Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 28/2021
PDF · 510.47 KB
No categories available
IV. ÚS 28/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , Česká republika, zastúpeného
advokátom , , ktorou namieta
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 37 P 291/2017 a postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 5/2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom , , ktorou
namieta porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 P 291/2017 (ďalej len
„napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 5/2020 (ďalej len „napadnuté
konanie krajského súdu“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol
v procesnom postavení odporcu účastníkom napadnutého konania vedeného okresným
súdom, predmetom ktorého bola úprava výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Okresný súd vydal v napadnutom konaní 10. októbra 2019 rozsudok,
ktorým maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorej zároveň zveril
zastupovanie maloletého dieťaťa a spravovanie jeho majetku v bežných veciach (výrok I),
sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa zaviazal povinnosťou prispievať na jeho výživu
sumou 200 € mesačne (výrok II) a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom
tak, že sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom každý párny týždeň
v mesiaci v sobotu od 14.00 h do 18.30 h a v nedeľu od 11.00 h do 15.30 h (výrok III),
a stanovil bližšie podmienky styku (výroky IV a V). Citovaným rozhodnutím súd prvej
inštancie zároveň uložil rodičom maloletého dieťaťa povinnosť podrobiť sa odbornému
poradenstvu na referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Banská Bystrica (výrok VI), rozhodol o tom, že žiadny z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania (výrok VII), priznal súdnemu znalcovi znalecké (výrok VIII),
upravil učtáreň okresného súdu, aby súdnemu znalcovi vyplatila znalecké v sume 768,58 €
(výrok IX), a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť súdnemu znalcovi zvyšok znaleckého
v sume 318,58 € (výrok X).
3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 10. októbra 2019 rozhodol krajský
súd rozsudkom sp. zn. 11 CoP 5/2020 z 30. apríla 2020 (ďalej len „rozsudok
z 30. apríla 2020“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I, ktorým zveril
maloleté dieťa do osobnej starostlivosti matky, potvrdil a v časti výroku I, ktorým okresný
súd rozhodol o oprávnenosti matky maloletého dieťaťa zastupovať ho a spravovať jeho
majetok v bežných veciach, zmenil a určil, že maloleté dieťa budú zastupovať a spravovať
jeho majetok v bežných veciach obaja rodičia. Rozsudkom krajského súdu z 30. apríla 2020
boli zároveň potvrdené ako vecne správne výroky II až X rozsudku okresného súdu
z 10. októbra 2019 a zároveň bolo rozhodnuté, že žiadny z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Sťažovateľ poukazuje na to, že dĺžka napadnutého konania vedeného okresným
súdom nie je akceptovateľná, keďže návrh vo veci bol podaný 13. októbra 2017. Okrem
toho zdôrazňuje, že „práve pričinením odvolacieho súdu, ktorý bez odôvodnenia
neodkladným opatrením nastavil otcovi tak krátky styk s maloletou dcérou vznikla situácia,
že otcovi po dobu (2) rokov, a to práve v období, keď sa formuje vzťah dieťaťa k otcovi
(obdobie od 3 do 5 rokov) bolo poskytnuté obidvom (otec a maloletá) na formovanie ich
rodinného života iba 12 hodín mesačne. Porušitelia porušili práva garantované v čl. 8
ods. 1 Dohovoru a čl. 10 odst. 2 a čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd...“.
5. S prihliadnutím na závery obsiahnuté v znaleckom posudku sťažovateľovi nie je
zrejmé, z akých dôvodov bol styk s maloletým dieťaťom rozšírený v porovnaní
s predchádzajúcim neodkladným opatrením len o pár hodín, teda z 12 hodín na 18 hodín
v kalendárnom mesiaci. Podľa sťažovateľa v jeho veci konajúce všeobecné súdy sústavne
nezohľadňovali realitu a ani potreby maloletého dieťaťa, pričom postupovali podľa neurčitej
schémy a sťažovateľom zdôrazňovaný Cochemský model úplne odignorovali.
6. Sťažovateľ uvádza, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy porušili aj právo
„garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR spočívajúce v kontradiktórnosti konania, keď dôkazy
hodnotili jednostranne v neprospech cudzieho štátneho občana. Odvolací Krajský súd
v Banskej Bystrici odôvodil zúženie rozsahu styku na nezáujem otca o maloletú a tvrdil, že
z vyjadrenia matky mal preukázané, že otec sa o rodinu nezaujímal ani vtedy, keď žili
v Prahe. Ako k tomuto tvrdeniu Krajský súd dospel nie je zrejmé, nakoľko matka v tomto
rozsahu nevyprodukovala ani jeden dôkaz. Otec počas konania tvrdil a dôkazmi doložil, že
rodina počas žitia v Prahe normálne fungovala. Otcove dôkazy nielen že nikto nezohľadnil
ale ani v konaní neuviedol ako sa s nimi vyrovnal. Naopak klamlivé tvrdenia matky
(opomínajúc záver znaleckého posudku o výške lži skóre matky) súd cituje.“.
7. Sťažovateľ v záujme nevyhnutnosti úpravy širšieho styku s maloletým dieťaťom
v konaní pred všeobecnými súdmi poukázal na to, že existujú rozhodnutia, ktoré zohľadňujú
závažnosť diagnózy Aspergerovho syndrómu, ktorým trpí aj maloleté dieťa, pričom
„u maloletého riešia otázku či je alebo nie je v záujme maloletého dieťaťa styk takého
dieťaťa z nereferenčným rodičom (a to či už o samote, alebo v širšom rozsahu, alebo
vo forme striedavej osobnej starostlivosti) - záver je ten, že je žiadúci, pričom sa priam
odporúča napr. aj vo forme striedavej starostlivosti oboch rodičov.“.
8. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
III. ÚS 150/15 z 31. mája 2016 sťažovateľ zdôrazňuje, že aj keby bola matkou maloletého
dieťaťa uvádzaná diagnóza Aspergerovho syndrómu pravdivá, «maloleté dieťa v kontakte
neobmedzuje, ba naopak kontakt dieťaťa s otcom a napr. aj vo forme tzv. striedavej osobnej
starostlivosti priamo vyžaduje, ako to vyplýva z právneho posúdenia súdu s najväčšou
súdnou autoritou v ČR (Nález Ústavného súdu ČR). Tak okresné súdy v ČR ako aj Ústavný
súd ČR všetky argumenty matky proti výchove dieťaťa s „aspergerom“ otcom vykladajú
v prospech striedavej osobnej starostlivosti, nie však pre jej vylúčenie ako si praje matka
a ako dokladá dôkazmi.».
9. Sťažovateľ argumentuje, že mu nie je zrejmé, z akých dôvodov v jeho veci
konajúce všeobecné súdy «odignorovali rozhodovaciu súdnu prax v ČR, na ktorú otec
poukázal a to aj v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Otec s dostatočným
predstihom súdu prvej inštancie predložil nález ÚS ČR, ktorý sa jednoznačne vyslovuje
v prospech striedavej starostlivosti „obidvoch“ rodičov - pri diagnostikovanom
Aspergerovom syndróme. Otec je toho názoru, že takýto nález nie je možné ignorovať len
s odkazom na „odlišnosť“ situácie, pretože základ zostáva a to najmä otázka, do akej miery
je potrebné, aby sa nepreferenčný rodič stýkal s maloletým ktorému je diagnostikovaný
Aspergerov syndróm. Zásadná je v danej veci potreba „starostlivosti o dieťa“ nakoľko
starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú
výchovu, ktorá sa v rozsahu stabilizovanom napadnutým Rozsudkom OS Banská Bystrica
a KS Banská Bystrica teraz bohužiaľ maloletej zo strany otca nedostáva.».
10. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom v jeho veci konajúcich všeobecných
súdov došlo k „porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu... konkrétne základného
práva sťažovateľa na prístup k súdu a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv
a slobôd. Porušitelia odňali otcovi jeho rodičovské práva, nerešpektujú právo maloletej na
obidvoch rodičov.“.
11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ od ústavného súdu požaduje, aby
preskúmal, či v jeho veci konajúce všeobecné súdy „ustanovenia zákona o rodine správne
interpretovali a aplikovali ústavne konformným spôsobom, t. j. či rešpektovali (náležite
zohľadnili) základné práva sťažovateľa na rodinný život a na starostlivosť o maloletú, ktoré
sú zaručené čl. 10 odst. 2) a čl. 32 odst. 4) Listiny základných práv a slobôd.“.
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom
„Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. 7 C/153/2011 a postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/408/2013...
Rozsudok Okresného súdu zo dňa 10.10.2019 pod sp. zn. 37 P/291/2019-728 v znení
opravného uznesenia zo dňa 18.05.2020 č. k. 37P/291/2017-865 sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.04.2020
sp. zn. 11CoP 5/2020-842 v znení opravného uznesenia zo dňa 09.06.2020 č. k.
11CoP/5/2020-875 sa zrušuje.
Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Banská Bystrica sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 450,28 €...“.
II.
Relevantné ustanovenia právnych predpisov
13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
14. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
15. Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde podanie, ktorým sa začína konanie
pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona
o ústavnom súde návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej
16. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
17. Podľa § 132 ods. 1, 2 a 3 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).
Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ
preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa (odsek 3).
18. V súlade s § 2 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“)
na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej
len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa.
19. V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
20. Podľa § 76 CMP dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo,
že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je, a proti uzneseniu v konaní
o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.
21. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
22. V úvode tejto časti rozhodnutia považoval ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa
k formulácii petitu ústavnej sťažnosti, resp. návrhu na rozhodnutie vo veci. Pozornosti
ústavného súdu neušlo, že v časti sťažovateľom navrhovaného výroku na rozhodnutie
týkajúceho sa vyslovenia porušenia práv zaručených ústavou a dohovorom sťažovateľ
napáda postup Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 153/2011
a postup Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 408/2013.
Prihliadajúc na ďalšie časti petitu ústavnej sťažnosti, ako aj odôvodnenie samotnej ústavnej
sťažnosti, vyhodnocuje ústavný súd pochybenie v predmetnej časti petitu ústavnej sťažnosti
ako chybu v písaní. Uplatnením požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti,
a tým aj k ochrane práv a slobôd fyzickej osoby či právnickej osoby, ktorá je neoddeliteľnou
súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu (k tomu pozri aj II. ÚS 51/2017,
II. ÚS 782/2014), ústavný súd konštatuje, že predmetná chyba v písaní v časti návrhu
na rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti mu, prihliadajúc na celkový obsah ústavnej
sťažnosti a predovšetkým jej odôvodnenie, ako aj zostávajúce časti petitu ústavnej
sťažnosti, nebránia v tom, aby sa ústavnou sťažnosťou vo veci namietaného porušenia práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom okresného súdu v napadnutom konaní
a postupom krajského súdu v napadnutom konaní zaoberal a argumentáciu sťažovateľa aj
vecne preskúmal.
23. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že súc viazaný petitom, t. j. návrhom
na rozhodnutie (§ 45 zákona o ústavnom súde), sa predmetom tohto konania stalo (len)
posúdenie existencie namietaného porušenia práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Hoci sťažovateľ v texte svojej ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie
ďalších práv zaručených Listinou základných práv a slobôd a dohovorom, ich absencia
v petite ústavnej sťažnosti bráni uplatneniu právomoci ústavného súdu.
K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti
týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu
a postupom krajského súdu v napadnutom konaní
24. Sťažovateľ zdôrazňuje, že dĺžka napadnutého konania vedeného okresným
súdom a krajským súdom je neakceptovateľná (bod 4 tohto rozhodnutia).
25. V kontexte namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote ústavný súd zvýrazňuje, že jeho účelom (obdobne účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy) je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna
neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza
v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto práva označenými
orgánmi (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,
keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd
ústavnú sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona
o ústavnom súde].
27. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby
sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,
28. Prihliadajúc na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, ústavný súd konštatuje,
že k uplatneniu ochrany citovaného práva došlo zo strany sťažovateľa v čase, keď
namietané porušenie práva už nemohlo trvať, keďže v čase doručenia ústavnej sťažnosti
(25. augusta 2020) už napadnuté konanie vedené okresným súdom v spojení s napadnutým
konaním vedeným krajským súdom boli právoplatne skončené (2. júla 2020, pozn.).
29. Uvedená skutočnosť je v súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu
(m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, II. ÚS 139/02) dôvodom na odmietnutie relevantnej časti
ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní ako zjavne neopodstatnenej podľa
§ 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní
30. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
32. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mu
zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku okresného súdu
z 10. októbra 2019 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že o odvolaní, ktoré podal
sťažovateľ, rozhodol krajský súd rozsudkom z 30. apríla 2020. Právomoc krajského súdu
rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní
33. Nosnou námietkou sťažovateľ brojí proti postupu krajského súdu v napadnutom
konaní, ktoré vyústilo do vydania rozsudku vo veci výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi závermi obsiahnutými
v meritórnom rozhodnutí odvolacieho súdu a zdôrazňuje absenciu dôvodov, pre ktoré bol
styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom rozšírený len o pár hodín (bod 5 tohto rozhodnutia),
svojvoľné hodnotenie dôkazov a nevysporiadanie sa krajského súdu so sťažovateľom
navrhovanými dôkazmi (bod 6 tohto rozhodnutia), nevysporiadanie sa s rozhodovacou
činnosťou Ústavného súdu Českej republiky, ktorá sa v prípade diagnostikovaného
Aspergerovho syndrómu maloletého dieťaťa podľa sťažovateľa jednoznačne vyslovuje
v prospech striedavej starostlivosti „obidvoch“ rodičov (body 8 a 9 tohto rozhodnutia).
Sťažovateľ sa rovnako domáha preskúmania ústavnej konformnosti interpretácie a aplikácie
vo veci použitých právnych predpisov (bod 11 tohto rozhodnutia). Námietky sťažovateľa
teda vo všeobecnosti atakujú nedostatočnosť a svojvôľu, a tým aj arbitrárnosť postupu
krajského súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu. Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ vo veci ním
namietaných pochybení krajského súdu možnosť domáhať sa ochrany svojich práv
zaručených ústavou a dohovorom v konaní pred dovolacím súdom.
34. Z už citovaného princípu subsidiarity, ktorým sa konanie pred ústavným súdom
riadi, vyplýva, že konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 5/2013).
35. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu
základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde].
36. V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou
z tohto pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa je na sťažovateľovi.
37. Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil
k meritórnemu prejednaniu ústavnej sťažnosti, je vyčerpanie dostupných prostriedkov
nápravy, ktorých uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom,
ale aj mimosporovom konaní je to aj podanie dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podľa § 419 a nasl. CSP, a to za situácie, že tento opravný prostriedok je účinný
na ochranu sťažovateľom označených práv (I. ÚS 47/2020, III. ÚS 35/2019, I. ÚS 69/2019,
III. ÚS 19/2019, I. ÚS 146/2018).
38. V prípade relevantnej časti ústavnej sťažnosti tvoriacej predmet konania ústavný
súd po dôslednom posúdení jej odôvodnenia konštatuje, že argumentácia sťažovateľa
vo vzťahu k tvrdenému neoprávnenému zásahu do základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je
založená na namietaných nedostatkoch v procesnom postupe krajského súdu, ktoré vyústili
do svojvoľného (arbitrárneho), resp. nedostatočne odôvodneného meritórneho rozhodnutia.
39. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa
závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo
rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo
v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení [k tomu pozri aj bod
9.1 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 236/2016 z 19. januára 2017 publikovaného pod R 19/2017].
40. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.
(pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017).
41. Dovolanie pritom nie je v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami
vylúčené v rodinnoprávnej veci, akou je aj vec sťažovateľa (§ 76 CMP a contrario), tak,
ako to bolo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) účinného
do 30. júna 2016 (k tomu pozri aj I. ÚS 416/2020).
42. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci
takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní
prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti
ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok
nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie
neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad
zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne
vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). Ďalšou osobitnou
výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ
tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho
základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
43. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľa, ktorou v zásade
namieta nedostatočnosť odôvodnenia meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu,
a s prihliadnutím na skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie je obsahovou súčasťou
práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že jeho právomoci v konkrétnych
okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa predmetnou argumentáciou
sťažovateľa (resp. jeho tvrdením o vade zmätočnosti) zaoberať a jej opodstatnenosť
preskúmať (obdobne IV. ÚS 331/2020).
44. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej
sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania pritom dopytom na okresnom súde zistil,
že sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 30. apríla 2020 dovolanie nepodal. Meritórne
preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď nevyužil
právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne poskytoval,
t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol a mal, by bolo porušením princípu subsidiarity
ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov,
na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
45. Sťažovateľ tiež ani netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie
v konkrétnych okolnostiach veci podľa § 420 písm. f) CSP nepodal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný
postup podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
46. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti síce vo všeobecnosti a paušálne tvrdí,
že dovolanie v konkrétnej veci je vylúčené s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Cdo 87/2017 z 29. novembra 2017, jeho odkaz na citované rozhodnutie je však už
na prvý pohľad právne irelevantný. V citovanom rozhodnutí totiž dovolací súd preskúmaval
dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému vo veci úpravy práv
a povinností k maloletému dieťaťu, ale z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
[§ 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP], nie z dôvodu existencie vady zmätočnosti príslušného
konania.
47. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľ, ktorý na podklade svojej už
citovanej argumentácie tvrdil, že v dôsledku meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu
došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mal k dispozícii účinný
právny prostriedok, a to dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, je daná právomoc najvyššieho
súdu sa skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní (obdobne
I. ÚS 346/2019 a IV. ÚS 154/2020).
48. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti
postupu krajského súdu v napadnutom konaní pre namietané porušenie práv zaručených
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56
ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
49. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho
dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Libor Duľa
predseda senátu