Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 338/2026

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateľov , , Veľké a , , , zastúpených advokátom JUDr. Petrom Belicom, M. R. Štefánika 36, Martin, proti uzneseniam Mestského súdu Bratislava IV č. k. -176 z 22. apríla 2025 a č. k. -251 z 20. januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I. Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 5. apríla 2026 a doplnenou 6. a 7. apríla 2026 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“), základného práva na právnu pomoc podľa , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charty“) napadnutými uzneseniami mestského súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhujú napadnuté uznesenia zrušiť a vec vrátiť mestskému súdu na ďalšie konanie s pokynom zastaviť napadnuté exekučné konanie, resp. napadnuté uznesenia zrušiť a rovno zastaviť napadnuté exekučné konanie a priznať im náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní (pôvodne vedenom na Okresnom súde Bratislava III) oprávneného proti povinnej o vymoženie 8 517,38 eur s prísl. za účasti dotknutých osôb (sťažovateľov) konajúca súdna exekútorka navrhla zmenu účastníkov konania na strane povinného.

3. Exekučným titulom v predmetnej exekúcii je rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. -524 z 2. októbra 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

, z 27. januára 2015. Exekúcia mala byť vykonaná postihnutím majetku v podielovom spoluvlastníctve sťažovateľov, a to nehnuteľností, ku ktorým bola rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z 27. júna 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. novembra 2017 vo vzťahu k oprávnenému určená neúčinnosť kúpnych zmlúv, na základe čoho sa oprávnený v zmysle môže uspokojiť z majetku, ktorý neúčinnými kúpnymi zmluvami ušiel z majetku povinnej, a to predajom veci tak, ako keby sa majetok nachádzal stále u povinnej. Okresný súd uznesením z 20. januára 2020 (v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -117 z 24. novembra 2023) nepovolil odklad exekúcie, exekúciu v časti o vymoženie istiny zastavil, návrh povinnej a sťažovateľov (ako dotknutých osôb) na zastavenie exekúcie zriadením exekučného záložného práva na majetok sťažovateľov vo zvyšnej časti zamietol. V priebehu exekučného konania následne uznesením z 2. júla 2021 rozhodol o zrušení upovedomenia o zastavení starej exekúcie.

4. Mestský súd napadnutým uznesením z 22. apríla 2025 vydaným vyšším súdnym úradníkom (ďalej len „VSÚ“) pripustil, aby sťažovatelia vstúpili do konania ako povinní 2 a 3. Konštatoval, že exekúciu možno vykonať a proti sťažovateľom (dotknutým osobám) na podklade rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline. Sťažovatelia zdieľajú s povinnou povinnosť strpieť uspokojenie pohľadávky oprávneného, teda sledujú pozíciu povinnej a spĺňajú zákonný predpoklad na identifikáciu osoby vlastníka nehnuteľnosti ako osoby povinnej pre zriadenie exekučného záložného práva [podľa § 170 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017].

5. Mestský súd napadnutým uznesením z 20. januára 2026 vydaným sudcom sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu VSÚ zamietol. Sťažovatelia podali so sťažnosťou aj podnet na zastavenie starej exekúcie z dôvodu podľa a o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „“). K nezastaveniu exekúcie podľa tohto zákona z dôvodu nenaplnenia zákonného dôvodu na zastavenie starej exekúcie mestský súd uviedol, že uznesenie okresného súdu z 20. januára 2020, ktorým rozhodol o návrhoch povinnej a sťažovateľov na zastavenie a odklad exekúcie, nadobudlo právoplatnosť až 5. marca 2024, čím došlo k predĺženiu rozhodnej doby podľa a do 5. marca 2025 (rozhodná doba neuplynie skôr ako 12 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia súdu o návrhu na zastavenie, odklad exekúcie). Počas plynutia takto predĺženej rozhodnej doby bol mestskému súdu doručený návrh súdnej exekútorky na pripustenie zmeny účastníka na strane povinného, rozhodovaním o ktorom došlo opäť k predĺženiu rozhodnej doby, ktorá ešte neuplynula, keďže uznesenie v dôsledku podanej sťažnosti nenadobudlo právoplatnosť. Nedošlo ani k zastaveniu exekúcie zo zákona z dôvodu podľa v dôsledku zániku povinného bez právneho nástupcu. Povinná a sťažovatelia argumentovali tým, že povinná bola rozhodnutím súdu zrušená od 25. februára 2025. Mestský súd upozornil, že je potrebné právne rozlišovať medzi zrušením a zánikom obchodnej spoločnosti, ku ktorému dochádza až výmazom z Obchodného registra Slovenskej republiky, ktorý má za následok zánik jej právnej subjektivity, k čomu do dňa rozhodovania o sťažnosti nedošlo. Následne sa mestský súd vysporiadal aj s námietkou, že napadnuté uznesenie vydal VSÚ.

II. Argumentácia sťažovateľov

6. Sťažovatelia namietajú nedostatočné odôvodnenie napadnutých uznesení, z dôvodu nedostatočnej reakcie na ich argumentáciu, ako aj svojvoľné a arbitrárne rozhodovanie mestského súdu. Ústavnému súdu sa v mimoriadne neprehľadnej a obsiahlej ústavnej sťažnosti podarilo identifikovať nasledujúce námietky: súd nezastavil starú exekúciu napriek zániku povinnej 25. februára 2025 a napriek nevymoženiu ani časti pohľadávky počas rozhodnej doby 5 rokov neodôvodnil odklonu od judikatúry (bez bližšej konkretizácie, zo záverečnej časti ústavnej sťažnosti možno usudzovať, že ide o judikatúru týkajúcu sa požiadaviek na odôvodnenie súdnych rozhodnutí), nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutia. Sťažovatelia ďalej spochybňujú, či VSÚ konal na základe poverenia sudcu.

7. Po vydaní napadnutého uznesenia sudcu došlo 6. februára 2026 k výmazu povinnej z obchodného registra. Súdny exekútor je preto povinný vydať upovedomenie o zastavení exekúcie. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti výslovne uvádzajú, že novým argumentom (neuvedeným do vydania napadnutého uznesenia sudcu) je odkaz na uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 10. novembra 2020 a ich názor, že za vznik pohľadávky judikovanej exekučným titulom oni ako dotknuté osoby bez exekučného titulu v žiadnom prípade nezodpovedajú, judikované sumy preto nemôžu byť považované za majetok, ktorý odporovateľným právnym úkonom ušiel z majetku povinnej v zmysle zákonnej definície . Zároveň tvrdia, že od zániku povinnej nie je možné povedľa nej pribrať iných povinných (sťažovateľov bez exekučného titulu). Preto kategoricky namietajú ich pripustenie do exekučného konania ako povinných 2 a 3.

III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie v bode 1 tohto uznesenia označených práv sťažovateľov napadnutým uznesením mestského súdu o pripustení ich vstupu do exekučného konania ako povinných 2 a 3 a napadnutým uznesením mestského súdu o zamietnutí ich sťažnosti z dôvodu ich nedostatočného odôvodnenia a arbitrárnosti.

III.1. K namietanému porušeniu práv uznesením VSÚ:

9. Sťažovatelia podanou ústavnou sťažnosťou napádajú aj uznesenie vydané VSÚ, proti ktorému podali sťažnosť zamietnutú uznesením vydaným sudcom mestského súdu.

10. Opätovnému prieskumu napadnutého uznesenia vydaného VSÚ bráni princíp subsidiarity, keďže proti tomuto uzneseniu existoval dostupný prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti, ktorý sťažovatelia aj využili. Keďže na zabezpečenie účinnej ochrany svojich základných práv sťažovatelia mali k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy (sťažnosť), je potrebné vo vzťahu k napadnutému uzneseniu mestského súdu, ktoré vydal VSÚ, ústavnú sťažnosť odmietnuť podľa v spojení s o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) pre neprípustnosť.

III.2. K namietanému porušeniu práv uznesením sudcu:

11. Vzhľadom na podstatu argumentácie sťažovateľov je potrebné pripomenúť, že ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd.

12. Na základe doterajšej judikatúry ústavného súdu je potrebné konštatovať, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle už uvedeného článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil. Preto pri postupe všeobecných súdov treba dbať na to, aby účastníkom exekučného konania zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností ().

13. Tieto východiská bol povinný mestský súd dodržiavať a premietnuť ich do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti bolo preto posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či nie je ústavná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

14. Zo sťažnosti proti uzneseniu VSÚ (obsiahnutej v bodoch 6 a 7 napadnutého uznesenia na jeho 10 stranách) ústavný súd zistil, že povinná a sťažovatelia výslovne namietali nezastavenie starej exekúcie podľa , resp. b) napriek zániku povinnej a ani čiastočnému nevymoženiu vymáhanej sumy a vydanie uznesenia VSÚ, ktorý podľa ich názoru nebol oprávnený konať. Ďalej namietali (vo všeobecnej rovine) nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia.

15. Porovnaním s bodom 6 tohto uznesenia možno konštatovať, že sťažovatelia zopakovali totožné námietky uplatnené už v sťažnosti proti uzneseniu VSÚ aj v podanej ústavnej sťažnosti, pričom ich formuláciu neprispôsobili reakciám sudcu mestského súdu v napadnutom uznesení.

16. Ústavný súd odkazuje na bod 40 napadnutého uznesenia (pozri aj bod 5 tohto uznesenia), v ktorom mestský súd konštatoval, že nie je naplnený zákonný dôvod na zastavenie starej exekúcie podľa , keďže ešte neuplynula rozhodná doba v dôsledku jej predĺženia

podľa , a ani podľa , keďže ku dňu vyhotovenia napadnutého uznesenia nedošlo k výmazu povinnej z obchodného registra (bola „len“ zrušená). Mestský súd následne konštatoval, že v zmysle o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov bol VSÚ zákonnou sudkyňou na základe vydaného písomného poverenia poverený s účinnosťou od 25. apríla 2024 na vypracovanie procesných rozhodnutí.

17. Po preskúmaní napadnutého uznesenia mestského súdu ústavný súd uvádza, že s námietkou sťažovateľov, že mestský súd napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil, resp. že nereagoval na ich sťažnostnú argumentáciu, sa nie je možné stotožniť. V ústavnej sťažnosti pritom absentuje argumentácia spochybňujúca sudcom mestského súdu vyslovené závery v reakcii na námietky uvedené v sťažnosti.

18. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že ani pri uprednostňovaní materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti nie je na ňom, aby vyhľadával za navrhovateľa konkrétne dôvody namietanej neústavnosti, ktoré podľa § 43 ods. 1 majú tvoriť obsah návrhu a určovať rozsah ústavného prieskumu ústavným súdom, ktorý je podľa rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania viazaný (porov. Macejková, I., Bárány, E., Baricová, J., Fiačan, I., Holländer, P., Svák, J. a kolektív. . Komentár. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2020. s. 248). Na tento účel v prvom rade slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom (porov. aj , ).

19. Zároveň ústavný súd pripomína, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „prerábať“ konanie, a to aj keby k nemu urobeným dielčím procesným úkonom mal výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie „obyčajnú“ zákonnosť) konania. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, keď procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, keď určitý procesný postup – hoci by ho aj bolo možné osamotene hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží (porov. ).

20. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti prezentujú aj námietky, ktoré ako sami uvádzajú, neuplatnili v sťažnosti proti uzneseniu VSÚ. Jednou z rovín subsidiarity v konaní pred ústavným súdom je to, aby ústavný súd mohol prebrať skutkové a právne závery všeobecných súdov a tie vyhodnotiť v teste ústavnosti. Základ pre rozhodovanie ústavného súdu je urobený už predchádzajúcou rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci (napr. Vernarský, M. Ústavná sťažnosť a opravné prostriedky v civilnom procese. Justičná revue, roč. 68, č. 3/2016, s. 248). Princíp subsidiarity tak zasahuje aj do argumentačnej (vecnej) časti ústavnej sťažnosti a sťažovateľ je povinný podľa judikatúry ústavného súdu uplatniť v konaniach predchádzajúcich ústavnej sťažnosti rovnakú argumentáciu, ako uplatňuje v návrhu na konanie o ústavnej sťažnosti. Uvedené je zároveň aj vyjadrením zásady sebaobmedzenia a minimalizácie zásahov ústavného súdu do činnosti všeobecných súdov (). Ústavný súd má tak kompetenciu zasiahnuť, len keď všeobecné súdy v rámci konania poskytnutému sťažovateľovi zlyhajú.

21. Podľa ústavného súdu sú preto námietky rekapitulované v bode 7 tohto uznesenia z dôvodu nevyčerpania možnosti uplatniť ich už v rámci riadneho opravného prostriedku (v prejednávanje veci sťažnosti) z materiálneho hľadiska neprípustné. Sťažovatelia síce podali proti uzneseniu VSÚ sťažnosť (z formálneho hľadiska teda využili účinný prostriedok ochrany svojich práv),

avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobili vo vzťahu k námietkam neuplatneným už v podanej sťažnosti.

22. Pokiaľ sťažovatelia namietali skutočnosť, že povinná bola 6. februára 2026 vymazaná z obchodného registra, k uvedenému došlo až po vydaní napadnutého uznesenia 20. januára 2026. Ústavný súd nevylučuje, že v okolnostiach prejednávanej veci tak prichádza do úvahy postup predpokladaný príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku (resp. ) na úrovni exekučného súdu, resp. súdnej exekútorky, no samotný výmaz povinnej nezakladá dôvod na vyhovenie ústavnej sťažnosti sťažovateľov.

23. Zároveň je vhodné pripomenúť, že v dôsledku už konštatovaných limitov ústavnej sťažnosti ústavný súd nemohol pristúpiť k vecnému preskúmaniu samotného výroku o pripustení sťažovateľov do exekučného konania ako povinných 2 a 3, preto z výrokovej časti tohto uznesenia (ani jeho dôvodov) nemožno vyvodzovať žiadne závery vo vzťahu k postupu mestského súdu pri rozhodovaní o návrhu súdnej exekútorky na zmenu účastníkov exekučného konania. Ústavný súd vníma snahu sťažovateľov dosiahnuť výsledok v podobe zastavenia napadnutého exekučného konania, ku ktorej sa však musí nevyhnutne pridať aj vhodne zvolený procesný prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa a v neposlednom rade aj vhodne zameraná právna argumentácia.

24. Ústavný súd preto konštatuje, že v odôvodnení napadnutého uznesenia sudcu (v rámci uplatnenej sťažnostnej argumentácie) nevzhliadol nedostatky, ktoré by ho oprávňovali k vysloveniu záveru o porušení základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vo vzťahu k námietkam uplatneným po prvýkrát až v ústavnej sťažnosti ju odmietol podľa v spojení s z dôvodu neprípustnosti.

25. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa , základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa charty ústavná sťažnosť neobsahuje žiadnu argumentáciu, preto bolo na mieste ju v tejto časti odmietnuť podľa z dôvodu nedostatku náležitosti ustanovených zákonom. V tejto súvislosti možno opäť pripomenúť dôležitosť ústavnoprávnej argumentácie v ústavnej sťažnosti (napr. , ).

26. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2026

Miroslav Duriš predseda senátu