Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 428/2020
PDF · 458.56 KB
No categories available
I. ÚS 428/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 2557/13, Trnava,
IČO 47 895 942, zastúpenej Advokátska kancelária Korytár s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava,
v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci namietaného
porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k.
19 Cbi 4/2014-348 z 26. mája 2020 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoKR
23/2018 z 22. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2020
doručená a 2. septembra 2020 doplnená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti IRIDIS
s. r. o., Sladovnícka 2557/13, Trnava, IČO 47 895 942 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných
práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Cbi 4/2014-
348 z 26. mája 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 CoKR 23/2018 z 22. novembra 2018 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou
Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 10. marca 2014 sa sťažovateľka domáhala
proti obchodnej spoločnosti ,
, (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) –
,
, (ďalej len „úpadca“), (ďalej len
„žalovaní v 2. a 3. rade“) a (ďalej len „žalovaný vo 4. rade“) určenia
neplatnosti právnych úkonov – zmluvy o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru
uzavretej 13. decembra 2012 medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovanými v 2. a 3. rade
ako kupujúcimi a darovacej zmluvy uzavretej 7. januára 2013 medzi žalovanými v 2. a 3.
rade ako darcami a žalovaným vo 4. rade ako obdarovaným, alternatívne určenia
neúčinnosti týchto právnych úkonov.
3. Okresný súd rozsudkom č. k. 19 Cbi 4/2014-143 z 10. augusta 2017 žalobu
zamietol primárne z dôvodu, že procesná úprava platná a účinná k momentu meritórneho
rozhodnutia, t. j. § 137 v spojení s § 470 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (účinného
od 1. júla 2016, ďalej len „CSP“), žalobu o určenie právnej skutočnosti zásadne nepripúšťa,
pričom § 39 Občianskeho zákonníka, o ktorý sťažovateľka svojimi skutkovými tvrdeniami
opierala neplatnosť právnych úkonov, nie je právnym predpisom, z ktorého by prípustnosť
žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 137 písm. d) CSP vyplývala.
Okresný súd podporne uviedol, že v konaní nezistil a ani sťažovateľka nepreukázala
existenciu vecného základu pre záver o neplatnosti právnych úkonov podľa § 39
Občianskeho zákonníka, teda pre sťažovateľkou tvrdený rozpor so zákonom a obchádzanie
zákona. Vo vzťahu k odporovateľnosti darovacej zmluvy je podľa okresného súdu žaloba
nedôvodná pre nesplnenie podmienky takejto žaloby spočívajúcej v uplatnení
odporovacieho práva vo vzťahu k právnemu úkonu úpadcu. Tento záver vyplýva
zo skutočnosti okruhu zmluvných strán darovacej zmluvy, ktorá bola uzatvorená ako právny
úkon medzi žalovanými v 2. a 3. rade ako darcami a žalovaným vo 4. rade ako
obdarovaným. Vo vzťahu ku kúpnej zmluve bola žaloba o určenie jej neúčinnosti podaná
proti žalovanému v 1. rade ako proti subjektu, u ktorého absentuje pasívna vecná
legitimácia.
4. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 CoKR
23/2018 z 22. novembra 2018 rozsudok okresného súdu č. k. 19 Cbi 4/2014-143
z 10. augusta 2017 potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny.
5. Dňa 1. marca 2019 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku krajského súdu sp. zn. 14 CoKR 23/2018 z 22. novembra 2018.
6. Okresný súd 6. marca 2019 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od dourčenia
výzvy zaplatila súdny poplatok za podané dovolanie v sume 199 € s tým, že ak nebude
súdny poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Výzva bola doručená
sťažovateľke prostredníctvom jej právneho zástupcu 6. marca 2019.
7. Dňa 29. marca 2019 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podané dovolanie
v sume 199 €.
8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) listom sp. zn. 5 Obdo
58/2019 z 15. apríla 2020 vrátil predmetnú právnu vec okresnému súdu ako nesprávne
predloženú s tým, že včasné zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie je podmienkou
konania, bez splnenia ktorej dovolací súd nemôže rozhodnúť o podanom dovolaní. Súdny
poplatok za dovolanie je splatný jeho podaním a účelom výzvy nie je uloženie povinnosti
zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie, pričom samotná poplatková
povinnosť vyplýva priamo zo zákona. V tejto súvislosti najvyšší súd s poukazom na § 10
ods. 1 v spojení s § 12 ods. 2 prvou vetou zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) uložil okresnému súdu dovolacie konanie
zastaviť vzhľadom na to, že sťažovateľka súdny poplatok zaplatila oneskorene, hoci
o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti v súdom určenej lehote bola vo výzve
súdu riadne poučená, pričom nešlo o žiaden z prípadov uvedených v § 10 ods. 2 zákona
o súdnych poplatkoch.
9. Okresný súd uznesením č. k. 19 Cbi 4/2014-348 z 26. mája 2020 dovolacie
konanie zastavil, rešpektujúc právny názor najvyššieho súdu.
10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd uznesením č. k.
19 Cbi 4/2014-348 z 26. mája 2020 dovolanie zamietol. Okrem toho konštatovala, že
žalovaní v 2. a ž 4. rade si svoje práva v reštrukturalizácii neuplatnili. Žalovaní v 2. a 3. rade
sa stali vlastníkmi nehnuteľností počas dozornej správy nariadenej na majetok úpadcu
po skončení reštrukturalizačného konania v rozpore s reštrukturalizačným plánom
potvrdeným reštrukturalizačným súdom, pričom nezaplatili celú výšku kúpnej ceny
za nehnuteľnosti, pretože došlo k započítaniu pohľadávok zo zaplatených preddavkov, ktoré
boli v čase započítania nevymáhateľné, s nárokom úpadcu na zaplatenie celej výšky kúpnej
ceny z výťažku, ktorý bol určený na uspokojenie všetkých veriteľov úpadcu vrátane
sťažovateľky, v poradí určenom v reštrukturalizačnom pláne. Sťažovateľka považuje právne
závery konajúcich súdov za absurdné a ústavne nekonformné a ich rozhodnutiam vytýka, že
neobsahujú riadne odôvodnenie vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu úpadcu, ktorý je
v rozpore s reštrukturalizačným plánom. Došlo tak k individuálnemu uspokojeniu
žalovaných v 2. až 4. rade s neprihláseným nárokom v reštrukturalizačnom konaní na úkor
iných veriteľov po skončení reštrukturalizácie.
10.1 Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného
súdu, ako aj porušenie čl. 12 ústavy, základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom
krajského súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a
v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak
by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
15. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
16. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
17. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
21. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
22. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
23. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na
prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez
zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o
ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný
oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu č. k. 19 Cbi 4/2014-348 z 26. mája 2020 (bod 8) a námietka porušenia čl. 12
ústavy, základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 CoKR
23/2018 z 22. novembra 2018 (bod 3), ktorý sťažovateľka považuje za ústavne
nekonformný, neobsahujúci riadne odôvodnenie vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu
úpadcu, ktorý je v rozpore s reštrukturalizačným plánom (bod 9).
III.1 K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 19 Cbi
4/2014-348 z 26. mája 2020
25. Napadnutým uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2020, okresný
súd zastavil dovolacie konanie z dôvodu, že sťažovateľka súdny poplatok za dovolanie
zaplatila oneskorene, hoci o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti v súdom
určenej lehote bola vo výzve súdu riadne poučená, pričom nešlo o žiaden z prípadov
uvedených v § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch.
26. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti skutkové a právne
závery okresného súdu nijako nespochybnila a proti napadnutému uzneseniu nevzniesla
žiadnu právne relevantnú námietku. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný
súd uznesením č. k. 19 Cbi 4/2014-348 z 26. mája 2020 dovolanie zamietol.
27. Ústavný súd listom z 25. augusta 2020 podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti vrátane zaslania príloh
ústavnej sťažnosti a plnomocenstva, ktoré boli doručené 2. septembra 2020.
28. Pokiaľ ide o obsahové nedostatky ústavnej sťažnosti spočívajúce v neuvedení
konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť
k porušeniu jej základných práv a slobôd [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde]
napadnutým uznesením okresného súdu, v okolnostiach daného prípadu by ani ich prípadné
odstránenie neviedlo k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.
29. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal
po splnení predpokladov ustanovenych zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba
́
splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkymi procesnymi oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
́́
z tohto postavenia vyplyvajú.
́
30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si
osvojil aj ústavny súd, vyplyva, že „právo na súd“, ktorého jednym aspektom je právo na
́́́
prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie
obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takym spôsobom a v takej
́
miere, že by uvedené právo bolo dotknuté vo svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia
sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktory garantuje právo na spravodlivé súdne konanie
́
len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primerany vzťah medzi použitymi
́́
prostriedkami a tymto cieľom (napr. rozsudok vo veci Guérin proti Francúzsku z 29. 7.
́
1998).
31. V súvislosti s povinnosťou zaplatiť súdny poplatok ako jednou z podmienok
konania už ústavný súd judikoval, že poplatková povinnosť, ktorá vzniká účastníkovi
vykonaním poplatkového úkonu podľa § 5 zákona o súdnych poplatkoch, nie je sama osebe
spôsobilá zasiahnuť do samotnej podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. I. ÚS 176/03, I. Ú S 45/09, I. Ú S 464/2010).
32. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 nie je právom
absolútnym. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha
toto právo obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy),
akými sú napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia
v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné
lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona. Splnenie
poplatkovej povinnosti je procesnou podmienkou konania vyplývajúcou z osobitného
predpisu – zákona o súdnych poplatkoch (m. m. I. ÚS 171/2020).
33. Aj ESĽP opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť
považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo
v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napríklad rozsudok vo veci Kreuz v. Poľsko
z 19. 6. 2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie
(m. m. rozsudok vo veci Airey v. Írsko z 9. 10. 1979, § 25 – § 26) a že nikdy nevylúčil
možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného
obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (m. m. rozsudok vo veci Tolstoy – Miloslavsky v.
Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a nasl.; rozsudok vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54).
34. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd uznesením č. k.
19 Cbi 4/2014-348 z 26. mája 2020 dovolanie zamietol, ústavný súd konštatuje, že súd prvej
inštancie takouto právomocou, na rozdiel od dovolacieho súdu, nedisponuje. To napokon
preukázala aj kópia napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorú sťažovateľka ústavnému
súdu dodatočne doručila 2. septembra 2020.
35. Vo vzťahu k predmetnému tvrdeniu (správaniu) sťažovateľky ústavný súd
poukazuje na judikatúru ESĽP, ktorý vyslovil, že: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá
ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená
na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák
v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004, III. ÚS 52/06).“
36. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.
III.2 K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 CoKR 23/2018 z 22. novembra 2018
37. Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
19 Cbi 4/2014-143 z 10. augusta 2017 ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP), pričom
sťažovateľku poučil o tom, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak
to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
38. Zastavenie dovolacieho konania z dôvodu, že dovolateľ súdny poplatok
za dovolanie zaplatil oneskorene, hoci o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti
v súdom určenej lehote bol vo výzve súdu riadne poučený, pričom nešlo o žiaden z prípadov
uvedených v § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, bráni ústavnému prieskumu
rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej. V takomto prípade nemôže ústavná sťažnosť
slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej
procesnej pasivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako sporovej strany v dovolacom
konaní.
39. Aj v danom prípade procesná pasivita sťažovateľky (dovolateľky) v dovolacom
konaní zmarila možnosť, aby sa k tvrdenému nedostatku odôvodenia napadnutého
rozsudku krajského súdu vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu úpadcu, ktorý je
v rozpore s reštrukturalizačným plánom, vyjadril najvyšší súd.
40. Takéto správanie odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá vo svojej
podstate znemená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí
svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.
V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili
a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,
osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných
ustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 65/2011 z 19. júla 2012).
41. Podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania je
neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.
42. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
43. Z dôvodovej správy k zákonu o ústavnom súde vyplýva, že „neprípustnosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom znamená, že zákon zakazuje ústavnému
súdu konať o návrhu, hoci má na rozhodnutie právomoc. Dôvodmi, pre ktoré je návrh
na začatie konania pred ústavným súdom neprípustný, sú: prekážka veci rozsúdenej,
prekážka už začatého konania, ústavný zákaz na podanie opravného prostriedku proti
rozhodnutiu ústavného súdu (čl. 133 ústavy, časť vety pred bodkočiarkou) a ďalšie dôvody,
ktoré výslovne ustanovuje zákon, napríklad nevyčerpanie iných právnych prostriedkov
nápravy (§ 132 ods. 2, § 142 ods. 2). Prekážka veci rozsúdenej je zmiernená prípustnosťou
nového návrhu, ak dôvodom odmietnutia predchádzajúceho návrhu bolo len nesplnenie
podmienok konania. Napríklad v prípade, ak by ústavný súd odmietol sťažnosť podľa čl.
127 ústavy z dôvodu, že sťažnosťou bolo napadnuté neprávoplatné rozhodnutie,
po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia je možné toto rozhodnutie napadnúť novou
sťažnosťou.“.
44. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho
práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého
porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.
III. ÚS 1/04). Sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej
judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej
ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými
súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 CSP). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky
im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva
alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto
základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017).
45. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,
odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
III.3 K námietke porušenia čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajského
súdu
46. Článok 12 ods. 1 ústavy svojou prvou vetou priznáva rovnaké práva všetkým
ľudským bytostiam. V jeho druhej vete sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné
práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné, ani im ich nemožno
zrušiť. Základné práva a slobody, ktoré podľa ústavy patria právnickým osobám, sú
chránené spôsobom vymedzeným v druhej vete čl. 12 ods. 1. (PL. ÚS 33/95)
47. Zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných
práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy
adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.
Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych
záležitostiach. (I. ÚS 59/97, mutatis mutandis II. ÚS 8/97, PL. ÚS 14/98).
48. Základným cieľom čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy je ochrana osôb (právnických a
fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Tento článok ústavy nemá
priamy horizontálny účinok, čo znamená, že sa neuplatní vo vzťahoch medzi osobami
súkromného práva. (PL. ÚS 8/04).
49. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou
namietala porušenie čl. 12 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu