyvažovanie
verejného a súkromného záujmu, prípadne nedôsledné vyvažovanie (opomenutie podstatnej
„premennej“ pri vyvažovaní). Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy prichádza do úvahy tiež v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov
uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok
porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie
primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom.
33. S ohľadom na uvedené nebolo úlohou ústavného súdu prehodnocovať správnosť
právnych záverov okresného súdu týkajúcich sa dôvodov neoslobodenia sťažovateľa
od súdnych poplatkov, ale preskúmať, či jeho závery ústavnoprávne obstoja v interakcii
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 14 C 5/2018
z 23. decembra 2019.
34. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu
ústavný súd konštatuje, že z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd svoje
rozhodnutie primerane odôvodnil, pričom v zásade vysvetlil, na akých skutočnostiach
založil svoj záver o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd pritom
pri svojom rozhodovaní o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov
správne konštatoval, že „...strana je povinná uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu
k deklarovaným tvrdeniam“, pričom ústavný súd už v minulosti (v rámci rozhodovania
o inej ústavnej sťažnosti sťažovateľa napádajúcej iné rozhodnutie okresného súdu
o nepriznaní mu oslobodenia od súdnych poplatkov) judikoval, že v tomto smere
z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery okresného súdu
spochybňovali (m. m. I. ÚS 70/2019). Možno tak uzavrieť, že sťažovateľom napadnuté
rozhodnutie okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.
35. Skutočnosť, že rozhodnutie okresného súdu sa nezhoduje s predstavou
sťažovateľa, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého uznesenia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a s právnym názorom strán sporu vrátane ich
dôvodov a námietok.
36. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa dospel
k záveru, že sťažovateľom napadnuté rozhodnutie okresného súdu nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie, resp. ústavný súd dospel k záveru, že medzi sťažovateľom napadnutým
rozhodnutím okresného súdu a obsahom týchto práv neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol
dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (bod 2
výroku tohto uznesenia).
37. Keďže ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v jeho
ústavnej sťažnosti.
IV.
K žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
38. V zmysle § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže ustanoviť
navrhovateľovi právneho zástupcu, ak navrhovateľ o to požiada, ak to odôvodňujú
jeho pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.
Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom
musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený,
nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť (m. m. III. ÚS 265/2014,
III. ÚS 588/2015, II. ÚS 193/2020).
39. Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade u sťažovateľa nie sú splnené
podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
Podľa názoru ústavného súdu je totiž z obsahu ústavnej sťažnosti a výsledku jej
posúdenia ústavným súdom (ako to vyplýva z časti III tohto uznesenia) zrejmé, že v danom
prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti
(m. m. III. ÚS 265/2014, III. ÚS 588/2015, II. ÚS 193/2020). Keďže nebol splnený jeden
z nevyhnutných predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1
výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu