Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 90/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , podnikajúceho pod obchodným

menom – LAMAX, Partizánska 205/2A, Vígľaš, IČO 36870994, zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Kašubu, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. októbra 2017 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 12. decembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla

2019 doručená ústavná sťažnosť , , ,

, podnikajúceho pod obchodným menom – LAMAX, Partizánska

205/2A, Vígľaš, IČO 36870994 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 2. novembra 2016 zaviazal sťažovateľa

ako žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 937,50 € spolu s 10 % ročným

úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 1. apríla 2011 do zaplatenia a zároveň priznal

žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 20. decembra 2016 v zákonom

stanovenej lehote mailom odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a f)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“). V predmetnom odvolaní sťažovateľ uviedol len odvolacie dôvody v súlade s ich

znením uvedeným v , , , , a bez toho, aby ozrejmil,

v čom napadnutý rozsudok, prípadne postup okresného súdu považuje za nesprávny.

4. Následne sťažovateľ 29. decembra 2016 doručil okresnému súdu v listinnej forme

odvolanie v znení, v akom ho zaslal okresnému súdu mailom 20. decembra 2016.

Sťažovateľ okresnému súdu 29. decembra 2016 zároveň v listinnej forme doručil

aj pôvodné odvolanie doplnené o argumentáciu, v čom rozsudok a postup okresného súdu

považuje za nesprávny.

5. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 386 písm. d)

odmietol a zároveň priznal žalobcovi proti sťažovateľovi ako žalovanému nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd napadnutým uznesením v súlade s odmietol.

7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že „... neznemožňuje

odvolateľovi doplniť odôvodnenie svojho odvolania tak ako to aplikoval Krajský súd

v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 31.10.2017 č. k. -142, pretože

v takom prípade by nemali význam žiadne ďalšie písomné podania odvolateľa v odvolacom

konaní a ani pojednávanie v odvolacom konaní. Takúto koncentráciu zaviedol výslovne

len v prípade dovolania a dovolacieho konania, keď na rozdiel od odvolacieho konania

v a v ustanovil, ako musí dovolateľ vymedziť dovolací

dôvod. V odvolacom konaní nemá takéto ustanovenie obsahujúce vymedzenie

odvolacieho dôvodu v lehote na podanie odvolania“. Tým, že krajský súd neprihliadol

na doplnené odvolanie sťažovateľa, podľa jeho názoru porušil jeho základné právo podľa

a právo podľa dohovoru, a teda svojím konaním mu odňal

právo konať pred súdom.

8. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, k čomu v zásadnom uvádza, že ho považuje „za nedostatočne odôvodnené

vo vzťahu k dovolacím dôvodom a argumentom sťažovateľa uvedených v dovolaní, a teda

porušujúce právo sťažovateľa ako dovolateľa na spravodlivý proces a jeho ústavné právo

na súdnu ochranu, pričom opomenul aj najnovšiu judikatúru NS SR, a to napr. uznesenie

NS SR sp. zn. zo dňa 27.02.2018 pripúšťajúce tzv. blanketové dovolanie aj

podľa .“.

9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. decembra 2018 č. k.

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.10.2017 č. k.

142 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa

12. decembra 2018 č. k. a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 31.10.2017 č. k. -142 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu

v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

12. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ), a preto ich namietané porušenie možno

preskúmavať spoločne.

17. Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha

(odvolací návrh).

18. Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno

meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

19. Podľa ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej

inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch

neodstránenia vád odvolania. Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

20. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti

podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

21. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského

súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd neprihliadol na jeho doplnené

odvolanie podané po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania, v ktorom sťažovateľ

uviedol odvolacie dôvody v súlade s ich znením uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), b), c),

d), e) a f) a v ktorom zároveň na rozdiel od pôvodného odvolania podaného v zákonom

stanovenej lehote ozrejmil, v čom rozsudok a postup okresného súdu považuje

za nesprávny, a následne odmietol odvolanie sťažovateľa podľa napriek

tomu, že k takému postupu nemal krajský súd podľa názoru sťažovateľa splnené zákonom

stanovené podmienky.

22. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto

ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by

nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté

rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

23. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich

a dohovorom garantovaných práv napadnutým uznesením krajského súdu. Úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti bolo posúdiť, či medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku okresného súdu z dôvodu podľa , a sťažovateľom označeným

základným právom podľa a právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by po eventuálnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené

dôvody na vyslovenie ich porušenia.

24. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým odmietol odvolanie

sťažovateľa, v podstatnom uviedol:

„16. Žalovaný v prejednávanej veci prevzal rozsudok dňa 05.12.2016. Posledný deň

na podanie odvolania tak uplynul dňa 20.12.2016, kedy žalovaný včas doručil okresnému

súdu odvolanie elektronickou formou bez autorizácie. V zmysle

elektronické podanie odvolania dodatočne riadne doručil okresnému súdu v lehote 10 dní

v listinnej podobe. Odvolací súd preto vyhodnotil odvolanie žalovaného ako včas podané.

Po preskúmaní jeho obsahu zistil, že neobsahuje žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré

žalovaný považuje rozhodnutie okresného súdu za nesprávne a ktoré sú v zmysle

podstatnou náležitosťou odvolania

17. Žalovaný v prejednávanej veci uviedol v odvolaní iba všeobecné odvolacie

dôvody, uvedené v písm. b), d), e), f), g) a h). Tieto odvolacie dôvody,

vymenované v , predstavujú všeobecné vymedzenie dôvodov,

pre ktoré sa sporová strana môže domáhať preskúmania rozhodnutia súdu prvej inštancie...

Dôvody odvolania uvedené v zákone však samy o sebe nie sú postačujúcim vymedzením

dôvodu, pre ktorý sa odvolanie napáda, pokiaľ nie sú špecifikované konkrétnymi skutkovými

okolnosťami prípadu...

19. je procesnou normou, ktorá v porovnaní s Občianskym

súdnym poriadkom kladie podstatne väčší dôraz na aktivitu sporových strán. Za účinnosti

súd v prípade, kedy nebolo zrejmé, aké konkrétne odvolacie

dôvody má odvolateľ na mysli, pretože iba prepísal všeobecné odvolacie dôvody zo zákona,

vyzval odvolateľa na ich doplnenie. Tento postup bol odrazom skutočnosti, že iba uvedenie

všeobecných odvolacích dôvodov nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol

o odvolaní rozhodnúť a preto súd vyzýval odvolateľa na doplnenie konkrétnych odvolacích

dôvodov. V zmysle kogentného ustanovenia veta posledná už súd na

doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, preto odvolací súd posudzuje iba tie dôvody, ktoré

uvedie odvolateľ sám z vlastnej iniciatívy vo včas podanom odvolaní. Iné vady odvolania,

ktoré majú odstrániteľný charakter (napríklad absencia označenia sporu, rozsah odvolania,

prípadne odvolací návrh alebo podpis odvolateľa) súd naďalej v zmysle

odstraňuje prostredníctvom výzvy na doplnenie chýbajúcich náležitostí. V prípade, kedy

v odvolaní chýbajú konkrétne odvolacie dôvody, však takýto postup súdu nie je prípustný.

20. Žalovaný ku dňu uplynutia lehoty na odvolanie ďalšie odvolacie dôvody

nedoplnil. Až 29.12.2016, po uplynutí odvolacej lehoty, doručil zároveň s odvolaním

podaným v listinnej podobe aj podanie, rovnako označené ako odvolanie, v ktorom už

uviedol konkrétne odvolacie dôvody. Konkretizoval, ktorý procesný postup súdu považoval

za nesprávny, uviedol ktoré dôkazy podľa neho okresný súd nevykonala a namietol, že

okresný súd nesprávne vyhodnotil postavenie žalovaného ako podnikateľa. V zmysle § 365

ods. 3 však možno odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie meniť a dopĺňať iba

do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Na odvolacie dôvody, ktoré žalovaný doručil

deväť dní po uplynutí lehoty na podanie odvolania už odvolací súd prihliadnuť nemohol,

preto sa správnosťou tvrdení žalovaného v odvolaní doplnenom po uplynutí odvolacej

lehoty nezaoberal.

21. Keďže z odvolania, doručeného okresnému súdu pred uplynutím odvolacej lehoty

nebolo zrejmé, ktorý konkrétny odvolací dôvod z odvolacích dôvodov prípustných v zmysle

chcel žalovaný uplatniť, a teda o čom má odvolací súd

rozhodovať, malo odvolanie vadu, pre ktorú nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať.

Žalovaný sa pokúsil odstrániť túto vadu doplnením odvolacích dôvodov v podaní, ktoré však

doručil po uplynutí lehoty na podanie odvolania, preto k nemu odvolací súd nemohol

prihliadnuť. Odvolací súd preto postupoval v zmysle a odvolanie, ktoré

nemalo zákonom vyžadované náležitosti, odmietol.“

25. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní. Takýmto

predpisom je v posudzovanej veci .

26. Krajský súd v napadnutom uznesení podrobne vysvetlil, prečo je odvolanie

sťažovateľa doručené súdu v zákonom stanovenej lehote potrebné odmietnuť podľa § 386

písm. d) , teda z dôvodu, že nemá náležitosti požadované zákonom, keďže sťažovateľ

v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote síce uviedol odvolacie dôvody v súlade

s ich znením uvedeným v , avšak nešpecifikoval konkrétne dôvody, teda

konkrétne okolnosti prípadu, ktoré by mali byť predmetom odvolacieho prieskumu

vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Bližšiu špecifikáciu odvolacích

dôvodov síce sťažovateľ doplnil podaním po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania

vzneseného v zákonnej lehote na jeho podanie, avšak odvolací súd na podanie, v ktorom

sťažovateľ rozpracoval odvolacie dôvody a ktoré mu bolo doručené po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty, s poukazom na a neprihliadol.

27. Ústavný súd konštatuje, že iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov

v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp.

uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie

konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania

spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Ústavný súd zároveň

dodáva, že relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie

chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu

a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich

preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. V okolnostiach daného prípadu tak

na odmietnutie odvolania sťažovateľa z dôvodu, že toto odvolanie nemalo náležitosti podľa

, v dôsledku čoho nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať, boli splnené

všetky náležitosti na danú vec sa vzťahujúceho procesnoprávneho predpisu.

28. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, )

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

uznesenie krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti,

a preto v príčinnej súvislosti s ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom

označených práv, v nadväznosti na čo ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa po jej

predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

30. Sťažovateľova argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie smerujúce proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu odmietnuté ako neprípustné podľa , sa sústreďuje

primárne na arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu spočívajúcu

v jeho nedostatočnom vysporiadaní sa s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v dovolaní.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

je v rozpore s iným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára

2018, ktoré pripúšťa tzv. blanketové dovolania (sťažovateľ mal zrejme na mysli blanketové

odvolania, pozn.) aj podľa .

31. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. vyslovil, že „Súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.

32. V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že podľa konštantnej

judikatúry posudzuje napadnuté rozhodnutie iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

uznesenia s (m. m. , ).

33. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených

článkov a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný

súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú

konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozhodnutia.

34. Sťažovateľ v uplatnenom dovolaní formuloval dovolací dôvod podľa § 420

písm. f) , podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naplnenie uplatneného dovolacieho

dôvodu videl sťažovateľ v tom, že krajský súd neprihliadol na jeho podanie, ktoré bolo

podané po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania a v ktorom konkretizoval

jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré všeobecne uviedol v odvolaní podanom v 10-dňovej

zákonom stanovenej lehote, a jeho odvolanie odmietol. Podľa názoru sťažovateľa

prezentovaného v dovolaní krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím, ktorým odmietol

jeho odvolanie, rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov. Ako príklad

sťažovateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. .

35. K uvedenej námietke najvyšší súd v napadnutom uznesení (s. 5) v zásadnom

uviedol:

„12. Dovolací súd z odvolania dovolateľa došlého súdu prvej inštancie 20. decembra

2016 konštatoval, že toto odvolanie len všeobecne vymenuváva dôvody odvolania uvedené

v ust. bez akejkoľvek konkretizácie, t. j. v čom vidí v konaní súdu prvej

inštancie za nesprávne.

13. Dovolateľ dňa 29. decembra 2016 doručil súdu prvej inštancie okrem listinnej

podoby odvolania podaného v elektronickej podobe 20. decembra 2016 (č. 1. 119) aj

podanie - odvolanie, ktoré dovolateľ podal na Okresnom súde Zvolen 29. decembra 2016

(č. 1. 121), v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie.

14. Podľa ust. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie

možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

15. Dovolací súd preto konštatoval, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo

k procesnej vade podľa ust. , ktorá by založila prípustnosť dovolania

žalovaného, pretože odvolanie dovolateľa nemalo náležitosti podľa ust. a pre

tieto vady odvolania nemohol odvolací súd v odvolacom konaní pokračovať a vecne správne

rozhodol, keď odvolanie žalovaného podľa ust. odmietol.

16. Dovolací súd záverom dodáva, že dovolateľ sa odvoláva na ustálenú judikatúru

všeobecných súdov - rozsudok NS SR sp. zn. , ktorá je v predmetnej veci

irelevantná, nakoľko v roku 2005 sa rozhodovalo podľa iného zákona (Občiansky súdny

poriadok). striktne ukladá v ust. , že dopĺňať

alebo meniť dôvody odvolania je prípustné len do konca lehoty na odvolanie. Podľa ust.

súd prvej inštancie vyzýva odvolateľa na odstránenie odstrániteľných

vád, súd však nevyzýva odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, čo je rozdielne

v porovnaní s ust. “

36. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľa spochybňujúcu kvalitu jeho odôvodnenia nevyhodnotil

ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd

nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v .

37. V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu

úpravu týkajúcu sa opravného prostriedku – dovolania [ ] a vo vzťahu

k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší

súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení

uvádzaných v dovolaní. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť

dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia

a rozhodol o odmietnutí dovolania bez jeho vecného preskúmania. Na odmietnutie

dovolania najvyšším súdom tak boli splnené všetky náležitosti relevantného

procesnoprávneho predpisu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepopiera účel

ani podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

38. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej má byť napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu v rozpore s iným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. februára 2018, ktoré pripúšťa tzv. blanketové odvolanie, ústavný súd zhodne

s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť, účelnosť

výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom a rovnako tak ústavný súd

nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd

zároveň dodáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ v ústavnej

sťažnosti, sa týka procesnej situácie, keď odvolateľ podá blanketové odvolanie, t. j.

odvolanie bez toho, aby v ňom uviedol akýkoľvek odvolací dôvod – ide teda o situáciu

odlišnú od situácie sťažovateľa, ktorý v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote

všeobecne uviedol odvolacie dôvody, avšak bez bližšej špecifikácie konkrétnych

skutkových okolností prípadu. Z uvedeného dôvodu je záver vyslovený v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. februára 2018, na ktorý sťažovateľ

v ústavnej sťažnosti poukazuje, pre sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu irelevantný.

39. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa

s názorom najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama osebe

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej

judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom

na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

40. Vo všeobecnosti platí, že ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa

nie je možné vyhovieť, ak namietaným postupom všeobecného súdu

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že ústavnou sťažnosťou napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle

či arbitrárnosti, a preto v príčinnej súvislosti s ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu

sťažovateľom označených práv, v nadväznosti na čo ústavný súd ústavnú sťažnosť

sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2019

Miroslav Duriš predseda senátu