Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 331/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2020

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť , podnikajúcej pod obchodným

menom – , , ,

zastúpenej advokátom , , ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 27. januára 2020, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. mája 2020 doručená ústavná sťažnosť , podnikajúcej pod obchodným

menom – , , (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom ,

, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 27. januára 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou proti

(ďalej len „žalovaný“) domáhala zaplatenia sumy 3 987,87 € s príslušenstvom.

3. Dňa 25. marca 2013 sťažovateľka uzatvorila s obchodnou spoločnosťou

ČSOB, a. s., zmluvu o investičnom úvere, podľa ktorej jej bol poskytnutý úver

v sume 15 000 € (ďalej len „zmluva o investičnom úvere“), pričom poskytnuté finančné

prostriedky následne odovzdala žalovanému. Sťažovateľka si svoj nárok žalobou

uplatňovala na podklade tvrdenia, že so žalovaným uzavrela ústnu dohodu o tom,

že žalovaný bude splácať úroky a poplatky, ktoré ona splácala peňažnému ústavu

za poskytnutý úver.

4. Medzi sťažovateľkou a žalovaným bola 26. marca 2013 písomne uzavretá zmluva

o pôžičke, pričom jej predmetom bolo prenechanie sumy 15 000 € sťažovateľkou

žalovanému (ďalej len „zmluva o pôžičke“). Podľa bodu III zmluvy o pôžičke bola pôžička

bezúročná. V rovnaký deň (26. marca 2013) bola na Notárskom úrade JUDr. Ivety

Andrášovej v Prešove spísaná notárska zápisnica č. N 110/2013, NCRnz 9931/2013,

NCRIs 10179/2013 o vyhlásení povinnej osoby (žalovaného) o súhlase s jej

vykonateľnosťou (ďalej len „notárska zápisnica“) podľa príslušných ustanovení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov.

5. Z notárskej zápisnice vyplynuli skutočnosti, podľa ktorých sa žalovaný zaviazal

za podmienok stanovených v zmluve o pôžičke sťažovateľke ako veriteľke vrátiť

sumu 15 000 € v lehote do 10. júna 2014 v mesačných splátkach. Žalovaný v notárskej

zápisnici vyhlásil, že záväzky vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke v plnom rozsahu, čo sa týka

dôvodu a výšky, uznáva.

6. Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 26. mája 2017 (ďalej len

„rozsudok z 26. mája 2017“) konanie v časti o zaplatenie sumy 249,33 € s príslušenstvom

zastavil (výrok I), žalovanému uložil povinnosť sťažovateľke zaplatiť sumu 3 738,54 €

s príslušenstvom (výrok II), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (výrok III) a sťažovateľke

priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 88 % (výrok IV). Považoval pritom

za preukázané, že medzi sťažovateľkou a žalovaným bola 26. marca 2013 uzavretá zmluva

o pôžičke, pričom písomnou formou bol upravený záväzok vrátiť istinu pôžičky

a samostatné ústne úroky a poplatky.

7. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 26. mája 2017 rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 15. mája 2018 tak, že rozsudok okresného súdu

z 26. mája 2017 vo výrokoch I, II a IV zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej

inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

8. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. októbra 2018 (ďalej len

„rozsudok z 19. októbra 2018“) bolo konanie v časti zaplatenia sumy 249,33 €

s príslušenstvom zastavené (výrok I), žaloba v ostatnej časti zamietnutá (výrok II)

a sťažovateľke uložená povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %

(výrok III).

9. Následne na podklade sťažovateľkou podaného odvolania krajský súd napadnutým

rozsudkom rozsudok okresného súdu z 19. októbra 2018 vo výrokoch II a III potvrdil ako

vecne správny (výrok I) a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 % (výrok II).

10. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu považuje sťažovateľka

za arbitrárne z dôvodu, že sa ním krajský súd nesprávne vysporiadal s ústnou dohodou

uzavretou medzi sťažovateľkou a žalovaným „ohľadne úrokov a poplatkov vzniknutých

v súvislosti s úverom vzatým sťažovateľkou“, pričom tento úver zobrala sťažovateľka len

na podnet a v prospech žalovaného.

11. Podľa sťažovateľky „žalovaný plne si vedomý, že sťažovateľka musí uhradiť

poplatky a úroky svojej banke ČSOB, a. s., mal jej tieto podľa ústnej dohody uhradiť. Avšak

vzhľadom na jeho správanie sa a popieranie dohody, má sťažovateľka za to, že ju žalovaný

podviedol a spôsobil jej škodu.“.

12. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v jej veci konajúce všeobecné súdy vôbec

neprihliadali na skutočnosť, že ona úver zobrala bez toho, aby ho skutočne potrebovala.

Zastáva názor, že v predmetnom konaní uniesla dôkazné bremeno, pričom „nikdy netvrdila,

že žalovaný má platiť požadovanú sumu ako úroky a poplatky z pôžičky zo dňa 26.03.2013,

keďže dohoda medzi ňou a žalovaným bola ohľadne zaplatenia úrokov a poplatkov, ktoré

ona sa zaviazala zaplatiť banke... na základe zmluvy o investičnom úvere...“.

13. Vo veci sťažovateľky konajúce všeobecné súdy podľa jej názoru nesprávne

vyhodnotili všetky vykonané dôkazy, a to predovšetkým zmluvu o investičnom úvere,

zmluvu o pôžičke a výpovede svedkov, ako aj samotnej sťažovateľky. Na výpoveď

sťažovateľky pritom všeobecné súdy neprihliadli aj napriek tomu, že uviedla, že žalovaný sa

jej ústne zaviazal splatiť úroky a poplatky. Uvedený postup všeobecného súdu hodnotí

sťažovateľka ako zjavne arbitrárny.

14. Podľa sťažovateľky z výpovedí svedkov pritom vyplynulo, že samotný žalovaný

si musel byť vedomý toho, že v prípade, ak sťažovateľka zoberie úver v banke, bude musieť

splatiť okrem úveru aj poplatky a úroky z daného úveru. Keďže žalovaný povinnosť splatiť

poplatky a úroky z úveru popiera, sťažovateľka zastáva názor, že jej 25. marca 2013

spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá podľa príslušných ustanovení

(§ 415 a § 420 ods. 1). Tejto zodpovednosti sa mohol zbaviť len tým, že by preukázal,

že škodu nezavinil, čo sa podľa sťažovateľky nestalo. Z uvedených dôvodov nie je podľa

sťažovateľky názor v jej veci konajúcich všeobecných súdov o tom, že jej nárok nemožno

vnímať ako náhradu škody, správny.

15. Za nesprávny považuje sťažovateľka aj výrok o náhrade trov konania, a to

s prihliadnutím na skutočnosť, že jej žaloba je dôvodná a malo jej byť vyhovené. Okrem

toho zdôrazňuje, že v jej veci boli splnené dôvody hodné osobitného zreteľa, keďže

sťažovateľka nielenže pomohla žalovanému, že zobrala na svoje meno úver v banke,

ale musela aj splatiť úroky a poplatky, ktoré mal znášať žalovaný.

16. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie práv zaručených a dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľke náhradu trov konania.

17. K právomoci ústavného súdu vo veci ústavnej sťažnosti konať sťažovateľka

argumentuje, že po právoplatnom skončení veci na krajskom súde „už niet iného súdu, ktorý

by chránil jej základné práva, a preto podáva túto ústavnú sťažnosť.“.

II.

18. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

19. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

20. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

21. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

22. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

23. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

24. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné

dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

25. V zmysle dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

27. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

28. Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana

ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci

v rámci im zverených kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z (

ods. 1) povinnosť chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

preto sa subsidiárna právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. napr. ). Ak teda právny poriadok poskytuje

sťažovateľovi iné právne prostriedky ochrany práv garantovaných alebo

medzinárodnou zmluvou, a to aj v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo

mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa pred

ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom. Konanie

pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (, ,

, ).

29. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu

základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom [ v spojení s ].

V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou z tohto

pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva

zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného

zreteľa je na sťažovateľovi.

30. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je

tvrdené porušenie základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z dôvodu nesprávneho

vysporiadania sa s vykonanými dôkazmi, čo malo za následok, že rozhodnutie krajského

súdu je nedostatočne odôvodnené, svojvoľné a arbitrárne (k tomu pozri predovšetkým

argumentáciu obsiahnutú v bodoch 10 a 13 tohto uznesenia).

31. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu

prejednaniu ústavnej sťažnosti je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých

uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom konaní je to aj

podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa a nasl. , a to

za situácie, že tento opravný prostriedok je účinný na ochranu sťažovateľom označených

práv (, , , , ).

32. V prípade ústavnej sťažnosti tvoriacej predmet konania ústavný súd

po dôslednom posúdení jej odôvodnenia konštatuje, že argumentácia sťažovateľky

vo vzťahu k tvrdenému neoprávnenému zásahu do práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a spravodlivý proces podľa dohovoru je založená na namietaných

nedostatkoch v procesnom postupe krajského súdu, ktoré vyústili do svojvoľného

(arbitrárneho), resp. nedostatočne odôvodneného rozhodnutia.

33. V sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa

závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo

rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak

založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo

v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým

odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení [k tomu pozri aj

bod 9.1 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 19. januára 2017 publikovaného pod R 19/2017].

34. Ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť

dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla

intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý

proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu

spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa

vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej

ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany

sporu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie

rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.

(pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2017).

35. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú alebo nie

sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci

takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní

prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti

ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok

nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie

neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad

zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne

vylučuje procesná norma (napr. , a pod.). Ďalšou osobitnou

výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ

tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho

základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

36. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľky, ktorou

v zásade namieta nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

a s prihliadnutím na skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie je obsahovou súčasťou

práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že jeho právomoci v konkrétnych

okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa predmetnou argumentáciou

sťažovateľky (resp. jej tvrdením o vade zmätočnosti) zaoberať a jej opodstatnenosť

preskúmať.

37. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej

sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania pritom dopytom na okresnom súde zistil,

že sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nepodala. Meritórne

preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom v situácii, keď nevyužila

právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej zákon účinne poskytoval, t. j.

nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla a mala, by bolo porušením princípu subsidiarity

ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov,

na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa

().

38. Sťažovateľka tiež ani netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie

v konkrétnych okolnostiach veci nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto

zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3

.

39. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľka, ktorá na podklade svojej

už citovanej argumentácie tvrdila, že v dôsledku v jej veci konajúceho odvolacieho súdu

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mala k dispozícii účinný

právny prostriedok, a to dovolanie podľa , je daná právomoc najvyššieho

súdu sa skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní (obdobne

a ).

40. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti

napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2

písm. d) v spojení s .

41. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu