Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 437/2020
PDF · 352.97 KB
No categories available
I. ÚS 437/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľky , ,
, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska
kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Roman
Hojer, vo veci namietaného porušenia „práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením
Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3172/2020 zo 17. apríla 2020
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého opatrenia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna
2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
„práva na slobodu pohybu a pobytu“ opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej
republiky (ďalej len „úrad verejného zdravotníctva“) č. OLP/3172/2020 zo 17. apríla 2020
(ďalej len „napadnuté opatrenie“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uviedla, že úrad verejného zdravotníctva ako
príslušný orgán podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie
na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky uznesením vlády Slovenskej
republiky č. 111 z 11. marca 2020 dňom 12. marca 2020 a pandémie ochorenia COVID-19
vyhlásenej 11. marca 2020 generálnym riaditeľom Svetovej zdravotníckej organizácie
v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu Slovenskej republiky
z 15. apríla 2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona č.
355/2007 Z. z. nariadil všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 h vstúpia na
územie Slovenskej republiky, izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú
na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení
negatívneho výsledku tejto osobe nariadil domácu izoláciu v celkovej súhrnnej dobe 14 dní
s tým, že po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s touto osobou
v spoločnej domácnosti.
3. Po pricestovaní na územie Slovenskej republiky a prekročení štátnej hranice
21. mája 2020 bola sťažovateľka „príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky...
odvezená do zariadenia štátnej karantény, ktoré sa nachádza v Gabčíkove“, kde strávila
7 dní, počas ktorých „prežívala ťažké obdobie“. Sťažovateľka zastáva názor, že povinným
umiestnením v štátnej karanténe došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd a v tejto
súvislosti v odôvodnení ústavnej sťažnosti citovala znenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16
ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a čl. 2 ods. 1 a 3 Dodatkového protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Takéto obmedzovanie sťažovateľka považuje za „úplne
bezdôvodné a nezákonné“, keďže „neexistujú žiadne oprávnenia, na základe ktorých vláda
Slovenskej republiky, či úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zasahuje do
práva na slobodu pohybu a pobytu občanov“.
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v petite ústavnej sťažnosti navrhla, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal rozhodnutie v znení:
„1. Opatrením Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
č. OLP/3172/2020 zo dňa 17. 4. 2020 boli porušené základné práva a slobody, konkrétne
právo na slobodu pohybu a pobytu Sťažovateľky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľke ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu 10.000,- Eur, ktorú jej je povinná zaplatiť Slovenská
republika – Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
5. Sťažovateľka k ústavnej sťažnosti pripojila kópiu plnomocenstva na jej
zastupovanie pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer s. r. o.
advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Roman Hojer, ako aj dokument označený ako „Poučenie osoby“ vydaný odborom
poriadkovej polície v Bratislave 21. apríla 2020 a dokument označený ako „Ukončenie
povinnej karantény v zariadení – karanténne centrum Gabčíkovo“ vydaný Regionálnym
úradom verejného zdravotníctva v Dunajskej Strede 27. apríla 2020.
6. Ústavný súd podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyzval sťažovateľku
na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania listom č. k. Rvp 1316/2020-13
z 8. júla 2020 a poučil ju, že predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia
základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je podanie podania vo forme
ustanovenej § 40 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“), ako aj splnenie všeobecných a osobitných náležitostí
ustanovených § 34 ods. 1, § 39 ods. 3 a 4, § 43 a § 123 zákona o ústavnom súde a ďalších
procesných podmienok vyplývajúcich z § 124 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti
ústavný súd zároveň vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od doručenia uvedeného listu
odstránila nedostatky návrhu na začatie konania spočívajúce v absencii presného, určitého
a zrozumiteľného petitu, ako aj nepripojení originálu plnomocenstva na zastupovanie
sťažovateľky pred ústavným súdom advokátom s tým, že ak tak sťažovateľka neurobí,
ústavný súd návrh na začatie konania podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde
odmietne pre nesplnenie náležitostí ustanovených zákonom. Uvedený list ústavného súdu
bol sťažovateľke doručený 29. júla 2020. O uvedenom liste ústavného súdu bola 10. júla
2020 informovaná aj advokátska kancelária JUDr. Roman Hojer s. r. o. advokátska
kancelária, Šustekova 51, Bratislava, ktorá ústavnému súdu ústavnú sťažnosť sťažovateľky
zaslala.
7. Dňa 20. júla 2020 bolo ústavnému súdu doručené „doplnenie“ ústavnej sťažnosti
sťažovateľky, v ktorom rozšírila len sťažnostný petit o ďalší bod v znení:
„3. Slovenská republika – Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky je
povinný uhradiť Sťažovateľke náhradu trov konania v plnej výške.“
8. K doplneniu ústavnej sťažnosti sťažovateľka pripojila originál plnomocenstva
na jej zastupovanie pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Hojer
s. r. o. advokátska kancelária, Šustekova 51, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát JUDr. Roman Hojer, ako aj napadnuté opatrenie úradu verejného zdravotníctva.
II.
Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01). Vo vzťahu k princípu
subsidiarity judikatúra ústavného súdu stabilne uvádza, že ochrana ústavnosti nie je a ani
z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď ostatné orgány
verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
13. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
14. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania, a)
na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
15. Podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. úrad verejného zdravotníctva
vykonáva v prvom stupni štátnu správu vo veciach, ktoré presahujú hranice územného
obvodu regionálneho úradu verejného zdravotníctva a vo veciach, o ktorých podľa tohto
zákona rozhoduje výlučne úrad verejného zdravotníctva.
16. Ustanovenie § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) zákona č. 355/2007 Z. z. znie:
„Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú...
b) hlásenie prenosného ochorenia a podozrenia na závažné alebo rýchlo sa šíriace
prenosné ochorenie,
c) odber vzoriek biologického materiálu od ľudí a vzoriek pitnej vody a vzoriek vody
z vody určenej na kúpanie, z vody prírodného kúpaliska a z vody umelého kúpaliska,
vrátane odberu vzoriek potravín a hotových pokrmov, kozmetických výrobkov a vzoriek
pracovného prostredia a vnútorného prostredia budov na zisťovanie ich zdravotnej
bezpečnosti, na vykonávanie laboratórneho určovania pôvodcov prenosných ochorení
vrátane zisťovania citlivosti na antimikróbne látky,...
f) izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom
určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“
17. Ustanovenie § 48 ods. 4 písm. l) zákona č. 355/2004 Z. z. znie:
„Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri
ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenia,
ktorými sú:
l) výdaj a používanie špeciálnych osobných ochranných pracovných pomôcok.“
18. Výrok napadnutého opatrenia úradu verejného zdravotníctva znie:
„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako príslušný orgán podľa § 5
ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu
vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky
uznesením vlády Slovenskej republiky č. 111 z 11.03.2020 dňom 12. 03. 2020 a pandémie
ochorenia COVID-19 vyhlásenej dňa 11.03.2020 generálnym riaditeľom Svetovej
zdravotníckej organizácie v súlade so závermi z rokovania Ústredného krízového štábu
Slovenskej republiky zo dňa 15.04.2020 podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4
písm. l) zákona č. 355/2007 Z. z. nariaďuje tieto opatrenia:
1. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu
nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po
zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej
dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje
i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti.
Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa nevzťahuje na nasledovné
osoby:
- osoby s obmedzenou schopnosťou orientácie a pohybu,
- tehotné ženy, osoby s onkologickým ochorením, psychiatrickým ochorením, ťažkou
poruchou imunity, osoby s osobitnými výživovými potrebami, osoby s chronickými
ochoreniami dýchacích ciest, srdca a ciev, osoby s metabolickými poruchami, osoby
s epilepsiou, osoby s mentálnou poruchou, osoby so závažnými ochoreniami vyžadujúcimi
pokračujúcu injekčnú liečbu v pravidelných intervaloch, zdravotne ťažko postihnuté osoby.
Tieto osoby sú pri vstupe na územie Slovenskej republiky povinné predložiť v dvoch
vyhotoveniach (originál a kópia) potvrdenie od lekára opatrené jeho podpisom a pečiatkou
o tom, že ich zdravotný stav spadá pod vyššie uvedené zdravotné obmedzenia.
- osoby nad 75 rokov, a osobám im blízkym a sprevádzajúcim v dobe prekročenia
štátnych hraníc SR, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej
republiky. Týmto osobám, na ktoré sa nevťahuje nariadenie o izolácii v zariadeniach
určených štátom a osobám blízkym a sprevádzajúcim sa za splnenia podmienky, že
pri vstupe na územie Slovenskej republiky predložia v dvoch vyhotoveniach (originál
a kópia) výsledok negatívneho testu RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie staršieho ako 48
hodín, nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Maloletým osobám, ktoré
bez sprievodu vstupujú na územie Slovenskej republiky sa nariaďuje izolácia v domácom
prostredí na dobu 14 dní. Po dobu domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim
s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej
izolácie sú povinné sa bezodkladne telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom
úrade verejného zdravotníctva. Nariadenie izolácie v zariadeniach určených štátom sa
nevzťahuje na osoby, ktoré na území Slovenskej republiky požívajú diplomatické výsady
a imunitu, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky.
Týmto osobám sa nariaďuje izolácia v domácom prostredí na dobu 14 dní. Po dobu
domácej izolácie sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s nimi v spoločnej domácnosti. Všetky
osoby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť domácej izolácie sú povinné sa bezodkladne
telefonicky hlásiť na miestne príslušnom regionálnom úrade verejného zdravotníctva.
2. Všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie
Slovenskej republiky sa nariaďuje, aby bezprostredne po návrate do Slovenskej republiky
oznámili túto skutočnosť a to telefonicky alebo elektronicky poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné
lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti alebo
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore pediatria, a s ktorým má dieťa uzatvorenú dohodu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Osoby, ktoré nemajú na území Slovenskej republiky
uzatvorenú takúto dohodu sú povinné oznámiť umiestnenie do izolácie podľa bodu 1
miestne príslušnému lekárovi samosprávneho kraja.
3. Všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú zdravotnú
starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo pediatria sa nariaďuje,
aby všetkým osobám, ktoré v období od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. vstúpili na územie
Slovenskej republiky, vrátane osôb, ktoré s touto osobou žijú v spoločnej domácnosti,
vystavili PN z dôvodu karantény pre COVID-19.
4. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na:
- vodičov nákladnej dopravy, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky pri
preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- posádky v lodnej nákladnej doprave, ktoré vstupujú na územie Slovenskej republiky
pri preprave alebo za účelom nakladania a vykladania tovaru,
- členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého personálu, ktorých výkon
činnosti je nevyhnutný na vykonanie letu lietadla na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, ktorí zotrvajú na palube tohto lietadla, okrem vykonania predletovej
prípravy, naloženia alebo vyloženia leteckého nákladu,
- členov posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na humanitárne účely, technických
a premiestňovacích letov, repatriačných letov lietadiel na palube ktorých sa nachádzajú
osoby s prechodným alebo trvalým pobytom na území Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky osobnej autobusovej dopravy, ktorí vykonávajú prepravu
repatriovaných osôb na územie Slovenskej republiky,
- rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty a obslužných pracovníkov v železničnej
nákladnej doprave, ktorí vstupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom zabezpečenia
prepravy medzinárodných nákladných vlakov,
- vodičov nákladnej dopravy, členov posádky lietadla alebo iných členov leteckého
personálu, posádku v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičov, vozmajstrov, vlakové čaty
a obslužných pracovníkov v železničnej nákladnej doprave, ktorí cestujú inými spôsobmi
dopravy, za predpokladu, že sa presúvajú do miesta, kde budú vykonávať nákladnú dopravu
pričom miesto začiatku dopravy sa nachádza na území Slovenskej republiky; uvedenú
skutočnosť musia preukázať potvrdením od zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej
republiky, označením miesta výkonu práce, identifikačnými údajmi pracovníka/ov
a vozidla/vozidiel,
- posádku v lodnej nákladnej doprave, ktorí vstupujú na územie Slovenskej republiky
inými spôsobmi dopravy; uvedenú skutočnosť musia preukázať potvrdením od
zamestnávateľa v štátnom jazyku Slovenskej republiky,
- vodičov a posádky zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta a vodičov
a posádky vykonávajúcich prevoz orgánov určených na transplantáciu, krvi a krvných
náhrad,
- zamestnancov pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia,
- po odsúhlasení Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky na osoby, ktoré
vstupujú a opúšťajú územie SR za účelom zabezpečenia liečby vážnych zdravotných stavov
svojich, alebo osôb im blízkym,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky alebo Ministerstvom
obrany Slovenskej republiky na tranzit príslušníkov policajných zborov prechádzajúcich
územím Slovenskej republiky na plnenie úloh vyplývajúcich z členstva v EÚ a príslušníkov
ozbrojených síl a NATO,
- po odsúhlasení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na vykonanie tranzitu
štátnych príslušníkov členských štátov EÚ navracajúcich sa do domovskej krajiny
a prechádzajúcich územím Slovenskej republiky bez zastavenia.
Osobám uvedeným v tomto bode sa nariaďuje, aby v prípade akýchkoľvek príznakov
respiračného ochorenia bezodkladne oznámili túto skutočnosť a to telefonicky svojmu
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť
v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, a s ktorým má uzatvorenú dohodu
o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ uvedené osoby nemajú na území Slovenskej
republiky poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, oznámia túto informáciu bezodkladne na
číslo tiesňového volania 112.
Vodičom nákladnej dopravy, posádke v lodnej nákladnej doprave, rušňovodičom,
vozmajstrom, vlakovým čatám a obslužným pracovníkom v železničnej nákladnej doprave,
ktorí vstupujú alebo vystupujú na/z územia Slovenskej republiky za účelom prepravy,
nakladania a vykladania tovaru sa nariaďuje, aby pri nakladaní a vykladaní tovaru
používali osobné ochranné pracovné prostriedky, maximálne obmedzili priamy kontakt
s personálom v zahraničí a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa
potreby a dezinfekčné prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk. Pre zamestnancov
v železničnej doprave vyhotoví zamestnávateľ potvrdenie, ktoré jasne preukáže, že nútený
prechod štátnej hranice im vyplýva z povahy ich práce, ktorou zabezpečujú nákladnú
dopravu. Pre tieto osoby sa pre ich potrebný pobyt na území Slovenskej republiky mimo
plnenia pracovných povinností nariaďuje domáca izolácia, pokiaľ je to možné mimo osôb,
ktoré s nimi žijú v spoločnej domácnosti.
Členom posádky lietadla a iným členom leteckého personálu, ktorých výkon činnosti
je nevyhnutný na vykonanie najmä letov lietadiel na leteckú prepravu nákladu na územie
Slovenskej republiky, letov na humanitárne účely, technických a premiestňovacích letov,
repatriačných letov lietadiel, na palube ktorých sa nachádzajú osoby s prechodným alebo
trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, ktorí vstupujú na územie Slovenskej
republiky, sa nariaďuje dodržiavať protiepidemické opatrenia stanovené Ministerstvom
dopravy a výstavby Slovenskej republiky.
Zamestnancom pohrebných služieb, ktorí vykonávajú medzinárodnú prepravu
ľudských pozostatkov alebo ľudských ostatkov na účely pochovania alebo spopolnenia, sa
nariaďuje, aby pri preberaní, odovzdávaní a nakladaní ľudských pozostatkov používali
respirátory FFP2 / FFP3, maximálne obmedzili priamy kontakt s personálom v zahraničí
a mali vozidlo vybavené gumenými rukavicami k použitiu podľa potreby a dezinfekčné
prostriedky k pravidelnému čisteniu rúk.
Vodičom a posádkam zdravotnej služby, ktorí vykonávajú transport pacienta, sa
nariaďuje, aby transport pacienta vykonávali len vozidlami, v ktorých je oddelený priestor
pre pacienta, aby pri transporte používali osobné ochranné pracovné pomôcky (respirátory
FFP2 / FFP3, ochranné okuliare, rukavice) a používali dezinfekčné prostriedky
k pravidelnému čisteniu rúk.
5. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah,
obdobný pracovný vzťah alebo miesto výkonu práce v prihraničných oblastiach na území
susedného štátu vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného
hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od
zamestnávateľa o takomto výkone práce alebo potvrdenia o takomto výkone práce.
Zároveň sa toto Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú
trvalý pobyt alebo prechodný pobyt v prihraničných oblastiach susedného štátu do 30 km
od otvoreného hraničného priechodu na územie Slovenskej republiky, a majú uzatvorený
pracovnoprávny vzťah, obdobný pracovný vzťah, alebo miesto výkonu práce na území
vo vzdialenosti pozemnou cestnou komunikáciou do 30 km od otvoreného hraničného
priechodu na územie Slovenskej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od zamestnávateľa
o takomto výkone práce alebo o potvrdení o takomto výkone práce.
Podmienkou pre obe skupiny osôb je sa pri každom vstupe na územie Slovenskej
republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako
30 dní. Táto podmienka nadobúda účinnosť dňa 01. mája 2020.
6. V odôvodnených prípadoch nespadajúcich pod body 4 a 5 môže výnimku z bodov
1 až 3 udeliť Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky na základe odôvodnenej
písomnej žiadosti člena vlády Slovenskej republiky v jeho pôsobnosti. Podmienkou udelenia
výnimky na vstup na územie Slovenskej republiky je preukázanie sa negatívnym testom RT-
PCR na ochorenie COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
7. Opatrenie podľa bodu 1 až 3 sa nevzťahuje na osoby, ktoré majú trvalý pobyt
alebo prechodný pobyt v Slovenskej republike a majú uzatvorený pracovnoprávny vzťah
alebo obdobný pracovný vzťah ako zdravotnícky pracovník v Juhomoravskom, Zlínskom,
Moravsko-sliezskom alebo Olomouckom kraji Českej republiky a sú držiteľmi potvrdenia od
zamestnávateľa o takomto výkone práce. Podmienkou pre uvedené je sa pri každom vstupe
na územie Slovenskej republiky preukázať negatívnym testom RT-PCR na ochorenie
COVID-19 nie starším ako 48 hodín.
Termín: od 20. apríla 2020 od 7.00 hod. do odvolania
Nadobudnutím účinnosti tohto opatrenia sa ruší opatrenie Úradu verejného
zdravotníctva Slovenskej republiky č. OLP/3012/2020 zo dňa 04. 04. 2020.“
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Ústavný súd sa môže zaoberať ústavnou sťažnosťou z hľadiska jej vecnej stránky
iba v prípade, ak spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde ustanovené formálne a obsahové
náležitosti. Z hľadiska predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti je podstatná najmä
požiadavka vyplývajúca z § 45 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd je
viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89 neustanovuje inak, ako aj
z § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavná sťažnosť musí okrem
všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať označenie toho,
kto podľa sťažovateľa porušil jeho základné práva a slobody [písm. a)], označenie
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým podľa sťažovateľa boli
porušené jeho základné práva a slobody [písm. b)], označenie základných práv a slobôd,
ktorých porušenie sťažovateľ tvrdí [písm. c)] a konkrétne skutkové a právne dôvody,
pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd
[písm. d)].
20. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí
predmet a rozsah konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie
ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľ domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého
označil za porušovateľa svojich práv. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby
požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené zvoleným advokátom
(IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 644/2014, II. ÚS 660/2016).
21. Aj vo vzťahu k odôvodneniu ako jednej zo všeobecných náležitostí návrhu
na začatie konania podľa § 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd stabilne judikuje,
že zo vzájomnej väzby medzi relevantnými ustanoveniami zákona o ústavnom súde (§ 43
ods. 1 a § 123 ods. 1 zákona o ústavnom súde) vyplýva, že sťažovateľ musí označiť
základné práva a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením
príslušných článkov ústavy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo (m. m. IV. ÚS 124/08,
IV. ÚS 146/08, IV. ÚS 162/2019), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich porušeniu
a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.
22. Pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci
je sťažovateľka v konaní pred ním zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom –
advokátom, v 10-dňovej lehote určenej v liste ústavného súdu č. k. Rvp 1316/2020-13
z 8. júla 2020 (bod 6) napriek poučeniu neodstránila nedostatok návrhu na začatie konania
spočívajúci v absencii presného, určitého a zrozumiteľného petitu, keď neoznačila právo,
ktoré malo byť v jej prípade porušené, príslušnými článkami ústavy, resp. medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, čo by bol dôvod na odmietnutie ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 2 písm. c)
v spojení s § 56 ods. 3 druhou vetou zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom
ustanovených náležitostí a neodstránenie nedostatkov návrhu na začatie konania napriek
výzve ústavného súdu.
23. Keďže takého odmietnutie ústavnej sťažnosti by neriešilo nastolený problém
prieskumu napadnutého opatrenia, ústavný súd sa ďalej zaoberal aj jej prípustnosťou.
24. Vzhľadom na skutočnosť, že inštitút izolácie fyzických osôb v zariadeniach
určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia
COVID-19 je v právnom poriadku Slovenskej republiky nový, ústavný súd poukazujúc
na princíp subsidiarity (bod 11) pripomína, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy, zákona
o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne
existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej ochrany
poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.
Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že
aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho
právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného sporového poriadku, resp. čl. 2
Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“)]. Iba za predpokladu, že sťažovatelia
vyčerpajú všetky im dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho
základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať
o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011,
III. ÚS 703/2017). Ak zákon podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním
opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje
sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti sťažnosti
uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným
spôsobom (m. m. III. ÚS 1/04).
25. Vychádzajúc zo spomínanej zásady subsidiarity sa ústavný súd zaoberal
predovšetkým otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý bol oprávnený poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľky.
26. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
27. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
28. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti
verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
29. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na
základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej
správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou
orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
30. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany
svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy.
31. Na základe uvedeného má ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté opatrenie
ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy pri plnení jej úloh, ktorý má charakter
hybridného správneho aktu, resp. rozhodnutia sui generis, je preskúmateľné správnym
súdom v rámci konania o správnej žalobe podľa tretej časti prvej hlavy Správneho súdneho
poriadku [porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 354/08 z 22. januára 2009, aj
pri zohľadnení rozvinutejšej právnej úpravy v Českej republike je (z hľadiska
preskúmateľnosti v správnom súdnictve) komparačne relevantný aj rozsudok Mestského
súdu v Prahe sp. zn. 14 A 41/2020 z 24. apríla 2020].
32. Pokiaľ ide o právnu existenciu tzv. hybridného správneho aktu, teda
individuálneho právneho aktu s prvkami normatívneho právneho aktu (normatívny prvok
spočíva najmä vo všeobecne, resp. abstraktne určenom okruhu adresátov tohto aktu)
v právnom poriadku Slovenskej republiky, taký akt aplikácie práva nemusí byť všeobecne
legálne definovaný ako procesná kategória. Postačuje, ak z normatívne ustanovených,
konkrétnych oprávnení pre určitý orgán verejnej správy vo všeobecne záväznom právnom
predpise (v rozsahu predmetnej úpravy použitom ako „lex specialis“) vyplýva práve taká
povaha výsledku použitia jeho právomoci (legálna kompetenčná, teda nie pojmová, resp.
statusová definícia). Tak je tomu v dotknutom prípade. Formulácia zákonných oprávnení
na vydávanie opatrení podľa § 12 ods. 2 písm. b), c) a f) a § 48 ods. 4 písm. l) zákona
č. 355/2007 Z. z. (na základe ktorých bolo napadnuté opatrenie vydané) zakladá „ratione
materiae“ záver o vydávaní opatrenia ako hybridného správneho aktu, čo sa prejavilo
aj v znení napadnutého opatrenia. Ide teda o akt vydaný na základe zákona, nie ako jeho
vykonávací predpis, pritom však adresovaný neurčitému počtu osôb, obsahujúci
obmedzenia a povinnosti, vyplývajúce zo zákona, ktorý im bol v konkrétnej veci oznámený
(jednotliví dotknutí adresáti boli o obsahu aktu poučení). Individuálny prvok (ktorý
je dominantný) je určený konkrétnosťou predmetu regulácie, ktorá sa netýka akejkoľvek
(genericky určenej) pandemickej situácie (všetkých takých prípadov rovnakého druhu
a neurčitého počtu sa týka podkladová zákonná úprava), ale konkrétnej pandémie, na ktorú
opatrenie reaguje (na veci nič nemení, že riešenie konkrétnej situácie si môže atrahovať
aj zákonná úprava). Povinnosti sú opatrením uložené na základe zákona, teda v súlade
s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
33. Napadnuté opatrenie, vzhľadom na jeho povahu (nejde o rýdzo individuálny
právny akt) nie je možné vydať v konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (s konkrétne určeným okruhom účastníkov
konania). Preto sa naň ustanovenie § 59 zákona č. 355/2007 Z. z. z povahy veci nevzťahuje.
Na vydanie dotknutého opatrenia zákon nepožaduje žiadne osobitné konanie, resp. iné
náležitosti.
34. Aj napriek normatívnemu prvku, opatrenie s povahou hybridného správneho aktu
nie je výlučne právnou normou, a teda nemôže byť ani všeobecne záväzným právnym
predpisom. Preto zákon (ani pokiaľ ide o napadnuté opatrenie) neobsahuje vo svojom texte
osobitné splnomocňovacie (delegačné) ustanovenie na jeho vydanie, ktoré je nevyhnutné
pri podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Svoje oprávnenie na vydanie
opatrenia v danom čase úrad verejného zdravotníctva vyvodil priamo z kompetenčných
ustanovení uvedených v bodoch 15 až 18 tohto odôvodnenia (to sa odráža aj v záhlaví
opatrenia, ktoré sa zmieňuje o vydaní opatrenia aj v kauzálnej väzbe na vyhlásenie
núdzového stavu, avšak nepomenúva ho ako legálny kompetenčný podklad pre vydanie
opatrenia). Pokiaľ by predsa len existovali relevantné pochybnosti o kompetencii úradu
verejného zdravotníctva na vydanie opatrenia, skúmanie tejto otázky ústavným súdom
neumožňuje princíp subsidiarity.
35. Z hľadiska možnosti prieskumu potom tento správny akt zodpovedá kategórii
„opatrenie“ podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, nakoľko evidentne nejde o „rozhodnutie“ podľa
písm. b), ani o „iný zásah“ podľa písm. e) tohto ustanovenia (iným zásahom by mohol byť
výkon napadnutého opatrenia príslušnými orgánmi).
36. Ústavný súd dodáva, že z dôvodu osobitnej povahy opatrenia podľa § 3 ods. 1
písm. c) SSP, pokiaľ má právnu povahu tzv. hybridného správneho aktu, je pri vymedzení
žalobnej legitimácie fyzickej osoby alebo právnickej osoby na podanie správnej žaloby proti
opatreniu potrebné ustanovenie § 178 ods. 1 SSP vykladať a uplatňovať vo vzťahu k tam
použitej kategórii „účastník administratívneho konania“ ústavne konformným spôsobom.
Obsahom formulovanej požiadavky je dôkladné zohľadnenie čl. 46 ods. 2 ústavy
garantujúceho právo každého, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia.
Zároveň výklad a uplatnenie podústavného práva (v tomto prípade Správneho súdneho
poriadku) nesmie viesť k výsledku, ktorý by spočíval vo vylúčení rozhodnutí orgánov
verejnej správy týkajúcich sa základných práv a slobôd zo súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2
druhá veta ústavy, čl. 142 ods. 1 ústavy časť vety za bodkočiarkou). Hybridná, teda nie
jednoznačne individuálno-právna povaha opatrenia úradu verejného zdravotníctva preto
podmieňuje reštriktívny výklad vo vzťahu k uplatňovaniu znaku (kategórie) „účastník
administratívneho konania“ použitému v § 178 ods. 1 SSP. Podporne to dokladuje
i skutočnosť, že pod pojem administratívneho konania podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP možno
subsumovať nielen postup pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ale aj
normatívnych správnych aktov. To je v dotknutom kontexte potrebné vyložiť ako postup
pri vydávaní individuálnych správnych aktov, ako aj individuálnych správnych aktov
s normatívnym prvkom (teda hybridných), keďže výlučne normatívne správne akty sa
v konaní podľa Správneho súdneho poriadku nepreskúmavajú. Ústavnému súdu je známa
jeho judikatúra vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 37/2015 (R 53/2015), toto rozhodnutie
sa ale netýkalo ani individuálneho, ani hybridného správneho aktu a okrem toho, že vníma
čl. 46 ústavy pomerne reštriktívne, bolo prijaté ešte pred účinnosťou Správneho súdneho
poriadku, ktorý právomoc preskúmavať opatrenia orgánov verejnej správy už správnemu
súdu výslovne zveruje.
37. V súhrne záver ústavného súdu je, že osoba priamo dotknutá opatrením úradu
verejného zdravotníctva vydaným na predchádzanie chorobám a pri ohrození verejného
zdravia (hypotéza ustanovení označených v bode 32) je oprávnená napadnúť toto opatrenie
všeobecnou správnou žalobou, ktorá zakladá prednostnú právomoc všeobecného súdu oproti
(subsidiárnej) právomoci ústavného súdu rozhodnúť o ochrane základných práv dotknutej
osoby v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (ktoré ustanovenie je pre ústavný
súd, v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy, neopomenuteľné a záväzné). Príslušný súd v konaní
podľa Správneho súdneho poriadku zohľadní pri svojom rozhodovaní ústavne konformný
výklad zákona z pohľadu čl. 46 ods. 2 druhej vety ústavy. To znamená, že toto opatrenie
bude posudzovať aj podľa kritérií prípustnosti a primeranosti zásahu do základných práv, čo
predpokladá vykonanie testu legality, legitimity a proporcionality. Taký model (prieskum
v správnom súdnictve a až následný prieskum rozhodnutia všeobecného súdu ústavným
súdom v konaní o ústavnej sťažnosti) predstavuje vyšší štandard ochrany základných práv,
než jednoinštančné konanie pred ústavným súdom.
38. Nad rámec priameho podkladu výroku tohto rozhodnutia možno ako „obiter
dictum” dodať, že pri eventuálnom budúcom posudzovaní podobných (druhovo
rovnorodých) opatrení a pri takom skúmaní materiálnych kritérií bude zrejme kľúčovou
otázkou primeranosť invazívnych postupov a obmedzení, najmä vo vzťahu k slobode
pohybu a pobytu, vykonaných na základe príslušného opatrenia (s reflexiou na napadnuté
opatrenie, samotná dôvodnosť jeho vydania je v rámci pandemického ohrozenia verejného
zdravia menej diskutabilná). Hľadisko proporcionality bude teda v podobných prípadoch
relevantné najmä pri uplatnení kritérií uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a e) Správneho
súdneho poriadku. Pri použití testu proporcionality je však zrejmé, že opatrenie sleduje
preventívne účinky, preto jeho primeranosť nie je priamo degradovaná, ak je situácia
v oblasti verejného zdravia v období po vydaní a uplatnení opatrenia relatívne priaznivá,
keďže práve jej dosiahnutie je primárnym a podstatným účelom vydania opatrenia (ak je
preventívne opatrenie úspešné, nesprávne by sa mohlo automaticky usudzovať, že vôbec
nemuselo byť vydané alebo mohlo byť miernejšie). Pokiaľ ide potom o posúdenie legality
vydania opatrenia, najmä kompetenčných aspektov, je vždy predurčené platným a účinným
právnym stavom v predmetnom čase, čo je z pohľadu ústavného poriadku odrazom súladu
s čl. 2 ods. 2 ústavy. V konečnom dôsledku, je nad rámec aj tejto časti odôvodnenia
rozhodnutia ústavného súdu rozoberať aspekt, ktorý je ale pre posudzovanie kritických
obmedzení v takomto prípade relevantný (preto sa o ňom ústavný súd zmieňuje), a to vzťah
pojmov legálnej terminológie podľa § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., konkrétne
„izolácia v domácom prostredí alebo zdravotníckom zariadení“ a „karanténne opatrenia“
(oba tieto pojmy sú použité v dokumentoch predložených sťažovateľkou označených ako
„Poučenie osoby“ a „Ukončenie povinnej karantény v zariadení – karanténne centrum
Gabčíkovo“).
39. Ústavný súd na Krajskom súde v Bratislave zistil, že „neeviduje podľa evidencie
v registri SM akékoľvek správne žaloby podané v súvislosti s pobytom sťažovateľov...
v karanténnom zariadení“.
40. V nadväznosti na predchádzajúcu časť tohto odôvodnenia nevyužitie zákonnej
možnosti podať správnu žalobu nemožno preto nahradzovať ústavnou sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie o nej až vtedy, ak fyzická
osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Túto možnosť sťažovateľka v posudzovanej právnej veci mala, pričom
netvrdila a už vôbec nepreukázala, že zákonom priznaný právny prostriedok na ochranu
jeho základných práv nevyčerpala z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 132 ods. 2 a 3
zákona o ústavnom súde). Bez ohľadu na absenciu takej argumentácie možno konštatovať,
že pokiaľ je nevyužitie prednostného (ústavnej sťažnosti predchádzajúceho) prostriedku
nápravy (teda priame podanie ústavnej sťažnosti) vecou právneho názoru sťažovateľa,
nesprávnosť takého názoru nemôže bez ďalšieho založiť dôvod hodný osobitného zreteľa,
tak ako ho má na mysli naostatok označené ustanovenie. Odlišné posúdenie by vyvolávalo
nerovné postavenie iných sťažovateľov, voči ktorým sú popísané kritériá ústavným súdom
konštantne uplatňované.
41. Keďže nevyčerpanie účinného právneho prostriedku, ktoré sťažovateľke priznáva
zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v podobe správnej žaloby podľa § 177
a nasl. SSP, zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti podľa § 55 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol aj
podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde.
42. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite ústavnej sťažnosti nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich
je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody podľa ústavy, alebo
ľudského práva alebo základnej slobody podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,
k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu