Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 428/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Ladislava Duditša a Rastislava Kaššáka predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o., Sladovnícka 2557/13, Trnava,

IČO 47 895 942, zastúpenej Advokátska kancelária Korytár s. r. o., Sladovnícka 13, Trnava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Ing. Pavol Korytár, vo veci namietaného

porušenia , základných práv podľa a

, práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Žilina č. k.

-348 z 26. mája 2020 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 CoKR

23/2018 z 22. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti IRIDIS s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2020

doručená a 2. septembra 2020 doplnená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti IRIDIS

s. r. o., Sladovnícka 2557/13, Trnava, IČO 47 895 942 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“), základných

práv podľa a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4/2014-

348 z 26. mája 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. novembra 2018 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že žalobou doručenou

Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 10. marca 2014 sa sťažovateľka domáhala

proti obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) –

,

, (ďalej len „úpadca“), (ďalej len

„žalovaní v 2. a 3. rade“) a (ďalej len „žalovaný vo 4. rade“) určenia

neplatnosti právnych úkonov – zmluvy o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru

uzavretej 13. decembra 2012 medzi úpadcom ako predávajúcim a žalovanými v 2. a 3. rade

ako kupujúcimi a darovacej zmluvy uzavretej 7. januára 2013 medzi žalovanými v 2. a 3.

rade ako darcami a žalovaným vo 4. rade ako obdarovaným, alternatívne určenia

neúčinnosti týchto právnych úkonov.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -143 z 10. augusta 2017 žalobu

zamietol primárne z dôvodu, že procesná úprava platná a účinná k momentu meritórneho

rozhodnutia, t. j. v spojení s a (účinného

od 1. júla 2016, ďalej len „CSP“), žalobu o určenie právnej skutočnosti zásadne nepripúšťa,

pričom , o ktorý sťažovateľka svojimi skutkovými tvrdeniami

opierala neplatnosť právnych úkonov, nie je právnym predpisom, z ktorého by prípustnosť

žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu v zmysle vyplývala.

Okresný súd podporne uviedol, že v konaní nezistil a ani sťažovateľka nepreukázala

existenciu vecného základu pre záver o neplatnosti právnych úkonov podľa § 39

, teda pre sťažovateľkou tvrdený rozpor so zákonom a obchádzanie

zákona. Vo vzťahu k odporovateľnosti darovacej zmluvy je podľa okresného súdu žaloba

nedôvodná pre nesplnenie podmienky takejto žaloby spočívajúcej v uplatnení

odporovacieho práva vo vzťahu k právnemu úkonu úpadcu. Tento záver vyplýva

zo skutočnosti okruhu zmluvných strán darovacej zmluvy, ktorá bola uzatvorená ako právny

úkon medzi žalovanými v 2. a 3. rade ako darcami a žalovaným vo 4. rade ako

obdarovaným. Vo vzťahu ku kúpnej zmluve bola žaloba o určenie jej neúčinnosti podaná

proti žalovanému v 1. rade ako proti subjektu, u ktorého absentuje pasívna vecná

legitimácia.

4. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 CoKR

23/2018 z 22. novembra 2018 rozsudok okresného súdu č. k. -143

z 10. augusta 2017 potvrdil podľa ako vecne správny.

5. Dňa 1. marca 2019 bolo okresnému súdu doručené dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 22. novembra 2018.

6. Okresný súd 6. marca 2019 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od dourčenia

výzvy zaplatila súdny poplatok za podané dovolanie v sume 199 € s tým, že ak nebude

súdny poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví. Výzva bola doručená

sťažovateľke prostredníctvom jej právneho zástupcu 6. marca 2019.

7. Dňa 29. marca 2019 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podané dovolanie

v sume 199 €.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) listom sp. zn.

58/2019 z 15. apríla 2020 vrátil predmetnú právnu vec okresnému súdu ako nesprávne

predloženú s tým, že včasné zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie je podmienkou

konania, bez splnenia ktorej dovolací súd nemôže rozhodnúť o podanom dovolaní. Súdny

poplatok za dovolanie je splatný jeho podaním a účelom výzvy nie je uloženie povinnosti

zaplatiť súdny poplatok, ale upozornenie na jej nesplnenie, pričom samotná poplatková

povinnosť vyplýva priamo zo zákona. V tejto súvislosti najvyšší súd s poukazom na § 10

ods. 1 v spojení s prvou vetou

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) uložil okresnému súdu dovolacie konanie

zastaviť vzhľadom na to, že sťažovateľka súdny poplatok zaplatila oneskorene, hoci

o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti v súdom určenej lehote bola vo výzve

súdu riadne poučená, pričom nešlo o žiaden z prípadov uvedených v § 10 ods. 2 zákona

o súdnych poplatkoch.

9. Okresný súd uznesením č. k. -348 z 26. mája 2020 dovolacie

konanie zastavil, rešpektujúc právny názor najvyššieho súdu.

10. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd uznesením č. k.

-348 z 26. mája 2020 dovolanie zamietol. Okrem toho konštatovala, že

žalovaní v 2. a ž 4. rade si svoje práva v reštrukturalizácii neuplatnili. Žalovaní v 2. a 3. rade

sa stali vlastníkmi nehnuteľností počas dozornej správy nariadenej na majetok úpadcu

po skončení reštrukturalizačného konania v rozpore s reštrukturalizačným plánom

potvrdeným reštrukturalizačným súdom, pričom nezaplatili celú výšku kúpnej ceny

za nehnuteľnosti, pretože došlo k započítaniu pohľadávok zo zaplatených preddavkov, ktoré

boli v čase započítania nevymáhateľné, s nárokom úpadcu na zaplatenie celej výšky kúpnej

ceny z výťažku, ktorý bol určený na uspokojenie všetkých veriteľov úpadcu vrátane

sťažovateľky, v poradí určenom v reštrukturalizačnom pláne. Sťažovateľka považuje právne

závery konajúcich súdov za absurdné a ústavne nekonformné a ich rozhodnutiam vytýka, že

neobsahujú riadne odôvodnenie vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu úpadcu, ktorý je

v rozpore s reštrukturalizačným plánom. Došlo tak k individuálnemu uspokojeniu

žalovaných v 2. až 4. rade s neprihláseným nárokom v reštrukturalizačnom konaní na úkor

iných veriteľov po skončení reštrukturalizácie.

10.1 Sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného

súdu, ako aj porušenie , základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom

krajského súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a

posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a

v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak

by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (, ZNaU 100/2005).

15. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

16. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

17. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

21. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

22. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

23. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a) na

prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom bez

zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o

ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný

oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Predmetom ústavnej sťažnosti je námietka porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru uznesením

okresného súdu č. k. -348 z 26. mája 2020 (bod 8) a námietka porušenia čl. 12

, základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 CoKR

23/2018 z 22. novembra 2018 (bod 3), ktorý sťažovateľka považuje za ústavne

nekonformný, neobsahujúci riadne odôvodnenie vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu

úpadcu, ktorý je v rozpore s reštrukturalizačným plánom (bod 9).

III.1 K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením okresného súdu č. k.

4/2014-348 z 26. mája 2020

25. Napadnutým uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2020, okresný

súd zastavil dovolacie konanie z dôvodu, že sťažovateľka súdny poplatok za dovolanie

zaplatila oneskorene, hoci o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti v súdom

určenej lehote bola vo výzve súdu riadne poučená, pričom nešlo o žiaden z prípadov

uvedených v .

26. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v ústavnej sťažnosti skutkové a právne

závery okresného súdu nijako nespochybnila a proti napadnutému uzneseniu nevzniesla

žiadnu právne relevantnú námietku. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný

súd uznesením č. k. -348 z 26. mája 2020 dovolanie zamietol.

27. Ústavný súd listom z 25. augusta 2020 podľa

vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov ústavnej sťažnosti vrátane zaslania príloh

ústavnej sťažnosti a plnomocenstva, ktoré boli doručené 2. septembra 2020.

28. Pokiaľ ide o obsahové nedostatky ústavnej sťažnosti spočívajúce v neuvedení

konkrétnych skutkových a právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľky dôjsť

k porušeniu jej základných práv a slobôd [ ]

napadnutým uznesením okresného súdu, v okolnostiach daného prípadu by ani ich prípadné

odstránenie neviedlo k prijatiu ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

29. Základné právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal

po splnení predpokladov ustanovenych zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba

́

splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkymi procesnymi oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

́́

z tohto postavenia vyplyvajú.

́

30. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si

osvojil aj ústavny súd, vyplyva, že „právo na súd“, ktorého jednym aspektom je právo na

́́́

prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie

obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takym spôsobom a v takej

́

miere, že by uvedené právo bolo dotknuté vo svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia

sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktory garantuje právo na spravodlivé súdne konanie

́

len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primerany vzťah medzi použitymi

́́

prostriedkami a tymto cieľom (napr. rozsudok vo veci Guérin proti Francúzsku z 29. 7.

́

1998).

31. V súvislosti s povinnosťou zaplatiť súdny poplatok ako jednou z podmienok

konania už ústavný súd judikoval, že poplatková povinnosť, ktorá vzniká účastníkovi

vykonaním poplatkového úkonu podľa , nie je sama osebe

spôsobilá zasiahnuť do samotnej podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru (m. m. , , I. Ú S 464/2010).

32. Ako bolo uvedené, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 nie je právom

absolútnym. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha

toto právo obmedzeniam, resp. podmienkam ( v spojení s ),

akými sú napríklad spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť právneho zastúpenia

v niektorých prípadoch, zákonom ustanovené náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné

lehoty a taktiež zaplatenie súdneho poplatku podľa ustanovení príslušného zákona. Splnenie

poplatkovej povinnosti je procesnou podmienkou konania vyplývajúcou z osobitného

predpisu – (m. m. ).

33. Aj ESĽP opakovane zdôraznil, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok nemôže byť

považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo

v nesúlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri napríklad rozsudok vo veci Kreuz v. Poľsko

z 19. 6. 2001, § 60), že z čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na bezplatné súdne konanie

(m. m. rozsudok vo veci Airey v. Írsko z 9. 10. 1979, § 25 – § 26) a že nikdy nevylúčil

možnosť, že potreby spravodlivého výkonu justície môžu odôvodniť uloženie peňažného

obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu (m. m. rozsudok vo veci Tolstoy – Miloslavsky v.

Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1995, § 61 a nasl.; rozsudok vo veci Kreuz v. Poľsko, § 54).

34. Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný súd uznesením č. k.

-348 z 26. mája 2020 dovolanie zamietol, ústavný súd konštatuje, že súd prvej

inštancie takouto právomocou, na rozdiel od dovolacieho súdu, nedisponuje. To napokon

preukázala aj kópia napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorú sťažovateľka ústavnému

súdu dodatočne doručila 2. septembra 2020.

35. Vo vzťahu k predmetnému tvrdeniu (správaniu) sťažovateľky ústavný súd

poukazuje na judikatúru ESĽP, ktorý vyslovil, že: „V zásade smie byť sťažnosť odmietnutá

ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená

na nepravdivých faktoch, a rovnako ak používa útočný, resp. hrubo urážlivý jazyk (Řehák

v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004, ).“

36. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. c)

pre nesplnenie zákonom ustanovených náležitostí.

III.2 K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 22. novembra 2018

37. Napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-143 z 10. augusta 2017 ako vecne správny ( ), pričom

sťažovateľku poučil o tom, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak

to zákon pripúšťa ( ).

38. Zastavenie dovolacieho konania z dôvodu, že dovolateľ súdny poplatok

za dovolanie zaplatil oneskorene, hoci o procesných následkoch nesplnenia tejto povinnosti

v súdom určenej lehote bol vo výzve súdu riadne poučený, pričom nešlo o žiaden z prípadov

uvedených v , bráni ústavnému prieskumu

rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci samej. V takomto prípade nemôže ústavná sťažnosť

slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej

procesnej pasivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby ako sporovej strany v dovolacom

konaní.

39. Aj v danom prípade procesná pasivita sťažovateľky (dovolateľky) v dovolacom

konaní zmarila možnosť, aby sa k tvrdenému nedostatku odôvodenia napadnutého

rozsudku krajského súdu vo vzťahu k neplatnosti právneho úkonu úpadcu, ktorý je

v rozpore s reštrukturalizačným plánom, vyjadril najvyšší súd.

40. Takéto správanie odporuje zásade „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá vo svojej

podstate znemená, že práva patria len bdelým (pozorným, ostražitým, opatrným,

starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí

svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou.

V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili

a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové,

osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných

ustanovení vrátane využitia možnosti podania opravných prostriedkov (rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2012).

41. Podľa návrh na začatie konania je

neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

42. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

43. Z dôvodovej správy k vyplýva, že „neprípustnosť

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom znamená, že zákon zakazuje ústavnému

súdu konať o návrhu, hoci má na rozhodnutie právomoc. Dôvodmi, pre ktoré je návrh

na začatie konania pred ústavným súdom neprípustný, sú: prekážka veci rozsúdenej,

prekážka už začatého konania, ústavný zákaz na podanie opravného prostriedku proti

rozhodnutiu ústavného súdu ( , časť vety pred bodkočiarkou) a ďalšie dôvody,

ktoré výslovne ustanovuje zákon, napríklad nevyčerpanie iných právnych prostriedkov

nápravy (§ 132 ods. 2, § 142 ods. 2). Prekážka veci rozsúdenej je zmiernená prípustnosťou

nového návrhu, ak dôvodom odmietnutia predchádzajúceho návrhu bolo len nesplnenie

podmienok konania. Napríklad v prípade, ak by ústavný súd odmietol sťažnosť podľa čl.

127 z dôvodu, že sťažnosťou bolo napadnuté neprávoplatné rozhodnutie,

po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia je možné toto rozhodnutie napadnúť novou

sťažnosťou.“.

44. Ak zákon podmieňuje prípustnosť sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho

práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého

porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m.

). Sťažovatelia nemajú podľa , a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142

ods. 1 v spojení s ). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky

im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva

alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto

základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1

(m. m. , , , ).

45. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu,

odmietol podľa pre neprípustnosť.

III.3 K námietke porušenia napadnutým rozsudkom krajského

súdu

46. Článok 12 ods. 1 svojou prvou vetou priznáva rovnaké práva všetkým

ľudským bytostiam. V jeho druhej vete sa garantuje všetkým subjektom práva, že základné

práva a slobody im nemožno odňať, scudziť, nie sú premlčateľné, ani im ich nemožno

zrušiť. Základné práva a slobody, ktoré podľa patria právnickým osobám, sú

chránené spôsobom vymedzeným v druhej vete čl. 12 ods. 1. ()

47. Zásady uvedené v a 2 v súhrne vyjadrujú podstatu základných

práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Sú to ústavné direktívy

adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov.

Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo aplikovateľné v individuálnych

záležitostiach. (, mutatis mutandis , ).

48. Základným cieľom a 2 je ochrana osôb (právnických a

fyzických) proti diskriminácii zo strany orgánov verejnej moci. Tento článok nemá

priamy horizontálny účinok, čo znamená, že sa neuplatní vo vzťahoch medzi osobami

súkromného práva. ().

49. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou

namietala porušenie napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

50. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu