Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 356/2020
PDF · 456.06 KB
No categories available
I. ÚS 356/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného
advokátskou kanceláriou URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,
advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
JUDr. Ondrej Urban, MBA, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CbZm 9/2016 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Zm 632/2013) a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CbZm 9/2016 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 1 Zm 632/2013) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava V p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CbZm 9/2016 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Zm 632/2013) konal bez zbytočných
prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava V j e p o v i n n ý nahradiť
trovy konania v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov)
na účet jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie URBAN STEINECKER
GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 356/2020-19 z 28. júla 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť sťažovateľa , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CbZm 9/2016 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Zm 632/2013) (ďalej aj „napadnuté
konanie“). Ústavnú sťažnosť vo zvyšnej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“)
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd odmietol podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ je v napadnutom konaní
vedenom okresným súdom vo veci žaloby o uloženie povinnosti zaplatenia sumy
15 211,42 € s príslušenstvom sporovou stranou v postavení žalovaného v 4. rade. Okresný
súd v napadnutom konaní vydal 14. januára 2014 zmenkový platobný rozkaz č. k.
1 Zm 632/2013-12, proti ktorému sťažovateľ podal námietky.
2.1 Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti tvrdí, že okresný súd sa s jeho námietkami proti
zmenkovému platobnému rozkazu nevysporiadal a nedospel k meritórnemu rozhodnutiu
vo veci. Sťažovateľ osobitne poukázal na svoju procesnú aktivitu, permanentné
rešpektovanie príkazov súdu a že svojím konaním neprispel k vzniku prieťahov. Ďalej
zdôraznil, že ani po viac ako 6 rokoch a 8 mesiacoch od podania žaloby (ku dňu podania
ústavnej sťažnosti, pozn.) nie je vec právoplatne skončená.
2.2 Podľa názoru sťažovateľa je konanie okresného súdu zjavne nesústredené,
neefektívne a neúčinné a je možné ho označiť za konanie so zbytočnými prieťahmi.
Sťažovateľ považuje už samotnú dobu konania za zjavne neprimeranú a nezlučiteľnú
so základnými právami zaručenými ústavou, resp. listinou a dohovorom.
3. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol,
aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd postupom v napadnutom konaní porušil
jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 47 charty, aby prikázal okresnému súdu konať
v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľa
4. Ústavný súd 30. júla 2020 vyzval okresný súd na vyjadrenie k podanej ústavnej
sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu v podaní sp. zn. Spr 3314/20 doručenom ústavnému
súdu 19. augusta 2020 k obsahovej stránke podanej ústavnej sťažnosti uviedla, že okresný
súd vykonával v napadnutom konaní od roku 2013 procesné úkony v zásade plynulo
až do júna 2016. Vychádzajúc z údajov vedených v súdnom registri, uviedla, že 25. mája
2016 došlo k prevedeniu súdneho spisu do iného súdneho oddelenia a prideleniu zákonnému
sudcovi, ktorému bol súdny spis fyzicky predložený 14. septembra 2016, a po tomto dátume
sa v súdnom registri nenachádza žiaden záznam.
4.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla, že zákonný sudca
bol po doručení ústavnej sťažnosti vyzvaný na predloženie spisu. Zákonný sudca
na uvedenú žiadosť nereagoval v stanovenej lehote ani po rozhodnutí disciplinárneho senátu
o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu (17. júna 2020, pozn.), a preto nebolo
možné súdny spis zabezpečiť a zaslať ústavnému súdu. Okresný súd ďalej uviedol,
že 4. augusta 2020 došlo k zmene zákonného sudcu.
4.2 Okresný súd na záver uznal, že podaná ústavná sťažnosť je v období
od septembra 2016 do podania ústavnej sťažnosti dôvodná, keďže zákonný sudca zrejme
vedome svojím nezodpovedným prístupom k plneniu základných povinností sudcu spôsobil
namietané prieťahy v konaní, ale vyslovil názor, že sťažovateľom požadovaná výška
finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € je neprimeraná a neopodstatnená.
5. Zároveň okresný súd vyslovil súhlas s upustením od ústneho prejednania ústavnej
sťažnosti (§ 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
6. Ústavný súd listom z 21. augusta 2020 zaslal sťažovateľovi vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu na vedomie s možnosťou vyjadriť sa. Sťažovateľ reagoval
na vyjadrenie okresného súdu replikou doručenou ústavnému súdu 21. augusta 2020,
v ktorej uviedol identické skutočnosti ako v samotnej ústavnej sťažnosti. Opakovane
zdôraznil skutočnosť, že v napadnutom konaní si žalobca proti sťažovateľovi okrem
zmenkovej sumy uplatnil aj zmenkové úroky, pričom v dôsledku nečinnosti okresného súdu
(v prípade neúspechu sťažovateľa v napadnutom konaní) vznikne sťažovateľovi povinnosť
zaplatiť vyššie zmenkové úroky. Sťažovateľ zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho
prejednania ústavnej sťažnosti.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou a stanoviskami účastníkov konania (bez oboznámenia
sa s obsahom súdneho spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie, predloženie ktorého
sa okresnému súdu nepodarilo zabezpečiť) dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný
súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde.
12. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Bratislava V
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CbZm 9/2016 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa
jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
13.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
13.2 Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03,
IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, ktorá je plne
aplikovateľná i po zmene právnej úpravy, v súlade s ktorou účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04). Pre naplnenie práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec
len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne
nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).
15. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana sporu
obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (podľa § 6 mal súd v konaní postupovať
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná;
§ 100 ods. 1 OSP súdu prikazoval, že len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá).
Podľa právnej úpravy účinnej od 1. júla 2016 je táto povinnosť súdu expressis verbis
zakotvená ako základný princíp civilného sporového konania v čl. 17 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
IV.
Závery ústavného súdu týkajúce sa otázky porušenia práv sťažovateľa
17. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 38 ods. 2
listiny, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu prerokúvanej veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
18. Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že predmetom napadnutého konania je konanie o námietkach proti zmenkovému
platobnému rozkazu č. k. 1 Zm 632/2013-12 zo 14. januára 2014, ktoré podal sťažovateľ
v procesnom postavení žalovaného v 4. rade podľa vtedy platného § 175 ods. 1 OSP
(s účinnosťou od 23. decembra 2015 bol § 175 OSP upravujúci inštitút zmenkového
platobného rozkazu vypustený, pozn.).
18.1 Ústavný súd konštatuje, že obdobné konania patria k štandardnej agende
všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nie je závislá od právnej alebo skutkovej
náročnosti prerokovávanej veci. Zmenkové konanie podľa vtedy platnej právnej úpravy
Občianskeho súdneho poriadku patrilo podľa povahy medzi skrátené formy konania, kde sa
uplatňovala koncentračná zásada, preto ústavný súd tento druh konania aj v konkrétnom
prípade sťažovateľa posudzoval prísnejšie.
19. V rámci posúdenia druhého štandardne uplatňovaného kritéria používaného
pre hodnotenie prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní, ktorým je správanie
sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré
by mali byť osobitne zohľadnené na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky,
či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Na správanie
sťažovateľa nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení.
20. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu z hľadiska
primeranosti dĺžky trvania napadnutého konania, resp. z hľadiska existencie zbytočných
prieťahov v tomto konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry,
podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou
nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, t. j. takým konaním,
ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty strán sporu (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
20.1 Ústavný súd z priebehu napadnutého konania zistil, že okresný súd vo veci koná
od roku 2013 a dosiaľ konanie právoplatne neukončil. Okresný súd v napadnutom konaní
vydal zmenkový platobný rozkaz č. k. 1 Zm 632/2013-12 zo 14. januára 2014,
proti ktorému sťažovateľ podal námietky.
20.2 Ústavný súd vzhľadom na nemožnosť predloženia súdneho spisu nemohol
vychádzať z prehľadu procesných úkonov, a preto, stotožňujúc sa s tvrdením predsedníčky
okresného súdu, dospel k záveru, že v priebehu napadnutého konania v období od júna 2016
neboli vo veci vykonané žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty
sťažovateľa a k ukončeniu veci. Z tohto záveru vyplýva, že okresný súd bol v napadnutom
konaní nečinný vyše štyri roky, čo ústavný súd považuje za neakceptovateľné
a neospravedlniteľné.
20.3 Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepostupoval
v napadnutom konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná. Je zrejmé, že procesný
postup okresného súdu v napadnutom konaní nesmeroval efektívne k rýchlemu odstráneniu
stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto nie je zlučiteľný s jeho základným právom
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právom na prejednanie veci
v primeranej lehote. Absolútna bezdôvodná nečinnosť v postupe okresného súdu v trvaní
vyše štyroch rokov a celkový čas prejednávania veci (nad 6 rokov) je neakceptovateľný
a opodstatňuje záver o porušení dotknutých práv sťažovateľa. Je teda objektívnou
skutočnosťou, že okresný súd v napadnutom konaní nepostupoval v súlade s požiadavkou
na postup súdu bez zbytočných prieťahov.
21. Inštitút zmenkového platobného rozkazu obsiahnutý v § 175 OSP platnom v čase
začatia napadnutého konania a účinnom do 22. decembra 2015 patril medzi tradičné
procesné nástroje skráteného súdneho konania, ktorým sa rozhodovalo o nárokoch
zmenkových veriteľov, čím sa mal umožniť rýchlejší a jednoduchší spôsob dosiahnutia
súdneho rozhodnutia.
21.1 Postup súdu v napadnutom konaní po podaní námietok proti zmenkovému
platobnému rozkazu mal byť plynulým nadviazaním na spomínané skrátené konanie
a v súlade s požiadavkou rýchlosti malo byť vo veci nariadené pojednávanie, na ktorom
by súd rozsudkom vyslovil, či zmenkový platobný rozkaz ponecháva v platnosti alebo
či ho zrušuje a v akom rozsahu (§ 175 ods. 3 OSP).
21.2 Nesplnenie požiadavky rýchleho prejednania námietok v konkrétnom prípade
sťažovateľa de facto zmarilo účel procesnej úpravy, v ktorej zákonodarca vyjadril záujem
na rýchlom rozhodnutí súdu o nárokoch vyplývajúcich zo zmenky, a to v krátkych lehotách
a za dôsledného uplatnenia koncentračnej zásady.
22. V súvislosti s vyjadrením okresného súdu k obsahu ústavnej sťažnosti v časti,
v ktorej poukazuje na personálne zlyhanie zákonného sudcu, ktorému bol rozhodnutím
disciplinárneho senátu 17. júna 2020 dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ústavný
súd uvádza, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené
činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec.
Aj za konanie konkrétneho sudcu, resp. zamestnanca súdu totiž (v kontexte požiadavky
reálneho naplnenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) nesie v konečnom
dôsledku zodpovednosť príslušný súd ako orgán verejnej moci, ktorého povinnosťou bolo
poskytnúť stranám sporu účinnú súdnu ochranu. V tomto zmysle preto pri posudzovaní
odôvodnenosti sťažnosti, ktorou sú namietané zbytočné prieťahy v súdnom konaní, v zásade
nemožno robiť rozdiel medzi tzv. objektívnymi a subjektívnymi dôvodmi prieťahov (m. m.
23. Vychádzajúc z argumentácie uvedenej v bode 18 až 22, ústavný súd dospel
k záveru, že postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.
2 CbZm 9/2016 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 Zm 632/2013) došlo k neprimeraným
prieťahom, čím bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a jeho
právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
24. V súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 133 ods. 3 písm. a) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten,
kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa svojou nečinnosťou, vo veci konal.
25. Sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí
rozhodnutia o porušení označených práv prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci
bez zbytočných prieťahov. Keďže okresný súd v čase rozhodovania ústavného súdu
o ústavnej sťažnosti v napadnutom konaní meritórne nerozhodol, ústavný súd ústavnej
sťažnosti sťažovateľa v tejto časti vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd
je povinný postupovať striktne podľa zásad v zmysle čl. 17 CSP a § 179 CSP.
26. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
27. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
28. Podľa § 135 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak ten, komu bolo uložené zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané
ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
29. Sťažovateľ sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €.
Svoj návrh odôvodnil predovšetkým neprimeranou dĺžkou napadnutého konania
a skutočnosťou, že v jeho prípade porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov už nie je možné konvalidovať.
30. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušenia základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy, avšak suma
požadovaná sťažovateľom nie je primeraná okolnostiam prípadu. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP,
ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na okolnosti prípadu.
31. S prihliadnutím na celkovú dĺžku napadnutého konania okresného súdu, berúc
do úvahy všetky okolnosti danej veci a vychádzajúc zo svojej judikatúry (IV. ÚS 535/2013,
I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018,
I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020),
ústavný súd považoval priznanie sumy 1000 € za primerané (bod 3 výroku nálezu)
a vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
32. Ústavný súd považoval sťažovateľom požadovanú výšku finančného
zadosťučinenia za neprimeranú a na tomto mieste pripomína, že priznané finančné
zadosťučinenie nie je kompenzáciou za možný neúspech v konaní pred všeobecným súdom
a v konkrétnom prípade sťažovateľovi nemôže poskytnúť náhradu za výšku (ne)priznaných
úrokov zo zmenky, na zaplatenie ktorých môže byť sťažovateľ zaviazaný súdnym
rozhodnutím.
VI.
Trovy konania
33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa,
ktoré mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom.
Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch
podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne
alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
34. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok roku 2019, ktorá bola
podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky v sume 1 062 €.
35. Právny zástupca sťažovateľa vyčíslil trovy konania celkom za štyri úkony právnej
služby. Úkon právnej služby, ktorý právny zástupca uvádza ako „vypracovanie právneho
rozboru veci pre klienta ohľadom opodstatnenosti podania ústavnej sťažnosti a právneho
rozboru porušenia základných práv a slobôd sťažovateľa zo strany porušiteľa“, ústavný súd
nepovažuje za úkon právnej služby pri zastúpení sťažovateľa v konaní pred ústavným
súdom, a preto náhradu zaň nepriznal. Obdobne aj repliku sťažovateľa z 21. augusta 2020
ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jej obsah ako podanie relevantné pre rozhodnutie
vo veci samej, a preto odmenu za ňu právnemu zástupcovi sťažovateľa nepriznal.
36. Ústavný súd tak priznal náhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
advokátskej kancelárii URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o.,
advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava. Náhrada za dva úkony právnej služby
vykonané v roku 2020 (2 x 177 €) spolu s režijným paušálom (2 x 10,62 €) predstavuje
sumu trov konania 375,24 €, ku ktorej je nutné pripočítať 20 % DPH, ktorej je právny
zástupca sťažovateľa platiteľom (§ 18 ods. 3 vyhlášky), čo predstavuje sumu trov konania
celkom 450,29 € (bod 4 výroku nálezu).
37. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa advokátskej kancelárie URBAN STEINECKER GAŠPEREC
BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v lehote uvedenej
v bode 4 výroku tohto nálezu (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2020
Jana B a r i c o v á predsedníčka senátu