Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 580/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. novembra 2020 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., Lombardíniho 22/B, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Roman Heinrich, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a 4, a a 4 Listiny

základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -644

z 31. marca 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2020

doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej aj „sťažovateľ“ alebo „otec maloletého“), ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a 4,

(ďalej len „ústava“) a čl. 32 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -644 z 31. marca 2020 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla 2017

návrh, ktorým sa domáhal, aby Okresný súd Pezinok (ďalej len „okresný súd“) určil

otcovstvo k maloletému, určil meno a priezvisko maloletého, upravil výkon rodičovských

práv a povinností k maloletému, a zároveň, aby matke maloletého uložil povinnosť plniť

si informačnú povinnosť vo vzťahu k otcovi maloletého, ktorý je vedený na okresnom súde

pod sp. zn. .

3. Okresný súd uznesením z 18. apríla 2018 konanie v časti o určenie otcovstva

k maloletému zastavil, pretože otcovstvo k maloletému bolo v priebehu konania určené

súhlasným vyhlásením rodičov pred orgánom, ktorý vedie matriku.

3.1 Predmetom rozhodovania tak ostala úprava výkonu rodičovských práv

a povinností k maloletému a návrh sťažovateľa na uloženie povinnosti matke maloletého

plniť si informačnú povinnosť vo vzťahu k sťažovateľovi. Okresný súd rozsudkom

č. k. -525 z 29. júna 2018 takto rozhodol:

„I. Maloletý... sa zveruje do osobnej starostlivosti matky.

II. Obaja rodičia sú oprávnení zastupovať maloletého... a spravovať majetok

maloletého.

III. Otec maloletého je oprávnený stýkať sa s maloletým... každý párny kalendárny

týždeň v roku: v utorok v čase od 15.30 hod. do 18.30 hod... a každý nepárny kalendárny

týždeň v roku: v pondelok v čase od 15.30 hod. do 18.30 hod... s tým, že otec si maloletého

na začiatku stretávania preberie od matky v mieste bydliska maloletého a na konci

stretávania maloletého matke odovzdá v mieste bydliska maloletého.

IV. Stretávanie otca maloletého s maloletým... bude počas prvých troch kalendárnych

mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku prebiehať v prítomnosti

matky maloletého, a po uplynutí troch kalendárnych mesiacov odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozsudku je otec maloletého oprávnený stýkať sa s maloletým

bez prítomnosti matky maloletého.

V. Otec maloletého je povinný prispievať na výživu maloletého... od 1.4.2017

do 31.10.2017 sumou vo výške 50,- € mesačne; a od 1.11.2017 sumou vo výške 180,- €

mesačne, ktoré výživné je povinný poukazovať matke maloletého vždy do konca mesiaca,

ktorý predchádza mesiacu, na ktorý sa výživné poskytuje.

VI. Zročné výživné na maloletého... za obdobie od 1.4.2017 do 29.6.2018 vo výške

907,68 €, je otec maloletého povinný zaplatiť matke do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

VII. V prevyšujúcej časti sa návrh otca maloletého zamieta.

VIII. Žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.“

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie

proti výroku V (v časti týkajúcej sa povinnosti platiť výživné od 1. novembra 2017 v sume

180 € mesačne), proti výroku VI (o výške zročného výživného a jeho splatnosti) a proti

výroku VII (týkajúceho sa zamietnutia návrhu otca na uloženie informačnej povinnosti

matke a doplnenia výroku III o povinnosti matky maloletého pri styku otca s maloletým).

Matka maloletého taktiež podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu,

a to proti výrokom III, IV, V a VI.

4. O podaných odvolaniach rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, a to takto:

„Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku V o výživnom pre maloleté dieťa mení

tak, že otec je povinný prispievať na výživu maloletého... sumou 180 € mesačne, počínajúc

dňom 1.4.2017, ktoré je povinný platiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky.

Vo výrokoch III a IV o úprave styku otca s maloletým dieťaťom a vo výroku VI

o zročnom výživnom sa rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec sa mu vracia

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej napadnutej časti vo výroku VII o zamietnutí návrhu otca vo zvyšnej časti

sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.“

5. Vzhľadom na rozsiahlosť predmetnej veci vedenej na okresnom súde sťažovateľ

v úvodnej časti ústavnej sťažnosti podrobne vysvetlil podstatu skutkového stavu

a základných právnych rámcov vzťahujúcich sa na daný skutkový stav s konštatovaním

o zásadnom a arbitrárnom porušení ním označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu.

6. Sťažnostná argumentácia sťažovateľa smerujúca proti napadnutému rozsudku

krajského súdu je rozdelená do dvoch častí, a to vo vzťahu k výroku napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa úpravy styku

otca s maloletým a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a ktorým zmenil rozsudok

okresného súdu v časti týkajúcej sa určenia bežného výživného.

7. Sťažovateľ vo vzťahu k zrušujúcemu výroku napadnutého rozsudku krajského

súdu (o úprave styku otca s maloletým) uvádza, že «súd prvého stupňa v rozsudku

dňa 29.6.2018 stanovil styk maloletého s otcom za prítomnosti matky, avšak len počas

3 mesiacov, a následne mal byť styk otca s maloletým bez prítomnosti matky.

Podľa právneho názoru KS Bratislava je takáto úprava „protiprávna“,

pretože „predpokladá budúcu zmenu pomerov“. Podotýkame, že súd prvého stupňa

rozhodol o takomto „prechodnom“ 3-mesačnom období z dôvodu, že matka mala obavu

ako otec zvládne úkony so synom, pričom už pred rozhodnutím súdu prvého stupňa otec

vykonával všetky úkony so synom samostatne, matka bola len prítomná a pozorovala

ho. T. j. išlo o akési „overenie zručnosti“, avšak v období 6/2018 (rozhodovanie

OS Pezinok), a nie 3/2020 (rozhodovanie KS BA)... Krajský súd Bratislava mohol doplniť

dokazovanie pre zistenie skutočného stavu veci, vrátane preverenia aké sú súčasné pomery

realizácie styku otca s maloletým a na ich podklade mohol rozhodnúť, vrátane upraviť

rozsudok súdu prvého stupňa čo do „prítomnosti“ resp. „neprítomnosti“ matky pri styku

otca s maloletým... KS BA však postupoval príliš formalisticky, namiesto definitívneho

rozhodnutia vo veci samej rozhodol o zrušení rozsudku OS Pezinok a vrátení na nové

konanie. Nové konanie na 1. stupni je možné predpokladať na cca 1 rok. Vzhľadom

na doterajší postoj matky k styku otca s maloletým možno skoro 100 % očakávať

jej odvolanie, čím vec pôjde znova na odvolací súd. Vzhľadom na súčasné časové

rozhodovanie KS BA (o ktorom si je senát priamo vedomý), bude odvolacie

konanie opäť trvať cca 1,5 roka. Výsledok bude znamenať, že kým sa dosiahne právoplatné

rozhodnutie vo veci styku otca s maloletým, tak maloletý bude mať 6 rokov.».

8. Argumentácia sťažovateľa v časti týkajúcej sa výroku napadnutého rozsudku,

ktorým krajský súd zmenil výrok rozsudku okresného súdu týkajúci sa bežného výživného,

pozostáva z tvrdenia, že krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že «„pozná bežné

potreby maloletých detí zo všeobecných poznatkov“, nie je potrebné ich osobitne

preukazovať, a určil sumu 180,- EUR na novorodenca (pri minimálnom potencionálnom

príjme otca 785,20 EUR - tento určil súd prvého stupňa a KS BA v tomto smere žiadne

iné dokazovanie nevykonal a ani žiaden iný skutkový záver nevyslovil). Zároveň uviedol,

že nie je možné počas tohto obdobia (1.4.2017 - 31.10.2017) prenášať vyživovaciu

povinnosť na matku.

KS BA zároveň uviedol, že „prihliadol“ aj na zdravotné postihnutie otca,

keďže na túto skutočnosť poukázal už súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní. KS BA

však nereagoval a neprihliadol na dlhodobá práceneschopnosť otca 1.2.2018 - 31.12.2018

a 1.4.2019 - 31.12.2019 a určil otcovi aj počas jeho práceneschopnosti povinnosť prispievať

na výživu maloletého v sume 180.- EUR mesačne.

V tomto smere poukazujeme na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR

ako aj Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej nie je možné poukazovať na všeobecné poznatky

o potrebách maloletých detí, pretože každý prípad rozhodovania o rodičovských právach

a povinnostiach je individuálny.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku dôkladne a podrobne popísal potreby

maloletého (v časti 19), ako aj dôvody, pre ktoré určil otcovi výživné v období 1.4.2017 -

31.10.2017 v nižšej výške.

KS BA však tieto skutočnosti nebral v ohľad, a najmä nijakým presvedčivým

spôsobom nezdôvodnil prečo uložil otcovi vyživovaciu povinnosť na novorodenca vo výške

180,- EUR.

Bežné výdavky na novorodenca sú v omnoho nižšej výške (nemyslíme tým výbavičku

a podobne, na ktorú nakoniec otec poskytol matke samostatný príspevok).

KS BA však v tomto neuviedol žiadne zdôvodnenie.

Pokiaľ KS BA odkázal na akési „všeobecne známe“ okolnosti, tak v tomto smere

poukazujeme aj na „Doporučená výchozí rozmezí pro stanovení výše výživného za účelem

sjednocení rozhodovací praxe soudů v otázkach výživného na nezaopatřené děti.“ - vydaný

Ministerstvom spravodlivosti ČR, ktorý sa stal prameňom práva predovšetkým, v Českej

republike, avšak nepriamo aj pri rozhodovacej praxi súdov Slovenskej republiky,

keď viaceré súdy v SR poukazujú, určujú výšku výživného v závislosti od výšky a príjmu

rodiča, teda ako percentuálny pomer na príjme rodiča.

Pri maloletých deťoch vo veku 0-5 rokov ide o percentuálnu výšku 11-15 % zo mzdy

(príjmu) príslušného rodiča.

Z uvedeného je zrejmé, že v obdobiach 1.4.2017 -- 31.3.2020 nemohol a nemôže otec

prispievať matke na výživu maloletého v sume 180,-EUR...

Zároveň bolo nutné vychádzať a prihliadnuť na príjem a majetkové pomery matky.

Matka mala v danom období nadštandardné príjmy (nadštandardné vysokú materskú,

príjem z prenájmu bytu), a minimálne výdavky (bývanie u rodičov). Na tieto okolnosti súd

prvého stupňa jasne a zreteľne poukázal, avšak odvolací súd na ne vôbec nereagoval,

Nie je možné poukazovať na všeobecnú premisu „nie je možné prenášať vyživovaciu

povinnosť na matku“...

KS BA však odôvodnil svoje rozhodnutie de facto len odkazom a využitím § 62

ods. 4, že matka sa starala o maloletého. KS BA však vôbec neprihliadal na § 62

ods. 2, že matka mala omnoho vyššie zárobkové a majetkové pomery ako otec.

Skutočnosť, že matka sa stará o dieťa neznamená, že sa neprihliada na jej zárobkové

a majetkové pomery. Veď ak má jeden rodič diametrálne vyššie zárobkové a majetkové

pomery, tak znáša vo vyššej výške vyživovaciu povinnosť a to aj vtedy, ak sa o dieťa osobne

stará. V tomto bolo rozhodovanie KS BA arbitrárne, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil

len jednou právnou normou, pričom však nepoužil aj druhú právnu normu,

ktorá má rovnako a spoločne vplyv na určenie konečného rozhodnutia.

KS BA neprihliadol ani na okolnosť, že otec poskytoval v období 1.4.2017 -

31.10.2017 matke rôzne veci, teda prispieval na výživu maloletého aj zakúpením rôznych

vecí. Aj z tohto dôvodu OS Pezinok určil v tomto období nižšie výživné, čo však KS BA

vo svojom rozhodnutí prehliadol a nijako nevyhodnotil.

Nakoniec KS BA neprihliadol ani na zdravotné postihnutie otca...

KS BA nemal teda postupovať formalistický, ale vzhľadom k tomu, že mal zákonné

procesné postupy k rozhodovaniu na pojednávaní s možnosťou doplnenia vyjadrení

účastníkov a doplnenia dokazovania za účelom zistenia aktuálneho skutkového stavu,

a rozhodnutia za účelom zabezpečenia rýchlej a účinnej ochrany práv, a za účelom

rozhodnutia podľa aktuálneho skutkového stavu (a nie podľa okolností 2 roky starých).».

9. Zhrnúc už uvedené, je sťažovateľ presvedčený, že nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý žiadnym

spôsobom nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa (otca maloletého), zakladá

porušenie ním označených práv. Podľa názoru sťažovateľa «rozhodnutie krajského súdu

bolo v časti určenia styku formalistické, namiesto definitívneho rozhodnutia vo veci samej

rozhodol o zrušení rozsudku OS Pezinok a vrátení na nové konanie...

Týmto došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného

v , na spravodlivý proces Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, na ochranu rodičovstva zaručeného v čl. 41

ods. 1 a 4 , práv podľa ods. l a 4 Listiny základných práv

a slobôd.

V danom prípade rozhodnutie krajského súdu bolo v časti určenia výživného otcovi

arbitrárne, keď svoje rozhodnutie zdôvodnil len jednou právnou normou

(§ 62 ods. 4), pričom však nepoužil aj druhú právnu normu (§ 62 ods. 2), ktorá má rovnako

a spoločne vplyv na určenie konečného rozhodnutia o výške výživného. Rovnako KS BA

neprihliadol na dlhodobú PN otca ako podstatnú okolnosť, ktorá znemožňovala otcovi

získavať finančné prostriedky prácou, čím nesprávne aplikoval fiktívny potenciálny príjem,

z ktorého určoval výživné otcovi. Nakoniec KS BA nijako nezdôvodnil odôvodnenosť potrieb

maloletého v čase od 1.4.2017 do 31.10.2017 (novorodenec) v takej výške 180,- EUR.

Zároveň KS BA, sa síce odvolával na „štandardy“, avšak pri určení výšky výživného

takéto štandardy nepoužil - ak súdy vychádzali z maximálneho potenciálneho príjmu otca

vo výške 785,20 EUR, tak 11 % tvorí výživné vo výške 86,37 EUR (a nie 180,- EUR).

Vzhľadom na uvedené zistenia ide o nedostatočnú odôvodnenosť a ústavnú

neudržateľnosť krajským súdom vyslovených záverov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu

sťažovateľom označených základných práv a slobôd zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 41

ods. 1 a 4 .

Na základe vyššie uvedenej argumentácie sťažovateľa, ako aj vyššie uvedené odkazy

na rozhodovaciu prax tak všeobecného súdu, ako aj rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vyplýva, že napádané rozhodnutie odvolacieho súdu bolo arbitrárne

a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov.».

10. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu,

napadnutý rozsudok krajského súdu v jeho prvom výroku (ktorým zmenil piaty výrok

rozsudku okresného súdu o bežnom výživnom) zruší, vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 € a náhradu trov konania.

11. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorý je arbitrárny a ktorému predchádzal

nesprávny postup, porušil sťažovateľom označené práva, čím mu vznikla nemajetková

ujma.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa návrhom na začatie konania

je sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa .

16. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

17. Podľa je ústavná sťažnosť neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd.

18. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

19. Podľa manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom

a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.

Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana

detí a mladistvých.

Podľa starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu

na základe zákona.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 32 ods. 1 listiny rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Osobitná

ochrana detí a mladistvých je zaručená.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe

zákona.

20. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská,

na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Predmetom ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ním označených

práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorému vytýka jeho nedostatočné

odôvodnenie a skutočnosť, že ním „bolo v rozpore s ustanoveniami

o rodine a , ako aj v rozpore s rozhodovacou praxou súdov SR nerozhodnuté o úprave

styku otca s maloletým a arbitrárne rozhodnuté o vyživovacej povinnosti otca

k maloletému.“.

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu v časti týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletým (druhý výrok napadnutého

rozsudku)

22. Osobitosť prerokúvanej veci spočíva v tom, že predmetom ústavnej sťažnosti

v tejto časti je zrušujúce (teda nemeritórne) rozhodnutie odvolacieho súdu, čo znamená,

že súdne konanie v tejto časti pred všeobecným súdom ďalej pokračuje.

23. Z princípu subsidiarity, ktorým sa konanie o ústavnej sťažnosti riadi, vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám

je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný

súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú

povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

24. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť

odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

25. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu

stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ). Podľa právneho

názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne

konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním

a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah

na ochranu alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv

sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav

napraviť (m. m. ).

26. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje

na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ),

obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický

proti Slovenskej republike, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd

pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle

až , resp. dohovoru.

27. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci, resp. ktorého nápravu nemožno

dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom civilnom kódexe

(m. m. , , ). V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné

rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci

právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že ústavnú sťažnosť

možno zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie

bude skončené. Je to tak z toho dôvodu, že ústavná sťažnosť musí v zásade smerovať

proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii,

a nemôže ho opomenúť.

28. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej

sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky

(m. m. ).

29. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

z uplatnenia princípu subsidiarity, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením

konania vo veci bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie

(prípadne postup), ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba

určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky

však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie (prípadne postup) spôsobilé

výrazne a nezvratným spôsobom zasiahnuť do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa,

ako aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania

a nemohla by už byť uplatnená neskôr (m. m. ), prípadne

by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo

by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach

(m. m. ).

30. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje,

že v okolnostiach daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej

zásady, podľa ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava

len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo.

31. Keďže krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. -644

z 31. marca 2020 vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie vo veci návrhu

na úpravu styku otca s maloletým, je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie

v právnej veci sťažovateľa sa v tejto časti právoplatne neskončilo. Aj keď z formálneho

hľadiska je konanie na krajskom súde právoplatne skončené, konanie medzi účastníkmi

vo veci návrhu na úpravu styku otca s maloletým naďalej pokračuje.

32. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné konanie na okresnom súde v časti

namietanej úpravy styku otca s maloletým ešte prebieha a námietky týkajúce sa prípadného

porušenia práv sťažovateľa bude môcť sťažovateľ uplatniť v opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiu vo veci samej, ktoré mu garantuje,

napadnutý rozsudok krajského súdu v tejto časti nie je spôsobilý výrazným

a nereparovateľným spôsobom zasiahnuť do sféry , listinou a dohovorom

zaručených práv sťažovateľa.

33. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené, zdôrazňuje, že jeho ústavnou

kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava, či už namietaného, alebo skutočného

pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených súdnych konaniach, ale je zásadne

povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok po právoplatnom skončení veci

obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine. Každý iný postup by neprípustne

rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich dôsledkoch by z neho robil

ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného aj tým, že by mohla

zasahovať do ešte prebiehajúcich konaní ().

34. Ústavný súd preto, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127

ods. 1 i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade

akcentujúc rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných

súdov, ústavnú sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia práv zaručených

, listinou a dohovorom napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti úpravy styku

otca s maloletým odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56

ods. 2 písm. a) .

K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu v časti týkajúcej sa určenia bežného výživného (prvý výrok napadnutého

rozsudku)

35. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

36. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti štandardne vychádza z názoru,

že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci

o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne

príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu. Inými slovami, právomoc konať o veci,

ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá

tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

(, , ). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,

že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie

dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom toho sa ústavný súd

pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje, avšak pri predbežnom

prerokovaní ústavných sťažností je vždy povinný preskúmať svoju vlastnú právomoc

z toho hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu,

ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením

ním označovaných základných práv a slobôd.

37. Z obsahu ústavnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ považuje odôvodnenie

napadnutého rozsudku krajského súdu v namietanej časti (určenie bežného výživného)

za nedostačujúce z hľadiska jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie, keďže sa krajský súd adekvátne nevysporiadal s jeho argumentáciou.

Sťažovateľ je zároveň presvedčený, že krajský súd v časti, ktorou zmenil výrok rozsudku

okresného súdu týkajúci sa určenia bežného výživného, rozhodol v rozpore so zákonom

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov s Civilným

mimosporovým poriadkom, ako aj v rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov.

38. Ústavný súd v danej súvislosti konštatuje, že sťažovateľom predostretá

argumentácia vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého rozhodnutia korešponduje s dovolacím

dôvodom zakotveným v (ďalej len „“),

podľa ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci

samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil

strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces.

38.1 Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,

ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu

a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených

s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci

za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo

na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti

strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené zo zákazom svojvoľného postupu

a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae

[(odmietnutia spravodlivosti) uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 25. októbra 2017]. Pokiaľ rozhodnutie odvolacieho súdu

v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z ,

resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa

(napríklad ).

39. Súčasne námietky sťažovateľa smerujúce k aplikácii právnych predpisov

v rozpore s rozhodovacou praxou všeobecných súdov korešpondujú s dovolacím dôvodom

podľa , podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie,

ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení

sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Nesprávneho

právneho posúdenia veci sa týkajú aj dôvody dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) a c)

, ktoré sú ktorýmkoľvek dovolateľom rovnako použiteľné.

40. Zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného prekovania ústavnej

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti prvému výroku napadnutého rozsudku krajského

súdu (ktorým určil bežné výživné) dovolanie nepodal, a teda nevyužil právny prostriedok,

ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho základných práv a slobôd, čím nerešpektoval

subsidiárne postavenie ústavného súdu. Nevyužitie zákonnej možnosti podať dovolanie

totiž nemožno nahrádzať ústavnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu,

ktorý, ako z už uvedeného vyplýva, môže založiť svoju právomoc na konanie

o nej až vtedy, keď fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú

možnosť účinnej ochrany svojich práv; túto možnosť však sťažovateľ v danom prípade mal.

41. Pokiaľ ide o eventuálne ďalšie námietky, ktoré nie je možné uplatniť

v dovolacom konaní, riešenie poskytuje posledná veta ,

podľa ktorého ak bol vo veci podaný mimoriadny opravný prostriedok, lehota na podanie

ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré bolo mimoriadnym opravným

prostriedkom napadnuté, začína plynúť od doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku. V takom prípade je teda potrebné najprv vyčerpať námietky

dostupné pre dovolacie konanie a až následne využiť ústavnú sťažnosť (v rozsahu

súvisiacom aj s výsledkom rozhodovania dovolacieho súdu).

42. Ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v ústavnej sťažnosti netvrdil a už vôbec

nepreukázal, že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, v okolnostiach

jeho prípadu teda neprichádzal do úvahy ani prípadný možný postup ústavného súdu

v zmysle .

43. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom

súde ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustnú a argumentáciou

sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu označených práv sa bližšie nezaoberal.

44. Pretože bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako celok, rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie,

a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu