Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 28/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , Česká republika, zastúpeného

advokátom , , ktorou namieta

porušenie základného práva zaručeného a práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a skutkový stav veci

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom , , ktorou

namieta porušenie základného práva zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté

konanie krajského súdu“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol

v procesnom postavení odporcu účastníkom napadnutého konania vedeného okresným

súdom, predmetom ktorého bola úprava výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu. Okresný súd vydal v napadnutom konaní 10. októbra 2019 rozsudok,

ktorým maloleté dieťa zveril do osobnej starostlivosti matky, ktorej zároveň zveril

zastupovanie maloletého dieťaťa a spravovanie jeho majetku v bežných veciach (výrok I),

sťažovateľa ako otca maloletého dieťaťa zaviazal povinnosťou prispievať na jeho výživu

sumou 200 € mesačne (výrok II) a zároveň upravil styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom

tak, že sťažovateľ je oprávnený stretávať sa s maloletým dieťaťom každý párny týždeň

v mesiaci v sobotu od 14.00 h do 18.30 h a v nedeľu od 11.00 h do 15.30 h (výrok III),

a stanovil bližšie podmienky styku (výroky IV a V). Citovaným rozhodnutím súd prvej

inštancie zároveň uložil rodičom maloletého dieťaťa povinnosť podrobiť sa odbornému

poradenstvu na referáte poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny Banská Bystrica (výrok VI), rozhodol o tom, že žiadny z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania (výrok VII), priznal súdnemu znalcovi znalecké (výrok VIII),

upravil učtáreň okresného súdu, aby súdnemu znalcovi vyplatila znalecké v sume 768,58 €

(výrok IX), a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť súdnemu znalcovi zvyšok znaleckého

v sume 318,58 € (výrok X).

3. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 10. októbra 2019 rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2020 (ďalej len „rozsudok

z 30. apríla 2020“) tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I, ktorým zveril

maloleté dieťa do osobnej starostlivosti matky, potvrdil a v časti výroku I, ktorým okresný

súd rozhodol o oprávnenosti matky maloletého dieťaťa zastupovať ho a spravovať jeho

majetok v bežných veciach, zmenil a určil, že maloleté dieťa budú zastupovať a spravovať

jeho majetok v bežných veciach obaja rodičia. Rozsudkom krajského súdu z 30. apríla 2020

boli zároveň potvrdené ako vecne správne výroky II až X rozsudku okresného súdu

z 10. októbra 2019 a zároveň bolo rozhodnuté, že žiadny z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Sťažovateľ poukazuje na to, že dĺžka napadnutého konania vedeného okresným

súdom nie je akceptovateľná, keďže návrh vo veci bol podaný 13. októbra 2017. Okrem

toho zdôrazňuje, že „práve pričinením odvolacieho súdu, ktorý bez odôvodnenia

neodkladným opatrením nastavil otcovi tak krátky styk s maloletou dcérou vznikla situácia,

že otcovi po dobu (2) rokov, a to práve v období, keď sa formuje vzťah dieťaťa k otcovi

(obdobie od 3 do 5 rokov) bolo poskytnuté obidvom (otec a maloletá) na formovanie ich

rodinného života iba 12 hodín mesačne. Porušitelia porušili práva garantované v čl. 8

ods. 1 Dohovoru a čl. 10 odst. 2 a čl. 32 odst. 4 Listiny základných práv a slobôd...“.

5. S prihliadnutím na závery obsiahnuté v znaleckom posudku sťažovateľovi nie je

zrejmé, z akých dôvodov bol styk s maloletým dieťaťom rozšírený v porovnaní

s predchádzajúcim neodkladným opatrením len o pár hodín, teda z 12 hodín na 18 hodín

v kalendárnom mesiaci. Podľa sťažovateľa v jeho veci konajúce všeobecné súdy sústavne

nezohľadňovali realitu a ani potreby maloletého dieťaťa, pričom postupovali podľa neurčitej

schémy a sťažovateľom zdôrazňovaný Cochemský model úplne odignorovali.

6. Sťažovateľ uvádza, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy porušili aj právo

„garantované SR spočívajúce v kontradiktórnosti konania, keď dôkazy

hodnotili jednostranne v neprospech cudzieho štátneho občana. Odvolací Krajský súd

v Banskej Bystrici odôvodil zúženie rozsahu styku na nezáujem otca o maloletú a tvrdil, že

z vyjadrenia matky mal preukázané, že otec sa o rodinu nezaujímal ani vtedy, keď žili

v Prahe. Ako k tomuto tvrdeniu Krajský súd dospel nie je zrejmé, nakoľko matka v tomto

rozsahu nevyprodukovala ani jeden dôkaz. Otec počas konania tvrdil a dôkazmi doložil, že

rodina počas žitia v Prahe normálne fungovala. Otcove dôkazy nielen že nikto nezohľadnil

ale ani v konaní neuviedol ako sa s nimi vyrovnal. Naopak klamlivé tvrdenia matky

(opomínajúc záver znaleckého posudku o výške lži skóre matky) súd cituje.“.

7. Sťažovateľ v záujme nevyhnutnosti úpravy širšieho styku s maloletým dieťaťom

v konaní pred všeobecnými súdmi poukázal na to, že existujú rozhodnutia, ktoré zohľadňujú

závažnosť diagnózy Aspergerovho syndrómu, ktorým trpí aj maloleté dieťa, pričom

„u maloletého riešia otázku či je alebo nie je v záujme maloletého dieťaťa styk takého

dieťaťa z nereferenčným rodičom (a to či už o samote, alebo v širšom rozsahu, alebo

vo forme striedavej osobnej starostlivosti) - záver je ten, že je žiadúci, pričom sa priam

odporúča napr. aj vo forme striedavej starostlivosti oboch rodičov.“.

8. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 31. mája 2016 sťažovateľ zdôrazňuje, že aj keby bola matkou maloletého

dieťaťa uvádzaná diagnóza Aspergerovho syndrómu pravdivá, «maloleté dieťa v kontakte

neobmedzuje, ba naopak kontakt dieťaťa s otcom a napr. aj vo forme tzv. striedavej osobnej

starostlivosti priamo vyžaduje, ako to vyplýva z právneho posúdenia súdu s najväčšou

súdnou autoritou v ČR (Nález Ústavného súdu ČR). Tak okresné súdy v ČR ako aj Ústavný

súd ČR všetky argumenty matky proti výchove dieťaťa s „aspergerom“ otcom vykladajú

v prospech striedavej osobnej starostlivosti, nie však pre jej vylúčenie ako si praje matka

a ako dokladá dôkazmi.».

9. Sťažovateľ argumentuje, že mu nie je zrejmé, z akých dôvodov v jeho veci

konajúce všeobecné súdy «odignorovali rozhodovaciu súdnu prax v ČR, na ktorú otec

poukázal a to aj v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia. Otec s dostatočným

predstihom súdu prvej inštancie predložil nález ÚS ČR, ktorý sa jednoznačne vyslovuje

v prospech striedavej starostlivosti „obidvoch“ rodičov - pri diagnostikovanom

Aspergerovom syndróme. Otec je toho názoru, že takýto nález nie je možné ignorovať len

s odkazom na „odlišnosť“ situácie, pretože základ zostáva a to najmä otázka, do akej miery

je potrebné, aby sa nepreferenčný rodič stýkal s maloletým ktorému je diagnostikovaný

Aspergerov syndróm. Zásadná je v danej veci potreba „starostlivosti o dieťa“ nakoľko

starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú

výchovu, ktorá sa v rozsahu stabilizovanom napadnutým Rozsudkom OS Banská Bystrica

a KS Banská Bystrica teraz bohužiaľ maloletej zo strany otca nedostáva.».

10. Sťažovateľ zastáva názor, že postupom v jeho veci konajúcich všeobecných

súdov došlo k „porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu... konkrétne základného

práva sťažovateľa na prístup k súdu a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 Listiny základných práv

a slobôd. Porušitelia odňali otcovi jeho rodičovské práva, nerešpektujú právo maloletej na

obidvoch rodičov.“.

11. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ od ústavného súdu požaduje, aby

preskúmal, či v jeho veci konajúce všeobecné súdy „ustanovenia zákona o rodine správne

interpretovali a aplikovali ústavne konformným spôsobom, t. j. či rešpektovali (náležite

zohľadnili) základné práva sťažovateľa na rodinný život a na starostlivosť o maloletú, ktoré

sú zaručené čl. 10 odst. 2) a čl. 32 odst. 4) Listiny základných práv a slobôd.“.

12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom

„Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod č. a postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. ...

Rozsudok Okresného súdu zo dňa 10.10.2019 pod sp. zn. -728 v znení

opravného uznesenia zo dňa 18.05.2020 č. k. -865 sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.04.2020

sp. zn. -842 v znení opravného uznesenia zo dňa 09.06.2020 č. k.

-875 sa zrušuje.

Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Banská Bystrica sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 450,28 €...“.

II.

Relevantné ustanovenia právnych predpisov

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

15. Podľa podanie, ktorým sa začína konanie

pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania. Podľa § 42 ods. 2 písm. f) zákona

o ústavnom súde návrhom na začatie konania je návrh fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa .

16. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v neustanovuje inak. Podľa ústavný súd môže

na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh

na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

17. Podľa , a ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie (odsek 1). Ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd (odsek 2).

Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ

preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa (odsek 3).

18. V súlade s (ďalej len „“)

na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia (ďalej

len „CSP“), ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to

zákon pripúšťa.

19. V zmysle dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Podľa dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo,

že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je, a proti uzneseniu v konaní

o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

22. V úvode tejto časti rozhodnutia považoval ústavný súd za nevyhnutné vyjadriť sa

k formulácii petitu ústavnej sťažnosti, resp. návrhu na rozhodnutie vo veci. Pozornosti

ústavného súdu neušlo, že v časti sťažovateľom navrhovaného výroku na rozhodnutie

týkajúceho sa vyslovenia porušenia práv zaručených a dohovorom sťažovateľ

napáda postup Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a postup Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. .

Prihliadajúc na ďalšie časti petitu ústavnej sťažnosti, ako aj odôvodnenie samotnej ústavnej

sťažnosti, vyhodnocuje ústavný súd pochybenie v predmetnej časti petitu ústavnej sťažnosti

ako chybu v písaní. Uplatnením požiadavky materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti,

a tým aj k ochrane práv a slobôd fyzickej osoby či právnickej osoby, ktorá je neoddeliteľnou

súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu (k tomu pozri aj ,

), ústavný súd konštatuje, že predmetná chyba v písaní v časti návrhu

na rozhodnutie vo veci ústavnej sťažnosti mu, prihliadajúc na celkový obsah ústavnej

sťažnosti a predovšetkým jej odôvodnenie, ako aj zostávajúce časti petitu ústavnej

sťažnosti, nebránia v tom, aby sa ústavnou sťažnosťou vo veci namietaného porušenia práv

zaručených a dohovorom postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a postupom krajského súdu v napadnutom konaní zaoberal a argumentáciu sťažovateľa aj

vecne preskúmal.

23. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že súc viazaný petitom, t. j. návrhom

na rozhodnutie ( ), sa predmetom tohto konania stalo (len)

posúdenie existencie namietaného porušenia práv zaručených a

ods. 1 dohovoru. Hoci sťažovateľ v texte svojej ústavnej sťažnosti namieta aj porušenie

ďalších práv zaručených Listinou základných práv a slobôd a dohovorom, ich absencia

v petite ústavnej sťažnosti bráni uplatneniu právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti

týkajúcej sa prejednania záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu

a postupom krajského súdu v napadnutom konaní

24. Sťažovateľ zdôrazňuje, že dĺžka napadnutého konania vedeného okresným

súdom a krajským súdom je neakceptovateľná (bod 4 tohto rozhodnutia).

25. V kontexte namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote ústavný súd zvýrazňuje, že jeho účelom (obdobne účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ) je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho

orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna

neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza

v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.

26. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , )

sa ochrana právu zaručenému čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto práva označenými

orgánmi (v tomto prípade okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,

keď ústavná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného práva postupom všeobecného súdu, ústavný súd

ústavnú sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne neopodstatnenú [§ 56 ods. 2 písm. g) zákona

o ústavnom súde].

27. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že jednou zo základných pojmových náležitostí ústavnej sťažnosti podľa je

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

28. Prihliadajúc na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, ústavný súd konštatuje,

že k uplatneniu ochrany citovaného práva došlo zo strany sťažovateľa v čase, keď

namietané porušenie práva už nemohlo trvať, keďže v čase doručenia ústavnej sťažnosti

(25. augusta 2020) už napadnuté konanie vedené okresným súdom v spojení s napadnutým

konaním vedeným krajským súdom boli právoplatne skončené (2. júla 2020, pozn.).

29. Uvedená skutočnosť je v súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu

(m. m. , , ) dôvodom na odmietnutie relevantnej časti

ústavnej sťažnosti vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní a postupom krajského súdu v napadnutom konaní ako zjavne neopodstatnenej podľa

.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom

konaní

30. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

31. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

32. V danom prípade mal sťažovateľ k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mu

zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Proti rozsudku okresného súdu

z 10. októbra 2019 podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že o odvolaní, ktoré podal

sťažovateľ, rozhodol krajský súd rozsudkom z 30. apríla 2020. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu

v napadnutom konaní odmietol podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom

konaní

33. Nosnou námietkou sťažovateľ brojí proti postupu krajského súdu v napadnutom

konaní, ktoré vyústilo do vydania rozsudku vo veci výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu. Sťažovateľ nesúhlasí s právnymi závermi obsiahnutými

v meritórnom rozhodnutí odvolacieho súdu a zdôrazňuje absenciu dôvodov, pre ktoré bol

styk sťažovateľa s maloletým dieťaťom rozšírený len o pár hodín (bod 5 tohto rozhodnutia),

svojvoľné hodnotenie dôkazov a nevysporiadanie sa krajského súdu so sťažovateľom

navrhovanými dôkazmi (bod 6 tohto rozhodnutia), nevysporiadanie sa s rozhodovacou

činnosťou Ústavného súdu Českej republiky, ktorá sa v prípade diagnostikovaného

Aspergerovho syndrómu maloletého dieťaťa podľa sťažovateľa jednoznačne vyslovuje

v prospech striedavej starostlivosti „obidvoch“ rodičov (body 8 a 9 tohto rozhodnutia).

Sťažovateľ sa rovnako domáha preskúmania ústavnej konformnosti interpretácie a aplikácie

vo veci použitých právnych predpisov (bod 11 tohto rozhodnutia). Námietky sťažovateľa

teda vo všeobecnosti atakujú nedostatočnosť a svojvôľu, a tým aj arbitrárnosť postupu

krajského súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rodičovských práv a povinností

k maloletému dieťaťu. Podľa názoru ústavného súdu mal sťažovateľ vo veci ním

namietaných pochybení krajského súdu možnosť domáhať sa ochrany svojich práv

zaručených a dohovorom v konaní pred dovolacím súdom.

34. Z už citovaného princípu subsidiarity, ktorým sa konanie pred ústavným súdom

riadi, vyplýva, že konanie pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ,

, ).

35. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu

základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom [ v spojení s ].

36. V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou

z tohto pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného

zreteľa je na sťažovateľovi.

37. Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil

k meritórnemu prejednaniu ústavnej sťažnosti, je vyčerpanie dostupných prostriedkov

nápravy, ktorých uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom,

ale aj mimosporovom konaní je to aj podanie dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku podľa a nasl. , a to za situácie, že tento opravný prostriedok je účinný

na ochranu sťažovateľom označených práv (, , ,

, ).

38. V prípade relevantnej časti ústavnej sťažnosti tvoriacej predmet konania ústavný

súd po dôslednom posúdení jej odôvodnenia konštatuje, že argumentácia sťažovateľa

vo vzťahu k tvrdenému neoprávnenému zásahu do základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru je

založená na namietaných nedostatkoch v procesnom postupe krajského súdu, ktoré vyústili

do svojvoľného (arbitrárneho), resp. nedostatočne odôvodneného meritórneho rozhodnutia.

39. V sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo

rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak

založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo

v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení [k tomu pozri aj bod

9.1 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. januára 2017 publikovaného pod R 19/2017].

40. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.

(pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017).

41. Dovolanie pritom nie je v súlade s príslušnými zákonnými ustanoveniami

vylúčené v rodinnoprávnej veci, akou je aj vec sťažovateľa ( a contrario), tak,

ako to bolo za účinnosti () účinného

do 30. júna 2016 (k tomu pozri aj ).

42. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci

takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní

prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti

ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok

nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie

neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad

zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne

vylučuje procesná norma (napr. , a pod.). Ďalšou osobitnou

výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ

tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho

základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

43. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľa, ktorou v zásade

namieta nedostatočnosť odôvodnenia meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu,

a s prihliadnutím na skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie je obsahovou súčasťou

práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že jeho právomoci v konkrétnych

okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa predmetnou argumentáciou

sťažovateľa (resp. jeho tvrdením o vade zmätočnosti) zaoberať a jej opodstatnenosť

preskúmať (obdobne ).

44. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej

sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania pritom dopytom na okresnom súde zistil,

že sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu z 30. apríla 2020 dovolanie nepodal. Meritórne

preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď nevyužil

právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne poskytoval,

t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol a mal, by bolo porušením princípu subsidiarity

ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov,

na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa

().

45. Sťažovateľ tiež ani netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie

v konkrétnych okolnostiach veci podľa nepodal z dôvodov hodných

osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný

postup podľa .

46. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti síce vo všeobecnosti a paušálne tvrdí,

že dovolanie v konkrétnej veci je vylúčené s poukazom na uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2017, jeho odkaz na citované rozhodnutie je však už

na prvý pohľad právne irelevantný. V citovanom rozhodnutí totiž dovolací súd preskúmaval

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu všeobecného súdu vydanému vo veci úpravy práv

a povinností k maloletému dieťaťu, ale z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci

[ a ], nie z dôvodu existencie vady zmätočnosti príslušného

konania.

47. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľ, ktorý na podklade svojej už

citovanej argumentácie tvrdil, že v dôsledku meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mal k dispozícii účinný

právny prostriedok, a to dovolanie podľa , je daná právomoc najvyššieho

súdu sa skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní (obdobne

a ).

48. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti

postupu krajského súdu v napadnutom konaní pre namietané porušenie práv zaručených

a dohovoru odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa

ods. 2 písm. d) v spojení s .

49. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku bolo už bez právneho

dôvodu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu