Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 236/2020
PDF · 197.79 KB
No categories available
II. ÚS 236/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť
, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Lányiová, s. r. o., Nám. sv. Michala 11, Hlohovec, v mene ktorej
koná advokátka Mgr. Zuzana Lányiová, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 486/2015 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
7. apríla 2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 486/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že 27. októbra 2015 podala
na okresnom súde žalobu o zaplatenie sumy 35 000 € s príslušenstvom na základe zmluvy
o pôžičke. Konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 486/2015.
Dňa 23. decembra 2015 okresný súd vydal platobný rozkaz. Po podaní odporu žalovaným
proti platobnému rozkazu 18. marca 2016 okresný súd „po 11-stich mesiacoch“ doručil
sťažovateľke výzvu na vyjadrenie k skutočnostiam uvedeným v odpore.
3. Podľa sťažovateľky bola uvedená výzva okresného súdu jeho posledným úkonom
a od „18.02.2017 vo veci nevykonal žiadny úkon.
Dlh žalovaného (konkrétne istina vo výške 35.000,- Eur) bola síce dňa 18.01.2016
zo strany žalovaného zaplatená, avšak k dnešnému dňu mi stále neboli vyplatené úroky
z omeškania vo výške 421 Eur a náhrada trov konania v celkovej sume 2250,- Eur.“.
Nečinnosťou okresného súdu sú porušované sťažovateľkou označené práva a tieto
prieťahy v napadnutom konaní, ktoré trvá viac ako 4 roky, „vyvolávajú stav neistoty
a očakávania“.
4. Na základe tejto argumentácie sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu,
aby nálezom vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, prikázal
okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, priznal
sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 600 €, ako aj trovy právneho
zastúpenia.
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením
č. k. II. ÚS 236/2020-14 z 26. mája 2020 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili
k prijatej ústavnej sťažnosti a zároveň oznámili ústavnému súdu, či trvajú na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľky
6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej sťažnosti
prípisom sp. zn. 1 SprV 404/2020 zo 17. júna 2020, v ktorom predseda okresného súdu
predložil chronologický prehľad procesných úkonov napadnutého konania a ďalej uviedol:
«... vec bola zákonnej sudkyni Mgr. Andrei Tomašovičovej pridelená dňa 27.10.2015,
v zmysle Dodatku č. 16 k Rozvrhu práce... bol spis dňa 9.12.2016 pridelený (z dôvodu
dlhodobej práceneschopnosti sudkyne Mgr. Andrey Tomašovičovej) náhodným výberom
do oddelenia sudkyne Mgr. Lucie Mizerovej, následne v zmysle Dodatku č. 6 k Rozvrhu
práce... bol spis dňa 25.4.2017 pridelený (z dôvodu odchodu sudkyne Mgr. Lucie Mizerovej
na Krajský súd v Trnave) do oddelenia sudkyne JUDr. Evelyn Csémyovej; dňa 21.9.2017
bol spis vrátený zákonnej sudkyni Mgr. Tomašovičovej po nástupe do práce po ukončení
práceneschopnosti.
Vo veci boli vykonané súdom nasledovné úkony (žaloba bola súdu doručená dňa
27.10.2015):
- dňa 18.11.2015 bola žalobkyňa / sťažovateľka vyzvaná na zaplatenie súdneho
poplatku, ktorý bol uhradený 8.12.2015
- dňa 23.12.2015 bol vo veci vydaný platobný rozkaz,
- proti platobnému rozkazu bol dňa 18.3.2016 podaný odpor, v ktorom žalovaný
uvádza, že žalovaná suma bola riadne žalobkyni vyplatená ešte pred doručením platobného
rozkazu, zároveň namietol nedostatok právomoci súdu vo veci rozhodovať, keď poukázal
na rozhodcovskú doložku uvedenú v Zmluve o pôžičke uzavretej medzi stranami,
podľa ktorej sa všetky spory z tejto zmluvy budú prejednávať v rozhodcovskom konaní
- žalobkyňa / sťažovateľka dňa 30.3.2016 oznámila súdu, že žalobu berie čiastočne
späť z dôvodu vykonanej úhrady zo strany žalovaného
- dňa 22.2.2017 bol odpor doručený na vyjadrenie žalobkyni, a aj na vyjadrenie sa
k námietke k nedostatku právomoci súdu; v tento deň bol vyzvaný aj žalovaný na vyjadrenie
sa k čiastočnému späťvzatiu žaloby
- dňa 3.3.2017 žalobkyňa / sťažovateľka doručila súdu vyjadrenie k odporu, dňa
14.3.2017 doručil súdu vyjadrenie k čiastočnému späťvzatiu žalovaný (v ktorom
so zastavením konania v časti nesúhlasil)
- dňa 18.5.2020 bola súdu doručená odpoveď z rozhodcovského súdu, ktorá bola
potrebná pre ďalší postup. Na základe tohto oznámenia bolo možné rozhodnúť o námietke
žalovaného týkajúcej sa nedostatku právomoci konajúceho súdu na prejednanie daného
sporu tak, že súd uznesením zo dňa 11.6.2020 predmetné konanie zastavil, pretože
právomoc na prejednanie veci má rozhodcovský súd; rozhodnutie sa aktuálne doručuje
stranám sporu.
Z uvedeného prehľadu úkonov súdu je zrejmé, že súd vo veci konal a koná v rámci
svojich možností, vykonával a vykonáva úkony s vynaložením úsilia vec rozhodnúť -
relatívne dlhšia doba medzi vykonaním jednotlivých úkonov súdu je spôsobená objektívnou
skutočnosťou, a to množstvom vybavovaných vecí a tým, že Okresný súd Trnava bol a je
dlhodobo personálne poddimenzovaný.
Dĺžka konania je teda spôsobená objektívnym stavom, čo nie je možné pripísať
na vrub konajúceho súdu.
V tejto súvislosti tiež uvádzam, že zákonná sudkyňa Mgr. Andrea Tomašovičová
počas trvania sporu bola viackrát práceneschopná, a to v období od 20.1.2016
do 29.1.2016, od 31.5.2016 do 18.6.2016 a od 27.10.2016 do 21.9.2017.
Táto skutočnosť, ktorá mala vplyv na dĺžku konania, bola spôsobená objektívne, teda
konajúci súd ju nijako nemohol ovplyvniť.
Naviac uvádzam, že dlh žalovaného (istina vo výške 35.000,00 €) bol dňa 18.1.2016
(teda krátko po prvotnom rozhodnutí súdu - vydaní platobného rozkazu) zo strany
žalovaného zaplatený - je pravdou, že neboli vyplatené úroky z omeškania vo výške
421,00 €, a náhrada trov konania, čo však nemôže spôsobovať vyvolanie stavu neistoty
a „očakávania“ (?) u sťažovateľky.
Z vyššie uvedených dôvodov považujem predmetnú sťažnosť za nedôvodnú, resp. iba
čiastočne dôvodnú (s ohľadom na dĺžku trvania sporu, a určité obdobia nečinnosti súdu),
nakoľko súd postupoval v súlade s procesnými predpismi – navrhujem, aby ju ústavný súd
zamietol, resp. nevydal požadovaný nález, resp. vydal nález iba ohľadom príkazu
tunajšiemu súdu konať (pretože súd síce rozhodol o zastavení konania, ale vec nie je
doposiaľ právoplatne skončená); nesúhlasím s priznaním primeraného finančného
zadosťučinenia vo výške 600,00 €, nakoľko s ohľadom na okolnosti prípadu niet na to
žiaden relevantný dôvod.»
V liste predseda okresného súdu zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho
pojednávania v danej veci.
7. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu
22. júna 2020 vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci
a k vyjadreniu okresného súdu nepodala žiadne stanovisko.
8. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, so stanoviskami účastníkov
konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
9. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré
uviedol predseda okresného súdu, možno konštatovať, že tieto skutkové okolnosti sa
spornými nestali a ústavný súd ich považuje za preukázané.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská
ústavného súdu
10. Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.
14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 76/03, III. ÚS 154/06, II. ÚS 438/2017).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
16. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu
sťažovateľky smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené
zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní.
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
súdneho konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľov (I. ÚS 19/00, ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).
Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
18. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od skutkovej zložitosti veci. Po právnej stránke
možno danú vec, a to rozhodovanie o žalobe o zaplatenie finančnej sumy, považovať
za štandardnú, nijako sa nevymykajúcu bežnému rozhodovaciemu procesu všeobecných
súdov. Ani okolnosti daného prípadu neodôvodňujú záver o právnej alebo skutkovej
zložitosti veci. Predmet konania nie je v zmysle judikatúry ESĽP časovo zvlášť
priorizovaný.
19. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky
v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že tá sa síce nepodieľala na nečinnosti
okresného súdu, ale na druhej strane jej možno vytknúť, že sa o svoju vec viac rokov vôbec
nestarala a sťažnosť na údajné zbytočné prieťahy v konaní, ktoré jej mali spôsobovať ujmu,
nikdy ani nepodala. Účinne si teda nestrážila svoje práva [vigilantibus iura (obdobne
IV. ÚS 10/05, III. ÚS 336/07, III. ÚS 382/08, III. ÚS 254/09, I. ÚS 780/2014,
I. ÚS 148/2016)]. Ústavný súd neprehliadol ani to, že navrhovateľka 30. marca 2016 vzala
svoj návrh čiastočne späť z dôvodu vykonanej úhrady zo strany žalovaného.
20. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a, vychádzajúc
zo zistených skutočností, konštatuje, že posudzované konanie sa na okresnom súde začalo
27. októbra 2015 a 11. júna 2020 bolo skončené uznesením okresného súdu o zastavení
konania z dôvodu nedostatku právomoci. Toto rozhodnutie o zastavení konania nadobudlo
právoplatnosť 3. júla 2020. Napadnuté konanie pred okresným súdom vo vzťahu k podanej
žalobe sťažovateľky teda trvalo 4 roky a 8 mesiacov. Ústavný súd uvádza, že pri otázke
posúdenia, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, je potrebné vychádzať z kontextu
celkových okolností prípadu. Z prehľadu procesných úkonov vyplývajúcich z ústavnej
sťažnosti, ako aj z vyjadrenia zaslaného predsedom okresného súdu je zrejmé, že postup
okresného súdu vo veci nebol optimálny, keď jednotlivé procesné úkony v priebehu rokov
2016 a 2017 boli realizované s väčším časovým odstupom a tiež okresný súd následne
vo veci dlhší čas nekonal.
21. Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (napr. I. ÚS 46/01,
II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02, III. ÚS 59/05), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Pojem zbytočné prieťahy
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá
nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04, II. ÚS 129/06).
22. Pokiaľ ide o už uvedenú nečinnosť okresného súdu, v okolnostiach danej veci
vzhľadom na priebeh napadnutého konania, berúc do úvahy najmä charakter predmetu
konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky a jej správanie a všetky okolnosti daného
prípadu, ako aj povahu veci (po čiastočnom späťvzatí návrhu žaloba o úhradu úrokov
z omeškania v sume 421 €), ústavný súd dospel k záveru, že celková dĺžka namietaného
konania sama osebe ani zistený ojedinelý prieťah v konaní nemajú charakter takého ústavne
významného pochybenia v postupe okresného súdu, na základe ktorého by reálne mohol
ústavný súd dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd v postupe okresného súdu v napadnutom konaní jeho už uvedenú
nečinnosť nemohol hodnotiť ako prieťah takej intenzity, ktorý by zakladal možnosť
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
a to s prihliadnutím aj na skutočnosť, že v merite veci v čase rozhodovania ústavného súdu
okresný súd uznesením z 11. júna 2020 napadnuté konanie zastavil, čím bola odstránená
sťažovateľkou namietaná nečinnosť okresného súdu.
23. Ústavný súd teda konštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného
posúdenia napadnutého konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
24. Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označených práv navrhla, aby ústavný
súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
a domáhala sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho
zastúpenia.
25. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo
slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal. V zmysle odseku 3 písm. e) citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, vo veci koho vyslovil porušenie
základného práva alebo slobody, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného
vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom
prípade ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala,
porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie
nezaoberal.
26. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže ústavný súd nevyhovel
ústavnej sťažnosti v časti namietaného porušenia sťažovateľkou označených práv,
nevyhovel ani návrhu sťažovateľky na náhradu trov konania (§ 133 ods. 3 zákona
o ústavnom súde a contrario).
27. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto nálezu.
28. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného
súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu