Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 261/2020
PDF · 392.73 KB
No categories available
IV. ÚS 261/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2020
predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , ,
, , ,
, a , ,
, zastúpených zákonným zástupcom ,
, , všetkých zastúpených advokátkou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namietajú porušenie
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 60/2019, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a
o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej
prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. januára 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej aj „sťažovateľ 1“), ,
, (ďalej aj „sťažovateľka“), a ,
, (ďalej aj „sťažovateľ 2“ a spolu
ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpených zákonným zástupcom ,
, , všetkých zastúpených advokátkou JUDr. Gabrielou
Kľačanovou, Andreja Kmeťa 28, Martin, ktorou namietajú porušenie základných práv
podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1
ústavy postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 CoP 60/2019 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ 1 je otcom
sťažovateľky a sťažovateľa 2. Podľa rodičovskej dohody schválenej rozsudkom Okresného
súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 P 95/2017 z 30. apríla 2018 boli
sťažovateľka a sťažovateľ 2 zverení do osobnej starostlivosti matky a zároveň bol upravený
styk sťažovateľa 1 s maloletými deťmi (sťažovateľkou a sťažovateľom 2) tak, že sťažovateľ
1 je oprávnený stretávať sa s maloletými deťmi každý párny týždeň v kalendárnom roku
od piatku od 17.00 h do nedele do 17.00 h a každý týždeň v kalendárnom roku v stredu
od 16.00 h do 17.45 h (všeobecná úprava styku) a počas letných prázdnin od 1. júla
od 9.00 h do 15. júla do 17.00 h a od 1. augusta od 9.00 h do 15. augusta do 17.00 h.
Zároveň bolo určené, že všeobecná úprava styku sa v priebehu realizácie osobitnej úpravy
styku neuplatňuje.
3. Sťažovateľ 1 podal 8. augusta 2019 návrh, ktorým sa domáhal vydania
rozhodnutia, ktorým by mu maloleté deti boli zverené do osobnej starostlivosti (konanie
vedené okresným súdom pod sp. zn. 24 P 43/2019). V predmetnom konaní bol
13. augusta 2019 sťažovateľom 1 podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia
podľa § 365 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, ktorým žiadal dočasne zveriť
maloleté deti do svojej osobnej starostlivosti až do času právoplatného rozhodnutia vo veci
samej a zároveň uložiť matke maloletých detí, aby sa zdržala zmeny doterajšieho obvyklého
pobytu s maloletými deťmi mimo mesta Martin.
4. Okresný súd uznesením č. k. 24 P 43/2019-38 z 3. septembra 2019 nariadil
neodkladné opatrenie, ktorým sťažovateľku a sťažovateľa 2 dočasne zveril do osobnej
starostlivosti sťažovateľa 1, a to do právoplatného skončenia konania vo veci samej
(výrok 1). Vo zvyšku bol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý (výrok 2).
5. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 P 43/2019-38 z 3. septembra 2019
(výroku 1) podala matka maloletých detí odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 7 CoP 60/2019 z 11. novembra 2019 tak, že uznesenie súdu prvej
inštancie vo výroku 1 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie a vo výroku 2 ponechal ako odvolaním nenapadnuté nedotknuté.
6. Sťažovateľ 1 zdôrazňuje, že „podľa predkladacej správy sa kolízny opatrovník
k odvolaniu v určenej lehote nevyjadril. Kolízny opatrovník sa v určenej lehote nevyjadril
ani k vyjadreniu otca k odvolaniu matky. Kolízny opatrovník nepodal súdu prvého stupňa
ani odvolaciemu súdu žiadnu správu zo šetrenia pomerov u otca maloletých detí. Kolízny
opatrovník, ktorá má zastupovať a hájiť záujmy maloletých detí, t. j. sťažovateľov v rade 1/
a v rade 2/ zostal vo veci absolútne nečinný.“.
7. Nečinnosť kolízneho opatrovníka sa podľa sťažovateľov nedá ničím ospravedlniť,
keďže jeho úlohou je dohliadať, aby súdne rozhodnutia boli vydávané v súlade so záujmom
maloletých detí pri posúdení špecifík konkrétneho prípadu.
8. Podľa sťažovateľov je uznesenie krajského súdu sp. zn. 7 CoP 60/2019
z 11. novembra 2019 arbitrárne, keďže krajský súd rozhodol bez toho, aby si zabezpečil
potrebné podklady, ktoré by objektívne zisťovali skutočný stav prejednávanej veci, pričom
„absolútne neprihliadol na to, že maloleté deti sú slovenskí štátni občania, ktorí celý svoj
doterajší život prežili v Meste Martin, majú tu vybudované zázemie a osobné a citové väzby.
Krajský súd neprihliadol ani na úroveň starostlivosti, ktorú deťom poskytuje ich otec...“.
9. Na podklade uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu
v napadnutom konaní, uznesenie krajského súdu vydané v napadnutom konaní
11. novembra 2019 zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovatelia
zároveň požadujú priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému
po 3 000 €, ako aj náhradu trov konania.
10. Sťažovatelia súčasne v súlade s § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) navrhujú, aby ústavný súd odložil
vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 CoP 60/2019 z 11. novembra 2019
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
11. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú tým,
že im bola spôsobená nemajetková ujma z dôvodu neistoty, poníženia a duševného
a citového utrpenia, „nakoľko im bola znemožnená realizácia ich procesných práv
v prebiehajúcom súdnom konaní.“.
12. Podaním doručeným ústavnému súdu 23. januára 2020 sťažovatelia doplnili
ústavnú sťažnosť oznámením splnenia procesných podmienok dodržania lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti zdôraznením skutočnosti, že uznesenie krajského súdu vydané
v napadnutom konaní 11. novembra 2019 bolo sťažovateľovi 1 doručené elektronickými
prostriedkami 15. novembra 2019.
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
o ústavnom súde.
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
17. V súlade s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Z princípu subsidiarity, ktorým sa konanie o ústavnej sťažnosti riadi, vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa
pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané
chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
19. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto ústavnú sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
20. Vo vzťahu k už spomenutému princípu subsidiarity judikatúra ústavného súdu
stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa právneho
názoru ústavného súdu preto nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne
konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním
a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah
na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv
sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav
napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).
21. Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry, ústavný súd ďalej poukazuje na to,
že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je
výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok a skutočnosť, či napadnuté
konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia
všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický proti Slovenskej
republike, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
22. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
čl. 36 ods. 1 listiny), resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
je len také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci, resp. ktorého nápravu nemožno
dosiahnuť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v príslušnom civilnom kódexe
(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné
rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie vo veci
právoplatne skončilo. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že ústavnú sťažnosť možno
zásadne prerokovať a rozhodnúť o nej až potom, keď napadnuté konanie bude skončené.
Je to tak z toho dôvodu, že ústavná sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému
rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho
opomenúť.
23. V zmysle uvedeného v konaní, ktoré v čase predbežného prerokovania ústavnej
sťažnosti stále prebieha, nemožno uvažovať o splnení tejto požiadavky
(m. m. IV. ÚS 361/2010).
24. Už citované právne názory sú plne použiteľné aj vo veci ústavnej sťažnosti,
ktorou sa vzhľadom na uplatnenú argumentáciu a sťažovateľmi vymedzený predmet
konania posudzuje (má posúdiť) ústavná udržateľnosť rozhodnutia všeobecného súdu
vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri bod 5 tohto uznesenia).
25. Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
z uplatnenia princípu subsidiarity, išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením
konania vo veci bolo v konaní o ústavnej sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie
(príp. postup), ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá
parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je,
že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie (príp. postup) spôsobilé výrazne
a nezvratným spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ako aj to, že námietka
ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť
uplatnená neskôr (m. m. IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel
zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom
procesnom postupe alebo v opravných konaniach (m. m. IV. ÚS 322/09).
26. V nadväznosti na uvedené právne názory ústavný súd konštatuje, že okolnostiach
daného prípadu nie sú splnené predpoklady na výnimku z už spomenutej zásady, podľa
ktorej ústavný súd v rámci konania o ústavnej sťažnosti zásadne preskúmava len
právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie
právoplatne skončilo.
27. Keďže krajský súd v napadnutom konaní uznesením sp. zn. 7 CoP 60/2019
z 11. novembra 2019 vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie vo veci
návrhu na dočasné zverenie maloletých detí do osobnej starostlivosti sťažovateľa 1, je
bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že konanie v právnej veci sťažovateľov (nariadenie
neodkladného opatrenia) sa právoplatne neskončilo. Aj keď z formálneho hľadiska je
napadnuté konanie krajského súdu právoplatne skončené, konanie medzi účastníkmi vo veci
nariadenia neodkladného opatrenia naďalej pokračuje.
28. Pokiaľ sťažovatelia namietajú v kontexte absencie akéhokoľvek vyjadrenia
kolízneho opatrovníka arbitrárnosť a nedostatočnú odôvodnenosť uznesenia krajského súdu
vydaného v napadnutom konaní (výrok 1 rozhodnutia odvolacieho súdu), možno uzavrieť,
že sťažovateľmi namietané porušenie ich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru zo strany
krajského súdu v podstate spájajú s procesnými nedostatkami v nadväznosti na vecné
posúdenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia odvolacím súdom (k tomu pozri aj
argumentáciu obsiahnutú v bode 8 tohto uznesenia). Keďže však krajský súd vec
sťažovateľov vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, bude úlohou okresného súdu vo veci
opätovne konať a rozhodnúť, pričom v prípade pre sťažovateľov nepriaznivého výsledku
v konaní vo veci neodkladného opatrenia sa budú môcť za predpokladu využitia právnych
prostriedkov nápravy domáhať nápravy vecného posúdenia návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia. Tým sa sťažovateľom opätovne vytvorí možnosť pred krajským
súdom uplatňovať svoje základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne
konanie, ktoré sú oprávnené aj povinné poskytnúť všeobecné súdy konajúce vo veci
sťažovateľov. V tejto súvislosti teda okresný súd, ako aj krajský súd budú mať opätovne
možnosť napraviť, resp. odstrániť svojou vlastnou činnosťou sťažovateľmi namietané vady
vecného posúdenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia o dočasnom zverení
maloletých detí do osobnej starostlivosti sťažovateľa 1 v nadväznosti na záver, že sú
osvedčené podmienky pre nariadenie požadovaného neodkladného opatrenia. Až po tom,
keď bude napadnuté konanie (vo veci návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia)
definitívne právoplatne skončené, by sa mohli sťažovatelia domáhať ochrany svojich
ústavou, listinou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami garantovaných práv
v konaní pred ústavným súdom podaním novej ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľmi tvrdené pochybenie zo strany
krajského súdu nepredstavuje podľa názoru ústavného súdu nezvratnú alebo
nekorigovateľnú ujmu na ich právach. Ústavný súd napokon, sumarizujúc dosiaľ uvedené,
zdôrazňuje, že jeho ústavnou kompetenciou nemôže byť zmena alebo náprava, či už
namietaného, alebo skutočného pochybenia všeobecných súdov v dosiaľ neskončených
súdnych konaniach, ale je zásadne povolaný posúdiť, či konanie ako celok a jeho výsledok
po právoplatnom skončení veci obstoja z komplexného hľadiska v ústavnoprávnej rovine.
Každý iný postup by neprípustne rozširoval kompetencie ústavného súdu a vo svojich
dôsledkoch by z neho robil ďalšiu súdnu inštanciu, ktorá by bola mimoriadna okrem iného
aj tým, že by mohla zasahovať do ešte prebiehajúcich konaní.
30. Ústavný súd preto, zohľadňujúc princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1
ústavy i svoju doterajšiu ustálenú rozhodovaciu prax a v neposlednom rade akcentujúc
rešpektovanie princípu minimalizácie zásahov do rozhodnutí všeobecných súdov, ústavnú
sťažnosť sťažovateľov vo veci namietaného porušenia práv zaručených ústavou, listinou
a dohovorom a ustanovenia ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a)
31. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi v nej uplatnenými vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti uznesenia
krajského súdu vydaného v napadnutom konaní 11. novembra 2019.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu