Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 279/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -20 zo 17. júna 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Gráčikom, Farská 40,

Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„namietané konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že namietané konanie začalo na základe

žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Nitra

(ďalej len „žalovaný“) č. OU-NR-OOP4-2015/045777 zo 14. decembra 2015. Prvé

pojednávanie vo veci nariadené na 10. december 2016 sa nekonalo z dôvodu,

že na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil právny zástupca Slovenskej agentúry

pre rozvoj investícií a obchodu (ďalej len „SARIO“). V poradí druhé pojednávanie

nariadené na 2. marec 2017 sa nekonalo z dôvodu zmeny právneho zástupcu SARIA.

Rovnako pojednávanie nariadené na 6. apríl 2017 sa neuskutočnilo z dôvodu žiadosti

SARIA o odročenie pojednávania. Sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní

z 13. novembra 2017 vyhodnotil predseda krajského súdu ako nedôvodnú.

3. Ďalej sťažovateľ argumentoval, že uznesením z 11. mája 2017 krajský súd pribral

do konania ďalšie subjekty, ktoré boli účastníkmi administratívneho konania. Tiež uviedol,

že ani pojednávanie nariadené na 25. január 2018 sa nekonalo z dôvodu rozhodovania

o návrhu spoločnosti Jaguar Land Rover Slovakia s. r. o. na priznanie postavenia osoby

zúčastnenej na konaní, ktorému krajský súd vyhovel uznesením z 21. februára 2018.

4. Sťažovateľ na základe uvedených skutočností podal ústavnému súdu ústavnú

sťažnosť z 22. marca 2018, ktorou namietal porušenie totožných práv ako v tejto ústavnej

sťažnosti v rovnakom súdnom konaní. O predmetnej ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný

súd uznesením sp. zn. z 30. mája 2018, ktorým ju odmietol ako zjavne

neopodstatnenú, konštatujúc, že trvanie namietaného konania je na hranici ústavnej

akceptovateľnosti.

5. Sťažovateľ tiež uviedol, že ani pojednávanie nariadené na 13. september 2018

sa neuskutočnilo z dôvodu návrhu Železníc Slovenskej republiky z 3. septembra 2018

na priznanie postavenia osoby zúčastnenej na konaní.

6. V poradí druhú ústavnú sťažnosť, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

totožných práv v namietanom konaní, podal ústavnému súdu 23. októbra 2018. O tejto

ústavnej sťažnosti rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. z 28. novembra

2018, ktorým ju odmietol ako neprípustnú, odôvodňujúc, že sťažovateľ pred podaním

ústavnej sťažnosti nesplnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom štátnej

správy súdov. Z uvedeného dôvodu podal sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v namietanom

konaní predsedovi krajského súdu, ktorý v odpovedi uviedol, že konanie subjektov

v namietanom konaní môže vykazovať určité znaky koordinácie, avšak krajský súd musí

o ich procesných návrhoch rozhodnúť, a preto bola sťažnosť sťažovateľa posúdená

ako nedôvodná.

7. Posledné pojednávanie pred podaním ústavnej sťažnosti sa malo konať

28. marca 2019 a bolo zrušené z dôvodu rozhodovania o návrhu na priznanie postavenia

ďalšej osobe zúčastnenej na konaní.

8. Z uvedeného skutkového stavu podľa sťažovateľa vyplýva, že „... konanie pred

Krajským súdom v Nitre ako správnym súdom trvá už viac ako 3 roky (= takmer

38 mesiacov) a to bez zavinenia sťažovateľa, keďže je zrejmé, že sťažovateľ je v konaní

aktívny a má vyslovený záujem na odstránení právnej neistoty, ktorá u neho trvá výlučne

z dôvodov na strane súdu. Berúc do úvahy to, že k podaniu ústavnej sťažnosti došlo znova

k zrušeniu pojednávania bez vytýčenia termínu nového pojednávania, je dôvod

na konštatovanie, že takéto konanie prekračuje hranice ústavnej konformity (a contrario

)“.

9. Sťažovateľ zdôraznil, že v namietanom konaní ide o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré je podkladom pre ďalšie administratívne

povolenia na výstavbu automobilového závodu Jaguar Land Rover. Podľa sťažovateľa

je nevyhnutné, aby sa takéto konanie viedlo urýchlene z dôvodu celospoločenského záujmu

v rámci práva na ochranu životného prostredia.

10. Pokiaľ ide o kritériá zohľadňované ústavným súdom pri posudzovaní

namietaného porušenia označených práv, sťažovateľ zastáva názor, že ide o vec, ktorá patrí

k štandardnej agende správnych súdov a nie je natoľko zložitá, aby krajský súd vec nemohol

skončiť do niekoľkých mesiacov od začatia konania. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa,

tento žiadnym spôsobom neprispel k vzniku prieťahov v namietanom konaní.

Podľa sťažovateľa dôvody vzniku prieťahov v konaní sú na strane krajského súdu.

11. Podľa názoru sťažovateľa „... z ústavnoprávneho hľadiska je tak úplne

neakceptovateľné a ničím ospravedlniteľné, že napadnuté konanie nebolo dodnes

rozhodnuté a právoplatne skončené dokonca nedošlo ani len k otvoreniu (prvého)

pojednávania vo veci a preto máme za to, že dĺžka napadnutého konania je sama osebe

porušením označených základných práv sťažovateľa.“.

12. V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukázal na účelovosť procesného

postupu jednotlivých subjektov, ktoré sa prihlasujú do namietaného konania postupne,

väčšinou tesne pred konaním pojednávania. Takto bolo uznesením krajského súdu

zo 16. apríla 2019 rozhodnuté o priznaní postavenia zúčastnenej osoby na konaní

Slovenskej správe ciest, ktorá sa stala postupníkom na základe zmluvy o postúpení

uzatvorenej so spoločnosťou MH Invest, s. r. o. (ktorá už v konaní má postavenie osoby

zúčastnenej na konaní), už dva roky pred tým, ako sa prihlásila za zúčastnenú osobu.

Krajský súd predmetným kladným rozhodnutím konal podľa sťažovateľa prekvapivo

a prispel tak k ďalším prieťahom v namietanom konaní, keďže po nadobudnutí

právoplatnosti bolo potrebné doručovať žalobu a vyjadrenia tomuto subjektu na vyjadrenie.

Ďalšie pojednávanie bolo odročené až na október 2019.

13. Na základe uvedeného sťažovateľ v petite navrhol, aby ústavný súd vydal nález,

ktorým vysloví porušenie jeho v bode 1 označených práv postupom krajského súdu

v namietanom konaní, prikáže krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná mu

finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € a náhradu trov konania vo výške 390,50 €.

II.

Vyjadrenie odporcu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

14. Ústavný súd 3. júla 2020 vyzval predsedu krajského súdu na vyjadrenie

k podanej ústavnej sťažnosti. V podaní krajského súdu sp. zn. Spr 159/20 z 20. júla 2020

predseda krajského súdu v relevantnej časti k veci uviedol, že «V napadnutom konaní

predseda senátu nariadil doposiaľ celkovo 8 termínov pojednávania (10. 11. 2016,

02. 03. 2017, 06. 04. 2017, 27. 04. 2017, 25. 01. 2018, 13. 09. 2018, 28. 03. 2019,

10. 10. 2019).

Prvý termín pojednávania nariadil predseda senátu už po 7 mesiacoch od začatia

konania (dňa 21. 09. 2016) bezodkladne potom, ako bola vec pripravená na prejednanie

na pojednávaní. Na prvom pojednávaní dňa 10.11.2016, zhodne žalobca s jeho zástupcom

navrhli pojednávanie odročiť, majúc za to, že je potrebné vec prejednať aj v prítomnosti

ďalšieho účastníka I/ (Slovenskej agentúry pre rozvoj investícii a obchodu). Z tohto dôvodu

nebolo pojednávanie otvorené. Žalobca o odročenie pojednávania požiadal aj z dôvodu,

že plánoval predložiť súdu návrh na doplnenie dokazovania.

Žalobca podal na krajský súd doplňujúce vyjadrenie s návrhom na doplnenie

dokazovania zo dňa 11. 11. 2016 a následne v priebehu konania podal aj ďalšie vyjadrenia,

a to z 21. 02. 2017, z 24. 01. 2018 a naposledy zo 06. 05. 2020 v rozsahu 106 strán.

Rovnako ďalší účastník 1/ podával krajskému súdu aj doplňujúce vyjadrenia,

a to z 28. 12. 2016 či z 15. 03. 2017. Už samotné tieto skutočnosti tak vzhľadom na vyššie

uvedenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) podstatne

zvyšujú procesnú zložitosť veci, majúcu vplyv na dĺžku konania. Je rovnako potrebné

upozorniť na to, že doručenie týchto doplňujúcich vyjadrení si vyžaduje vykonanie ďalších

procesných úkonov súdu (najmä doručenie doplňujúcich vyjadrení ostatným účastníkom

konania), ktoré opäť predlžujú dĺžku konania, avšak nezapríčinenú zo strany súdu.

Z uvedeného prehľadu prvých štyroch nariadených termínov pojednávania (v období

od 10. 11. 2016 do 27. 04. 2017) je zrejmé, že predseda senátu v napadnutom konaní vždy

odročoval pojednávanie rádovo len o niekoľko týždňov tak, aby bolo vo veci možné

právoplatne rozhodnúť ihneď po odpadnutí prekážky, ktorá bola dôvodom odročenia

pojednávania.

Osobitne je potrebné zvýrazniť, že ani jeden termín nariadeného pojednávania nebol

nikdy odročený z dôvodu na strane súdu. Dôvodom odročenia každého jedného nariadeného

termínu pojednávania bolo, že jeden z účastníkov konania požiadal buď o odročenie

termínu pojednávania z relevantných dôvodov (napr. zmena právneho zástupcu

vyvolávajúca potrebu dlhšieho času na prípravu na pojednávanie) alebo to, že subjekt

bez procesného postavenia v prebiehajúcom konaní podal vždy pár dni pred nariadeným

termínom pojednávania procesný návrh na priznanie postavenia osoby zúčastnenej

na konaní. Takýto návrh bol krajskému súdu doručený vždy pred pojednávaniami

s nariadeným termínom od 27. 04. 2017 do 28. 03. 2019).

Konkrétne, dňa 21. 04. 2017, 6 dní pred nariadeným termínom pojednávania

(na 27. 04. 2017) bol krajskému súdu doručený takýto procesný návrh od subjektu

MH Invest, s.r.o.; dňa 18. 01. 2018, 7 dní pred nariadeným termínom pojednávania

(na 25. 01. 2018) od subjektu Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o.; dňa 03. 09. 2018, 10 dní

pred nariadeným termínom pojednávania (na 13. 09. 2018) od subjektu Železnice

Slovenskej republiky a dňa 19. 03. 2019, 9 dní pred nariadeným termínom pojednávania

(na 28. 03. 2019) od subjektu Slovenská správa ciest.

