Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)IV. ÚS 118/2020
PDF · 460.11 KB
No categories available
IV. ÚS 118/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti M.A.J.O.R
Agency, s. r. o., Zvolenská cesta 25, Banská Bystrica, IČO 31 620 647, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Námestie slobody 2, Banská Bystrica, v mene
ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Up 945/2018 a uznesením v tomto konaní vydaným
23. septembra 2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti M.A.J.O.R Agency, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
6. decembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti M.A.J.O.R
Agency, s. r. o., Zvolenská cesta 25, Banská Bystrica, IČO 31 620 647 (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Krnáč s. r. o., Námestie slobody 2,
Banská Bystrica, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, ktorou namieta
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Up 945/2018 (ďalej len „napadnuté konanie“) a uznesením
v tomto konaní vydaným 23. septembra 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola
stranou v upomínacom napadnutom konaní vedenom okresným súdom v procesnom
postavení žalovanej, proti ktorej sa obchodná spoločnosť ATTORNEYS GROUP s. r. o.
(ďalej len „žalobkyňa“) domáhala zaplatenia sumy 244,83 €. Okresný súd vydal
23. novembra 2018 platobný rozkaz sp. zn. 1 Up 945/2018 (ďalej len „platobný rozkaz“),
ktorým sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyni istinu s príslušenstvom. Vzhľadom
na skutočnosť, že sťažovateľka pohľadávku žalobkyne neuznala, podala 12. decembra 2018
elektronicky proti platobnému rozkazu okresného súdu z 23. novembra 2018 odpor.
3. Upovedomením okresného súdu sp. zn. 1 Up 945/2018 z 23. januára 2019 bolo
sťažovateľke oznámené, že v predmetnom konaní vedenom na okresnom súde sa bude
pokračovať podľa § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon o upomínacom konaní“). Predmetná vec bola
následne na prejednanie a rozhodnutie podľa príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) prevedená do registra Cb a bola jej pridelená sp. zn.
60 Cb 7/2019. V predmetnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 60 Cb 7/2019
sťažovateľka 28. marca 2019 podala elektronicky cez portál <www.slovensko.sk>
stanovisko k vyjadreniu žalobkyne z 25. marca 2019.
4. Okresný súd vyslovil 3. apríla 2019 s postúpením veci z upomínacieho súdu
nesúhlas a vec podľa § 43 ods. 2 CSP predložil Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) na rozhodnutie. Krajský súd prípisom sp. zn. 43 Ncb 3/2019 z 25. apríla
2019 (ďalej len „prípis z 25. apríla 2019“) vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia
o príslušnosti a dospel k záveru, že nebol dôvod na postup podľa § 43 ods. 2 CSP. V prípise
z 25. apríla 2019 krajský súd vyslovil názor, podľa ktorého predmetná vec nemala byť
zaradená do registra Cb, keďže odpor proti platobnému rozkazu z 23. novembra 2018 mal
byť odmietnutý vzhľadom na skutočnosť, že nebol podaný prostredníctvom na to určeného
elektronického formulára.
5. Sťažovateľke bolo 20. júna 2019 doručené uznesenie okresného súdu sp. zn.
1 Up 945/2018 z 5. júna 2019 (ďalej len „uznesenie z 5. júna 2019“), ktorým vyšší súdny
úradník okresného súdu rozhodol tak, že odpor sťažovateľky ako žalovanej proti
platobnému rozkazu okresného súdu z 23. novembra 2018 odmietol s odôvodnením,
že odpor nebol podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára.
6. Proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2019 podala sťažovateľka 5. júla 2019
sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením vydaným sudcom tak,
že sťažnosť zamietol a žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. Podľa
sťažovateľky je napadnuté uznesenie okresného súdu neústavné z dôvodu arbitrárnosti.
7. Sťažovateľka zastáva názor, že platobný rozkaz okresného súdu z 23. novembra
2018 vydaný v rámci upomínacieho konania neobsahoval riadne a úplné zákonné poučenie.
V predmetnom platobnom rozkaze totiž absentovala konkretizácia dôvodu odmietnutia
odporu tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní (súd
bez toho, aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými
prostriedkami inak ako podľa § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní). Predmetná
absencia špecifikácie dôvodu odmietnutia odporu pre prípad § 12 ods. 1 písm. c) zákona
o upomínacom konaní predstavuje podľa sťažovateľky „vadu predmetného rozhodnutia,
ktoré by malo konkretizovať dôvody a následky odmietnutia odporu v súlade so zákonom.“.
8. V súlade s § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní ak sa odpor podáva
elektronickými prostriedkami, musí byť podaný prostredníctvom na to určeného
elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu.
Sťažovateľka s odkazom na citované ustanovenie zákona o upomínacom konaní
argumentuje, že pre naplnenie podmienky všeobecnej právnej záväznosti predmetného
elektronického formulára je nevyhnutné, aby ustanovenie zákona o upomínacom konaní
na tento formulár priamo odkazovalo, teda aby formulár tvoril prílohu predmetného alebo
iného zákona.
9. Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka s poukazom na čl. 13 ods. 1 ústavy názoru,
že formulár na podávanie odporu uverejnený na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) nemá a ani nemôže mať právnu záväznosť,
keďže webová stránka nie je uznaným prameňom práva.
10. Sťažovateľka zdôrazňuje, že je ústavne neakceptovateľné, aby ako žalovaná
utrpela ujmu na svojich právach len z dôvodu, že žalobkyňa podala návrh na všeobecnom
súde v rámci upomínacieho konania podľa zákona o upomínacom konaní. Ak by žalobkyňa
podala návrh na vydanie platobného rozkazu na všeobecnom súde podľa príslušných
ustanovení Civilného sporového poriadku (skrátené konanie a skrátené rozhodnutie podľa
§ 265 a nasl. CSP), všeobecný súd by jej odpor neodmietol, keďže ten bol podaný včas,
oprávnenou osobou a obsahoval vecné dôvody. Keďže špecifikáciu požiadavky podľa § 11
ods. 2 zákona o upomínacom konaní (odpor podaný elektronickými prostriedkami musí byť
podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť
autorizovaný podľa osobitného predpisu) podľa sťažovateľky nedefinuje žiadny všeobecne
záväzný právny predpis, nie je možné, aby jej skutočnosť, že nedodržala formu formulára
zverejneného na stránke ministerstva, privodila ujmu v podobe straty možnosti brániť svoje
práva a právom chránené záujmy v súdnom konaní.
11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, napadnuté
uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka
si zároveň uplatňuje náhradu trov konania v sume 415,51 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
15. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
16. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
19. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už
judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného
dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy
(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
22. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00).
23. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98,
24. Z už citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je
zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
25. Prihliadajúc na ústavno-právne východiská obsiahnuté v judikatúre ústavného
súdu, tento preskúmal postup okresného súdu v napadnutom konaní a napadnuté uznesenie
v tomto konaní vydané, ktoré považuje sťažovateľka za ústavne neudržateľné z dôvodu
arbitrárnosti, a dospel k záveru, že sú tu podmienky pre odmietnutie ústavnej sťažnosti
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
26. Argumentácia sťažovateľky sa zameriava na nesprávnosť postupu okresného
súdu, ktorý platobný rozkaz z 23. novembra 2018 vydal v rámci upomínacieho konania.
V tejto súvislosti namieta, že citovaný platobný rozkaz neobsahoval riadne a úplné zákonné
poučenie, keďže v ňom absentovala konkretizácia dôvodu odmietnutia odporu tak, ako to
vyplýva z § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní. Vzhľadom na uvedené je
aj následné zamietnutie sťažnosti, v ktorej sťažovateľka predmetnú argumentáciu
o nesprávnosti poučenia prezentovala, zo strany okresného súdu ústavne neudržateľné
(ďalej aj „prvá námietka“).
27. Sťažovateľka ďalej namieta nesplnenie podmienky všeobecnej právnej záväznosti
elektronického formulára, ktorý netvorí prílohu zákona o upomínacom konaní a ani iného
zákona. Podľa sťažovateľky tak v rozpore s čl. 13 ods. 1 ústavy formulár uverejnený len
na webovej stránke nemôže byť právne záväzný (ďalej aj „druhá námietka“).
28. Absencia špecifikácie požiadavky podľa zákona o upomínacom konaní (odpor
podaný elektronickými prostriedkami musí byť podaný prostredníctvom na to určeného
elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný podľa osobitného predpisu) nemôže
byť na ujmu sťažovateľky v podobe straty možnosti brániť svoje práva a právom chránené
záujmy v súdnom konaní (ďalej aj „tretia námietka“).
29. Z dôvodu prehľadnosti odôvodnenia rozhodnutia vo veci ústavnej sťažnosti
ústavný súd poukazuje na podstatné relevantné ustanovenia zákona o upomínacom konaní,
ktoré v predmetnej veci okresný súd pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky aplikoval.
30. Podľa § 11 ods. 1 a 2 zákona o upomínacom konaní proti platobnému rozkazu
môže žalovaný podať odpor, ktorý musí byť vecne odôvodnený. Podaním odporu sa
platobný rozkaz zrušuje; to neplatí, ak bol odpor odmietnutý. Podaný odpor nemožno vziať
späť (odsek 1). Ak sa odpor podáva elektronickými prostriedkami, musí byť podaný
prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý musí byť autorizovaný
podľa osobitného predpisu (odsek 2).
31. V súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní súd bez toho,
aby vyzýval žalobcu na vyjadrenie, odmietne odpor podaný elektronickými prostriedkami
inak ako podľa § 11 ods. 2.
32. Podľa § 15 ods. 7 zákona o upomínacom konaní formuláre a tlačivá používané
podľa tohto zákona sa zverejňujú na webovom sídle ministerstva.
33. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v ústavnej sťažnosti predostreté námietky
sťažovateľka prezentovala aj v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna
2019 vydanému vyšším súdnym úradníkom. Úlohou ústavného súdu bolo preto posúdiť,
či odôvodnenie okresného súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení, ktoré bolo vydané
sudcom okresného súdu v konaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2019,
je v kontexte prezentovaných námietok ústavne akceptovateľné.
34. V súvislosti s prvou námietkou ústavný súd poukazuje na odôvodnenie
obsiahnuté v bode 13 napadnutého uznesenia okresného súdu, v ktorom tento zdôraznil
primeranosť poučenia, ktoré nemá slúžiť na „prepisovanie doslovných zákonných
ustanovení, ale predovšetkým na zrozumiteľné poučenie strán o ich právach
a povinnostiach. Uvedené požiadavky poučenie v platobnom rozkaze bez pochybností spĺňa,
keď žalovaný bol poučený o potrebe podať odpor na predpísanom formulári, ak bude
podaný elektronickými prostriedkami a tiež o možnosti súdu odmietnuť odpor, ak nebude
podaný predpísaným spôsobom. Naviac súd poukazuje aj na ustanovenie § 160 CSP, podľa
ktorého súd poučovaciu povinnosť nemá, ak je strana zastúpená advokátom. Odpor
žalovaného bol podaný jeho zástupcom, ktorý je advokátom.“.
35. K námietke týkajúcej sa právnej záväznosti formulára na podanie odporu okresný
súd uviedol, že tá „... je daná samotným zákonom o upomínacom konaní, ktorý v § 11 ods. 2
ZoUK ukladá povinnosť podať odpor elektronicky prostredníctvom na to určeného
elektronického formulára a v § 15 ods. 1 ZoUK záväzne upravuje, že formuláre a tlačivá
používané podľa tohto zákona sa zverejňujú na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky.“.
36. S prihliadnutím na už citované časti napadnutého uznesenia okresného súdu
ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom uznesení okresného súdu
zodpovedá zmyslu a účelu príslušných vo veci aplikovaných ustanovení zákona
o upomínacom konaní.
37. V konkrétnostiach ústavný súd k prvej námietke spochybňujúcej dostatočnosť
poučovacej povinnosti okresného súdu zdôrazňuje, že vo všeobecnosti sa poučovacia
povinnosť týka najmä tých procesných práv a povinností, ktorých realizácia alebo
rešpektovanie má základný význam pre kvalitu zabezpečenia a realizáciu základného práva
na súdnu ochranu v príslušnom súdnom konaní (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 345/2012 zo 6. februára 2013). S prihliadnutím
na bod 13 napadnutého uznesenia si okresný súd vo vzťahu k sťažovateľke podľa názoru
ústavného súdu splnil poučovaciu povinnosť v rozsahu, ktorý jej zabezpečil ústavno-
konformnú realizáciu jej základného práva na súdnu ochranu. Sťažovateľka bola poučená
o tom, že proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní môže podať odpor
aj elektronickými prostriedkami a v takomto prípade musí byť odpor autorizovaný podľa
osobitného predpisu. Zároveň bola poučená aj o možnosti všeobecného súdu odpor
odmietnuť v prípade, že tento nebude podaný zákonom predpísaným spôsobom, t. j. tak,
ako si to vyžaduje § 11 ods. 2 zákona o upomínacom konaní. Vyžadovaním si doslovného
prepisovania všetkých príslušných ustanovení zákonov (čoho sa vo svojej podstate
sťažovateľka domáha) by sa všeobecný súd dostal do pozície, v ktorej by suploval úlohu
advokáta, a to v konkrétnych okolnostiach veci dokonca za situácie, v ktorej sťažovateľka
bola advokátom zastúpená. Zo všetkých uvedených dôvodov je prvá námietka sťažovateľky
nedôvodná.
38. V súvislosti s druhou a treťou námietkou ústavný súd, zdôrazňujúc súladnosť
postupu okresného súdu s príslušnými ustanoveniami zákona o upomínacom konaní
(predovšetkým § 11 ods. 2, § 12 ods. 1 písm. c) a § 15 ods. 7 zákona o upomínacom
konaní), poukazuje na už svoj stabilný právny názor vyjadrený napr. v rozhodnutiach sp. zn.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, podľa ktorého uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu
v súlade s platným a účinným zákonom (s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi)
nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv, teda ani považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
39. Pokiaľ sťažovateľka zanedbala svoju zákonnú povinnosť a odpor podala
elektronicky, nie však prostredníctvom na to určeného formulára zverejneného na webovom
sídle ministerstva, potom sa sama vystavila zákonnému následku v podobe odmietnutia
odporu v súlade s § 12 ods. 1 písm. c) zákona o upomínacom konaní. Vzhľadom na uvedené
preto pokiaľ okresný súd v napadnutom konaní, vychádzajúc z predchádzajúcej premisy,
sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o odmietnutí odporu (uznesenie okresného súdu
z 5. júna 2019) zamietol, jeho postup v napadnutom konaní ani ním vydané napadnuté
uznesenie nemožno považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
40. Ústavný súd nezistil, že by výklad vo veci aplikovaných právnych noriem
a závery okresného súdu prezentované v napadnutom uznesení boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
41. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti následok potvrdenia odmietnutia
odporu proti platobnému rozkazu z 23. novembra 2018 (zamietnutím sťažnosti proti
uzneseniu okresného súdu z 5. júna 2019) v podobe straty možnosti sťažovateľky brániť sa
proti nárokom uplatneným žalobkyňou nemá povahu ústavne neudržateľného následku,
ktorým by sťažovateľke bola spôsobená ujma. Inak povedané, ak sťažovateľka nedodržala
zákonom stanovený postup pri uplatňovaní opravného prostriedku (odporu) a odpor
nepodala prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, sama sa vystavila
zákonom predvídanému následku v podobe jeho odmietnutia. Zo všetkých uvedených
dôvodov sú druhá a tretia námietka sťažovateľky neopodstatnené.
42. Ústavný súd už len marginálne vo vzťahu k druhej námietke o tom, že formulár
uverejnený na webovom sídle ministerstva v rozpore s čl. 13 ods. 1 ústavy nemôže byť
právne záväzný, navyše zdôrazňuje, že túto námietku je nepochybne potrebné vnímať aj ako
námietku ústavnej neudržateľnosti príslušných ustanovení zákona o upomínacom konaní
(predovšetkým § 11 ods. 2, resp. § 15 ods. 1 zákona o upomínacom konaní). V tejto
súvislosti ústavný súd taktiež považuje za vhodné poukázať na právny názor vyplývajúci
z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie pred ústavným súdom možno
začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne
z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho
vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2
ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu preskúmavajúci vec sťažovateľky nemôže
v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak
by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd
(porovnaj IV. ÚS 50/2010). Senát ústavného súdu nedisponuje teda právomocou rozhodnúť
o tom, či príslušné ustanovenia zákona o upomínacom konaní v kontexte argumentácie
sťažovateľky o právnej (ne)záväznosti formulára (ktorý je uverejnený len na webovom sídle
ministerstva) sú alebo nie sú v súlade s ústavou (predovšetkým čl. 13 ústavy).
43. Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že napadnuté uznesenie je z ústavného hľadiska v konfrontácii so všetkými
vznesenými námietkami ústavne udržateľné. Keďže podľa názoru ústavného súdu
neexistuje medzi postupom okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením
okresného súdu a obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy a dohovoru taká
príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohla viesť k záveru o vyslovení ich porušenia, ústavný súd ústavnú sťažnosť podľa § 56
ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
44. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu