Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 371/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Gabrielou Kľačanovou,

Andreja Kmeťa 28, Martin, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, a Listiny základných práv a slobôd

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára

2019 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo

na rovnosť účastníkov konania podľa a podľa

čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Martin v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2019

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Martin sp. zn. z 22. februára 2019

z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto súdu na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet advokátky

JUDr. Gabriely Kľačanovej, Andreja Kmeťa 28, Martin, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého postupu, sťažnostná argumentácia a rekapitulácia

vyjadrení účastníkov konania

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal 25. augusta

2020 na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na rovnosť

účastníkov konania podľa a podľa listiny, práva

na spravodlivý proces a rovnosť zbraní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „namietané

konanie“) a jeho uznesením z 22. februára 2019.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na okresnom súde

domáhal nariadenia neodkladného opatrenia. Uznesením č. k. -66

z 29. marca 2018 okresný súd žalovanej zakázal realizovať výkon záložného práva

na základe záložnej zmluvy zo 14. augusta 2015 k špecifikovaným nehnuteľnostiam

vo výlučnom vlastníctve sťažovateľa, sťažovateľovi uložil povinnosť v stanovenej lehote

podať žalobu vo veci samej a priznal mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu,

o výške ktorej mal rozhodnúť okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia. O výške náhrady

rozhodol okresný súd uznesením č. k. -79 z 3. januára 2019 (ďalej len

„pôvodné uznesenie“) tak, že náhradu trov konania priznal vo výške 1 123,80 €. Okresný

súd následne sťažovateľovi doručil uznesenie č. k. -92 z 22. februára 2019

(ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým zmenil pôvodné uznesenie vydané vyšším

súdnym úradníkom tak, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľovi trovy konania

vo výške 160,12 €. O trovách rozhodoval opätovne na základe sťažnosti žalovanej

zo 7. januára 2019, ktorú sťažovateľovi pred vydaním napadnutého uznesenia nedoručil.

3. Sťažovateľ nemal nijakú možnosť zaujať stanovisko k právnej argumentácii

žalovanej, pričom pôvodné uznesenie zmenil okresný súd na základe sťažnosti žalovanej

v jeho neprospech. Takýmto postupom podľa sťažovateľa okresný súd znemožnil realizáciu

jeho procesných práv, vytvoril stav nerovnosti medzi sťažovateľom a žalovanou

znevýhodnením sťažovateľa, keď právna argumentácia žalovanej mala zásadný vplyv

na obsah napadnutého uznesenia. Napadnuté uznesenie bolo sťažovateľovi doručené

12. marca 2019, nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok ani dovolanie.

4. Sťažovateľ požaduje primerané finančné zadosťučinenie z dôvodu závažného

zásahu do jeho základných práv. Uplatnenú výšku odôvodnil spôsobenou nemajetkovou

ujmou z pociťovanej neistoty, poníženia, duševného a citového utrpenia, stresu, obavy,

pretože mu bola znemožnená realizácia jeho procesných práv v prebiehajúcom súdnom

konaní. Žije v neistote a napätí, pociťuje krivdu, keď iní v porovnateľných veciach majú

reálnu možnosť realizovať svoje základné práva a s ním okresný súd nezaobchádza

zákonným spôsobom.

5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal

nález, že okresný súd v namietanom konaní porušil sťažovateľom označené práva. Navrhol

ústavnému súdu zrušiť napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie. Navrhol aj priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 €, ktoré mu

vyplatí okresný súd. Napokon navrhol ústavnému súdu, aby mu priznal právo na náhradu

trov konania vo výške 346,26 € predstavujúcej trovy právneho zastúpenia.

6. Po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 4. septembra

2020 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k ústavnej sťažnosti a otázke vhodnosti

ústneho pojednávania. Možnosť na vyjadrenie poskytol ústavný súd aj žalovanej ako

zúčastnenej osobe.

7. Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr 542/2020

z 18. septembra 2020 uviedla, stotožňujúc sa s vyjadrením zákonnej sudkyne JUDr. Heleny

Menichovej, že okresný súd konal pri rozhodovaní v súlade s § 239 až § 250 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Procesná úprava sťažnosti neobsahuje výslovne takú úpravu, ako je to pri odvolaní podľa

, teda výslovne neukladá súdu povinnosť doručiť sťažnosť ostatným

subjektom s výzvou na vyjadrenie k nej. Sťažnosť bola do

zavedená ako novokoncipovaný inštitút, ktorého účelom je okrem iného aj hospodárnosť

a rýchlosť konania a zákon v a nasl. rozsah vyjadrenia protistrany na tento

procesný úkon neurčil. Až aplikačná a rozhodovacia prax súdov extenzívnym výkladom

ustálila obdobný postup, ako vyplýva z . Predsedníčka súdu

súhlasila s upustením pojednávania vo veci.

8. Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu ústavný súd doručil sťažovateľovi

na vyjadrenie spolu so žiadosťou o oznámenie, či trvá na ústnom pojednávaní. Sťažovateľ

súhlasil s upustením od ústneho prejednania veci. Nestotožnil sa s právnym názorom

okresného súdu o neexistencii právnej úpravy ukladajúcej povinnosť konajúcemu súdu

zaslať strane sporu sťažnosť podanú protistranou. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) v súlade s c ods. 1 podľa neho zabezpečuje väčší

rozsah ústavných práv a slobôd, pričom odkázal na rozsudok Trančíková proti Slovenskej

republike. Sťažovateľ nemal nijakú možnosť uplatniť svoj vplyv na výsledok súdneho

konania o sťažnosti, čím došlo podľa neho k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho

konania a k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušená bola zásada rovnosti zbraní ako

súčasť práva na spravodlivý proces, keď sa sťažovateľ dostal do podstatne nevýhodnejšej

situácie ako jeho oponent, ktorým je nebanková spoločnosť (rozsudok ESĽP Dombo Beheer

B.V. z 27. 10. 1993, bod 33). Upriamil pozornosť aj na rozsudok ESĽP Ernst and Other

z 15. júla 2003 týkajúci sa rovnakého práva k súdnym spisom a iným dokumentom

a rozsudok Bechbeger z 20. novembra 2001, v zmysle ktorého každému účastníkovi

konania musí byť daná možnosť oponovať argumentom predneseným iným účastníkom.

Napokon sťažovateľ uviedol, že zotrváva na svojej ústavnej sťažnosti, a vyčíslil si trovy

konania vo výške 533,88 €.

9. Zúčastnená osoba v stanovenej lehote nevyužila možnosť vyjadriť sa.

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v tejto veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv uvedených v bode 1.

II.

Relevantná právna úprava a východiská ústavného súdu

11.1 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

11.2 Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

11.3 Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

11.4 Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

11.5 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

11.6 Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11.7 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a podľa listiny, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

13. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu

predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí

v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , listiny, ako aj právo na spravodlivý proces podľa

dohovoru.

14. Princíp rovnosti účastníkov konania (resp. strán v spore) tvorí základný definičný

prvok práva na súdnu ochranu podľa a aj nevyhnutnú súčasťou každého

právneho štátu, ktorý sa k tomuto princípu hlási prostredníctvom .

Rovnosť účastníkov konania súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva

v tom, že všetci účastníci civilného konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti,

ktoré sa uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo

procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom

a ktorý z účastníkov je žalovaný (, , , ,

). Citované ustanovenie teda zaručuje len procedurálnu rovnosť

v určitom konaní, nie „rovnosť“ v zmysle rovnakého, či dokonca želaného výsledku

pre každého účastníka takéhoto konania.

15. Rovnosť strán v civilnom konaní je v rozhodnutiach ESĽP vyjadriteľná

princípom rovnosti zbraní, ktorý tvorí prvok spravodlivého súdneho konania podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie preto v kontexte princípu rovnosti

zbraní zabezpečuje, aby každá strana sporu mala možnosť hájiť si svoju vec pred súdom

za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. De Haes

a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. 2. 1997, sťažnosť č. 19983/92, § 53 alebo Ankerl

proti Švajčiarsku, rozsudok z 23. 10. 1996, sťažnosť č. 17748/91, § 38).

16. Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná

primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú

do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je protistrana. S princípom rovnosti zbraní

je nerozlučne spätá kontradiktórnosť ako univerzálny právny princíp platný v celom

právnom poriadku, teda aj v občianskom súdnom konaní, a súd každého druhu a stupňa ho

musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou z jeho hlavných funkcií je oboznámiť

účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi, ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie,

a poskytnúť mu možnosti sa k nim vyjadriť. Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská

a vyjadrenia protistrany v konaní alebo dôkaz, resp. stanovisko nezúčastneného subjektu

(znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného samotným konajúcim orgánom z vlastnej

iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje právo byť vypočutý (audiatur et altera

pars) či právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu však zásada kontradiktórnosti nemá

absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky z uvedeného pravidla, kde okolnosti

prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie tejto zásady (napr. rozhodnutie

sp. zn. ).

17. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať

príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002

vo veci Komanický proti Slovenskej republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015

vo veci Trančíková proti Slovenskej republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti

konania vyplýva, že aj samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej

miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné,

či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať

alebo sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je na účastníkovi konania, aby sám posúdil,

či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár z jeho strany (rozsudok

ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 18990/91, body

27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike),

a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (rozsudok ESĽP

z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001 vo veci F. R. proti

Švajčiarsku).

18. Vychádzajúc z predmetu rozhodovania v napadnutom konaní (výška náhrady trov

konania, pozn.), ústavný súd konštatuje, že ESĽP už v minulosti riešil obdobné prípady, kde

bolo namietané porušenie zásady kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd nezaslal

odvolanie (v našom právnom poriadku sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania

protistrane (Beer proti Rakúsku, rozsudok, 6. 2. 2001, č. 30428/96, body 18 – 21, Baumann

proti Rakúsku, rozsudok, 7. 1. 2005, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru

o porušení tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

19. Ústavný súd sa v minulosti rovnako zaoberal prípadmi, keď sťažnosť strany

civilného konania proti uzneseniu o výške trov konania nebola pred rozhodnutím o nej

doručená protistrane (nálezy vo veciach vedených pod sp. zn. ,

, , ), resp. aj situáciou, keď vyjadrenie

k sťažnosti nebolo doručené sťažovateľovi pred rozhodnutím o nej ().

Konštatoval porušenie princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti, teda aj čl. 46 ods. 1

a dohovoru (v prvom z uvedených nálezov ale s odkazom na

pre existenciu špeciality tohto článku vo vzťahu k ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a , a listiny a práva podľa

dohovoru v namietanom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu

20. Čo sa týka namietaného porušenia práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý

proces a rovnosť zbraní a práva na rovnosť účastníkov konania, ústavný súd konštatuje,

že nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že sťažovateľovi ani jeho právnej zástupkyni

nebola v konaní doručená písomná sťažnosť žalovanej proti pôvodnému uzneseniu vyššieho

súdneho úradníka (bod 2). Z ústavnej sťažnosti a vyjadrení účastníkov konania vyplýva,

že sudkyňa okresného súdu ako súdu prvej inštancie rozhodla o sťažnosti smerujúcej proti

pôvodnému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka bez toho, aby túto sťažnosť poslala

sťažovateľovi na vyjadrenie. Okresný súd vo svojom stanovisku uviedol, že to nebolo

výslovnou povinnosťou vyplývajúcou zo zákona a takýto postup sa ustálil až následnou

praxou.

21. Ústavný súd vychádza z povahy sťažnosti ako prostriedku procesnej obrany proti

uzneseniam súdu prvej inštancie vydaným súdnym úradníkom. Sťažnosť je v Civilnom

sporovom poriadku koncipovaná ako prostriedok nápravy, ktorým sa nepochybne okrem

iného sleduje aj naplnenie zásady efektívnosti, hospodárnosti, rýchlosti konania (o sťažnosti

rozhoduje sudca toho istého súdu, sťažnosť nemá devolutívny účinok, je možné ňou

napadnúť len vymedzenú úzku skupinu rozhodnutí, ktoré sa zákonodarca rozhodol vylúčiť

z prieskumu súdom vyššej inštancie). Tento záver podporuje i dôvodová správa

k . Sťažnosť nie je opravný prostriedok (aj keď medzi

sťažnosťou a opravnými prostriedkami možno badať určité spoločné črty), akým je

odvolanie či dovolanie (ktorými je možné napadnúť rozhodnutia vo veci samej), a preto je

namieste, aby ústavný súd požadoval pre účely posúdenia porušenia základných práv

v konaniach o sťažnosti podľa vyššiu mieru intenzity

pochybení, nedostatkov spočívajúcich v konaní či opomenutí porušovateľa.

22. Prisvedčiť je možné argumentácii okresného súdu, že

v ustanoveniach o sťažnosti (§ 239 a nasledujúce) explicitne nezakotvuje povinnosť súdu

doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti alebo iné, ďalšie podanie protistrane ani

povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k takýmto podaniam. Absencia výslovnej právnej

úpravy na vytvorenie potrebného priestoru sporovým stranám na oboznámenie sa

s podaniami protistrany a možnosť vyjadriť sa však automaticky neznamená,

že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje.

23. Ústavný súd vo svojom skoršom rozhodnutí vo veci sp. zn.

dospel k záveru, že princíp kontradiktórnosti nachádza uplatnenie aj v konaní o sťažnosti

podľa a nasledujúcich , pričom pristúpil k vysloveniu porušenia práv, ku ktorému

došlo tým spôsobom, že všeobecný súd sťažnosť proti uzneseniu súdneho úradníka

nedoručil na vyjadrenie protistrane.

24. Ústavný súd konštatuje, že skutkové okolnosti vo veci sp. zn. sú

v podstatnom zhodné s okolnosťami v teraz posudzovanom prípade. Okolnosti

posudzovaného prípadu nedávajú dôvod na odklon od uvedených záverov. Sťažovateľ

nemal do doručenia napadnutého uznesenia informáciu o tom, že sťažnosť bola podaná

a že konanie o nej prebieha. V dôsledku toho nemal žiadnu možnosť sa k nej vecne vyjadriť,

hoci napadnuté uznesenie (teda aj podaná sťažnosť) smerovali v jeho neprospech

(stotožnením sa okresného súdu s argumentmi žalovanej došlo k zníženiu výšky priznaných

trov konania). Napriek tomu, že v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu súdneho úradníka

podľa nejde o rozhodovanie vo veci samej (teda o predmete

hmotnoprávneho sporu), v dôsledku postupu okresného súdu, ktorý sťažovateľovi nedoručil

vyjadrenie žalovanej, dosiahla intenzita zásahu do práv sťažovateľa ústavnoprávne

relevantnú úroveň.

25. Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto ústavnej sťažnosti vychádzal z už citovanej

judikatúry ESĽP, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti. Za rozhodujúce skutočnosti

považoval, že proti napadnutému uzneseniu okresného súdu ako súdu prvej inštancie nie je

prípustný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, teda namietaný zásah do princípu

rovnosti zbraní, ako aj kontradiktórnosti nebolo možné zhojiť v nasledujúcom inštančnom

konaní, a zároveň to, že v dôsledku sťažnosti bolo pôvodné uznesenie okresného súdu

vydané vyšším súdnym úradníkom zmenené v neprospech sťažovateľa a bolo ním

rozhodnuté o jeho subjektívnych právach, resp. povinnostiach. Ústavný súd nezistil

relevantný a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade

kontradiktórne, uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní o sťažnosti, v ktorom sa tiež

rozhoduje o subjektívnych právach a povinnostiach.

25.1 Ústavný súd nemohol akceptovať obranu okresného súdu spočívajúcu

v argumentácii, že ide o nový procesný inštitút. Vychádzajúc z povahy konania o sťažnosti,

tu niet zásadného rozdielu oproti konaniu o opravnom prostriedku, kde sa princíp rovnosti

zbraní a kontradiktórnosti uplatňuje v zákonom vymedzenom rozsahu. Ústavný súd

akcentuje základných princípov , podľa ktorého strany majú právo oboznámiť sa

okrem iného s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí

zákon. Hoci žiadny osobitný rozsah vyjadrenia protistrany

v danom prípade nestanovuje, to neznamená, že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť

zabezpečená rovnosť zbraní a kontradiktórnosť aspoň v minimálnom rozsahu (v súlade

s princípom hospodárnosti konania, pozn.), berúc do úvahy aj skutočnosť, že sa

v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti náhrady trov konania

(obdobne ŠTEVČEK, FICOVÁ, BARICOVÁ, MESIARKINOVÁ, BAJÁNKOVÁ,

TOMAŠOVIČ a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 878,

879.).

26. Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním

v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej

ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane

konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

27. Aj v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd uplatňuje zásadu prednosti ústavne konformného výkladu,

v rámci ktorej uprednostní ten výklad právnej normy, ako aj súvisiacich právnych noriem,

ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných

práv (, ).

28. Po vecnom preskúmaní námietok sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že sú

opodstatnené a dôvodné v časti porušenia práva na rovnosť s ostatnými účastníkmi konania,

ktoré zahŕňa aj rovnosť zbraní a úzko súvisí s právom na kontradiktórne konania

implikovaným v práve na súdnu ochranu. Z toho dôvodu v okolnostiach posudzovanej veci

dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu, ktorý bol zavŕšený napadnutým

uznesením, došlo k neprípustnému zásahu do tohto osobitného základného práva

upraveného v a listiny, ako aj do základného práva

na súdnu ochranu podľa a listiny, resp. aj do práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie okresného

súdu ústavný súd podľa a jemu zodpovedajúcemu a

písm. b) zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie

(body 1 a 2 výroku nálezu).

29. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

30. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu podľa

§ 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné doručením.

31. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac sa

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), doručiť sťažnosť žalovanej proti pôvodnému uzneseniu sťažovateľovi

na vyjadrenie a následne opätovne rozhodnúť o sťažnosti žalovanej podanej proti

pôvodnému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, rešpektujúc obsah a zmysel práv,

ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené.

32. Sťažovateľ požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

vo výške 5 000 €. K jeho návrhu ústavný súd predovšetkým uvádza, že priznanie

finančného zadosťučinenia je fakultatívne ( ). Ústavný

súd v posudzovanej veci finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal, pričom

vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v tomto

konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého rozhodnutia okresného súdu

a vrátením veci na ďalšie konanie. Okresný súd bude totiž v ďalšom rozhodovaní viazaný

právnym názorom vyjadreným v tomto rozhodnutí podľa .

IV.

Trovy konania

33. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

34. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

35. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov, podľa ktorých sťažovateľovi patrí náhrada

trov konania v sume 346,26 €, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2019

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie ústavnej sťažnosti) v hodnote po 163,33 €

vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 €. Ústavný súd preto priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej výške 346,26 €, ktorú je okresný súd

povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (

v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia

(bod 3 výroku nálezu). Náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu

okresného súdu doručené ústavnému súdu 2. októbra 2020 ústavný súd sťažovateľovi

nepriznal, pretože obsah doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel

k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.

36. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu