Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 580/2020
PDF · 535.88 KB
No categories available
IV. ÚS 580/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. novembra 2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpeného advokátskou
kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22/B, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 75/2019-644
z 31. marca 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „otec maloletého“), ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 CoP 75/2019-644 z 31. marca 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla 2017
návrh, ktorým sa domáhal, aby Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) určil
otcovstvo k maloletému, určil meno a priezvisko maloletého, upravil výkon rodičovských
práv a povinností k maloletému, a zároveň, aby matke maloletého uložil povinnosť plniť
si informačnú povinnosť vo vzťahu k otcovi maloletého, ktorý je vedený na okresnom súde
pod sp. zn. 39 Pc 18/2017.
3. Okresný súd uznesením z 18. apríla 2018 konanie v časti o určenie otcovstva
k maloletému zastavil, pretože otcovstvo k maloletému bolo v priebehu konania určené
súhlasným vyhlásením rodičov pred orgánom, ktorý vedie matriku.
3.1 Predmetom rozhodovania tak ostala úprava výkonu rodičovských práv
a povinností k maloletému a návrh sťažovateľa na uloženie povinnosti matke maloletého
plniť si informačnú povinnosť vo vzťahu k sťažovateľovi. Okresný súd rozsudkom
č. k. 39 Pc 18/2017-525 z 29. júna 2018 takto rozhodol:
„I. Maloletý... sa zveruje do osobnej starostlivosti matky.
II. Obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloletého... a spravovať majetok
maloletého.
III. Otec maloletého je oprávnený stýkať sa s maloletým... každý párny kalendárny
týždeň v roku: v utorok v čase od 15.30 hod. do 18.30 hod... a každý nepárny kalendárny
týždeň v roku: v pondelok v čase od 15.30 hod. do 18.30 hod... s tým, že otec si maloletého
na začiatku stretávania preberie od matky v mieste bydliska maloletého a na konci
stretávania maloletého matke odovzdá v mieste bydliska maloletého.
IV. Stretávanie otca maloletého s maloletým... bude počas prvých troch kalendárnych
mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku prebiehať v prítomnosti
matky maloletého, a po uplynutí troch kalendárnych mesiacov odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku je otec maloletého oprávnený stýkať sa s maloletým
bez prítomnosti matky maloletého.
V. Otec maloletého je povinný prispievať na výživu maloletého... od 1.4.2017
do 31.10.2017 sumou vo výške 50,- € mesačne; a od 1.11.2017 sumou vo výške 180,- €
mesačne, ktoré výživné je povinný poukazovať matke maloletého vždy do konca mesiaca,
ktorý predchádza mesiacu, na ktorý sa výživné poskytuje.
VI. Zročné výživné na maloletého... za obdobie od 1.4.2017 do 29.6.2018 vo výške
907,68 €, je otec maloletého povinný zaplatiť matke do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.
VII. V prevyšujúcej časti sa návrh otca maloletého zamieta.
VIII. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.“
Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie
proti výroku V (v časti týkajúcej sa povinnosti platiť výživné od 1. novembra 2017 v sume
180 € mesačne), proti výroku VI (o výške zročného výživného a jeho splatnosti) a proti
výroku VII (týkajúceho sa zamietnutia návrhu otca na uloženie informačnej povinnosti
matke a doplnenia výroku III o povinnosti matky maloletého pri styku otca s maloletým).
Matka maloletého taktiež podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu,
a to proti výrokom III, IV, V a VI.
4. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, a to takto:
„Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku V o výživnom pre maloleté dieťa mení
tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého... sumou 180 € mesačne, počínajúc
dňom 1.4.2017, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.
Vo výrokoch III a IV o úprave styku otca s maloletým dieťaťom a vo výroku VI
o zročnom výživnom sa rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec sa mu vracia
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Vo zvyšnej napadnutej časti vo výroku VII o zamietnutí návrhu otca vo zvyšnej časti
sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.“
5. Vzhľadom na rozsiahlosť predmetnej veci vedenej na okresnom súde sťažovateľ
v úvodnej časti ústavnej sťažnosti podrobne vysvetlil podstatu skutkového stavu
a základných právnych rámcov vzťahujúcich sa na daný skutkový stav s konštatovaním
o zásadnom a arbitrárnom porušení ním označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu.
6. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa smerujúca proti napadnutému rozsudku
krajského súdu je rozdelená do dvoch častí, a to vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa úpravy styku
otca s maloletým a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a ktorým zmenil rozsudok
okresného súdu v časti týkajúcej sa určenia bežného výživného.
7. Sťažovateľ vo vzťahu k zrušujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského
súdu (o úprave styku otca s maloletým) uvádza, že «súd prvého stupňa v rozsudku
dňa 29.6.2018 stanovil styk maloletého s otcom za prítomnosti matky, avšak len počas
3 mesiacov, a následne mal byť styk otca s maloletým bez prítomnosti matky.
Podľa právneho názoru KS Bratislava je takáto úprava „protiprávna“,
pretože „predpokladá budúcu zmenu pomerov“. Podotýkame, že súd prvého stupňa
rozhodol o takomto „prechodnom“ 3-mesačnom období z dôvodu, že matka mala obavu
ako otec zvládne úkony so synom, pričom už pred rozhodnutím súdu prvého stupňa otec
vykonával všetky úkony so synom samostatne, matka bola len prítomná a pozorovala
ho. T. j. išlo o akési „overenie zručnosti“, avšak v období 6/2018 (rozhodovanie
OS Pezinok), a nie 3/2020 (rozhodovanie KS BA)... Krajský súd Bratislava mohol doplniť
dokazovanie pre zistenie skutočného stavu veci, vrátane preverenia aké sú súčasné pomery
realizácie styku otca s maloletým a na ich podklade mohol rozhodnúť, vrátane upraviť
rozsudok súdu prvého stupňa čo do „prítomnosti“ resp. „neprítomnosti“ matky pri styku
otca s maloletým... KS BA však postupoval príliš formalisticky, namiesto definitívneho
rozhodnutia vo veci samej rozhodol o zrušení rozsudku OS Pezinok a vrátení na nové
konanie. Nové konanie na 1. stupni je možné predpokladať na cca 1 rok. Vzhľadom
na doterajší postoj matky k styku otca s maloletým možno skoro 100 % očakávať
jej odvolanie, čím vec pôjde znova na odvolací súd. Vzhľadom na súčasné časové
rozhodovanie KS BA (o ktorom si je senát 11CoP/75/2019 priamo vedomý), bude odvolacie
konanie opäť trvať cca 1,5 roka. Výsledok bude znamenať, že kým sa dosiahne právoplatné
rozhodnutie vo veci styku otca s maloletým, tak maloletý bude mať 6 rokov.».
8. Argumentácia sťažovateľa v časti týkajúcej sa výroku napadnutého rozsudku,
ktorým krajský súd zmenil výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa bežného výživného,
pozostáva z tvrdenia, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že «„pozná bežné
potreby maloletých detí zo všeobecných poznatkov“, nie je potrebné ich osobitne
preukazovať, a určil sumu 180,- EUR na novorodenca (pri minimálnom potencionálnom
príjme otca 785,20 EUR - tento určil súd prvého stupňa a KS BA v tomto smere žiadne
iné dokazovanie nevykonal a ani žiaden iný skutkový záver nevyslovil). Zároveň uviedol,
že nie je možné počas tohto obdobia (1.4.2017 - 31.10.2017) prenášať vyživovaciu
povinnosť na matku.
KS BA zároveň uviedol, že „prihliadol“ aj na zdravotné postihnutie otca,
keďže na túto skutočnosť poukázal už súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní. KS BA
však nereagoval a neprihliadol na dlhodobá práceneschopnosť otca 1.2.2018 - 31.12.2018
a 1.4.2019 - 31.12.2019 a určil otcovi aj počas jeho práceneschopnosti povinnosť prispievať
na výživu maloletého v sume 180.- EUR mesačne.
V tomto smere poukazujeme na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie je možné poukazovať na všeobecné poznatky
o potrebách maloletých detí, pretože každý prípad rozhodovania o rodičovských právach
a povinnostiach je individuálny.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dôkladne a podrobne popísal potreby
maloletého (v časti 19), ako aj dôvody, pre ktoré určil otcovi výživné v období 1.4.2017 -
31.10.2017 v nižšej výške.
KS BA však tieto skutočnosti nebral v ohľad, a najmä nijakým presvedčivým
spôsobom nezdôvodnil prečo uložil otcovi vyživovaciu povinnosť na novorodenca vo výške
180,- EUR.
Bežné výdavky na novorodenca sú v omnoho nižšej výške (nemyslíme tým výbavičku
a podobne, na ktorú nakoniec otec poskytol matke samostatný príspevok).
KS BA však v tomto neuviedol žiadne zdôvodnenie.
Pokiaľ KS BA odkázal na akési „všeobecne známe“ okolnosti, tak v tomto smere
poukazujeme aj na „Doporučená výchozí rozmezí pro stanovení výše výživného za účelem
sjednocení rozhodovací praxe soudů v otázkach výživného na nezaopatřené děti.“ - vydaný
Ministerstvom spravodlivosti ČR, ktorý sa stal prameňom práva predovšetkým, v Českej
republike, avšak nepriamo aj pri rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky,
keď viaceré súdy v SR poukazujú, určujú výšku výživného v závislosti od výšky a príjmu
rodiča, teda ako percentuálny pomer na príjme rodiča.
Pri maloletých deťoch vo veku 0-5 rokov ide o percentuálnu výšku 11-15 % zo mzdy
(príjmu) príslušného rodiča.
Z uvedeného je zrejmé, že v obdobiach 1.4.2017 -- 31.3.2020 nemohol a nemôže otec
prispievať matke na výživu maloletého v sume 180,-EUR...
Zároveň bolo nutné vychádzať a prihliadnuť na príjem a majetkové pomery matky.
Matka mala v danom období nadštandardné príjmy (nadštandardné vysokú materskú,
príjem z prenájmu bytu), a minimálne výdavky (bývanie u rodičov). Na tieto okolnosti súd
prvého stupňa jasne a zreteľne poukázal, avšak odvolací súd na ne vôbec nereagoval,
Nie je možné poukazovať na všeobecnú premisu „nie je možné prenášať vyživovaciu
povinnosť na matku“...
KS BA však odôvodnil svoje rozhodnutie de facto len odkazom a využitím § 62
ods. 4, že matka sa starala o maloletého. KS BA však vôbec neprihliadal na § 62
ods. 2, že matka mala omnoho vyššie zárobkové a majetkové pomery ako otec.
Skutočnosť, že matka sa stará o dieťa neznamená, že sa neprihliada na jej zárobkové
a majetkové pomery. Veď ak má jeden rodič diametrálne vyššie zárobkové a majetkové
pomery, tak znáša vo vyššej výške vyživovaciu povinnosť a to aj vtedy, ak sa o dieťa osobne
stará. V tomto bolo rozhodovanie KS BA arbitrárne, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil
len jednou právnou normou, pričom však nepoužil aj druhú právnu normu,
ktorá má rovnako a spoločne vplyv na určenie konečného rozhodnutia.
KS BA neprihliadol ani na okolnosť, že otec poskytoval v období 1.4.2017 -
31.10.2017 matke rôzne veci, teda prispieval na výživu maloletého aj zakúpením rôznych
vecí. Aj z tohto dôvodu OS Pezinok určil v tomto období nižšie výživné, čo však KS BA
vo svojom rozhodnutí prehliadol a nijako nevyhodnotil.
Nakoniec KS BA neprihliadol ani na zdravotné postihnutie otca...
KS BA nemal teda postupovať formalistický, ale vzhľadom k tomu, že mal zákonné
procesné postupy k rozhodovaniu na pojednávaní s možnosťou doplnenia vyjadrení
účastníkov a doplnenia dokazovania za účelom zistenia aktuálneho skutkového stavu,
a rozhodnutia za účelom zabezpečenia rýchlej a účinnej ochrany práv, a za účelom
rozhodnutia podľa aktuálneho skutkového stavu (a nie podľa okolností 2 roky starých).».
9. Zhrnúc už uvedené, je sťažovateľ presvedčený, že nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý žiadnym
spôsobom nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa (otca maloletého), zakladá
porušenie ním označených práv. Podľa názoru sťažovateľa «rozhodnutie krajského súdu
bolo v časti určenia styku formalistické, namiesto definitívneho rozhodnutia vo veci samej
rozhodol o zrušení rozsudku OS Pezinok a vrátení na nové konanie...
Týmto došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý proces čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, na ochranu rodičovstva zaručeného v čl. 41
ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 32 ods. l a 4 Listiny základných práv
a slobôd.
V danom prípade rozhodnutie krajského súdu bolo v časti určenia výživného otcovi
arbitrárne, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil len jednou právnou normou
(§ 62 ods. 4), pričom však nepoužil aj druhú právnu normu (§ 62 ods. 2), ktorá má rovnako
a spoločne vplyv na určenie konečného rozhodnutia o výške výživného. Rovnako KS BA
neprihliadol na dlhodobú PN otca ako podstatnú okolnosť, ktorá znemožňovala otcovi
získavať finančné prostriedky prácou, čím nesprávne aplikoval fiktívny potenciálny príjem,
z ktorého určoval výživné otcovi. Nakoniec KS BA nijako nezdôvodnil odôvodnenosť potrieb
maloletého v čase od 1.4.2017 do 31.10.2017 (novorodenec) v takej výške 180,- EUR.
Zároveň KS BA, sa síce odvolával na „štandardy“, avšak pri určení výšky výživného
takéto štandardy nepoužil - ak súdy vychádzali z maximálneho potenciálneho príjmu otca
vo výške 785,20 EUR, tak 11 % tvorí výživné vo výške 86,37 EUR (a nie 180,- EUR).
Vzhľadom na uvedené zistenia ide o nedostatočnú odôvodnenosť a ústavnú
neudržateľnosť krajským súdom vyslovených záverov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
sťažovateľom označených základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 41
ods. 1 a 4 ústavy.
Na základe vyššie uvedenej argumentácie sťažovateľa, ako aj vyššie uvedené odkazy
na rozhodovaciu prax tak všeobecného súdu, ako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že napádané rozhodnutie odvolacieho súdu bolo arbitrárne
a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov.».
10. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu,
napadnutý rozsudok krajského súdu v jeho prvom výroku (ktorým zmenil piaty výrok
rozsudku okresného súdu o bežnom výživnom) zruší, vec vráti krajskému súdu
na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € a náhradu trov konania.
11. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorý je arbitrárny a ktorému predchádzal
nesprávny postup, porušil sťažovateľom označené práva, čím mu vznikla nemajetková
ujma.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
12. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
13. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona o ústavnom súde návrhom na začatie konania
je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
17. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde je ústavná sťažnosť neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
18. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
19. Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom
a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.
Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana
detí a mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu
na základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná
ochrana detí a mladistvých je zaručená.
Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti
majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť
a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe
zákona.
20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
21. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených
práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorému vytýka jeho nedostatočné
odôvodnenie a skutočnosť, že ním „bolo v rozpore s ustanoveniami zákona č. 36/2005 Z. z.
o rodine a CMP, ako aj v rozpore s rozhodovacou praxou súdov SR nerozhodnuté o úprave
styku otca s maloletým a arbitrárne rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca
k maloletému.“.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu v časti týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletým (druhý výrok napadnutého
rozsudku)
22. Osobitosť prerokúvanej veci spočíva v tom, že predmetom ústavnej sťažnosti
v tejto časti je zrušujúce (teda nemeritórne) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená,
že súdne konanie v tejto časti pred všeobecným súdom ďalej pokračuje.
23. Z princípu subsidiarity, ktorým sa konanie o ústavnej sťažnosti riadi, vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám
je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný
súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou
povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
24. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
25. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
26. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje
na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03),
obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický
proti Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd
pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle
čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
27. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci, resp. ktorého nápravu nemožno
dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom civilnom kódexe
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné
rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci
právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že ústavnú sťažnosť
možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie
bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že ústavná sťažnosť musí v zásade smerovať
proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii,
a nemôže ho opomenúť.
28. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky
(m. m. IV. ÚS 361/2010).
29. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z uplatnenia princípu subsidiarity, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením
konania vo veci bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie
(prípadne postup), ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba
určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky
však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie (prípadne postup) spôsobilé
výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,
ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania
a nemohla by už byť uplatnená neskôr (m. m. IV. ÚS 195/2010), prípadne
by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo
by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach
(m. m. IV. ÚS 322/09).
30. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,
že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej
zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava
len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo.
31. Keďže krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. 11 CoP 75/2019-644
z 31. marca 2020 vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie vo veci návrhu
na úpravu styku otca s maloletým, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie
v právnej veci sťažovateľa sa v tejto časti právoplatne neskončilo. Aj keď z formálneho
hľadiska je konanie na krajskom súde právoplatne skončené, konanie medzi účastníkmi
vo veci návrhu na úpravu styku otca s maloletým naďalej pokračuje.
32. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie na okresnom súde v časti
namietanej úpravy styku otca s maloletým ešte prebieha a námietky týkajúce sa prípadného
porušenia práv sťažovateľa bude môcť sťažovateľ uplatniť v opravných prostriedkoch
proti rozhodnutiu vo veci samej, ktoré mu Civilný mimosporový poriadok garantuje,
napadnutý rozsudok krajského súdu v tejto časti nie je spôsobilý výrazným
a nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry ústavou, listinou a dohovorom
zaručených práv sťažovateľa.
33. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnou
kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava, či už namietaného, alebo skutočného
pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne
povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci
obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne
rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil
ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla
zasahovať do ešte prebiehajúcich konaní (IV. ÚS 261/2020).
34. Ústavný súd preto, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade
akcentujúc rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných
súdov, ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia práv zaručených
ústavou, listinou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti úpravy styku
otca s maloletým odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56
ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu v časti týkajúcej sa určenia bežného výživného (prvý výrok napadnutého
rozsudku)
35. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
36. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,
že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci
o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne
príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,
ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá
tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
(I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,
že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie
dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd
pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom
prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc
z toho hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu,
ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením
ním označovaných základných práv a slobôd.
37. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ považuje odôvodnenie
napadnutého rozsudku krajského súdu v namietanej časti (určenie bežného výživného)
za nedostačujúce z hľadiska jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie, keďže sa krajský súd adekvátne nevysporiadal s jeho argumentáciou.
Sťažovateľ je zároveň presvedčený, že krajský súd v časti, ktorou zmenil výrok rozsudku
okresného súdu týkajúci sa určenia bežného výživného, rozhodol v rozpore so zákonom
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov s Civilným
mimosporovým poriadkom, ako aj v rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov.
38. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľom predostretá
argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia korešponduje s dovolacím
dôvodom zakotveným v § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“),
podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.
38.1 Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu
a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených
s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti
strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu
a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae
[(odmietnutia spravodlivosti) uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017]. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu
v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
(napríklad IV. ÚS 314/2020).
39. Súčasne námietky sťažovateľa smerujúce k aplikácii právnych predpisov
v rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov korešpondujú s dovolacím dôvodom
podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Nesprávneho
právneho posúdenia veci sa týkajú aj dôvody dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c)
CSP, ktoré sú ktorýmkoľvek dovolateľom rovnako použiteľné.
40. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej
sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti prvému výroku napadnutého rozsudku krajského
súdu (ktorým určil bežné výživné) dovolanie nepodal, a teda nevyužil právny prostriedok,
ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho základných práv a slobôd, čím nerešpektoval
subsidiárne postavenie ústavného súdu. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie
totiž nemožno nahrádzať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu,
ktorý, ako z už uvedeného vyplýva, môže založiť svoju právomoc na konanie
o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú
možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovateľ v danom prípade mal.
41. Pokiaľ ide o eventuálne ďalšie námietky, ktoré nie je možné uplatniť
v dovolacom konaní, riešenie poskytuje § 124 posledná veta zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie
ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným
prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku. V takom prípade je teda potrebné najprv vyčerpať námietky
dostupné pre dovolacie konanie a až následne využiť ústavnú sťažnosť (v rozsahu
súvisiacom aj s výsledkom rozhodovania dovolacieho súdu).
42. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti netvrdil a už vôbec
nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach
jeho prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu
v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
43. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú a argumentáciou
sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv sa bližšie nezaoberal.
44. Pretože bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,
a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu