Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 36 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (41)I. ÚS 472/2020
PDF · 458.89 KB
No categories available
I. ÚS 472/2020
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
a Miloša Maďara (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, , , zastúpeného Advokátskou
kanceláriou JUDr. Vladimír Filičko, PhD., s. r. o., v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Vladimír Filičko, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 4 Up 709/2019 z 24. júna 2019, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
4 Up 709/2019 z 9. apríla 2020 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
4 Up 709/2019 zo 17. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30.
septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť sťažovateľa ,
(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním z 1. októbra 2020,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) platobným rozkazom Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 Up 709/2019 z 24. júna 2019 (ďalej
aj „platobný rozkaz“), uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 z 9. apríla 2020
a uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 zo 17. júla 2020 (spolu aj „napadnuté
rozhodnutia“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol v konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 4 Up 709/2019 v postavení žalovaného. Žalobkyňa, obchodná
spoločnosť , (ďalej
len „žalobkyňa“), sa návrhom na vydanie platobného rozkazu domáhala proti sťažovateľovi
zaplatenia sumy 1 416,53 € s príslušenstvom.
3. Okresný súd platobným rozkazom rozhodol, že sťažovateľ je povinný do 15 dní
odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobkyni istinu v sume 1 416,53 €,
úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 227,84 € od 13. septembra 2016 do zaplatenia
alebo v tej istej lehote podať odpor a zároveň je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov
konania v sume 212,90 €.
4. Sťažovateľ podal proti platobnému rozkazu odpor, ktorý bol uznesením okresného
súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 z 9. apríla 2020 (ďalej aj „uznesenie vydané vyšším súdnym
úradníkom“ alebo „uznesenie o odmietnutí odporu“) odmietnutý.
5. Sťažovateľ podal proti uzneseniu o odmietnutí odporu sťažnosť, ktorá bola
uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 zo 17. júla 2020 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“) zamietnutá.
6. Sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu jeho v ústavnej sťažnosti označených práv
platobným rozkazom namieta, že tento pri dodržaní zákonnom stanoveného postupu
zo strany okresného súdu nemal byť vôbec vydaný. Okresný súd si podľa názoru
sťažovateľa nesplnil svoju zákonnú povinnosť, a to prihliadať na premlčanie práva
vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy z úradnej moci podľa § 54a zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vydal
platobný rozkaz napriek tomu, že nárok uplatnený žalobkyňou bol v čase podania návrhu
premlčaný. V tomto kontexte sťažovateľ namieta, že z priebehu konania pred okresným
súdom vyplýva, že na premlčanie nároku žalobkyne poukazoval niekoľko krát, a to jednak
v odpore, ako aj v následnej sťažnosti proti uzneseniu, ktorým bol jeho odpor odmietnutý.
Uvedenú skutočnosť však okresný súd „nijako nereflektoval ani nezohľadnil“, pričom
sa zameral len na skúmanie formálnych náležitostí odporu podaného sťažovateľom.
7. Argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho práv uznesením okresného
súdu, ktoré vydal vyšší súdny úradník, je založená na skutočnosti, že proti platobnému
rozkazu podal odpor včas, vecne odôvodnený a autorizovaný. Tento však nebol podaný
na predpísanom elektronickom formulári, ale to len z toho dôvodu, že 25. marca 2020 (deň
podania odporu, pozn.) bol výpadok portálu eŽaloby. Vzhľadom na uvedené bol odpor
sťažovateľom zaslaný prostredníctvom portálu slovensko.sk služby Všeobecná agenda.
Napriek uvedeným skutočnostiam bol odpor sťažovateľa odmietnutý. V tejto súvislosti
sťažovateľ považuje za „absolútne absurdné“, aby mu bola pričítaná zodpovednosť za také
skutočnosti, ktoré nemá žiadnym objektívnym spôsobom možnosť ovplyvniť. V tejto
súvislosti sťažovateľ uvádza, že považuje za spravodlivé a logické, ak zo strany štátu, ktorý
vyžaduje od adresátov právnych noriem určité správanie, budú vytvorené aj zodpovedajúce
podmienky, ktoré takéto správanie umožňujú. Inými slovami, ak štát prostredníctvom
zákona požaduje od sťažovateľa podanie odporu elektronicky na predpísanom formulári,
je jeho základnou povinnosťou zabezpečiť, aby sťažovateľ mal aj reálnu možnosť
túto povinnosť splniť, a to kedykoľvek počas trvania zákonom stanovenej lehoty na podanie
odporu.
8. Vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 zo 17. júla 2020
sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku
nevysporiadania sa s jeho pre vec podstatnou argumentáciou, čo sa týka aplikácie § 54a
Občianskeho zákonníka. Okresný súd sa s argumentáciou sťažovateľa o potrebe
prihliadnutia na premlčanie z úradnej moci a z nej plynúcej potreby zrušenia platobného
rozkazu v odôvodnení napadnutého uznesenia nijako nevysporiadal a tejto sa ani „okrajovo
nedotkol“. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa obmedzil na odmietnutie odporu
sťažovateľa, ktoré odôvodnil formálnymi nedostatkami odporu, pričom argumentáciu
sťažovateľa o potrebe prihliadnutia na premlčanie nároku žalobkyne ex officio úplne
odignoroval a touto sa vôbec nezaoberal, a preto je nepreskúmateľné a arbitrárne.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, Platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.
4Up/709/2019, zo dňa 24.06.2019 porušené boli.
II. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4Up/709/2019
zo dňa 09.04.2020 porušené boli.
III. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4Up/709/2019
zo dňa 17.07.2020 porušené boli.
IV. Platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4Up/709/2019 zo dňa
24.06.2019 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
V. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4Up/709/2019 zo dňa
09.04.2020 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
VI. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 4Up/709/2019 zo dňa
17.07.2020 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.
VII. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia v sume 172,86 € na účet jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
10. Sťažovateľ navrhol odložiť vykonateľnosť platobného rozkazu.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľa je ním tvrdené porušenie v ústavnej
sťažnosti označených práv napadnutými rozhodnutiami z dôvodu, že neboli splnené
zákonné podmienky na vydanie platobného rozkazu, okresný súd nezohľadnil potrebu
aplikácie § 54a Občianskeho zákonníka, formalistickým výkladom zákona o upomínacom
konaní odmietol sťažovateľom podaný odpor, pričom nezohľadnil ním tvrdenú nefunkčnosť
a nedostupnosť elektronických služieb portálu eŽaloby. Okresný súd sa v napadnutom
uznesení nevysporiadal s jeho argumentáciou týkajúcou sa nesplnenia podmienok
na vydanie platobného rozkazu.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru platobným rozkazom okresného súdu
19. Ústavný súd konštatuje, že proti platobnému rozkazu, ktorý je vydaný
v upomínacom konaní, môže žalovaný podľa § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní
podať odpor. Podaním odporu sa platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor
odmietnutý.
20. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
21. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá účinné vyčerpanie prostriedkov
nápravy v konaní pred všeobecnými súdmi. Tak, ako vyplýva z priebehu konania
pred okresným súdom, sťažovateľ síce odpor podal, avšak nie zákonom predpokladaným
spôsobom, čo viedlo k jeho odmietnutiu bez vecného prieskumu ním vznesených námietok
proti platobnému rozkazu.
22. S poukazom na uvedené tak v prípade sťažovateľa nejde o účinné vyčerpanie
jemu dostupných prostriedkov nápravy pred všeobecnými súdmi, keďže okresný súd
ani nepristúpil k preskúmaniu jeho námietok pre formálne nedostatky podaného odporu
a tento odmietol.
23. V okolnostiach konkrétneho prípadu neprichádzala do úvahy ani aplikácia § 132
ods. 3 zákona o ústavnom súde (potrebou ktorej sťažovateľ ani v podanej ústavnej sťažnosti
neargumentoval, pozn.), podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti
pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky,
ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa nebolo možné vzhliadnuť
ani v okolnostiach nemožnosti podať odpor prostredníctvom na to predpísaného
elektronického formuláru, ktorými sťažovateľ argumentuje v ústavnej sťažnosti,
a to s poukázaním na skutočnosť, že ústavný súd nevzhliadol v napadnutom uznesení
a nemu predchádzajúcom uznesení okresného súdu o odmietnutí odporu žiadne
ústavnoprávne vybočenie (pozri bod III 3 tohto uznesenia).
24. Vzhľadom na uvedené ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019
z 9. apríla 2020
25. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 z 9. apríla 2020 je uznesením
vydaným vyšším súdnym úradníkom, pričom v zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov je proti nemu prípustná
sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať sudca.
26. Sťažovateľ využil možnosť podať proti uzneseniu o odmietnutí odporu sťažnosť.
O podanej sťažnosti rozhodol okresný súd konajúci prostredníctvom sudcu napadnutým
uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019 zo 17. júla 2020 o zamietnutí sťažnosti.
27. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
28. Vo vzťahu k uplatňovaniu spomínaného princípu subsidiarity judikatúra
ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže
byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci,
v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých
ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Podľa právneho názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia
o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd
svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd
môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú
schopné protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
29. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 4 Up 709/2019 z 9. apríla 2020 konštatuje existenciu procesnej prekážky brániacej
prerokovaniu ústavnej sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 56
ods. 2 písm. a) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Up 709/2019
zo 17. júla 2020
30. Sťažovateľ ústavnú sťažnosť v tejto časti odôvodňuje „neústavnosťou“
napadnutého uznesenia a porušením jeho v ústavnej sťažnosti označených práv tým, že
- okresný súd neprihliadol na ním podaný odpor proti platobnému rozkazu a
- odignoroval v priebehu celého konania povinnosť prihliadnuť na premlčanie nároku
žalobkyne z úradnej moci, a teda sa nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou.
31. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
návrhu na začatie konania hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania (I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05,
IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08, I. ÚS 165/2015).
32. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).
33. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Georgiadis proti Grécku z 29. 5. 1997 sťažnosť č. 21522/93).
34. K prvej námietke sťažovateľa ústavný súd poukazuje na znenie § 11 ods. 2
zákona o upomínacom konaní, podľa ktorého ak sa odpor podáva elektronickými
prostriedkami, musí byť podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára,
ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu. Ďalej podľa § 12 ods. 1 písm. c)
zákona o upomínacom konaní súd bez toho, aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne
odpor podaný elektronickými prostriedkami inak ako podľa § 11 ods. 2 zákona
o upomínacom konaní.
35. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia poukázal
na skutočnosť, že v prípade sťažovateľom podaného odporu neboli splnené podmienky
podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní, keď odpor podaný sťažovateľom
elektronicky nebol podaný prostredníctvom určeného elektronického formulára. Okresný
súd napokon poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v konaní zastúpený právnym zástupcom
mohol zvoliť aj inú formu podania odporu (v listinnej podobe), keďže bol náležitým
spôsobom poučený v platobnom rozkaze aj o formálnych náležitostiach odporu, ktoré platia
už viac ako tri roky, a to na tlačive, ktoré mu bolo doručené spolu s platobným rozkazom.
36. Možno konštatovať, že okresný súd konal v súlade s platnou právnou úpravou
a sťažovateľ bol vopred riadne poučený o následkoch nepodania odporu podľa § 11 ods. 2
zákona o upomínacom konaní.
37. Námietka o dočasnej nefunkčnosti elektronických služieb prostredníctvom
portálu eŽaloby nebola bližšie zdôvodnená ani preukázaná, a to ani v konaní pred okresným
súdom, ako ani v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd dopytom na Ministerstve
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) zistil, že v prípade poruchy
portálu eŽaloby sa osoba, ktorá nevie odoslať formulár pre výpadok portálu,
môže dožadovať vydania potvrdenia o tomto výpadku priamo cez kontaktný formulár
na stránke ministerstva, a to aj spätne. Tak, ako vyplýva z dôvodovej správy k zákonu
o upomínacom konaní, koncepcia zákona vychádza z elektronického systému podávania
návrhov formou štandardizovaných elektronických formulárov, zverejnených na webovom
sídle ministerstva. Formuláre majú štruktúrovanú podobu, ktorá umožňuje ich automatické
spracovanie informačným systémom na súde, čo má výrazný vplyv na urýchlenie konania.
Uvedené platí aj pre možnosť podania odporu elektronicky prostredníctvom na to určeného
formuláru, k čomu pre žalovaného v upomínacom konaní zákonodarca stanovil alternatívnu
možnosť podania odporu v listinnej podobe. Z ústavnoprávneho hľadiska je teda podstatné,
že existovala alternatívna forma podania odporu, a to v listinnej podobe, čo sťažovateľ
nevyužil.
38. Možno teda uzavrieť, že odpor podaný sťažovateľom bol odmietnutý preto,
lebo nebol podaný prostredníctvom na to určeného formulára, ktorého použitie sa vyžaduje,
ak sa odpor podáva elektronicky. Táto podmienka vyplýva explicitne z § 11 ods. 2 zákona
o upomínacom konaní a rovnako vyplynula aj z poučenia daného okresným súdom.
Okresný súd konal v zmysle príslušného zákonného ustanovenia a nasledoval jeho doslovný
výklad, pričom tak učinil v medziach, ktoré ústavný súd hodnotí ako ústavnoprávne
konformné. Sťažovateľ zároveň mal objektívnu možnosť riadne uplatniť svoje procesné
práva, t. j. podať odpor, a bolo na jeho zvážení, akou formou tak učiní (m. m.
39. K druhej námietke sťažovateľa o neprihliadnutí okresného súdu na potrebu
aplikácie § 54a Občianskeho zákonníka z úradnej moci a nevysporiadaním sa s touto
podstatnou argumentáciou ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia (bod 13, pozn.), v ktorej okresný súd uviedol, že v prípade, ak nie sú splnené
podmienky na podanie odporu podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní, a teda súd
odmietne odpor, už nie je jeho povinnosťou zaoberať sa podaným odporom vo veci samej.
Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že táto argumentácia si vzhľadom na odmietnutie odporu
nevyžadovala zo strany okresného súdu odpoveď.
40. Vzhľadom na uvedené ústavný konštatuje, že v napadnutom uznesení okresného
súdu nevzhliadol žiadne vybočenie z ústavnoprávnych požiadaviek kladených
na zachovávanie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie,
a preto ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
41. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch
sťažovateľa vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu v uvedenej veci
stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu