Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 147/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského (sudca spravodajca) a sudcov Ivana

Fiačana a ra Straku prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , právne zastúpenej advokátom

JUDr. Petrom Pohančeníkom, Palárikova 93, Čadca, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. z 5. júna 2019

a jeho postupom a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 5 C

85/2017 z 5. júna 2019 a jeho postupom p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Čadca sp. zn. z 5. júna 2019 z r u š u j e

a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý nahradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. Petra Pohančeníka, Palárikova 93, Čadca, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia a priebeh konania po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-22 z 15. apríla 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , , (ďalej len

,,sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. júna 2019 a jeho postupom.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. sa ako žalobca domáhal proti sťažovateľke ako

žalovanej vrátenia daru. Žalobca vzal svoju žalobu späť v celom rozsahu, v dôsledku čoho

okresný súd konanie zastavil a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania

voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

3. Žalobca predtým, ako bolo rozhodnuté o výške trov konania sťažovateľky, zomrel,

preto okresný súd uznesením rozhodol, že v konaní ako so žalobcom pokračuje s právnou

nástupkyňou , jeho dcérou (ďalej len „žalobkyňa“).

4. Okresný súd uznesením sp. zn. zo 7. mája 2019 vydaným vyššou

súdnou úradníčkou (ďalej len „uznesenie vyššej súdnej úradníčky“) priznal sťažovateľke

náhradu trov konania vo výške 1 979,75 eur pozostávajúcich zo súdneho poplatku a trov

právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia ‒

8. februára 2018, vyjadrenie z 8. februára 2018, vyjadrenie z 2. mája 2018, vyjadrenie

z 22. mája 2018, vyjadrenie z 11. septembra 2018) vrátane k nim prináležiacich režijných

paušálov. Vychádzal zo skutočnosti, že hodnota predmetu konania je peniazmi vyjadriteľná,

preto pri svojom rozhodovaní aplikoval § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

5. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podala sťažnosť žalobkyňa, ktorá

namietala, že hodnota predmetu konania nie je peniazmi vyjadriteľná, preto mal súd

pri určovaní výšky trov právneho zastúpenia vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

Podľa jej názoru sťažovateľke prináleží náhrada trov konania v sume 320,28 eur za 4 úkony

právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia z 8. februára 2018, vyjadrenie z 8. februára

2018, vyjadrenie z 2. mája 2018 a účasť na pojednávaní 31. mája 2018.

6. Sťažnosť proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podala aj sťažovateľka, ktorá

žiadala o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v súvislosti s účasťou jej právneho

zástupcu na pojednávaní 31. mája 2018 v sume 782,69 eur.

7. Okresný súd uznesením sp. zn. z 5. júna 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“) zmenil uznesenie vyššej súdnej úradníčky tak, že žalobkyňu zaviazal nahradiť

sťažovateľke trovy konania vo výške 320,28 eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia

za 4 úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia – 8. februára 2018, vyjadrenie

z 8. februára 2018, vyjadrenie z 2. mája 2018, účasť na pojednávaní 31. mája 2018) vrátane

režijných paušálov. Konštatoval, že právo na vrátenie daru nie je možné vyjadriť

v peniazoch, preto aplikoval § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky.

8. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje:

„Predmetom sporu bola žaloba o vrátenie daru, ktorým boli nehnuteľnosti

špecifikované žalobcom v podanej žalobe, a to rodinný dom a pozemky. Nehnuteľnosti sú

považované za taký predmet sporu, ktorý je možné vždy a bez akýchkoľvek prekážok vyčísliť

v peniazoch (odhadom, porovnaním cien iných nehnuteľností v mieste a čase podľa miestne

dostupných zdrojov, ako sú internet, ponuky realitných kancelárií, alebo znaleckým

posudkom). Ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú netreba osobitne dokazovať. Preto

skutkový záver okresného súdu, že predmet sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch, je

nesprávny.

Súčasne je takýto záver okresného súdu aj nepreskúmateľný, nakoľko okresný súd

svoj skutkový záver nepodoprel žiadnym odôvodnením v napadnutom uznesení.

... okresný súd nedoručil sťažnosť žalobkyne na vyjadrenie žalovanej a rozhodol vo

veci. Ku skutočnostiam, ktoré namietala žalobkyňa v podanej sťažnosti sa žalovaná nemala

možnosť vyjadriť.

ukladá súdu pre prípad, ak by hodnotu nárokov nebolo možné zistiť vôbec, nie

postupovať tak, že hodnotu určí ako neurčiteľnú ale určiť ju podľa svojho odhadu.

Okresný súd mal k dispozícii viacero podkladných zákonných ustanovení, z ktorých

vyplýva, že nielen cena nehnuteľností nie je neurčiteľná, ale súčasne, že pokiaľ okresný súd

nemá k dispozícii trhovú hodnotu nehnuteľností v aktuálnom čase, môže alebo zadať

vykonať znalecký posudok alebo vychádzať z odhadnej ceny predmetu nároku.

Per analógiám je možné ustanovenie použiť nielen na účely

určenia hodnoty súdneho poplatku ale aj na určenie hodnoty trov konania.

Okresný súd pred rozhodnutím o náhrade trov konania mal k dispozícii dôkaz

osvedčujúci hodnotu predmetu sporu. 3

Žalovaná pri vyčíslení trov konania vychádzala a súčasne aj predložila osvedčenie

o dedičstve po neb. , manželke žalobcu, v ktorom boli predmetné

nehnuteľnosti prejednané a súčasne bola určená aj ich hodnota...

... aj keď bola cena nehnuteľností takto určená už v roku 2004, je možné vychádzať

z toho, že cena nehnuteľností od tohto času stúpala a nie klesala... Teda táto hodnota

nehnuteľností spĺňa podmienky ustanovené v zákone na určenie odhadnej ceny...

Žalovaná si uplatnila náhradu trov konania za zastupovanie na pojednávaní dňa

31.5.2018 za dva úkony právnej služby, nakoľko pojednávanie trvalo viac ako dve hodiny.

Okresný súd priznal odmenu len za jeden úkon. Súčasne ale neodôvodnil, z akého dôvodu

nebola priznaná odmena za druhý úkon. V tejto časti sa rozhodnutie okresného súdu stáva

nepreskúmateľné.

Rovnako súd nedôsledne postupoval aj v položke, kde v prvotnom rozhodnutí vyššej

súdnej úradníčky bola priznaná odmena aj za vyjadrenie zo dňa 21.5.2018 a za vyjadrenie

11.9.2018, súčasne bol priznaný aj paušál za tieto úkony, v rozhodnutí sudkyne, tieto

položky absentujú, pričom opäť okresný súd neodôvodnil, z akého dôvodu tieto úkony neboli

priznané.“

9. Z uvedených dôvodov navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ňou

označených práv napadnutým uznesením okresného súdu a jeho postupom, uznesenie zrušil,

prikázal súdu opätovne rozhodnúť a priznal sťažovateľke náhradu trov konania.

10. K prijatej sťažnosti sa vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn.

z 28. mája 2020, v ktorom uviedla, že po preštudovaní spisového materiálu

konštatuje, že sudkyňa vo veci konala bez prieťahov. Zároveň vyjadrila súhlas s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej ústavnej sťažnosti.

11. Zákonná sudkyňa, ktorá vydala napadnuté rozhodnutie vo vyjadrení k ústavnej

sťažnosti z 27. mája 2020, uviedla: „Okresný súd v Čadci uznesením č. k. -230

zo dňa 05.06.2019 zmenil uznesenie OS Čadca č. k. -188 zo dňa 07.05.2019 tak,

že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 320,28 € na účet

jej právneho zástupcu JUDr. Petra Pohančeníka. Uznesením č. k. -188 zo dňa

07.05.2019 boli žalobkyni priznané trovy jej právneho zástupcu vo výške 1979,75 €. Súd

pri zmene uznesenia vychádzal z doloženého uznesenia Ústavného súdu SR I.ÚS 704/2014-

11 zo dňa 19.11.2014, ktoré právny zástupca žalobkyne JUDr. Vladimír Duraj doložil

k sťažnosti proti uzneseniu zo dňa 07.05.2019.

Súd v zmysle uznesenia ÚS SR má za to, že právnemu zástupcovi

JUDr. Pohančeníkovi v tomto konaní prináležala odmena za jednotlivé úkony právnej

pomoci podľa Vyhlášky č. vo výške 1/13 výpočtového

základu, lebo nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno

zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Právo na vrátenie daru je špecifickým právom

podľa , ktoré nie je možné stotožniť s vlastníckym právom a z tohto dôvodu

nemožno pri vyčíslovaní trov právneho zastúpenia vychádzať z hodnoty darovaných

nehnuteľností. V konaní o vrátenie daru, tak ide o neoceniteľný predmet konania.

Súd poukazuje na to, že v danom prípade išlo o veľké množstvo nehnuteľností,

ktoré boli predmetom vrátenia daru, okrem rodinného domu a pozemkov okolo neho, išlo

aj o nehnuteľnosti v rôznych podieloch zapísaných na 71 listov vlastníctva, ktorých

hodnotu, by bolo možné zistiť skutočne len s veľkými nepomernými ťažkosťami, aby z nich

mohol súd vychádzať ako z oceniteľného predmetu konania.“

12. K prijatej sťažnosti zaujala stanovisko zúčastnená osoba – žalobkyňa podaním

z 28. mája 2020, v ktorom navrhla sťažnosť odmietnuť ako neopodstatnenú. V stanovisku

tiež uviedla: „Nie je pravda, že pred právoplatným konaním žalobca zomrel. Konanie

bolo právoplatne zastavené až dňa 24.10.2018 a môj otec

zomrel až dňa

So mnou Okresný súd pokračoval až v konaní o náhradu trov ako s právnou

nástupkyňou po zomretom žalobcovi na základe ukončeného dedičského konania.

Súhlasím s Uznesením Okresného súdu v Čadci, ktorý priznal žalovanej náhradu trov

konania vo výške 320,28,€, lebo predmetom sporu bol návrh na vrátenie daru. Súdny

poplatok môj otec ~ žalobca platil z neurčitého predmetu sporu vo výške 99.50,-€ (položka

1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov).

Doplnená sťažnosť sťažovateľky zo dňa 21.10. 2019 sa netýka konania ,

na základe ktorého boli sťažovateľke priznané trovy právneho zastúpenia . neviem z akého

dôvodu ho sťažovateľka uviedla , lebo nie je ukončené otec ešte za života ako žalobca podal

novú žalobu o vrátenie daru, ktorá bola vedená pod číslom konania s

pôvodným petitom žaloby, ale na inom skutkovom základe.

10.01.2019 bola podaná na Okresný súd žiadosť o pokračovanie v tomto konaní

so mnou a mojou sestrou ,

rod. , , bytom

ako s právnymi nástupcami žalobcu, nakoľko sme boli dedičky pána .

Okresný súd rozhodol uznesením dňa 04.06.2019 , že môžeme v konaní pokračovať.

19.08.2019 okresný súd pripustil zmenu rozsudočného návrhu dňa 19.08.2019, ktorý

sme podali. Súd pripustil, že suma vo výške 141 887, € patrí do dedičstva po nebohom

, , zom. naposledy bytom

Tento návrh sme podali preto, aby sa spravodlivo rozdelil majetok medzi tri sestry po

nebohom otcovi a nemala ho iba jedna z nás a to sťažovateľka od ktorej žiadal náš otec

žalobca vrátiť dar, ktorý si nezaslúžila z dôvodu ako sa voči nemu správala.

Pri prvom konaní nebol dôvod ohodnocovať majetok, ktorý bol predmetom vrátenia

daru u žaloby .“

Na podporu svojich argumentov poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. a nález ústavného súdu sp. zn. .

13. Sťažovateľka v podaní z 8. júna 2020, ktorým zaujala stanovisko k vyjadreniu

okresného súdu, uviedla: „Po dôkladnom oboznámení sa s uznesením Ústavného súdu SR

č. zo dňa 19.11.2014 konštatujem, že ústavný súd v predmetnom rozhodnutí

k právnemu záveru, ktorý prezentuje okresný súd nedospel. Ani ten najvšeobecnejší

a najširší spôsob výkladu rozhodnutia ústavného súdu neumožňuje dospieť k právnemu

záveru, ktorý prezentuje okresný súd.

Podľa môjho názoru, z uznesenia ústavného súdu nevyplynulo, že ústavný súd sa

stotožňuje alebo nestotožňuje s právnym názorom tak prvostupňového alebo odvolacieho

súdu, vyplynul z neho iba právny záver, že predmetnými právnymi názormi nedošlo

k porušeniu namietaného ústavného práva sťažovateľky.

V súvislosti s vyjadrením okresného súdu v treťom odseku poukazujem predovšetkým

na rozpornosť tvrdení okresného súdu. Zatiaľ čo v druhom odseku okresný súd uvádza,

že v konaní o vrátenie daru ide o neoceniteľný predmet konania, v treťom odseku už jeho

oceniteľnosť pripúšťa.

Procesný predpis rozlišuje medzi neoceniteľným predmetom konania a oceniteľným

predmetom konania. Pri oceniteľnom predmete konania je potrebné vždy vychádzať

z hodnoty predmetu konania. Jedinou výnimkou je skutočnosť, že hodnotu predmetu sporu

by bolo možné určiť len s nepomernými ťažkosťami.

Pod pojmom nepomerné ťažkosti však zákonodarca mal na mysli kvalitatívne

ťažkosti, teda neprimeranú zložitosť určiť hodnotu predmetu konania a nie kvantitatívnu

zložitosť, ako to vyhodnotil okresný súd, teda vynaloženie väčšieho úsilia alebo dlhšieho

času na určenie hodnoty predmetu konania.

Čo má znamenať, že predmetom konania bolo 71 listov vlastníctva. Súdy tu nie sú

na jednoduché a časovo nenáročné prípady. Súdy sú povinné poskytnúť ochranu tak

vlastníkovi jednej parcely ako aj vlastníkovi niekoľko stoviek parciel. Takéto vyjadrenie

okresného súdu predstavuje svojvôľu v rozhodovaní súdov.

V neposlednom rade si dovolím poukázať na skutočnosť, že voči pôvodného

uzneseniu Okresného súdu Čadca č. zo dňa 7.5.2019 vydaného vyššou súdnou

úradníčkou som podala opravný prostriedok aj ja sťažovateľka. V uznesení Okresného súdu

Čadca č. zo dňa 5.6.2019 vydaného sudkyňou sa táto skutočnosť neobjavila.

Sudkyňa rozhodujúca o opravnom prostriedku voči uzneseniu vyššej súdnej úradníčky sa

teda nezaoberala opravným prostriedkom sťažovateľky.

Vyplýva z toho, že Okresný súd Čadca odignoroval opravný prostriedok

sťažovateľky, doposiaľ o tomto opravnom prostriedku nebolo rozhodnuté, napriek tomu

okresný súd uznesenie zprávoplatnil.

Súdne konanie Okresného súdu Čadca č. bolo procesným úkonom

žalobcu, ktorý vzal žalobu v celom rozsahu späť, zastavené.

Bezodkladne žalobca inicioval nové súdne konanie pred Okresným súdom Čadca,

vedené pod č. , ktoré bolo čo do strán konania, predmetu konania, skutkového

stavu aj žalobného petitu totožné s pôvodným súdnym konaním č. . Dokonca

žalobca podal novú žalobu ešte pred právoplatným skončením pôvodného súdneho konania.

V tomto novom súdnom konaní č. už predložil znalecké posudky

na ocenenie nehnuteľností a trovy právneho zastúpenia žiada priznať z hodnoty

nehnuteľností vyčíslených v znaleckých posudkoch.

Pri vyčíslení trov konania pred Okresným súdom Čadca som vychádzala z naposledy

známej hodnoty rodinného domu v sume 400 000 Sk, hospodárskej budovy v sume 20 000

Sk, parciel CKN v sume 95 400 Sk, CKN v sume 9 600 Sk, jedna polovica

CKN v sume 137 250 Sk, celkovo v sume 662 250 Sk (21 982 eur), ako to vyplýva

z osvedčenia o dedičstve zo dňa 25.5.2004 po manželke žalobcu

, ktoré som predložila do súdneho spisu.

Pokiaľ by trovy konania mali zohľadňovať už predložené znalecké posudky, hodnota

rodinného domu s príslušenstvom bola stanovená znaleckým posudkom Ing. Škorvagovej

na sumu 114 000 eur, hodnota pozemku podľa znaleckého posudku Ing. Kubinca na sumu

27 600 eur, hodnota pozemku podľa znaleckého posudku Ing. Pohančeníkovej na sumu 287

eur, celkovo 141 887 eur, ako vyplýva zo znaleckých posudkov, ktoré v prílohe

predkladám.“

Zároveň sťažovateľka vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s vyjadrením účastníkov

dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

15. Vec napadla ústavnému súdu 29. júla 2019 a v súlade s pravidlami rozdeľovania

vecí, ktoré v období od 17. februára 2019 do 16. októbra 2019 neboli sudcom spravodajcom

pridelené, vec sťažovateľky spadala do kategórie zostávajúcich vecí, ktoré mali byť

prerozdeľované po vymenovaní ďalších sudcov ústavného súdu. Po vymenovaní ďalších

sudcov ústavného súdu (10. októbra 2019) v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola vec sťažovateľky prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Martinovi Vernarskému. V zmysle čl. II bodov 3 a 5 Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020

v znení dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 je na konanie vo veci príslušný senát

ústavného súdu v zložení Martin Vernarský (predseda senátu) a sudcovia Ivan Fiačan

a Peter Straka.

II.

Relevantná právna úprava

16. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

17. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

18. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

19. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

20. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

21. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

22. nadobudol účinnosť 1. marca 2019, a to v čl. I

až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

23. Podľa ak tento zákon v piatej časti alebo šiestej

časti neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, vzťahuje sa na konanie pred ústavným

súdom podľa povahy veci primerane .

24. Podľa ak ústavný súd ústavnej sťažnosti

vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené, ktoré ustanovenia

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené a akým právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva a slobody.

25. Podľa prvej vety ústavný súd zruší

rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

26. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

27. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému

súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

28. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne

vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením

práva.

29. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 655/2004 Z. z o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny sa

stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov

právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

30. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú

hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba

týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota

pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej

vydanie je predmetom súdneho sporu.

31. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť

hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami.

32. Podľa strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi

a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

III.

Právne posúdenie veci ústavným súdom

33. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie, že v konaní o vrátenie daru mal súd

pri vyčísľovaní náhrady trov právneho zastúpenia vychádzať z tarifnej hodnoty veci,

ktorá je peniazmi vyjadriteľná, napriek tomu okresný súd v napadnutom uznesení považoval

predmet konania za neoceniteľný, v dôsledku čoho nesprávne vychádzal z § 11 ods. 1

vyhlášky. Okresný súd pochybil, keď sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu vyššej súdnej

úradníčky nedoručil sťažovateľke. Napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, prečo súd

sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania za úkony, za ktoré náhrada uznesením vyššej

súdnej úradníčky priznaná bola, ani to, prečo za účasť právneho zástupcu sťažovateľky

na pojednávaní 31. mája 2018 súd priznal náhradu iba za jeden úkon právnej služby

za stavu, že sťažovateľka si náhradu trov uplatnila v súvislosti s týmto pojednávaním za dva

úkony podľa § 13a písm. d) vyhlášky.

34. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

35. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu nespočíva len v tom, že osobám

nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov.

36. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

37. Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže

rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade

so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka konania

na súdnu ochranu (obdobne ). Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania,

resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9.

1997).

38. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich

garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je

ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má

vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto

k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne, napr. keď zistí,

že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu

(spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj

do iného základného práva (porovnaj m. m. , , ,

, ).

39. Na druhej strane ústavný súd pripomína judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) definujúcu obsah princípu rovnosti zbraní požiadavkou, aby

každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť

za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je

protistrana. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať

príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i

zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom

ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (rozsudok ESĽP zo 4. 6. 2002 vo veci

Komanický proti Slovenskej republike, body 45 a 46, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci

Trančíková proti Slovenskej republiky). Inými slovami, z princípu kontradiktórnosti

konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej

miery je písomné vyjadrenie odporcu (protistrany v súdnom konaní) právne významné,

či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať

alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť, v dôsledku čoho je teda len na účastníkovi

konania, aby sám posúdil, či určité stanovisko k vyjadreniu protistrany vyžaduje komentár

z jeho strany (rozsudok ESĽP z 18. 2. 1997 vo veci Niderost-Huber proti Švajčiarsku,

sťažnosť č. 18990/91, body 27 a 29, rozsudok ESĽP z 13. 1. 2015 vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike), a pritom nezáleží, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie

(rozsudok ESĽP z 31. 5. 2001 vo veci K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2001

vo veci F. R. proti Švajčiarsku). Inak povedané, požiadavka „kontradiktórnosti konania“ sa

v judikatúre ESĽP chápe skôr formálne, t. j. z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len

málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených

súdu vrátane ich samotného dopadu na rozhodnutie súdu/orgánu verejnej moci.

40. Osobitne vo vzťahu k súdenej veci sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že ESĽP

už v minulosti riešil obdobné prípady, kde bolo namietané porušenie zásady

kontradiktórnosti z dôvodu, že odvolací súd neposlal odvolanie (v našom právnom poriadku

sťažnosť, pozn.) proti výroku o trovách konania protistrane (rozsudok ESĽP zo 6. 2. 2001

vo veci Beer proti Rakúsku, č. 30428/96, body 18 – 21, rozsudok ESĽP zo 7. 1. 2005

vo veci Baumann proti Rakúsku, č. 76809/01, bod 48), pričom dospel k záveru o porušení

tejto zásady a zároveň aj k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

41. K sťažnostnej námietke o nedoručení sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu vyššej

súdnej úradníčky sťažovateľke ústavný súd pripomína svoje skoršie rozhodnutie vo veci

sp. zn. . V ňom práve na podklade rekapitulovanej judikatúry ESĽP

konštatoval, že princíp kontradiktórnosti nachádza uplatnenie aj v konaní o sťažnosti podľa

a nasledujúcich , pričom pristúpil k vysloveniu

porušenia práv, ku ktorému došlo tým spôsobom, že všeobecný súd takúto sťažnosť

nedoručil na vyjadrenie protistrane.

42. Ustanovenia a nasledujúce o sťažnosti

explicitne nezakotvujú povinnosť súdu doručiť sťažnosť, prípadné vyjadrenie k sťažnosti

alebo iné, ďalšie podanie protistrane ani povinnosť umožniť stranám vyjadriť sa k takýmto

podaniam. Absencia výslovnej právnej úpravy týkajúcej sa potreby vytvorenia priestoru

sporovým stranám na oboznámenie sa s podaniami protistrany a možnosti vyjadriť sa však

automaticky neznamená, že v sťažnostnom konaní sa princíp kontradiktórnosti neuplatňuje.

43. V náleze sp. zn. ústavný súd konštatoval:

„Ústavný súd po preskúmaní námietok sťažovateľky dospel k záveru, že námietka

porušenia princípu kontradiktórnosti a s ňou spätým princípom rovnosti zbraní je

opodstatnená, preto v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto sťažnosti vychádzal z už citovanej judikatúry

ESĽP a Súdneho dvora Európskej únie, ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti.

Za rozhodujúce skutočnosti považoval pritom to, že proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu ako súdu prvej inštancie nie je prípustný ani riadny, ani mimoriadny opravný

prostriedok, teda tento zásah do princípu kontradiktórnosti, ako aj rovnosti zbraní nebolo

možné zhojiť v nasledujúcom v odvolacom, príp. v dovolacom konaní, ďalej to,

že v dôsledku sťažnosti bolo pôvodné uznesenie krajského súdu vydané vyšším súdnym

úradníkom zmenené v neprospech sťažovateľky a bolo ním rozhodnuté o subjektívnych

právach, resp. povinnostiach sťažovateľky a tiež preto, že ústavný súd nezistil relevantný

a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní, ktoré je v zásade kontradiktórne, sa

uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych právach

a povinnostiach. Ústavný súd nemohol akceptovať obranu krajského súdu spočívajúcu

v argumentácii, že ide o nový procesný inštitút, ako aj pre hospodárnosť konania,

pretože vychádzajúc z povahy konania o sťažnosti, nevidel zásadný rozdiel medzi ním

a konaním o opravnom prostriedku v rámci (ďalej

aj „CSP“), kde sa princíp kontradiktórnosti uplatňuje v určitom vymedzenom rozsahu.

Skutočnosť, že tento prostriedok nápravy je pomenovaný ako sťažnosť, berúc do úvahy

znenie , ktorý ustanovuje, že strany majú právo

oboznámiť sa okrem iného s návrhmi protistrany a vyjadriť k nim svoje stanovisko

v rozsahu, ktorý určí zákon, v spojení so skutočnosťou, že žiadny

rozsah vyjadrenia protistrany v danom prípade nestanovuje, ešte podľa názoru ústavného

súdu neznamená to, že z ústavnoprávneho hľadiska nemusí byť zabezpečená rovnosť zbraní

a kontradiktórnosť v minimálnom rozsahu (v súlade s princípom hospodárnosti konania,

pozn.), keďže sa v okolnostiach posudzovanej veci rozhodovalo o rozsahu povinnosti

náhrady trov konania (obdobne Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková,

Tomašovič a kol. . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 878,

879) .

Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický, aby sa ním

v konečnom dôsledku nielen zmaril účel súdnej ochrany, ale aj zabránilo v prístupe k súdnej

ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať strane

konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.“

44. Na uvedených záveroch ústavný súd zotrváva a v predmetnej veci nevidí dôvod

odkloniť sa od nich.

45. Okresný súd rozhodol o sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu vyššej súdnej

úradníčky tak, že toto zmenil plne v súlade s návrhom žalobkyne obsiahnutým v jej

sťažnosti v neprospech sťažovateľky, a to za stavu, keď pred rozhodnutím o sťažnosti

žalobkyne proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky túto sťažnosť sťažovateľke nedoručil

na vyjadrenie. Sťažovateľka tak nemala možnosť zaujať stanovisko, brániť sa proti

argumentom žalobkyne obsiahnutých v sťažnosti, pričom tieto argumenty boli východiskom

pre napadnuté uznesenie a okresný súd sa s nimi stotožnil. Takýmto postupom bol

okresným súdom porušený princíp kontradiktórnosti vyplývajúci z , ako aj princíp

rovnosti zbraní. Nesprávnym postupom okresného súdu, ktorý pred rozhodnutím o sťažnosti

žalobkyne túto nedoručil na vyjadrenie sťažovateľke, došlo k porušeniu sťažovateľkinho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v miere dosahujúcej ústavnoprávnu intenzitu.

46. Okresný súd v napadnutom uznesení na rozdiel od uznesenia vyššej súdnej

úradníčky vychádzal zo záveru, že právo na vrátenie daru nie je možné vyjadriť

v peniazoch, preto pri vyčísľovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval § 11

ods. 1 vyhlášky, nie § 10 ods. 1 vyhlášky.

47. Ústavný súd vo vzťahu k posúdeniu možnosti oceniť peniazmi predmet sporu

o vrátenie daru uvádza, že k tejto problematike a k nadväzujúcej otázke určenia základnej

sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v zmysle vyhlášky zaujal stanovisko

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn.

z 31. marca 2014. Krajský súd sa stotožnil so záverom Okresného súdu Ružomberok

vysloveným v rozsudku sp. zn. , ktorý vychádzal zo skutočnosti, že „hodnotu

práva na vrátenie daru nie je možné vyjadriť v peniazoch. Podľa názoru súdu toto právo

na vrátenie daru je špecifickým právom zakotveným v ustanovení § 630 Občianskeho

zákonníka, nemožno ho stotožniť s vlastníckym právom a z tohto dôvodu nemožno

ani pri vyčísľovaní trov právneho zastúpenia vychádzať z hodnoty darovaných

nehnuteľností“. Rozsudok krajského súdu bol podrobený ústavnoprávnemu prieskumu

v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. , pričom ústavný súd dospel

k záveru o ústavnoprávnej udržateľnosti záverov vyslovených krajským súdom,

keď uviedol: „ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd dospel v spojení

s rozsudkom okresného súdu, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.“

48. Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. vyplýva, že ústavný súd

považoval právny záver všeobecného súdu o neoceniteľnosti predmetu konania o vrátenie

daru za ústavne udržateľný. Vzhľadom na skutočnosť, že aj vec sťažovateľky sa týka práve

konania o vrátenie daru a možnosti vyjadriť hodnotu predmetu takéhoto konania

v peniazoch, pričom okresný súd vychádzal zo záveru o nemožnosti vyjadriť predmet sporu

v peniazoch, ústavný súd nevzhliadol dôvod odkláňať sa od svojho skoršieho rozhodnutia.

49. V súvislosti s právnym posúdením veci okresným súdom treba z pohľadu

ústavného súdu konštatovať, že za ústavne konformnú možno považovať aj interpretáciu

okresného súdu, ktorá s poukazom na špecifikum predmetu sporu – právo na vrátenie daru

dochádza k záveru, že taký predmet sporu nie je v peniazoch oceniteľný. V tejto súvislosti

ústavný súd upozorňuje, že je prioritne súdnym orgánom ochrany ústavnosti, nie

zákonnosti, čo sa v okolnostiach súdenej veci prejavuje v tom, že okresnému súdu nie je

oprávnený prikazovať vlastné presvedčenie o podústavnom riešení spornej otázky,

ak právne názory obsiahnuté v napadnutom uznesení z ústavného hľadiska obstoja. Inak

povedané, akceptácia hmotnoprávneho názoru okresného súdu o neoceniteľnosti predmetu

konania o vrátenie daru automaticky neznamená ústavnú neudržateľnosť prípadného

opačného názoru.

50. Z ústavnoprávneho hľadiska preto v okolnostiach rozhodovanej veci niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery okresného súdu. Napadnuté uznesenie

vo vzťahu k záveru o určení hodnoty predmetu sporu nevykazuje znaky svojvôle, a tak

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

okresného súdu.

51. Námietku týkajúcu sa určenia tarifnej hodnoty veci a nesprávnej aplikácie § 11

ods. 1 vyhlášky preto ústavný súd v relácii k referenčným ustanoveniam a dohovoru

vyhodnotil ako nedôvodnú.

52. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky, ktorou okresnému súdu vytýka

nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia vo vzťahu k ne/priznaniu náhrady trov

konania za jednotlivé úkony právnej služby, k tomuto ústavný súd uvádza, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len

na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje pre záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

53. Vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia

týkajúceho sa jednotlivých úkonov právnej služby ústavný súd konštatuje, že uznesením

vyššej súdnej úradníčky bola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania za 5 úkonov

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia 8. februára 2018, vyjadrenie z 8. februára

2018, vyjadrenie z 2. mája 2018, vyjadrenie z 22. mája 2018, vyjadrenie z 11. septembra

2018) vrátane prináležiacich režijných paušálov. Napadnutým uznesením bola sťažovateľke

priznaná náhrada len za 4 úkony právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia

8. februára 2018, vyjadrenie z 8. februára 2018, vyjadrenie z 2. mája 2018 a účasť

na pojednávaní 31. mája 2018. Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením na rozdiel

od uznesenia vyššej súdnej úradníčky nebola sťažovateľke priznaná náhrada za úkony

služby právnej pomoci z 22. mája 2018 a 11. septembra 2018, a to bez toho, aby sa s touto

okolnosťou súd v napadnutom uznesení vyrovnal a zdôvodnil, prečo náhrada sťažovateľke

za predmetné úkony právnej služby nepatrí. Je zrejmé, že okresný súd uznesenie vyššej

súdnej úradníčky zmenil v plnom rozsahu v súlade so sťažnosťou žalobkyne. Modifikácia

úkonov právnej služby (oproti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky), za ktoré bola náhrada

trov konania napadnutým uznesením priznaná, plne korešponduje s vymedzením úkonov

právnej služby a vyčíslením trov obsiahnutým v sťažnosti žalobkyne, v tomto smere však

odôvodnenie napadnutého uznesenia neposkytuje žiadnu odpoveď, prečo

sťažovateľke neprináleží náhrada trov konania aj za úkony právnej služby z 22. mája 2018

a 11. septembra 2018, za ktoré jej pôvodne bola priznaná uznesením vyššej súdnej

úradníčky.

54. Z obsahu pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva,

že sťažnosť proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky nepodala iba žalobkyňa, ale aj

sťažovateľka, a to 16. mája 2019, v ktorej si uplatnila náhradu trov konania za zastupovanie

na pojednávaní 31. mája 2018 v čase od 8.30 h do 10.45 h, teda za dva úkony právnej

služby vrátane režijného paušálu, celkovo 782,69 €. Z napadnutého uznesenia však

skutočnosť, že sťažnosť proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podala aj sťažovateľka,

nevyplýva a nie je z neho zrejmé, či sa okresný súd zaoberal otázkou náhrady trov konania

v spojení s účasťou právneho zástupcu sťažovateľky na pojednávaní 31. mája 2018 tak, ako

si ju sťažovateľka uplatnila v sťažnosti. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva,

prečo okresný súd sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania za účasť na pojednávaní

31. mája 2018 v hodnote dvoch úkonov právnej služby tak, ako si ju uplatnila.

55. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky sťažovateľky o porušení princípu

kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní v dôsledku nedoručenia sťažnosti žalobkyne

sťažovateľke a námietky nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd

pristúpil k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

56. Vychádzajúc z , vzhľadom na vyhovenie sťažnosti ústavný

súd napadnuté uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

57. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou okresného súdu, riadiac sa

právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 134 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), doručiť sťažnosť žalobkyne proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky

sťažovateľke na vyjadrenie a následne opätovne rozhodnúť o sťažnosti žalobkyne

a sťažovateľky podanej proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky, rešpektujúc obsah

a zmysel práv, ktorých porušenie bolo ústavným súdom zistené.

IV.

Trovy konania

58. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

59. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

60. Ústavný súd pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzal z § 1 ods. 3, § 11

ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorých sťažovateľke patrí

náhrada trov konania v sume 346,26 €, a to za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2019 (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v hodnote po 163,33 €

vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 9,80 €. Ústavný súd preto priznal

sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej výške 346,26 €, ktorú je okresný súd povinný

uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení

s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3

výroku nálezu). Náhradu za tretí úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného

súdu doručené ústavnému súdu 9. júna 2020 ústavný súd sťažovateľke nepriznal,

pretože obsah doručeného stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu

objasneniu posudzovanej veci.

61. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2020

Martin Vernarský

predseda senátu