Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 279/2020
PDF · 621.39 KB
No categories available
IV. ÚS 279/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 26 S 3/2016 a takto
rozhodol:
Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 279/2020-20 zo 17. júna 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,
Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 S 3/2016 (ďalej len
„namietané konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že namietané konanie začalo na základe
žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Nitra
(ďalej len „žalovaný“) č. OU-NR-OOP4-2015/045777 zo 14. decembra 2015. Prvé
pojednávanie vo veci nariadené na 10. december 2016 sa nekonalo z dôvodu,
že na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil právny zástupca Slovenskej agentúry
pre rozvoj investícií a obchodu (ďalej len „SARIO“). V poradí druhé pojednávanie
nariadené na 2. marec 2017 sa nekonalo z dôvodu zmeny právneho zástupcu SARIA.
Rovnako pojednávanie nariadené na 6. apríl 2017 sa neuskutočnilo z dôvodu žiadosti
SARIA o odročenie pojednávania. Sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní
z 13. novembra 2017 vyhodnotil predseda krajského súdu ako nedôvodnú.
3. Ďalej sťažovateľ argumentoval, že uznesením z 11. mája 2017 krajský súd pribral
do konania ďalšie subjekty, ktoré boli účastníkmi administratívneho konania. Tiež uviedol,
že ani pojednávanie nariadené na 25. január 2018 sa nekonalo z dôvodu rozhodovania
o návrhu spoločnosti Jaguar Land Rover Slovakia s. r. o. na priznanie postavenia osoby
zúčastnenej na konaní, ktorému krajský súd vyhovel uznesením z 21. februára 2018.
4. Sťažovateľ na základe uvedených skutočností podal ústavnému súdu ústavnú
sťažnosť z 22. marca 2018, ktorou namietal porušenie totožných práv ako v tejto ústavnej
sťažnosti v rovnakom súdnom konaní. O predmetnej ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný
súd uznesením sp. zn. I. ÚS 182/2018 z 30. mája 2018, ktorým ju odmietol ako zjavne
neopodstatnenú, konštatujúc, že trvanie namietaného konania je na hranici ústavnej
akceptovateľnosti.
5. Sťažovateľ tiež uviedol, že ani pojednávanie nariadené na 13. september 2018
sa neuskutočnilo z dôvodu návrhu Železníc Slovenskej republiky z 3. septembra 2018
na priznanie postavenia osoby zúčastnenej na konaní.
6. V poradí druhú ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie
totožných práv v namietanom konaní, podal ústavnému súdu 23. októbra 2018. O tejto
ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 558/2018 z 28. novembra
2018, ktorým ju odmietol ako neprípustnú, odôvodňujúc, že sťažovateľ pred podaním
ústavnej sťažnosti nesplnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej
správy súdov. Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v namietanom
konaní predsedovi krajského súdu, ktorý v odpovedi uviedol, že konanie subjektov
v namietanom konaní môže vykazovať určité znaky koordinácie, avšak krajský súd musí
o ich procesných návrhoch rozhodnúť, a preto bola sťažnosť sťažovateľa posúdená
ako nedôvodná.
7. Posledné pojednávanie pred podaním ústavnej sťažnosti sa malo konať
28. marca 2019 a bolo zrušené z dôvodu rozhodovania o návrhu na priznanie postavenia
ďalšej osobe zúčastnenej na konaní.
8. Z uvedeného skutkového stavu podľa sťažovateľa vyplýva, že „... konanie pred
Krajským súdom v Nitre ako správnym súdom trvá už viac ako 3 roky (= takmer
38 mesiacov) a to bez zavinenia sťažovateľa, keďže je zrejmé, že sťažovateľ je v konaní
aktívny a má vyslovený záujem na odstránení právnej neistoty, ktorá u neho trvá výlučne
z dôvodov na strane súdu. Berúc do úvahy to, že k podaniu ústavnej sťažnosti došlo znova
k zrušeniu pojednávania bez vytýčenia termínu nového pojednávania, je dôvod
na konštatovanie, že takéto konanie prekračuje hranice ústavnej konformity (a contrario
9. Sťažovateľ zdôraznil, že v namietanom konaní ide o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré je podkladom pre ďalšie administratívne
povolenia na výstavbu automobilového závodu Jaguar Land Rover. Podľa sťažovateľa
je nevyhnutné, aby sa takéto konanie viedlo urýchlene z dôvodu celospoločenského záujmu
v rámci práva na ochranu životného prostredia.
10. Pokiaľ ide o kritériá zohľadňované ústavným súdom pri posudzovaní
namietaného porušenia označených práv, sťažovateľ zastáva názor, že ide o vec, ktorá patrí
k štandardnej agende správnych súdov a nie je natoľko zložitá, aby krajský súd vec nemohol
skončiť do niekoľkých mesiacov od začatia konania. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa,
tento žiadnym spôsobom neprispel k vzniku prieťahov v namietanom konaní.
Podľa sťažovateľa dôvody vzniku prieťahov v konaní sú na strane krajského súdu.
11. Podľa názoru sťažovateľa „... z ústavnoprávneho hľadiska je tak úplne
neakceptovateľné a ničím ospravedlniteľné, že napadnuté konanie nebolo dodnes
rozhodnuté a právoplatne skončené dokonca nedošlo ani len k otvoreniu (prvého)
pojednávania vo veci a preto máme za to, že dĺžka napadnutého konania je sama osebe
porušením označených základných práv sťažovateľa.“.
12. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na účelovosť procesného
postupu jednotlivých subjektov, ktoré sa prihlasujú do namietaného konania postupne,
väčšinou tesne pred konaním pojednávania. Takto bolo uznesením krajského súdu
zo 16. apríla 2019 rozhodnuté o priznaní postavenia zúčastnenej osoby na konaní
Slovenskej správe ciest, ktorá sa stala postupníkom na základe zmluvy o postúpení
uzatvorenej so spoločnosťou MH Invest, s. r. o. (ktorá už v konaní má postavenie osoby
zúčastnenej na konaní), už dva roky pred tým, ako sa prihlásila za zúčastnenú osobu.
Krajský súd predmetným kladným rozhodnutím konal podľa sťažovateľa prekvapivo
a prispel tak k ďalším prieťahom v namietanom konaní, keďže po nadobudnutí
právoplatnosti bolo potrebné doručovať žalobu a vyjadrenia tomuto subjektu na vyjadrenie.
Ďalšie pojednávanie bolo odročené až na október 2019.
13. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhol, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv postupom krajského súdu
v namietanom konaní, prikáže krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná mu
finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov konania vo výške 390,50 €.
II.
Vyjadrenie odporcu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa
14. Ústavný súd 3. júla 2020 vyzval predsedu krajského súdu na vyjadrenie
k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní krajského súdu sp. zn. Spr 159/20 z 20. júla 2020
predseda krajského súdu v relevantnej časti k veci uviedol, že «V napadnutom konaní
predseda senátu nariadil doposiaľ celkovo 8 termínov pojednávania (10. 11. 2016,
02. 03. 2017, 06. 04. 2017, 27. 04. 2017, 25. 01. 2018, 13. 09. 2018, 28. 03. 2019,
10. 10. 2019).
Prvý termín pojednávania nariadil predseda senátu už po 7 mesiacoch od začatia
konania (dňa 21. 09. 2016) bezodkladne potom, ako bola vec pripravená na prejednanie
na pojednávaní. Na prvom pojednávaní dňa 10.11.2016, zhodne žalobca s jeho zástupcom
navrhli pojednávanie odročiť, majúc za to, že je potrebné vec prejednať aj v prítomnosti
ďalšieho účastníka I/ (Slovenskej agentúry pre rozvoj investícii a obchodu). Z tohto dôvodu
nebolo pojednávanie otvorené. Žalobca o odročenie pojednávania požiadal aj z dôvodu,
že plánoval predložiť súdu návrh na doplnenie dokazovania.
Žalobca podal na krajský súd doplňujúce vyjadrenie s návrhom na doplnenie
dokazovania zo dňa 11. 11. 2016 a následne v priebehu konania podal aj ďalšie vyjadrenia,
a to z 21. 02. 2017, z 24. 01. 2018 a naposledy zo 06. 05. 2020 v rozsahu 106 strán.
Rovnako ďalší účastník 1/ podával krajskému súdu aj doplňujúce vyjadrenia,
a to z 28. 12. 2016 či z 15. 03. 2017. Už samotné tieto skutočnosti tak vzhľadom na vyššie
uvedenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) podstatne
zvyšujú procesnú zložitosť veci, majúcu vplyv na dĺžku konania. Je rovnako potrebné
upozorniť na to, že doručenie týchto doplňujúcich vyjadrení si vyžaduje vykonanie ďalších
procesných úkonov súdu (najmä doručenie doplňujúcich vyjadrení ostatným účastníkom
konania), ktoré opäť predlžujú dĺžku konania, avšak nezapríčinenú zo strany súdu.
Z uvedeného prehľadu prvých štyroch nariadených termínov pojednávania (v období
od 10. 11. 2016 do 27. 04. 2017) je zrejmé, že predseda senátu v napadnutom konaní vždy
odročoval pojednávanie rádovo len o niekoľko týždňov tak, aby bolo vo veci možné
právoplatne rozhodnúť ihneď po odpadnutí prekážky, ktorá bola dôvodom odročenia
pojednávania.
Osobitne je potrebné zvýrazniť, že ani jeden termín nariadeného pojednávania nebol
nikdy odročený z dôvodu na strane súdu. Dôvodom odročenia každého jedného nariadeného
termínu pojednávania bolo, že jeden z účastníkov konania požiadal buď o odročenie
termínu pojednávania z relevantných dôvodov (napr. zmena právneho zástupcu
vyvolávajúca potrebu dlhšieho času na prípravu na pojednávanie) alebo to, že subjekt
bez procesného postavenia v prebiehajúcom konaní podal vždy pár dni pred nariadeným
termínom pojednávania procesný návrh na priznanie postavenia osoby zúčastnenej
na konaní. Takýto návrh bol krajskému súdu doručený vždy pred pojednávaniami
s nariadeným termínom od 27. 04. 2017 do 28. 03. 2019).
Konkrétne, dňa 21. 04. 2017, 6 dní pred nariadeným termínom pojednávania
(na 27. 04. 2017) bol krajskému súdu doručený takýto procesný návrh od subjektu
MH Invest, s.r.o.; dňa 18. 01. 2018, 7 dní pred nariadeným termínom pojednávania
(na 25. 01. 2018) od subjektu Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o.; dňa 03. 09. 2018, 10 dní
pred nariadeným termínom pojednávania (na 13. 09. 2018) od subjektu Železnice
Slovenskej republiky a dňa 19. 03. 2019, 9 dní pred nariadeným termínom pojednávania
(na 28. 03. 2019) od subjektu Slovenská správa ciest.
Podanie týchto procesných návrhov, o ktorých bol krajský súd povinný rozhodnúť,
keďže inak by porušil ústavné právo týchto účastníkov na prístup k správnemu súdu,
implicitne obsiahnuté v základnom práve podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy, vyvolalo nutnosť
odročiť uvedené termíny nariadených pojednávaní.
Krajský súd po doručení každého z týchto procesných návrhov v primeranom čase
o nich rozhodol samostatnými uzneseniami (každému návrhu po zistení splnenia zákonných
podmienok podľa § 41 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len
„Správny súdny poriadok“) vyhovel) a potom, ako jednotlivé uznesenia nadobudli
právoplatnosť, realizoval bez zbytočného odkladu procesný úkon doručenia žaloby týmto
subjektom, na ktorej doručenie majú podľa § 64 ods. 1 veta druhá Správneho súdneho
poriadku právo. Tieto skutočnosti sú súčasne dôvodom, prečo sú medzi termínmi
nariadených pojednávaní od 27. 04. 2017 do 10. 10. 2019 dlhšie časové úseky a prečo
nebolo v porovnaní s predchádzajúcimi termínmi možné, aby predseda senátu odročil
termín pojednávania len o niekoľko týždňov.
Napokon, čo sa týka odročenia doposiaľ' posledného nariadeného termínu
pojednávania (na 10. 10. 2019), tak odročenie tohto pojednávania zapríčinil výlučne
samotný žalobca.
V priebehu správneho súdneho konania krajský súd od žalovaného zistil, že ešte
dňa 28. 12. 2018 sa na návrh žalobcu podľa § 62 Správneho súdneho poriadku začalo
konanie o návrhu žalobcu na obnovu konania, ktoré bolo právoplatne skončené
rozhodnutím, preskúmanie ktorého zákonnosti je predmetom napadnutého konania
na krajskom súde. Táto skutočnosť, ktorá nastala dňa 28. 12. 2018, bola podľa § 100 ods. 1
písm. e/ Správneho súdneho poriadku obligatórnym dôvodom prerušenia správneho
súdneho konania.
Bezprostredne na to, ako sa dňa 02. 09. 2019 krajský súd od žalovaného dozvedel
o existencii tohto dôvodu prerušenia správneho súdneho konania, vydal uznesenie
č. k. 26S/3/2016-1403 z 30. septembra 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 24. 10. 2019. Krajský súd od okamihu právoplatného prerušenia konania
v pravidelných časových intervaloch zisťoval od žalovaného aktuálny stav konania o návrhu
žalobcu na obnovu správneho konania, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté
rozhodnutie. Naposledy tak urobil žiadosťou o poskytnutie súčinnosti č. k. 26S/3/2016-1596
z 30. 06. 2020, v ktorej súčasne žalovanému určil na zaslanie odpovede s požadovanými
prílohami lehotu 15 dní od doručenia. Žiadosť o poskytnutie súčinnosti bola žalovanému
doručená dňa 03. 07. 2020, pričom žalovaný zatiaľ na túto žiadosť neodpovedal...
... V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že žalobca podal ústavnú sťažnosť
v období, kedy už existoval obligatórny dôvod prerušenia napadnutého správneho súdneho
konania, znemožňujúci vydať meritórne rozhodnutie a vykonávať procesné úkony smerujúce
k meritórnemu skončeniu konania, ktorú skutočnosť je potrebné zohľadniť.
... Vzhľadom na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa krajský súd zdôrazňuje,
že vo vzťahu k podaným návrhom jednotlivých subjektov na priznanie postavenia osoby
zúčastnenej na konaní nemohol postupovať inak ako o týchto návrhoch rozhodnúť a vykonať
s tým spojené procesné úkony. Opačným postupom by porušil ústavné právo týchto
subjektov na prístup k správnemu súdu, implikované v čl. 48 ods. 2 Ústavy. Naviac,
po zistení splnenia zákonných podmienok na vyhovenie ich návrhov nemohol krajský súd
o nich rozhodnúť inak, len preto, kedy boli podané. Správny súdny poriadok totiž
neupravuje ako zákonnú podmienku vyhovenia týmto návrhom ich podanie v určitej lehote.
Krajský súd preto pri rozhodovaní o nich nemohol prihliadať na to, prečo nebol ich návrh
podaný skôr, ako na právne relevantnú skutočnosť.
Čo sa týka III. kritéria – samotného postupu súdu, tak zo všetkých už vyššie
uvedených skutočností je zrejmé, že krajský súd vždy bezprostredne potom, ako bola vec
pripravená na jej meritórne prejednanie nariadil termín pojednávania. O každom
procesnom návrhu konal bez zbytočného odkladu a takto vykonával aj jednotlivé procesné
úkony. Nariadený termín pojednávania nebol odročený ani jedenkrát z dôvodu na strane
krajského súdu. Skutočnosť, že doposiaľ štyri subjekty (v chronologickom poradí MH Invest,
s.r.o., Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o., Železnice Slovenskej republiky a naposledy
Slovenská správa ciest) vždy práve pár dní pred nariadeným termínom pojednávania podali
procesný návrh, ktorým sa domáhali priznania postavenia osoby zúčastnenej na konaní
a na priznanie tohto postavenia spĺňali zákonné podmienky, v dôsledku ktorého krajský súd
musel ich návrhu vyhovieť a vykonať na to nadväzujúce procesné úkony, nemôže mať
za následok vznik zodpovednosti krajského súdu za porušenie práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rovnako tak krajský súd nemôže zodpovedať za konanie samotného sťażovateľa,
ktorý okrem iného podal aj návrh, na základe ktorého sa ešte dňa 28. 12. 2018 začalo
(správne) konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku vo vzťahu k žalobou napadnutému
rozhodnutiu, v dôsledku ktorého podania krajský súd musel napadnuté správne súdne
konanie prerušiť. S uvedenou skutočnosťou totiž Správny súdny poriadok spája obligatórne
prerušenie správneho súdneho konania (§ 100 ods. 1 Správneho súdneho poriadku),
nie fakultatívne, kedy je len na úvahe správneho súdu, či konanie preruší (v prípadoch
vymedzených v § 100 ods. 2 Správneho súdneho poriadku). Doposiaľ je v dôsledku tejto
skutočnosti napadnuté správne súdne konanie na krajskom súde právoplatne prerušené.
Sťažovateľ medzičasom, dňa 08. 07. 2020 doručil krajskému súdu podanie, v ktorom
oznamuje, že dňa 06. 07. 2020 doručil Ministerstvu životného prostredia Slovenskej
republiky späťvzatie podaného odvolania proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra
o zamietnutí návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania. Po podaní tohto vyjadrenia
na výzvu ústavného súdu (za účelom prípravy ktorého som si ako predseda krajského súdu
vyžiadal súdny spis z napadnutého konania, ktorý mi bol predložený 07. 07. 2020) bude
súdny spis z napadnutého konania vrátený vo veci konajúcemu zákonnému senátu na ďalší
procesný postup – posúdenie splnenia podmienok na vydanie uznesenia o pokračovaní
v konaní podľa § 100 ods. 3 veta druhá Správneho súdneho poriadku.
Krajský súd, vychádzajúc z uvedeného posúdenia dodržania práva sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa kritérií vyplývajúcich z judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, preto dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom konaní
základné právo sťažovatel'a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru neporušil.».
Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci
pred ústavným súdom.
15. Dňa 23. júla 2020 bolo ústavnému súdu doručené aj vyjadrenie zákonného sudcu
v danej veci, z ktorého vyplynulo, že činnosť senátu „26S“ považuje za sústredenú
a smerujúcu k rozhodnutiu veci v primeranej lehote. K podstatnému sťaženiu v postupe
správneho súdu došlo podľa jeho názoru v momente, keď sa viaceré subjekty začali
domáhať priznania postavenia osoby zúčastnenej na konaní v zmysle § 41 ods. 2 Správneho
súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), o ktorých musel správny súd opakovane rozhodovať
a následne pokračovať v konaní po nadobudnutí právoplatnosti týchto rozhodnutí.
Je pravdou, že tieto návrhy boli správnemu súdu doručované v krátkom časovom úseku pred
termínom pojednávaní, a preto musel súd jednotlivé termíny rušiť. Takáto situácia sa
zopakovala celkom štyrikrát.
Postup súdu komplikovalo aj množstvo doplňujúcich podaní, ktoré musel následne
súd doručovať účastníkom konania a osobám zúčastneným na konaní.
Zákonný sudca tiež zdôraznil, že to bol práve sťažovateľ, ktorý podal
21. decembra 2018 návrh na obnovu administratívneho konania, v ktorom bolo vydané
aj žalobou napadnuté rozhodnutie, a táto skutočnosť zabránila súdu, aby ďalej vo veci
konal.
16. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadrenie krajského súdu,
ku ktorému sťažovateľ 27. augusta 2020 zaslal stanovisko, v ktorom uviedol: «... že sa
jedná doslova o zavádzane Ústavného súdu zo strany Porušovateľa, čo preukazujem
predložením zvukovej nahrávky z pojednávania zo dňa 10.11.2016, z ktorej je zrejmé,
že podnecovateľom pre odročenie pojednávania som nebol ja, resp. môj právny zástupca,
ale primárne samotný súd reprezentovaný predsedom senátu JUDr. Pilekom. V tomto
kontexte citujem podstatné tvrdenia súdu, ktoré na tomto pojednávaní odzneli. Súd
považoval za vhodné, aby sa na pojednávaní zúčastnil aj žalovaný v druhom rade (myslel
tým SARIO, tento subjekt však už Porušovateľ vo svojom vyjadrení označuje ako účastníka
v I. rade), súd nevie čo sa mohlo stať, keď tento neprišiel, lebo súd považoval za potrebné
mu položiť niektoré otázky.
Na to sa predseda senátu na uvedenom pojednávaní dňa 10.11.2016 pýta,
či pojednávanie otvoríme, teda či aspoň vypočujeme prítomných, nakoľko hovorí, že aj tak
bude potrebné zrejme predvolať zástupcu žalovaného v druhom rade (SARIO). Práve (a až)
v nadväznosti na tento jednoznačný vyslovený postoj súdu (že súd má potrebu odročiť
pojednávania) sme súhlasili s odročením pojednávania, aby sa zabezpečila prítomnosť
zástupcu SARIO, pretože samotný súd (predseda senátu) konštatuje, že vyjadrenie SARIO
je natoľko stručné, že bude potrebné, aby niektoré veci objasnil zástupca žalovaného
v druhom rade. Je teda zrejmé, že ja ako žalobca som síce súhlasil s odročením
pojednávania, ale to až po tom, čo predseda senátu jednoznačne signalizoval, že aj pokiaľ
by sa „dnes” pojednávalo, bolo by pojednávanie odročené práve z dôvodu potreby
vypočutia zástupcu žalovaného v 2. rade ako, súd na danom pojednávaní označoval SARIO.
Taktiež zo zvukového záznamu vyplýva ďalšia skutočnosť, ktorá veľmi jednoznačne
usvedčuje Porušovateľa zo skresľovania a účelovosti jeho tvrdení a to, že návrh
na doplnenie dokazovania môj právny zástupca avizoval až potom, ako súd rozhodol
o odročení termínu pojednávania, teda to nebol akýsi „druhý“ dôvod pre odročenie
ako sa to snaží podsúvať Porušovateľ. Súd následne konštatoval, že pojednávanie odročuje
na neurčito a potom v krátkom termíne buď v polovičke decembra alebo najneskôr v januári
(podotýkam, že 2017) nariadi ďalší termín pojednávania. Ďalej vieme, ako to celé bolo
a je tak až doteraz.
Ad. 2) Je veľmi zvláštne, že súd (ktorý je štátnym orgánom) sa v rámci
ospravedlnenia prieťažnosti odvoláva na skutočnosti, ktoré majú charakter priam
až sofistikovanej koordinácie medzi subjektmi, ktoré účelovo, vždy krátko (pár dní)
pred nariadeným pojednávaním toto pojednávania zmaria. Samotný súd vo svojom
vyjadrení, ktoré adresuje Ústavnému súdu, predkladá výpočet týchto subjektov a sú nimi
všetko spoločnosti. na ktorých je účastný štát. teda Slovenská republika (MH Invest. s.r.o..
Železnice Slovenskej republiky, Slovenská správa ciest, pripadne samotný Jaguar Land
Rover s.r.o., v prospech ktorého sa celý tento proces v rámci výstavby strategického parku
v Nitre deje.
Taktiež dávam do pozornosti, keď súd poukazuje ako na dôvod odročenia
pojednávania, ktorým má byť zmena právneho zastúpenia, tak to už považujeme za doslova
až opovážlivosť, keď súd práve takúto skutočnosť považuje za v tomto smere relevantnú,
keďže pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov a dôležitým dôvodom nie je
skutočnosť, že účastník konania si subjektívne zmyslí, že chce iného právneho zástupcu...
Tu si dovoľujem poukázať na veľmi podstatné okolnosti ohľadom odročovania pojednávaní
zo strany Porušovateľa kvôli (štátnemu) subjektu SARIO (ktorý bol navrhovateľom zámeru
v procese EIA /Automotive Nitra project/), spadajúceho pod Ministerstvo hospodárstva SR:
na prvé pojednávanie dňa 10.11.2016 sa zástupcovia SARIO bez ospravedlnenia
nedostavili, pojednávanie nariadené na termín 02.03.2017 Porušovateľ odročil z dôvodu,
že SARIO zmenili právneho zástupcu, a to na 06.04.2017, Pojednávanie nariadené
na termín 06.04.2017 Porušovateľ odročil z dôvodu kolízie pojednávaní (už toho nového)
právneho zástupcu SARIO
Ad 3) K tomuto uvádzam len toľko, že ja som návrh na obnovu konania v samotnom
administratívnom konaní síce podal, avšak bolo to krátko pred uplynutím lehoty na možnosť
podania takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku a hlavne konal som tak z dôvodu
doslova až frustrácie, keď som videl, že správny súd doslova nie je schopný vo veci konať
a teda nájsť prostriedok na to, aby už konečne pojednával a rozhodol a to ani prakticky po
troch rokoch od právoplatnosti napádaného správneho rozhodnutia (tu podotýkam, že to už
bolo v čase, keď som mal podané pre prieťahy v tejto konkrétnej veci 2 ústavné sťažnosti,
a to zo dňa 14.11.2017 a 23.10.2018. Následne, keď sa o mojom návrhu na povolenie
obnovy konania na prvom stupni negatívne rozhodlo a ja som podal proti tomu rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania odvolanie dňa 18.03.2019 (podané
dňa 19.03.2019), však aj tak nedošlo k rozhodnutiu a ja som bol nútený vziať odvolanie
späť. nakoľko (ne)konanie o mojom odvolaní (tentokrát už na Ministerstve životného
prostredia – odvolanie podané 19.03.2019 a ministerstvo o mojom odvolaní ešte ani
v júli 2020 nerozhodlo, čiže ani po takmer roku a 4 mesiacoch, a preto som 03.07.2020 vzal
odvolanie späť) spôsobovalo predlžovanie stavu odôvodňujúceho prerušenie súdneho
konania sp. zn.: 26S 3/2016 na Krajskom súde v Nitre.
V každom prípade, treba si uvedomiť, že ja som návrh na povolenie obnovy konania
podal až takmer po 3 rokoch od podania správnej žaloby, po dvoch ústavných sťažnostiach
za prieťahy v konaní a na hrane lehoty na podanie návrhu na povolanie obnovy konania,
takže táto skutočnosť, určite nemôže byť ospravedlňujúcim dôvodom Porušovateľa
pre namietané prieťahy.»
K ústnosti pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal,
a preto ústavný súd podľa § 157 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
v spojení s § 62 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len ,,zákon
o ústavnom súde“) predpokladal, že sťažovateľ nemá námietky k upusteniu od verejného
ústneho pojednávania.
17. Dňa 3. septembra 2020 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie SARIA
(zúčastnenej osoby), ktoré bolo zaslané sťažovateľovi 24. septembra 2020. SARIO
vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zdôraznilo, že (i) sťažovateľ podal návrh na obnovu
dotknutého administratívneho konania, ktorý bol nedôvodný, (ii) tento návrh bol dôvodom
prerušenia namietaného konania, (iii) sťažovateľ vzal svoje odvolanie proti rozhodnutiu
o zamietnutí návrhu na obnovu konania späť, (iv) sťažovateľ samotné konanie o obnove
administratívneho konania nedôvodne predlžoval podávaním námietok predpojatosti proti
zamestnancom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.
18. Sťažovateľ zaujal stanovisko k vyjadreniu zúčastnenej osoby v podaní
doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2020, v ktorom argumentoval obdobne
ako vo vyjadrení k stanovisku krajského súdu, a tiež argumentoval, že v ústavnej sťažnosti
neuviedol skutočnosť, že podal návrh na obnovu administratívneho konania z dôvodu,
že to nepovažoval za relevantné, pretože «už v čase podania ústavnej sťažnosti, teda v čase,
keď nebolo súdne konanie prerušené, tu boli zrejmé prieťahy - viac ako 3 a pol roka
bez otvorenia pojednávania vo veci: tvrdím, že prieťahy vo veci tu boli dané už vtedy,
keď správny súd prerušil súdne konanie, ako aj už predtým ako som podal
v administratívnom konaní návrh na povolenie obnovy konania. Tu totiž poukazujem
na podstatný fakt, a to že sa jedná už v poradí moju tretiu ústavnú sťažnosť z dôvodu
namietaných prieťahov v súdnom konaní na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.: 26S 3/2016,
pričom v poradí druhá moja ústavná sťažnosť mi bola odmietnutá Uznesením Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 558/2018 zo dňa 28. novembra 2018 z dôvodu, že
som ako sťažovateľ nesplnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom
štátnej správy súdov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ani som nepreukázal, že som
ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pritom Ústavný súd SR rozhodoval o mojej v poradí prvej ústavnej sťažnosti Uznesením
pod sp. zn.: I. ÚS 182/2018 zo dňa 30. mája 2018, kde skonštatoval, že doba namietaného
konania k času podania ústavnej sťažnosti (teda ku dňu 29. marca 2018!) je na hranici
ústavnosti.
Ani toto nebolo dostatočným mementom pre Krajský súd v Nitre, aby vo veci začal
už konečne meritórne konať a tak som, ako som už uviedol vyššie, z určitej frustrácie, podal
predmetný návrh na obnovu konania. V každom prípade, tento som podal v decembri 2018,
teda po viac ako ôsmich mesiacoch od kedy ústavný súd skonštatoval, že predmetné súdne
konanie je z hľadiska dĺžky trvania už na hranici ústavnosti. Teraz sa SARIO takouto
argumentáciou, ktorú je možné hodnotiť doslova za úskok („silné“ slová o zamlčiavaní veci
pred ústavným súdom a podobne), snaží odvrátiť pozornosť od podstaty veci, ktorou
je skutočnosť, že Krajský súd v Nitre skutočne neprimerane dlho meritórne nekoná,
resp. do podania ústavnej sťažnosti a teda do prerušenia konania nekonal.
... K vyjadreniu SARIO v bode 8, v ktorom píše, že sťažovateľ sám nezmyselne
konanie preťahoval, keď dňa 30.01.2020 podal námietky predpojatosti na dvoch
zamestnancov MŽP SR, uvádzam nasledovné.
Je pravdou, že som podal bezodkladnú námietku predpojatosti na poverenú osobu
na riadenie Ministerstva životného prostredia SR Árpáda Érseka, ktorý v tom čase bol
zároveň ministrom dopravy a výstavby SR a mohol byť v konflikte záujmu, keďže sa jednalo
o konanie, na ktorom mal minister dopravy záujem v povoľovacích konaniach a bol
štatutárom odvolacieho orgánu Ministerstva dopravy a výstavby SR. V žiadnom prípade sa
nejednalo o námietku, ktorá bola nezmyselná, ale naopak, o logickú námietku...
... K bodu 9 vyjadrenia SARIO, v ktorom sťažovateľ mal zamlčať ústavnému súdu
informácie, uvádzam, že ústavná sťažnosť zo dňa 15.04.2019 bola podaná dňa 17.04.2019,
pričom návrh na obnovu konania dňa 21.12.2018 a v tomto čase už o návrhu za normálneho
chodu malo byť dávno rozhodnuté. Sťažovateľ v tom čase návrh na obnovu podal
ako fyzická osoba a teda nie prostredníctvom advokáta a dokonca ani nevedel, či je to
dôvod na prerušenie v súdnom konaní. A čo je však zarážajúcejšie takto nepostupovali
ani Okresný úrad, MŽP a ani súd, pretože prerušenie súdneho konania bolo až
v septembri 2019. Je preto neprijateľné pre sťažovateľa akceptovať takéto tvrdenie SARIO.
Taktiež v daných súvislostiach dávam do pozornosti poukaz zo strany SARIO na to,
že Krajský súd v Nitre už rozhodol o pokračovaní súdneho konania uznesením zo dňa
06.08.2020. V tejto súvislosti je však zaujímavé, že toto je opäť len jediné „oživenie“ celej
veci zo strany Krajského súdu v Nitre, a naďalej sa zasa nič nedeje, teda mám na mysli, že
žiadne pojednávanie vo veci nie je nariadené a opäť už od vtedy uplynuli viac ako dva
mesiace.».
19. Ústavný súd podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci
od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
21. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom
sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr.
II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97
a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti.
25. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej
neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie.
26. K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (najmä z § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou
od 1. júla 2016 vyplýva z ustanovení Civilného sporového poriadku, najmä z jeho čl. 17
a § 157 ods. 1. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb a podľa § 157
ods. 1 CSP súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.
27. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné
ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide
o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,
ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka
konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla
nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.
28. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku
(Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej republike, rovnako tak aj
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07]. Naostatok aj ESĽP vo svojich
rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP
vo veci Katte Klitsche de la Grange proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci
Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva
bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
29. Napadnuté konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení
žalobcu a ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia
žalovaného vydaného v administratívnom konaní „Automotive Nitra Project“
(išlo o zisťovacie konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie), začalo na základe
žaloby podanej krajskému súdu 23. februára 2016 a ku dňu podania ústavnej sťažnosti
(23. apríla 2019) trvalo 38 mesiacov. Počas tohto obdobia bolo nariadených celkom sedem
pojednávaní (10. novembra 2016, 2. marca 2017, 6. apríla 2017, 27. apríla 2017, 25. januára
2018, 13. septembra 2018 a 28. marca 2019). Prvé tri pojednávania sa neuskutočnili a boli
odročené (i) z dôvodu neprítomnosti SARIA ako účastníka namietaného súdneho konania,
(ii) z dôvodu žiadosti tohto účastníka o odročenie pojednávania pre zmenu právneho
zástupcu a (iii) jeho ďalšej žiadosti o odročenie pre kolíziu pojednávaní. Nasledujúce štyri
pojednávania boli zrušené z dôvodu doručenia podaní rôznych subjektov bez procesného
postavenia, ktoré sa domáhali postavenia osoby zúčastnenej na konaní podľa § 41 SSP.
V období po podaní ústavnej sťažnosti bolo nariadené pojednávanie na 10. október 2019,
to však bolo zrušené z dôvodu obligatórneho prerušenia napadnutého konania v súlade
s § 100 ods. 1 písm. e) SSP z dôvodu podania návrhu sťažovateľa na obnovu
administratívneho konania 28. decembra 2018. Krajský súd rozhodol o prerušení
napadnutého konania uznesením z 30. septembra 2019. Uznesením zo 6. augusta 2020
krajský súd po odpadnutí dôvodu prerušenia rozhodol o pokračovaní v napadnutom konaní.
30. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej
zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP
vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť
rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej
vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností,
na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými odbornými
znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi (IV. ÚS 28/05).
Predmetom napadnutého konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného
v administratívnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Predmetná činnosť teda
spadá pod bežnú a pravidelnú rozhodovaciu prax krajského súdu konajúceho v správnom
súdnictve ako súd prvej inštancie. Mierne zvýšenú faktickú zložitosť v dotknutom konaní
možno konštatovať vzhľadom na priebežne sa zvyšujúci počet subjektov, ktoré postupne
nadobudli postavenie osoby zúčastnenej na konaní, čo si okrem vydania rozhodnutia o ich
procesnom postavení vyžiadalo aj opakované doručovanie žaloby a ostatných podaní
na vyjadrenie.
31. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa
v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ napriek podaniu návrhu
na povolenie obnovy administratívneho konania (28. decembra 2018) túto skutočnosť
krajskému súd neoznámil, hoci bola obligatórnym dôvodom na prerušenie napadnutého
konania. Uvedená skutočnosť nevyplynula ani z ústavnej sťažnosti predloženej ústavnému
súdu napriek tomu, že ju z hľadiska posúdenia správania sťažovateľa možno považovať
za relevantnú.
32. Pokiaľ ide o posúdenie samotného postupu krajského súdu, ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že po začatí konania vzniká povinnosť správneho súdu konať.
Táto povinnosť zahŕňa v sebe všetky povinnosti, ktoré má správny súd v príslušnom
začatom správnom súdnom konaní, a to od doručenia návrhu odporcovi a ostatným
účastníkom konania a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk cez skúmanie
podmienok konania, rozhodovanie o procesných návrhoch až po rozhodnutie vo veci samej,
resp. konečné rozhodnutie tak, aby konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov alebo
v normatívne ustanovenej lehote a v tomto rozsahu boli aj vypracované súdne rozhodnutia,
resp. aby správny súd v určených prípadoch odpozoroval splnenie povinností uložených
jeho rozhodnutím žalovanému orgánu verejnej správy.
33. Sťažovateľ formuloval niekoľko námietok proti postupu krajského súdu v rámci
napadnutého konania, argumentoval najmä celkovou dĺžkou konania (ku dňu podania
ústavnej sťažnosti viac ako tri roky), neefektívnym postupom krajského súdu pri odročovaní
pojednávaní z dôvodov na strane SARIA, ako aj podľa sťažovateľa nepremysleným
priznávaním postavenia osoby zúčastnenej na konaní rôznym subjektom.
34. Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby
skúmania postupu štátnych orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže
skúmať jednak dĺžku konania na jednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat
v. Francúzsko, rozsudok z 29. 4. 2003, č. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať
konkrétne neprimerané obdobia nečinnosti medzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho,
aby vyhodnotil, či celková dĺžka jednotlivých fáz konania bola primeraná alebo nie
(napr. Koktavá v. Česká republika, rozsudok z 2. 12. 2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania
postupu štátnych orgánov sa javia byť rovnocenné, pretože sledujú rovnaký cieľ,
a to zistenie, či v posudzovanom prípade došlo alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa.
35. Ústavný súd, zaoberajúc sa postupom krajského súdu, konštatuje, že z prehľadu
procesných úkonov, ktoré vyplynuli zo súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu
zapožičaný, vyplýva, že krajský súd konal vo veci priebežne. Pri hodnotení postupu
krajského súdu v období od podania žaloby do rozhodovania o predchádzajúcej
ústavnej sťažnosti sťažovateľa uznesením sp. zn. I. ÚS 182/2018 z 30. mája 2018, ktorou
namietal porušenie totožných práv v namietanom konaní, ústavný súd poukazuje na závery
v ňom uvedené, na základe ktorých dospel k záveru, že vzhľadom na dovtedy vykonané
úkony krajského súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľa, ktorý by
nadobudol ústavnoprávnu intenzitu. V ďalšom postupe krajského súdu až do obligatórneho
prerušenia namietaného konania nemožno konštatovať zbytočné prieťahy, ktoré by bolo
možné pričítať na vrub krajskému súdu. Je pravdou, že v uznesení sp. zn. I. ÚS 182/2018,
ktorým ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, tiež
konštatoval, že trvanie namietaného konania je na hranici ústavnej akceptovateľnosti, v tom
čase však nebolo možné predvídať postup ďalších subjektov, ktoré sa vždy tesne
pred termínom nariadeného pojednávania domáhali vstupu do namietaného konania
v postavení osoby zúčastnenej na konaní. Uvedené správanie, ako konštatoval aj krajský
súd, nadobúda síce charakter koordinovaného postupu týchto subjektov, súčasne však tento
nemohol byť nijako ovplyvnený krajským súdom a ani nebolo možné vyhnúť sa
rozhodnutiu o týchto procesných návrhoch. Ústavný súd tiež zohľadnil, že sťažovateľ
už po siedmich mesiacoch od rozhodnutia ústavného súdu o jeho prvej ústavnej sťažnosti
podal v dotknutom administratívnom konaní návrh na obnovu tohto konania
(28. decembra 2018), čo bolo súčasne dôvodom obligatórneho prerušenia namietaného
konania. O uvedenej skutočnosti sťažovateľ krajský súd neinformoval, túto sa krajský súd
dozvedel od žalovaného až 2. septembra 2019, na základe čoho uznesením z 30.
septembra 2019 namietané konanie prerušil. Ústavný súd preto prihliadol aj na skutočnosť,
že prerušenie namietaného konania trvalo jeden rok, čo v uvedenom období nastoľuje
procesný stav vylučujúci porušovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným postupom žalovaného súdu a nepochybne odďaľuje
dosiahnutie stavu právnej istoty o otázke tvoriacej predmet súdneho konania.
36. Ústavný súd pripúšťa, že celkové trvanie posudzovaného konania môže
vyvolávať dojem, že úkony krajského súdu boli neefektívne, resp. že bol krajský súd
nečinný, avšak vzhľadom na už uvedené okolnosti danej veci podľa názoru ústavného súdu
skutočnosť, že vec dosiaľ nebola meritórne skončená, nebola zapríčinená postupom
krajského súdu.
37. Ústavný súd dospel preto k záveru, že nebolo možné z hľadiska komplexného
posúdenia napadnutého konania považovať postup krajského súdu za porušenie základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
38. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv navrhol, aby ústavný
súd svojím rozhodnutím prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
a domáhal sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho
zastúpenia.
39. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak porušenie práv alebo
slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo
slobody porušil, vo veci konal. V zmysle odseku 3 písm. e) citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, vo veci koho vyslovil porušenie
základného práva alebo slobody, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného
vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom
prípade ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal,
porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie
nezaoberal.
40. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti
uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže ústavný súd nevyhovel ústavnej
sťažnosti v časti namietaného porušenia sťažovateľom označených práv, nevyhovel ani
návrhu sťažovateľa na náhradu trov konania (§ 133 ods. 3 zákona o ústavnom súde
a contrario).
41. Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného
súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu