Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)c67/396624.8f40ab.pdf
PDF · 180.58 KB
No categories available
4Cdo/122/2015
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 122/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. P., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. M., advokátom v B., proti ţalovanému C., so sídlom v B., IČO: X.,
zastúpenému JUDr. Ing. J., advokátom v P., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhrady mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.
19 C 18/2011, o dovolaní ţalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 5. augusta
2014 sp. zn. 14 Co 447/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 5. augusta 2014 sp. zn. 14 Co 447/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 27. apríla 2012 č.k. 19 C 18/2011-83 zamietol
ţalobu ţalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti okamţitého skončenia pracovného
pomeru daného mu listom ţalovaného z 8. decembra 2010 a náhrady mzdy a ţalobcovi uloţil
povinnosť zaplatiť ţalovanému náhradu trov konania vo výške 1.478,35 eur k rukám advokáta
do troch dní. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením čl. 2, § 58 ods. 1, 2, § 59
ods. 1, § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 81 písm. a/, c/ zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce
(ďalej len „Zákonník práce“), vecne tým, ţe ţalobca a ţalovaný (agentúra dočasného
zamestnávania) uzavreli 23. júla 2010 pracovnú zmluvu, v ktorej sa dohodli, ţe ţalovaný
zabezpečí ţalobcovi dočasný výkon práce u uţívateľského zamestnávateľa A.A.A.. Dočasné
pridelenie na druh práce B. s miestom výkonu práce v sídle uţívateľského zamestnávateľa
vzniklo dňom 9. augusta 2010 a uzatvorilo sa na dobu jedného roka. V zmluve bolo uvedené,
ţe zamestnanec je povinný vykonávať zverenú prácu svedomito, odborne, riadiť sa príkazmi
a pokynmi uţívateľského zamestnávateľa a dodrţiavať pracovnú disciplínu
a z jej záverečných ustanovení vyplýva, ţe ţalobca bol oboznámený so svojimi právami
a povinnosťami a pracovnými podmienkami. Dňa 7. decembra 2010 o 14,00 hod. zaslal
ţalobca A.A. odpoveď na e-mail s názvom A.A. s obsahom: „B.C....?“. Listom z 8. decembra
2010, adresovaným ţalobcovi a označeným ako „Okamţité skončenie pracovného pomeru - §
68 ods. 1 písm. b/ ZP“, skončil ţalovaný so ţalobcom pracovný pomer podľa § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce okamţite, z dôvodu závaţného porušenia pracovnej disciplíny tým,
ţe porušil kódex správania uţívateľského zamestnávateľa A.A. nevhodným spôsobom e-
mailovej komunikácie, ktorá nie je akceptovateľná. Ţalobca listom z 18. januára 2011,
doručeným ţalovanému 19. januára 2011 oznámil, ţe v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce,
povaţuje okamţité skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvá na tom, aby ho ţalovaný
naďalej zamestnával. Po preskúmaní okamţitého skončenia pracovného pomeru súd prvého
stupňa dospel k záveru, ţe po formálnej stránke je tento právny úkon platný s poukazom na
znenie § 70 Zákonníka práce, keďţe obsah okamţitého skončenia pracovného pomeru je
jasný, určitý a zrozumiteľný. Odkaz na „nevhodnú e-mailovú komunikáciu“ ako dôvod
závaţného porušenia pracovnej disciplíny nemôţe byť medzi stranami sporný, pretoţe deň
pred doručením okamţitého skončenia pracovného pomeru, t.j. 7. decembra 2010 bolo toto
porušenie pracovnej disciplíny so ţalobcom osobne prerokované s vyššou manaţérkou
a ţalobca musel vedieť, o aký nevhodný e-mail sa jedná a tento dôvod je nezameniteľný. Súd
nepovaţoval za podstatné, či ţalobca bol oboznámený s Kódexom správania uţívateľského
zamestnávateľa, keďţe odoslaním e-mailu s predmetným obsahom porušil základné
povinnosti zamestnanca upravené priamo v Zákonníku práce a to v čI. 2 základných zásad,
porušil povinnosť upravenú v § 81 Zákonníka práce pracovať zodpovedne a riadne, ako
aj základné povinnosti zamestnanca uvedené v pracovnom poriadku, s ktorým bol
oboznámený. Ţalobca sa zaslaním e-mailu s obsahom vulgarizmu „B.“ dopustil závaţného
porušenia pracovnej disciplíny. Vedel, ţe pracuje v zahraničnej spoločnosti s celosvetovou
pôsobnosťou, vzhľadom na dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie a vek, musel predpokladať,
čo môţe nevhodná e-mailová komunikácia s pouţitím vulgarizmu popísaného typu vyvolať,
keď svoju odpoveď zaslal na e-mail všetkým jeho pôvodným adresátom aj odosielateľovi.
Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh na určenie neplatnosti okamţitého skončenia
pracovného pomeru zamietol ako nedôvodný, v dôsledku čoho sa stalo bezpredmetným
zaoberať sa uplatnenými mzdovými nárokmi z neplatného skončenia pracovného pomeru
a preto aj v tejto časti súd ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
O.s.p., keď procesne úspešný ţalovaný si uplatnil trovy právneho zastúpenia.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 5. augusta 2014 sp. zn.
14 Co 447/2012 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí ţaloby v časti týkajúcej
sa určenia neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru zmenil tak, ţe okamţité
skončenie pracovného pomeru z 8. decembra 2010 je neplatné. Vo výroku o zamietnutí
ţaloby o náhradu mzdy a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie právne neodôvodnil. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa dospel k záveru, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru zo strany
ţalovaného je neplatné, keď súd prvého stupňa síce správne posúdil, ţe dôvod okamţitého
skončenia pracovného pomeru bol dostatočne formulovaný v liste z 8. decembra 2010,
pretoţe vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je nesporné, ţe v čase, kedy bolo ţalobcovi
doručené okamţité skončenie pracovného pomeru tento presne vedel, z akého dôvodu
s ním ţalovaný okamţite končí pracovný pomer. Nestotoţnil sa však s názorom súdu prvého
stupňa v otázke existencie závaţného porušenia pracovnej disciplíny zo strany ţalobcu,
pretoţe túto otázku je potrebné posudzovať prísne podľa okolností konkrétneho prípadu.
Ţalobca porušil pracovnú disciplínu odoslaním e-mailu obsahujúcim jedinú vetu: „B.C....?“.
Nevhodnosť obsahu svojho emailu si uvedomil a svojim nadriadeným sa zaň ospravedlnil.
Vzhľadom na dôvod okamţitého skončenia pracovného pomeru (nevhodný obsah e-mailu)
povaţoval odvolací súd pri posudzovaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny za dôleţité,
aby bolo verifikované nielen komu bol e-mail doručený, ale aj koho sa po jeho prečítaní
subjektívne dotkol. Podľa tvrdení ţalovaného vyvolal e-mail hromadné pobúrenie, ale akému
okruhu osôb, ani počet osôb, v ktorých mal vyvolať pobúrenie, v konaní nebolo preukázané,
okrem centrály v U., čo vyvolalo spätnú reakciu manaţéra, ktorý vyslovil, ţe od ţalobcu uţ
poskytovanie akýchkoľvek sluţieb nepoţadujú a ţiadali, aby toto stanovisko dali vedieť
aj zamestnávateľskej agentúre (ţalovanému). Zo svedeckej výpovede Z. vyplynulo, ţe pre
okamţité skončenie pracovného pomeru sa rozhodol sám ţalovaný z dôvodu obavy zo straty
dôleţitého partnera – spoločnosti A.. Táto obava však nebola objektívne ničím podloţená.
Reálnosť hrozby straty dlhoročného partnera pre jedinú nevhodnú e-mailovú komunikáciu
zamestnanca povaţuje odvolací súd za zveličenú, keď svedkyňa potvrdila, ţe situáciu mohli
riešiť aj preradením ţalobcu k inému uţívateľskému zamestnávateľovi. K takému kroku, ani
k podaniu výpovede, ako miernejšieho postihu voči zamestnancovi však nepristúpili.
Vzhľadom na osobu ţalobcu, jeho doterajšie riadne plnenie pracovných povinností, ako aj
okolnosti daného prípadu (skratová reakcia ktorá však nespôsobila ţiadnu škodu), nemoţno
podľa názoru odvolacieho súdu povaţovať konanie za také závaţné porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré by odôvodňovalo skončiť s ním pracovný pomer týmto najprísnejším
spôsobom – okamţite, keďţe v konaní nebolo preukázané akékoľvek iné porušenie, či uţ
pracovnej disciplíny alebo pracovných povinností a ţalobca bol radový zamestnanec na úseku
účtovníctva, ktoré odôvodňuje menej prísne nazeranie na porušenie pracovnej disciplíny
odoslaním predmetného e-mailu a išlo o jednorazové vybočenie, nešlo o pravidelné zásahy
alebo dlhší čas trvajúce konanie. Okrem toho sa ţalobca za toto svoje konanie ospravedlnil,
čo minimálne osvedčuje jeho následný postoj - ľútosť nad neadekvátnym konaním. Odvolací
súd zdôraznil, ţe v konaní nebol preukázaný závaţný následok konania pre ţalovaného, ani
pre uţívateľského zamestnávateľa, s výnimkou vyjadrenia manaţéra z U., teda nebolo
preukázané, ţe by tento e-mail bol doručený osobám, ktoré by ho zobrali na zreteľ a vyjadrili
svoje negatívne stanovisko. V záujme zachovania práva účastníkov na riadny tzv.
dvojinštančný proces napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v jeho výroku týkajúcom sa
mzdového nároku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., ako aj vo výroku o náhrade trov konania
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný. Navrhol zrušiť
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietal,
ţe postupom súdu mu bola odňatá moţnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), konanie
je postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretoţe rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré
nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní a rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, ţe nesúhlasí
so závermi odvolacieho súdu, ktorý sa uchýlil ku konštatovaniam, ktoré z dokazovania
nevyplynuli a sú tak svojvoľnými závermi súdu o tom, ţe ţalobca konal len skratovo a zbrklo,
bez konkrétneho úmyslu. Za irelevantnú povaţoval otázku pracovného zaradenia ţalobcu,
pretoţe spôsobom, akým sa správal ţalobca, sa nemôţe správať ani upratovačka a tieţ
to, či predmetný e-mail bol doručený len spoločnosti A. alebo aj iným osobám, ktoré
by vyjadrili k nemu negatívne stanovisko, keďţe predmetom konania nie je náhrada škody
alebo poskytnutie primeraného zadosťučinenia za poškodenie dobrej povesti. Za subjektívne
a svojvoľné povaţuje aj hodnotenie odvolacím súdom následkov, ktoré e-mail vyvolal
a čo si o ňom mysleli radoví zamestnanci. Podľa ţalovaného súdu neprináleţí ako zveličenej
hodnotiť reálnosť hrozby straty dlhoročného obchodného partnera, ani povaţovať pouţitý
výraz „B.“ za pouţívaný v beţnej komunikácii, najmä ak takýto názor nemá oporu vo
vykonanom dokazovaní. Na základe uvedených skutočností povaţuje rozhodnutie
odvolacieho súdu za nesprávne, naviac z napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
nie je zrejmé, na podklade akých dôkazov a zistení došiel k jednotlivým konštatovaniam,
ktoré sú svojvoľnými závermi spôsobujúcimi nepreskúmateľnosť rozsudku, pre ktorý dôvod
voči nemu ţalovaný nemôţe náleţite reagovať, a teda je mu odňatá moţnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Zároveň ţiadal odloţiť vykonateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Ţalobca v písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalovaného navrhol potvrdiť napadnutý
rozsudok (zrejme dovolanie zamietnuť – pozn. dovolacieho súdu), keď sa s napadnutým
rozsudkom v jeho výroku stotoţňuje napriek čiastkovým záverom odvolacieho súdu.
Za nesprávne povaţuje konštatovanie, ţe okamţité skončenie pracovného pomeru
je dostatočne určité z hľadiska § 70 Zákonníka práce. Rozsudok odvolacieho súdu však
povaţuje za vecne správny, keď závery odvolacieho súdu vyplývajú z dokazovania
a starostlivého posúdenia, a v ţiadnom prípade nemôţe ísť o svojvoľné a nepreskúmateľné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Odvolací súd riadnym spôsobom vyuţil svoje oprávnenia
podľa § 132 O.s.p. a vykonané dôkazy vyhodnotil vlastnou starostlivou a zákonnou úvahou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odloţenie
vykonateľnosti napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou
tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba
zrušiť.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov,
ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje podľa toho, ako ich dovolateľ
označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/
O.s.p. Dovolateľ existenciu vád konania uvedených v § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. netvrdil
a existencia takejto vady nebola dovolacím súdom ani zistená.
Dovolací súd sa osobitne zaoberal existenciou vady uvádzanej v dovolaní spočívajúcej
v tom, ţe sa dovolateľovi, ako účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť
konať pred súdom.
Vada konania vymedzená v citovanom ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. je vo svojej
podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré
právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.).
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález
z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie
povaţovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Poţiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej
republiky ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa navrhovateľ (ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(ţalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil;
dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Povinnosť súdu riadne
odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka konania na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia
právom predvídaným spôsobom) odníma moţnosť náleţite, skutkovo aj právne argumentovať
proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda sa mu odníma moţnosť konať
pred súdom.
Po preskúmaní veci dospel dovolací súd k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nezodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 O.s.p.
Súd prvého stupňa po ustálení skutkového stavu zisteného na základe vykonaného
dokazovania uplatnený nárok ţalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol, keď zistil
splnenie dôvodov, ktoré oprávňovali zamestnávateľa (ţalovaného) skončiť pracovný pomer
so ţalobcom okamţitým skončením podľa § 68 ods. písm. b/ Zákonníka práce a tieţ splnenie
poţiadavky obsahového vymedzenia dôvodov v zmysle § 70 Zákonníka práce v písomnom
prejave.
Odvolací súd jeho rozhodnutie zmenil z dôvodu, ţe ţalobca pracovnú disciplínu
neporušil závaţným spôsobom. Opisným spôsobom uviedol svoje úvahy prečo nepovaţuje
porušenie pracovnej disciplíny ţalobcom za závaţné, a vôbec nevysvetlil, prečo dôvod
okamţitého skončenia uvedený v písomnom prejave povaţuje za dostatočne a jasne
formulovaný. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu však nie je moţné
zistiť, podľa ktorého ustanovenia ktorého právneho predpisu predmetnú vec posúdil, pretoţe
jeho odôvodnenie neobsahuje ţiaden odkaz na pouţitý právny predpis.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie
na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd svojím rozhodnutím nahrádza
rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstiţné
odôvodnenie a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tieţ s poukazom
na právne závery, ktoré prijal. I odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí obsahovať
výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Právne
závery odvolacieho súdu môţu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd
po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo
pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie právnych záverov
je osobitne nevyhnutné vtedy, keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa (§ 220
O.s.p.) z dôvodu, ţe nepovaţuje za správne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, teda
vtedy, keď súd prvého stupňa podľa jeho právneho názoru nepouţil správny (náleţitý) právny
predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Právu na spravodlivý proces zodpovedá povinnosť súdu riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie a v tom rámci sa adekvátne, čo do myšlienkových konštrukcií,
racionálne a logickým spôsobom vyporiadať so všetkými dôkazmi a skutočnosťami
dôleţitými pre posúdenie veci.
Zákonom poţadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku
(§ 157 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) nie je len formálnou poţiadavkou, ktorou
sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých
a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak
v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku, ale súčasne musí byť
i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí v konaní o riadnom
alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.
Dovolací súd povaţuje za potrebné naviac zdôrazniť, ţe prejednávanú vec je treba
posudzovať aj v súčasnej dobe – vzhľadom k tomu, ţe ţalovaný okamţite zrušil so ţalobcom
pracovný pomer listom z 8. decembra 2010, ktorý bol ţalobcovi doručený toho istého dňa,
podľa zákona č. 311/2001 Z.z., Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2010,
t.j. do dňa, neţ nadobudli účinnosť zákony č. 48/2011 Z.z., č. 257/2011 Z.z., č. 406/2011 Z.z.,
č. 257/2011 Z.z., 512/2011 Z.z., č. 251/2012 Z.z., č. 252/2012 Z.z., č. 345/2012 Z.z.,
č. 361/2012 Z.z., č. 233/2013 Z.z., č. 58/2014 Z.z., č. 103/2014 Z.z., č. 183/2014 Z.z.,
č. 307/2014 Z.z., č. 14/2015 Z.z., č. 61/2015 Z.z., č. 14/2015 Z.z. a č. 61/2015 Z.z..
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu nie je moţné zistiť, z ktorých
ustanovení ktorého zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal pri svojom rozhodovaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd dospel k záveru, ţe odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nezodpovedá poţiadavke na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, čo malo za následok porušenie práva dovolateľa na spravodlivé súdne konanie
a odňatie moţnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolací súd sa vzhľadom na zákonnú povinnosť a tieţ vzhľadom na obsah dovolania
zaoberal i tým, či konanie bolo postihnuté vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho
súdu je takou (inou) vadou postihnuté.
Nakoľko z obsahu dôvodov dovolania vyplýva, ţe odvolací súd vykonané dôkazy
nesprávne vyhodnotil, dovolací súd pri zisťovaní existencie tejto vady konania vychádzal
zo zákonných ustanovení upravujúcich hodnotenie dôkazov.
Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to kaţdý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,
ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závaţné pochybnosti.
Odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie o závaţnosti porušenia pracovnej disciplíny
ţalobcom v podstate na konštatovaní nepremyslenosti konania a zbrklej reakcie, bez
konkrétneho úmyslu.
Podľa ustálenej súdnej praxe okamţité skončenie pracovného pomeru je výnimočným
opatrením; zamestnávateľ môţe skončiť pracovný pomer so zamestnancom okamţite
len vtedy, ak konanie zamestnanca moţno s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti
povaţovať za tak závaţné, ţe od zamestnávateľa nemoţno spravodlivo poţadovať,
aby ho ďalej zamestnával. Pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny
sa vo všeobecnosti musí prihliadnuť na osobu zamestnanca, ním zastávanú funkciu,
jeho doterajší postoj pri plnení pracovných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k porušeniu
pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca.
Odvolací súd nedôvodnosť pouţitia tohto výnimočného opatrenia zdôvodnil
len tou skutočnosťou, ţe ţalobca konal nepremyslene a zbrklo, za čo sa ospravedlnil, avšak
bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia, bez uvedenia, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal, ich interpretácie a prečo pod tieto ustanovenia podradil
zistený skutkový stav.
V prejednávanej veci bolo zrejmé, ţe ţalovaný so ţalobcom listom z 8. decembra 2010
okamţite skončil pracovný pomer z dôvodu závaţného porušenia pracovnej disciplíny podľa
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, ţe porušil kódex správania jeho uţívateľského
zamestnávateľa (A.A.) nevhodným spôsobom e-mailovej komunikácie.
Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, zamestnávateľ môţe okamţite skončiť
pracovný pomer, ak zamestnanec porušil závaţne pracovnú disciplínu.
Povinnosť dodrţiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam
zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností stanovených
právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom
nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne
postihnuteľné ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí
byť toto porušenie právnych povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň
z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Porušenie pracovnej disciplíny
najvyššej intenzity (závaţným spôsobom) je dôvodom pre okamţité skončenie pracovného
pomeru. Okamţité skončenie pracovného pomeru je pritom odôvodnené vtedy, ak tu boli také
okolnosti, z ktorých vyplývalo, ţe nemoţno od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať,
aby zamestnanca zamestnával aţ do uplynutia výpovednej lehoty.
Ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce patrí k právnym normám s relatívne
neurčitou (abstraktnou) hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená
priamo predpisom, ktoré tak prenecháva súdu, aby podľa vlastnej úvahy v kaţdom
jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred
neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Pri posúdení, či zamestnanec porušil
povinnosť vyplývajúcu z právnych predpisov vzťahujúcich sa k ním vykonávanej práci menej
alebo viac závaţne, zákon nestanovuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. V zákonníku
práce nie je pojem závaţného, resp. menej závaţného porušenia pracovnej disciplíny
definovaný. Súd tak môţe pri skúmaní intenzity porušenia pracovnej disciplíny prihliadnuť
k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho doterajšiemu postoju pri plnení
pracovných úloh, k času a situácii, za ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere
zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia pracovnej disciplíny pre
zamestnávateľa, k tomu, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu
a pod. Zákon tak ponecháva súdu širokú moţnosť uváţenia, aby rozhodnutie o platnosti
okamţitého skončenia pracovného pomeru alebo výpoveďou zodpovedalo tomu, či moţno
od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho naďalej
pokračoval. Zároveň treba mať na zreteli, ţe vo vzťahoch zamestnávateľa a zamestnanca
je nevyhnutná vzájomná dôvera, spoľahlivosť zamestnanca a jeho poctivosť v zmysle § 81
Na základe uvedeného sú potom skutkové a na ne nadväzujúce právne závery
odvolacieho súdu zatiaľ predčasné, pretoţe odvolací súd v tomto smere dostatočné
dokazovanie zatiaľ nevykonal.
Uvedená skutočnosť, ţe v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
a tzv. inej vade § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd
napadnuté rozhodnutie vţdy zrušiť, pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak
závaţnými procesnými vadami, nemôţe byť povaţované za správne.
Pokiaľ dovolateľ ako dovolací dôvod uvádzal nesprávne právne posúdenie veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, ţe napadnutý rozsudok nemohol v dovolacom
konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov vzhľadom
na uţ spomenuté vady, z dôvodu ktorých rozhodnutie odvolacieho súdu nie je pre toto
posúdenie dostatočným podkladom.
Dovolací súd z dôvodov vyššie uvedených zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.) bez toho, aby pristúpil k posúdeniu
opodstatnenosti námietky dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného aj dovolacieho konania
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová