Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 118/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša

a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti M.A.J.O.R

Agency, s. r. o., Zvolenská cesta 25, Banská Bystrica, IČO 31 620 647, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Námestie slobody 2, Banská Bystrica, v mene

ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica

v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením v tomto konaní vydaným

23. septembra 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti M.A.J.O.R Agency, s. r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

6. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti M.A.J.O.R

Agency, s. r. o., Zvolenská cesta 25, Banská Bystrica, IČO 31 620 647 (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Námestie slobody 2,

Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením

v tomto konaní vydaným 23. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v upomínacom napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom

postavení žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť ATTORNEYS GROUP s. r. o.

(ďalej len „žalobkyňa“) domáhala zaplatenia sumy 244,83 €. Okresný súd vydal

23. novembra 2018 platobný rozkaz sp. zn. (ďalej len „platobný rozkaz“),

ktorým sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyni istinu s príslušenstvom. Vzhľadom

na skutočnosť, že sťažovateľka pohľadávku žalobkyne neuznala, podala 12. decembra 2018

elektronicky proti platobnému rozkazu okresného súdu z 23. novembra 2018 odpor.

3. Upovedomením okresného súdu sp. zn. z 23. januára 2019 bolo

sťažovateľke oznámené, že v predmetnom konaní vedenom na okresnom súde sa bude

pokračovať podľa o upomínacom konaní a o doplnení

niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“). Predmetná vec bola

následne na prejednanie a rozhodnutie podľa príslušných ustanovení Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“) prevedená do registra Cb a bola jej pridelená sp. zn.

. V predmetnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

sťažovateľka 28. marca 2019 podala elektronicky cez portál <www.slovensko.sk>

stanovisko k vyjadreniu žalobkyne z 25. marca 2019.

4. Okresný súd vyslovil 3. apríla 2019 s postúpením veci z upomínacieho súdu

nesúhlas a vec podľa predložil Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) na rozhodnutie. Krajský súd prípisom sp. zn. z 25. apríla

2019 (ďalej len „prípis z 25. apríla 2019“) vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia

o príslušnosti a dospel k záveru, že nebol dôvod na postup podľa . V prípise

z 25. apríla 2019 krajský súd vyslovil názor, podľa ktorého predmetná vec nemala byť

zaradená do registra Cb, keďže odpor proti platobnému rozkazu z 23. novembra 2018 mal

byť odmietnutý vzhľadom na skutočnosť, že nebol podaný prostredníctvom na to určeného

elektronického formulára.

5. Sťažovateľke bolo 20. júna 2019 doručené uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 5. júna 2019 (ďalej len „uznesenie z 5. júna 2019“), ktorým vyšší súdny

úradník okresného súdu rozhodol tak, že odpor sťažovateľky ako žalovanej proti

platobnému rozkazu okresného súdu z 23. novembra 2018 odmietol s odôvodnením,

že odpor nebol podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára.

6. Proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2019 podala sťažovateľka 5. júla 2019

sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom tak,

že sťažnosť zamietol a žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. Podľa

sťažovateľky je napadnuté uznesenie okresného súdu neústavné z dôvodu arbitrárnosti.

7. Sťažovateľka zastáva názor, že platobný rozkaz okresného súdu z 23. novembra

2018 vydaný v rámci upomínacieho konania neobsahoval riadne a úplné zákonné poučenie.

V predmetnom platobnom rozkaze totiž absentovala konkretizácia dôvodu odmietnutia

odporu tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní (súd

bez toho, aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými

prostriedkami inak ako podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní). Predmetná

absencia špecifikácie dôvodu odmietnutia odporu pre prípad § 12 ods. 1 písm. c) zákona

o upomínacom konaní predstavuje podľa sťažovateľky „vadu predmetného rozhodnutia,

ktoré by malo konkretizovať dôvody a následky odmietnutia odporu v súlade so zákonom.“.

8. V súlade s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní ak sa odpor podáva

elektronickými prostriedkami, musí byť podaný prostredníctvom na to určeného

elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu.

Sťažovateľka s odkazom na citované ustanovenie zákona o upomínacom konaní

argumentuje, že pre naplnenie podmienky všeobecnej právnej záväznosti predmetného

elektronického formulára je nevyhnutné, aby ustanovenie zákona o upomínacom konaní

na tento formulár priamo odkazovalo, teda aby formulár tvoril prílohu predmetného alebo

iného zákona.

9. Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka s poukazom na názoru,

že formulár na podávanie odporu uverejnený na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nemá a ani nemôže mať právnu záväznosť,

keďže webová stránka nie je uznaným prameňom práva.

10. Sťažovateľka zdôrazňuje, že je ústavne neakceptovateľné, aby ako žalovaná

utrpela ujmu na svojich právach len z dôvodu, že žalobkyňa podala návrh na všeobecnom

súde v rámci upomínacieho konania podľa zákona o upomínacom konaní. Ak by žalobkyňa

podala návrh na vydanie platobného rozkazu na všeobecnom súde podľa príslušných

ustanovení (skrátené konanie a skrátené rozhodnutie podľa

a nasl. ), všeobecný súd by jej odpor neodmietol, keďže ten bol podaný včas,

oprávnenou osobou a obsahoval vecné dôvody. Keďže špecifikáciu požiadavky podľa § 11

ods. 2 zákona o upomínacom konaní (odpor podaný elektronickými prostriedkami musí byť

podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť

autorizovaný podľa osobitného predpisu) podľa sťažovateľky nedefinuje žiadny všeobecne

záväzný právny predpis, nie je možné, aby jej skutočnosť, že nedodržala formu formulára

zverejneného na stránke ministerstva, privodila ujmu v podobe straty možnosti brániť svoje

práva a právom chránené záujmy v súdnom konaní.

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, napadnuté

uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka

si zároveň uplatňuje náhradu trov konania v sume 415,51 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

15. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

16. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

19. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už

judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [ a 2 a

(napr. , )].

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

22. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , ).

23. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

24. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je

zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

25. Prihliadajúc na ústavno-právne východiská obsiahnuté v judikatúre ústavného

súdu, tento preskúmal postup okresného súdu v napadnutom konaní a napadnuté uznesenie

v tomto konaní vydané, ktoré považuje sťažovateľka za ústavne neudržateľné z dôvodu

arbitrárnosti, a dospel k záveru, že sú tu podmienky pre odmietnutie ústavnej sťažnosti

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

26. Argumentácia sťažovateľky sa zameriava na nesprávnosť postupu okresného

súdu, ktorý platobný rozkaz z 23. novembra 2018 vydal v rámci upomínacieho konania.

V tejto súvislosti namieta, že citovaný platobný rozkaz neobsahoval riadne a úplné zákonné

poučenie, keďže v ňom absentovala konkretizácia dôvodu odmietnutia odporu tak, ako to

vyplýva z § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní. Vzhľadom na uvedené je

aj následné zamietnutie sťažnosti, v ktorej sťažovateľka predmetnú argumentáciu

o nesprávnosti poučenia prezentovala, zo strany okresného súdu ústavne neudržateľné

(ďalej aj „prvá námietka“).

27. Sťažovateľka ďalej namieta nesplnenie podmienky všeobecnej právnej záväznosti

elektronického formulára, ktorý netvorí prílohu zákona o upomínacom konaní a ani iného

zákona. Podľa sťažovateľky tak v rozpore s formulár uverejnený len

na webovej stránke nemôže byť právne záväzný (ďalej aj „druhá námietka“).

28. Absencia špecifikácie požiadavky podľa zákona o upomínacom konaní (odpor

podaný elektronickými prostriedkami musí byť podaný prostredníctvom na to určeného

elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu) nemôže

byť na ujmu sťažovateľky v podobe straty možnosti brániť svoje práva a právom chránené

záujmy v súdnom konaní (ďalej aj „tretia námietka“).

29. Z dôvodu prehľadnosti odôvodnenia rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti

ústavný súd poukazuje na podstatné relevantné ustanovenia zákona o upomínacom konaní,

ktoré v predmetnej veci okresný súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky aplikoval.

30. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o upomínacom konaní proti platobnému rozkazu

môže žalovaný podať odpor, ktorý musí byť vecne odôvodnený. Podaním odporu sa

platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý. Podaný odpor nemožno vziať

späť (odsek 1). Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť podaný

prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný

podľa osobitného predpisu (odsek 2).

31. V súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní súd bez toho,

aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými prostriedkami

inak ako podľa § 11 ods. 2.

32. Podľa § 15 ods. 7 zákona o upomínacom konaní formuláre a tlačivá používané

podľa tohto zákona sa zverejňujú na webovom sídle ministerstva.

33. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v ústavnej sťažnosti predostreté námietky

sťažovateľka prezentovala aj v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna

2019 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdiť,

či odôvodnenie okresného súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení, ktoré bolo vydané

sudcom okresného súdu v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2019,

je v kontexte prezentovaných námietok ústavne akceptovateľné.

34. V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

obsiahnuté v bode 13 napadnutého uznesenia okresného súdu, v ktorom tento zdôraznil

primeranosť poučenia, ktoré nemá slúžiť na „prepisovanie doslovných zákonných

ustanovení, ale predovšetkým na zrozumiteľné poučenie strán o ich právach

a povinnostiach. Uvedené požiadavky poučenie v platobnom rozkaze bez pochybností spĺňa,

keď žalovaný bol poučený o potrebe podať odpor na predpísanom formulári, ak bude

podaný elektronickými prostriedkami a tiež o možnosti súdu odmietnuť odpor, ak nebude

podaný predpísaným spôsobom. Naviac súd poukazuje aj na ustanovenie , podľa

ktorého súd poučovaciu povinnosť nemá, ak je strana zastúpená advokátom. Odpor

žalovaného bol podaný jeho zástupcom, ktorý je advokátom.“.

35. K námietke týkajúcej sa právnej záväznosti formulára na podanie odporu okresný

súd uviedol, že tá „... je daná samotným zákonom o upomínacom konaní, ktorý v § 11 ods. 2

ZoUK ukladá povinnosť podať odpor elektronicky prostredníctvom na to určeného

elektronického formulára a v § 15 ods. 1 ZoUK záväzne upravuje, že formuláre a tlačivá

používané podľa tohto zákona sa zverejňujú na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky.“.

36. S prihliadnutím na už citované časti napadnutého uznesenia okresného súdu

ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu

zodpovedá zmyslu a účelu príslušných vo veci aplikovaných ustanovení zákona

o upomínacom konaní.

37. V konkrétnostiach ústavný súd k prvej námietke spochybňujúcej dostatočnosť

poučovacej povinnosti okresného súdu zdôrazňuje, že vo všeobecnosti sa poučovacia

povinnosť týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo

rešpektovanie má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva

na súdnu ochranu v príslušnom súdnom konaní (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. februára 2013). S prihliadnutím

na bod 13 napadnutého uznesenia si okresný súd vo vzťahu k sťažovateľke podľa názoru

ústavného súdu splnil poučovaciu povinnosť v rozsahu, ktorý jej zabezpečil ústavno-

konformnú realizáciu jej základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka bola poučená

o tom, že proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní môže podať odpor

aj elektronickými prostriedkami a v takomto prípade musí byť odpor autorizovaný podľa

osobitného predpisu. Zároveň bola poučená aj o možnosti všeobecného súdu odpor

odmietnuť v prípade, že tento nebude podaný zákonom predpísaným spôsobom, t. j. tak,

ako si to vyžaduje § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní. Vyžadovaním si doslovného

prepisovania všetkých príslušných ustanovení zákonov (čoho sa vo svojej podstate

sťažovateľka domáha) by sa všeobecný súd dostal do pozície, v ktorej by suploval úlohu

advokáta, a to v konkrétnych okolnostiach veci dokonca za situácie, v ktorej sťažovateľka

bola advokátom zastúpená. Zo všetkých uvedených dôvodov je prvá námietka sťažovateľky

nedôvodná.

38. V súvislosti s druhou a treťou námietkou ústavný súd, zdôrazňujúc súladnosť

postupu okresného súdu s príslušnými ustanoveniami zákona o upomínacom konaní

(predovšetkým § 11 ods. 2, § 12 ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 7 zákona o upomínacom

konaní), poukazuje na už svoj stabilný právny názor vyjadrený napr. v rozhodnutiach sp. zn.

, , podľa ktorého uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu

v súlade s platným a účinným zákonom (s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi)

nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv, teda ani považovať

za porušenie základného práva podľa či práva podľa

dohovoru.

39. Pokiaľ sťažovateľka zanedbala svoju zákonnú povinnosť a odpor podala

elektronicky, nie však prostredníctvom na to určeného formulára zverejneného na webovom

sídle ministerstva, potom sa sama vystavila zákonnému následku v podobe odmietnutia

odporu v súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní. Vzhľadom na uvedené

preto pokiaľ okresný súd v napadnutom konaní, vychádzajúc z predchádzajúcej premisy,

sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí odporu (uznesenie okresného súdu

z 5. júna 2019) zamietol, jeho postup v napadnutom konaní ani ním vydané napadnuté

uznesenie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

40. Ústavný súd nezistil, že by výklad vo veci aplikovaných právnych noriem

a závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

41. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti následok potvrdenia odmietnutia

odporu proti platobnému rozkazu z 23. novembra 2018 (zamietnutím sťažnosti proti

uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2019) v podobe straty možnosti sťažovateľky brániť sa

proti nárokom uplatneným žalobkyňou nemá povahu ústavne neudržateľného následku,

ktorým by sťažovateľke bola spôsobená ujma. Inak povedané, ak sťažovateľka nedodržala

zákonom stanovený postup pri uplatňovaní opravného prostriedku (odporu) a odpor

nepodala prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, sama sa vystavila

zákonom predvídanému následku v podobe jeho odmietnutia. Zo všetkých uvedených

dôvodov sú druhá a tretia námietka sťažovateľky neopodstatnené.

42. Ústavný súd už len marginálne vo vzťahu k druhej námietke o tom, že formulár

uverejnený na webovom sídle ministerstva v rozpore s nemôže byť

právne záväzný, navyše zdôrazňuje, že túto námietku je nepochybne potrebné vnímať aj ako

námietku ústavnej neudržateľnosti príslušných ustanovení zákona o upomínacom konaní

(predovšetkým § 11 ods. 2, resp. § 15 ods. 1 zákona o upomínacom konaní). V tejto

súvislosti ústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny názor vyplývajúci

z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným súdom možno

začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne

z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho

vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu preskúmavajúci vec sťažovateľky nemôže

v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak

by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd

(porovnaj ). Senát ústavného súdu nedisponuje teda právomocou rozhodnúť

o tom, či príslušné ustanovenia zákona o upomínacom konaní v kontexte argumentácie

sťažovateľky o právnej (ne)záväznosti formulára (ktorý je uverejnený len na webovom sídle

ministerstva) sú alebo nie sú v súlade s (predovšetkým ).

43. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného hľadiska v konfrontácii so všetkými

vznesenými námietkami ústavne udržateľné. Keďže podľa názoru ústavného súdu

neexistuje medzi postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením

okresného súdu a obsahom sťažovateľkou označených práv podľa a dohovoru taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohla viesť k záveru o vyslovení ich porušenia, ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56

ods. 2 písm. g) odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu