Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 483/2020
PDF · 422.31 KB
No categories available
IV. ÚS 483/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2021 v senáte
zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Miroslava Duriša a Ladislava Duditša
(sudca spravodajca) o prijatej ústavnej sťažnosti
, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom Mudrákom, Hurbanovo
námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 18/2011 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 18/2011 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 18/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý nahradiť trovy
právneho zastúpenia v sume 450,29 € (slovom štyristopäťdesiat eur a dvadsaťdeväť centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Michala Mudráka, Hurbanovo námestie 1, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným
súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 C 18/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“), postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
14 Co 447/2012 a sp. zn. 14 Co 592/2015 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 122/2015.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupuje ako žalobca
v pracovnoprávnom spore o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru,
ktorý bol následne doplnený aj o požiadavku na náhradu mzdy. Rozsudkom z 27. apríla
2012 okresný súd žalobu zamietol. Krajský súd tento rozsudok na odvolanie sťažovateľa
zmenil rozsudkom sp. zn. 14 Co 447/2012 z 5. augusta 2014, žalobe vyhovel v časti
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti požadovanej náhrady mzdy
vec vrátil okresnému súdu. Na dovolanie žalovanej (spoločnosť ) najvyšší
súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 122/2015 z 27. októbra 2015 zrušil rozsudok krajského súdu
z 5. augusta 2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd potom rozsudkom sp. zn.
14 Co 592/2015 zo 17. apríla 2018 žalobe vyhovel v časti neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a v časti požadovanej náhrady mzdy vec vrátil okresnému súdu.
Žalovanou opätovne podané dovolanie najvyšší súd zamietol rozsudkom z 29. apríla 2019.
Vec sa vrátila okresnému súdu na rozhodnutie o náhrade mzdy a sťažovateľ márne žiadal
o konanie vo veci. Predseda okresného súdu uznal prieťahy v konaní v júni 2019 až máji
2020. Nariadené pojednávanie na 25. jún 2020 bolo podľa sťažovateľa bez zákonných
dôvodov odročené na žiadosť žalovanej na 25. september 2020.
3. Podľa sťažovateľa ide o bežný druh konania, situácia je právne a fakticky
jednoduchá. Nebolo potrebné vypočuť veľa svedkov, vypracovať znalecké posudky, strany
konali vždy v stanovených lehotách a nedali dôvod na predlžovanie konania. Všetky
podklady mali súdy k dispozícii od začiatku konania, resp. v jeho prvom roku. Nie je dôvod,
aby vo veci dvakrát rozhodoval krajský súd a najvyšší súd. Sťažovateľ bližšie vymedzuje
štyri obdobia zbytočných prieťahov, ktoré spolu predstavujú 76 mesiacov, čo je 6 rokov a 4
mesiace. Po viac ako 9 rokoch konania je vec znova na okresnom súde.
4. Sťažovateľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €
za každý rok prieťahov s predpokladom, že do rozhodnutia ústavného súdu sa niektorý
zo súdov ešte dopustí prieťahov. Žalobu podal sťažovateľ v nádeji, že si zabezpečí ochranu
svojich práv. Ide o agendu, ktorú by súdy mali vybavovať s určitou prednosťou, keďže je
spojená s otázkou základného živobytia zamestnanca. Všeobecné súdy sa preto vedením
konania absolútne neprimerane dlhý čas dopustili veľmi závažného porušenia základného
práva sťažovateľa. Primerané zadosťučinenie bude symbolickým vyjadrením možnosti
dovolať sa spravodlivosti.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby
rozhodol, že okresný súd konaním sp. zn. 19 C 18/2011, krajský súd konaniami sp. zn.
14 Co 447/2012 a sp. zn. 14 Co 592/2015 a najvyšší súd konaním sp. zn. 4 Cdo 122/2015
porušili sťažovateľom označené práva. Navrhol prikázať okresnému súdu konať
bez zbytočných prieťahov v napadnutom konaní. Ďalej navrhol, aby mu ústavný súd priznal
finančné zadosťučinenie vo výške 7 000 € a náhradu trov konania vo výške 450,29 €, ktoré
sú mu povinné vyplatiť okresný súd, krajský súd i najvyšší súd spoločne a nerozdielne.
II.
Procesný postup ústavného súdu, vyjadrenie okresného súdu k ústavnej sťažnosti
a replika sťažovateľa, chronológia úkonov okresného súdu
6. Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 483/2020-15 z 13. októbra 2020 ústavnú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie v bode 1 označených práv
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 18/2011. Vo zvyšnej časti
ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Po prijatí ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie a oznámenie,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu podaním
sp. zn. 1 SprV 1037/2020 z 30. novembra 2020 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní
o ústavnej sťažnosti.
7. K obsahu ústavnej sťažnosti uviedol, že vec bola 4. februára 2020 pridelená
súčasnej zákonnej sudkyni JUDr. Martine Líškovej, ktorej vyjadrenie pripojil k svojmu
vyjadreniu. Predseda súdu vo veci konštatoval obdobie nečinnosti od 29. júna 2019
do 4. mája 2020, argumentujúc nadmernou zaťaženosťou a fluktuáciou personálu súdu,
nedostatočnou obsadenosťou súdu i zodpovednosťou Slovenskej republiky a Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky za dlhodobé neriešenie situácie na okresnom súde.
S výnimkou uvedeného obdobia konal podľa neho okresný súd plynulo a bez zbytočných
prieťahov, v roku 2020 nariadil štyrikrát termín pojednávania, k odročeniu nariadených
pojednávaní došlo z objektívnych príčin (opatrenia na prevenciu šírenia ochorenia Covid-19
v prípade pojednávania z novembra, návrh žalovanej na odročenie pojednávania z júna
a účasť sudkyne na školení pri pojednávaní v septembri). Dĺžku rozhodovania krajského
súdu a najvyššieho súdu o opravných prostriedkoch podľa predsedu súdu nemožno pričítať
okresnému súdu. Konečné rozhodnutie ponechal na zváženie ústavnému súdu a v prípade
konštatovania porušenia práv žiadal o zváženie dôvodnosti a primeranosti finančného
zadosťučinenia v uplatnenej výške.
8. Zákonná sudkyňa v pripojenom vyjadrení zo 6. novembra 2020 odkazovala
na svoje stanovisko k sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy z apríla 2020, na dátum
pridelenia spisu, na počet nevybavených vecí, na neprítomnosť, resp. vyťaženosť vyššej
súdnej úradníčky, na celkovú zaťaženosť okresného súdu. Spis mala preštudovaný koncom
marca 2020, termín pojednávania ale nenariadila z objektívnych dôvodov v súvislosti
s prvou vlnou pandémie koronavírusu a vo svojom aprílovom vyjadrení avizovala
nariadenie pojednávania v júni 2020. Obšírne sa vyjadrila k okolnostiam, ktoré ju viedli
k odročeniu pojednávania z júna 2020 (kolízia pojednávaní advokáta žalovanej trvajúcej
na jeho osobnej účasti), ako i pojednávania zo septembra 2020 (účasť na vzdelávacom
podujatí). Zákonná sudkyňa svoje vyjadrenie uzavrela konštatovaním, že v predmetnom
spore konala bez prieťahov a vzniknutú nečinnosť pripísala objektívnym okolnostiam.
9. K vyjadreniu predsedu okresného súdu sa vyjadril sťažovateľ. Trval na všetkých
tvrdeniach uvedených v ústavnej sťažnosti, upriamil pozornosť na vedomosť okresného
súdu o prieťahoch. Otázku konkrétnej osoby zodpovednej za stav súdnictva považoval
za irelevantnú. Opakovane poukázal na celkovú dĺžku konania, na obdobie prieťahov
a na adekvátnosť požadovaného finančného zadosťučinenia.
10. Ústavný súd zo zapožičaného spisu zistil tento priebeh napadnutého konania
okresného súdu:
- 7. februára 2011 – doručená žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru;
- 10. februára 2011 – referát sudkyne na predloženie spisu súdnej tajomníčke;
- 16. februára 2011 – referát tajomníčky na doručenie žaloby žalovanej s výzvou
na vyjadrenie;
- 10. marca 2011 – doručené vyjadrenie žalovanej;
- 15. marca 2011 – referát na doručenie vyjadrenia žalovanej sťažovateľovi
(realizovaný 5. apríla 2011);
- 27. apríla 2011 – doručené vyjadrenie sťažovateľa;
- 19. júla 2011 – nariadenie termínu pojednávania na 31. august 2011 a referát
na doručenie vyjadrenia sťažovateľa žalovanej;
- 31. augusta 2011 – pojednávanie otvorené, odročenie na 3. október 2011;
- 27. septembra 2011 – ospravedlnenie advokáta žalovanej a žalovanej, nesúhlas
s konaním v neprítomnosti žalovanej;
- 30. septembra 2011 – ospravedlnenie advokáta sťažovateľa z dôvodu
ospravedlnenia neúčasti žalovanej;
- 3. októbra 2011 – pojednávanie odročené na neurčito;
- 7. februára 2012 – uznesenie o spojení veci s vecou vedenou pod sp. zn.
19 Cpr 1/2011 o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, referát
s nariadením termínu pojednávania na 6. marec 2012;
- 6. marca 2012 – pojednávanie, dokazovanie, odročenie na 27. apríl 2012;
- 25. apríla 2012 – doloženie dôkazu žalovanou;
- 27. apríla 2012 – pojednávanie, vyhlásenie rozsudku o zamietnutí žaloby;
- 4. mája 2012 – vyčíslenie trov konania žalovanou;
- 25. mája 2012 – žiadosť zákonného sudcu o predĺženie lehoty na vypracovanie
rozsudku do 11. júna 2012, vyhovené predsedníčkou okresného súdu;
- 8. júna 2012 – referát na doručenie vyhotovenia rozsudku;
- 11. júla 2012 – odvolanie sťažovateľa;
- 23. júla 2012 – referát vyššieho súdneho úradníka na doručenie odvolania žalovanej
s výzvou na vyjadrenie;
- 6. septembra 2012 – predkladacia správa;
- 17. septembra 2012 – spis doručený krajskému súdu;
- 31. marca 2014 – žiadosť sťažovateľa o konanie súdu;
- 1. apríla 2014 – oznámenie krajského súdu, že prejedná vec v prvom polroku 2014;
- 2. mája 2014 – referát s nariadením termínu pojednávania na 17. jún 2014;
- 12. júna 2014 – vyjadrenie žalovanej;
- 17. júna 2014 – pojednávanie, odročenie na 5. august 2014;
- 5. augusta 2014 – pojednávanie, vyhlásenie rozsudku, ktorým čiastočne zmenil
rozsudok okresného súdu a vo zvyšku zrušil a vrátil na ďalšie konanie;
- 18. augusta 2014 – vyčíslenie trov konania sťažovateľom;
- 21. augusta 2014 – žiadosť o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku
do 1. októbra 2014, vyhovené predsedom krajského súdu;
- 10. októbra 2014 – vrátenie spisu okresnému súdu;
- 13. októbra 2014 – referát na doručenie rozsudku krajského súdu;
- 21. novembra 2014 – dovolanie žalovanej;
- 2. decembra 2014 – referát pre vyššieho súdneho úradníka na realizovanie úkonov
spojených s dovolaním;
- 3. decembra 2014 – referát na vyrubenie súdneho poplatku a doručenie dovolania;
- 20. januára 2015 – zaplatený súdny poplatok;
- 10. februára 2015 – predkladacia správa;
- 17. februára 2015 – spis doručený najvyššiemu súdu;
- 27. júla 2015 – vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu;
- 27. októbra 2015 – uznesenie najvyššieho súdu o zrušení rozsudku krajského súdu;
- 4. novembra 2015 – vrátenie spisu okresnému súdu;
- 5. novembra 2015 – referát na doručenie uznesenia najvyššieho súdu;
- 11. decembra 2015 – referát sudkyne na predloženie spisu krajskému súdu, spis
doručený krajskému súdu;
- 18. januára 2016 – žiadosť sťažovateľa o konanie;
- 9. marca 2018 – referát na nariadenie termínu pojednávania na 17. apríl 2018;
- 17. apríla 2018 – pojednávanie, vyhlásenie rozsudku, ktorým čiastočne zmenil
rozsudok okresného súdu a vo zvyšku zrušil a vrátil na ďalšie konanie
- 29. mája 2018 – vrátenie spisu okresnému súdu;
- 30. mája 2018 – referát na nariadenie termínu pojednávania na 8. november 2018
