Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 564/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 10. júla 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom

Polákom, Aleja slobody 1890/50, Dolný Kubín, ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. júla 2020 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol stranou

v upomínacom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

v procesnom postavení žalovaného, proti ktorému sa žalobkyňa (obchodná spoločnosť

TRENDY-stav.sk, s. r. o.) domáhala zaplatenia sumy 5 000 € s príslušenstvom z titulu

zmluvy o pôžičke. Okresný súd vydal 25. júna 2019 platobný rozkaz sp. zn.

(ďalej len „platobný rozkaz z 25. júna 2019“), ktorým uložil sťažovateľovi

povinnosť zaplatiť požadovanú sumu a zároveň nahradiť trovy konania.

3. Dňa 18. júla 2019 podal sťažovateľ proti platobnému rozkazu z 25. júna 2019

odpor, v ktorom okrem iného zdôraznil, že pre vydanie platobného rozkazu neboli splnené

procesné podmienky, keďže nárok žalobkyne nebolo možné z listín ani predpokladať.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. z 26. mája 2020 (ďalej len

„uznesenie z 26. mája 2020“) vydaným vyšším súdnym úradníkom rozhodol tak, že odpor

proti platobnému rozkazu z 25. júna 2019 odmietol. Proti uzneseniu okresného súdu

z 26. mája 2020 podal sťažovateľ 15. júna 2020 sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby sudca

okresného súdu uznesenie z 26. mája 2020 zrušil spolu s platobným rozkazom

z 25. júna 2019.

5. Napadnutým uznesením okresného súdu bola sťažnosť proti uzneseniu okresného

súdu z 26. mája 2020 zamietnutá s odôvodnením, že sudca okresného súdu nevidel

v rozhodovaní vyššieho súdneho úradníka žiadne pochybenia, keďže odpor proti

platobnému rozkazu okresného súdu bol síce podaný elektronickými prostriedkami, ale

nebol podaný riadne prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, a preto

nespĺňal náležitosti ustanovené v o upomínacom

konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“).

6. S už citovaným záverom sudcu okresného súdu sa sťažovateľ nemôže stotožniť,

keďže ho považuje za prísne formalistický a zároveň alibistický „s cieľom za každú cenu

zmariť možnosť sťažovateľa domôcť sa ochrany jeho základných práv a slobôd cestou

zvoleného opravného prostriedku.“.

7. Sťažovateľ argumentuje nezákonnosťou a nesprávnosťou napadnutého uznesenia

okresného súdu, keďže odpor proti platobnému rozkazu vydanému okresným súdom podal

v zákonom stanovenej lehote, pričom odpor odôvodnil skutočnosťami, ktoré preukazujú

nedôvodnosť podaného návrhu ako celku, a odpor podal elektronicky prostredníctvom

formulára zverejneného na stránke Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo spravodlivosti“). Právny zástupca sťažovateľa 15. júna 2020 zistil,

že odpor proti platobnému rozkazu bol podaný 18. júla 2019 prostredníctvom formulára

s názvom „odpor proti platobnému rozkazu“, ktorý je zverejnený na stránke ministerstva

spravodlivosti, a nie prostredníctvom formulára s názvom „upomínacie konanie – odpor

proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica“, ktorý je zverejnený na stránke

ministerstva spravodlivosti. Podľa sťažovateľa je rozdiel medzi uvedenými formulármi len

výlučne v ich názve, pričom ostatné obsahové náležitosti sú v oboch formulároch zhodné.

8. Sťažovateľ ďalej namieta, že nedoručením formulára na podanie odporu proti

platobnému rozkazu v listinnej podobe spolu s platobným rozkazom došlo k vylúčeniu

možnosti podať tento opravný prostriedok v listinnej forme.

9. Sťažovateľ tvrdí, že spolu so sťažnosťou z 15. júna 2020 predložil aj formulár

odporu proti platobnému rozkazu na správnom tlačive, pričom zároveň požiadal okresný

súd o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odporu. Okresný súd o tomto návrhu vôbec

nerozhodol.

10. Poukazom na odôvodnenie rozhodnutia vydaného okresným súdom v inom

konaní (sp. zn. zo 17. júla 2020) sťažovateľ zdôrazňuje, že v upomínacom

konaní je súd vždy povinný skúmať prípustnosť návrhu, ako aj to, či nárok možno

odôvodnene predpokladať, pričom len ak súd dospeje k záveru, že uplatňovaný nárok

možno odôvodnene predpokladať a nie je iný dôvod neprípustnosti návrhu, možno vo veci

vydať platobný rozkaz. Pred vydaním platobného rozkazu vo veci sťažovateľa však okresný

súd tak nepostupoval.

11. Sťažovateľ namieta aj absenciu riadneho a úplného zákonného poučenia

v platobnom rozkaze vydanom okresným súdom 25. júna 2019, keďže v platobnom rozkaze

absentovala konkretizácia dôvodu odmietnutia odporu tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 1

písm. c) zákona o upomínacom konaní. Uvedené podľa sťažovateľa predstavuje vadu

„predmetného rozhodnutia, ktoré by malo konkretizovať dôvody a následky odmietnutia

odporu v súlade so zákonom.“.

12. S poukazom na je sťažovateľ názoru, že formulár

na podávanie odporu uverejnený na webovom sídle ministerstva spravodlivosti nemá a ani

nemôže mať právnu záväznosť, keďže „webová stránka nie je uznaným prameňom práva.“.

13. Podľa sťažovateľa sa okresný súd v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal

s jeho námietkami, ktoré uviedol v odpore proti platobnému rozkazu a ktoré mal povinnosť

skúmať ex offo bez ohľadu na to, či bol odpor podaný alebo nie. V konkrétnostiach

sťažovateľ namieta neprípustnosť uplatňovania nároku žalobkyne v upomínacom konaní

podľa § 3 ods. 6 písm. f) zákona o upomínacom konaní, a tým aj nedostatok právomoci

a príslušnosti okresného súdu na prejednanie sporu. V tomto kontexte zdôrazňuje

s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) vo veci sp. zn. , že „procesné podmienky obsahovo vyjadrujú

predpoklady rozhodovania vo veci samej a súd ich skúma ex offo, preto ak súd po ich

preskúmaní dôjde k záveru, že v konaní ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý

nemožno odstrániť, konanie zastaví.“.

14. Sťažovateľ zastáva názor, že vydaním napadnutého uznesenia došlo zo strany

okresného súdu k porušeniu zásady zákazu denegatio iustitiae, pretože pokiaľ neboli

splnené podmienky podľa § 3 ods. 6 písm. f) zákona o upomínacom konaní, platobný

rozkaz v rámci upomínacieho konania nemal byť vôbec vydaný z dôvodu existencie

neodstrániteľnej procesnej podmienky.

15. Z ústavného hľadiska podľa sťažovateľa nie je udržateľný taký prístup okresného

súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku, v zmysle ktorého sa súd pri skúmaní

prípustnosti odporu obmedzí len na posúdenie prípustnosti odporu z hľadiska formy

a v prípade uplatnenia odporu kladie na sťažovateľa neprimerané a neakceptovateľné

požiadavky, ktoré sa priečia účelu a zmyslu právnej úpravy odporu ako riadneho opravného

prostriedku.

16. Podľa sťažovateľa sú závery obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu

formalistické a „z ústavnoprávneho hľadiska ich nie je možné (s prihliadnutím ku všetkým

okolnostiam skúmaného prípadu) akceptovať. Pokiaľ teda porušovateľ nedostatočne

preskúmal postup vyššieho súdneho úradníka v uvedenej veci, došlo aj jeho postupom

k porušeniu práva navrhovateľa podľa článku 46 ods. 1 SR a článku 6 Dohovoru.“.

17. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu zruší a vec

vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľovi náhradu trov

konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

21. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

22. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

24. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

25. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

26. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , , ).

27. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

28. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

29. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

30. Prihliadajúc na ústavnoprávne východiská obsiahnuté v judikatúre ústavného

súdu, tento preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu, ktoré považuje sťažovateľ

za ústavne neudržateľné z dôvodov obsiahnutých v bodoch 6 až 16 tohto uznesenia.

Po preskúmaní relevantnej časti napadnutého uznesenia okresného súdu ústavný súd dospel

k záveru, že sú tu podmienky pre odmietnutie ústavnej sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

31. Z dôvodu prehľadnosti odôvodnenia rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti

ústavný súd poukazuje na podstatné a relevantné ustanovenia zákona o upomínacom konaní,

ktoré v predmetnej veci okresný súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa aplikoval.

32. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o upomínacom konaní proti platobnému rozkazu

môže žalovaný podať odpor, ktorý musí byť vecne odôvodnený. Podaním odporu sa

platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý. Podaný odpor nemožno vziať

späť (odsek 1). Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť podaný

prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný

podľa osobitného predpisu (odsek 2).

33. V súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní súd bez toho, aby

vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými prostriedkami inak

ako podľa § 11 ods. 2.

34. Podľa § 15 ods. 7 zákona o upomínacom konaní formuláre a tlačivá používané

podľa tohto zákona sa zverejňujú na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.

35. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v ústavnej sťažnosti predostreté námietky

sťažovateľ prezentoval aj v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 26. mája 2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Úlohou ústavného súdu bolo preto

posúdiť, či odôvodnenie okresného súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení, ktoré bolo

vydané sudcom okresného súdu v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 26. mája 2020, je v kontexte prezentovaných námietok ústavne akceptovateľné.

36. Námietku sťažovateľa o prílišnom formalizme napadnutého uznesenia okresného

súdu nepovažuje ústavný súd za dôvodnú. V tejto súvislosti sa stotožňuje s názorom

prezentovaným okresným súdom v napadnutom uznesení, podľa ktorého s odkazom na § 11

ods. 2 zákona o upomínacom konaní je pre uplatnenie právomoci príslušného súdu zaoberať

sa dôvodmi uplatnenými v odpore nevyhnutné dodržať zákonom predpísanú formu odporu

podaného elektronickými prostriedkami prostredníctvom formulára zverejneného

na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.

37. Ústavný súd tu poukazuje, zdôrazňujúc súladnosť postupu okresného súdu

s príslušnými ustanoveniami zákona o upomínacom konaní [predovšetkým § 11 ods. 2, § 12

ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 7 zákona o upomínacom konaní], na už svoj stabilný právny

názor vyjadrený napr. v rozhodnutiach sp. zn. , , podľa ktorého

uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným

zákonom (s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako

porušenie základných ľudských práv, teda ani považovať za porušenie základného práva

podľa či práva podľa dohovoru.

38. Pokiaľ sťažovateľ zanedbal svoju zákonnú povinnosť a odpor podal elektronicky,

nie však prostredníctvom na to určeného formulára zverejneného na webovom sídle

ministerstva spravodlivosti, potom sa sám vystavil zákonnému následku v podobe

odmietnutia odporu v súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní.

Vzhľadom na uvedené preto pokiaľ okresný súd, vychádzajúc z predchádzajúcej premisy,

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí odporu (uznesenie okresného súdu

z 26. mája 2020) zamietol, ním vydané napadnuté uznesenie nemožno považovať za zjavne

neodôvodnené a arbitrárne či neodôvodnene formalistické. Už len pre úplnosť ústavný súd

poukazuje na svoje ďalšie rozhodnutia vydané v obdobných veciach, v ktorých sa už

k otázke ústavnej udržateľnosti postupu všeobecného súdu pri striktnom posudzovaní

dodržania formy odporu v upomínacom konaní vyjadril, pričom v uvedenom postupe

všeobecného súdu nevzhliadol neústavnosť, ktorá by viedla k denegatio iustitiae, teda

k odmietnutiu spravodlivosti toho, kto odpor podal (k tomu pozri ,

, ).

39. Nesplnenie formálnych zákonných požiadaviek pri procesnom úkone podania

odporu zároveň vylučuje uplatnenie povinnosti všeobecného súdu zaoberať sa dôvodmi

uvádzanými v takomto odpore (podanom nie prostredníctvom na to určeného formulára).

Z uvedeného dôvodu je námietka sťažovateľa obsiahnutá v bode 13 tohto uznesenia už

na prvý pohľad zjavne nedôvodná.

40. Ani argumentácia uvedená v bode 11 tohto uznesenia nie je podľa názoru

ústavného súdu dôvodná. Okresný súd v bode 10 napadnutého uznesenia zdôraznil

skutočnosť, že sťažovateľ bol v platobnom rozkaze z 25. júna 2019 primerane poučený

o náležitostiach odporu podaného elektronicky, pričom bol rovnako poučený aj o odmietnutí

odporu v prípade, že nebude podaný predpísaným spôsobom. Ústavný súd sa stotožňuje

s názorom prezentovaným samotným okresným súdom v napadnutom uznesení, podľa

ktorého poučovacia povinnosť všeobecného súdu nemôže spočívať „v otrockom

prepisovaní ustanovení zákonov“. Navyše, poučovaciu povinnosť všeobecný súd nemá,

ak je strana zastúpená advokátom ( ), pričom

v konkrétnych okolnostiach veci bol odpor podaný advokátom, teda osobou znalou práva.

41. V konkrétnostiach ústavný súd k námietke spochybňujúcej dostatočnosť

poučovacej povinnosti okresného súdu zdôrazňuje, že vo všeobecnosti sa poučovacia

povinnosť týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo

rešpektovanie má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva

na súdnu ochranu v príslušnom súdnom konaní (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 6. februára 2013). S prihliadnutím na už citované si okresný súd

vo vzťahu k sťažovateľovi podľa názoru ústavného súdu splnil poučovaciu povinnosť

v rozsahu, ktorý mu zabezpečil ústavnokonformnú realizáciu jeho základného práva

na súdnu ochranu. Sťažovateľ bol poučený o tom, že proti platobnému rozkazu vydanému

v upomínacom konaní môže podať odpor aj elektronickými prostriedkami a v takomto

prípade musí byť odpor autorizovaný podľa osobitného predpisu. Zároveň bol poučený aj

o možnosti všeobecného súdu odpor odmietnuť v prípade, že tento nebude podaný zákonom

predpísaným spôsobom, t. j. tak, ako si to vyžaduje § 11 ods. 2 zákona o upomínacom

konaní. Vyžadovaním si doslovného prepisovania všetkých príslušných ustanovení zákonov

(čoho sa vo svojej podstate sťažovateľ domáha) by sa všeobecný súd dostal do pozície,

v ktorej by suploval úlohu advokáta, a to v konkrétnych okolnostiach veci dokonca

za situácie, v ktorej sťažovateľ bol advokátom zastúpený. Zo všetkých uvedených dôvodov

je predmetná námietka sťažovateľa nedôvodná.

42. Ústavný súd sa stotožňuje aj s názorom okresného súdu, podľa ktorého

nedoručenie formulára v listinnej podobe spolu s platobným rozkazom (k tomu pozri

argumentáciu uvedenú v bode 8 tohto uznesenia) nemá pre posúdenie veci právny význam.

Sťažovateľovi totiž zákonná právna úprava umožňovala podať odpor nielen v elektronickej,

ale aj listinnej podobe, pričom v prípade listinnej podoby nie je daná povinnosť použitia

formulára. Uvedené zároveň vylučuje, aby nedoručenie formulára v listinnej podobe malo

vo vzťahu k sťažovateľovi za následok vylúčenie z možnosti podať v príslušnom

upomínacom konaní opravný prostriedok.

43. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odporu (k tomu pozri bod 9 tohto uznesenia), je táto jeho

námietka podľa názoru ústavného súdu neopodstatnená. Z napadnutého uznesenia

okresného súdu totiž vyplýva, že sťažovateľ sa snažil nedostatok formy podaného odporu

zhojiť po tom, ako bol jeho odpor podaný elektronicky proti platobnému rozkazu

z 25. júna 2019 odmietnutý, opätovným podaním odporu na predpísanom formulári spolu

so samotnou sťažnosťou proti uzneseniu okresného súdu z 26. mája 2020 o odmietnutí

odporu. Okresný súd v tomto kontexte podľa názoru ústavného súdu správne poukázal

na jedinečnosť a nenahraditeľnosť procesného úkonu odporu proti platobnému rozkazu, ako

aj skutočnosť, že na v poradí druhý odpor proti platobnému rozkazu podaný súčasne

so sťažnosťou nemôže prihliadať, keďže o podanom odpore vo veci už raz rozhodol.

44. Odpustenie zmeškania lehoty na podanie opravného prostriedku si nevyhnutne

vyžaduje situáciu, v ktorej subjekt konania z určitého dôvodu zmešká urobenie úkonu

v zákonom stanovenej lehote. V sťažovateľovej veci však s prihliadnutím na konkrétne

okolnosti veci k takémuto omeškaniu nedošlo, keďže odpor (prvý) bol podaný v zákonom

stanovenej lehote, a preto pre rozhodnutie okresného súdu vo veci nebol ani právny dôvod.

45. Pokiaľ sťažovateľ namieta nedostatok právnej záväznosti formulára na podanie

odporu (argumentácia v bode 12 tohto uznesenia), ústavný súd zdôrazňuje, že právna

záväznosť je vo veci daná samotným zákonom o upomínacom konaní, ktorý v § 11 ods. 2

zákona o upomínacom konaní ukladá povinnosť podať odpor elektronicky prostredníctvom

na to určeného elektronického formulára a v § 15 ods. 1 zákona o upomínacom konaní

záväzne upravuje, že formuláre a tlačivá používané podľa tohto zákona sa zverejňujú

na webovom sídle ministerstva spravodlivosti.

46. Ústavný súd už len marginálne vo vzťahu k námietke o tom, že formulár

uverejnený na webovom sídle ministerstva spravodlivosti v rozpore s

nemôže byť právne záväzný, navyše zdôrazňuje, že túto námietku je nepochybne potrebné

vnímať aj ako námietku ústavnej neudržateľnosti príslušných ustanovení zákona

o upomínacom konaní (predovšetkým § 11 ods. 2, resp. § 15 ods. 1 zákona o upomínacom

konaní). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny

názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným

súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom

a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“

(, tiež , , ). Z citovaného okrem iného

vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť

právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa .

Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to

zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle

do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje

do pôsobnosti pléna ( ), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je

totiž viazaný , a preto si senát ústavného súdu preskúmavajúci vec

sťažovateľa nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného

súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany

základných práv a slobôd (porovnaj ). Senát ústavného súdu nedisponuje

teda právomocou rozhodnúť o tom, či príslušné ustanovenia zákona o upomínacom konaní

v kontexte argumentácie sťažovateľa o právnej (ne)záväznosti formulára (ktorý je

uverejnený len na webovom sídle ministerstva spravodlivosti) sú alebo nie sú v súlade

s (predovšetkým ).

47. S prihliadnutím na už uvádzané predbežné závery k argumentácii sťažovateľa

ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu

zodpovedá zmyslu a účelu príslušných vo veci aplikovaných ustanovení zákona

o upomínacom konaní.

48. Ústavný súd nezistil, že by výklad vo veci aplikovaných právnych noriem

a závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

49. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti následok potvrdenia odmietnutia

odporu proti platobnému rozkazu z 25. júna 2019 (zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 26. mája 2020) v podobe straty možnosti sťažovateľa brániť sa proti

nárokom uplatneným žalobkyňou nemá povahu ústavne neudržateľného následku, ktorým

by sťažovateľovi bola spôsobená ujma. Inak povedané, ak sťažovateľ nedodržal zákonom

stanovený postup pri uplatňovaní opravného prostriedku (odporu) a odpor nepodal

prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, sám sa vystavil zákonom

predvídanému následku v podobe jeho odmietnutia.

50. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného hľadiska v konfrontácii so všetkými

vznesenými námietkami ústavne udržateľné. Keďže podľa názoru ústavného súdu

neexistuje medzi napadnutým uznesením okresného súdu a obsahom sťažovateľom

označených práv podľa a dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom

prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohla viesť k záveru o vyslovení ich

porušenia, ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

51. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu