Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 751/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudkyne Marianny Mochnáčovej predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom JUDr. Štefanom

Kseňákom, PhD., Advokátska kancelária, Park Angelinum 4, Košice, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. novembra 2012, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 13. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2015 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:

2.1 Sťažovateľkin otec, ktorý zomrel v roku 2007, uzavrel v roku 2002 zmluvu

o pôžičke s (ďalej len „odporujúca veriteľka“), podľa ktorej sa

jej zaviazal vrátiť sumu takmer 7 miliónov Sk (230 000 €) s príslušenstvom. Tento záväzok

bol uvedený v notárskej zápisnici z 29. mája 2002, v ktorej otec sťažovateľky zároveň

súhlasil s jej exekučnou vykonateľnosťou. Kúpnou zmluvou z 23. mája 2002 však otec

a matka sťažovateľky previedli na sťažovateľku svoj byt v kat. území v Košiciach za

cenu 231 340 Sk (približne 7 700 €) určenú znaleckým posudkom podľa vtedajších

predpisov. Vklad vlastníckeho práva podľa tejto zmluvy bol povolený 28. mája 2002.

Sťažovateľka ďalšou kúpnou zmluvou z 13. júna 2002 previedla uvedený byt na tretiu

osobu za zhodnú cenu.

2.2 Rozsudkom okresného súdu č. k. -66 (na základe žaloby

odporujúcej veriteľky z 22. augusta 2003), ktorý bol potvrdený rozsudkom odvolacieho

súdu sp. zn. z 5. októbra 2011, bolo určené, že „právny úkon neb... (otca

sťažovateľky, pozn.) a ... (t. j. sťažovateľky, pozn.), ktorým previedol...

(otec sťažovateľky, pozn.) spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti... (t. j. bytu,

prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach, ako aj

pozemku, pozn.) na základe kúpnej zmluvy zo dňa 23. 5. 2002, je voči žalobkyni (t. j.

odporujúcej veriteľke) právne neúčinný“. Podľa odôvodnenia oboch rozsudkov súdy

dospeli v podstate k záveru, že otec sťažovateľky od odporujúcej veriteľky vylákal pôžičku

ešte pred prevodom bytu na sťažovateľku a že exekučne vykonateľnú notársku zápisnicu

spísal až vtedy, keď bol povolený vklad do katastra. Otec tým chcel rodinu ochrániť pred

negatívnymi dôsledkami svojich obchodov. Tým podľa súdov zmaril uspokojenie

pohľadávky odporujúcej veriteľky. Okolnosť, že sťažovateľka predmetný byt už nevlastní,

lebo ho previedla ďalej, podľa súdov nie je podstatná. Dovolanie sťažovateľky proti

poslednému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu bolo odmietnuté.

2.3 Na základe toho odporujúca veriteľka podala voči sťažovateľke návrh

na vykonanie exekúcie na sumu 73 000 € s príslušenstvom, proti ktorej sa sťažovateľka

bránila námietkami, ktoré založila na tom, že

a) konanie o dedičstve po jej otcovi bolo zastavené, lebo nezanechal žiaden majetok,

ona teda nič nezdedila, čím je podľa vylúčená jej

zodpovednosť za otcove dlhy,

b) nie je zrejmé, ako odporujúca veriteľka dospela k vymáhanej sume 73 000 €, keď

sťažovateľka za prevod bytu získala prospech len vo výške približne 7 700 €.

Sťažovateľka zároveň navrhla zastavenie exekúcie pre svoju nemajetnosť a tiež

odklad exekúcie.

2.4 Okresný súd napadnutým uznesením, ktoré bolo sťažovateľke doručené

4. decembra 2012, jej námietky i návrh na odklad exekúcie zamietol. V odôvodnení

poukázal okrem iného na vyjadrenie odporujúcej veriteľky, podľa ktorej suma 73 000 € je

hodnota prevedeného bytu, ako ju odhadli dve košické realitné kancelárie. Podstatu veci

potom okresný súd v uznesení zhodnotil takto:

«Súd... zistil, že exekučným titulom je Notárska zápisnica... zo dňa 29. 05. 2002.

Predmetom notárskej zápisnice je peňažné plnenie „ktorou sa ukladá dlžníkovi –

povinnému (otcovi sťažovateľky, pozn.) vrátiť finančnú čiastku 32.596,43 € s prísl. a

pohľadávku vo výške 197.171,88 €. Súčasťou predmetnej notárskej zápisnice je zmluva o

pôžičke zo dňa 22. 05. 2002 medzi... (otcom sťažovateľky a odporujúcou veriteľkou, pozn.).

Dňa 28. 08. 2007 povinný zomrel a dedičmi sa stali (sťažovateľka, pozn.) a jej sestra...

Spolu s exekučným titulom predložila oprávnená aj rozsudok Okresného súdu Košice II...,

ktorým bolo určené, že právny úkon... – kúpna zmluva z 23. 05. 2002... je voči oprávnenej

neúčinný avšak aj napriek tejto skutočnosti to nezakladá neprípustnosť vykonania exekúcie

nakoľko inštitút odporovateľnosti je uplatniteľný aj v exekučnom konaní nakoľko jeho

účelom je umožniť oprávnenému, ktorý má voči povinnej dedičke vymáhateľnú pohľadávku,

dosiahnuť uspokojenie tejto pohľadávky z majetku, ktorý ušiel dlžníkovi... (t. j. otcovi

sťažovateľky, pozn.) v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Vzhľadom na

vyššie uvedené skutočnosti, že oprávnená preukázala na základe rozsudku Okresného súdu

Košice II...‚ že právny úkon je voči nej neúčinný predstavuje podklad k tomu, aby sa na

základe exekučného titulu Notárska zápisnica... zo dňa 29. 05. 2002 v danom prípade

vydaného proti povinnej mohla domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným

(neúčinným) právnym úkonom ušlo z majetku nebohého... (otca sťažovateľky, pozn.) voči

povinnej v prospech ktorej bol právny úkon urobený. Súd záverom dáva do pozornosti

judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ... (nasleduje citácia právnej

vety, In: Zo súdnej praxe, roč. 2008, č. 4, s. 124, pozn.).»

2.5 Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na základe podnetu sťažovateľky

mimoriadne dovolanie z 12. septembra 2013 podľa § 243e ods. 1 a § 243f ods. 1 písm. a)

a b) (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd ako príslušný súd na

prerokovanie mimoriadneho dovolania vyslovil názor o prípustnosti mimoriadneho

dovolania a napadnuté uznesenie okresného súdu vecne preskúmal, pričom napadnutým

uznesením mimoriadne dovolanie zamietol. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší

súd konštatoval: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( )

prejednal mimoriadne dovolanie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky podané

v súlade s ust. § 243e ods. 1, v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/, b/ O. s. p bez nariadenia

pojednávania ( ) a dospel k záveru, že nie je opodstatnené.

Mimoriadne dovolanie bolo podané podľa , z

dôvodu, že v konaní došlo k vadám podľa a konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci.

Dovolací súd v prvom rade skúmal, či mimoriadne dovolanie je prípustné, resp. či

boli splnené zákonom predpokladané predpoklady pre tento mimoriadny opravný

prostriedok.

Procesné podmienky mimoriadneho dovolania upravuje V ustanovení

sú upravené procesné podmienky, ktoré musia byť splnené

kumulatívne. Týmito podmienkami sú podnet účastníka, alebo osoby poškodenej, alebo

dotknutej rozhodnutím súdu, zistenie, že právoplatným rozhodnutím bol porušený zákon,

podanie si vyžaduje ochrana práv a právom chránených záujmov osôb alebo štátu

a nápravu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

V súvislosti s konaním o súlade ustanovení

týkajúcich sa dovolania s v uznesení sp. zn. vyslovil ústavný súd

názor, podľa ktorého mimoriadne dovolanie možno považovať za ďalší opravný

prostriedok. Je to však aj napriek tomu dovolanie, ktoré je mimoriadne, výlučne z dôvodu,

že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor a je zásadne

obmedzené len na prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania. Pre

mimoriadne dovolanie a mimoriadne dovolacie konanie platí tá istá procesná úprava, ako

pri dovolaní podanom účastníkom.

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je však prípustná len subsidiárne,

t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania neúspešne využila

všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom

chránených záujmov alebo takéto prostriedky nemala k dispozícii. Z tohto zákonného

predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré

zabezpečuje jeho výnimočnosť, v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného

prostriedku. Judikatúra ústavného súdu stabilne zastáva názor, že mimoriadne dovolanie

predstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia, vyjadreného jeho

právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,

ktorým je jeho výnimočné použitie presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho

rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadne dovolanie splniť

iba v prípade, ak sú splnené kritéria akceptovateľnosti jeho právnej úpravy. Jedným

z kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy.

Dovolací súd dospel k názoru, že v danej veci boli splnené predpoklady pre podanie

mimoriadneho dovolania, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie

prípustné, smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu, proti ktorému nebolo možné podať

riadny /odvolanie/ a ani mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) ako zákonom

dovolené a efektívne prostriedky na ochranu práv osoby na to oprávnenej, pretože takéto

prostriedky neboli k dispozícii.

Dovolací súd po tom, ako vyslovil názor o prípustnosti mimoriadneho dovolania, sa

zaoberal jeho vecnou stránkou.

Námietky proti exekúcii sú upravené v § 50 exekučného poriadku.

Námietky proti exekúcii predstavujú procesnú obranu povinného proti neprípustnosti

exekúcie, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie,

z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z tohto vyplýva, že námietky nie sú opravným

prostriedkom, ktorým by sa napádal exekučný titul. Je to procesný prostriedok, ktorým

možno vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie a smeruje proti exekúcii,

nie proti exekučnému titulu, pričom platí koncentračná zásada. Predmetom námietok môžu

byť skutočnosti procesného i hmotného práva, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu.

Ak by existovali pred vznikom exekučného titulu, nebolo by možné ich uplatniť, pretože ich

relevancia by sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom na

exekúciu. Procesné skutočnosti sú okolnosti, ktorých základ spočíva v nedostatku

procesných podmienok. Neodstrániteľný nedostatok v procesných podmienkach konania

môže viesť k úspešnosti podania námietok a k zastaveniu exekúcie. Hmotnoprávne

skutočnosti možno rozdeliť na skutočnosti, ktoré:

- spôsobili zánik vymáhateľného nároku podľa hmotnoprávnych noriem (napr. § 57

ods. 1 písm. f EP), ktoré bránia vymáhateľnosti nároku (napr. dovolanie sa premlčania,

absencia listiny podľa § 43 ods. 2 EP, súhlas s odkladom vykonateľnosti),

- inak spôsobujú neprípustnosť exekúcie (napr. sa popiera obsah notárskej zápisnice,

exekúcia sa vedie proti dedičom v rozsahu prevyšujúcom ich dedičský podiel...),

- znamenajú námietky, že oprávnení alebo povinní nie sú právnymi nástupcami osoby

uvedenej v exekučnom titule (§ 37 ods. 3 EP).

Ak súd námietkam nevyhovie, povinný nemá možnosť podať odvolanie a zostáva mu

len obrana podaním návrhu na zastavenie exekúcie, pretože odvolanie proti rozhodnutiu

o zamietnutí námietok nie je odvolanie prípustné. Účelom exekučného konania je vykonať

exekúciu. V exekučnom konaní sa nerozhoduje o dôvodnosti nároku, ktorý bol predmetom

základného konania (resp. vyplýva z notárskej zápisnice). Okolnosti týkajúce sa dôvodnosti

takéhoto nároku preto nemožno uplatniť ani ako námietky a ani návrh, aby exekúcia bola

vykonaná voči inej osobe, než je ako povinný označený v exekučnom titule. Z Exekučného

poriadku vyplýva, že podanie námietok podľa § 50 je jedným z prostriedkov obrany

povinného v exekučnom konaní, nie je to však jediný prostriedok ochrany povinného

a navyše ani najúčinnejší prostriedok z dôvodu, že v prípade nevyhovenia námietkam

nemožno takéto rozhodnutie napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Rozhodnutie

o zamietnutí námietok nadobúda právoplatnosť doručením oprávnenému a povinnému.

Podľa právny úkon, ktorý veriteľ s úspechom

odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky

z toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, ak to nie je možné, má

právo na náhradu voči tomu, kto mal z úkonu prospech.

Citované ustanovenie umožňuje veriteľovi, aby sa v exekúcii domohol uspokojenia

vymáhateľnej pohľadávky z majetku, ktorý dlžníkovi ušiel v dôsledku jeho odporovateľného

právneho úkonu. Výrok rozhodnutia, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovel a určil, že voči

veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej

pohľadávky neúčinný, zakladá iba právo, aby sa oprávnený (veriteľ) uspokojil aj z majetku

toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu prospech a takáto osoba je povinná trpieť

exekúciu na jej majetok do výšky získaného majetkového prospechu. V predmetnej veci

z majetku dlžníka ušiel trojizbový byt v Košiciach, ktorý bol prevedený na povinnú, teda

ušlým majetkom je predmetný byt, resp. jeho trhová cena v čase, keď k odporovanému

úkonu došlo, pričom tiež to, čo z majetku dlžníka ušlo, nemožno zužovať len na predmet

právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný, ale treba pod ním rozumieť

majetkové hodnoty, ktoré z majetku dlžníka ušli. V danej veci bol preukázaný zákonný

prechod práva (pred podaním návrhu na exekúciu) na povinnú, pričom samotná exekúcia

nie je viazaná na uspokojenie pohľadávky z predaja nehnuteľností, ale k uspokojeniu môže

dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinnej. Ak by povinná majetkové hodnoty, ktoré na

ňu prešli už nemala, oprávnený má následne nárok na náhradu voči tomu, kto mal

z takéhoto úkonu prospech.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i dovolacími dôvodmi.

Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie. Z obsahu podaného mimoriadneho

dovolania vyplýva, že bolo podané podľa , (vady konania

podľa § 237 a konanie je postihnuté inou vadou). Súd sa preto zaoberal otázkou, či konanie

nebolo postihnuté niektorou z vád podľa a nezistil, že by konanie bolo

niektorou z týchto vád postihnuté. Dovolací súd tiež skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej

vade, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nezistil ani takúto vadu.

Súd prvého stupňa rozhodol uznesením a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 157

ods. 2 odkazujúc na zákonné dôvody pre zamietnutie námietok.

K námietke vznesenej oprávnenou vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu, dovolací

súd poukazuje na Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2013

(i nasledujúce roky) v ktorom bolo stanovené, že v určenom rozsahu o mimoriadnych

opravných prostriedkoch v exekučných veciach rozhodujú aj sudcovia obchodného kolégia,

teda sú zákonnými sudcami.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací súd podľa § 243i ods. 2, v spojení

s mimoriadne dovolanie zamietol.“

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

vznáša v podstate dva okruhy námietok:

a) napadnuté uznesenie je zmätočné, pretože na jednej strane tvrdí, že sťažovateľka je

povinnou z titulu právneho nástupníctva (dedenia) po svojom otcovi, na druhej strane, že

titulom nároku odporujúcej veriteľky sú rozsudky, ktorými bolo vyhovené jej odporovacej

žalobe; okresný súd sa pritom nijako nezaoberal sťažovateľkinými námietkami, že jej otec

zomrel ako nemajetný, preto nemôže zodpovedať za jeho dlhy, v dôsledku čoho je

napadnuté uznesenie arbitrárne a porušuje jej základné právo zaručené v

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru;

b) okresný súd nezaujal nijaké stanovisko k jej námietke, že nie je zrejmý základ

a spôsob výpočtu vymáhanej sumy 73 000 €. Ak by aj išlo o hodnotu bytu, okresný súd sa

nijako nevyrovnal s jej tvrdením, že ona zaň dostala len približne 7 700 €. Okresný súd sa

sám hodnotou bytu nijako nezaoberal a sťažovateľka odmieta, že by ju bolo možné určiť len

na základe vyjadrení realitných kancelárií, ktoré ho fyzicky neobhliadli, navyše z roku

2009, nie z roku 2002, keď sa tento byt predával. Tým napadnuté uznesenie porušuje okrem

už uvedených základných práv aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

.

3.1 Ďalej podľa sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu svojvoľné

a vnútorne protirečivé a nedáva odpovede na zásadné otázky, ktoré z mimoriadneho

dovolania vyplývali. Najzásadnejšou je otázka spôsobu určenia hodnoty toho, čo

odporovateľným právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka. Sťažovateľka je presvedčená, že

táto hodnota musí byť určená súdom v konaní, v ktorom bude mať právo sa k zistenej

hodnote a dokazovaniu na účely jej zistenia vykonaným vyjadriť. Sťažovateľka dôvodí, že

najvyšší súd na jednej strane konštatuje, že „v predmetnej veci z majetku dlžníka ušiel

trojizbový byt v Košiciach, ktorý bol prevedený na povinnú, teda ušlým majetkom je

predmetný byt, resp. jeho trhová cena v čase, keď k odporovanému úkonu došlo“, pričom sa

však podľa sťažovateľky vôbec nezaoberá spôsobom, akým cena bytu bola oprávnenou

určená, ani tým, že oprávnená pri určení ceny bytu, ktorý z majetku dlžníka ušiel,

vychádzala z jeho hodnoty v roku 2009, a nie z trhovej ceny v čase, keď k odporovanému

úkonu došlo. Sťažovateľka informovala najvyšší súd o existencii znaleckého posudku

vypracovaného v trestnom konaní, ktorý hodnotu bytu na ulici v čase, kedy

k odporovateľnému právnemu úkonu došlo, ocenil na 23 000 eur, čo je o 50 000 eur menej,

než čoho sa oprávnená domáha v exekučnom konaní. Podľa sťažovateľky v právnom štáte

je celkom neprijateľný stav, aby exekúcia bola vedená na konkrétnu sumu na základe

potvrdení realitných kancelárií vydaných na žiadosť oprávneného, a nie na základe

rozhodnutia súdu, ktorým by bola určená cena toho, čo odporovateľným právnym úkonom

ušlo z majetku dlžníka.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením sp. zn. z 30. marca 2015 a Okresný súd

Košice II postupom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 13.11.2012 porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa SR.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. marca

2015 a uznesenie Okresného súdu Košice II č. k. -44 z 13.11.2012 zrušuje

a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Okresný súd Košice II sú povinní zaplatiť

sťažovateľke trovy právneho zastúpenia advokátom do 30 dní od právoplatnosti.“

5. Sudca ústavného súdu Ladislav Orosz bol uznesením č. k. -6

z 13. septembra 2016 vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným

súdom pod sp. zn. , preto podľa čl. II bodu 4 v spojení s čl. III bodom 1

platného rozvrhu práce je príslušným na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky II. senát

ústavného súdu v zložení Lajos Mészáros  predseda senátu, a sudkyne Ľudmila

Gajdošíková a Marianna Mochnáčová.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutým uznesením okresného

súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.2 Generálny prokurátor podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na

základe podnetu sťažovateľky mimoriadne dovolanie z 12. septembra 2013 podľa § 243e

ods. 1 a , . Najvyšší súd ako príslušný súd na prerokovanie

mimoriadneho dovolania vyslovil názor o prípustnosti mimoriadneho dovolania a napadnuté

uznesenie okresného súdu vecne preskúmal, pričom uznesením sp. zn. 3 M Ober 4/2013

z 30. marca 2015 mimoriadne dovolanie zamietol.

7.3 Tým, že najvyšší súd vyslovil názor o prípustnosti mimoriadneho dovolania

a napadnuté uznesenie okresného súdu vecne preskúmal, pričom zároveň obsah výhrad

vznesených generálnym prokurátorom v mimoriadnom dovolaní v značnej časti reprodukuje

sťažovateľka (okrem iného – pozri nižšie bod 10.1) aj pred ústavným súdom, sťažovateľke

sa dostalo efektívneho právneho prostriedku nápravy proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu, a teda nie je v zmysle a daná právomoc na

preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu ústavným súdom, keďže preskúmať

napadnuté uznesenie okresného súdu ústavným súdom bolo v tomto prípade možné iba

subsidiárne, teda ak by o ochrane sťažovateľkiných základných práv a slobôd nerozhodoval

iný súd, povedané rečou konanie o sťažnosti proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu ústavným súdom nie je prípustné pre nedostatok právomoci.

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

7.4 Tam, kde sťažovateľkine námietky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

idú nad rámec námietok vyslovených generálnym prokurátorom, resp. tam, kde najvyšší súd

nezaujal (nemohol zaujať – pozri nižšie bod 10.2) stanovisko k ostatným námietkam

sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (pozri nižšie body 10 až 10.2),

ústavný súd preskúmal (pozri nižšie bod 12 a nasl.) napadnuté uznesenie okresného súdu

z hľadiska potenciality porušenia ústavných práv sťažovateľky.

K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

9. Keďže najvyšší súd meritórne preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu

v konaní o mimoriadnom dovolaní, nemožno opomenúť recentnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) v otázkach možnosti zásahu vnútroštátnych súdov

zmluvných štátov dohovoru do právoplatne skončených vecí prostredníctvom

mimoriadneho opravného prostriedku typu mimoriadneho dovolania.

9.1 Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane

konštatoval porušenie čl. 6 dohovoru v prípadoch, keď k nariadeniu opätovného

preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali

a meritórne rozhodli (porov. Roseltrans v. Rusko z roku 2005). Európsky súd pre ľudské

práva akcentoval, že v záujme právnej istoty by právoplatné súdne rozhodnutia mali

vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných vád, t. j. právoplatnosť rozhodnutia súdu môže byť prelomená len

výnimočne a výlučne iba na účely zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov

a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“, nie však z dôvodu právnej

čistoty alebo iného právneho názoru. Zmienené predpoklady prípustnosti mimoriadneho

dovolania ESĽP zdôraznil v rozhodnutiach z 9. 6. 2015 vo veciach: DRAFT-OVA, a. s. v.

Slovenská republika, PSMA, s. r. o. v. Slovenská republika a COMPCAR, s. r. o. v.

Slovenská republika. Európsky súd pre ľudské práva v postulovaných rozhodnutiach

vyslovil názor, že ak konajúci súd nezistí žiadne „ostatné a presvedčivé okolnosti“, ktoré by

odôvodňovali výnimku z princípu právnej istoty, v zmysle ktorého sa vyžaduje

nezrušiteľnosť súdnych rozhodnutí v súkromnoprávnych sporoch, nemožno takýto

mimoriadny opravný prostriedok použiť.

10. Otázkou zásadného významu v sťažovateľkinej veci mohla byť otázka, či je

možné viesť exekúciu proti sťažovateľke ako povinnej v prípade, že právnym titulom na

vedenie exekúcie je notárska zápisnica, predmetom ktorej je peňažné plnenie tretej osoby

(dlžníka) v prospech veriteľky, pričom veriteľka sa domáha v exekúcii uspokojenia

z majetku sťažovateľky práve preto, že okresný súd vyhovel odporovacej žalobe veriteľky

a rozhodol, že voči veriteľke je dlžníkom urobený právny úkon medzi ním a sťažovateľkou,

ktorý ukracuje uspokojenie veriteľkinej vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný. Inak

povedané, otázkou zásadného právneho významu bolo, či právoplatné rozhodnutie

okresného súdu o odporovateľnosti právneho úkonu zakladá právo, aby sa oprávnený

(veriteľka) uspokojil aj z majetku toho, kto mal z odporovateľného právneho úkonu

prospech (t. j. sťažovateľka), a takáto osoba je povinná trpieť exekúciu na jej majetok do

výšky získaného majetkového prospechu.

10.1 K tejto otázke na podporu argumentácie možno poukázať na uznesenie

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 27. novembra 2002, ktorý

uviedol: «Institut odporovatelnosti slouží potřebám exekučního řízení, neboť jeho účelem je

umožnit věřiteli, který má vůči dlužníku vymahatelnou pohledávku, domoci se v exekuci

uspokojení této pohledávky z majetku (věcí, práv nebo jiných majetkových hodnot), který

ušel dlužníku v důsledku jeho odporovatelného právního úkonu. Rozhodnutí, jímž soud

odpůrčí žalobě vyhověl, tj. určil, že vůči žalujícímu věřiteli je dlužníkem učiněný právní

úkon, jenž zkracuje uspokojení jeho vymahatelné pohledávky, neúčinný, je nezbytným

podkladem k tomu, aby se věřitel na základě titulu ůsobilého k výkonu rozhodnutí

(exekučního titulu), vydaného proti dlužníku, mohl domáhat nařízení výkonu rozhodnutí

postižením toho, co odporovatelným (neúčinným) právním úkonem ušlo z dlužníkova

majetku; již z toho vyplývá, že návrh na nařízení výkonu rozhodnutí v takovém případě

směřuje nikoliv proti dlužníku – osobě podle exekučního titulu zavázané, nýbrž proti tomu,

s nímž nebo v jehož prospěch dlužník právní úkon učinil (srov. rozsudek Nejvyššího soudu

ze dne 27. 5. 1999, sp. zn. , uveřejněný ve Sbírce soudních rozhodnutí

a stanovisek 4/2000 pod č. 26, a odůvodnění rozsudku Nejvyššího soudu ze dne 18. 5. 1999,

sp. zn. , uveřejněného ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek 4/2000

pod č. 27).

Je-li navrhován výkon rozhodnutí ukládajícího zaplacení peněžité částky prodejem

nemovitostí (§ 258 odst. 1 o.s.ř.), nepřipadá v úvahu vést řízení o výkon s dlužníkem již

proto, že nemovitosti nejsou v jeho vlastnictví (srov. § 335 odst. 1 o.s.ř.). Vyslovení

odporovatelnosti totiž znamená – z hlediska hmotného práva – nastolení tzv. relativní

neúčinnosti právního úkonu; jí se rozumí stav, kdy právní úkon zůstává platným právním

úkonem, který vyvolal všechny předvídané právní následky (např. převod vlastnictví k věci),

a pouze v poměru mezi věřitelem a osobou, která od dlužníka nabyla majetek, se na tento

právní vztah hledí, jako kdyby k právnímu úkonu nedošlo (a jeho účinky – toliko v tomto

vztahu – nenastaly).

Vysvětlení podstaty institutu odporovatelnosti dovoluje uzavřít, že pasivně věcně

legitimován v řízení o výkon rozhodnutí je ten, kdo na základě právního úkonu, který byl

rozhodnutím soudu ve smyslu § 42a obč. zák. prohlášen neúčinným (zde darovací smlouvy),

nabyl od dlužníka (osoby, jíž podkladové rozhodnutí ukládá povinnost plnit) návrhem na

nařízení výkonu rozhodnutí postižený majetek; současně vyvrací, vzhledem k zachování

účinků, které hmotné právo s takovým právním úkonem spojuje, i námitku dovolatele (který

zaměňuje neúčinnost s neplatností), podle níž „na základě neúčinné darovací smlouvy

nemohlo přejít vlastnické právo“ k nemovitostem.»

10.2 A teda ak bolo právoplatným súdnym rozhodnutím určené, že právny úkon

medzi dlžníkom a sťažovateľkou je právne neúčinný (tzv. relatívna neúčinnosť právneho

úkonu), a teda v pomere medzi veriteľkou a sťažovateľkou, ktorá nadobudla majetok od

dlžníka na základe veriteľkou úspešne odporovaného právneho úkonu, sa na tento právny

vzťah hľadí, akoby k právnemu úkonu nedošlo, potom pasívne legitimovanou v exekučnom

konaní je sťažovateľka, ktorá na základe právneho úkonu súdom právoplatne vyhláseného

za neúčinný (v tomto prípade kúpnej zmluvy) nadobudla nehnuteľnosť od veriteľkinho

dlžníka (t. j. od jej otca). Nutné je zároveň podotknúť, že následný právny úkon medzi

sťažovateľkou a treťou osobou spočívajúci v prevedení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,

ktorej prvotný predaj bol predmetom veriteľkou úspešne odporovaného právneho úkonu,

nebol vyhlásený súdnym rozhodnutím za neúčinný, resp. nebola voči nemu podaná

odporovacia žaloba. Jediným právoplatným rozhodnutím súdu o odporovateľnosti právneho

úkonu tak zostáva rozsudok okresného súdu č. k. -66, ktorý bol potvrdený

rozsudkom odvolacieho súdu o právnej neúčinnosti kúpnej zmluvy medzi sťažovateľkou

a jej otcom, na základe ktorej došlo k prevodu trojizbového bytu v Košiciach na

sťažovateľku.

10.3 Pokiaľ sťažovateľka namieta, že jej otec zomrel ako nemajetný, preto nemôže

zodpovedať za jeho dlhy, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka je v exekučnom konaní

pasívne legitimované ako povinná nie z dôvodu prechodu práv a povinností (dlhov) na

sťažovateľku z titulu dedenia po poručiteľovi (otcovi), ale z titulu veriteľkou úspešne

odporovaného právneho úkonu uzatvoreného medzi ňou a dlžníkom (jej otcom). Pasívna

legitimácia sťažovateľky teda nemá korene v dedičskom práve, ale v práve záväzkovom.

10.4 Uvedené vedie ústavný súd ku konštatovaniu, že závery okresného súdu

a najvyššieho súdu k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľky ako povinnej v exekučnom

konaní na základe návrhu odporujúcej veriteľky na vykonanie exekúcie sú ústavne

udržateľné a korektné, nie sú arbitrárne a nemožno dospieť k záveru, že najvyšší súd mal na

pôdoryse konania o mimoriadnom dovolaní dospieť k inému právnemu záveru o už

popísanej otázke zásadného významu vyskytujúcej sa v exekučnom konaní.

11. K otázke výšky exekvovanej sumy ústavný súd uvádza, že ide o otázku

posúdenia toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku v prospech

sťažovateľky. Otázka „čo“ je zodpovedaná odpoveďou, že išlo o trojizbový byt v Košiciach.

Určenie hodnoty tejto nehnuteľnosti je otázkou, ktorá vyvstáva v konkrétnom prípade

exekúcie vedenej na majetok sťažovateľky a nemožno túto otázku považovať za otázku

takého právneho významu pre právny poriadok, ktorá by odôvodňovala zásah najvyššieho

súdu do právnej istoty nastolenej právoplatným napadnutým uznesením okresného súdu

cestou rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní.

11.1 Navyše takto položená otázka sa ani nevyskytla v podanom mimoriadnom

dovolaní, keďže generálny prokurátor namietal, že z výroku rozsudku okresného súdu nie je

zrejmá hodnota majetku dlžníka, ktorý ušiel z majetku dlžníka odporovateľným právnym

úkonom, avšak nenamietal spôsob jej určenia, resp. konkrétnu hodnotu, pričom

sťažovateľka napadla v sťažnosti práve konkrétnu hodnotu nehnuteľnosti, resp. spôsob jej

určenia [sťažovateľka tvrdí, že hodnota nehnuteľnosti zodpovedá finančnej čiastke, za ktorú

nehnuteľnosť od dlžníka kúpila, a preto je hodnota majetku, ktorý ušiel z majetku dlžníka,

vo výške 7 700 eur; naopak, odporujúca veriteľka poukázala na stanoviská dvoch realitných

kancelárií týkajúce sa ceny dotknutej nehnuteľnosti a poukázala na ceny nehnuteľností za

m² stanovené Národnou bankou Slovenska za prvý štvrťrok 2002 (t. j. obdobie, kedy došlo

k uzatvoreniu odporovateľného právneho úkonu) v prípadoch, že nie je možné určiť cenu

nehnuteľnosti, a na zákonný úrok z omeškania za obdobie máj 2002 až marec 2012].

11.2 Ak teda najvyšší súd pri meritórnom preskúmaní napadnutého uznesenia

okresného súdu nepristúpil k jeho zrušeniu na základe potenciálne vysloveného odchylného

právneho názoru od okresného súdu na otázku hodnoty majetku, ktorý ušiel z majetku

dlžníka na základe odporovateľného právneho úkonu (a teda v konečnom dôsledku otázku

exekvovanej finančnej čiastky), konal v súlade s požiadavkami právnej istoty (a v súlade

s judikatúrou ESĽP) založenej právoplatným napadnutým uznesením okresného súdu,

keďže nešlo o otázku zásadného právneho významu, ktorá by bez ohľadu na jej potenciálne

posúdenie najvyšším súdom zakladala ústavne udržateľný dôvod na zrušenie napadnutého

uznesenia okresného súdu najvyšším súdom prostredníctvom rozhodnutia o mimoriadnom

dovolaní.

12. Ústavný súd na základe uvedených konklúzií odmietol sťažnosť aj v tejto časti

podľa pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže ani prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie v tejto časti by neviedlo k možnosti konštatovať porušenie

označených ústavných práv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

K otázke výšky vymáhaného nároku odporujúcou veriteľkou

13. Prezentované závery však generujú skutočnosť, že na otázku určenia hodnoty

dotknutej nehnuteľnosti a výšky exekvovanej finančnej čiastky na návrh odporujúcej

veriteľky mal dať odpoveď na základe námietok vznesených sťažovateľkou primárne

okresný súd.

13.1 Tu sa ústavný súd vracia k odkazu z bodu 6.5 tohto uznesenia a je nútený bližšie

zhodnotiť závery okresného súdu k námietkam sťažovateľky, že nie je možné zistiť,

na základe čoho dospela veriteľka (oprávnená) k sume 73 000 eur, ktorých sa domáha

pomocou exekúcie od sťažovateľky.

13.2 Pravdou je, že okresný súd v napadnutom uznesení iba v rámci rekapitulácie

skutkového stavu odkázal na vyjadrenia dvoch realitných kancelárií v otázke určenia

majetkovej hodnoty, ktorá ušla z majetku dlžníka. Nijako inak sa nevysporiadal s námietkou

sťažovateľky týkajúcou sa určenia hodnoty majetku (t. j. ceny trojizbového bytu

v Košiciach), ktorý ušiel z majetku dlžníka. Navyše vyjadrenia dvoch realitných kancelárií

nehovoria o tom, v akom období posudzovali realitné kancelárie cenu danej nehnuteľnosti

(či v čase, keď došlo k odporovateľnému právnemu úkonu, alebo v čase konania okresného

súdu, či v čase začatia exekúcie).

13.3 Akokoľvek, ústavný súd hľadí na vec prizmou právnej istoty a vlastnou

činnosťou zistil, že podľa údajov Národnej banky Slovenska bola (v roku, keď došlo

k uzatvoreniu odporovateľného právneho úkonu) bola cena nehnuteľností na bývanie za m²

v roku 2002 v Košickom kraji 462 eur (dostupné na: http://www.nbs.sk/sk/statisticke-

udaje/vybrane-makroekonomicke-ukazovatele/ceny-nehnutelnosti-na-byvanie/ceny-

nehnutelnosti-na-byvanie-podla-krajov). Podľa kúpnej zmluvy z 23. mája 2002

a znaleckého posudku z 22. mája 2002 (ktoré sťažovateľka priložila k sťažnosti) je výmera

trojizbového bytu v Košiciach, ktorý ušiel z majetku dlžníka v prospech sťažovateľky na

základe odporovateľného právneho úkonu, 68,68 m². Cena tejto nehnuteľnosti v roku 2002

tak bola cca 31 716 eur. V období od 27. apríla 2002 do 29. októbra 2002 (t. j. v čase

uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu) boli úroky z omeškania vo výške 16,5 %.

Výška exekvovanej čiastky (hodnota nehnuteľnosti z mája 2002 + úroky z omeškania) tak

mohla byť v máji 2012 (t. j. po 10 rokoch od uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu

a v čase vydania upovedomenia o začatí exekúcie z 21. mája 2012) cca 84 000 eur

(samozrejme, konečná trhová cena dotknutej nehnuteľnosti v roku 2002 závisela aj od stavu

nehnuteľnosti, lokality, započítaných investícií a ďalších premenných, ktoré nie je možné na

tomto mieste bližšie skúmať a započítavať, a preto konečný odporujúcou veriteľskou

vymáhaný nárok v máji 2012 mohol byť menší alebo väčší).

13.4 Vymáhaný nárok oprávnenej odporujúcej veriteľky tak nemožno považovať za

nespravodlivý alebo nezakladajúci sa na skutočnom a predovšetkým právnom stave. Hoc

okresný súd nedal na túto zásadnú otázku (určenie hodnoty majetku, ktorý ušiel z majetku

dlžníka v čase uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu a výšku vymáhateľného

nároku odporujúcej veriteľky v máji 2012) v napadnutom uznesení adekvátnu odpoveď,

ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti a ustálený právny stav a v záujme ochrany

právnej istoty v predmetnom súkromnoprávnom vzťahu nepristúpil k prijatiu sťažnosti na

ďalšie konanie, keďže potenciálne zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu

a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v konečnom dôsledku vzhľadom na

skutkový a právny stav neprinieslo zvrátenie veci v prospech sťažovateľky a hmotnoprávna

i procesná pozícia sťažovateľky ako povinnej v exekučnom konaní by sa nemenila.

14. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2016