Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 564/2020
PDF · 476.15 KB
No categories available
IV. ÚS 564/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 11 Up 650/2019
z 10. júla 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Up 650/2019 z 10. júla 2020 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou
v upomínacom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 Up 650/2019
v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobkyňa (obchodná spoločnosť
TRENDY-stav.sk, s. r. o.) domáhala zaplatenia sumy 5 000 € s príslušenstvom z titulu
zmluvy o pôžičke. Okresný súd vydal 25. júna 2019 platobný rozkaz sp. zn.
11 Up 650/2019 (ďalej len „platobný rozkaz z 25. júna 2019“), ktorým uložil sťažovateľovi
povinnosť zaplatiť požadovanú sumu a zároveň nahradiť trovy konania.
3. Dňa 18. júla 2019 podal sťažovateľ proti platobnému rozkazu z 25. júna 2019
odpor, v ktorom okrem iného zdôraznil, že pre vydanie platobného rozkazu neboli splnené
procesné podmienky, keďže nárok žalobkyne nebolo možné z listín ani predpokladať.
4. Okresný súd uznesením sp. zn. 11 Up 650/2019 z 26. mája 2020 (ďalej len
„uznesenie z 26. mája 2020“) vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že odpor
proti platobnému rozkazu z 25. júna 2019 odmietol. Proti uzneseniu okresného súdu
z 26. mája 2020 podal sťažovateľ 15. júna 2020 sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby sudca
okresného súdu uznesenie z 26. mája 2020 zrušil spolu s platobným rozkazom
z 25. júna 2019.
5. Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažnosť proti uzneseniu okresného
súdu z 26. mája 2020 zamietnutá s odôvodnením, že sudca okresného súdu nevidel
v rozhodovaní vyššieho súdneho úradníka žiadne pochybenia, keďže odpor proti
platobnému rozkazu okresného súdu bol síce podaný elektronickými prostriedkami, ale
nebol podaný riadne prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, a preto
nespĺňal náležitosti ustanovené v § 11 ods. 2 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom
konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“).
6. S už citovaným záverom sudcu okresného súdu sa sťažovateľ nemôže stotožniť,
keďže ho považuje za prísne formalistický a zároveň alibistický „s cieľom za každú cenu
zmariť možnosť sťažovateľa domôcť sa ochrany jeho základných práv a slobôd cestou
zvoleného opravného prostriedku.“.
7. Sťažovateľ argumentuje nezákonnosťou a nesprávnosťou napadnutého uznesenia
okresného súdu, keďže odpor proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom podal
v zákonom stanovenej lehote, pričom odpor odôvodnil skutočnosťami, ktoré preukazujú
nedôvodnosť podaného návrhu ako celku, a odpor podal elektronicky prostredníctvom
formulára zverejneného na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo spravodlivosti“). Právny zástupca sťažovateľa 15. júna 2020 zistil,
že odpor proti platobnému rozkazu bol podaný 18. júla 2019 prostredníctvom formulára
s názvom „odpor proti platobnému rozkazu“, ktorý je zverejnený na stránke ministerstva
spravodlivosti, a nie prostredníctvom formulára s názvom „upomínacie konanie – odpor
proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica“, ktorý je zverejnený na stránke
ministerstva spravodlivosti. Podľa sťažovateľa je rozdiel medzi uvedenými formulármi len
výlučne v ich názve, pričom ostatné obsahové náležitosti sú v oboch formulároch zhodné.
8. Sťažovateľ ďalej namieta, že nedoručením formulára na podanie odporu proti
platobnému rozkazu v listinnej podobe spolu s platobným rozkazom došlo k vylúčeniu
možnosti podať tento opravný prostriedok v listinnej forme.
9. Sťažovateľ tvrdí, že spolu so sťažnosťou z 15. júna 2020 predložil aj formulár
odporu proti platobnému rozkazu na správnom tlačive, pričom zároveň požiadal okresný
súd o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu. Okresný súd o tomto návrhu vôbec
nerozhodol.
10. Poukazom na odôvodnenie rozhodnutia vydaného okresným súdom v inom
konaní (sp. zn. 1 Up 668/2020 zo 17. júla 2020) sťažovateľ zdôrazňuje, že v upomínacom
konaní je súd vždy povinný skúmať prípustnosť návrhu, ako aj to, či nárok možno
odôvodnene predpokladať, pričom len ak súd dospeje k záveru, že uplatňovaný nárok
možno odôvodnene predpokladať a nie je iný dôvod neprípustnosti návrhu, možno vo veci
vydať platobný rozkaz. Pred vydaním platobného rozkazu vo veci sťažovateľa však okresný
súd tak nepostupoval.
11. Sťažovateľ namieta aj absenciu riadneho a úplného zákonného poučenia
v platobnom rozkaze vydanom okresným súdom 25. júna 2019, keďže v platobnom rozkaze
absentovala konkretizácia dôvodu odmietnutia odporu tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 1
písm. c) zákona o upomínacom konaní. Uvedené podľa sťažovateľa predstavuje vadu
„predmetného rozhodnutia, ktoré by malo konkretizovať dôvody a následky odmietnutia
odporu v súlade so zákonom.“.
12. S poukazom na čl. 13 ods. 1 ústavy je sťažovateľ názoru, že formulár
na podávanie odporu uverejnený na webovom sídle ministerstva spravodlivosti nemá a ani
nemôže mať právnu záväznosť, keďže „webová stránka nie je uznaným prameňom práva.“.
13. Podľa sťažovateľa sa okresný súd v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal
s jeho námietkami, ktoré uviedol v odpore proti platobnému rozkazu a ktoré mal povinnosť
skúmať ex offo bez ohľadu na to, či bol odpor podaný alebo nie. V konkrétnostiach
sťažovateľ namieta neprípustnosť uplatňovania nároku žalobkyne v upomínacom konaní
podľa § 3 ods. 6 písm. f) zákona o upomínacom konaní, a tým aj nedostatok právomoci
a príslušnosti okresného súdu na prejednanie sporu. V tomto kontexte zdôrazňuje
s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) vo veci sp. zn. 4 Cdo 21/2011, že „procesné podmienky obsahovo vyjadrujú
predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo, preto ak súd po ich
preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý
nemožno odstrániť, konanie zastaví.“.
14. Sťažovateľ zastáva názor, že vydaním napadnutého uznesenia došlo zo strany
okresného súdu k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae, pretože pokiaľ neboli
splnené podmienky podľa § 3 ods. 6 písm. f) zákona o upomínacom konaní, platobný
rozkaz v rámci upomínacieho konania nemal byť vôbec vydaný z dôvodu existencie
neodstrániteľnej procesnej podmienky.
15. Z ústavného hľadiska podľa sťažovateľa nie je udržateľný taký prístup okresného
súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku, v zmysle ktorého sa súd pri skúmaní
prípustnosti odporu obmedzí len na posúdenie prípustnosti odporu z hľadiska formy
a v prípade uplatnenia odporu kladie na sťažovateľa neprimerané a neakceptovateľné
požiadavky, ktoré sa priečia účelu a zmyslu právnej úpravy odporu ako riadneho opravného
prostriedku.
16. Podľa sťažovateľa sú závery obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu
formalistické a „z ústavnoprávneho hľadiska ich nie je možné (s prihliadnutím ku všetkým
okolnostiam skúmaného prípadu) akceptovať. Pokiaľ teda porušovateľ nedostatočne
preskúmal postup vyššieho súdneho úradníka v uvedenej veci, došlo aj jeho postupom
k porušeniu práva navrhovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru.“.
17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu zruší a vec
vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľovi náhradu trov
konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
18. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
19. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
20. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
21. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
22. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
24. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
25. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
26. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00).
27. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
28. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
29. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
30. Prihliadajúc na ústavnoprávne východiská obsiahnuté v judikatúre ústavného
súdu, tento preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, ktoré považuje sťažovateľ
za ústavne neudržateľné z dôvodov obsiahnutých v bodoch 6 až 16 tohto uznesenia.
Po preskúmaní relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd dospel
k záveru, že sú tu podmienky pre odmietnutie ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
31. Z dôvodu prehľadnosti odôvodnenia rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti
ústavný súd poukazuje na podstatné a relevantné ustanovenia zákona o upomínacom konaní,
ktoré v predmetnej veci okresný súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa aplikoval.
32. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o upomínacom konaní proti platobnému rozkazu
môže žalovaný podať odpor, ktorý musí byť vecne odôvodnený. Podaním odporu sa
platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý. Podaný odpor nemožno vziať
späť (odsek 1). Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť podaný
prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný
podľa osobitného predpisu (odsek 2).
33. V súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní súd bez toho, aby
vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými prostriedkami inak
ako podľa § 11 ods. 2.
34. Podľa § 15 ods. 7 zákona o upomínacom konaní formuláre a tlačivá používané
podľa tohto zákona sa zverejňujú na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.
35. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v ústavnej sťažnosti predostreté námietky
sťažovateľ prezentoval aj v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
z 26. mája 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Úlohou ústavného súdu bolo preto
posúdiť, či odôvodnenie okresného súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení, ktoré bolo
vydané sudcom okresného súdu v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
z 26. mája 2020, je v kontexte prezentovaných námietok ústavne akceptovateľné.
36. Námietku sťažovateľa o prílišnom formalizme napadnutého uznesenia okresného
súdu nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. V tejto súvislosti sa stotožňuje s názorom
prezentovaným okresným súdom v napadnutom uznesení, podľa ktorého s odkazom na § 11
ods. 2 zákona o upomínacom konaní je pre uplatnenie právomoci príslušného súdu zaoberať
sa dôvodmi uplatnenými v odpore nevyhnutné dodržať zákonom predpísanú formu odporu
podaného elektronickými prostriedkami prostredníctvom formulára zverejneného
na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.
37. Ústavný súd tu poukazuje, zdôrazňujúc súladnosť postupu okresného súdu
s príslušnými ustanoveniami zákona o upomínacom konaní [predovšetkým § 11 ods. 2, § 12
ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 7 zákona o upomínacom konaní], na už svoj stabilný právny
názor vyjadrený napr. v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, podľa ktorého
uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom (s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako
porušenie základných ľudských práv, teda ani považovať za porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Pokiaľ sťažovateľ zanedbal svoju zákonnú povinnosť a odpor podal elektronicky,
nie však prostredníctvom na to určeného formulára zverejneného na webovom sídle
ministerstva spravodlivosti, potom sa sám vystavil zákonnému následku v podobe
odmietnutia odporu v súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní.
Vzhľadom na uvedené preto pokiaľ okresný súd, vychádzajúc z predchádzajúcej premisy,
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí odporu (uznesenie okresného súdu
z 26. mája 2020) zamietol, ním vydané napadnuté uznesenie nemožno považovať za zjavne
neodôvodnené a arbitrárne či neodôvodnene formalistické. Už len pre úplnosť ústavný súd
poukazuje na svoje ďalšie rozhodnutia vydané v obdobných veciach, v ktorých sa už
k otázke ústavnej udržateľnosti postupu všeobecného súdu pri striktnom posudzovaní
dodržania formy odporu v upomínacom konaní vyjadril, pričom v uvedenom postupe
všeobecného súdu nevzhliadol neústavnosť, ktorá by viedla k denegatio iustitiae, teda
k odmietnutiu spravodlivosti toho, kto odpor podal (k tomu pozri IV. ÚS 118/2020,
II. ÚS 177/2020, IV. ÚS 369/2020).
39. Nesplnenie formálnych zákonných požiadaviek pri procesnom úkone podania
odporu zároveň vylučuje uplatnenie povinnosti všeobecného súdu zaoberať sa dôvodmi
uvádzanými v takomto odpore (podanom nie prostredníctvom na to určeného formulára).
Z uvedeného dôvodu je námietka sťažovateľa obsiahnutá v bode 13 tohto uznesenia už
na prvý pohľad zjavne nedôvodná.
40. Ani argumentácia uvedená v bode 11 tohto uznesenia nie je podľa názoru
ústavného súdu dôvodná. Okresný súd v bode 10 napadnutého uznesenia zdôraznil
skutočnosť, že sťažovateľ bol v platobnom rozkaze z 25. júna 2019 primerane poučený
o náležitostiach odporu podaného elektronicky, pričom bol rovnako poučený aj o odmietnutí
odporu v prípade, že nebude podaný predpísaným spôsobom. Ústavný súd sa stotožňuje
s názorom prezentovaným samotným okresným súdom v napadnutom uznesení, podľa
ktorého poučovacia povinnosť všeobecného súdu nemôže spočívať „v otrockom
prepisovaní ustanovení zákonov“. Navyše, poučovaciu povinnosť všeobecný súd nemá,
ak je strana zastúpená advokátom (§ 160 ods. 3 Civilného sporového poriadku), pričom
v konkrétnych okolnostiach veci bol odpor podaný advokátom, teda osobou znalou práva.
41. V konkrétnostiach ústavný súd k námietke spochybňujúcej dostatočnosť
poučovacej povinnosti okresného súdu zdôrazňuje, že vo všeobecnosti sa poučovacia
povinnosť týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo
rešpektovanie má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva
na súdnu ochranu v príslušnom súdnom konaní (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 345/2012 zo 6. februára 2013). S prihliadnutím na už citované si okresný súd
vo vzťahu k sťažovateľovi podľa názoru ústavného súdu splnil poučovaciu povinnosť
v rozsahu, ktorý mu zabezpečil ústavnokonformnú realizáciu jeho základného práva
na súdnu ochranu. Sťažovateľ bol poučený o tom, že proti platobnému rozkazu vydanému
v upomínacom konaní môže podať odpor aj elektronickými prostriedkami a v takomto
prípade musí byť odpor autorizovaný podľa osobitného predpisu. Zároveň bol poučený aj
o možnosti všeobecného súdu odpor odmietnuť v prípade, že tento nebude podaný zákonom
predpísaným spôsobom, t. j. tak, ako si to vyžaduje § 11 ods. 2 zákona o upomínacom
konaní. Vyžadovaním si doslovného prepisovania všetkých príslušných ustanovení zákonov
(čoho sa vo svojej podstate sťažovateľ domáha) by sa všeobecný súd dostal do pozície,
v ktorej by suploval úlohu advokáta, a to v konkrétnych okolnostiach veci dokonca
za situácie, v ktorej sťažovateľ bol advokátom zastúpený. Zo všetkých uvedených dôvodov
je predmetná námietka sťažovateľa nedôvodná.
42. Ústavný súd sa stotožňuje aj s názorom okresného súdu, podľa ktorého
nedoručenie formulára v listinnej podobe spolu s platobným rozkazom (k tomu pozri
argumentáciu uvedenú v bode 8 tohto uznesenia) nemá pre posúdenie veci právny význam.
Sťažovateľovi totiž zákonná právna úprava umožňovala podať odpor nielen v elektronickej,
ale aj listinnej podobe, pričom v prípade listinnej podoby nie je daná povinnosť použitia
formulára. Uvedené zároveň vylučuje, aby nedoručenie formulára v listinnej podobe malo
vo vzťahu k sťažovateľovi za následok vylúčenie z možnosti podať v príslušnom
upomínacom konaní opravný prostriedok.
43. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odporu (k tomu pozri bod 9 tohto uznesenia), je táto jeho
námietka podľa názoru ústavného súdu neopodstatnená. Z napadnutého uznesenia
okresného súdu totiž vyplýva, že sťažovateľ sa snažil nedostatok formy podaného odporu
zhojiť po tom, ako bol jeho odpor podaný elektronicky proti platobnému rozkazu
z 25. júna 2019 odmietnutý, opätovným podaním odporu na predpísanom formulári spolu
so samotnou sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu z 26. mája 2020 o odmietnutí
odporu. Okresný súd v tomto kontexte podľa názoru ústavného súdu správne poukázal
na jedinečnosť a nenahraditeľnosť procesného úkonu odporu proti platobnému rozkazu, ako
aj skutočnosť, že na v poradí druhý odpor proti platobnému rozkazu podaný súčasne
so sťažnosťou nemôže prihliadať, keďže o podanom odpore vo veci už raz rozhodol.
44. Odpustenie zmeškania lehoty na podanie opravného prostriedku si nevyhnutne
vyžaduje situáciu, v ktorej subjekt konania z určitého dôvodu zmešká urobenie úkonu
v zákonom stanovenej lehote. V sťažovateľovej veci však s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti veci k takémuto omeškaniu nedošlo, keďže odpor (prvý) bol podaný v zákonom
stanovenej lehote, a preto pre rozhodnutie okresného súdu vo veci nebol ani právny dôvod.
45. Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok právnej záväznosti formulára na podanie
odporu (argumentácia v bode 12 tohto uznesenia), ústavný súd zdôrazňuje, že právna
záväznosť je vo veci daná samotným zákonom o upomínacom konaní, ktorý v § 11 ods. 2
zákona o upomínacom konaní ukladá povinnosť podať odpor elektronicky prostredníctvom
na to určeného elektronického formulára a v § 15 ods. 1 zákona o upomínacom konaní
záväzne upravuje, že formuláre a tlačivá používané podľa tohto zákona sa zverejňujú
na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.
46. Ústavný súd už len marginálne vo vzťahu k námietke o tom, že formulár
uverejnený na webovom sídle ministerstva spravodlivosti v rozpore s čl. 13 ods. 1 ústavy
nemôže byť právne záväzný, navyše zdôrazňuje, že túto námietku je nepochybne potrebné
vnímať aj ako námietku ústavnej neudržateľnosti príslušných ustanovení zákona
o upomínacom konaní (predovšetkým § 11 ods. 2, resp. § 15 ods. 1 zákona o upomínacom
konaní). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny
názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným
súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,
a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom
a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným
súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť
uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“
(II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného
vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť
právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to
zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy
do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje
do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je
totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu preskúmavajúci vec
sťažovateľa nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného
súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany
základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010). Senát ústavného súdu nedisponuje
teda právomocou rozhodnúť o tom, či príslušné ustanovenia zákona o upomínacom konaní
v kontexte argumentácie sťažovateľa o právnej (ne)záväznosti formulára (ktorý je
uverejnený len na webovom sídle ministerstva spravodlivosti) sú alebo nie sú v súlade
s ústavou (predovšetkým čl. 13 ústavy).
47. S prihliadnutím na už uvádzané predbežné závery k argumentácii sťažovateľa
ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu
zodpovedá zmyslu a účelu príslušných vo veci aplikovaných ustanovení zákona
o upomínacom konaní.
48. Ústavný súd nezistil, že by výklad vo veci aplikovaných právnych noriem
a závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
49. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti následok potvrdenia odmietnutia
odporu proti platobnému rozkazu z 25. júna 2019 (zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu z 26. mája 2020) v podobe straty možnosti sťažovateľa brániť sa proti
nárokom uplatneným žalobkyňou nemá povahu ústavne neudržateľného následku, ktorým
by sťažovateľovi bola spôsobená ujma. Inak povedané, ak sťažovateľ nedodržal zákonom
stanovený postup pri uplatňovaní opravného prostriedku (odporu) a odpor nepodal
prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, sám sa vystavil zákonom
predvídanému následku v podobe jeho odmietnutia.
50. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného hľadiska v konfrontácii so všetkými
vznesenými námietkami ústavne udržateľné. Keďže podľa názoru ústavného súdu
neexistuje medzi napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom sťažovateľom
označených práv podľa ústavy a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom
prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich
porušenia, ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu