Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 364/2020
PDF · 512.35 KB
No categories available
III. ÚS 364/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov
Ivana Fiačana a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
BM-Trans, spol. s r. o., Kratinova 71, Martin, IČO 30 222 664, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Hronček & Partners, s. r. o., Kálov 1, Žilina, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Róbert Hronček, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 17 Cb 239/2016 z 11. októbra 2018 a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Cob 102/2019 z 12. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti BM-Trans, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozsudkov a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. marca 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti BM-Trans, spol. s r. o.,
Kratinova 71, Martin, IČO 30 222 664 (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie
jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 Cb 239/2016 z 11. októbra 2018
(ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Cob 102/2019 z 12. decembra 2019
(ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že napadnutým rozsudkom
okresného súdu bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi – sumu
1 651,50 € spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne od 2. apríla 2016 do zaplatenia, súd
tiež zamietol vzájomnú žalobu a priznal žalobcovi voči sťažovateľke právo na 100 %-nú
náhradu trov konania. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že vzťah medzi
žalobcom a talianskou spoločnosťou Euroservice di Riontino Michele súd vyhodnotil
ako zasielateľskú zmluvu podľa § 601 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov, v rámci ktorej mal žalobca vo svojom mene objednať
prepravu u sťažovateľky, ale na účet spoločnosti Euroservice di Riontino Michele.
Sťažovateľka je toho názoru, že okresný súd nesprávne právne posúdil uvedený právny
vzťah. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obchodná spoločnosť Euroservice
di Riontino Michele požiadala žalobcu (z dôvodu jazykovej indispozície), aby žalobca
preložil jej požiadavku na uzatvorenie zmluvy o preprave veci. Sťažovateľka poukázala
na to, že sám žalobca na pojednávaní na okresnom súde 2. augusta 2018 uviedol,
že objednávateľom prepravy bola spoločnosť Euroservice di Riontino Michele.
Táto skutočnosť zároveň vyplýva z listinných dôkazov, a to z mailovej komunikácie
z 3. decembra 2015 medzi žalobcom a sťažovateľkou, v ktorej žalobca oboznámil
sťažovateľku s objednávkou spoločnosti Euroservice di Riontino Michele a jednoznačne
uviedol, že objednávateľom prepravy je práve táto spoločnosť.
3. Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie,
o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu tak, že krajský súd
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd v odôvodnení uviedol, že nezistil
sťažovateľkou namietané vady, a konštatoval, že rozhodnutie okresného súdu vychádza
zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne
zistený skutkový stav.
4. Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie v ústavnej sťažnosti okrem iného
uviedla:
„Základným znakom zasielateľskej zmluvy je obstaranie prepravy veci z určitého
miesta na iné určité miesto, v mene zasielateľa a na účet príkazcu, a to za odplatu. Ide
o zvláštny typ komisionárskej zmluvy, kedy zasielateľ koná vo svojom mene a na účet
príkazcu. Predmetom je obstaranie prepravy a zasielateľ musí mať na svoju činnosť
oprávnenie (koncesovaná živnosť). ...podstatnou náležitosťou zasielateľskej zmluvy je o.i.
to, že príkazca koná vo vlastnom mene. Bez podstatných náležitostí uvedených v zákonnom
ustanovení sa nemôže jednať o zasielateľskú zmluvu.
Žalobca sám počas konania uviedol, že nekoná vo vlastnom mene, ale v mene
spol. Euroservice di Riontino Michele, ktorá mala po uskutočnení prepravy sama
za prepravu veci zaplatiť priamo dopravcovi, teda sťažovateľovi. Ak by žalobca
pri obstarávaní prepravy konal vo vlastnom mene, tak by sám a vo vlastnom mene objednal
aj prepravu tovaru, čo sa však nestalo, a sám žalobca túto skutočnosť v predmetnom konaní
aj potvrdil. Je potrebné uviesť aj fakt, že žalobca ako podnikateľský subjekt, nemá
oprávnenie na vykonávanie podnikateľskej činnosti - zasielateľstva. Taktiež je potrebné
uviesť, že zo žiadneho dôkazu vykonaného v tomto konaní nevyplýva nijaký záväzok
spol. Euroservice di Riontino Michele zaplatiť žalobcovi odplatu za obstaranie prepravy.
Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že súdy nesprávne posúdili vzťah
medzi žalobcom a talianskou firmou Euroservice di Riontino Michele, pretože v danom
prípade sa nemôže jednať o zasielateľskú zmluvu z dôvodu absencie základných zákonných
znakov zasielateľskej zmluvy.
Z vyššie uvedených skutočností ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva,
že objednávateľom prepravy bola spol. Euroservice di Riontino Michele, preto medzi
žalobcom a sťažovateľom nevznikol žiadny záväzkový vzťah. Sťažovateľ bol v záväzkovom
vzťahu len so spol. Euroservice di Riontino Michele založenom zmluvou o preprave veci,
ktorá sa riadila medzinárodným Dohovorom CMR a podporne Obchodným zákonníkom SR.
V tomto vzťahu vystupoval sťažovateľ ako dopravca a spol. Euroservice di Riontino Michele
ako objednávateľ, ktorý si objednal u sťažovateľa prepravu palivového dreva s miestom
nakládky Svätý Jur /SK/ dňa 07.12.2015 a miestom vykládky Casnate con Bernate /IT/ dňa
09.12.2015. Z uvedeného preto vyplýva, že spol. Euroservice di Riontino Michele
vystupovala v uvedenom zmluvnom vzťahu so sťažovateľom zároveň aj ako odosielateľ.
Vzhľadom na to, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave medzi sťažovateľom
a spol. Euroservice di Riontino Michele, máme za to, že žalobca a sťažovateľ neboli
v žiadnom zmluvnom vzťahu a nie je možné považovať žalobcu za odosielateľa v rámci
predmetnej prepravy uskutočnenej sťažovateľom a napriek tomu, že žalobca fyzicky vykonal
nakládku tovaru na nákladné vozidlo sťažovateľa...
Súdy pri svojom rozhodovaní opomenuli prihliadnuť na fakt, že medzi žalobcom
ako predávajúcim a spol. Euroservice di Riontino Michele ako kupujúcim došlo
k uzatvoreniu kúpnej zmluvy na dodávku palivového dreva (práve toho, ktorého prepravu
si spol. Euroservice di Riontino Michele objednala u sťažovateľa). Tento právny vzťah
sa podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008
o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) spravoval právnym poriadkom Slovenskej
republiky, konkrétne Obchodným zákonníkom...
Žalobca so spol. Euroservice di Riontino Michele sa dohodli, že žalobca odošle spol.
Euroservice di Riontino Michele tovar prostredníctvom dopravcu, ktorého si spol.
Euroservice di Riontino Michele objednal, t.j. sťažovateľa. Tzn., že žalobca si splnil svoju
povinnosť z predmetnej kúpnej zmluvy (dodať spol. Euroservice di Riontino Michele tovar)
a to odovzdaním tovaru na prepravu prvému dopravcovi, t.j. sťažovateľovi. V predmetnom
prípade došlo odovzdaniu tovaru medzi žalobcom a spol. Euroservice di Riontino Michele
ako medzi neprítomnými stranami prostredníctvom tretej osoby (sťažovateľa), teda jedná
sa o distančnú dodávku...
Naďalej preto tvrdíme, že žalobca a sťažovateľ neboli v žiadnom obchodnoprávnom
záväzkovom vzťahu, z ktorého mohol žalobcovi vzniknúť voči sťažovateľovi nárok
na náhradu škody. Taktiež naďalej tvrdíme, že žalobcovi žiadna škoda v predmetnom
prípade nevznikla a žalobca len evidoval pohľadávku voči spol. Euroservice di Riontino
Michele na úhradu kúpnej ceny za dodaný tovar (žalobca, ako je vyššie uvedené splnil svoju
povinnosť dodať tovar spol. Euroservice di Riontino Michele jeho odovzdaním prvému
dopravcovi) Skutočnosť, že spol. Euroservice di Riontino Michele neuhradila žalobcovi
kúpnu cenu za tovar, nemôže byť kladená na zodpovednosť sťažovateľovi. Uvedené
argumenty poukazujú na fakt, že predmetnom konaní nie je žalobca aktívne legitimovaný
na podanie žaloby na náhradu škody proti sťažovateľovi. Ak v predmetnom prípade bol
niekto oprávnený podľa Dohovoru CMR uplatňovať náhradu škody, tak to bola spol.
Euroservice di Riontino Michele ako objednávateľ/odosielateľ v rámci predmetnej zmluvy
o preprave...
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nie je možné považovať
sťažovateľa ako zodpovedného za spôsobenie škody žalobcovi, pretože nie sú splnené
zákonom stanovené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V prvom rade musí dôjsť
k porušeniu povinnosti zo záväzkového vzťahu. Ak neexistuje záväzkový vzťah
medzi žalobcom a sťažovateľom, nie je možné hovoriť o spôsobení škody žalobcovi. Ďalším
predpokladom je vznik škody. V predmetnom prípade žalobcovi žiadna škoda nevznikla.
Žalobca len eviduje pohľadávku voči spol. Euroservice di Riontino Michele. Tretím
predpokladom je príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním.
Ani tento predpoklad nie je v predmetnom prípade naplnený pre absenciu prvých dvoch
predpokladov. Sťažovateľ trvá na tom, že žalobca nepreukázal naplnenie uvedených
predpokladov na vznik škody ani zodpovednosť sťažovateľa za akúkoľvek škodu...
S právnym posúdením a odôvodnením rozhodnutí porušovateľov sťažovateľ nesúhlasí
a považuje ich za nesprávne. Sťažovateľ má za to, že vydané rozhodnutia predstavujú
porušenie ústavnoprávnych a medzinárodnoprávnych garantovaných základných princípov
(zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti
a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu,
princípu právnej istoty, a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti
rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní...
Z vyššie uvedeného dôvodu sťažovateľ vidí markantný zásah do ľudských práv,
nakoľko sa súdy nedostatočne zaoberali právnou vecou a nesprávne aplikovali a vykladali
zákon ohľadom zmluvných vzťahov medzi stranami sporu a spol. Euroservice di Riontino
Michele. Na základe vyššie uvedeného máme za to, že došlo k odopretiu práva
na spravodlivý proces na strane sťažovateľa, a to je jasný zásah do základných ľudských
práv sťažovateľa.“
5. Sťažovateľka tiež vytkla, že konanie okresného súdu a krajského súdu
je protiprávne a svojvoľné, a je toho názoru, že dôvody uvedené v jej odvolaní,
tak ako ich definuje Civilný sporový poriadok, boli naplnené a nebol dôvod na potvrdenie
napadnutého rozsudku okresného súdu.
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa č. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Martin
sp. zn. 17Cb/239/2016 zo dňa 11.10.2018 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 14Cob/102/2019 zo dňa 12.12.2019.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/102/2019
zo dňa 12.12.2019 a rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 17Cb/239/2016 zo dňa
11.10.2018 a vracia mu vec Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
5.000,- EUR, ktoré mu je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, ktoré mu je porušovateľ povinný zaplatiť na účet jeho právneho
zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
7. Alternatívne navrhla rozhodnúť nálezom v rovnakom znení a štruktúre,
avšak s obmedzením výlučne na napadnutý rozsudok krajského súdu, ako zásah porušujúci
jej základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať
iný súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci
na jej prerokovanie.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
16. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav
a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96,
III. ÚS 151/05). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
18. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
19. Podstata základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany
svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu tohto základného práva
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
20. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07),
t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď
na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,
vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná
tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti
nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
21. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
22. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom k porušeniu sťažovateľkou
označených práv malo dôjsť napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu v konaní o zaplatenie 1 651,50 € s príslušenstvom.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom okresného súdu
23. Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu ústavný súd nemá právomoc
na prerokovanie ústavnej sťažnosti, poukazujúc na princíp subsidiarity.
24. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
25. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže ho už preskúmal
na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľke ochranu jeho právam.
26. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky napadnutým
rozsudkom krajského súdu
27. Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom nezistil takú
skutočnosť, ktorá by signalizovala ústavne neudržateľný postup krajského súdu nemajúci
oporu v zákone. Krajský súd v podstatnej časti odôvodnenia svojho rozsudku uviedol:
«Odvolateľ teda v podstate vytýka rozhodnutiu súdu prvej inštancie, že sa nestotožnil
s ním predkladaným hodnotením skutkového stavu a právnym názorom a že okresný súd
v konečnom dôsledku vychádzal zo záveru o neunesení dôkazného bremena žalovaného
vo vzťahu k jeho obrane. Bolo zrejmé, že okresný súd vo vzťahu k uplatnenému nároku
žalobcu na zaplatenie sumy 1.651,50 Eur, ktorého sa domáhal na tom základe,
že ako odosielateľ odovzdal tovar na prepravu dopravcovi, ktorý tovar nebol prepravený
do miesta určenia, bol odovzdaný na inom mieste, to znamená zásielka sa považovala
za stratenú, a preto sa domáhal náhrady škody v hodnote tovaru, ktorú hodnotu zaplatil
žalobca svojmu dodávateľovi. Okresný súd ustálil okrem iného, že „Nepochybné je a medzi
stranami ani nebolo sporné, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným existuje.“,
ktorý záver odvolací súd vyhodnotil napriek odvolacej argumentácii žalovaného ako vecne
správny. Z celého prvoinštančného konania bolo zrejmé, že žalobca tvrdil existenciu
zmluvného vzťahu (žaloba, vyjadrenia písomné aj ústne pred okresným súdom),
na ktorom tvrdení žalobca zotrval. Žalovaný uvedené síce spochybnil, ale odvolací súd tieto
jeho tvrdenia nemohol vyhodnotiť ako také, ktoré by v konečnom dôsledku dokázali vyvrátiť
závery okresného súdu, v zmysle ktorých „....Pokiaľ ide o vzťah žalobcu a žalovaného,
spravuje sa Dohovorom o medzinárodnej cestnej doprave CMR. Z predloženého
nákladného listu, s poukazom na kapitolu III, čl. 4 dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy
je nákladný list, tak za odosielateľa bol označený žalobca, za dopravcu žalovaný s tým,
že bolo určené miesto určenia, kde sa má naložiť a vyložiť, čo bolo vo firme príjemcu
Euroservice di Riontino Michele. Z pečiatky na samotnom nákladnom liste však vyplýva,
že príjemcom tovaru Euroservice di Riontino Michele nebol, teda tovar nebol dodaný
príjemcovi určenému v nákladnom liste. Ak žalovaný tvrdí, že došlo len k omylu v pečiatke,
s týmto sa súd nestotožňuje a to predovšetkým s poukazom na úradný preklad z talianskeho
jazyka, kde sa vyjadroval Autotransporti Simeone Mauro, ktorý podpísal a opečiatkoval
prevzatie dodávky, že hala, kde sa tovar dodáva, má vchody. Jeden je firmy Euroservice
di Riontino Michele, kde vodič, ktorý doručil palivové drevo, si mal nechať opečiatkovať
vyloženie a druhý vchod, kde bol tovar vyložený, je spoločnosti Autotransporti Simeone
Mauro. Tovar bol vyložený pri vchode do firmy, ktorá potvrdila aj prevzatie,
ktorá nie je zhodná s miestom určenia dodávky tovaru, teda jednoznačne tú zásielku
je možné považovať za stratenú. Pokiaľ ide o hodnotu tej škody, tak súd má
za to, že žalovaný zodpovedá za stratu podľa čl. 17 ods. 1 CMR, pretože neprodukoval
žiadne dôkazy v zmysle liberačných dôvodov, v zmysle čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 4.“ Pre
odvolací súd boli potom ťažiskové závery okresného súdu o existencii zmluvného vzťahu,
ktoré boli podopreté listinným dôkazom CMR a tiež nepreukázaním dodania tovaru osobe,
určenej žalobcom, pretože ak tovar bol vyložený pri vchode do firmy, ktorá potvrdila
aj prevzatie, ktorá však nie je zhodná s miestom určenia dodávky tovaru žalobcom,
tak potom táto zásielka tak, ako uviedol okresný súd, nemohla byť považovaná za riadne
doručenú a aj podľa odvolacieho súdu je možné považovať za stratenú. Bolo povinnosťou
žalovaného vydať tovar osobe určenej žalobcom (oprávnenému príjemcovi), ktorej splnenie
v konaní nebolo preukázané. Ak potom žalovaný v odvolaní citoval § 373
ods. 1 Obchodného zákonníka, tak ani táto citácia, spolu s argumentáciou žalovaného,
v tejto rovine nepredstavovala priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa,
ktorý ťažiskovo konštatoval existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
s poukazom na CMR a nedoručenie tovaru do miesta určenia daného žalobcom, čoby
zmluvného záväzku žalovaného a ak potom žalovaný vyvodzoval nesplnenie podmienok
pre priznanie nároku žalobcovi, tak odvolací súd sa s týmto záverom nemohol stotožniť
vzhľadom na závery vyslovené vyššie. ...„Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem
ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje,
aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného
sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť
nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch
protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu,
ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené...“ (Rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010)...
K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza,
že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu
mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie
subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva,
ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu.
Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu
normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval,
a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací
súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné
dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne
aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový
stav veci.»
28. Skutkové a právne závery krajského súdu sú v napadnutom (potvrdzujúcom)
rozsudku riadne zdôvodnené, rozsudok nevykazuje znaky zjavnej neodôvodnenosti
ani arbitrárnosti. Ústavný súd tak nezistil také zásahy do práv sťažovateľky, ktoré by boli
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Rovnako nemožno dospieť
ani k záveru, že by bol výklad krajského súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný v takej miere, aby v dôsledku toho mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou
označených práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie
sťažovateľkinej veci zo strany krajského súdu je ústavne akceptovateľné a nemá znaky
svojvôle alebo arbitrárnosti.
29. Ústavný súd na základe posúdenia obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu
z ústavne významných hľadísk konštatuje, že krajský súd primeraným spôsobom reagoval
na námietky sťažovateľky, ktorá v podanej ústavnej sťažnosti uviedla v zásade totožnú
argumentáciu ako v podanom odvolaní, o ktorom bolo rozhodnuté napadnutým rozsudkom
krajského súdu. Ústavný súd tu opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi zásadou minimalizácie zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010). Z tohto postavenia
mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému krajský súd
pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko
k tomu, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie
majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
30. Sťažovateľka na strane 6 v podanej ústavnej sťažnosti okrem iného tiež uviedla,
že právo na spravodlivý proces bolo porušené predovšetkým tým, že zo strany súdov
jej bola odopretá možnosť uplatniť svoj nárok na nariadenie neodkladného opatrenia. Toto
svoje tvrdenie nijako nerozvinula ani nepreukázala, javí sa ako zmätočné a nezapadá
ani do celkového kontextu jej argumentácie.
31. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd
v napadnutom rozsudku takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.
32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie
ňou označených práv.
33. Na základe uvedených skutočností vzhľadom na postavenie ústavného súdu
vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne
napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd ústavnú
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
34. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti neprichádzalo už do úvahy
rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2020
Martin Vernarský predseda senátu