a na doručenie rozsudku krajského súdu (realizovaný 16. augusta 2018);
- 5. októbra 2018 – dovolanie žalovanej, ospravedlnenie neúčasti a žiadosť
o odročenie pojednávania;
- 8. októbra 2018 – pojednávanie odročené kvôli podanému dovolaniu, vyrubenie
súdneho poplatku za dovolanie;
- 15. októbra 2018 – referát vyššieho súdneho úradníka o nevyrubení poplatku;
- 16. októbra 2018 – vyjadrenie sťažovateľa k dovolaniu žalovanej;
- 14. novembra 2018 – predkladacia správa, referát na doručenie vyjadrenia
sťažovateľa k dovolaniu na vedomie žalovanej;
- 15. marca 2019 – doručenie spisu najvyššiemu súdu;
- 29. apríla 2019 – uznesenie najvyššieho súdu o zamietnutí dovolania;
- 3. mája 2019 – vrátenie spisu okresnému súdu;
- 29. mája 2019 – referát na doručenie rozhodnutia najvyššieho súdu (realizovaný
24. júna 2019);
- 18. septembra 2019 – žiadosť sťažovateľa o nariadenie pojednávania;
- 4. mája 2020 – upovedomenie predsedu súdu o vybavení sťažnosti na prieťahy;
- 29. mája 2020 – referát sudkyne na vyznačenie právoplatnosti, nariadenie termínu
pojednávania na 25. jún 2020;
- 19. júna 2020 – žiadosť advokáta žalovanej o odročenie pojednávania pre kolíziu;
- 22. júna 2020 – upovedomenie o vyhodnotení dôvodu na odročenie pojednávania
ako dôležitého a odročenie pojednávania na 25. september 2020;
- 25. júna 2020 – odročenie pojednávania na 25. september 2020;
- 8. júla 2020 – nahliadnutie sťažovateľa do spisu;
- 22. septembra 2020 – referát sudkyne na odročenie pojednávania na 20. november
2020 z dôvodu školenia;
- 11. novembra 2020 – referát na odročenie pojednávania na 14. január 2021
z dôvodu šírenia ochorenia Covid-19 a predĺženia núdzového stavu.
III.
Relevantná právna úprava a východiská ústavného súdu
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
15. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04,
16. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z čl. 17 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej z § 157
ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo
a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
(obdobne § 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
18. Sťažovateľ sa svojou ústavnou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov, resp. právo, aby jeho záležitosť bola prerokovaná v primeranej lehote.
K porušeniu ním označených práv malo dôjsť nesprávnym postupom súdu, v dôsledku
ktorého doteraz nedošlo k právoplatnému skončeniu konania.
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa
uvedených kritérií ústavný súd posudzoval aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
20. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že obdobné
konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru spojeného s náhradou mzdy
z pracovného pomeru predstavujú štandardnú agendu všeobecných súdov (s účinnosťou
od 1. júla 2016 je však kauzálne príslušných len osem okresných súdov) v judikatúre
dostatočne rozpracovanú, preto tieto veci nemožno posudzovať spravidla ako právne
zložité, hoci skutková zložitosť sa nedá v konkrétnych prípadoch úplne vylúčiť. Ani
samotný okresný súd vo vyjadrení k ústavnej sťažnosti netvrdil, že ide o vec zložitú.
20.1 Podľa povahy sporu ide o spor o mzdový nárok, kde sa predpokladá osobitná
pozornosť venovaná efektívnemu a rýchlemu postupu súdu, aby bol naplnený účel konania,
čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný
postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo najskôr
odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou
o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 158/04, I. ÚS 419/2013). Pracovnoprávne spory
a mzdové nároky z nich považuje ústavný súd za spory mimoriadne citlivej povahy
(II. ÚS 32/02, IV. ÚS 82/02, IV. ÚS 4/05, III. ÚS 35/07, III. ÚS 1/09), ktoré pripúšťajú
posudzovanie zbytočných prieťahov prísnejším meradlom.
21. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd posudzoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako strany tohto súdneho
konania. S ohľadom na obsah spisu je potrebné dať za pravdu sťažovateľovi, že sa žiadnym
spôsobom nepričinil svojím správaním o predĺženie trvania sporu. Riadne uplatňoval svoje
procesné práva, jedenkrát podal odvolanie proti rozsudku vo veci samej. Zúčastňoval sa
pojednávaní, opakovane žiadal konajúci súd o pokračovanie v konaní a zaujímal sa o stav
konania.
22. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania. Ústavný súd upriamuje pozornosť
na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna
(nesústredená) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť
štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli
ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr.
23. Pokiaľ ide o postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal nielen z hľadiska
sťažovateľom namietaného obdobia zbytočných prieťahov, ale aj z hľadiska celkového
priebehu posudzovaného konania. Súdne konanie sa začalo podaním žaloby o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru 7. februára 2011, o rok neskôr došlo k spojeniu
s rozhodovaním o nároku na náhradu mzdy z pracovného pomeru iniciovaným osobitnou
žalobou ešte v roku 2011. V časti o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo konanie
právoplatne skončené 23. augusta 2018 a v časti o nároku na náhradu mzdy z neplatne
skončeného pracovného pomeru konanie doteraz nie je skončené. Ústavný súd rešpektuje,
že rozhodnutie o nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
mohlo v okolnostiach tejto veci nasledovať až po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Výlučne o súčasnom predmete konania však
súd rozhoduje už 2 roky a 2 mesiace. Okresný súd mal po vyriešení otázky neplatnosti
skončenia pracovného pomeru venovať zvýšenú pozornosť rýchlosti konania, osobitne
vtedy, ak do vyriešenia otázky neplatnosti konanie trvalo 7 rokov a súčasný predmet
konania spočíva v zásade len na posúdení odôvodnenosti výšky uplatneného nároku.
24. Okresnému súdu nemožno pričítať zodpovednosť za tú časť konania, keď sa spis
nachádzal na krajskom súde alebo najvyššom súde, pretože včasným predložením spisu
s príslušnými opravnými prostriedkami bola úloha okresného súdu v zásade splnená.
Z celkovej doterajšej dĺžky konania sa vec nachádzala na krajskom súde a najvyššom súde
vyše 5 rokov a 4 mesiace a zvyšné obdobie sa nachádzala na okresnom súde (4 roky a 3
mesiace do času rozhodovania na ústavnom súde), pričom nie je vylúčené, že vec bude ešte
v budúcnosti predložená na rozhodnutie krajskému súdu, prípadne najvyššiemu súdu.
Napriek tomu, že ide o menšiu časť z celkovej dĺžky konania na všetkých stupňoch súdnej
sústavy, celková dĺžka konania viac ako 4 roky na jednom stupni súdnej sústavy je hneď
na prvý pohľad neprimeraná. Takáto dĺžka konania sama osebe odôvodňuje predpoklad,
že súd nepostupoval pri prejednávaní a rozhodovaní veci čo najrýchlejšie na odstránení
právnej neistoty sťažovateľa. To, že ide len o predpoklad, znamená, že konkrétne okolnosti
prípadu mohli objektívne odôvodniť potrebu predĺženia konania.
25. Ústavný súd zistil v postupe okresného súdu viaceré krátke obdobia nečinnosti
(október 2011 až február 2012, jún 2018 až august 2018). Za neefektívne považuje ústavný
súd čakanie okresného súdu na rozhodnutie najvyššieho súdu od októbra 2018 do mája
2019, keď okresný súd už mohol vykonávať procesné úkony súvisiace s rozhodovaním
o náhrade mzdy. Dlhšie obdobie nečinnosti od júna 2019 do mája 2020 uznal aj predseda
okresného súdu. Pokiaľ ide o nasledujúce obdobie, ústavný súd poukazuje na to,
že z rôznych dôvodov okresný súd neuskutočnil až do januára 2021 ani jedno pojednávanie,
na ktorom by aj prejednal vec samu. Toto obdobie sa čiastočne prekrýva s obdobím
mimoriadnych opatrení prijatých v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej
choroby COVID-19 ako objektívnou skutočnosťou, ktorá ovplyvnila napadnuté konanie
tým, že bola dôvodom odročenia pojednávania nariadeného na 20. november 2020.
25.1 Ústavný súd má pochybnosť o potrebe odročenia pojednávania nariadeného
na 25. jún 2020, ak sa v spise nenachádzal dôkaz o tom, že žalovaná trvá na osobnej účasti
svojho advokáta (sudkyňa vychádzala len z tvrdenia advokáta uvedeného v jeho žiadosti
o odročenie pojednávania, pozn.). Vo vzťahu k odročeniu pojednávania zo septembra 2020
je otázne, či sudkyňa zvolila dostatočne profesionálny postup, ak pri plánovaní účasti
na vzdelávacom podujatí nezohľadnila tri mesiace vopred nariadený termín pojednávania
v reštančnej veci.
26. K obrane okresného súdu v argumentácii o množstve vecí a o dlhodobom
nedostatočnom obsadení okresného súdu ústavný súd musí poukázať na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie,
ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (I. ÚS 35/03, II. ÚS 52/99). Na druhej strane ústavný súd v náleze vo veci sp. zn.
IV. ÚS 96/2019 zo 16. apríla 2020 poukázal na vysoký podiel zistených zbytočných
prieťahov v konaniach na Okresnom súde Bratislava I oproti ostatným všeobecným súdom,
čo naznačuje existenciu systémového problému na tomto okresnom súde.
27. Celková dĺžka konania, ako aj zistené obdobia nečinnosti okresného súdu a jeho
neefektívnej činnosti sú dostatočnými dôvodmi na vyvodenie záveru, že okresný súd
neviedol spor s dostatočnou rýchlosťou ku konečnému rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný
súd pri zohľadnení predmetu sporu nemôže považovať doterajšiu dĺžku konania
za primeranú, pretože samotný okresný súd prispel k doterajšej dĺžke konania
viacnásobnými obdobiami nečinnosti a vlastnou neefektívnou činnosťou. Ústavnú sťažnosť
nie je preto možné vyhodnotiť inak ako dôvodnú. Okresný súd nevyužil prostriedky dané
mu procesným predpisom na zabezpečenie, aby ochrana práv sťažovateľa bola účinná
a rýchla. Všetky uvedené okolnosti viedli ústavný súd k záveru o tom, že postup okresného
súdu v okolnostiach tohto prípadu vykazuje znaky nesústredenosti, neefektívnosti
a v konečnom dôsledku zbytočných prieťahov, ktoré dosahujú až ústavnoprávnu intenzitu.
28. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 18/2011 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku).
V.
Príkaz vo veci konať a finančné zadosťučinenie
29. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
29.1 Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
30. V nadväznosti na výrok o porušení označených práv a v záujme efektívnosti
poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal
okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov, zohľadňujúc skutočnosť, že vec
toho času nie je právoplatne skončená (bod 2 výroku).
31. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31.1 Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ak o to
požiadal.
31.2 Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
31.3 Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil
základné práva a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
32. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 7 000 €, svoju žiadosť riadne odôvodnil (bod 4).
33. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
34. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa
pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných
podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02,
35. Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len
konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto
uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia
zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky
okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (obdobie nečinnosti, predmet sporu
a význam napadnutého konania pre živobytie sťažovateľa, postoj sťažovateľa pri hájení
svojich práv, mieru zavinenia okresného súdu, zložitosť veci) považuje za primerané
vo výške 3 000 € tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Vo zvyšnej časti jeho
žiadosti ústavný súd nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). Ústavný súd vychádzal pri stanovení
výšky finančného zadosťučinenia zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 342/2020,
II. ÚS 360/2011, II. ÚS 192/2014, II. ÚS 79/2020, IV. ÚS 161/2018).
VI.
Trovy konania
36. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
37. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
38. Ústavný súd podľa § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania
v sume 450,29 € ako trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2020 (príprava a prevzatie veci a písomné podanie na súde) v hodnote po 177 €
vrátane dvoch režijných paušálov v hodnote po 10,62 € a dane z pridanej hodnoty v sume
75,05 €, keďže právny zástupca sťažovateľa je platiteľom tejto dane. Náhradu za tretí úkon
právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu doručené ústavnému súdu
21. decembra 2020 ústavný súd sťažovateľovi nepriznal, pretože obsah doručeného
stanoviska nepovažoval za taký, ktorý by prispel k bližšiemu objasneniu posudzovanej veci.
39. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť
na účet advokáta (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu