Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 437/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľky , ,

, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska

kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman

Hojer, vo veci namietaného porušenia „práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením

Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. zo 17. apríla 2020

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého opatrenia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna

2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

„práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“) č. zo 17. apríla 2020

(ďalej len „napadnuté opatrenie“).

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že úrad verejného zdravotníctva ako

príslušný orgán podľa o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie

na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej

republiky č. 111 z 11. marca 2020 dňom 12. marca 2020 a pandémie ochorenia COVID-19

vyhlásenej 11. marca 2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie

v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu Slovenskej republiky

z 15. apríla 2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č.

nariadil všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 h vstúpia na

územie Slovenskej republiky, izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú

na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení

negatívneho výsledku tejto osobe nariadil domácu izoláciu v celkovej súhrnnej dobe 14 dní

s tým, že po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s touto osobou

v spoločnej domácnosti.

3. Po pricestovaní na územie Slovenskej republiky a prekročení štátnej hranice

21. mája 2020 bola sťažovateľka „príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky...

odvezená do zariadenia štátnej karantény, ktoré sa nachádza v Gabčíkove“, kde strávila

7 dní, počas ktorých „prežívala ťažké obdobie“. Sťažovateľka zastáva názor, že povinným

umiestnením v štátnej karanténe došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd a v tejto

súvislosti v odôvodnení ústavnej sťažnosti citovala znenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16

ods. 1, , a 2 a a 3 (ďalej

len „ústava“) a čl. 2 ods. 1 a 3 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Takéto obmedzovanie sťažovateľka považuje za „úplne

bezdôvodné a nezákonné“, keďže „neexistujú žiadne oprávnenia, na základe ktorých vláda

Slovenskej republiky, či úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zasahuje do

práva na slobodu pohybu a pobytu občanov“.

4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal rozhodnutie v znení:

„1. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky

č. zo dňa 17. 4. 2020 boli porušené základné práva a slobody, konkrétne

právo na slobodu pohybu a pobytu Sťažovateľky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľke ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu 10.000,- Eur, ktorú jej je povinná zaplatiť Slovenská

republika – Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

5. Sťažovateľka k ústavnej sťažnosti pripojila kópiu plnomocenstva na jej

zastupovanie pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer s. r. o.

advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Roman Hojer, ako aj dokument označený ako „Poučenie osoby“ vydaný odborom

poriadkovej polície v Bratislave 21. apríla 2020 a dokument označený ako „Ukončenie

povinnej karantény v zariadení – karanténne centrum Gabčíkovo“ vydaný Regionálnym

úradom verejného zdravotníctva v Dunajskej Strede 27. apríla 2020.

6. Ústavný súd podľa vyzval sťažovateľku

na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania listom č. k. -13

z 8. júla 2020 a poučil ju, že predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia

základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je podanie podania vo forme

ustanovenej o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“), ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí

ustanovených , a , a a ďalších

procesných podmienok vyplývajúcich z . V tejto súvislosti

ústavný súd zároveň vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od doručenia uvedeného listu

odstránila nedostatky návrhu na začatie konania spočívajúce v absencii presného, určitého

a zrozumiteľného petitu, ako aj nepripojení originálu plnomocenstva na zastupovanie

sťažovateľky pred ústavným súdom advokátom s tým, že ak tak sťažovateľka neurobí,

ústavný súd návrh na začatie konania podľa

odmietne pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom. Uvedený list ústavného súdu

bol sťažovateľke doručený 29. júla 2020. O uvedenom liste ústavného súdu bola 10. júla

2020 informovaná aj advokátska kancelária JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska

kancelária, Šustekova 51, Bratislava, ktorá ústavnému súdu ústavnú sťažnosť sťažovateľky

zaslala.

7. Dňa 20. júla 2020 bolo ústavnému súdu doručené „doplnenie“ ústavnej sťažnosti

sťažovateľky, v ktorom rozšírila len sťažnostný petit o ďalší bod v znení:

„3. Slovenská republika – Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je

povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov konania v plnej výške.“

8. K doplneniu ústavnej sťažnosti sťažovateľka pripojila originál plnomocenstva

na jej zastupovanie pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer

s. r. o. advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Roman Hojer, ako aj napadnuté opatrenie úradu verejného zdravotníctva.

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (). Vo vzťahu k princípu

subsidiarity judikatúra ústavného súdu stabilne uvádza, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď ostatné orgány

verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (m. m. ).

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

o ústavnom súde.

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)

na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa úrad verejného zdravotníctva

vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach, ktoré presahujú hranice územného

obvodu regionálneho úradu verejného zdravotníctva a vo veciach, o ktorých podľa tohto

zákona rozhoduje výlučne úrad verejného zdravotníctva.

16. Ustanovenie , a znie:

„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú...

b) hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace

prenosné ochorenie,

c) odber vzoriek biologického materiálu od ľudí a vzoriek pitnej vody a vzoriek vody

z vody určenej na kúpanie, z vody prírodného kúpaliska a z vody umelého kúpaliska,

vrátane odberu vzoriek potravín a hotových pokrmov, kozmetických výrobkov a vzoriek

pracovného prostredia a vnútorného prostredia budov na zisťovanie ich zdravotnej

bezpečnosti, na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov prenosných ochorení

vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky,...

f) izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom

určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

17. Ustanovenie znie:

„Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri

ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia,

ktorými sú:

l) výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok.“

18. Výrok napadnutého opatrenia úradu verejného zdravotníctva znie:

„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán podľa § 5

ods. 4 písm. h) o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) z dôvodu

vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky

uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 dňom 12. 03. 2020 a pandémie

ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej

zdravotníckej organizácie v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu

Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4

písm. l) nariaďuje tieto opatrenia:

1. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie

Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu

nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po

zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej

dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje

i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.

Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa nevzťahuje na nasledovné

osoby:

- osoby s obmedzenou schopnosťou orientácie a pohybu,

- tehotné ženy, osoby s onkologickým ochorením, psychiatrickým ochorením, ťažkou

poruchou imunity, osoby s osobitnými výživovými potrebami, osoby s chronickými

ochoreniami dýchacích ciest, srdca a ciev, osoby s metabolickými poruchami, osoby

s epilepsiou, osoby s mentálnou poruchou, osoby so závažnými ochoreniami vyžadujúcimi

pokračujúcu injekčnú liečbu v pravidelných intervaloch, zdravotne ťažko postihnuté osoby.

Tieto osoby sú pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinné predložiť v dvoch

vyhotoveniach (originál a kópia) potvrdenie od lekára opatrené jeho podpisom a pečiatkou

o tom, že ich zdravotný stav spadá pod vyššie uvedené zdravotné obmedzenia.

- osoby nad 75 rokov, a osobám im blízkym a sprevádzajúcim v dobe prekročenia

štátnych hraníc SR, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej

republiky. Týmto osobám, na ktoré sa nevťahuje nariadenie o izolácii v zariadeniach

určených štátom a osobám blízkym a sprevádzajúcim sa za splnenia podmienky, že

pri vstupe na územie Slovenskej republiky predložia v dvoch vyhotoveniach (originál

a kópia) výsledok negatívneho testu RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie staršieho ako 48

hodín, nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Maloletým osobám, ktoré

bez sprievodu vstupujú na územie Slovenskej republiky sa nariaďuje izolácia v domácom

prostredí na dobu 14 dní. Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim

s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej

izolácie sú povinné sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom

úrade verejného zdravotníctva. Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa

nevzťahuje na osoby, ktoré na území Slovenskej republiky požívajú diplomatické výsady

a imunitu, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky.

Týmto osobám sa nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Po dobu

domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky

osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej izolácie sú povinné sa bezodkladne

telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.

2. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie

Slovenskej republiky sa nariaďuje, aby bezprostredne po návrate do Slovenskej republiky

oznámili túto skutočnosť a to telefonicky alebo elektronicky poskytovateľovi zdravotnej

starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné

lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo

poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť

v špecializačnom odbore pediatria, a s ktorým má dieťa uzatvorenú dohodu

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Osoby, ktoré nemajú na území Slovenskej republiky

uzatvorenú takúto dohodu sú povinné oznámiť umiestnenie do izolácie podľa bodu 1

miestne príslušnému lekárovi samosprávneho kraja.

3. Všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú zdravotnú

starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria sa nariaďuje,

aby všetkým osobám, ktoré v období od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpili na územie

Slovenskej republiky, vrátane osôb, ktoré s touto osobou žijú v spoločnej domácnosti,

vystavili PN z dôvodu karantény pre COVID-19.

4. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na:

- vodičov nákladnej dopravy, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky pri

preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,

- posádky v lodnej nákladnej doprave, ktoré vstupujú na územie Slovenskej republiky

pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,

- členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého personálu, ktorých výkon

činnosti je nevyhnutný na vykonanie letu lietadla na leteckú prepravu nákladu na územie

Slovenskej republiky, ktorí zotrvajú na palube tohto lietadla, okrem vykonania predletovej

prípravy, naloženia alebo vyloženia leteckého nákladu,

- členov posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti

je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na humanitárne účely, technických

a premiestňovacích letov, repatriačných letov lietadiel na palube ktorých sa nachádzajú

osoby s prechodným alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky,

- vodičov a posádky osobnej autobusovej dopravy, ktorí vykonávajú prepravu

repatriovaných osôb na územie Slovenskej republiky,

- rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty a obslužných pracovníkov v železničnej

nákladnej doprave, ktorí vstupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia

prepravy medzinárodných nákladných vlakov,

- vodičov nákladnej dopravy, členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého

personálu, posádku v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty

a obslužných pracovníkov v železničnej nákladnej doprave, ktorí cestujú inými spôsobmi

dopravy, za predpokladu, že sa presúvajú do miesta, kde budú vykonávať nákladnú dopravu

pričom miesto začiatku dopravy sa nachádza na území Slovenskej republiky; uvedenú

skutočnosť musia preukázať potvrdením od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej

republiky, označením miesta výkonu práce, identifikačnými údajmi pracovníka/ov

a vozidla/vozidiel,

- posádku v lodnej nákladnej doprave, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky

inými spôsobmi dopravy; uvedenú skutočnosť musia preukázať potvrdením od

zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej republiky,

- vodičov a posádky zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta a vodičov

a posádky vykonávajúcich prevoz orgánov určených na transplantáciu, krvi a krvných

náhrad,

- zamestnancov pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu

ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,

- po odsúhlasení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na osoby, ktoré

vstupujú a opúšťajú územie SR za účelom zabezpečenia liečby vážnych zdravotných stavov

svojich, alebo osôb im blízkym,

- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvom

obrany Slovenskej republiky na tranzit príslušníkov policajných zborov prechádzajúcich

územím Slovenskej republiky na plnenie úloh vyplývajúcich z členstva v EÚ a príslušníkov

ozbrojených síl a NATO,

- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na vykonanie tranzitu

štátnych príslušníkov členských štátov EÚ navracajúcich sa do domovskej krajiny

a prechádzajúcich územím Slovenskej republiky bez zastavenia.

Osobám uvedeným v tomto bode sa nariaďuje, aby v prípade akýchkoľvek príznakov

respiračného ochorenia bezodkladne oznámili túto skutočnosť a to telefonicky svojmu

poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť

v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ uvedené osoby nemajú na území Slovenskej

republiky poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, oznámia túto informáciu bezodkladne na

číslo tiesňového volania 112.

Vodičom nákladnej dopravy, posádke v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičom,

vozmajstrom, vlakovým čatám a obslužným pracovníkom v železničnej nákladnej doprave,

ktorí vstupujú alebo vystupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom prepravy,

nakladania a vykladania tovaru sa nariaďuje, aby pri nakladaní a vykladaní tovaru

používali osobné ochranné pracovné prostriedky, maximálne obmedzili priamy kontakt

s personálom v zahraničí a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa

potreby a dezinfekčné prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk. Pre zamestnancov

v železničnej doprave vyhotoví zamestnávateľ potvrdenie, ktoré jasne preukáže, že nútený

prechod štátnej hranice im vyplýva z povahy ich práce, ktorou zabezpečujú nákladnú

dopravu. Pre tieto osoby sa pre ich potrebný pobyt na území Slovenskej republiky mimo

plnenia pracovných povinností nariaďuje domáca izolácia, pokiaľ je to možné mimo osôb,

ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti.

Členom posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti

je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na leteckú prepravu nákladu na územie

Slovenskej republiky, letov na humanitárne účely, technických a premiestňovacích letov,

repatriačných letov lietadiel, na palube ktorých sa nachádzajú osoby s prechodným alebo

trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej

republiky, sa nariaďuje dodržiavať protiepidemické opatrenia stanovené Ministerstvom

dopravy a výstavby Slovenskej republiky.

Zamestnancom pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu

ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia, sa

nariaďuje, aby pri preberaní, odovzdávaní a nakladaní ľudských pozostatkov používali

respirátory FFP2 / FFP3, maximálne obmedzili priamy kontakt s personálom v zahraničí

a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa potreby a dezinfekčné

prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk.

Vodičom a posádkam zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta, sa

nariaďuje, aby transport pacienta vykonávali len vozidlami, v ktorých je oddelený priestor

pre pacienta, aby pri transporte používali osobné ochranné pracovné pomôcky (respirátory

FFP2 / FFP3, ochranné okuliare, rukavice) a používali dezinfekčné prostriedky

k pravidelnému čisteniu rúk.

5. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt

alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah,

obdobný pracovný vzťah alebo miesto výkonu práce v prihraničných oblastiach na území

susedného štátu vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného

hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od

zamestnávateľa o takomto výkone práce alebo potvrdenia o takomto výkone práce.

Zároveň sa toto Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú

trvalý pobyt alebo prechodný pobyt v prihraničných oblastiach susedného štátu do 30 km

od otvoreného hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky, a majú uzatvorený

pracovnoprávny vzťah, obdobný pracovný vzťah, alebo miesto výkonu práce na území

vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného hraničného

priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od zamestnávateľa

o takomto výkone práce alebo o potvrdení o takomto výkone práce.

Podmienkou pre obe skupiny osôb je sa pri každom vstupe na územie Slovenskej

republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako

30 dní. Táto podmienka nadobúda účinnosť dňa 01. mája 2020.

6. V odôvodnených prípadoch nespadajúcich pod body 4 a 5 môže výnimku z bodov

1 až 3 udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej

písomnej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky v jeho pôsobnosti. Podmienkou udelenia

výnimky na vstup na územie Slovenskej republiky je preukázanie sa negatívnym testom RT-

PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako 48 hodín.

7. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt

alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah

alebo obdobný pracovný vzťah ako zdravotnícky pracovník v Juhomoravskom, Zlínskom,

Moravsko-sliezskom alebo Olomouckom kraji Českej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od

zamestnávateľa o takomto výkone práce. Podmienkou pre uvedené je sa pri každom vstupe

na územie Slovenskej republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie

COVID-19 nie starším ako 48 hodín.

Termín: od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. do odvolania

Nadobudnutím účinnosti tohto opatrenia sa ruší opatrenie Úradu verejného

zdravotníctva Slovenskej republiky č. zo dňa 04. 04. 2020.“

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Ústavný súd sa môže zaoberať ústavnou sťažnosťou z hľadiska jej vecnej stránky

iba v prípade, ak spĺňa všetky ustanovené formálne a obsahové

náležitosti. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä

požiadavka vyplývajúca z , podľa ktorého ústavný súd je

viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak, ako aj

z , podľa ktorého ústavná sťažnosť musí okrem

všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať označenie toho,

kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody [písm. a)], označenie

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli

porušené jeho základné práva a slobody [písm. b)], označenie základných práv a slobôd,

ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí [písm. c)] a konkrétne skutkové a právne dôvody,

pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd

[písm. d)].

20. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí

predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie

ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého

označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom

(, , ).

21. Aj vo vzťahu k odôvodneniu ako jednej zo všeobecných náležitostí návrhu

na začatie konania podľa ústavný súd stabilne judikuje,

že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami (

ods. 1 a ) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť

základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením

príslušných článkov , ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. ,

, ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu

a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

22. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci

je sťažovateľka v konaní pred ním zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom –

advokátom, v 10-dňovej lehote určenej v liste ústavného súdu č. k. -13

z 8. júla 2020 (bod 6) napriek poučeniu neodstránila nedostatok návrhu na začatie konania

spočívajúci v absencii presného, určitého a zrozumiteľného petitu, keď neoznačila právo,

ktoré malo byť v jej prípade porušené, príslušnými článkami , resp. medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, čo by bol dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c)

v spojení s druhou vetou pre nesplnenie zákonom

ustanovených náležitostí a neodstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania napriek

výzve ústavného súdu.

23. Keďže takého odmietnutie ústavnej sťažnosti by neriešilo nastolený problém

prieskumu napadnutého opatrenia, ústavný súd sa ďalej zaoberal aj jej prípustnosťou.

24. Vzhľadom na skutočnosť, že inštitút izolácie fyzických osôb v zariadeniach

určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia

COVID-19 je v právnom poriadku Slovenskej republiky nový, ústavný súd poukazujúc

na princíp subsidiarity (bod 11) pripomína, že sťažovatelia nemajú podľa , zákona

o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne

existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že

aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho

právomocí [ v spojení s , resp.

(ďalej aj „“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia

vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho

základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať

o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu

podľa (m. m. , , ,

). Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním

opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje

sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti

uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným

spôsobom (m. m. ).

25. Vychádzajúc zo spomínanej zásady subsidiarity sa ústavný súd zaoberal

predovšetkým otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý bol oprávnený poskytnúť ochranu

označeným právam sťažovateľky.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

28. Podľa v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu

právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti

verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

29. Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na

základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej

správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou

orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany

svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu

verejnej správy.

31. Na základe uvedeného má ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie

ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má charakter

hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis, je preskúmateľné správnym

súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho

poriadku [porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. z 22. januára 2009, aj

pri zohľadnení rozvinutejšej právnej úpravy v Českej republike je (z hľadiska

preskúmateľnosti v správnom súdnictve) komparačne relevantný aj rozsudok Mestského

súdu v Prahe sp. zn. z 24. apríla 2020].

32. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda

individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny prvok

spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu)

v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne

legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených,

konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom

predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitom ako „lex specialis“) vyplýva práve taká

povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová, resp.

statusová definícia). Tak je tomu v dotknutom prípade. Formulácia zákonných oprávnení

na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona

č. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá „ratione

materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu, čo sa prejavilo

aj v znení napadnutého opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona, nie ako jeho

vykonávací predpis, pritom však adresovaný neurčitému počtu osôb, obsahujúci

obmedzenia a povinnosti, vyplývajúce zo zákona, ktorý im bol v konkrétnej veci oznámený

(jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny prvok (ktorý

je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka akejkoľvek

(genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého druhu

a neurčitého počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie, na ktorú

opatrenie reaguje (na veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie si môže atrahovať

aj zákonná úprava). Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona, teda v súlade

s .

33. Napadnuté opatrenie, vzhľadom na jeho povahu (nejde o rýdzo individuálny

právny akt) nie je možné vydať v konaní podľa o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s konkrétne určeným okruhom účastníkov

konania). Preto sa naň ustanovenie z povahy veci nevzťahuje.

Na vydanie dotknutého opatrenia zákon nepožaduje žiadne osobitné konanie, resp. iné

náležitosti.

34. Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu

nie je výlučne právnou normou, a teda nemôže byť ani všeobecne záväzným právnym

predpisom. Preto zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie) neobsahuje vo svojom texte

osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné

pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie

opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných

ustanovení uvedených v bodoch 15 až 18 tohto odôvodnenia (to sa odráža aj v záhlaví

opatrenia, ktoré sa zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie

núdzového stavu, avšak nepomenúva ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie

opatrenia). Pokiaľ by predsa len existovali relevantné pochybnosti o kompetencii úradu

verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky ústavným súdom

neumožňuje princíp subsidiarity.

35. Z hľadiska možnosti prieskumu potom tento správny akt zodpovedá kategórii

„opatrenie“ podľa , nakoľko evidentne nejde o „rozhodnutie“ podľa

písm. b), ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia (iným zásahom by mohol byť

výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi).

36. Ústavný súd dodáva, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa § 3 ods. 1

písm. c) , pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného správneho aktu, je pri vymedzení

žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej osoby na podanie správnej žaloby proti

opatreniu potrebné ustanovenie vykladať a uplatňovať vo vzťahu k tam

použitej kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným spôsobom.

Obsahom formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie

garantujúceho právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.

Zároveň výklad a uplatnenie podústavného práva (v tomto prípade Správneho súdneho

poriadku) nesmie viesť k výsledku, ktorý by spočíval vo vylúčení rozhodnutí orgánov

verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd zo súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2

druhá veta , časť vety za bodkočiarkou). Hybridná, teda nie

jednoznačne individuálno-právna povaha opatrenia úradu verejného zdravotníctva preto

podmieňuje reštriktívny výklad vo vzťahu k uplatňovaniu znaku (kategórie) „účastník

administratívneho konania“ použitému v . Podporne to dokladuje

i skutočnosť, že pod pojem administratívneho konania podľa možno

subsumovať nielen postup pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ale aj

normatívnych správnych aktov. To je v dotknutom kontexte potrebné vyložiť ako postup

pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ako aj individuálnych správnych aktov

s normatívnym prvkom (teda hybridných), keďže výlučne normatívne správne akty sa

v konaní podľa nepreskúmavajú. Ústavnému súdu je známa

jeho judikatúra vo veci vedenej pod sp. zn. (R 53/2015), toto rozhodnutie

sa ale netýkalo ani individuálneho, ani hybridného správneho aktu a okrem toho, že vníma

pomerne reštriktívne, bolo prijaté ešte pred účinnosťou Správneho súdneho

poriadku, ktorý právomoc preskúmavať opatrenia orgánov verejnej správy už správnemu

súdu výslovne zveruje.

37. V súhrne záver ústavného súdu je, že osoba priamo dotknutá opatrením úradu

verejného zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného

zdravia (hypotéza ustanovení označených v bode 32) je oprávnená napadnúť toto opatrenie

všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc všeobecného súdu oproti

(subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej

osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa (ktoré ustanovenie je pre ústavný

súd, v súlade s , neopomenuteľné a záväzné). Príslušný súd v konaní

podľa zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne konformný

výklad zákona z pohľadu druhej vety . To znamená, že toto opatrenie

bude posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo

predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. Taký model (prieskum

v správnom súdnictve a až následný prieskum rozhodnutia všeobecného súdu ústavným

súdom v konaní o ústavnej sťažnosti) predstavuje vyšší štandard ochrany základných práv,

než jednoinštančné konanie pred ústavným súdom.

38. Nad rámec priameho podkladu výroku tohto rozhodnutia možno ako „obiter

dictum” dodať, že pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo

rovnorodých) opatrení a pri takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou

otázkou primeranosť invazívnych postupov a obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode

pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia (s reflexiou na napadnuté

opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je v rámci pandemického ohrozenia verejného

zdravia menej diskutabilná). Hľadisko proporcionality bude teda v podobných prípadoch

relevantné najmä pri uplatnení kritérií uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho

súdneho poriadku. Pri použití testu proporcionality je však zrejmé, že opatrenie sleduje

preventívne účinky, preto jeho primeranosť nie je priamo degradovaná, ak je situácia

v oblasti verejného zdravia v období po vydaní a uplatnení opatrenia relatívne priaznivá,

keďže práve jej dosiahnutie je primárnym a podstatným účelom vydania opatrenia (ak je

preventívne opatrenie úspešné, nesprávne by sa mohlo automaticky usudzovať, že vôbec

nemuselo byť vydané alebo mohlo byť miernejšie). Pokiaľ ide potom o posúdenie legality

vydania opatrenia, najmä kompetenčných aspektov, je vždy predurčené platným a účinným

právnym stavom v predmetnom čase, čo je z pohľadu ústavného poriadku odrazom súladu

s . V konečnom dôsledku, je nad rámec aj tejto časti odôvodnenia

rozhodnutia ústavného súdu rozoberať aspekt, ktorý je ale pre posudzovanie kritických

obmedzení v takomto prípade relevantný (preto sa o ňom ústavný súd zmieňuje), a to vzťah

pojmov legálnej terminológie podľa , konkrétne

„izolácia v domácom prostredí alebo zdravotníckom zariadení“ a „karanténne opatrenia“

(oba tieto pojmy sú použité v dokumentoch predložených sťažovateľkou označených ako

„Poučenie osoby“ a „Ukončenie povinnej karantény v zariadení – karanténne centrum

Gabčíkovo“).

39. Ústavný súd na Krajskom súde v Bratislave zistil, že „neeviduje podľa evidencie

v registri SM akékoľvek správne žaloby podané v súvislosti s pobytom sťažovateľov...

v karanténnom zariadení“.

40. V nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia nevyužitie zákonnej

možnosti podať správnu žalobu nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou

ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická

osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv. Túto možnosť sťažovateľka v posudzovanej právnej veci mala, pričom

netvrdila a už vôbec nepreukázala, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu

jeho základných práv nevyčerpala z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 2 a 3

). Bez ohľadu na absenciu takej argumentácie možno konštatovať,

že pokiaľ je nevyužitie prednostného (ústavnej sťažnosti predchádzajúceho) prostriedku

nápravy (teda priame podanie ústavnej sťažnosti) vecou právneho názoru sťažovateľa,

nesprávnosť takého názoru nemôže bez ďalšieho založiť dôvod hodný osobitného zreteľa,

tak ako ho má na mysli naostatok označené ustanovenie. Odlišné posúdenie by vyvolávalo

nerovné postavenie iných sťažovateľov, voči ktorým sú popísané kritériá ústavným súdom

konštantne uplatňované.

41. Keďže nevyčerpanie účinného právneho prostriedku, ktoré sťažovateľke priznáva

zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v podobe správnej žaloby podľa § 177

a nasl. , zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa v spojení s

ods. 2 , ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol aj

podľa .

42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich

je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa , alebo

ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,

k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu