Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 342/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti

, , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital

Park III, Einsteinova 19, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Rastislav

Hanulák, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 18. februára 2020 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti , na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. z 18. februára 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 18. februára

2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti , p r i z n á v a náhradu

trov konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov),

ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

advokátskej kancelárie Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital Park III,

Einsteinova 19, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2020

doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie (ďalej len „“),

čl. 4 ods. 1, 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny, na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 13. januára 2020 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho

úradníka“) a 18. februára 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza, že je žalovanou v konaní vedenom

pred okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie sumy 363 357,09 €

s príslušenstvom. Okresný súd o označenej žalobe rozhodol medzitýmnym rozsudkom

z 15. februára 2018, proti ktorému podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. z 19. septembra 2019.

Sťažovateľka nespokojná s označeným rozsudkom odvolacieho súdu podala proti nemu

dovolanie. Okresný súd prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka vyzval

11. decembra 2019 sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v sume

43 602 €. Následne vyšší súdny úradník v označenej veci vydal uznesenie o zastavení

dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Proti uzneseniu vyššieho súdneho

úradníka podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým

uznesením tak, že ju zamietol.

3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta, že okresný súd nesprávne vyrubil

poplatok za podané dovolanie, keďže išlo o medzitýmny rozsudok, navyše namieta aj to,

že ho vyrubil v nesprávnej výške. Okresný súd nesprávne vec posúdil, ak uznesením

vyššieho súdneho úradníka, následne potvrdeným napadnutým uznesením, dovolacie

konanie zastavil, keďže v zmysle argumentácie sťažovateľky nebol daný dôvod

na zastavenie dovolacieho konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka tvrdí,

že súdny poplatok sa za dovolanie smerujúce proti medzitýmnemu rozsudku odvolacieho

súdu neplatí, pretože ho nemožno považovať za rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc zo svojej

sťažnostnej argumentácie, je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým uznesením vyššieho

súdneho úradníka a následne napadnutým uznesením, ktoré považuje za exces, došlo

k porušeniu jej označených práv. Napadnuté uznesenia okresného súdu považuje za ústavne

neakceptovateľné, arbitrárne a v konečnom dôsledku majúce za následok odmietnutia

prístupu k súdu, a tým aj k súdnej ochrane.

4. Sťažovateľka v závere svojej ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd o nej

rozhodol nálezom, ktorým vysloví:

„1. Základné právo Sťažovateľa na právnu istotu a legitímne očakávanie

podľa článku 13 ods. 1 písm. a) a podľa článku 4 ods. 1, 3 a 4

Listiny základných práv a slobôd porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd postupom Okresného súdu porušené bolo.

3. Základné právo Sťažovateľa na rovnosť s ostatnými účastníkmi konania podľa

článku 47 ods. 3 a podľa článku 37 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd postupom Okresného súdu porušené bolo.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Okresného súdu Bratislava II

č. k. -705 zo dňa 18. 02. 2020 spolu s Uznesením Okresného súdu

Bratislava II č. k. -693 zo dňa 13. 01. 2020 a vec vracia Okresnému súdu

Bratislava II na ďalšie konanie.

5. Okresný súd Bratislava II je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy konania v sume

2.786,18 EUR....“

5. Ústavný súd uznesením č. k. -18 zo 7. júla 2020 prijal ústavnú

sťažnosť sťažovateľky v rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto nálezu na ďalšie konanie.

6. Následne ústavný súd 14. júla 2020 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej

stránke prijatej ústavnej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.

II.

Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa

7. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 29. júla 2020. Okresný

súd v podstatnom uviedol:

„... nerieši situáciu, keď je podané dovolanie

voči medzitýmnemu rozsudku. Nevyrubovanie súdneho poplatku sa týka len odvolania

voči medzitýmnemu rozsudku, nie dovolania. Súd je viazaný pri určovaní súdneho poplatku

zákonom. Nie je možné nevyrubiť súdny poplatok ak zákon neurčuje oslobodenie

od súdneho poplatku, čo v prípade dovolania voči medzitýmnemu rozsudku nie je určené.

Ak by súd uvedenú skutočnosť ignoroval a analogicky by uplatnil poznámku č. 4 k položke

č. 1 uvedenú v sadzobníku, mohol by spôsobiť škodu štátu. Súd je názoru, že podaním

dovolania vznikla žalovanému poplatková povinnosť. Súd nemohol aplikovať vyššie uvedenú

poznámku, nakoľko tá sa týka len odvolacieho konania. Keďže v dovolacom konaní nie je

upravené nevyrubovanie súdneho poplatku za dovolanie voči medzitýmnemu rozsudku,

tak súd poplatok musel vyrubiť, a to v súlade s ustanovením § 6 ods. 2 zákona o súdnych

poplatkoch. Tak aj súd spravil a zo základného poplatku stanovil dvojnásobnú výšku.

Pokiaľ ide o námietku maximálnej výšky súdneho poplatku vo výške 33.193,50 Eur, tak tu

súd uvádza, že jeho námietka je nedôvodná, nakoľko v prípade, ak by bol súdny poplatok

v súdnom konaní na prvej inštancii v maximálnej výške, tak súd ho musí aj tak v dovolaní

zvýšiť na dvojnásobok sumy uvedenej v sadzobníku, t. j. ak zo sadzobníka vyplýva

maximálny súdny poplatok v sume 33.193,50 Eur, aj v takom prípade je potrebné aplikovať

ustanovenie a zvýšiť súdny poplatok o dvojnásobok.

Námietka žalovaného, že súdny poplatok mal byť vyrubený uznesením je nesprávna.

Uznesením sa vyrubuje súdny poplatok len keď je ho potrebné dať na vymáhanie.

Ak je následkom nezaplatenia súdneho poplatku zastavenie konania, tak súdny poplatok sa

vyrubuje výzvou s poučením o možnosti zastaviť konanie. Nesprávne uvedenie služby

v príkaze na úhradu tiež nie je dôvodom na vyhovenie sťažnosti. Uvedený názov služby

v príkaze na úhradu bol uvedený taký, pretože tak je nastavený program, cez ktorý súdy

generujú príkazy na úhradu. V samotnej výzve je uvedené, za čo je súdny poplatok

vyrubený. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06. 03. 2020.

Podľa názoru súdu, tento podrobne a vyčerpávajúco odôvodnil svoje rozhodnutie,

ktoré podoprel príslušnými ustanoveniami a teda nejde

o arbitrárne rozhodnutie, ktoré by popieralo zásady civilného procesu a už vôbec, ktoré by

popieralo základné práva a slobody sťažovateľa. Poplatková povinnosť vyplýva priamo

zo zákonných ustanovení, pričom súd nie je oprávnený v zmysle zákona nevyrubiť súdny

poplatok, avšak má možnosť oslobodiť od platenia súdnych poplatkov na žiadosť strany

v konaní (skutočnosť ktorá v konaní nenastala). Na základe uvedeného súd považuje

ústavnú sťažnosť žalovaného za nedôvodnú a popierajúcu zmysel zákona o súdnych

poplatkoch.“

8. V závere svojho vyjadrenia okresný súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v predmetnej veci.

9. Právny zástupca sťažovateľky sa k stanovisku okresného súdu v lehote určenej

ústavným súdom nevyjadril. Ústavný súd však zároveň konštatuje, že sťažovateľka

už v samotnej sťažnosti vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

10. Ústavný súd listom zo 14. júla 2020 upovedomil aj obchodnú spoločnosť

, ako zúčastnenú

osobu o možnosti vyjadriť sa k prijatej sťažnosti sťažovateľky, na ktorú však zúčastnená

osoba v určenej lehote a ani následne nereagovala.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,

stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľky, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto preskúmava len to, či orgán verejnej moci ten-ktorý zákon nevyložil spôsobom,

ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo

omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav ().

17. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je

najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky, alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

18. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv

na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa tvrdí, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ).

19. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

20. Spôsob výkladu právnej normy v konkrétnom prípade je ústavne súladný vtedy,

ak ani jeho zovšeobecnenie do podoby všeobecne uplatňovaného pravidla (ktoré by bolo

súčasťou všeobecne formulovanej právnej normy) a následné uplatňovanie by neviedlo

v iných situáciách, resp. okolnostiach k porušeniu základných práv. Uplatňovanie tohto

princípu pri posudzovaní ústavnosti výkladu právnej normy zabezpečuje, aby ústavný súd

ako ústavne súladný „neschválil“ spôsob výkladu právnej normy, použitie ktorého by

v iných okolnostiach viedlo k porušeniu základných práv (m. m. , známe tiež

ako Schumannova veta).

21. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci. Z týchto hľadísk preto posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou

napadnuté uznesenie okresného súdu.

IV.

Právne posúdenie veci

22. Okresný súd výrok svojho napadnutého uznesenia odôvodnil tým, že „Vyšší

súdny úradník postupoval v konaní správne, keď aplikoval ustanovenie § 6 ods. 2 zákona

o súdnych poplatkoch a vyrubil súdny poplatok za podané dovolanie vo výške dvojnásobku

poplatku ustanoveného v sadzobníku. Sadzobník obsahuje poznámku, podľa ktorej sa

nepripúšťa, aby sa vyruboval súdny poplatok za odvolanie voči medzitýmnemu rozsudku.

nerieši situáciu, keď je podané dovolanie voči medzitýmnemu

rozsudku. Nevyrubovanie súdneho poplatku sa týka len odvolania voči medzitýmnemu

rozsudku, nie dovolania. Súd je viazaný pri určovaní súdneho poplatku zákonom. Nie je

možné nevyrubiť súdny poplatok ak zákon neurčuje oslobodenie od súdneho poplatku,

čo v prípade dovolania voči medzitýmnemu rozsudku nie je určené. Ak by súd uvedenú

skutočnosť ignoroval a analogicky by uplatnil poznámku č. 4 k položke č. 1 uvedenú

v sadzobníku, mohol by spôsobiť škodu štátu. Súd je názoru, že podaním dovolania vznikla

žalovanému poplatková povinnosť.“ (bod 12 odôvodnenia napadnutého uznesenia).

23. Ústavný súd už vyslovil, že všeobecným súdom nemožno tolerovať

pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej

nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale

môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,

systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii

právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len

v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch

právneho štátu (m. m. ).

24. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa

nie je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,

ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely

zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,

viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

25. Podľa o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým

konanie na jednej inštancii. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom

konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie a kasačnú sťažnosť sa vyberá vo výške

dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

26. Z citácie tohto ustanovenia teda vyplýva, že pokiaľ zákon hovorí o konaní, má

na zreteli celé konanie v príslušnom stupni a nie rozhodovanie o jednej z viacerých

procesných otázok v rámci konania na jednom stupni.

27. Pod pojmom „vec sama“, treba z funkčného hľadiska vnímať rozhodnutia, ktoré

sa týkajú merita veci, podstaty sporu, resp. samotného žalovaného nároku. Rozhodnutiami

vo veci samej sú teda rozhodnutia, ktorými sa vyčerpá samotný predmet konania.

28. Ústavný súd konštatuje, že okresný súd pri vyrubovaní súdneho poplatku

vychádzal výlučne z gramatického výkladu predmetného ustanovenia § 6 ods. 2 zákon

č. a výnimky uvedenej v poznámke č. 4 k položke 1 sadzobníka súdnych

poplatkov, v zmysle ktorej z odvolania proti rozsudku, ktorým rozhodol len o základe

predmetu konania sa poplatok neplatí. Okresný súd konštatoval, že

vyslovene rieši len situáciu, kď sa neplatí poplatok za podanie opravného prostriedku proti

tzv. medzitýmnemu rozhodnutiu. Vzhľadom na uvedené okresný súd dospel k záveru,

že dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o medzitýmnom rozsudku

podlieha poplatkovej povinnosti.

29. Ústavný súd považuje tento právny záver okresného súdu za vecne nesprávny

a porušujúci označené práva sťažovateľky. Okresný súd si rozhodnutie o základe konania

(tzv. medzitýmny rozsudok, pozn.) stotožnil s rozhodnutím vo veci samej. S týmto právnym

posúdením nie je možné sa stotožniť. Zákonodarca pri koncipovaní úkonov, resp. konaní,

ktoré podliehajú poplatkovej povinnosti, si uvedomil, že existuje osobitná skupina

rozhodnutí, ktoré nemožno vyslovene považovať za procesné rozhodnutia, ale ani

za rozhodnutia vo veci samej, čo vyjadril aj v poznámke č. 4 k položke 1 sadzobníka

súdnych poplatkov. Je pravdou, že poznámka č. 4 výslovne stanovuje, že poplatok sa neplatí

z odvolania proti tzv. medzitýmnemu rozsudku, avšak z ústavnoprávneho hľadiska

neexistuje právne relevantný dôvod na to, aby tento princíp nebol uplatnený aj v rámci

nadväzujúceho opravného prostriedku, ktorým je dovolanie. Ani okresný súd žiaden

relevantný dôvod v tomto smere neprodukoval, len sa odvolal na to, že zákon takýto postup

neumožňuje, keďže ho výslovne neustanovuje.

30. Poplatok v posudzovanom prípade bol zaplatený podaním návrhu, teda

rozhodovanie na súde prvej inštancie bolo kryté zaplateným súdnym poplatkom. Okresný

súd (zatiaľ) rozhodol medzitýmnym rozsudkom, pričom ide skôr o výnimočný postup

v rámci rozhodovania súdu o veci (pozri a ). Samotný

preferuje rozhodovanie formou konečného rozsudku, ktorým sa má rozhodnúť o celej

prejednávanej veci.

31. Z povahy medzitýmneho rozsudku vyplýva, že nie je vyčerpaný predmet konania,

pretože sa rozhoduje len o základe predmetu konania. Z uvedeného dôvodu ho

z materiálneho hľadiska pre účely vyrubovania súdneho poplatku nemožno považovať ani

za rozhodnutie vo veci samej, pretože hoci sa právoplatne rozhodne o základe úplatného

nároku (či tu právo je alebo nie), konanie pokračuje a končí v poradí ďalším rozsudkom,

ktorým sa vyčerpá predmet konania.

32. V okolnostiach veci samotný neštandardný postup okresného súdu, teda taký,

ktorý nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľky, by v okolnostiach veci mohol znamenať to,

že by mohla byť znevýhodnená v dôsledku postupu okresného súdu, a to tým, že by musela

pri dovolaní proti konečnému rozsudku vo veci samej platiť poplatok za dovolanie ešte raz.

Takisto je potrebné zobrať do úvahy skutočnosť, že pokiaľ sa na odvolacom súde teda

za konanie súdu druhej inštancie pri rozhodovaní o opravnom prostriedku smerujúceho proti

medzitímnemu rozsudku súdny poplatok neplatí, pri dovolaní sa vyberá dvojnásobok

poplatku za konanie na jednej inštancii, čo v okolnostiach predstavuje 0. Nie je možné

argumentovať tým, že na prvej inštancii bol zaplatený súdny poplatok za návrh (a preto

treba vychádzať z poplatkovej povinnosti v konaní pred súdom prvej inštancie), pretože

v čase podania návrhu sťažovateľka nemohla vedieť, že súd prvej inštancie rozhodne

medzitýmnym rozsudkom, pričom zaplatený súdny poplatok sa vzťahuje na konanie

a rozhodnutie vo veci samej, teda okresný súd aj po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku

bude rozhodovať tak, aby vyčerpal celý predmet konania.

33. Ústavný súd po preskúmaní veci je nútený konštatovať, že závery okresného súdu

sú arbitrárne, prejavom formalistického postupu, ktorým sa za použitia sofistikovanej

argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť, ktorá v okolnostiach veci vyústila

až do odopretia prístupu k súdu (zastavenie konania o dovolaní sťažovateľky).

34. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, že dôvody, na ktorých je založené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (m. m. , ).

35. Ústavný súd už viackrát vo svojich rozhodnutiach vyslovil, že výklad

relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním v konečnom

dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane

z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania,

ktorý sa tejto ochrany domáha (napr. , ).

36. Ústavný súd na základe uvedených dôvodov považuje prístup okresného súdu

a odôvodnenie napadnutého uznesenia za prípad denegatio iustitie. Okresný súd sa

pri rozhodovaní danej veci neriadil zásadami právneho štátu a uprednostnil formalizmus

rozhodovania, ktorý povýšil nad zmysel súdnej ochrany, v rámci ktorej sa sťažovateľka

domáhala svojich práv, a čo malo za následok porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že

napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky

(bod 1 výroku nálezu).

37. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením okresného

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

38. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Okresný súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

V.

Trovy konania

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

Právny zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

40. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,

podanie sťažnosti (vykonané v roku 2020), vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 €.

Odmena za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) predstavuje sumu 177 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom

10,62 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 €, t. j. za dva úkony 375,24 €, ktoré

sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca je aj platcom dane z pridanej hodnoty,

zvyšujú o 20 %. Trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to

vyplýva zo súdneho spisu, predstavujú sumu 450,29 €. Ústavný súd preto úspešnej

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 450,29 € (bod 3 výroku nálezu).

41. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu