Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 32 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (37)II. ÚS 177/2020
PDF · 181.77 KB
No categories available
II. ÚS 177/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti
, právne zastúpenej
advokátkou Mgr. et Mgr. Líviou Šouc Kosťovou, Pod Donátom 5, Žiar nad Hronom,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 36 Up 692/2019
z 13. septembra 2019 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 36 Up 692/2019
z 9. januára 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
11. februára 2020 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 36 Up 692/2019 z 13.
septembra 2019 (ďalej aj „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“) a uznesením okresného
súdu sp. zn. 36 Up 692/2019 z 9. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“, spolu ďalej
aj „napadnuté uznesenia“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd v upomínacom konaní podľa zákona
č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o upomínacom konaní“) vedenom pod sp. zn. 36 Up 692/2019 rozhodoval o odpore
podanom sťažovateľkou napadnutými uzneseniami.
Sťažovateľka podala odpor proti platobnému rozkazu okresného súdu
sp. zn. 36 Up 692/2019 z 10. júna 2019 (ďalej len „platobný rozkaz“). Sťažovateľka
v ústavnej sťažnosti uviedla, že elektronicky podala odpor autorizovaný zaručeným
elektronickým podpisom, „avšak nebol zaslaný prostredníctvom https://www.justice.gov.sk
alebo poštového podniku (v listinnej podobe), ale prostredníctvom https://www.slovensko.sk
tento bol bez posudzovania meritórnej roviny formálne odmietnutý, a to aj napriek tomu,
že obsahoval všetky formálne i materiálne zákonné predpoklady...“.
3. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti pripustila, že odpor proti platobnému rozkazu
nepodala prostredníctvom predpísaného elektronického formulára ani prostredníctvom
poštového podniku, ale elektronicky so zaručeným elektronickým podpisom, pričom odpor
obsahoval všetky náležitosti vyžadované zákonom o upomínacom konaní a aj samotným
formulárom. Napriek tomu bol odpor odmietnutý uznesením vyššieho súdneho úradníka
práve z dôvodu nedodržania zákonom predpísanej formy. Proti uzneseniu vyššieho súdneho
úradníka sťažovateľka podala sťažnosť, o ktorej rozhodol sudca okresného súdu tak, že ju
zamietol.
4. Sťažovateľka porušenie svojich základných práv vníma predovšetkým v tom,
že podľa jej názoru došlo k formalistickému výkladu a aplikácii práva. Sťažovateľka okrem
uvedeného tiež tvrdila, že došlo zo strany okresného súdu k porušeniu princípu právnej
istoty, ktoré odôvodnila rozdielnym prístupom okresného súdu k elektronickým podaniam
urobeným v takej forme, ako tomu bolo v práve posudzovanej veci. Napokon sťažovateľka
vzniesla námietku o nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd podľa § 129 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu, čo odôvodnila tým, že nadobudnutím právoplatnosti
a vykonateľnosti platobného rozkazu dôjde k vymáhaniu sumy 1 500 €, čo sťažovateľke
spôsobí majetkovú ujmu.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej ústavnej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom: „Základné práva obchodnej spoločnosti .. na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní, č. k. 36Up/692/2019 zo dňa
13.09.2019 a Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní,
č. k. 36Up/692/2019 zo dňa 09.01.2020 porušené boli.
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní
č. k. 36Up/692/2019 zo dňa 13.09.2019 a Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica
v upomínacom konaní, č. k. 36Up/692/2019 zo dňa 09.01.2020 sa zrušujú a vec mu vracia
na ďalšie konanie.
Okresný súd v Banskej Bystrici... je povinný hradiť v rozsahu 100 %... trovy
konania...“
II.
Relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon o ústavnom
súde.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
13. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v tvrdení o porušení práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces tým, že okresný súd odmietol podaný odpor napriek tomu, že spĺňal
všetky zákonom požadované obsahové náležitosti.
III.1 K namietanému porušeniu práv uznesením vyššieho súdneho úradníka
14. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka, ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,
že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať
napadnuté rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, keďže ho už meritórne preskúmal
na základe sťažnosti okresný súd (sudca), ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
ochranu právam sťažovateľky.
15. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti
uzneseniu vyššieho súdneho úradníka a namietajúcej porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
III.2 K namietanému porušeniu práv napadnutým uznesením okresného súdu
16. Ústavnú sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09).
17. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
18. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
19. Zákon o upomínacom konaní je alternatívnym riešením sporov o peňažné plnenie
a pozná výlučne elektronické konanie, v ktorom sa rozhoduje o vydaní platobného rozkazu,
teda možno konštatovať, že ide o elektronickú alternatívu k už existujúcemu režimu
platobného rozkazu, ktorý je upravený v ustanoveniach Civilného sporového poriadku.
Zákon predpokladá posielanie návrhov vo forme štandardizovaných elektronických
formulárov zverejnených na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky. Štandardizované formuláre sprevádzajú celé konanie, a to aj pre prípad podania
odporu, ak je tento podaný elektronickými prostriedkami.
Vzhľadom na to, že ide o alternatívny spôsob riešenia konkrétneho druhu sporov,
ktorého účelom bolo najmä urýchlenie vyriešenia určitej sporovej agendy, zákonodarca
vyžaduje pre tento typ súdneho konania formálnu prísnosť v podobe formulárového
konania.
20. Podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní ak sa odpor podáva
elektronickými prostriedkami, musí byť podaný prostredníctvom na to určeného
elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu.
21. Podľa § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní súd bez toho,
aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými prostriedkami
inak ako podľa § 11 ods. 2.
Podľa § 12 ods. 2 zákona o upomínacom konaní o následkoch podľa odseku 1 musí
byť žalovaný v platobnom rozkaze poučený.
22. Z citovaných ustanovení zákona o upomínacom konaní vyplýva, že žalovaný
vzhľadom na svoje procesné postavenie je v určitej akceptovateľnej „výhode“, pretože
na rozdiel od žalobcu má možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu aj v písomnej
forme prostredníctvom poštového podniku. Ak sa však rozhodne pre elektronickú formu
komunikácie, musí rešpektovať podmienky tejto formy komunikácie, teda formu
formulárového konania.
Z uvedeného vyplýva, že nie je možné súhlasiť so sťažovateľkou v tom smere,
že v jej právnej veci došlo k odopretiu spravodlivosti, keďže sťažovateľka mala na výber,
akú formu komunikácie si zvolí, jedinou požiadavkou bolo, aby táto forma vyplývala
z ustanovení zákona o upomínacom konaní.
23. Okresný súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Odpor podaný
elektronicky musí podľa § 11 ods. 2 ZoUK spĺňať náležitosť, a tou je použitie na to
určeného elektronického formulára. Táto náležitosť odporu splnená nebola. Žalovaný bol
v tomto konaní v platobnom rozkaze... riadne poučený o tom, že odpor podávaný
elektronickými prostriedkami musí byť podaný na to určenom elektronickom formulári
a tiež o skutočnosti, že súd odmietne odpor, ktorý nebude podaný predpísaným
spôsobom...“
Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vyjadril aj k sťažovateľkou
tvrdenej rozdielnej rozhodovacej praxi týkajúcej sa posudzovania formy podávaných
odporov takým spôsobom, že poukázal na rozdielne procesné situácie v jednotlivých
sťažovateľkou uvedených konaniach (body 13 – 15 napadnutého uznesenia).
24. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia v predmetnej veci považuje
za potrebné uviesť, že dôvodom na odmietnutie odporu podaného sťažovateľkou nebol
výber portálu, prostredníctvom ktorého sťažovateľka doručila okresnému súdu odpor,
ale skutočnosť, že nesplnila požiadavku vyplývajúcu z § 11 ods. 2 zákona o upomínacom
konaní (nepodala odpor na predpísanom formulári). Sťažovateľka konajúca prostredníctvom
kvalifikovaného právneho zástupcu si sama vybrala jeden z možných spôsobov podania
odporu v upomínacom konaní a zároveň nedodržala prísne stanovené a vyžadované
formálne podmienky ňou vybraného spôsobu podania.
25. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny
výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd konštatuje,
že nezistil dôvod, ktorý by signalizoval možnosť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie
konanie vysloviť, že ním došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.
26. Keďže ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených práv, dospel k záveru, že je ústavná sťažnosť v tejto časti zjavne
neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde odmietol.
27. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku podľa § 56 ods. 2 písm. a)
a g) zákona o ústavnom súde sa ústavný súd ďalšími návrhmi (odklad vykonateľnosti)
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2020
Ľuboš Szigeti
predseda senátu