Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 575/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša, zo sudcov Ladislava Duditša

a Libor Duľu (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej

spoločnosti HRIADEĽ, spol. s r. o., Cabajská 28A, Nitra, IČO 31 444 334, zastúpenej

advokátom JUDr. Lászlóm Lengyelom, Športová 45, Dunajská Streda, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 5. augusta 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti HRIADEĽ, spol. s r. o., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti HRIADEĽ, spol. s r. o.,

Cabajská 28A, Nitra, IČO 31 444 334 (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Lászlóm Lengyelom, Športová 45, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. augusta 2020

(ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd zmenkovým

platobným rozkazom sp. zn. z 13. augusta 2013 uložil

(ďalej len „dlžník“) povinnosť zaplatiť sťažovateľke zmenkovú sumu 50 464 eur

s príslušenstvom, súčasne zmenkovým platobným rozkazom sp. zn.

z 5. decembra 2014 uložil dlžníkovi zaplatiť sťažovateľke zmenkovú sumu 18 490,24 eur

s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 13. februára 2018 určil,

že darovacia zmluva uzatvorená 10. januára 2012 medzi dlžníkom a spoločnosťou

ako aj kúpna zmluva uzatvorená 13. januára 2012 medzi dlžníkom

a spoločnosťou kúpna zmluva uzatvorená 1. februára 2012 medzi

dlžníkom a spoločnosťou ako aj kúpna zmluva uzatvorená

16. augusta 2012 medzi dlžníkom a spoločnosťou predmetom

ktorých sú konkrétne nehnuteľnosti, sú voči sťažovateľke právne neúčinné.

3. Na základe rozhodnutí uvedených v bode 2 sťažovateľka podala návrh

na vykonanie exekúcie, v ktorom ako povinného v 1. rade označila obchodnú spoločnosť

a ako povinného v 2. rade označila obchodnú spoločnosť

Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením

sp. zn. zo 30. júna 2020 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho úradníka“)

návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že obaja označení

povinní predmetnými exekučnými titulmi zaviazaní neboli a sťažovateľka ako oprávnená

nepreukázala, že povinnosť z exekučných titulov prešla na povinných. O sťažnosti

sťažovateľky podanej proti tomuto uzneseniu rozhodol sudca okresného súdu namietaným

rozhodnutím tak, že ju zamietol.

4. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že namietané rozhodnutie považuje

za arbitrárne, svojvoľné a nespravodlivé. Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o právny

názor, že v predmetnej veci nedošlo k zmene v osobe povinného, teda pasívne

legitimovaným je dlžník, a nie osoby, ktoré za povinných označila sťažovateľka. Uvedená

interpretácia a aplikácia je popretím samej podstaty

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Sťažovateľka argumentovala, že zmyslom odporovacej žaloby je dosiahnuť

rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že právny úkon urobený dlžníkom je voči

veriteľovi právne neúčinný. Ak súd odporovacej žalobe vyhovie, veriteľ má právo

požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom

ušlo z dlžníkovho majetku a v prípade, že to nie je možné, má právo na náhradu proti tomu,

kto mal z toho úkonu prospech. Podľa názoru sťažovateľky inštitút odporovateľnosti slúži

potrebám exekučného konania, pretože jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má proti

dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa jej uspokojenia v exekúcii z majetku,

ktorý dlžníkovi ušiel v dôsledku jeho odporovateľného úkonu. Účelom a zmyslom inštitútu

odporovateľnosti je aj efektívne uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa

čo najrýchlejším spôsobom.

6. Sťažovateľka tiež uviedla, že neurčuje,

kto je pasívne legitimovaný v exekučnom konaní v prípade úspešnej odporovacej žaloby.

Uvedené nerieši ani Exekučný poriadok. Vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zakladá

veriteľovi priamy nárok domáhať sa svojej pohľadávky, čo sa nestane, pokiaľ osoba,

ktorá mala z odporovaného právneho úkonu prospech, nie je v exekučnom konaní

povinným. Podľa názoru sťažovateľky má povahu

ustanovenia lex specialis vo vzťahu k Exekučnému poriadku, a preto je potrebné

ustanovenia Exekučného poriadku vykladať a aplikovať tak, aby účel a zmysel

odporovateľnosti boli naplnené. Vyslovením neúčinnosti právneho úkonu vznikne

veriteľovi proti osobe, ktorá mala z neho prospech, pohľadávka, teda má právo požadovať

svoje uspokojenie z majetku takej osoby, nie proti dlžníkovi. Nejde teda o zmenu v osobe

dlžníka. Sťažovateľka je presvedčená, že nevylučuje vedenie

exekúcie proti osobe, ktorá mala z odporovaného právneho úkonu prospech. V opačnom

prípade by táto osoba bola zvýhodnená na úkor veriteľa.

7. Právny názor sťažovateľky podporuje aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), v konkrétnosti rozhodnutia sp. zn.

z 30. júna 2008, sp. zn. z 30. júla 2009, sp. zn.

z 27. februára 2020, mnoho rozhodnutí krajských súdov, ako aj samotného okresného súdu

(sp. zn. , sp. zn. ), dokonca aj aktuálna rozhodovacia prax

ústavného súdu. Názor najvyššieho súdu prezentovaný v uznesení sp. zn.

z 13. októbra 2011, na ktorý poukázal okresný súd v namietanom rozhodnutí, považuje

sťažovateľka za nesprávny. Okresný súd tak aplikoval

svojvoľne, poprel tak účel a význam tohto ustanovenia, pokiaľ konštatoval, že pasívne

legitimovanou osobou v exekučnom konaní nemôže byť osoba, ktorá nadobudla na základe

odporovaného právneho úkonu majetok dlžníka. Okresný súd sa tak dopustil jurisdikčnej

svojvôle s priamym dopadom na označené práva sťažovateľky.

8. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

v jej veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru namietaným

rozhodnutím okresného súdu, označené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil vec

sťažovateľky okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľke

náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

9. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých (ďalej len „“).

12. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

13. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta porušenie svojich označených

základných práv zaručených , listinou a práva zaručeného dohovorom namietaným

rozhodnutím okresného súdu, ktoré považuje za svojvoľné, arbitrárne, odkloňujúce

sa od ustálenej judikatúry.

14. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

16. V zmysle uvedených záverov sa ústavný súd pri posúdení ústavnosti namietaného

rozhodnutia okresného súdu zameral na posúdenie otázky, či sa okresný súd s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľky, ktorú uplatnila v sťažnosti proti uzneseniu

vyššieho súdneho úradníka, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či má súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter

a či odôvodnenie právnych záverov, ktoré okresný súd v namietanom rozhodnutí

formuloval, nie je svojvoľné a arbitrárne.

17. Ústavný súd sa preto oboznámil jednak s obsahom odôvodnenia namietaného

rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo podkladom pre právny záver o zamietnutí návrhu

sťažovateľky na vykonanie exekúcie, ako aj s relevantnou právnou úpravou,

ktorá bola v exekučnej veci sťažovateľky aplikovaná.

18. Podľa veriteľ sa môže domáhať, aby súd

určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho

vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy,

ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný

alebo ak už bol uspokojený.

Podľa právo odporovať právnym úkonom

môže uplatniť veriteľ žalobou.

Podľa právo odporovať právnemu úkonu

sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech.

Podľa právny úkon, ktorému veriteľ

s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku;

ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Podľa § 53 ods. 3 písm. c) Exekučného poriadku súd návrh na vykonanie exekúcie

zamietne, ak oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej

v exekučnom titule.

Podľa § 53 ods. 4 Exekučného poriadku súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh

zamietne celkom alebo sčasti.

Podľa (ďalej aj „“) proti uzneseniu

súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná

sťažnosť.

Podľa v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje

za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.

Podľa rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.

19. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného súdu vyplýva,

že uznesenie vyššieho súdneho úradníka, ktorým bol návrh sťažovateľky na vykonanie

exekúcie zamietnutý, sa opieralo o dôvody, podľa ktorých na základe úspešne uplatneného

odporového práva bolo potrebné návrh na vykonanie exekúcie adresovať práve

proti priamemu dlžníkovi, nie proti osobe, na ktorú na základe odporovaného právneho

úkonu ušlý majetok prešiel, pretože vyslovená neúčinnosť právnych úkonov znamená,

že vo vzťahu k sťažovateľke (oprávnenej) sa považuje za vlastníka dotknutých

nehnuteľností stále priamy dlžník. Neúčinnosť právneho úkonu nespôsobuje zmenu

povinného z exekučného titulu. Okresný súd v namietanom rozhodnutí označil ako spornú

otázku medzi účastníkmi exekučného konania právne posúdenie toho, či po úspešnom

odporovaní právneho úkonu priameho dlžníka dochádza k zmene v osobe povinného

z exekučného titulu, pričom sa v označenom smere stotožnil so záverom uznesenia vyššieho

súdneho úradníka. Okresný súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia v prvom rade

poukázal na relevantnú právnu úpravu, a to na ,

ktorý podľa názoru okresného súdu obsahuje dve samostatné hypotézy, z ktorých každá

sa viaže na odlišnú dispozíciu. Podľa okresného súdu v prípade naplnenia prvej hypotézy

dotknutého ustanovenia ak veriteľ úspešne odporoval právnemu

úkonu dlžníka, tento právny úkon sa voči nemu považuje za neúčinný a veriteľ má možnosť

požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku, nie však

proti tomu, kto tento ušlý majetok dlžníka nadobudol (smeruje teda proti majetku).

Ak nie je možné požadovať uspokojenie pohľadávky veriteľa z toho, čo odporovaným

úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, naplní sa druhá hypotéza, na ktorú sa viaže dispozícia,

podľa ktorej sa vtedy možno domáhať náhrady proti tomu, kto ma z uvedeného úkonu

prospech (smeruje teda proti osobe). Takto prezentovaný výklad citovaného ustanovenia

potom okresný súd aplikoval na skutkový stav v prípade

sťažovateľky a dôvodil, že sťažovateľka ako veriteľka úspešne odporovala právnym

úkonom, ktorými jej priamy dlžník previedol vlastnícke právo k dotknutým

nehnuteľnostiam na konkrétne obchodné spoločnosti (povinných v exekučnom konaní),

a preto sťažovateľka ako oprávnená má v zmysle citovaného ustanovenia právo uspokojiť

svoju pohľadávku proti priamemu dlžníkovi aj predajom dotknutej nehnuteľnosti,

ktorej ako vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností je povinný v 1. rade, resp. povinný

v 2. rade. Podľa vyjadrenia okresného súdu je to tak preto, že na právny úkon,

ktorým povinní nehnuteľnosť nadobudli, sa po úspešnom odporovacom konaní z pohľadu

sťažovateľky ako veriteľa hľadí, ako by k nemu nedošlo. Z pohľadu sťažovateľky

je tak vlastníkom dotknutých nehnuteľností naďalej priamy dlžník, a nie povinní. Exekúciu

nie je možné viesť proti tomu, kto úspešne odporovaným právnym úkonom majetok

priameho dlžníka nadobudol, pretože jeho nadobudnutím sa dotyčný nestáva dlžníkom

veriteľa (nevstupuje do povinností dlžníka). Podstata odporovateľnosti spočíva v možnosti

veriteľa v exekúcii vedenej proti dlžníkovi postihnúť aj ten majetok, ktorý z majetkovej

sféry dlžníka ušiel v dôsledku odporovaného úkonu, teda veriteľ sa môže domáhať výkonu

exekúcie predajom dotknutých nehnuteľností, ktorých vlastníkmi sú podľa údajov katastra

nehnuteľností povinní.

20. K záverom sťažovateľkou prezentovaného rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. júna 2008 okresný súd uviedol, že jeho závery boli prekonané

neskorším rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 13. októbra 2011,

ktorý v skutkovo obdobnej veci judikoval, že súdne rozhodnutie, ktorým bolo vyhovené

odporovacej žalobe, nerieši, a to ani v procesnej rovine, postavenie účastníkov exekučného

konania, určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými dôsledkami, že veriteľ

ako oprávnený môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky z toho,

čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. V zmysle prvej hypotézy § 42b

ods. 4 tak neúčinnosť právneho úkonu smeruje vo vzťahu

k majetku, a nie proti osobe. Pasívne legitimovaným v exekučnom konaní je preto dlžník,

a nie osoba, ktorá na základe právneho úkonu, ktorý bol úspešne odporovaný, nadobudla

od dlžníka exekúciou postihnutý majetok, pričom zmena osoby povinného by prichádzala

do úvahy len vtedy, ak by malo dôjsť k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa

v zmysle druhej hypotézy . Okresný súd

toto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu považoval za dostatočne argumentačne

spôsobilé vyvrátiť v súlade s závery predchádzajúceho rozhodnutia

najvyššieho súdu, na ktoré sa odvolávala sťažovateľka. Pokiaľ ide o uznesenie ústavného

súdu sp. zn. , na ktoré sa tiež sťažovateľka odvolávala, okresný súd

poznamenal, že predmetné uznesenie odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Českej

republiky a tiež na spomínané prekonané rozhodnutie najvyššieho súdu,

ktorých nenáležitosť bola okresným súdom riadne vysvetlená, rovnako okresný súd dodal,

že toto uznesenie sa dotýkalo právnej veci s odlišnou skutkovou situáciou. Na podporu

správnosti svojich právnych záverov okresný súd doplnil, že záver, podľa ktorého výrokom

súdneho rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe dochádza k zmene v osobe dlžníka

(povinného v exekúcii), je nutné považovať za dlhodobo neudržateľný aj z toho dôvodu,

že v prípade, keď by hodnota majetku, ktorý by z dlžníkovho majetku odporovaným

právnym úkonom ušiel, bola nižšia ako hodnota veriteľovej pohľadávky, bol by veriteľ

vo výrazne lepšom postavení a tretia osoba v postavení výrazne horšom, čo by znamenalo

porušenie zásady equity v občianskoprávnych vzťahoch. S porušením uvedenej zásady však

dotknuté ustanovenie nepočíta. Okresný súd tak na základe celej

formulovanej argumentácie dospel k právnemu záveru, že súdne rozhodnutie o odporovacej

žalobe sťažovateľky nerieši postavenie účastníkov exekučného konania a neúčinnosť

právneho úkonu smeruje proti majetku, a nie proti osobe, a preto nedochádza k zmene

subjektu povinného, a preto bol daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie

z dôvodu, že povinní nie sú právnymi nástupcami dlžníka uvedeného v predložených

exekučných tituloch.

21. V posudzovanom prípade sťažovateľky je úlohou ústavného súdu ústavnoprávne

posúdenie toho, či okresný súd v jej exekučnej veci rozhodol ústavne akceptovateľným

spôsobom a či namietaný odklon od predchádzajúcej judikatúry mal v konečnom dôsledku

za následok porušenie požiadavky právnej istoty.

22. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú ústavný

súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, považuje za súčasť práva

na spravodlivý proces aj princíp právnej istoty ako základný prvok právneho štátu (pozri

rozsudok ESĽP vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. 10. 1999, č. 28342/95). Európsky

súd pre ľudské práva však formuloval aj všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka

právnej istoty (ani ochrana legitímnych očakávaní) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru

(pozri rozsudok ESĽP vo veci Unédic proti Francúzsku z 18. 12. 2008, č. 20153/04).

Naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru,

ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj

a dosiaľ „neobjavené“ argumenty. Európsky súd pre ľudské práva tak judikoval, že vývoj

judikatúry nie je sám osebe v rozpore s dohovorom, pretože nezachovávaním dynamického

a evolutívneho prístupu by hrozilo, že by sa z judikatúry stala prekážka reformy

a zdokonaľovania. Súčasne ESĽP dodal, že odklon od judikatúry sa stáva problematický

až v momente, ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov, t. j. ak súd

neposkytne dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore

s predchádzajúcou judikatúrou. V takomto prípade teda môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivý proces cez prizmu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (pozri napr. rozsudok

ESĽP vo veci Atanasovski proti Macedónsku zo 14. 1. 2010, č. 36815/03).

23. Uvedeným východiskám judikatúry ESĽP napokon konvenuje aj slovenská

procesno-právna úprava, ktorá v jednotlivých ustanoveniach

pojednáva o odklone od ustálenej judikatúry v kontexte odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

V zmysle jednotlivých ustanovení sa súd môže odkloniť

od ustálenej rozhodovacej praxe za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať

dôkladné a presvedčivé odôvodnenie takéhoto odklonu (pozri a 3 ,

ods. 3 , ). Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

v zmysle ktorej z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva

aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných

právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej

skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv

a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti

alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci

(pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn. z 30. januára 2013). Judikatúra

ústavného súdu teda vyžaduje, aby prípadný odklon v konkrétnom prípade od skoršieho

rozhodnutia riešiaceho tú istú alebo analogickú právnu otázku bol objektívne a rozumne

odôvodnený (pozri napr. nález ústavného súdu sp. zn. z 11. decembra 2007).

24. V prípade sťažovateľky ide o dva rozdielne výklady najvyššieho súdu týkajúce

sa účinkov úspešne uplatneného odporového práva v rámci následného exekučného konania

pre vymoženie pohľadávky veriteľa. Okresný súd sa v namietanom rozhodnutí priklonil

k výkladu poskytnutému v časovo neskoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. Na tomto mieste

musí ústavný súd znovu pripomenúť svoje postavenie ochrancu ústavnosti, z titulu

ktorého ústavný súd v konaniach o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb posudzuje iba ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí

a kde jeho úlohou nie je preskúmavať správnosť výkladu právnych noriem, ktorá zásadne

prislúcha všeobecným súdom, pričom zjednocovanie výkladu právnych noriem je úlohou

najvyššieho súdu. Ak sa teda v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu vyskytnú rozhodnutia,

ktoré v tej istej, prípadne analogickej právnej otázke zaujmú odlišné právne názory,

ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak právomoc, ktorá podľa o súdoch a zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu

súdu (obdobne pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 7. septembra 2010).

25. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného súdu vyplýva,

že okresný súd svoj odklon od judikačnej praxe, a to od citovaného rozhodnutia najvyššieho

súdu, na ktoré poukazovala sťažovateľka, argumentačne podporil aktuálnejším rozhodnutím

najvyššieho súdu, ktorého odôvodnenie okresný súd v podrobnostiach vo svojom

rozhodnutí prezentoval, a navyše doplnil aj vlastnými interpretačnými úvahami týkajúcimi

sa aplikovaného , čo považuje ústavný súd za ústavne

konformné. Odpoveď okresného súdu hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu, bez zjavných

logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu. Výklad citovaného ustanovenia

, ktorý okresný súd zvolil a podľa ktorého účinkom úspešného

odporovania právnemu úkonu nie je zmena v osobe priameho dlžníka, ale na jednej strane

právo úspešného veriteľa požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z dotknutého

majetku (ktorý erga omnes zostáva majetkom tretej osoby, pretože nebola judikovaná

neplatnosť právneho úkonu, ale jeho neúčinnosť len vo vzťahu k žalujúcemu veriteľovi,

v danom prípade k oprávnenému v exekučnom konaní) a na strane druhej povinnosť tejto

tretej osoby strpieť exekvovanie tohto majetku v exekučnom konaní vedenom oprávneným

(úspešne odporujúci veriteľ) proti povinnému (priamy dlžník, ktorý dotknutý majetok

scudzil), podľa názoru ústavného súdu neodporuje zmyslu a účelu tohto ustanovenia

(). Ústavný súd uvádza, že princíp vecných účinkov

úspešného odporovania právnemu úkonu je všeobecne prijímaný v právnej teórii.

Po úspechu odporovacej žaloby exekúcia môže byť vykonaná napr. predajom veci

tak, ako keby vec ešte stále vlastnícky patrila dlžníkovi. K návrhu na vykonanie exekúcie

musí byť pripojený rozsudok o neúčinnosti napadnutého odporovateľného úkonu

[pozri právnu databázu ASPI, komentár IURA k , stav

k 3. novembru 2020]. Na základe úspešného odporu je prípustná exekúcia na majetok

adresáta odporu (žalovaného v odporovom konaní), a to na tú jeho časť, ktorá predstavuje

prospech z úspešne odporovaného právneho úkonu. Táto časť majetku adresáta odporu

zodpovedá časti majetku pôvodného dlžníka z právneho vzťahu s veriteľom (oprávneným),

ktorý z majetku dlžníka ušiel v dôsledku odporovaného právneho úkonu. Nič to nemení

na skutočnosti, že exekučný titul na plnenie smeruje proti insolventnému dlžníkovi a jedine

proti tejto osobe sa môže veriteľ ako oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáhať

uspokojenia svojej pohľadávky. Právoplatný rozsudok v odporovom konaní sa vzťahuje

na konkrétny exekvovateľný majetok, a nie na osobu žalovaného (§ 42b ods. 2 Občianskeho

zákonníka), ktorý sa v dôsledku procesného úspechu žalobcu nemôže dostať do procesnej

pozície povinného v exekúcii. Proti tejto osobe sa právne účinky úspešného odporu prejavia

v tom zmysle, že v rámci exekučného konania proti dlžníkovi je povinná strpieť vedenie

exekúcie (speňaženie) na predmet plnenia z odporovaného právneho úkonu, ktorého bola

popri dlžníkovi účastníkom (ŠTEVČEK, M. a kol. . Komentár. Praha :

C. H. Beck, 2019, s. 365.).

26. Vychádzajúc z uvedených záverov, ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde odmietol.

27. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľky

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu