Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 281 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (296)IV. ÚS 90/2019
PDF · 508.73 KB
No categories available
IV. ÚS 90/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , podnikajúceho pod obchodným
menom – LAMAX, Partizánska 205/2A, Vígľaš, IČO 36870994, zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Kašubu, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 115/2017 z 31. októbra 2017 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 23/2018 z 12. decembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2019 doručená ústavná sťažnosť , , ,
, podnikajúceho pod obchodným menom – LAMAX, Partizánska
205/2A, Vígľaš, IČO 36870994 (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 43 Cob 115/2017 z 31. októbra 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Obdo 23/2018 z 12. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Cb 23/2013 z 2. novembra 2016 zaviazal sťažovateľa
ako žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 937,50 € spolu s 10 % ročným
úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 1. apríla 2011 do zaplatenia a zároveň priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
3. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 20. decembra 2016 v zákonom
stanovenej lehote mailom odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a f)
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„CSP“). V predmetnom odvolaní sťažovateľ uviedol len odvolacie dôvody v súlade s ich
znením uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) a f) CSP bez toho, aby ozrejmil,
v čom napadnutý rozsudok, prípadne postup okresného súdu považuje za nesprávny.
4. Následne sťažovateľ 29. decembra 2016 doručil okresnému súdu v listinnej forme
odvolanie v znení, v akom ho zaslal okresnému súdu mailom 20. decembra 2016.
Sťažovateľ okresnému súdu 29. decembra 2016 zároveň v listinnej forme doručil
aj pôvodné odvolanie doplnené o argumentáciu, v čom rozsudok a postup okresného súdu
považuje za nesprávny.
5. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľa podľa § 386 písm. d)
CSP odmietol a zároveň priznal žalobcovi proti sťažovateľovi ako žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením v súlade s § 447 písm. c) CSP odmietol.
7. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že „... CSP neznemožňuje
odvolateľovi doplniť odôvodnenie svojho odvolania tak ako to aplikoval Krajský súd
v Banskej Bystrici vo svojom uznesení zo dňa 31.10.2017 č. k. 43Cob/115/2017-142, pretože
v takom prípade by nemali význam žiadne ďalšie písomné podania odvolateľa v odvolacom
konaní a ani pojednávanie v odvolacom konaní. Takúto koncentráciu CSP zaviedol výslovne
len v prípade dovolania a dovolacieho konania, keď na rozdiel od odvolacieho konania
v § 431 ods. 2 CSP a v § 432 ods. 2 CSP ustanovil, ako musí dovolateľ vymedziť dovolací
dôvod. V odvolacom konaní CSP nemá takéto ustanovenie obsahujúce vymedzenie
odvolacieho dôvodu v lehote na podanie odvolania“. Tým, že krajský súd neprihliadol
na doplnené odvolanie sťažovateľa, podľa jeho názoru porušil jeho základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda svojím konaním mu odňal
právo konať pred súdom.
8. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, k čomu v zásadnom uvádza, že ho považuje „za nedostatočne odôvodnené
vo vzťahu k dovolacím dôvodom a argumentom sťažovateľa uvedených v dovolaní, a teda
porušujúce právo sťažovateľa ako dovolateľa na spravodlivý proces a jeho ústavné právo
na súdnu ochranu, pričom opomenul aj najnovšiu judikatúru NS SR, a to napr. uznesenie
NS SR sp. zn. 6Cdo 175/2017 zo dňa 27.02.2018 pripúšťajúce tzv. blanketové dovolanie aj
podľa CSP.“.
9. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. decembra 2018 č. k. 5Obdo/23/2018
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.10.2017 č. k. 43Cob/115/2017-
142 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
12. decembra 2018 č. k. 5Obdo/23/2018 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 31.10.2017 č. k. 43Cob/115/2017-142 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu
v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
16. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
17. Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh).
18. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
19. Podľa § 373 ods. 1 CSP ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej
inštancie vyzve odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch
neodstránenia vád odvolania. Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.
20. Podľa § 386 písm. d) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak nemá náležitosti
podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
21. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením krajského
súdu malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd neprihliadol na jeho doplnené
odvolanie podané po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania, v ktorom sťažovateľ
uviedol odvolacie dôvody v súlade s ich znením uvedeným v § 365 ods. 1 písm. a), b), c),
d), e) a f) CSP a v ktorom zároveň na rozdiel od pôvodného odvolania podaného v zákonom
stanovenej lehote ozrejmil, v čom rozsudok a postup okresného súdu považuje
za nesprávny, a následne odmietol odvolanie sťažovateľa podľa § 386 písm. d) CSP napriek
tomu, že k takému postupu nemal krajský súd podľa názoru sťažovateľa splnené zákonom
stanovené podmienky.
22. Ústavný súd zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov,
ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto
ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. US 27/04, I. US 74/05). Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť zákonnosť, mohol by
nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade, ak by bolo napadnuté
rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
23. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou
a dohovorom garantovaných práv napadnutým uznesením krajského súdu. Úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti bolo posúdiť, či medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku okresného súdu z dôvodu podľa § 386 písm. d) CSP, a sťažovateľom označeným
základným právom podľa ústavy a právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by po eventuálnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené
dôvody na vyslovenie ich porušenia.
24. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým odmietol odvolanie
sťažovateľa, v podstatnom uviedol:
„16. Žalovaný v prejednávanej veci prevzal rozsudok dňa 05.12.2016. Posledný deň
na podanie odvolania tak uplynul dňa 20.12.2016, kedy žalovaný včas doručil okresnému
súdu odvolanie elektronickou formou bez autorizácie. V zmysle § 125 ods. 2 CSP
elektronické podanie odvolania dodatočne riadne doručil okresnému súdu v lehote 10 dní
v listinnej podobe. Odvolací súd preto vyhodnotil odvolanie žalovaného ako včas podané.
Po preskúmaní jeho obsahu zistil, že neobsahuje žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré
žalovaný považuje rozhodnutie okresného súdu za nesprávne a ktoré sú v zmysle § 363 CSP
podstatnou náležitosťou odvolania
17. Žalovaný v prejednávanej veci uviedol v odvolaní iba všeobecné odvolacie
dôvody, uvedené v § 365 ods. 1 CSP písm. b), d), e), f), g) a h). Tieto odvolacie dôvody,
vymenované v Civilnom sporovom poriadku, predstavujú všeobecné vymedzenie dôvodov,
pre ktoré sa sporová strana môže domáhať preskúmania rozhodnutia súdu prvej inštancie...
Dôvody odvolania uvedené v zákone však samy o sebe nie sú postačujúcim vymedzením
dôvodu, pre ktorý sa odvolanie napáda, pokiaľ nie sú špecifikované konkrétnymi skutkovými
okolnosťami prípadu...
19. Civilný sporový poriadok je procesnou normou, ktorá v porovnaní s Občianskym
súdnym poriadkom kladie podstatne väčší dôraz na aktivitu sporových strán. Za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku súd v prípade, kedy nebolo zrejmé, aké konkrétne odvolacie
dôvody má odvolateľ na mysli, pretože iba prepísal všeobecné odvolacie dôvody zo zákona,
vyzval odvolateľa na ich doplnenie. Tento postup bol odrazom skutočnosti, že iba uvedenie
všeobecných odvolacích dôvodov nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol
o odvolaní rozhodnúť a preto súd vyzýval odvolateľa na doplnenie konkrétnych odvolacích
dôvodov. V zmysle kogentného ustanovenia § 373 ods. 1 veta posledná CSP už súd na
doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, preto odvolací súd posudzuje iba tie dôvody, ktoré
uvedie odvolateľ sám z vlastnej iniciatívy vo včas podanom odvolaní. Iné vady odvolania,
ktoré majú odstrániteľný charakter (napríklad absencia označenia sporu, rozsah odvolania,
prípadne odvolací návrh alebo podpis odvolateľa) súd naďalej v zmysle § 373 ods. 1 CSP
odstraňuje prostredníctvom výzvy na doplnenie chýbajúcich náležitostí. V prípade, kedy
v odvolaní chýbajú konkrétne odvolacie dôvody, však takýto postup súdu nie je prípustný.
20. Žalovaný ku dňu uplynutia lehoty na odvolanie ďalšie odvolacie dôvody
nedoplnil. Až 29.12.2016, po uplynutí odvolacej lehoty, doručil zároveň s odvolaním
podaným v listinnej podobe aj podanie, rovnako označené ako odvolanie, v ktorom už
uviedol konkrétne odvolacie dôvody. Konkretizoval, ktorý procesný postup súdu považoval
za nesprávny, uviedol ktoré dôkazy podľa neho okresný súd nevykonala a namietol, že
okresný súd nesprávne vyhodnotil postavenie žalovaného ako podnikateľa. V zmysle § 365
ods. 3 CSP však možno odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie meniť a dopĺňať iba
do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Na odvolacie dôvody, ktoré žalovaný doručil
deväť dní po uplynutí lehoty na podanie odvolania už odvolací súd prihliadnuť nemohol,
preto sa správnosťou tvrdení žalovaného v odvolaní doplnenom po uplynutí odvolacej
lehoty nezaoberal.
21. Keďže z odvolania, doručeného okresnému súdu pred uplynutím odvolacej lehoty
nebolo zrejmé, ktorý konkrétny odvolací dôvod z odvolacích dôvodov prípustných v zmysle
Civilného sporového poriadku chcel žalovaný uplatniť, a teda o čom má odvolací súd
rozhodovať, malo odvolanie vadu, pre ktorú nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať.
Žalovaný sa pokúsil odstrániť túto vadu doplnením odvolacích dôvodov v podaní, ktoré však
doručil po uplynutí lehoty na podanie odvolania, preto k nemu odvolací súd nemohol
prihliadnuť. Odvolací súd preto postupoval v zmysle § 386 písm. d) CSP a odvolanie, ktoré
nemalo zákonom vyžadované náležitosti, odmietol.“
25. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní. Takýmto
predpisom je v posudzovanej veci Civilný sporový poriadok.
26. Krajský súd v napadnutom uznesení podrobne vysvetlil, prečo je odvolanie
sťažovateľa doručené súdu v zákonom stanovenej lehote potrebné odmietnuť podľa § 386
písm. d) CSP, teda z dôvodu, že nemá náležitosti požadované zákonom, keďže sťažovateľ
v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote síce uviedol odvolacie dôvody v súlade
s ich znením uvedeným v § 365 ods. 1 CSP, avšak nešpecifikoval konkrétne dôvody, teda
konkrétne okolnosti prípadu, ktoré by mali byť predmetom odvolacieho prieskumu
vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Bližšiu špecifikáciu odvolacích
dôvodov síce sťažovateľ doplnil podaním po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania
vzneseného v zákonnej lehote na jeho podanie, avšak odvolací súd na podanie, v ktorom
sťažovateľ rozpracoval odvolacie dôvody a ktoré mu bolo doručené po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, s poukazom na § 365 ods. 3 CSP a § 373 ods. 1 CSP neprihliadol.
27. Ústavný súd konštatuje, že iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov
v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp.
uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie
konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania
spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Ústavný súd zároveň
dodáva, že relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie
chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu
a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. V okolnostiach daného prípadu tak
na odmietnutie odvolania sťažovateľa z dôvodu, že toto odvolanie nemalo náležitosti podľa
§ 363 CSP, v dôsledku čoho nebolo možné v odvolacom konaní pokračovať, boli splnené
všetky náležitosti na danú vec sa vzťahujúceho procesnoprávneho predpisu.
28. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07)
29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že ústavnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie krajského súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle či arbitrárnosti,
a preto v príčinnej súvislosti s ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľom
označených práv, v nadväznosti na čo ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa po jej
predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu
30. Sťažovateľova argumentácia, ktorou odôvodňuje porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie smerujúce proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu odmietnuté ako neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP, sa sústreďuje
primárne na arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu spočívajúcu
v jeho nedostatočnom vysporiadaní sa s argumentáciou sťažovateľa obsiahnutou v dovolaní.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zároveň namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
je v rozpore s iným rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára
2018, ktoré pripúšťa tzv. blanketové dovolania (sťažovateľ mal zrejme na mysli blanketové
odvolania, pozn.) aj podľa CSP.
31. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“.
32. V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že podľa konštantnej
judikatúry posudzuje napadnuté rozhodnutie iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
uznesenia s ústavou (m. m. IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
33. Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených
článkov ústavy a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný
súd v medziach svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú
konajúci súd vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť
napadnutého rozhodnutia.
34. Sťažovateľ v uplatnenom dovolaní formuloval dovolací dôvod podľa § 420
písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naplnenie uplatneného dovolacieho
dôvodu videl sťažovateľ v tom, že krajský súd neprihliadol na jeho podanie, ktoré bolo
podané po zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania a v ktorom konkretizoval
jednotlivé odvolacie dôvody, ktoré všeobecne uviedol v odvolaní podanom v 10-dňovej
zákonom stanovenej lehote, a jeho odvolanie odmietol. Podľa názoru sťažovateľa
prezentovaného v dovolaní krajský súd svojím napadnutým rozhodnutím, ktorým odmietol
jeho odvolanie, rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov. Ako príklad
sťažovateľ poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 32/2005.
35. K uvedenej námietke najvyšší súd v napadnutom uznesení (s. 5) v zásadnom
uviedol:
„12. Dovolací súd z odvolania dovolateľa došlého súdu prvej inštancie 20. decembra
2016 konštatoval, že toto odvolanie len všeobecne vymenuváva dôvody odvolania uvedené
v ust. § 365 ods. 1 C. s. p. bez akejkoľvek konkretizácie, t. j. v čom vidí v konaní súdu prvej
inštancie za nesprávne.
13. Dovolateľ dňa 29. decembra 2016 doručil súdu prvej inštancie okrem listinnej
podoby odvolania podaného v elektronickej podobe 20. decembra 2016 (č. 1. 119) aj
podanie - odvolanie, ktoré dovolateľ podal na Okresnom súde Zvolen 29. decembra 2016
(č. 1. 121), v ktorom uviedol dôvody, pre ktoré napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie.
14. Podľa ust. § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
15. Dovolací súd preto konštatoval, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo
k procesnej vade podľa ust. § 420 písm. f/ C. s. p., ktorá by založila prípustnosť dovolania
žalovaného, pretože odvolanie dovolateľa nemalo náležitosti podľa ust. § 363 C. s. p. a pre
tieto vady odvolania nemohol odvolací súd v odvolacom konaní pokračovať a vecne správne
rozhodol, keď odvolanie žalovaného podľa ust. § 386 písm. d/ C. s. p. odmietol.
16. Dovolací súd záverom dodáva, že dovolateľ sa odvoláva na ustálenú judikatúru
všeobecných súdov - rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/32/2005, ktorá je v predmetnej veci
irelevantná, nakoľko v roku 2005 sa rozhodovalo podľa iného zákona (Občiansky súdny
poriadok). Civilný sporový poriadok striktne ukladá v ust. § 365 ods. 3 C. s. p., že dopĺňať
alebo meniť dôvody odvolania je prípustné len do konca lehoty na odvolanie. Podľa ust.
§ 373 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie vyzýva odvolateľa na odstránenie odstrániteľných
vád, súd však nevyzýva odvolateľa na doplnenie odvolacích dôvodov, čo je rozdielne
v porovnaní s ust. § 209 O. s. p.“
36. Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľa spochybňujúcu kvalitu jeho odôvodnenia nevyhodnotil
ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd
nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli zakladať dôvod
na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
37. V napadnutom uznesení najvyšší súd podrobne interpretoval dotknutú právnu
úpravu týkajúcu sa opravného prostriedku – dovolania [§ 420 písm. f) CSP] a vo vzťahu
k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa. Najvyšší
súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení
uvádzaných v dovolaní. Na základe náležitého odôvodnenia vylúčil najvyšší súd danosť
dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku
a rozhodol o odmietnutí dovolania bez jeho vecného preskúmania. Na odmietnutie
dovolania najvyšším súdom tak boli splnené všetky náležitosti relevantného
procesnoprávneho predpisu a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nepopiera účel
ani podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej má byť napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu v rozpore s iným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017
z 27. februára 2018, ktoré pripúšťa tzv. blanketové odvolanie, ústavný súd zhodne
s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť, účelnosť
výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom a rovnako tak ústavný súd
nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd
zároveň dodáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ v ústavnej
sťažnosti, sa týka procesnej situácie, keď odvolateľ podá blanketové odvolanie, t. j.
odvolanie bez toho, aby v ňom uviedol akýkoľvek odvolací dôvod – ide teda o situáciu
odlišnú od situácie sťažovateľa, ktorý v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote
všeobecne uviedol odvolacie dôvody, avšak bez bližšej špecifikácie konkrétnych
skutkových okolností prípadu. Z uvedeného dôvodu je záver vyslovený v uznesení
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára 2018, na ktorý sťažovateľ
v ústavnej sťažnosti poukazuje, pre sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu irelevantný.
39. S poukazom na uvedené ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že sťažovateľ sa
s názorom najvyššieho súdu v napadnutom uznesení nestotožňuje, nepostačuje sama osebe
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej
judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých
odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom
na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
40. Vo všeobecnosti platí, že ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy nie je možné vyhovieť, ak namietaným postupom všeobecného súdu
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
41. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že ústavnou sťažnosťou napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je ústavne udržateľné, nevykazuje znaky svojvôle
či arbitrárnosti, a preto v príčinnej súvislosti s ním nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu
sťažovateľom označených práv, v nadväznosti na čo ústavný súd ústavnú sťažnosť
sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2019
Miroslav Duriš predseda senátu