Podanie týchto procesných návrhov, o ktorých bol krajský súd povinný rozhodnúť,

keďže inak by porušil ústavné právo týchto účastníkov na prístup k správnemu súdu,

implicitne obsiahnuté v základnom práve podľa , vyvolalo nutnosť

odročiť uvedené termíny nariadených pojednávaní.

Krajský súd po doručení každého z týchto procesných návrhov v primeranom čase

o nich rozhodol samostatnými uzneseniami (každému návrhu po zistení splnenia zákonných

podmienok podľa (ďalej len

„“) vyhovel) a potom, ako jednotlivé uznesenia nadobudli

právoplatnosť, realizoval bez zbytočného odkladu procesný úkon doručenia žaloby týmto

subjektom, na ktorej doručenie majú podľa § 64 ods. 1 veta druhá Správneho súdneho

poriadku právo. Tieto skutočnosti sú súčasne dôvodom, prečo sú medzi termínmi

nariadených pojednávaní od 27. 04. 2017 do 10. 10. 2019 dlhšie časové úseky a prečo

nebolo v porovnaní s predchádzajúcimi termínmi možné, aby predseda senátu odročil

termín pojednávania len o niekoľko týždňov.

Napokon, čo sa týka odročenia doposiaľ' posledného nariadeného termínu

pojednávania (na 10. 10. 2019), tak odročenie tohto pojednávania zapríčinil výlučne

samotný žalobca.

V priebehu správneho súdneho konania krajský súd od žalovaného zistil, že ešte

dňa 28. 12. 2018 sa na návrh žalobcu podľa začalo

konanie o návrhu žalobcu na obnovu konania, ktoré bolo právoplatne skončené

rozhodnutím, preskúmanie ktorého zákonnosti je predmetom napadnutého konania

na krajskom súde. Táto skutočnosť, ktorá nastala dňa 28. 12. 2018, bola podľa § 100 ods. 1

písm. e/ obligatórnym dôvodom prerušenia správneho

súdneho konania.

Bezprostredne na to, ako sa dňa 02. 09. 2019 krajský súd od žalovaného dozvedel

o existencii tohto dôvodu prerušenia správneho súdneho konania, vydal uznesenie

č. k. -1403 z 30. septembra 2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 24. 10. 2019. Krajský súd od okamihu právoplatného prerušenia konania

v pravidelných časových intervaloch zisťoval od žalovaného aktuálny stav konania o návrhu

žalobcu na obnovu správneho konania, v ktorom bolo vydané žalobou napadnuté

rozhodnutie. Naposledy tak urobil žiadosťou o poskytnutie súčinnosti č. k. -1596

z 30. 06. 2020, v ktorej súčasne žalovanému určil na zaslanie odpovede s požadovanými

prílohami lehotu 15 dní od doručenia. Žiadosť o poskytnutie súčinnosti bola žalovanému

doručená dňa 03. 07. 2020, pričom žalovaný zatiaľ na túto žiadosť neodpovedal...

... V tejto súvislosti krajský súd zdôrazňuje, že žalobca podal ústavnú sťažnosť

v období, kedy už existoval obligatórny dôvod prerušenia napadnutého správneho súdneho

konania, znemožňujúci vydať meritórne rozhodnutie a vykonávať procesné úkony smerujúce

k meritórnemu skončeniu konania, ktorú skutočnosť je potrebné zohľadniť.

... Vzhľadom na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa krajský súd zdôrazňuje,

že vo vzťahu k podaným návrhom jednotlivých subjektov na priznanie postavenia osoby

zúčastnenej na konaní nemohol postupovať inak ako o týchto návrhoch rozhodnúť a vykonať

s tým spojené procesné úkony. Opačným postupom by porušil ústavné právo týchto

subjektov na prístup k správnemu súdu, implikované v . Naviac,

po zistení splnenia zákonných podmienok na vyhovenie ich návrhov nemohol krajský súd

o nich rozhodnúť inak, len preto, kedy boli podané. totiž

neupravuje ako zákonnú podmienku vyhovenia týmto návrhom ich podanie v určitej lehote.

Krajský súd preto pri rozhodovaní o nich nemohol prihliadať na to, prečo nebol ich návrh

podaný skôr, ako na právne relevantnú skutočnosť.

Čo sa týka III. kritéria – samotného postupu súdu, tak zo všetkých už vyššie

uvedených skutočností je zrejmé, že krajský súd vždy bezprostredne potom, ako bola vec

pripravená na jej meritórne prejednanie nariadil termín pojednávania. O každom

procesnom návrhu konal bez zbytočného odkladu a takto vykonával aj jednotlivé procesné

úkony. Nariadený termín pojednávania nebol odročený ani jedenkrát z dôvodu na strane

krajského súdu. Skutočnosť, že doposiaľ štyri subjekty (v chronologickom poradí MH Invest,

s.r.o., Jaguar Land Rover Slovakia s.r.o., Železnice Slovenskej republiky a naposledy

Slovenská správa ciest) vždy práve pár dní pred nariadeným termínom pojednávania podali

procesný návrh, ktorým sa domáhali priznania postavenia osoby zúčastnenej na konaní

a na priznanie tohto postavenia spĺňali zákonné podmienky, v dôsledku ktorého krajský súd

musel ich návrhu vyhovieť a vykonať na to nadväzujúce procesné úkony, nemôže mať

za následok vznik zodpovednosti krajského súdu za porušenie práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rovnako tak krajský súd nemôže zodpovedať za konanie samotného sťażovateľa,

ktorý okrem iného podal aj návrh, na základe ktorého sa ešte dňa 28. 12. 2018 začalo

(správne) konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku vo vzťahu k žalobou napadnutému

rozhodnutiu, v dôsledku ktorého podania krajský súd musel napadnuté správne súdne

konanie prerušiť. S uvedenou skutočnosťou totiž spája obligatórne

prerušenie správneho súdneho konania ( ),

nie fakultatívne, kedy je len na úvahe správneho súdu, či konanie preruší (v prípadoch

vymedzených v ). Doposiaľ je v dôsledku tejto

skutočnosti napadnuté správne súdne konanie na krajskom súde právoplatne prerušené.

Sťažovateľ medzičasom, dňa 08. 07. 2020 doručil krajskému súdu podanie, v ktorom

oznamuje, že dňa 06. 07. 2020 doručil Ministerstvu životného prostredia Slovenskej

republiky späťvzatie podaného odvolania proti rozhodnutiu Okresného úradu Nitra

o zamietnutí návrhu žalobcu na povolenie obnovy konania. Po podaní tohto vyjadrenia

na výzvu ústavného súdu (za účelom prípravy ktorého som si ako predseda krajského súdu

vyžiadal súdny spis z napadnutého konania, ktorý mi bol predložený 07. 07. 2020) bude

súdny spis z napadnutého konania vrátený vo veci konajúcemu zákonnému senátu na ďalší

procesný postup – posúdenie splnenia podmienok na vydanie uznesenia o pokračovaní

v konaní podľa veta druhá .

Krajský súd, vychádzajúc z uvedeného posúdenia dodržania práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa kritérií vyplývajúcich z judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, preto dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom konaní

základné právo sťažovatel'a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

Dohovoru neporušil.».

Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že netrvá na ústnom prerokovaní veci

pred ústavným súdom.

15. Dňa 23. júla 2020 bolo ústavnému súdu doručené aj vyjadrenie zákonného sudcu

v danej veci, z ktorého vyplynulo, že činnosť senátu „26S“ považuje za sústredenú

a smerujúcu k rozhodnutiu veci v primeranej lehote. K podstatnému sťaženiu v postupe

správneho súdu došlo podľa jeho názoru v momente, keď sa viaceré subjekty začali

domáhať priznania postavenia osoby zúčastnenej na konaní v zmysle § 41 ods. 2 Správneho

súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“), o ktorých musel správny súd opakovane rozhodovať

a následne pokračovať v konaní po nadobudnutí právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Je pravdou, že tieto návrhy boli správnemu súdu doručované v krátkom časovom úseku pred

termínom pojednávaní, a preto musel súd jednotlivé termíny rušiť. Takáto situácia sa

zopakovala celkom štyrikrát.

Postup súdu komplikovalo aj množstvo doplňujúcich podaní, ktoré musel následne

súd doručovať účastníkom konania a osobám zúčastneným na konaní.

Zákonný sudca tiež zdôraznil, že to bol práve sťažovateľ, ktorý podal

21. decembra 2018 návrh na obnovu administratívneho konania, v ktorom bolo vydané

aj žalobou napadnuté rozhodnutie, a táto skutočnosť zabránila súdu, aby ďalej vo veci

konal.

16. Ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľa vyjadrenie krajského súdu,

ku ktorému sťažovateľ 27. augusta 2020 zaslal stanovisko, v ktorom uviedol: «... že sa

jedná doslova o zavádzane Ústavného súdu zo strany Porušovateľa, čo preukazujem

predložením zvukovej nahrávky z pojednávania zo dňa 10.11.2016, z ktorej je zrejmé,

že podnecovateľom pre odročenie pojednávania som nebol ja, resp. môj právny zástupca,

ale primárne samotný súd reprezentovaný predsedom senátu JUDr. Pilekom. V tomto

kontexte citujem podstatné tvrdenia súdu, ktoré na tomto pojednávaní odzneli. Súd

považoval za vhodné, aby sa na pojednávaní zúčastnil aj žalovaný v druhom rade (myslel

tým SARIO, tento subjekt však už Porušovateľ vo svojom vyjadrení označuje ako účastníka

v I. rade), súd nevie čo sa mohlo stať, keď tento neprišiel, lebo súd považoval za potrebné

mu položiť niektoré otázky.

Na to sa predseda senátu na uvedenom pojednávaní dňa 10.11.2016 pýta,

či pojednávanie otvoríme, teda či aspoň vypočujeme prítomných, nakoľko hovorí, že aj tak

bude potrebné zrejme predvolať zástupcu žalovaného v druhom rade (SARIO). Práve (a až)

v nadväznosti na tento jednoznačný vyslovený postoj súdu (že súd má potrebu odročiť

pojednávania) sme súhlasili s odročením pojednávania, aby sa zabezpečila prítomnosť

zástupcu SARIO, pretože samotný súd (predseda senátu) konštatuje, že vyjadrenie SARIO

je natoľko stručné, že bude potrebné, aby niektoré veci objasnil zástupca žalovaného

v druhom rade. Je teda zrejmé, že ja ako žalobca som síce súhlasil s odročením

pojednávania, ale to až po tom, čo predseda senátu jednoznačne signalizoval, že aj pokiaľ

by sa „dnes” pojednávalo, bolo by pojednávanie odročené práve z dôvodu potreby

vypočutia zástupcu žalovaného v 2. rade ako, súd na danom pojednávaní označoval SARIO.

Taktiež zo zvukového záznamu vyplýva ďalšia skutočnosť, ktorá veľmi jednoznačne

usvedčuje Porušovateľa zo skresľovania a účelovosti jeho tvrdení a to, že návrh

na doplnenie dokazovania môj právny zástupca avizoval až potom, ako súd rozhodol

o odročení termínu pojednávania, teda to nebol akýsi „druhý“ dôvod pre odročenie

ako sa to snaží podsúvať Porušovateľ. Súd následne konštatoval, že pojednávanie odročuje

na neurčito a potom v krátkom termíne buď v polovičke decembra alebo najneskôr v januári

(podotýkam, že 2017) nariadi ďalší termín pojednávania. Ďalej vieme, ako to celé bolo

a je tak až doteraz.

Ad. 2) Je veľmi zvláštne, že súd (ktorý je štátnym orgánom) sa v rámci

ospravedlnenia prieťažnosti odvoláva na skutočnosti, ktoré majú charakter priam

až sofistikovanej koordinácie medzi subjektmi, ktoré účelovo, vždy krátko (pár dní)

pred nariadeným pojednávaním toto pojednávania zmaria. Samotný súd vo svojom

vyjadrení, ktoré adresuje Ústavnému súdu, predkladá výpočet týchto subjektov a sú nimi

všetko spoločnosti. na ktorých je účastný štát. teda Slovenská republika (MH Invest. s.r.o..

Železnice Slovenskej republiky, Slovenská správa ciest, pripadne samotný Jaguar Land

Rover s.r.o., v prospech ktorého sa celý tento proces v rámci výstavby strategického parku

v Nitre deje.

Taktiež dávam do pozornosti, keď súd poukazuje ako na dôvod odročenia

pojednávania, ktorým má byť zmena právneho zastúpenia, tak to už považujeme za doslova

až opovážlivosť, keď súd práve takúto skutočnosť považuje za v tomto smere relevantnú,

keďže pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov a dôležitým dôvodom nie je

skutočnosť, že účastník konania si subjektívne zmyslí, že chce iného právneho zástupcu...

Tu si dovoľujem poukázať na veľmi podstatné okolnosti ohľadom odročovania pojednávaní

zo strany Porušovateľa kvôli (štátnemu) subjektu SARIO (ktorý bol navrhovateľom zámeru

v procese EIA /Automotive Nitra project/), spadajúceho pod Ministerstvo hospodárstva SR:

na prvé pojednávanie dňa 10.11.2016 sa zástupcovia SARIO bez ospravedlnenia

nedostavili, pojednávanie nariadené na termín 02.03.2017 Porušovateľ odročil z dôvodu,

že SARIO zmenili právneho zástupcu, a to na 06.04.2017, Pojednávanie nariadené

na termín 06.04.2017 Porušovateľ odročil z dôvodu kolízie pojednávaní (už toho nového)

právneho zástupcu SARIO

Ad 3) K tomuto uvádzam len toľko, že ja som návrh na obnovu konania v samotnom

administratívnom konaní síce podal, avšak bolo to krátko pred uplynutím lehoty na možnosť

podania takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku a hlavne konal som tak z dôvodu

doslova až frustrácie, keď som videl, že správny súd doslova nie je schopný vo veci konať

a teda nájsť prostriedok na to, aby už konečne pojednával a rozhodol a to ani prakticky po

troch rokoch od právoplatnosti napádaného správneho rozhodnutia (tu podotýkam, že to už

bolo v čase, keď som mal podané pre prieťahy v tejto konkrétnej veci 2 ústavné sťažnosti,

a to zo dňa 14.11.2017 a 23.10.2018. Následne, keď sa o mojom návrhu na povolenie

obnovy konania na prvom stupni negatívne rozhodlo a ja som podal proti tomu rozhodnutiu

o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania odvolanie dňa 18.03.2019 (podané

dňa 19.03.2019), však aj tak nedošlo k rozhodnutiu a ja som bol nútený vziať odvolanie

späť. nakoľko (ne)konanie o mojom odvolaní (tentokrát už na Ministerstve životného

prostredia – odvolanie podané 19.03.2019 a ministerstvo o mojom odvolaní ešte ani

v júli 2020 nerozhodlo, čiže ani po takmer roku a 4 mesiacoch, a preto som 03.07.2020 vzal

odvolanie späť) spôsobovalo predlžovanie stavu odôvodňujúceho prerušenie súdneho

konania sp. zn.: na Krajskom súde v Nitre.

V každom prípade, treba si uvedomiť, že ja som návrh na povolenie obnovy konania

podal až takmer po 3 rokoch od podania správnej žaloby, po dvoch ústavných sťažnostiach

za prieťahy v konaní a na hrane lehoty na podanie návrhu na povolanie obnovy konania,

takže táto skutočnosť, určite nemôže byť ospravedlňujúcim dôvodom Porušovateľa

pre namietané prieťahy.»

K ústnosti pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti sťažovateľ stanovisko nezaujal,

a preto ústavný súd podľa (ďalej aj „“)

v spojení s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene

a doplnení niektorých (ďalej len ,,zákon

o ústavnom súde“) predpokladal, že sťažovateľ nemá námietky k upusteniu od verejného

ústneho pojednávania.

17. Dňa 3. septembra 2020 bolo ústavnému súdu doručené vyjadrenie SARIA

(zúčastnenej osoby), ktoré bolo zaslané sťažovateľovi 24. septembra 2020. SARIO

vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti zdôraznilo, že (i) sťažovateľ podal návrh na obnovu

dotknutého administratívneho konania, ktorý bol nedôvodný, (ii) tento návrh bol dôvodom

prerušenia namietaného konania, (iii) sťažovateľ vzal svoje odvolanie proti rozhodnutiu

o zamietnutí návrhu na obnovu konania späť, (iv) sťažovateľ samotné konanie o obnove

administratívneho konania nedôvodne predlžoval podávaním námietok predpojatosti proti

zamestnancom Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.

18. Sťažovateľ zaujal stanovisko k vyjadreniu zúčastnenej osoby v podaní

doručenom ústavnému súdu 15. októbra 2020, v ktorom argumentoval obdobne

ako vo vyjadrení k stanovisku krajského súdu, a tiež argumentoval, že v ústavnej sťažnosti

neuviedol skutočnosť, že podal návrh na obnovu administratívneho konania z dôvodu,

že to nepovažoval za relevantné, pretože «už v čase podania ústavnej sťažnosti, teda v čase,

keď nebolo súdne konanie prerušené, tu boli zrejmé prieťahy - viac ako 3 a pol roka

bez otvorenia pojednávania vo veci: tvrdím, že prieťahy vo veci tu boli dané už vtedy,

keď správny súd prerušil súdne konanie, ako aj už predtým ako som podal

v administratívnom konaní návrh na povolenie obnovy konania. Tu totiž poukazujem

na podstatný fakt, a to že sa jedná už v poradí moju tretiu ústavnú sťažnosť z dôvodu

namietaných prieťahov v súdnom konaní na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.: ,

pričom v poradí druhá moja ústavná sťažnosť mi bola odmietnutá Uznesením Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn.: zo dňa 28. novembra 2018 z dôvodu, že

som ako sťažovateľ nesplnil požiadavku namietania prieťahov v konaní pred orgánom

štátnej správy súdov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu a ani som nepreukázal, že som

ju nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa ( ).

Pritom Ústavný súd SR rozhodoval o mojej v poradí prvej ústavnej sťažnosti Uznesením

pod sp. zn.: zo dňa 30. mája 2018, kde skonštatoval, že doba namietaného

konania k času podania ústavnej sťažnosti (teda ku dňu 29. marca 2018!) je na hranici

ústavnosti.

Ani toto nebolo dostatočným mementom pre Krajský súd v Nitre, aby vo veci začal

už konečne meritórne konať a tak som, ako som už uviedol vyššie, z určitej frustrácie, podal

predmetný návrh na obnovu konania. V každom prípade, tento som podal v decembri 2018,

teda po viac ako ôsmich mesiacoch od kedy ústavný súd skonštatoval, že predmetné súdne

konanie je z hľadiska dĺžky trvania už na hranici ústavnosti. Teraz sa SARIO takouto

argumentáciou, ktorú je možné hodnotiť doslova za úskok („silné“ slová o zamlčiavaní veci

pred ústavným súdom a podobne), snaží odvrátiť pozornosť od podstaty veci, ktorou

je skutočnosť, že Krajský súd v Nitre skutočne neprimerane dlho meritórne nekoná,

resp. do podania ústavnej sťažnosti a teda do prerušenia konania nekonal.

... K vyjadreniu SARIO v bode 8, v ktorom píše, že sťažovateľ sám nezmyselne

konanie preťahoval, keď dňa 30.01.2020 podal námietky predpojatosti na dvoch

zamestnancov MŽP SR, uvádzam nasledovné.

Je pravdou, že som podal bezodkladnú námietku predpojatosti na poverenú osobu

na riadenie Ministerstva životného prostredia SR Árpáda Érseka, ktorý v tom čase bol

zároveň ministrom dopravy a výstavby SR a mohol byť v konflikte záujmu, keďže sa jednalo

o konanie, na ktorom mal minister dopravy záujem v povoľovacích konaniach a bol

štatutárom odvolacieho orgánu Ministerstva dopravy a výstavby SR. V žiadnom prípade sa

nejednalo o námietku, ktorá bola nezmyselná, ale naopak, o logickú námietku...

... K bodu 9 vyjadrenia SARIO, v ktorom sťažovateľ mal zamlčať ústavnému súdu

informácie, uvádzam, že ústavná sťažnosť zo dňa 15.04.2019 bola podaná dňa 17.04.2019,

pričom návrh na obnovu konania dňa 21.12.2018 a v tomto čase už o návrhu za normálneho

chodu malo byť dávno rozhodnuté. Sťažovateľ v tom čase návrh na obnovu podal

ako fyzická osoba a teda nie prostredníctvom advokáta a dokonca ani nevedel, či je to

dôvod na prerušenie v súdnom konaní. A čo je však zarážajúcejšie takto nepostupovali

ani Okresný úrad, MŽP a ani súd, pretože prerušenie súdneho konania bolo až

v septembri 2019. Je preto neprijateľné pre sťažovateľa akceptovať takéto tvrdenie SARIO.

Taktiež v daných súvislostiach dávam do pozornosti poukaz zo strany SARIO na to,

že Krajský súd v Nitre už rozhodol o pokračovaní súdneho konania uznesením zo dňa

06.08.2020. V tejto súvislosti je však zaujímavé, že toto je opäť len jediné „oživenie“ celej

veci zo strany Krajského súdu v Nitre, a naďalej sa zasa nič nedeje, teda mám na mysli, že

žiadne pojednávanie vo veci nie je nariadené a opäť už od vtedy uplynuli viac ako dva

mesiace.».

19. Ústavný súd podľa upustil v danej veci

od ústneho pojednávania, pretože s ohľadom na predmet konania dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

21. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom

sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (pozri napr.

, , , , , ,

a ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa

môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti.

25. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (). Základnou povinnosťou súdu

a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr

odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie.

26. K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (najmä z § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou

od 1. júla 2016 vyplýva z ustanovení , najmä z jeho

a . Podľa súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb a podľa § 157

ods. 1 súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania.

27. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup

súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako tak aj pri práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné

ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide

o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,

ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka

konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla

nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná.

28. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa [Comingersoll S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku

(Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti Slovenskej republike, rovnako tak aj

, , , ]. Naostatok aj ESĽP vo svojich

rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP

vo veci Katte Klitsche de la Grange proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci

Scordino proti Taliansku č. 1 z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva

bez prieťahov, ktoré môžu ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

29. Napadnuté konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení

žalobcu a ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti právoplatného rozhodnutia

žalovaného vydaného v administratívnom konaní „Automotive Nitra Project“

(išlo o zisťovacie konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie), začalo na základe

žaloby podanej krajskému súdu 23. februára 2016 a ku dňu podania ústavnej sťažnosti

(23. apríla 2019) trvalo 38 mesiacov. Počas tohto obdobia bolo nariadených celkom sedem

pojednávaní (10. novembra 2016, 2. marca 2017, 6. apríla 2017, 27. apríla 2017, 25. januára

2018, 13. septembra 2018 a 28. marca 2019). Prvé tri pojednávania sa neuskutočnili a boli

odročené (i) z dôvodu neprítomnosti SARIA ako účastníka namietaného súdneho konania,

(ii) z dôvodu žiadosti tohto účastníka o odročenie pojednávania pre zmenu právneho

zástupcu a (iii) jeho ďalšej žiadosti o odročenie pre kolíziu pojednávaní. Nasledujúce štyri

pojednávania boli zrušené z dôvodu doručenia podaní rôznych subjektov bez procesného

postavenia, ktoré sa domáhali postavenia osoby zúčastnenej na konaní podľa .

V období po podaní ústavnej sťažnosti bolo nariadené pojednávanie na 10. október 2019,

to však bolo zrušené z dôvodu obligatórneho prerušenia napadnutého konania v súlade

s z dôvodu podania návrhu sťažovateľa na obnovu

administratívneho konania 28. decembra 2018. Krajský súd rozhodol o prerušení

napadnutého konania uznesením z 30. septembra 2019. Uznesením zo 6. augusta 2020

krajský súd po odpadnutí dôvodu prerušenia rozhodol o pokračovaní v napadnutom konaní.

30. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej

zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP

vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť

rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].

Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok

ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej

vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností,

na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými odbornými

znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi ().

Predmetom napadnutého konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného

v administratívnom konaní podľa . Predmetná činnosť teda

spadá pod bežnú a pravidelnú rozhodovaciu prax krajského súdu konajúceho v správnom

súdnictve ako súd prvej inštancie. Mierne zvýšenú faktickú zložitosť v dotknutom konaní

možno konštatovať vzhľadom na priebežne sa zvyšujúci počet subjektov, ktoré postupne

nadobudli postavenie osoby zúčastnenej na konaní, čo si okrem vydania rozhodnutia o ich

procesnom postavení vyžiadalo aj opakované doručovanie žaloby a ostatných podaní

na vyjadrenie.

31. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ napriek podaniu návrhu

na povolenie obnovy administratívneho konania (28. decembra 2018) túto skutočnosť

krajskému súd neoznámil, hoci bola obligatórnym dôvodom na prerušenie napadnutého

konania. Uvedená skutočnosť nevyplynula ani z ústavnej sťažnosti predloženej ústavnému

súdu napriek tomu, že ju z hľadiska posúdenia správania sťažovateľa možno považovať

za relevantnú.

32. Pokiaľ ide o posúdenie samotného postupu krajského súdu, ústavný súd

predovšetkým konštatuje, že po začatí konania vzniká povinnosť správneho súdu konať.

Táto povinnosť zahŕňa v sebe všetky povinnosti, ktoré má správny súd v príslušnom

začatom správnom súdnom konaní, a to od doručenia návrhu odporcovi a ostatným

účastníkom konania a osobám zúčastneným na konaní do vlastných rúk cez skúmanie

podmienok konania, rozhodovanie o procesných návrhoch až po rozhodnutie vo veci samej,

resp. konečné rozhodnutie tak, aby konanie prebehlo bez zbytočných prieťahov alebo

v normatívne ustanovenej lehote a v tomto rozsahu boli aj vypracované súdne rozhodnutia,

resp. aby správny súd v určených prípadoch odpozoroval splnenie povinností uložených

jeho rozhodnutím žalovanému orgánu verejnej správy.

33. Sťažovateľ formuloval niekoľko námietok proti postupu krajského súdu v rámci

napadnutého konania, argumentoval najmä celkovou dĺžkou konania (ku dňu podania

ústavnej sťažnosti viac ako tri roky), neefektívnym postupom krajského súdu pri odročovaní

pojednávaní z dôvodov na strane SARIA, ako aj podľa sťažovateľa nepremysleným

priznávaním postavenia osoby zúčastnenej na konaní rôznym subjektom.

34. Ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa, že aj ESĽP uplatňuje rôzne spôsoby

skúmania postupu štátnych orgánov. Z jeho rozhodovacej činnosti je zrejmé, že môže

skúmať jednak dĺžku konania na jednotlivých súdnych inštanciách (napr. Rablat

v. Francúzsko, rozsudok z 29. 4. 2003, č. 49285/99) alebo sa môže snažiť identifikovať

konkrétne neprimerané obdobia nečinnosti medzi jednotlivými úkonmi vo veci bez toho,

aby vyhodnotil, či celková dĺžka jednotlivých fáz konania bola primeraná alebo nie

(napr. Koktavá v. Česká republika, rozsudok z 2. 12. 2003, č. 45107/98). Spôsoby skúmania

postupu štátnych orgánov sa javia byť rovnocenné, pretože sledujú rovnaký cieľ,

a to zistenie, či v posudzovanom prípade došlo alebo nedošlo k porušeniu práv sťažovateľa.

35. Ústavný súd, zaoberajúc sa postupom krajského súdu, konštatuje, že z prehľadu

procesných úkonov, ktoré vyplynuli zo súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu

zapožičaný, vyplýva, že krajský súd konal vo veci priebežne. Pri hodnotení postupu

krajského súdu v období od podania žaloby do rozhodovania o predchádzajúcej

ústavnej sťažnosti sťažovateľa uznesením sp. zn. z 30. mája 2018, ktorou

namietal porušenie totožných práv v namietanom konaní, ústavný súd poukazuje na závery

v ňom uvedené, na základe ktorých dospel k záveru, že vzhľadom na dovtedy vykonané

úkony krajského súdu nedošlo k zásahu do označených práv sťažovateľa, ktorý by

nadobudol ústavnoprávnu intenzitu. V ďalšom postupe krajského súdu až do obligatórneho

prerušenia namietaného konania nemožno konštatovať zbytočné prieťahy, ktoré by bolo

možné pričítať na vrub krajskému súdu. Je pravdou, že v uznesení sp. zn. ,

ktorým ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú, tiež

konštatoval, že trvanie namietaného konania je na hranici ústavnej akceptovateľnosti, v tom

čase však nebolo možné predvídať postup ďalších subjektov, ktoré sa vždy tesne

pred termínom nariadeného pojednávania domáhali vstupu do namietaného konania

v postavení osoby zúčastnenej na konaní. Uvedené správanie, ako konštatoval aj krajský

súd, nadobúda síce charakter koordinovaného postupu týchto subjektov, súčasne však tento

nemohol byť nijako ovplyvnený krajským súdom a ani nebolo možné vyhnúť sa

rozhodnutiu o týchto procesných návrhoch. Ústavný súd tiež zohľadnil, že sťažovateľ

už po siedmich mesiacoch od rozhodnutia ústavného súdu o jeho prvej ústavnej sťažnosti

podal v dotknutom administratívnom konaní návrh na obnovu tohto konania

(28. decembra 2018), čo bolo súčasne dôvodom obligatórneho prerušenia namietaného

konania. O uvedenej skutočnosti sťažovateľ krajský súd neinformoval, túto sa krajský súd

dozvedel od žalovaného až 2. septembra 2019, na základe čoho uznesením z 30.

septembra 2019 namietané konanie prerušil. Ústavný súd preto prihliadol aj na skutočnosť,

že prerušenie namietaného konania trvalo jeden rok, čo v uvedenom období nastoľuje

procesný stav vylučujúci porušovanie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným postupom žalovaného súdu a nepochybne odďaľuje

dosiahnutie stavu právnej istoty o otázke tvoriacej predmet súdneho konania.

36. Ústavný súd pripúšťa, že celkové trvanie posudzovaného konania môže

vyvolávať dojem, že úkony krajského súdu boli neefektívne, resp. že bol krajský súd

nečinný, avšak vzhľadom na už uvedené okolnosti danej veci podľa názoru ústavného súdu

skutočnosť, že vec dosiaľ nebola meritórne skončená, nebola zapríčinená postupom

krajského súdu.

37. Ústavný súd dospel preto k záveru, že nebolo možné z hľadiska komplexného

posúdenia napadnutého konania považovať postup krajského súdu za porušenie základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v

ods. 1 dohovoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

38. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv navrhol, aby ústavný

súd svojím rozhodnutím prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,

a domáhal sa aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho

zastúpenia.

39. Podľa ak porušenie práv alebo

slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo

slobody porušil, vo veci konal. V zmysle odseku 3 písm. e) citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, vo veci koho vyslovil porušenie

základného práva alebo slobody, aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného

vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom

prípade ústavný súd vyslovil, že označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal,

porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie

nezaoberal.

40. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti

uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže ústavný súd nevyhovel ústavnej

sťažnosti v časti namietaného porušenia sťažovateľom označených práv, nevyhovel ani

návrhu sťažovateľa na náhradu trov konania (

a contrario).

41. Vzhľadom na znenie , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného

súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu