Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 153/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. apríla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra

Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, a ,

, zastúpených advokátkou JUDr. Andreou Hauptvogelovou

Hudcovičovou, A. Hlinku 58/81, Piešťany, vo veci namietaného porušenia ich základných

práv vlastniť majetok podľa a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 2. apríla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. Andreou Hauptvogelovou

Hudcovičovou, A. Hlinku 58/81, Piešťany, vo veci namietaného porušenia ich základných

práv vlastniť majetok podľa a na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 2. apríla 2019 (ďalej len „namietané rozhodnutie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia majú na základe

právoplatných a vykonateľných rozhodnutí postavenie veriteľov voči priamemu dlžníkovi,

ktorý bol uvedenými súdnymi rozhodnutiami zaviazaný zaplatiť sťažovateľom ako

spoločným a solidárnym veriteľom sumu 19 496 € spolu s príslušenstvom (ďalej len

„pohľadávka“). Keďže sa priamy dlžník pokúsil prevodom svojho nehnuteľného majetku,

a to darovaním bytu svojmu rodinnému príslušníkovi pri súčasnom zriadení vecného

bremena vo svoj prospech, ukrátiť sťažovateľov ako svojich veriteľov a znemožniť tak

uspokojenie ich pohľadávky z uvedeného majetku, uplatnili sťažovatelia odporovaciu

žalobu podanú proti tomuto rodinnému príslušníkovi priameho dlžníka. Sťažovatelia boli

v odporovacom konaní úspešní a súdnymi rozhodnutiami bolo určené, že je darovacia

zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena (ďalej aj „odporovaný právny úkon“) voči

sťažovateľom neúčinná. Keďže pohľadávka sťažovateľov nebola zo strany priameho

dlžníka uhradená, sťažovatelia adresovali okresnému súdu návrh na vykonanie exekúcie,

ktorým sa domáhali vymoženia pohľadávky od povinného, za ktorého označili zmieneného

rodinného príslušníka ich priameho dlžníka. Ako exekučný titul sťažovatelia označili súdne

rozhodnutia, ktorými im bola pohľadávka priznaná, pričom k nim priložili aj súdne

rozhodnutia o neúčinnosti odporovaného právneho úkonu. Po poverení súdneho exekútora

vykonaním exekúcie a po doručení upovedomenia o začatí exekúcie podal povinný

tri návrhy na zastavenie exekúcie. Vyšší súdny úradník okresného súdu uznesením

sp. zn. zo 16. augusta 2018 (ďalej len „uznesenie vyššieho súdneho

úradníka“) jednotlivé návrhy povinného na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že

exekúcia je vedená v súlade so zákonom a neboli preukázané žiadne skutočnosti vedúce

k zastaveniu exekúcie. O sťažnosti povinného podanej proti tomuto uzneseniu rozhodol

sudca okresného súdu namietaným rozhodnutím, ktorým napadnuté uznesenie vyššieho

súdneho úradníka zmenil tak, že podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavil, dôvodiac, že exekúcia bola vedená proti

osobe, na ktorú neprešla povinnosť uložená exekučným titulom.

3. V ústavnej sťažnosti sťažovatelia dôvodia, že návrh na vykonanie exekúcie

nesmerovali proti priamemu dlžníkovi, ale proti jeho rodinnému príslušníkovi, na ktorého

prešiel ušlý majetok (byt priameho dlžníka) a ktorý mal z odporovaného právneho úkonu

prospech, a preto boli oprávnení domáhať sa výkonu exekúcie postihnutím toho, čo

odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku nie voči priamemu dlžníkovi,

ale voči jeho rodinnému príslušníkovi, ktorý mal z tohto úkonu prospech. Sťažovatelia

nesúhlasia s argumentáciou namietaného rozhodnutia okresného súdu, ktorý exekúciu

zastavil pre nedostatok pasívnej legitimácie povinného, pričom uvádzajú, že ich stanovisko

podporuje aj „najvyššia súdna prax“ a dokonca aj aktuálna rozhodovacia prax ústavného

súdu. V konkrétnosti poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júna 2008, ktoré síce okresný súd

v namietanom rozhodnutí spochybnil poukazom na novšie rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 13. októbra 2011, sťažovatelia však takýto postup okresného súdu

hodnotia ako odklon od judikatúry, ktorý nebol okresným súdom podľa ich názoru

dostatočne a presvedčivo odôvodnený. Sťažovatelia tiež namietajú, že okresný súd

pri svojom rozhodovaní o sťažnosti povinného navyše porušil zásadu viazanosti konajúceho

súdu rozsahom sťažnosti v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“). Podľa tvrdenia sťažovateľov totiž okresný

súd riešil otázku pasívnej legitimácie povinného nad rámec sťažnosti, keďže podľa nich

povinný svoju pasívnu legitimáciu v exekučnom konaní vôbec nenamietal, keď svoje

námietky obmedzil iba na spochybnenie spôsobu vykonávania exekúcie.

4. Sťažovatelia, odvolávajúc sa na všetky prezentované argumenty, sú toho názoru,

že v ich právnej veci okresný súd v namietanom rozhodnutí nevysvetlil uvedením

primeraných a objektívne zdôvodnených okolností, prečo za splnenia zákonom stanovených

podmienok zastavil exekúciu ako neprípustnú. Zastávajú názor, že takýmto rozhodnutím

o zastavení exekučného konania okresný súd poprel zmysel odporovacej žaloby. V takomto

postupe okresného súdu sťažovatelia vidia porušenie všetkých svojich označených práv.

5. Na základe všetkých uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd

v ich veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práva podľa dohovoru namietaným rozhodnutím

okresného súdu, označené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vrátil vec sťažovateľov

okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal tiež sťažovateľom náhradu trov

právneho zastúpenia, ako aj primerané finančné zadosťučinenie v celkovej sume 19 496 €.

II.

Východiskové ústavnoprávne normy

6. Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“).

9. Ústavný súd podľa každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania: a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je

podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel

žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá

náležitosti ustanovené zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne

neoprávnenou osobou, f) ktorý je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom a jeho závery

10. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti namietajú porušenie svojich označených

základných práv zaručených a práva zaručeného dohovorom namietaným

rozhodnutím okresného súdu. V rámci predostretej argumentácie argumentujú porušením

princípu právnej istoty, keď sa podľa ich názoru okresný súd bez dostatočného vysvetlenia

odklonil v ich právnej veci od ustálenej judikatúry. V druhom rade tiež sťažovatelia

vytýkajú okresnému súdu nerešpektovanie ustanovenia

zakotvujúceho zásadu obmedzenia rozhodovania sťažnostného súdu kvantitatívnou stránkou

sťažnosti.

11. V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

12. Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity vyplývajúcim z ,

podľa ktorého sú všeobecné súdy primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako

aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ). Ústavný

súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

13. V zmysle záverov prechádzajúceho bodu odôvodnenia tohto uznesenia sa ústavný

súd pri posúdení namietaného rozhodnutia okresného súdu sústredil a zameral na posúdenie

otázky, či sa okresný súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľov, ktorú uplatnili

vo svojom vyjadrení, vysporiadal adekvátne a preskúmateľne, či má súdom zvolená

interpretácia aplikovaných právnych noriem ústavnoprávne akceptovateľný charakter a či

odôvodnenie právnych záverov, ktoré okresný súd v namietanom rozhodnutí formuloval,

zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z princípu právnej istoty.

14. Opierajúc sa o východiská prezentované v bodoch 12 a 13 odôvodnenia tohto

uznesenia, ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov, pričom sa oboznámil

jednak s obsahom odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo

podkladom pre právny záver o zastavení exekúcie pre jej neprípustnosť, ako aj

s relevantnou právnou úpravou, ktorá bola v právnej veci sťažovateľov aplikovaná.

15. Podľa ustanovení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) veriteľ sa môže domáhať,

aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie

jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj

vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný

alebo ak už bol uspokojený.

Podľa ustanovenia právo odporovať právnym

úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou.

Podľa ustanovenia právo odporovať právnemu

úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka

prospech.

Podľa ustanovenia právny úkon, ktorému

veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie

svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku;

ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Podľa ustanovení § 61k ods. 1 Exekučného poriadku súd exekúciu zastaví v celom

rozsahu alebo v časti, ak

a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného

nároku,

b) exekučný titul bol zrušený,

c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho

exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§ 54 ods. 2),

d) sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.

Podľa ustanovenia § 61k ods. 2 Exekučného poriadku povinný môže z dôvodov

podľa odseku 1 podať do 15 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie návrh na

zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom

byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť.

Takýto návrh má odkladný účinok.

Podľa ustanovenia 239 ods. 1 proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému

súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť.

Podľa ustanovenia v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu

považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.

Podľa ustanovenia rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.

16. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že

uznesenie vyššieho súdneho úradníka, ktorým boli návrhy povinného na zastavenie

exekúcie zamietnuté, sa opieralo o dôvody, podľa ktorých na základe úspešne uplatneného

odporového práva bolo potrebné návrh na vykonanie exekúcie adresovať práve proti osobe,

na ktorú na základe odporovaného právneho úkonu ušlý majetok prešiel, teda nie proti

priamemu dlžníkovi, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený. Uznesenie

vyššieho súdneho úradníka takýto právny záver opieralo aj o judikatúru Najvyššieho súdu

Českej republiky, rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2008

a uznesenie ústavného súdu sp. zn. z 25. októbra 2016. Okresný súd

v namietanom rozhodnutí označil ako spornú otázku medzi účastníkmi exekučného konania

právne posúdenie toho, či po úspešnom odporovaní právneho úkonu priameho dlžníka

dochádza k zmene v osobe povinného z exekučného titulu, pričom sa v označenom smere

nestotožnil so záverom uznesenia vyššieho súdneho úradníka. Okresný súd v odôvodnení

namietaného rozhodnutia v prvom rade poukázal na relevantnú právnu úpravu, a to

na ustanovenie („Právny úkon, ktorému veriteľ

s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to

nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.“), ktoré

podľa vyjadrenia okresného súdu obsahuje dve samostatné hypotézy, z ktorých každá sa

viaže na odlišnú dispozíciu. Podľa okresného súdu v prípade naplnenia prvej hypotézy

dotknutého ustanovenia ak veriteľ úspešne odporoval právnemu

úkonu dlžníka, tento právny úkon sa voči nemu považuje za neúčinný a veriteľ má možnosť

požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku, nie však

voči tomu, kto tento ušlý majetok dlžníka nadobudol (smeruje teda voči majetku). Ak nie je

možné požadovať uspokojenie pohľadávky veriteľa z toho, čo odporovaným úkonom ušlo

z dlžníkovho majetku, naplní sa druhá hypotéza, na ktorú sa viaže dispozícia, podľa ktorej

sa vtedy možno domáhať náhrady voči tomu, kto ma z uvedeného úkonu prospech (smeruje

teda voči osobe). Takto prezentovaný výklad citovaného ustanovenia Občianskeho

zákonníka potom okresný súd aplikoval na skutkový stav v prípade sťažovateľov a dôvodil,

že sťažovatelia ako veritelia úspešne odporovali právnemu úkonu, ktorým ich priamy dlžník

previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na svojho rodinného príslušníka, preto

sťažovatelia ako oprávnení majú v zmysle citovaného ustanovenia právo uspokojiť svoju

pohľadávku voči priamemu dlžníkovi aj predajom dotknutej nehnuteľnosti, ktorej ako

vlastník evidovaný v katastri nehnuteľnosti je rodinný príslušník priameho dlžníka. Podľa

vyjadrenia okresného súdu je tomu tak preto, že na právny úkon, ktorým uvedený rodinný

príslušník nehnuteľnosť nadobudol, sa po úspešnom odporovacom konaní z pohľadu

sťažovateľov ako veriteľov hľadí, ako by k nemu nedošlo. Z pohľadu sťažovateľov ako

veriteľov je tak vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti naďalej priamy dlžník, a nie jeho

rodinný príslušník. Exekúciu nie je možné viesť voči tomu, kto úspešne odporovaným

právnym úkonom majetok priameho dlžníka nadobudol, pretože jeho nadobudnutím sa

dotyčný nestáva dlžníkom veriteľa (nevstupuje do povinností dlžníka).

17. Okresný súd v argumentácii namietaného rozhodnutia ďalej vysvetlil, že pokiaľ

ide o sťažovateľmi prezentovanú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorou sa

snažili sťažovatelia podporiť svoje stanovisko, k tejto nemal dôvod sa osobitne vyjadrovať,

jednak z dôvodu odlišnosti českej právnej úpravy v oblasti výkonu rozhodnutia

(dvojkoľajnosť vymáhania pohľadávok tak súdom, ako aj súdnym exekútorom; súdne

nariadenie exekúcie postihujúce konkrétny majetok povinnej osoby v porovnaní

so slovenskou právnou úpravou nelimitujúcou okrem zákonných výnimiek súdneho

exekútora v spôsobe vykonávania exekúcie) a tiež z dôvodu, že sa rozhodnutia súdnych

orgánov Českej republiky podľa ustálenej judikatúry nepovažujú za súdnu prax najvyšších

súdnych autorít v zmysle . K záverom sťažovateľmi prezentovaného rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júna 2008 okresný súd uviedol, že jeho

závery boli prekonané neskorším rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn.

z 13. októbra 2011, ktorý v skutkovo obdobnej veci judikoval, že súdne rozhodnutie,

ktorým bolo vyhovené odporovacej žalobe, nerieši, a to ani v procesnej rovine, postavenie

účastníkov exekučného konania, určuje len neúčinnosť právneho úkonu s tými dôsledkami,

že veriteľ ako oprávnený môže požadovať uspokojenie svojej vymáhateľnej pohľadávky

z toho, čo daným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. V zmysle prvej hypotézy

ustanovenia tak neúčinnosť právneho úkonu smeruje

vo vzťahu k majetku a nie voči osobe. Preto pasívne legitimovaným v exekučnom konaní je

dlžník a nie osoba, ktorá na základe právneho úkonu, ktorý bol úspešne odporovaný,

nadobudla od dlžníka exekúciou postihnutý majetok, pričom zmena osoby povinného by

prichádzala do úvahy len vtedy, ak by malo dôjsť k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky

veriteľa v zmysle druhej hypotézy ustanovenia .

Okresný súd toto odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu považoval za dostatočne

argumentačne spôsobilé vyvrátiť v súlade s závery predchádzajúceho

rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré sa odvolávali sťažovatelia. Pokiaľ ide o uznesenie

ústavného súdu, na ktoré sa tiež sťažovatelia odvolávali, okresný súd poznamenal, že

predmetné uznesenie odkazuje na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky a tiež

na spomínané prekonané rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorých nenáležitosť bola okresným

súdom riadne vysvetlená, rovnako okresný súd dodal, že toto uznesenie sa dotýkalo právnej

veci s odlišnou skutkovou situáciou. Na podporu správnosti svojich právnych záverov

okresný súd doplnil, že záver, podľa ktorého výrokom súdneho rozhodnutia, vyhovujúceho

odporovacej žalobe, dochádza k zmene v osobe dlžníka (povinného v exekúcii), je nutné

považovať za dlhodobo neudržateľný aj z toho dôvodu, že v prípade, keď by hodnota

majetku, ktorý by z dlžníkovho majetku odporovaným právnym úkonom ušiel, bola nižšia

ako hodnota veriteľovej pohľadávky, bol by veriteľ vo výrazne lepšom postavení a tretia

osoba v postavení výrazne horšom, čo by znamenalo porušenie zásady equity

v občianskoprávnych vzťahoch. S porušením uvedenej zásady však dotknuté ustanovenie

nepočíta. Okresný súd tak na základe celej formulovanej

argumentácie dospel k právnemu záveru, že súdne rozhodnutia o odporovacej žalobe

sťažovateľov neriešili postavenie účastníkov exekučného konania, pričom tieto rozhodnutia

o neúčinnosti odporovaného právneho úkonu smerovali iba vo vzťahu k majetku, a nie voči

osobe, teda nimi nedošlo k zmene subjektu povinného. Okresný súd tak konštatoval, že tieto

súdne rozhodnutia nepreukazujú zmenu v osobe povinného, a teda je exekúcia vedená voči

osobe (voči rodinnému príslušníkovi priameho dlžníka sťažovateľov), na ktorú neprešla

povinnosť uložená exekučným titulom, čo predstavuje inú skutočnosť predpokladanú

ustanovením § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá bráni vykonaniu exekúcie proti

osobe, ktorú sťažovatelia označili ako povinného vo svojom návrhu na vykonanie exekúcie.

18. V posudzovanom prípade sťažovateľov vystupuje pre ústavný súd do popredia

ako relevantná otázka ústavnoprávne posúdenie toho, či mal v dotknutej právnej veci

sťažovateľmi namietaný odklon od predchádzajúcej judikatúry v konečnom dôsledku

za následok porušenie požiadavky právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní.

19. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú ústavný

súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne zohľadňuje, považuje za súčasť práva

na spravodlivý proces aj princíp právnej istoty ako základný prvok právneho štátu (pozri

rozsudok ESĽP vo veci Brumărescu proti Rumunsku z 28. 10. 1999, č. 28342/95). Európsky

súd pre ľudské práva však formuloval aj všeobecný princíp, podľa ktorého požiadavka

právnej istoty (ani ochrana legitímnych očakávaní) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru

(pozri rozsudok ESĽP vo veci Unédic proti Francúzsku z 18. 12. 2008, č. 20153/04).

Naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru,

ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj

a dosiaľ „neobjavené“ argumenty. Európsky súd pre ľudské práva tak judikoval, že vývoj

judikatúry nie je sám osebe v rozpore s dohovorom, pretože nezachovávaním dynamického

a evolutívneho prístupu by hrozilo, že by sa z judikatúry stala prekážka reformy

a zdokonaľovania. Súčasne ESĽP dodal, že odklon od judikatúry sa stáva problematický až

v momente, ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov, t. j. ak súd

neposkytne dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore

s predchádzajúcou judikatúrou. V takomto prípade teda môže dôjsť k porušeniu práva

na spravodlivý proces cez prizmu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (pozri napr. rozsudok

ESĽP vo veci Atanasovski proti Macedónsku zo 14. 1. 2010, č. 36815/03).

20. Uvedeným východiskám judikatúry ESĽP napokon konvenuje aj slovenská

procesno-právna úprava, ktorá v jednotlivých ustanoveniach

pojednáva o odklone od ustálenej judikatúry v kontexte odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

V zmysle jednotlivých ustanovení sa súd môže odkloniť

od ustálenej rozhodovacej praxe za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať

dôkladné a presvedčivé odôvodnenie takéhoto odklonu (pozri a 3 ,

ods. 3 , ). Rovnaký záver vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu,

v zmysle ktorej z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj

ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru, týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej

judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd

účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci (pozri napr. nález ústavného

súdu sp. zn. z 30. januára 2013). Judikatúra ústavného súdu teda vyžaduje,

aby prípadný odklon v konkrétnom prípade od skoršieho rozhodnutia, riešiaceho tú istú

alebo analogickú právnu otázku, bol objektívne a rozumne odôvodnený (pozri napr. nález

ústavného súdu z 11. decembra 2007).

21. V prípade sťažovateľov ide o dva rozdielne výklady (z rozhodovacej praxe

najvyššieho súdu) účinkov úspešne uplatneného odporového práva, resp. postavenia tretej

osoby (adresáta odporu – osoby profitujúcej z úspešne odporovaného právneho úkonu)

v rámci následného exekučného konania pre vymoženie pohľadávky veriteľa, kde sa

okresný súd v namietanom rozhodnutí priklonil k výkladu poskytnutému v časovo

neskoršom rozhodnutí najvyššieho súdu. Na tomto mieste musí ústavný súd znovu

pripomenúť svoje postavenie ochrancu ústavnosti, z titulu ktorého ústavný súd v konaniach

o individuálnych sťažnostiach fyzických a právnických osôb posudzuje iba ústavnú

udržateľnosť napadnutých rozhodnutí a kde jeho úlohou nie je preskúmavať správnosť

výkladu právnych noriem, ktorá zásadne prislúcha všeobecným súdom, pričom

zjednocovanie výkladu právnych noriem je úlohou najvyššieho súdu. Ak sa teda

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu vyskytnú rozhodnutia, ktoré v tej istej, prípadne

analogickej právnej otázke zaujmú odlišné právne názory, ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak právomoc, ktorá

podľa ustanovenia o súdoch a zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu súdu

(obdobne pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. zo 7. septembra 2010).

22. V intenciách postulátov uvedených v bode 19 až 21 odôvodnenia tohto

rozhodnutia bolo tak úlohou ústavného súdu posúdiť ústavnú udržateľnosť odôvodnenia

namietaného rozhodnutia okresného súdu z hľadiska toho, či bol odklon okresného súdu

od judikačnej praxe, na ktorú sa odvolávali sťažovatelia, dostatočne precízne a racionálne

odôvodnený.

23. Z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného súdu, tak ako je

popísané v bodoch 16 a 17 odôvodnenia tohto uznesenia, vyplýva, že okresný súd svoj

odklon od judikačnej praxe, a to od citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré

poukazovali sťažovatelia, argumentačne podporil aktuálnejším rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktorého odôvodnenie okresný súd v podrobnostiach vo svojom rozhodnutí prezentoval

a navyše doplnil aj vlastnými interpretačnými úvahami týkajúcimi sa aplikovaných

ustanovení . Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia

namietaného rozhodnutia okresného súdu, bez toho, aby bolo potrebné dôvody namietaného

rozhodnutia ďalej analyzovať, keďže sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne

výpovedné, čo sa týka zdôvodnenia odchýlenia sa od existujúceho skoršieho rozhodnutia

najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť odôvodnenia namietaného

rozhodnutia okresného súdu. Odpoveď okresného súdu hodnotí ústavný súd ako

vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám

stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného

súdu. Výklad citovaného ustanovenia , ktorý okresný súd zvolil –

podľa ktorého účinkami úspešného odporovania právnemu úkonu nie je zmena v osobe

priameho dlžníka, ale na jednej strane právo úspešného veriteľa požadovať uspokojenie

svojej pohľadávky aj z dotknutého majetku (ktorý erga omnes zostáva majetkom tretej

osoby, pretože nebola judikovaná neplatnosť právneho úkonu, ale jeho neúčinnosť len

vo vzťahu k žalujúcemu veriteľovi, v danom prípade voči oprávnenému v exekučnom

konaní), a na strane druhej povinnosť tejto tretej osoby strpieť exekvovanie tohto majetku

v exekučnom konaní, vedenom oprávneným (úspešne odporujúci veriteľ) proti povinnému

(priamy dlžník, ktorý dotknutý majetok scudzil) – podľa názoru ústavného súdu neodporuje

zmyslu a účelu tohto ustanovenia . Zachovávajúc povinnosť vlastnej

zdržanlivosti, ústavný súd uvádza, že princíp vecných účinkov úspešného odporovania

právnemu úkonu je všeobecne prijímaný v právnej teórii, právnej praxi, ako aj

v rozhodovacej činnosti súdov. Sťažovateľmi prezentované rozhodnutie najvyššieho súdu,

naopak, tvorilo ojedinelý odklon od tohto chápania účinkov úspešného odporovania

právnemu úkonu. Argumentačné námietky sťažovateľov o porušení princípu právnej istoty

namietaným rozhodnutím okresného súdu tak ústavný súd kvalifikuje ako zjavne

neopodstatnené.

24. K námietke sťažovateľov o porušení zásady viazanosti sťažnostného súdu

kvantitatívnou stránkou sťažnosti v zmysle ústavný súd konštatuje, že predmetné

tvrdenie sťažovateľov nezodpovedá skutočnostiam, ktoré vyplývajú z obsahu odôvodnenia

namietaného rozhodnutia, pričom sťažovatelia ústavnému súdu žiadne iné listinné dôkazy

toto ich tvrdenie preukazujúce nepredložili. V druhom bode odôvodnenia namietaného

rozhodnutia totiž okresný súd uviedol, že povinný, ktorý podal celkovo tri návrhy

na zastavenie exekúcie, v nich namietal okrem iného aj to, že nie je dlžníkom oprávnených,

ale je iba osobou, ktorá v súčasnosti vlastní majetok, ktorý ušiel z dlžníkovho majetku

odporovaným právnym úkonom, pričom jeho jedinou povinnosťou je umožniť, aby sa

oprávnení z tohto majetku uspokojili, avšak exekučné tituly priamo neobsahujú jeho meno,

výkonom exekúcie tak dochádza k porušeniu jeho práv a nie je prípustné, aby bola voči

nemu exekúcia vedená, keďže jeho osoba nie je v exekučnom titule označená ako osoba

povinná na plnenie. Prezentovaný obsah odôvodnenia namietaného rozhodnutia okresného

súdu tak svedčí o tom, že povinný vo vedenom exekučnom konaní svoju pasívnu

legitimáciu spochybňoval, a teda za takýchto okolností okresný súd, ktorý sa v sťažnostnom

konaní touto otázku zaoberal, dotknuté ustanovenie nijako

neporušil. Vzhľadom na uvedené ústavný súd hodnotí označenú námietku sťažovateľov ako

zjavne neopodstatnenú.

25. Vychádzajúc zo záverov uvedených v bode 23 a 24 odôvodnenia tohto uznesenia,

ústavný súd posúdil ústavnú sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú a ako takú

ju podľa odmietol.

26. S ohľadom na všetky uvedené závery bolo o ústavnej sťažnosti sťažovateľov

potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu