Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 364/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov

Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

BM-Trans, spol. s r. o., Kratinova 71, Martin, IČO 30 222 664, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Hronček & Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Róbert Hronček, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. z 11. októbra 2018 a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 12. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BM-Trans, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozsudkov a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BM-Trans, spol. s r. o.,

Kratinova 71, Martin, IČO 30 222 664 (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. októbra 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. decembra 2019

(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom

okresného súdu bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi – sumu

1 651,50 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 2. apríla 2016 do zaplatenia, súd

tiež zamietol vzájomnú žalobu a priznal žalobcovi voči sťažovateľke právo na 100 %-nú

náhradu trov konania. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že vzťah medzi

žalobcom a talianskou spoločnosťou Euroservice di Riontino Michele súd vyhodnotil

ako zasielateľskú zmluvu podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov, v rámci ktorej mal žalobca vo svojom mene objednať

prepravu u sťažovateľky, ale na účet spoločnosti Euroservice di Riontino Michele.

Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd nesprávne právne posúdil uvedený právny

vzťah. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obchodná spoločnosť Euroservice

di Riontino Michele požiadala žalobcu (z dôvodu jazykovej indispozície), aby žalobca

preložil jej požiadavku na uzatvorenie zmluvy o preprave veci. Sťažovateľka poukázala

na to, že sám žalobca na pojednávaní na okresnom súde 2. augusta 2018 uviedol,

že objednávateľom prepravy bola spoločnosť Euroservice di Riontino Michele.

Táto skutočnosť zároveň vyplýva z listinných dôkazov, a to z mailovej komunikácie

z 3. decembra 2015 medzi žalobcom a sťažovateľkou, v ktorej žalobca oboznámil

sťažovateľku s objednávkou spoločnosti Euroservice di Riontino Michele a jednoznačne

uviedol, že objednávateľom prepravy je práve táto spoločnosť.

3. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,

o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu tak, že krajský súd

napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že nezistil

sťažovateľkou namietané vady, a konštatoval, že rozhodnutie okresného súdu vychádza

zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne

zistený skutkový stav.

4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie v ústavnej sťažnosti okrem iného

uviedla:

„Základným znakom zasielateľskej zmluvy je obstaranie prepravy veci z určitého

miesta na iné určité miesto, v mene zasielateľa a na účet príkazcu, a to za odplatu. Ide

o zvláštny typ komisionárskej zmluvy, kedy zasielateľ koná vo svojom mene a na účet

príkazcu. Predmetom je obstaranie prepravy a zasielateľ musí mať na svoju činnosť

oprávnenie (koncesovaná živnosť). ...podstatnou náležitosťou zasielateľskej zmluvy je o.i.

to, že príkazca koná vo vlastnom mene. Bez podstatných náležitostí uvedených v zákonnom

ustanovení sa nemôže jednať o zasielateľskú zmluvu.

Žalobca sám počas konania uviedol, že nekoná vo vlastnom mene, ale v mene

spol. Euroservice di Riontino Michele, ktorá mala po uskutočnení prepravy sama

za prepravu veci zaplatiť priamo dopravcovi, teda sťažovateľovi. Ak by žalobca

pri obstarávaní prepravy konal vo vlastnom mene, tak by sám a vo vlastnom mene objednal

aj prepravu tovaru, čo sa však nestalo, a sám žalobca túto skutočnosť v predmetnom konaní

aj potvrdil. Je potrebné uviesť aj fakt, že žalobca ako podnikateľský subjekt, nemá

oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti - zasielateľstva. Taktiež je potrebné

uviesť, že zo žiadneho dôkazu vykonaného v tomto konaní nevyplýva nijaký záväzok

spol. Euroservice di Riontino Michele zaplatiť žalobcovi odplatu za obstaranie prepravy.

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že súdy nesprávne posúdili vzťah

medzi žalobcom a talianskou firmou Euroservice di Riontino Michele, pretože v danom

prípade sa nemôže jednať o zasielateľskú zmluvu z dôvodu absencie základných zákonných

znakov zasielateľskej zmluvy.

Z vyššie uvedených skutočností ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva,

že objednávateľom prepravy bola spol. Euroservice di Riontino Michele, preto medzi

žalobcom a sťažovateľom nevznikol žiadny záväzkový vzťah. Sťažovateľ bol v záväzkovom

vzťahu len so spol. Euroservice di Riontino Michele založenom zmluvou o preprave veci,

ktorá sa riadila medzinárodným Dohovorom CMR a podporne SR.

V tomto vzťahu vystupoval sťažovateľ ako dopravca a spol. Euroservice di Riontino Michele

ako objednávateľ, ktorý si objednal u sťažovateľa prepravu palivového dreva s miestom

nakládky Svätý Jur /SK/ dňa 07.12.2015 a miestom vykládky Casnate con Bernate /IT/ dňa

09.12.2015. Z uvedeného preto vyplýva, že spol. Euroservice di Riontino Michele

vystupovala v uvedenom zmluvnom vzťahu so sťažovateľom zároveň aj ako odosielateľ.

Vzhľadom na to, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave medzi sťažovateľom

a spol. Euroservice di Riontino Michele, máme za to, že žalobca a sťažovateľ neboli

v žiadnom zmluvnom vzťahu a nie je možné považovať žalobcu za odosielateľa v rámci

predmetnej prepravy uskutočnenej sťažovateľom a napriek tomu, že žalobca fyzicky vykonal

nakládku tovaru na nákladné vozidlo sťažovateľa...

Súdy pri svojom rozhodovaní opomenuli prihliadnuť na fakt, že medzi žalobcom

ako predávajúcim a spol. Euroservice di Riontino Michele ako kupujúcim došlo

k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na dodávku palivového dreva (práve toho, ktorého prepravu

si spol. Euroservice di Riontino Michele objednala u sťažovateľa). Tento právny vzťah

sa podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008

o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) spravoval právnym poriadkom Slovenskej

republiky, konkrétne ...

Žalobca so spol. Euroservice di Riontino Michele sa dohodli, že žalobca odošle spol.

Euroservice di Riontino Michele tovar prostredníctvom dopravcu, ktorého si spol.

Euroservice di Riontino Michele objednal, t.j. sťažovateľa. Tzn., že žalobca si splnil svoju

povinnosť z predmetnej kúpnej zmluvy (dodať spol. Euroservice di Riontino Michele tovar)

a to odovzdaním tovaru na prepravu prvému dopravcovi, t.j. sťažovateľovi. V predmetnom

prípade došlo odovzdaniu tovaru medzi žalobcom a spol. Euroservice di Riontino Michele

ako medzi neprítomnými stranami prostredníctvom tretej osoby (sťažovateľa), teda jedná

sa o distančnú dodávku...

Naďalej preto tvrdíme, že žalobca a sťažovateľ neboli v žiadnom obchodnoprávnom

záväzkovom vzťahu, z ktorého mohol žalobcovi vzniknúť voči sťažovateľovi nárok

na náhradu škody. Taktiež naďalej tvrdíme, že žalobcovi žiadna škoda v predmetnom

prípade nevznikla a žalobca len evidoval pohľadávku voči spol. Euroservice di Riontino

Michele na úhradu kúpnej ceny za dodaný tovar (žalobca, ako je vyššie uvedené splnil svoju

povinnosť dodať tovar spol. Euroservice di Riontino Michele jeho odovzdaním prvému

dopravcovi) Skutočnosť, že spol. Euroservice di Riontino Michele neuhradila žalobcovi

kúpnu cenu za tovar, nemôže byť kladená na zodpovednosť sťažovateľovi. Uvedené

argumenty poukazujú na fakt, že predmetnom konaní nie je žalobca aktívne legitimovaný

na podanie žaloby na náhradu škody proti sťažovateľovi. Ak v predmetnom prípade bol

niekto oprávnený podľa Dohovoru CMR uplatňovať náhradu škody, tak to bola spol.

Euroservice di Riontino Michele ako objednávateľ/odosielateľ v rámci predmetnej zmluvy

o preprave...

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nie je možné považovať

sťažovateľa ako zodpovedného za spôsobenie škody žalobcovi, pretože nie sú splnené

zákonom stanovené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V prvom rade musí dôjsť

k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu. Ak neexistuje záväzkový vzťah

medzi žalobcom a sťažovateľom, nie je možné hovoriť o spôsobení škody žalobcovi. Ďalším

predpokladom je vznik škody. V predmetnom prípade žalobcovi žiadna škoda nevznikla.

Žalobca len eviduje pohľadávku voči spol. Euroservice di Riontino Michele. Tretím

predpokladom je príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním.

Ani tento predpoklad nie je v predmetnom prípade naplnený pre absenciu prvých dvoch

predpokladov. Sťažovateľ trvá na tom, že žalobca nepreukázal naplnenie uvedených

predpokladov na vznik škody ani zodpovednosť sťažovateľa za akúkoľvek škodu...

S právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutí porušovateľov sťažovateľ nesúhlasí

a považuje ich za nesprávne. Sťažovateľ má za to, že vydané rozhodnutia predstavujú

porušenie ústavnoprávnych a medzinárodnoprávnych garantovaných základných princípov

(zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti

a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu,

princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti

rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní...

Z vyššie uvedeného dôvodu sťažovateľ vidí markantný zásah do ľudských práv,

nakoľko sa súdy nedostatočne zaoberali právnou vecou a nesprávne aplikovali a vykladali

zákon ohľadom zmluvných vzťahov medzi stranami sporu a spol. Euroservice di Riontino

Michele. Na základe vyššie uvedeného máme za to, že došlo k odopretiu práva

na spravodlivý proces na strane sťažovateľa, a to je jasný zásah do základných ľudských

práv sťažovateľa.“

5. Sťažovateľka tiež vytkla, že konanie okresného súdu a krajského súdu

je protiprávne a svojvoľné, a je toho názoru, že dôvody uvedené v jej odvolaní,

tak ako ich definuje , boli naplnené a nebol dôvod na potvrdenie

napadnutého rozsudku okresného súdu.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa č. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Martin

sp. zn. zo dňa 11.10.2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 12.12.2019.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo dňa 12.12.2019 a rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa

11.10.2018 a vracia mu vec Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

5.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom

Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho

zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Alternatívne navrhla rozhodnúť nálezom v rovnakom znení a štruktúre,

avšak s obmedzením výlučne na napadnutý rozsudok krajského súdu, ako zásah porušujúci

jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať

iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci

na jej prerokovanie.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

16. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , , ).

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (,

). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

18. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

19. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany

svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu tohto základného práva

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď

na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,

vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná

tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti

nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

21. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu

22. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich práv

podľa a dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľkou

označených práv malo dôjsť napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu v konaní o zaplatenie 1 651,50 € s príslušenstvom.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom okresného súdu

23. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd nemá právomoc

na prerokovanie ústavnej sťažnosti, poukazujúc na princíp subsidiarity.

24. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

25. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal

na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľke ochranu jeho právam.

26. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa v spojení s pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu

27. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom nezistil takú

skutočnosť, ktorá by signalizovala ústavne neudržateľný postup krajského súdu nemajúci

oporu v zákone. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:

«Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil

s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd

v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného

vo vzťahu k jeho obrane. Bolo zrejmé, že okresný súd vo vzťahu k uplatnenému nároku

žalobcu na zaplatenie sumy 1.651,50 Eur, ktorého sa domáhal na tom základe,

že ako odosielateľ odovzdal tovar na prepravu dopravcovi, ktorý tovar nebol prepravený

do miesta určenia, bol odovzdaný na inom mieste, to znamená zásielka sa považovala

za stratenú, a preto sa domáhal náhrady škody v hodnote tovaru, ktorú hodnotu zaplatil

žalobca svojmu dodávateľovi. Okresný súd ustálil okrem iného, že „Nepochybné je a medzi

stranami ani nebolo sporné, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným existuje.“,

ktorý záver odvolací súd vyhodnotil napriek odvolacej argumentácii žalovaného ako vecne

správny. Z celého prvoinštančného konania bolo zrejmé, že žalobca tvrdil existenciu

zmluvného vzťahu (žaloba, vyjadrenia písomné aj ústne pred okresným súdom),

na ktorom tvrdení žalobca zotrval. Žalovaný uvedené síce spochybnil, ale odvolací súd tieto

jeho tvrdenia nemohol vyhodnotiť ako také, ktoré by v konečnom dôsledku dokázali vyvrátiť

závery okresného súdu, v zmysle ktorých „....Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného,

spravuje sa Dohovorom o medzinárodnej cestnej doprave CMR. Z predloženého

nákladného listu, s poukazom na kapitolu III, čl. 4 dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy

je nákladný list, tak za odosielateľa bol označený žalobca, za dopravcu žalovaný s tým,

že bolo určené miesto určenia, kde sa má naložiť a vyložiť, čo bolo vo firme príjemcu

Euroservice di Riontino Michele. Z pečiatky na samotnom nákladnom liste však vyplýva,

že príjemcom tovaru Euroservice di Riontino Michele nebol, teda tovar nebol dodaný

príjemcovi určenému v nákladnom liste. Ak žalovaný tvrdí, že došlo len k omylu v pečiatke,

s týmto sa súd nestotožňuje a to predovšetkým s poukazom na úradný preklad z talianskeho

jazyka, kde sa vyjadroval Autotransporti Simeone Mauro, ktorý podpísal a opečiatkoval

prevzatie dodávky, že hala, kde sa tovar dodáva, má vchody. Jeden je firmy Euroservice

di Riontino Michele, kde vodič, ktorý doručil palivové drevo, si mal nechať opečiatkovať

vyloženie a druhý vchod, kde bol tovar vyložený, je spoločnosti Autotransporti Simeone

Mauro. Tovar bol vyložený pri vchode do firmy, ktorá potvrdila aj prevzatie,

ktorá nie je zhodná s miestom určenia dodávky tovaru, teda jednoznačne tú zásielku

je možné považovať za stratenú. Pokiaľ ide o hodnotu tej škody, tak súd má

za to, že žalovaný zodpovedá za stratu podľa čl. 17 ods. 1 CMR, pretože neprodukoval

žiadne dôkazy v zmysle liberačných dôvodov, v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 4.“ Pre

odvolací súd boli potom ťažiskové závery okresného súdu o existencii zmluvného vzťahu,

ktoré boli podopreté listinným dôkazom CMR a tiež nepreukázaním dodania tovaru osobe,

určenej žalobcom, pretože ak tovar bol vyložený pri vchode do firmy, ktorá potvrdila

aj prevzatie, ktorá však nie je zhodná s miestom určenia dodávky tovaru žalobcom,

tak potom táto zásielka tak, ako uviedol okresný súd, nemohla byť považovaná za riadne

doručenú a aj podľa odvolacieho súdu je možné považovať za stratenú. Bolo povinnosťou

žalovaného vydať tovar osobe určenej žalobcom (oprávnenému príjemcovi), ktorej splnenie

v konaní nebolo preukázané. Ak potom žalovaný v odvolaní citoval § 373

ods. 1 , tak ani táto citácia, spolu s argumentáciou žalovaného,

v tejto rovine nepredstavovala priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa,

ktorý ťažiskovo konštatoval existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným

s poukazom na CMR a nedoručenie tovaru do miesta určenia daného žalobcom, čoby

zmluvného záväzku žalovaného a ak potom žalovaný vyvodzoval nesplnenie podmienok

pre priznanie nároku žalobcovi, tak odvolací súd sa s týmto záverom nemohol stotožniť

vzhľadom na závery vyslovené vyššie. ...„Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem

ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná

logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje,

aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného

sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť

nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch

protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu,

ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené...“ (Rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. )...

K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza,

že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu

mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie

subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva,

ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu.

Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu

normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,

a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací

súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné

dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne

aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový

stav veci.»

28. Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom (potvrdzujúcom)

rozsudku riadne zdôvodnené, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti

ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť

ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou

označených práv zaručených a dohovoru. Právne posúdenie

sťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky

svojvôle alebo arbitrárnosti.

29. Ústavný súd na základe posúdenia obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu

z ústavne významných hľadísk konštatuje, že krajský súd primeraným spôsobom reagoval

na námietky sťažovateľky, ktorá v podanej ústavnej sťažnosti uviedla v zásade totožnú

argumentáciu ako v podanom odvolaní, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Ústavný súd tu opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané (napr. , ). Z tohto postavenia

mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd

pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko

k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie

majúce požadovanú kvalitu v zmysle a dohovoru).

30. Sťažovateľka na strane 6 v podanej ústavnej sťažnosti okrem iného tiež uviedla,

že právo na spravodlivý proces bolo porušené predovšetkým tým, že zo strany súdov

jej bola odopretá možnosť uplatniť svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia. Toto

svoje tvrdenie nijako nerozvinula ani nepreukázala, javí sa ako zmätočné a nezapadá

ani do celkového kontextu jej argumentácie.

31. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (). Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd

v napadnutom rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie

ňou označených práv.

33. Na základe uvedených skutočností vzhľadom na postavenie ústavného súdu

vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , ), ústavný súd ústavnú

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2020

Martin Vernarský predseda senátu