Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/5/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Miriam Kamenskej, členov senátu JUDr. Mariána Blahu a JUDr. Márie Kubincovej, PhD. v právnej veci žalobcu Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345 proti žalovanému Školský majetok, s. r. o., so sídlom Zacharovce 79, 979 01 Zacharovce, IČO: 45 703 795 o zaplatenie 11.274,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -184 zo dňa 4. októbra 2022, takto

rozhodol:

I. Odvolanie žalovaného proti tretej výrokovej vete rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -184 zo dňa 4. októbra 2022 o d m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -184 zo dňa 4. októbra 2022 v napadnutej prvej a v napadnutej druhej výrokovej vete p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.274,88 Eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.274,88 Eur od 16.12.2020 do zaplatenia, všetko v mesačných 1.000,- Eur splátkach splatných vždy do 15. dňa v mesiaci vopred žalobcovi pod stratou výhody splátok. V druhej výrokovej vete rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnej uplatnenej výške 100 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. V tretej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu v Rimavskej Sobote súdny poplatok za toto konanie vo výške 676,- Eur, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobou doručenou dňa 12.02.2021 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 22.549,76 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 01.10.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 17.01.2017 uzatvoril so žalovaným nájomnú zmluvu č. 02280/2016-PNZ-P40613/16.00 v znení dodatku č. 02535/2020-PNZ-P40613/16.01 zo dňa 20.07.2020, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli, že ročné nájomné za prenajatú poľnohospodársku pôdu od 01.01.2020 je pre jednotlivé katastrálne územia určené podľa vzorca RC=OVNxVYM, kde RC je ročné nájomné, OVN je obvyklá výška nájomného pre príslušné katastrálne územie zverejnená príslušným okresným úradom v danom kalendárnom roku a VYM je prenajatá výmera v príslušnom katastrálnom území. V zmysle čl. V. ods. nájomnej zmluvy sa žalovaný zaviazal platiť ročné nájomné v dvoch splátkach, a to k 30.09. a 15.12. kalendárneho roka, za ktorý sa nájom platí. Žalovaný neuhradil splátku nájomného za rok 2020 vo výške 11.274,88 Eur splatnú dňa 30.09.2020 a vo výške 11.274,88 Eur splatnú ku dňu 15.12.2020.

3. Rozsudkom č.k. -74 zo dňa 12.10.2021 súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete zastavil konanie ohľadne zaplatenia sumy 11.274,88 Eur s príslušenstvom, v druhej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.274,88 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.274,88 Eur od 16.12.2020 do zaplatenia, v tretej výrokovej vete rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania a v štvrtej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie vo výške 676,- Eur a rozsudok odôvodnil tým, že medzi stranami nebolo sporné, že v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 17.01.2017 bol dohodnutý ročný nájom za prenajaté pozemky vo výške 4.354,56 Eur. Strany však uzavreli dňa 20.07.2020 dodatok, predmetom ktorého bola aj zmena výšky nájomného tak, že od 01.01.2020 je ročné nájomné za prenajatú poľnohospodársku pôdu pre jednotlivé katastrálne územia určené podľa vzorca RC=OVNxVYM, kde RC je ročné nájomné, OVN je obvyklá výška nájomného pre príslušné katastrálne územie, zverejnená príslušným okresným úradom v danom kalendárnom roku VYM je prenajatá výmera v príslušnom katastrálnom území. Z uvedeného potom podľa súdu prvej inštancie vyplývalo, že žalovaný sa zaviazal platiť žalobcovi od 01.01.2020 ročné nájomné za prenajatú poľnohospodársku pôdu za rok 2020 spolu vo výške 22.549,76 Eur. Žalovaný však uhradil žalobcovi len sumu 11.274,88 Eur a keďže žalovaný dlhuje žalobcovi druhú splátku nájomného, ktorá bola splatná do 31.12.2020 vo výške 11.274,88 Eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie tejto sumy žalobcovi a pretože žalovaný sa nesplnením peňažného záväzku dostal do omeškania, priznal žalobcovi aj úroky z omeškania, ktoré si uplatnil počnúc dňom 16.12.2020, od kedy je žalovaný v omeškaní s úhradou druhej splátky nájomného.

4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. -101 zo dňa 24.03.2022 v spojení s opravným uznesením č.k. -275 zo dňa 15.02.2023 rozsudok súdu prvej inštancie č.k. -74 zo dňa 12.10.2021 v napadnutej druhej výrokovej vete a v závislej tretej a štvrtej výrokovej vete zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že súd prvej inštancie je povinný zaoberať sa dôvodnosťou nároku žalobcu nielen čo do základu, ale aj čo do výšky a brať zreteľ aj na obranu žalovaného, ktorý uviedol vlastné tvrdenia o výške pohľadávky žalobcu a podoprel ich aj dôkazmi a pretože žalovaný podľa účinne poprel tvrdenia žalobcu o výške jeho pohľadávky, a teda výška pohľadávky žalobcu je sporná, je potrebné doplniť dokazovanie a vyhodnotiť dôkazy v zmysle .

5. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že doplnil dokazovanie ďalšími listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, a to knihou odoslaných faktúr, protokolom o exporte odberateľských faktúr, písomnými vyjadreniami strán sporu, výpočtom obvyklej výšky nájomného zverejnenom na stránke Ministerstva pôdohospodárstva, výsluchom zástupcov strán sporu na pojednávaní a po takto doplnenom dokazovaní dospel k tomu záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná. Podľa súdu prvej inštancie z prehľadu úhrad a splátok zo dňa 28.01.2021 vyplýva, že žalovaný dlhuje žalobcovi nájomné za rok 2020 ku dňu 30.09.2020 vo výške 11 274,88 Eur a ku dňu 15.12.2020 vo výške 11.274,88 Eur, teda pôvodne žalovanú sumu 22.549,76 Eur. Nájomné za rok 2020 bolo žalovanému vyfakturované dvoma faktúrami, a to faktúrou č. 7200403351 s dátumom splatnosti 30.09.2020 na sumu 11.274,88 Eur a faktúrou č. 7200407006 splatnou 15.12.2020 na sumu 11.274,88 Eur. Upomienkou zo dňa 07.10.2020 žalobca žiadal uhradenie časti nájomného za rok 2020, ktoré bolo splatné dňom 30.09.2020 vo výške 11.274,88 Eur a upomienkou zo dňa 20.01.2021, ktoré bolo splatné dňom 15.12.2020 vo výške 11.274,88 Eur. Podľa súdu prvej inštancie z knihy faktúr vystavených dňa 24.08.2020 vyplýva, že faktúry sú číslované postupne, preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že faktúru č. 7200403351 žalobca dotvoril dodatočne, pretože táto figuruje na strane č. 7 knihy faktúr. Žalovaný uhradil jednu splátku z nájomného za rok 2020 vo výške 11.274,88 Eur dňa 11. 05. 2021, teda až v priebehu konania. Podľa súdu prvej inštancie jediným nesprávnym dokladom predloženým žalobcom je „inventarizácia pohľadávok“, z ktorej vyplýva, že nesplatenou je len faktúra č. 7200407006 na sumu 11.274,88 Eur splatná 15.12.2020, ako aj uznanie dlhu zo strany žalovaného. Súd prvej inštancie mal za to, že faktúra č. 7200403351 na sumu 11 274,88 Eur bola vystavená správne, bola zaevidovaná v účtovníctve, omylom nebola vygenerovaná „v inventarizácii pohľadávok“, ktorá bola doručená žalovanému a žalobca to odôvodňoval tým, že došlo k chybnému automatickému vygenerovaniu tohto podania, ktorý napriek nezaplatenej splátke nájomného za rok 2020 túto nezahrnul do výšky celkového dlhu, a preto jej uvedenie v tomto doklade absentuje. Žalovaný však v zmysle uzavretej nájomnej zmluvy každoročne platil nájomné v dvoch splátkach splatných k 30.09. a 15.12. každého roku, takto tomu bolo až do roku 2020, aj po roku 2020.

6. Súd prvej inštancie preto po doplnenom dokazovaní dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný a keďže žalovaný uhradil žalobcovi len jednu splátku nájomného za rok 2020 vo výške 11.274,88 Eur a druhá splátka nebola uhradená, zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy žalobcovi. Nakoľko žalovaný sa nesplnením peňažného záväzku dostal do omeškania, žalobcovi zároveň vznikol nárok na úrok z omeškania, ktorý si uplatnil počnúc dňom 16.12.2020, odkedy je žalovaný v omeškaní s úhradou druhej splátky nájomného a výška úroku z omeškania bola určená v zmysle a Nariadenia vlády SR č. .

7. Súd prvej inštancie povolil žalovanému splácať žalovanú sumu v mesačných splátkach 1.000,- Eur pod stratou výhody splátok, a to z dôvodu, že žalobca omylom vystavil pre žalovaného dva nesprávne doklady „inventarizáciu pohľadávok“ a „uznanie dlhu“ na sumy 11.274,88 Eur, čo spôsobilo čiastočne nesprávny postup pri úhrade faktúry žalovaným.

8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému.

9. Súd prvej inštancie podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov s poukazom na položku 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov rozhodol aj o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za toto konanie.

10. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie z odvolacích dôvodov podľa , , (ďalej len „“). Mal za to, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, eventuálne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

11. Podľa žalovaného k doplnenému dokazovaniu je potrebné uviesť, že listinné dôkazy predložené žalobcom, a to kniha odoslaných faktúr a protokol o exporte odberateľských faktúr nepreukazujú nič nové, čo by nebolo známe súdu prvej inštancie pred vydaním prvého rozsudku vo veci, len potvrdzujú to, že žalobca vystavil faktúru a aj ju poslal žalovanému, čo v tomto konaní žiadna zo strán nerozporovala. Písomné vyjadrenia strán sporu tak isto žiadnym spôsobom nepreukázali v konaní nič nové, len sa súd prvej inštancie oboznámil so skutočnosťami, ktoré tiež o.i. viedli odvolací súd k zrušeniu prvého rozsudku súdu prvej inštancie, pričom z obsahu týchto vyjadrení je zrejmé to, že žalobca v nich neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by podporil, resp. preukázal svoje tvrdenia a nárok v jeho žalobe a práve naopak, žalovaný má za to, že jeho odvolanie voči prvému rozsudku, ako aj vyjadrenia k vyjadreniam žalobcu posilnili obranu žalovaného voči žalobe. Vyjadrenie žalobcu na pojednávaní nemohlo priniesť nič v rámci dokazovania, nakoľko osoba, ktorá zastupovala žalobcu na pojednávaní, nebola v predmetnej veci vôbec zorientovaná a v podstate len v mene žalobcu zreplikovala žalobu, t.j. žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by preukázal svoj nárok. Iné dôkazy žalobca nepredložil, t.j. dôkazná situácia ostala rovnaká ako pred prvým vydaným rozsudkom.

12. K odvolacím dôvodom podľa , žalovaný uviedol, že počas konania predložil súdu prvej inštancie písomné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalobca evidoval ku koncu roka 2020 pohľadávku voči žalovanému vo výške 11.274,88 Eur a nie vo výške 22.549,76 Eur ako podal žalobu. Písomné dôkazy sú listiny, ktoré pripravil a aj zaslal spoločnosti žalovaného žalobca a jedná sa o upomienku zo dňa 20.01.2021 na sumu 11.274,88 Eur, uznanie dlhu na sumu 11.274,88 Eur a inventarizáciu pohľadávok žalobcu ku dňu 31.12.2020, kde žalobca evidoval voči žalovanému pohľadávku vo výške 11.274,88 Eur titulom nezaplatenej faktúry č. 7200407006 splatnej dňa 15.12.2020, z čoho jednoznačne vyplýva, že žalobca voči žalovanému ešte ku koncu roka 2020 evidoval výlučne jednu pohľadávku vo výške 11.274,88 Eur. Z uvedených písomností je potrebné poukázať na dôkaz „inventarizácia pohľadávok žalobcu ku dňu 31.12.2020“, pretože v zmysle platnej právnej úpravy povinnosť vykonania inventarizácie majetku, záväzkov a rozdielu majetku a záväzkov ukladá všetkým účtovným jednotkám § 6 ods. 3 Zákona o účtovníctve. Súd prvej inštancie sa však s týmito dôkazmi vo svojom rozsudku opätovne vôbec nevysporiadal.

13. Žalovaný poukázal na to, že so skutočnosťou, že žalobca pri vystavovaní predmetných dokladov postupoval presne podľa právnych predpisov, kde k takémuto postupu v prípade zistenia schodku vedú ustanovenia , , a o účtovníctve sa súd prvej inštancie vysporiadal len tak, že došlo k omylu na strane žalobcu. V zákone o účtovníctve je však ustanovená dôležitá povinnosť pre účtovné jednotky, t.j. aj pre žalobcu, že po vykonaní inventúry má zistiť stav bilancie obchodného vzťahu, v tomto prípade zo strany žalobcu schodok vo vzťahu k žalovanému a v prípade, ak k takému zisteniu dôjde, tak žalobca má povinnosť tento schodok riešiť všetkými dostupnými prostriedkami, čo žalobca aj urobil, a to vystavením uvedených účtovných dokladov, kde ako prvým nasledujúcim možným krokom je vystaviť písomný doklad o výške záväzku, resp. pohľadávky, kde musí byť uvedená aj výška. Žalovaný je presvedčený o tom, že žalobca reálne nepreukázal existenciu celej pohľadávky vo výške 22.549,76 Eur, ale len vo výške 11.274,88 Eur, ktorá však bola žalovaným zaplatená. Podľa žalovaného žalobca nemá skutočnú právnu argumentáciu a je si vedomý, že celý tento chaos spôsobil sám a celé toto konanie bolo vyprodukované jeho zmätočným a nekvalifikovaným postupom, kde koná absolútne v rozpore s ustanoveniami , pričom všetko pramení v zmätočnej zmluve o nájme, kde je nájom uvedený vo vzorci, t.j. nie číselným vyjadrením, a to tak, že sa má každý rok meniť, čím nedochádza k stabilnému právnemu vzťahu a nájomca v podstate nikdy nevie, že ktorý rok bude aká výška nájomného, čím dochádza touto zmätočnosťou k právnej neistote medzi zmluvnými stranami.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa žalovaný uviedol, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie opätovne absolútne nereflektuje na procesnú obranu žalovaného, kde sa s dôkazmi žalovaného, ako aj ustanoveniami vôbec nevysporiadal a ani sa s ním nezaoberal, čím došlo k jednostranným právnym úvahám v prospech žalobcu. Absolútne nie je zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal vo vzťahu k dôkazom predloženým žalovaným, pretože tieto v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú. Zároveň je potrebné uviesť, že tie nesprávne, resp. chybné doklady, ako ich opisuje súd prvej inštancie, sú účtovné doklady, ktoré mimochodom vystavil pre žalovaného sám žalobca, a teda sú záväzné dokonca až do súčasnej doby v zmysle , ktorému samozrejme podlieha aj žalobca a nejakým spôsobom až do súčasnej doby ani neboli opravené v účtovnej agende žalobcu a ani oznámené žalovanému nové doklady, ktoré by tieto akože omylom vystavené doklady v účtovnej agende opravili alebo nahrádzali, de facto do súčasnej doby platí v zmysle zákona o účtovníctve a o účtovnej závierke príslušného roka žalobcu stav na strane pohľadávok podľa inventarizácie pohľadávky, uznanie dlhu a upomienky voči žalovanému nárok len na sumu 11.274,88 Eur, t.j. suma, ktorá bola podľa čísla faktúry žalovaným aj vyplatená. Žalovaný poukázal aj na to, ako je zrejmé aj zo spisu, žalobca tieto doklady ako inventarizácia pohľadávok, uznanie dlhu a upomienku na sumu 11.274,88 Eur ani len nepredložil súdu prvej inštancie, čím je preukázané úmyselné zavádzanie súdu žalobcom a žalovaný má za to, že nie je prípustné a slušné, aby práve štátna organizácia niektoré podklady, ktoré zakladajú podstatu na úspešnosť podanej žaloby, súdu prvej inštancie predkladala a naopak podklady, resp. dôkazy, zámerne neposlal, nakoľko by žalobcom podanú žalobu vyvracali. Práve na základe týchto podkladov si obidve strany vo vzájomnom nájomnom alebo akomkoľvek obchodnom vzťahu potvrdzujú správnosť a úplnosť účtovných dokladov a údajov, výšku pohľadávok a záväzkov pre vypracovanie účtovnej závierky na konci účtovného obdobia. Podľa žalovaného je potrebné opätovne poukázať aj na nekorektné konanie žalobcu, keď je zrejmé, že celý tento chaos spôsobil žalobca a žiada, aby okrem pochybnej a zmätočnej istiny zaplatil žalovaný aj trovy konania a úrok z omeškania, čo považuje žalovaný absolútne za nespravodlivé.

15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na čl. V ods. 2 Nájomnej zmluvy a čl. II Dodatku zo dňa 20.07.2020 s tým, že v Dodatku bol dojednaný len spôsob určenia výšky nájomného, t.j. vzorec výpočtu ročného nájomného, do ktorého je potrebné zadať konkrétne údaje, a to obvyklú výšku nájomného pre príslušné katastrálne obdobie, zverejnené príslušným okresným úradom v príslušnom katastrálnom území a prenajatú výmeru a obvyklá výška nájomného za rok 2020 bola stanovená na 145,25 Eur/ ha a podľa zmluvy sa žalovanému prenajímala výmera 155,2579 ha. Ako dôkaz na toto tvrdenie žalobca označil a predložil prehľad výšky nájomného stiahnutého zo stránky Ministerstva hospodárstva. Listom zo dňa 26.03.2021 žalovaný požiadal o vyčíslenie výšky zostatku pohľadávky, nakoľko v inventarizácii bola výška pohľadávky k 31.12.2020 vo výške 11.274,88 Eur a v liste zo dňa 15.03.2021 vo výške 22.549,76 Eur. Žalovanému bolo zaslané vyjadrenie, že prišlo k chybnému automatickému vygenerovaniu daného podania, ktorý napriek nezaplatenej prvej splátky nájomného za rok 2020, túto nezahrnul do výšky dlhu a tým pádom jej uvedenie v danom podaní absentuje. Žalobca zasiela knihu faktúr, kde sú zaúčtované všetky faktúry vystavené dňa 24.08.2020, faktúry sú číslované postupne, čiže tvrdenie žalovaného, že faktúru č. 7200403351 musel žalobca dotvoriť dodatočne, nie je pravdivé. Žalobca poukázal na to, že v zmysle čl. V ods. 4 Nájomnej zmluvy neprevzatie faktúry nájomcom nie je dôvodom na nezaplatenie splátky nájomného dohodnuté v nájomnej zmluve. Podľa vyššie uvedeného nájomca si vedel vypočítať ročnú výšku nájomného, bol si vedomý, že nájom sa platí dvakrát do roka, a to k 30.09. a 15.12., faktúra č. 7200403351 mu bola doručovaná. V zmysle čl. VIII. Nájomnej zmluvy, ak je nájomca v omeškaní s platením nájomného alebo jednotlivých splátok, prenajímateľ má právo žiadať úroky z omeškania podľa a Nariadenia vlády č. . Žalobca má za to, že žaloba bola podaná dôvodne.

16. V odvolacej replike žalovaný konštatoval, že žalobca opätovne takmer žiadnym spôsobom sa nevyjadril ku skutočnostiam, ktoré boli uvedené v odvolaní. Jeho vyjadrenie smerovalo len k tomu, čo už bolo niekoľkokrát uvedené, že bola chybne vytvorená „inventarizácia pohľadávok“. Žalobca sa síce odvoláva na chybné vytvorenie dokumentu „inventarizácia pohľadávok“, avšak zabudol tiež uviesť, že takto chybne mali byť vygenerované všetky účtovné doklady ako upomienka, ako aj uznanie dlhu, ktoré zasielal žalovanému. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný uhradil pohľadávku, ktorú žalobca voči nemu evidoval a aj stále eviduje v zmysle svojho účtovníctva, nakoľko do dnešného dňa neboli doručené žalovanému iné účtovné doklady žalobcu, môže sa konštatovať, že žalovaný nárok žalobcu voči žalovanému nepreukazuje, resp. nemá oporu ani v účtovníctve samotného žalobcu. Čo sa týka vyjadrenia k tvorbe a výpočtu nájomného na podporu tvrdení o zmätočnosti zmluvy o nájme a sume jednotlivých nájmov poukazuje žalovaný na už predložené faktúry súdu za nájom za roky 2019, 2020 a 2021, tie isté parcely, a to faktúra č. 7190407118 za jednu splátku z dvoch rok 2019 vystavená dňa 11.2019 vo výške 2.260,01 Eur, faktúra č. 7200407006 na jednu splátku z dvoch rok 2020 vystavená dňa 16.11.2020 vo výške 11.274,88 Eur a faktúra č. 7200407006 za jednu splátku z dvoch rok 2021 vystavená dňa 22.11.2021 vo výške 8.333,31 Eur. Faktúry sú vystavované dvakrát ročne v rovnakej výške, čiže keď porovnáme nájomné za rok 2019 v celkovej výške 4.520,02 Eur s nájomným za rok 2020 v celkovej výške 22.549,76 Eur, tak je reálne, že výpočet nájomného mohol byť v zmysle tej zmätočnej zmluvy vo výške 11.274,88 Eur, tak ako to žalobca sám deklaroval, že žalobca ku koncu roka evidoval voči žalovanému len sumu vo výške 11.274,88 Eur, čo bolo potvrdené dokladmi vystavenými žalobcom, a to upomienka zo dňa 20.01.2021, uznanie dlhu, inventarizácia pohľadávok žalobcu ku dňu 31.12.2020. Zároveň žalovaný poukazuje aj na nečestné a nátlakové konanie žalobcu pri uzatváraní dodatku, na základe ktorého žalobca vystavil faktúry, sprievodným listom žalobca vyvíjal neprimeraný nátlak na žalovaného na uzatvorenie dodatku s tým, že ak žalovaný nebude v stanovenej lehote súhlasiť, žalobca pristúpi k ukončeniu nájomného vzťahu so žalovaným, čím došlo de facto k zničeniu podnikania žalovaného.

17. V odvolacej duplike žalobca uviedol, že trvá na všetkých doteraz zaslaných vyjadreniach a má za to, že žaloba bola podaná dôvodne.

18. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania ( ) a odvolacími dôvodmi ( ). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil ( ). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 09.03.2023, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici ( a , ).

19. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

20. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 17.01.2017 žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzatvorili Nájomnú zmluvu č. 02280/2016-PNZ-P40613/16.00, a to podľa II. časti o nájme poľnohospodárskych pozemkov. Predmetom nájmu podľa zmluvy boli pozemky v okrese Rimavská Sobota v kat. úz. Rimavská Sobota o celkovej výmere 155,2579 ha, účelom nájmu bolo poľnohospodárske využitie prenajímaných pozemkov pri prevádzkovaní podniku na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti za účelom rastlinnej a živočíšnej výroby a zmluva bola uzatvorená na dobu určitú do 31.10.2026. V čl. V. zmluvy zmluvné strany sa dohodli, že ročné nájomné za prenajaté pozemky je určené dohodou vo výške 4 354,56 Eur a žalovaný sa zaviazal platiť nájomné v dvoch splátkach a to k 30.09. a k 15.12. kalendárneho roka, keď súčasne sa strany dohodli, že žalobca medziročne zvýši nájomné za užívanie predmetu nájmu v danom roku a to o mieru inflácie vyhlásenej Štatistickým úradom SR za predchádzajúci rok.

21. Dňa 20.07.2020 strany uzavreli k nájomnej zmluve Dodatok č. 02535/2020-PNZ-P40613/16.01, ktorým sa dohodli aj na zmene ustanovenia nájomnej zmluvy o spôsobe určenia výpočtu nájomného za prenajaté pozemky tak, že od 01.01.2020 je ročné nájomné za prenajatú poľnohospodársku pôdu pre jednotlivé katastrálne územia určené podľa vzorca RC=OVNxVYM, kde RC je ročné nájomné, OVN je obvyklá výška nájomného pre príslušné katastrálne územie, zverejnená príslušným okresným úradom v danom kalendárnom roku VYM je prenajatá výmera v príslušnom katastrálnom území.

22. Faktúrou č. 7200403351 zo dňa 24.08.2020, s dátumom splatnosti 30.09.2020, žalobca fakturoval žalovanému podľa zmluvy PNZ-P40613/16.00 za rok 2020 splátku za nájom poľnohospodárskych pozemkov k 30.09.2020 sumu 11.274,88 Eur.

23. Faktúrou č. 7200407006 zo dňa 16.11.2020, s dátumom splatnosti 15.12.2020, žalobca fakturoval žalovanému podľa zmluvy PNZ-P40613/16.00 za rok 2020 splátku za nájom poľnohospodárskych pozemkov k 15.12.2020 sumu 11.274,88 Eur.

24. Podľa nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.

25. Podľa nájomca je povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania.

26. Podľa o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov v znení neskorších predpisov, nájomná zmluva o nájme pozemku na poľnohospodárske účely sa spravuje ustanoveniami o nájomnej zmluve, ak tento zákon neustanovuje inak; rovnako sa postupuje pri podnájme pozemku na poľnohospodárske účely.

27. Podľa o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov v znení neskorších predpisov, obvyklou výškou nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy pri prevádzkovaní podniku (ďalej len „“) sa na účely tohto zákona rozumie údaj o výške nájomného za 1 ha poľnohospodárskej pôdy, ktorý každoročne k 30. júnu za predchádzajúci rok zverejňuje príslušný okresný úrad pre každé katastrálne územie z údajov, ktoré zistí z evidencie dohodnutého a zaplateného nájomného podľa ako priemernú výšku nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy pri prevádzkovaní podniku.

28. Odvolanie je právny inštitút, ktorý pri súčasnom splnení všetkých zákonných podmienok, t.j. prípustnosti, včasnosti, oprávnenej osobe a náležitostí, umožňuje preskúmať rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie, ktoré mu predchádzalo. Pred rozhodnutím o odvolaní je tak odvolací súd povinný vyhodnotiť i to, či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné.

29. Osobitnou skutočnosťou, na ktorú sa podľa , viaže prípustnosť odvolania, je forma súdneho rozhodnutia, na základe čoho, ak to zákon nevylučuje, odvolanie je prípustné proti rozsudku súdu prvej inštancie a ak to zákon pripúšťa, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie. Rozsudkom súd podľa rozhoduje vo veci samej a podľa súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. Pod pojmom „vec sama“ treba z funkčného hľadiska vnímať rozhodnutia, ktoré sa týkajú merita veci, podstaty sporu, resp. samotného žalovaného nároku, a teda rozhodnutiami vo veci samej sú rozhodnutia, ktorými sa vyčerpá samotný predmet konania (napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 24.09.2020).

30. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie má formu rozsudku. V tretej výrokovej vete napadnutého rozsudku súd prvej inštancie podľa o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za toto konanie. Súdne poplatky sa v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 71/1192 Zb. vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, a teda rozhodovanie o súdnych poplatkoch, vrátane uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok, sleduje fiškálny záujem štátu, čo znamená, že rozhodovanie o súdnych poplatkoch nie je rozhodovaním vo veci samej, t.j. netýka sa toho, čo je žalobou požadované, a preto súdne rozhodnutie o povinnosti strany zaplatiť súdny poplatok má mať formu uznesenia.

31. Záver, že súdne rozhodnutie o povinnosti strany zaplatiť súdny poplatok má mať formu uznesenia, vyplýva aj z ustanovenia , podľa ktorého podľa tohto zákona, t.j. , koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania a sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Zmyslom uvedenej právnej úpravy je, aby o súdnych poplatkoch rozhodol v konečnom dôsledku súd prvej inštancie (vyšší súdny úradník a v prípade podania sťažnosti sudca súdu prvej inštancie), kedy už rozhodnutie sudcu nie je napadnuteľné odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom. Uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok je nepochybne rozhodovaním podľa , a to aj v prípade, že povinnosť zaplatiť súdny poplatok sa podľa ukladá žalovanému z dôvodu, že žalobca je od poplatku oslobodený a súd jeho žalobe vyhovel.

32. Pretože prípustnosť odvolania proti rozhodovaniu súdu prvej inštancie o súdnych poplatkoch je ex lege vylúčená, procesnú legitimáciu žalovaného na uplatnenie práva podať odvolanie proti tretej výrokovej vete napadnutého rozsudku nemohla zakladať ani nesprávna forma súdneho rozhodnutia a rovnako ju prípadne nemohla zakladať ani skutočnosť, že o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok nerozhodol vyšší súdny úradník, ale rozhodol sudca, a preto dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného proti tretej výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné podľa odmietnuť ako odvolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

33. Pre úplnosť veci odvolací súd udáva, že v ustanovení poskytuje ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia súdu o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie v zákonom predĺženej 3-mesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnuteľného rozhodnutia (obdobne: uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.12.2010, sp. zn. ). Ani súd tak nie je oprávnený priznať stranám viac procesných práv, ako im priznáva samotný zákon.

34. Pre úplnosť veci odvolací súd tiež udáva, že žalovaný neuviedol žiadne dôvody z akých považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie o poplatkovej povinnosti za nesprávne, t.j. neuviedol žiadne odvolacie dôvody a keďže podľa in fine na doplnenie odvolacích dôvodov súd odvolateľa nevyzýva, šlo by o vadu, pre ktorú by nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať, čo by podľa zakladalo ďalší dôvod na odmietnutie odvolania proti tretej výrokovej vete rozsudku súdu prvej inštancie.

35. Následne odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu prvej a druhej výrokovej vety z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie istiny 11.274,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11.274,88 Eur od 16.12.2020 do zaplatenia titulom úhrady splátky nájomného za rok 2020 podľa Nájomnej zmluvy č. 02280/2016-PNZ-P40613/16.00 zo dňa 17.01.2020 v znení Dodatku zo dňa 20.07.2020 a v konaní na súde prvej inštancie odvolací súd nezistil ani nesplnenie procesných podmienok.

36. Napadnutý rozsudok je v poradí druhým rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej, keď rozsudkom č.k. -74 zo dňa 12.10.2021 súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete zastavil konanie ohľadne zaplatenia sumy 11.274,88 Eur s príslušenstvom, v druhej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.274,88 Eur s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 11.274,88 Eur od 16.12.2020 do zaplatenia, v tretej výrokovej vete rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania a v štvrtej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť Slovenskej republike na účet Okresného súdu v Rimavskej Sobote zaplatiť súdny poplatok za toto konanie vo výške 676,- Eur.

37. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č.k. -101 zo dňa 24.03.2022 v spojení s opravným uznesením č.k. -275 zo dňa 15.02.2023 rozsudok súdu prvej inštancie č. k. -74 zo dňa 12.10.2021 v napadnutej druhej výrokovej vete a v závislej tretej a štvrtej výrokovej vete zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom konaní súdu prvej inštancie uložil zaoberať sa dôvodnosťou nároku žalobcu nielen čo do základu, ale aj čo do výšky a brať zreteľ aj na obranu žalovaného, ktorý uviedol vlastné tvrdenia o výške pohľadávky žalobcu a podoprel ich aj dôkazmi. Pretože žalovaný podľa účinne poprel tvrdenia žalobcu o výške jeho pohľadávky, a teda výška pohľadávky žalobcu bola sporná, súd prvej inštancie mal podľa rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov na toto sporné tvrdenie vykoná, dôkazy vyhodnotiť v súlade s a ustáliť, ktoré skutočnosti, resp. tvrdenia strán sú preukázané a ktoré nie. Pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie mal mať na zreteli, že hoci dohoda strán o nájomnom s účinnosťou od 01.01.2020 zodpovedá úprave výšky obvyklého nájomného podľa o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, dôvodnosť žalobou uplatneného nároku môže byť daná len vtedy, ak konkrétna výška nájomného za príslušný kalendárny rok 2020 bude hodnoverne preukázaná. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie mal tiež dbať na to, aby jeho odôvodnenie bolo presvedčivé a obsahovalo konkrétne skutkové a právne závery, vrátane myšlienkových postupov a úvah, na základe ktorých súd prvej inštancie k týmto záverom dospel.

38. Žalovaný mal v odvolaní za to, že doplnené dokazovanie knihou odoslaných faktúr, protokolom o exporte odberateľských faktúr, písomnými vyjadreniami strán sporu a vyjadrením žalobcu na pojednávaní nepreukázali v konaní nič nové a iné dôkazy, ktorými by preukázal, resp. podporil svoje tvrdenia a nároky, žalobca v rámci dokazovania nepredložil, t.j. dôkazná situácia ostala rovnaká ako pred prvým rozsudkom.

39. Odvolací súd už v uznesení č.k. -101 zo dňa 24.03.2022 v spojení s opravným uznesením č.k. -275 zo dňa 15.02.2023 uviedol, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nepopieral existenciu záväzkového vzťahu medzi stranami založeného Nájomnou zmluvou č. 02280/2016-PNZ-P40613/16.00 zo dňa 17.01.2017 v znení dodatku č. 02535/2020/PNZ-P40613/16.01 zo dňa 20.07.2020 a rovnako nerozporoval, že mu vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi nájomné za rok 2020. V konaní teda nebolo sporné, že od 01.01.2020 sa strany dohodli na zmene nájomného tak, že ročné nájomné za prenajatú poľnohospodársku pôdu pre jednotlivé katastrálne územia je určené podľa vzorca RC=OVNxVYM, kde RC je ročné nájomné, OVN je pre príslušné katastrálne územie, zverejnená príslušným okresným úradom v danom kalendárnom roku a VYM je prenajatá výmera v príslušnom katastrálnom území. Sporným však bolo, aké bolo v peňažnom vyjadrení nájomné za rok 2020, t.j. akú sumu nájomného za rok 2020 žalovaný mal žalobcovi plniť.

40. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že kniha faktúr, protokol o exporte odberateľských faktúr, písomné vyjadrenia strán sporu a vyjadrenie žalobcu na pojednávaní konanom na súde prvej inštancie dňa 13.09.2022 neboli dôkazmi spôsobilý preukázať dôvodnosť nároku žalobcu čo do výšky, t.j. preukázať, že vzhľadom na zmluvne dohodnutý vzorec určenia nájomného, nájomné za rok 2020 v peňažnom vyjadrení bolo v sume 22.549,76 Eur. Samotný súd prvej inštancie pritom z týchto dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil len knihu faktúr vystavených dňa 24.08.2020 s tým, že z nej vyplýva, že faktúry sú číslované postupne, preto nie je pravdivé tvrdenie žalovaného, že faktúru č. 7200403351 žalobca dotvoril dodatočne, pretože táto faktúra figuruje na strane č. 7 predloženej knihy faktúr, a teda súd prvej inštancie z knihy faktúr považoval za preukázané, že faktúru č. 7200403351 žalobca vystavil dňa 24.08.2020. Ani súd prvej inštancie však nevyhodnotil a ani odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako má kniha faktúr preukazovať tvrdenie žalobcu, že nájomné za rok 2020 v peňažnom vyjadrení bolo práve v sume 22.549,76 Eur. Kniha faktúr síce môže preukazovať, akú faktúru a kedy žalobca žalovanému vystavil, rovnako tieto skutočnosti môže preukazovať aj protokol o exporte odberateľských faktúr, avšak faktúra je len daňový, resp. účtovný doklad ( o dani z pridanej hodnoty), ktorému sa ani v súdnom konaní nemôže prikladať viac účinku než má. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu ešte nie je dôkazom o tom, že druhej zmluvnej strane vznikol záväzok zodpovedajúci cene, resp. sume, ktorá je fakturovaná. Nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že z knihy odoslaných faktúr vyplýva, že faktúry sú číslované postupne, a teda že faktúru č. 7200403351 žalobca skutočne vystavil dňa 24.08.2020, keďže v súdnom konaní len vystavenie a odoslanie faktúry je nepostačujúce na preukázanie skutočnosti, že suma, resp. cena, ktorá je fakturovaná, zodpovedá dohode strán o záväzku a jeho výške. V súdenej veci pritom sporná bola práve výška nájomného za rok 2020, teda nebolo sporné, že žalovaný mal povinnosť platiť žalobcovi nájomné za rok 2020, sporným bolo v akej výške. Dôvodnosť nároku žalobcu, tak ako ju konštatoval súd prvej inštancie, nemohla vyplývať ani z písomných vyjadrení strán sporu, resp. vyjadrenia žalobcu na pojednávaní, keďže každé tvrdenie strany musí byť podporené dôkazom, ktoré pravdivosť tohto tvrdenia preukáže, resp. vyvráti.

41. Odvolací súd však nesúhlasí so žalovaným, že dôkazná situácia zostala rovnaká ako pred prvým rozsudkom súdu prvej inštancie. Po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu totiž v podaní zo dňa 25.05.2022, elektronicky doručenom súdu prvej inštancie dňa 26.05.2022, žalobca uviedol, že v Dodatku č. 02535/2020-PNZ-P40613/16.01 zo dňa 20.07.2020 bol dojednaný len spôsob určenia výšky nájomného, t.j. vzorec výpočtu ročného nájomného, do ktorého je potrebné zadať konkrétne údaje, a to obvyklú výšku nájomného pre príslušné katastrálne územie, zverejnené príslušným okresným úradom v príslušnom katastrálnom území a prenajatú výmeru a za rok 2020 bola stanovená na 145,25 Eur/ha a podľa zmluvy sa žalovanému prenajímala výmera 155,2579 ha. Na toto tvrdenie žalobca v konštatovanom podaní ako dôkaz označil a predložil Prehľad výšky nájomného stiahnutý zo stránky Ministerstva pôdohospodárstva. Žalobca teda uviedol tvrdenie, prečo výška nájomného za rok 2020 mala byť celkom v sume 22.549,76 Eur a súčasne žalobca toto tvrdenie podporil aj dôkazom. Zo záznamu vyhotoveného technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku z pojednávania konaného na súde prvej inštancie dňa 13.09.2022, ako aj z písomnej zápisnice z tohto pojednávania, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie postupom podľa vykonal dokazovanie týmito listinnými nachádzajúcimi sa na č.l. 160 a č.l. 161 listinnej podoby spisu, čo súd prvej inštancie uviedol aj v ods. 6 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, ako toto podstatné skutkové tvrdenie žalobcu posúdil a rovnako neuviedol, ako vyhodnotil žalobcom predložený dôkaz, a preto podľa sa s nimi zaoberá odvolací súd.

42. Pojmovým znakom nájomnej zmluvy je prenechanie veci na dočasné užívanie za odplatu, t.j. nájomné. Zo žiadneho ustanovenia ako lex generalis, ani o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesov ako lex specialis nevyplýva, že pri nájme poľnohospodárskych pozemkov nájomné musí byť určené konkrétnou a najmä pevnou peňažnou sumou, a preto nájomná zmluva je platným právnym úkonom aj vtedy, ak strany určite a zrozumiteľne dohodnú spôsob určenia nájomného. V súdenej veci strany dohodli vzorec výpočtu pre určenie výšky nájomného, ktorý zodpovedá zákonnej úprave obvyklého nájomného za užívanie poľnohospodárskej pôdy pri prevádzkovaní podniku podľa , a preto odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že Zmluva je v časti dohody o nájomnom zmätočná.

43. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nečestné a nátlakové konanie žalobcu pri uzatváraní Dodatku s tým, že ak žalovaný nebude v stanovenej lehote súhlasiť so znením návrhu Dodatku, žalobca pristúpi k ukončeniu nájomného vzťahu so žalovaným, odvolací súd konštatuje, že skutočnosť, že nedošlo k dohode o zmene výšky nájomného bola v čl. VII. bod 2 písm. e) Zmluvy stranami dohodnutá ako dôvod, pre ktorý žalobca môže od zmluvy odstúpiť. Odvolací súd tiež udáva, že , ani prípadnú absenciu dohody o výške nájomného nesankcionujú neplatnosťou nájomnej zmluvy, a teda ak by sa aj strany neboli dohodli inak, podľa in fine by žalovanému zo zákona svedčala povinnosť platiť obvyklé nájomné, čo by opäť predstavovalo nájomné tak, ako spôsob jeho určenia bol stranami zmluvne dohodnutý. Odvolací súd je preto toho názoru, že pri dohode strán na určení spôsobu určenia výšky nájomného nešlo o zmätočnosť, ani právnu neistotu.

44. Potom, keďže podľa Zmluvy žalobca prenajímal žalovanému pozemky v celkovej výmere 155,2579 ha a keďže zo žalobcom predloženého prehľadu obvyklej výšky nájomného bolo preukázané, že výška nájomného pre príslušné katastrálne územie zverejnená príslušným okresným úradom v danom kalendárnom roku, t.j. zverejnená Okresným úradom Rimavská Sobota pre katastrálne územie Rimavská Sobota k 30.06.2020 za predchádzajúci rok 2019 bola 145,25 Eur/ha, žalobcom požadované nájomné za rok 2020 celkom v sume 22.549,76 Eur zodpovedalo dohode strán o spôsobe určenia nájomného a pretože žalovaný zaplatil žalobcovi len jednu splátku nájomného v sume 11.274,88 Eur, žaloba žalobcu titulom úhrady ďalšej splátky v sume 11.274,88 Eur bola dôvodná.

45. Pokiaľ žalovaný v konaní na súde prvej inštancie uvádzal, že v zmysle platnej právnej úpravy žalobca ako účtovná jednotka mal povinnosť vykonať inventarizáciu a z účtovných dokladov vyplýva, že žalobca ku dňu 31.12.2020 neevidoval proti žalovanému pohľadávku v celkovej výške 22.549,76 Eur, ale iba vo výške 11.274,88 Eur, pričom opäť ide o tvrdenia, s ktorými sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal, odvolací súd udáva, že účelom tohto civilného sporového konania nebolo vyhodnotiť, či a ako si žalobca ako účtovná jednotka plnil svoje povinnosti v zmysle o účtovníctve. Pre toto súdne konanie bolo podstatné a rozhodujúce, že žalobca preukázal existenciu záväzkového vzťahu medzi stranami založeného nájomnou zmluvou v znení dodatku, keď zmluvy vo všeobecnosti patria k právnym úkonom, z ktorých podľa vznikajú záväzky a skutočnosť, či a ako žalobca tento svoj záväzok evidoval v zmysle ustanovení o účtovníctve, bola pre toto súdne konanie irelevantná. Účelom tohto súdneho konania nebolo sankcionovať žalobcu za prípadné nedostatočné plnenie povinností v zmysle o účtovníctve. Povinnosť inventarizovať záväzky podľa , vrátane povinnosti viesť účtovníctvo preukázateľne a vykonať inventarizáciu podľa , keď inventarizáciou účtovná jednotka podľa tiež overuje, či stav záväzkov a rozdielu záväzkov v účtovníctve zodpovedá skutočnosti, sú bez právnej relevancie vo vzťahu k tomu, či účtovná jednotka ako strana súdneho konania dostatočne splní svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. V súdenej veci žalobca splnil povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť o výške nájomného za rok 2020 v rozsahu, ktorý viedol súdy k záveru, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi splátku nájomného v sume 11.274,88 Eur.

46. K námietke žalovaného v odvolaní, že je nespravodlivé, aby platil aj úrok z omeškania a trovy konania, odvolací súd udáva, že odvolací súd je podľa viazaný odvolacími dôvodmi, a teda vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie posudzuje výlučne v kontexte odvolateľom uvedených a obsahovo vymedzených odvolacích dôvodov. Ak však k rozhodnutiu o úroku z omeškania, ktorý má charakter príslušenstva pohľadávky a k rozhodnutiu o náhrade trov konania, o ktorých súd prvej inštancie rozhodoval podľa pomeru úspechu vo veci v tomto rozsahu, žalovaný v odvolaní len všeobecne a bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností súdenej veci uviedol, že považuje za nespravodlivé, aby ich platil, šlo o nedostatočnú odvolaciu argumentáciu a v tomto rozsahu sa odvolací súd nemal na akom podklade zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozsudku, pričom v zmysle zákonnej dikcie in fine platí, že na doplnenie odvolacích dôvodov súd odvolateľa nevyzýva (podporne: uznesenie Ústavného súdu SR z 05.11.2019, sp. zn. ).

47. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v prvej výrokovej vete vo veci samej, ako aj v závislej druhej výrokovej vete o náhrade trov konania, je vecne správny, preto ho podľa potvrdil.

48. Pre úplnosť veci odvolací súd ešte udáva, že v súlade s odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t.j. predmet odvolacieho konania je daný a vymedzený obsahom rozhodnutia súdu prvej inštancie vysloveným vo výroku napadnutého rozhodnutia a z toho vyplývajúceho rozsahu, v akom odvolateľ rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda, a preto ak súd prvej inštancie nerozhodne v napadnutom rozhodnutí o celom predmete konania, resp. niektorej časti predmetu konania, nejde o vadu procesnej podmienky, na ktorú by odvolací súd mal podľa prihliadať. O vadu procesnej podmienky, na ktorú by mal odvolací súd prihliadať, aj keď nebola v odvolacích dôvodoch uplatnená, by šlo len v prípade rozhodnutia ultra petit, ku čomu však v súdenej veci nedošlo.

49. Pre úplnosť veci odvolací súd tiež udáva, že vyhodnocoval iba tie námietky a argumenty, ktoré mali význam pre rozhodnutie a zostali sporné (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.03.2005).

50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa , a a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

51. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).