Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 566/2020

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-59

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátskou

kanceláriou VALIŠ LEGAL, s. r. o., Mostová 185/2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát JUDr. Juraj Vališ, LL.M., vo veci namietaného porušenia základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 28. júla 2020 takto

rozhodol:

1. Základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 28. júla 2020 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 28. júla 2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 680,74 €

(slovom šesťstoosemdesiat eur a sedemdesiatštyri centov), ktorú j e Okresný súd Banská

Bystrica p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu VALIŠ LEGAL, s. r. o.,

Mostová 185/2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia navrhovateľa

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa , práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) uzneseniami Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 3. marca 2020 (ďalej len „uznesenie vydané VSÚ“)

a 28. júla 2020 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom

postavení povinného v 4. rade podal v napadnutom konaní o vymoženie sumy 70 000 €

s príslušenstvom návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd o návrhu sťažovateľa rozhodol

prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka uznesením tak, že návrh sťažovateľa

na zastavenie exekúcie zamietol. Sťažovateľ proti uzneseniu vydanému VSÚ podal

sťažnosť, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že sťažnosť

sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že oprávnený v napadnutom exekučnom konaní

sa domáha vymoženia sumy 70 000 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu

európskeho platobného rozkazu okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2015

(ďalej len „európsky platobný rozkaz“) a dopĺňajúceho uznesenia okresného súdu

z 26. júna 2015 s rovnakou spisovou značkou (ďalej len „doplňujúce uznesenie“). Tvrdí,

že exekučný titul, t. j. európsky platobný rozkaz, ako ani doplňujúce uznesenie vo veci

vedenej pod sp. zn. mu nikdy neboli doručené do vlastných rúk,

z čoho vyvodzuje nevykonateľnosť exekučného titulu. Zároveň namieta, že okresný súd

nemal právomoc rozhodnúť doplňujúcim uznesením, keďže v čase vydania uznesenia

vydaného VSÚ a napadnutého uznesenia

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) takýto postup v prípade európskeho

platobného rozkazu neumožňoval. Na základe uvedeného dospieva k názoru, že okresný súd

vydaním doplňujúceho uznesenia prekročil svoju právomoc, preto ide o ničotné,

resp. nulitné rozhodnutie, na ktoré mal vo veci konajúci súd prihliadať ex offo. Napriek

skutočnosti, že obe tieto námietky riadne uplatnil v rámci svojho návrhu na zastavenie

exekúcie, ako aj v sťažnosti proti uzneseniu vydanému VSÚ, okresný súd arbitrárnym

nepreskúmateľným spôsobom jeho argumenty odmietol, čím malo dôjsť k porušeniu

jeho označených práv uznesením vydaným VSÚ, ako aj napadnutým uznesením okresného

súdu. V neposlednom rade sťažovateľ namieta, že okresný súd pri vydaní napadnutého

uznesenia porušil princíp kontradiktórnosti, keď sťažovateľovi nedal možnosť vyjadriť

sa k vyjadreniu oprávneného z 31. marca 2020, ktorým oprávnený reagoval na sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu vydanému VSÚ.

4. Na základe uvedenej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základné právo vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. z 03. 03. 2020 a uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 28. 07. 2020 porušené boli.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 03. 03. 2020 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

z 28. 07. 2020 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Banská Bystrica je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu.“

5. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení

spočívajúcom v „uložení povinnosti súdnemu exekútorovi JUDr. Júliusovi Petikovi,

so sídlom exekútorského úradu Nobelova 34, 831 02 Bratislava, do rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky o tejto ústavnej sťažností, zdržať sa výkonu exekúcie na podklade

exekučného titulu tvoreného európskym platobným rozkazom Okresného súdu Banská

Bystrica sp. zn. z 03. 02. 2015 a doplňujúcim uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. z 26. 06. 2015, sp. zn. u súdneho exekútora

131 EX 289/19“.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -18 z 15. decembra 2020 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

sťažovateľa v rozsahu vymedzenom v záhlaví tohto rozhodnutia. Zároveň rozhodol

o navrhovanom dočasnom opatrení tak, že súdnemu exekútorovi JUDr. Júliusovi Petikovi,

so sídlom exekútorského úradu Nobelova 34, Bratislava, prikazuje zdržať sa vykonania

exekúcie na podklade exekučného titulu tvoreného európskym platobným rozkazom

a doplňujúcim uznesením, vedeného u súdneho exekútora pod sp. zn. 131 EX 289/19,

do právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej.

7. Následne ústavný súd 17. decembra 2020 vyzval okresný súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti. Zároveň toho istého dňa upovedomil zúčastnenú osobu

, (ďalej len „zúčastnená osoba“),

o práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti.

II.

Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnenej osoby a replika sťažovateľa

8. Zúčastnená osoba reagovala na výzvu ústavného súdu podaním doručeným

29. decembra 2020. V prvom rade uviedla, že sťažnosť sťažovateľa mala byť odmietnutá,

pretože bola doručená 2 dni po lehote, vychádzajúc z presvedčenia, že ide o hmotnoprávnu

lehotu. V podstatnom zúčastnená osoba argumentovala takto:

«... Aj napriek tomu, že vyššie uvedené súdne rozhodnutia sa stali riadne

právoplatnými a vykonateľnými ešte v roku 2016, sťažovateľ voči nim nielenže (i) nepodal

žiaden mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), ale dokonca v súvislosti

s predmetnými rozhodnutiami (ii) nepodal v zákonnej lehote ani ústavnú sťažnosť

(a to aj napriek tomu, že sťažovateľ o predmetných rozhodnutiach mal náležitú vedomosť,

a to ešte pred doručením upovedomenia o začatí exekúcie, o čom preukázateľne svedčí

aj email sťažovateľa doručený právnemu zástupcovi zúčastnenej osoby dňa 27. 09. 2017,

ktorým sťažovateľ žiadal právneho zástupcu zúčastnenej osoby o oznámenie čísla účtu,

na ktoré môže byť realizovaná úhrada trov konania týkajúceho sa odvolacieho konania

vedeného Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. )...

... S poukazom na právny názor vyplývajúci z vyššie uvedených súdnych rozhodnutí

je zrejmé, že (i) európsky platobný rozkaz bolo možné doplniť uznesením, resp. (ii) európsky

platobný rozkaz, ako aj uznesenie, ktorým bol európsky platobný rozkaz doplnený

bolo možné riadne doručiť aj zástupcovi sťažovateľa (t. j. opatrovníkovi)

tak, ako to bolo aj realizované podľa v tom čase platného a účinného právneho predpisu

( , ).

... Zúčastnená osoba zároveň osobitne uvádza, že nakoľko exekučný súd riadne

skúmal formálnu i materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu (z obsahu vyššie uvedeného

rozhodnutia exekučného súdu jednoznačne vyplýva, že Okresný súd Banská Bystrica

bol oprávnený v konaní vedenom pod sp. zn. doplniť európsky platobný

rozkaz, a to aj vzhľadom na právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici,

ktorý sa touto otázkou už náležite zaoberal), námietky sťažovateľa prezentované v písm. B)

a C) ústavnej sťažnosti sú nepravdivé, resp. irelevantné...

... V prípade námietky sťažovateľa prezentovanej v písm. E) ústavnej sťažnosti

(nedoručenie vyjadrenia zúčastnenej osoby sťažovateľovi) zúčastnená osoba uvádza,

že pravdivosť uvedenej námietky zúčastnená osoba nevie verifikovať. V tejto súvislosti

však zúčastnená osoba dáva do pozornosti právny názor exekučného súdu (Okresný súd

Banská Bystrica) uvedený v bode 31. odôvodnenia uznesenia zo dňa 14. 10. 2020,

sp. zn. , podľa ktorého: „Čo sa týka povinnou tvrdeného porušenia princípu

kontradiktórnosti konania, keď jej súd nedoručoval vyjadrenia oprávneného,

či už k jej návrhu na nastavenie exekúcie alebo vyjadrenia k sťažnostiam, súd dáva

do pozornosti, že Exekučný poriadok nepredpokladá doručovanie vyjadrenia oprávneného

k návrhu na zastavenie exekúcie povinnej. Vyšší súdny úradník pri vydaní rozhodnutia

o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie postupoval v súlade s § 61k ods. 5 Exekučného

poriadku, keď po predložení návrhu povinnej na zastavenie exekúcie spolu s vyjadrením

oprávneného k tomuto návrhu, o podanom návrhu povinnej na zastavenie exekúcie rozhodol

bez toho, aby povinnej zaslal vyjadrenie oprávneného. Uvedené ustanovenie zobrazuje

presný postup od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora, pričom

tento záver súdu umocňuje aj koncentračná zásada upravená v § 61k ods. 2 Exekučného

poriadku, v zmysle ktorej v návrhu na zastavenie exekúcie musí povinná uplatniť

všetky rozhodné právne skutočnosti ku dňu podania tohto návrhu a preto ani na prípadné

ďalšie skutočnosti, ktoré by povinná uviedla v ďalšom vyjadrení (napríklad v prípadnom

vyjadrení povinnej k vyjadreniu oprávneného), by už súd prihliadnuť nemohol. Rovnako

potom postupuje aj sťažnostný súd, ktorý nezasiela povinnej vyjadrenie oprávneného

k podanej sťažnosti, keďže charakter sťažnosti nie je oprávnený prostriedok, ale prostriedok

procesnej obrany. Ani súdna prax či rozhodnutia vyšších súdnych autorít nevyžadujú

doručenie vyjadrenia účastníka konania k sťažnosti sťažovateľovi (napr. nález Ústavného

súdu SR z 11. 9. 2018, sp. zn. ).“. Ak teda exekučný súd sťažovateľovi

nedoručil vyjadrenie zúčastnenej osoby k jej sťažnosti, nepostupoval v rozpore s Exekučným

poriadkom.

V prípade námietky sťažovateľa prezentovanej v písm. F) ústavnej sťažnosti

(nedoručovanie písomností sťažovateľovi do vlastných rúk) zúčastnená osoba uvádza,

že sťažovateľovi bol v súdnom konaní ustanovený opatrovník, pričom všetky listiny

boli riadne doručované tomuto zástupcovi (ust.

). To, že exekučný titul bol sťažovateľovi riadne a v súlade

s v tom čase účinným právnym predpisom () doručený,

resp. sťažovateľ mal dostatočnú vedomosť o jeho obsahu vyplýva aj zo skutočností

prezentovaných zúčastnenou osobou v jej vyššie uvedených podaniach.»

9. Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 30. decembra 2020.

Predseda okresného súdu sa v plnej miere stotožnil s priloženým vyjadrením zákonného

sudcu a zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Zákonný sudca vo svojom vyjadrení k sťažovateľom namietanej nulite uviedol,

že nevzhliadol, že by exekučný titul bol nulitným rozhodnutím, keďže bol toho názoru,

že v okolnostiach veci neprekročil svoju právomoc. „Okresný súd Banská Bystrica

mal právomoc o tejto veci rozhodnúť a preto nemožno hovoriť nulite rozhodnutia. V danej

veci exekučný súd nevzhliadol ani iné dôvody nulity, t. j. žeby exekučný titul bol vydaný

mimo existujúceho súdneho konania, resp. že rozhodnutie nebolo prejavom vôle príslušnej

tomu kompetentnej súdnej osoby. Z tohto pohľadu súd musí odmietnuť akékoľvek tvrdenie

o nulite exekučného titulu a následne aj o tom žeby touto skutočnosťou sa v rámci

exekučného konania nezaoberal.“ Vyjadril tiež názor, že „sťažovateľ v rámci ústavnej

sťažnosti nenaformuloval jednu základnú podstatnú náležitosť (a je vôbec otázne,

či ju vôbec môže už teraz učiniť), a to akým spôsobom došlo nesprávnou aplikáciou

podústavného práva vydaním uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. zo dňa 28. júla 2020 k porušeniu práv sťažovateľa

na ústavnoprávnej rovine.“

K postupu súdu v základnom konaní uviedol, že „z neexistencie právnej úpravy

o doplnenie platobného rozkazu v , či súčasnosti v , resp. v nariadení

nemožno vyvodzovať neprípustnosť doplnenia platobného rozkazu dopĺňací uznesením.

Máme za to, že ide o medzeru v zákone a súd ju za danej procesnej situácie musel vyriešiť.

Hoci v čase vydania doplňujúceho uznesenia neexistoval , máme

za to, že pravidlá v ňom uvedené platili aj v čase účinnosti . Ak teda súd nerozhodol

pri vydaní európskeho platobného rozkazu o celej žalobe, použil na vyriešenie vadnej

procesnej situácie takú právnu úpravu, ktorá bola čo do obsahu a účelu jej najbližšia

a teda vydal doplňujúce uznesenie. Súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že vydaním

doplňujúceho uznesenia porušil základnú zásadu legality zakotvenú v SR,

lebo aj v oblasti civilného procesu existuje množstvo situácii, ktoré nie sú právom

reglementované. Z teórie civilného procesného práva je prípustné použitie analógie

v civilnom procese a nemožno pri jej použití automaticky tvrdiť, že tým dochádza

k porušeniu princípu legality resp. takýto to postup je automaticky právo neaprobovaný...

... To, že bolo vydané doplňujúce uznesenie, sa sťažovateľovi neodňal prostriedok

nápravy a prieskumu, pretože proti uvedenému doplňujúcemu uzneseniu mal možnosť podať

odvolanie. Povinnosť súdu postupovať a vybavovať peňažné nároky rozkazom, aby žalovaní

mali možnosť vôbec uplatniť odpor nie je daná. Rozkaz je nástroj daný sudcom zo strany

zákonodarcu a je na vôli sudcu či tento nástroj využije alebo nie. Taktiež nie sú relevantné

vyjadrenia o rozdielnosti následkov odporu či odvolania. Súd považuje automatické

zrušenie či nezrušenie individuálneho právneho aktu za technickú záležitosť,

lebo najdôležitejšie je či účastník mal alebo nemal efektívny prostriedok nápravy. Exekučný

súd si nemyslí, že vydaním doplňujúceho uznesenia sa odníma žalovanému možnosť konať

pred súdom a teda porušuje právo na spravodlivý súdny proces. Taktiež za irelevantný

považuje poukaz na . V danej veci boli žalovaní zaviazaní ako solidárni

dlžníci a teda nešlo o nerozlučné spoločenstvo podľa . Nakoniec súd

tiež musí odmietnuť štvrtý bod týkajúci sa doručovania, nakoľko vo veci bol sťažovateľovi

ustanovený za dodržania vtedy platných predpisov opatrovník a zástupca

a teda doručovanie u obidvoch rozhodnutí má rovnaký priebeh a parametre.

Vychádzajúc z ust. v spojení s , ako i z obsahu

uznesenia krajského súdu je zrejmé, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadalo

so všetkými okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia, z ktorého dôvodu ho nemožno považovať

za nepreskúmateľné, pretože ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

rozhodnutia. Z odôvodnenia sú zrejmé podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil

rozhodnutie súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd uviedol, z ktorých skutočností

a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie a odvolací súd

zaujal aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorými sa ohľadne zastavenia exekučného

konania stotožnil. Uznesenie odvolacieho súdu tak nemá za následok tvrdené porušenie

základných práv sťažovateľky, preto jej sťažnosť považujem za nedôvodnú.“.

Na podporu správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu zákonný sudca

uviedol, že „proti uvedenému uzneseniu bolo podané odvolanie žalovaným v 2. rade,

ktorého zastupoval rovnaký právny zástupca, ktorý zastupuje i sťažovateľa v tomto konaní.

V tomto odvolaní nastolil viaceré otázky, z ktorých jedna bola otázka zákonnosti postupu

pri vydávaní doplňujúceho uznesenia. Odvolací súd Krajský súd Banská Bystrica uznesením

č. k. -98 uvedenú vec preskúmal a potvrdil správnosť postupu vyššieho

súdneho úradníka pri vydávaní doplňujúceho uznesenia. Z tohto dôvodu exekučný súd

nemôže opätovne preskúmať zákonnosti rozhodnutia a postupu zo strany sťažovateľa,

ktorý nebol účastníkom odvolacieho konania. Jednak je to nesprávne vo všeobecnosti,

pretože exekučný súd nemá v rámci exekúcie postavenie prieskumného orgánu ale jednak

i preto, že o tejto otázke bolo právoplatne rozhodnuté. V tomto smere je irelevantné,

že sťažovateľ nebol účastníkom tohto odvolacieho konania a že sa na neho neviaže uvedené

rozhodnutie, lebo odvolacie konanie nie je samostatným konaním, ale len súčasťou jedného

základného konania. Sťažovateľ si totiž pletie subjektívnu záväznosť rozhodnutia,

ktorá hlavne smeruje otázkam hmotnoprávnym a prejudiciality rozhodnutia,

ktorá sa týka aj procesných aj hmotnoprávnych skutočností. Ide o dve rozdielne vlastnosti

súdnych rozhodnutí. V zmysle ustanovenia ak sa o niektorej otázke

právoplatné rozhodnutie, súd z neho vychádza.“.

K povinnosti exekučného súdu skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť

exekučného titulu zákonný sudca uviedol, že «exekučný súd si svoju povinnosť preskúmať

exekučný titul z hľadiska formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti splnil,

pretože sťažovateľ namietal v rámci návrhu na zastavenie exekúcie i sťažnosti nedoručenie

exekučného titulu a tým pádom formálnu vykonateľnosť. Ako je uvedené v bode 27

napadnutého uznesenia, súd nezistil ani tento nedostatok formálnej vykonateľnosti.

Sťažovateľ v návrhu na zastavenie exekúcie i sťažnosti predložil len dve základné

otázky svojej exekučnej obrany, a to otázku nulity respektíve nezákonnosti exekučného titulu

a jeho formálnej vykonateľnosti z dôvodu pochybností o správnosti ustanovenia opatrovníka

ergo i správnosti postupu pri doručovaní. K prvému dôvodu obrany sa súd vyjadril v bode

26 napadnutého uznesenia, pričom uviedol v ňom iba to relevantné a teda poukaz

na uznesenie Krajského súd Banská Bystrica č. k. -98 zo dňa 25. 10. 2016.

Za uvedenou dostatočnosťou odôvodnenia si exekučný súd stojí... Poukaz na právoplatné

uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, ktorým otázka zákonnosti i nulity exekučného

titulu bola právoplatne vyriešená a neochota sťažovateľa akceptovať uvedené rozhodnutie,

nemôže dôjsť k tomu, že exekučné konanie bude „novým ihriskom“ riešenia správnosti

tohto rozhodnutia.

Exekučný súd nerozhodol o danej veci arbitrárne, keď skonštatoval, že súdny rozkaz

sa doplňuje doplňujúcim uznesením a nie súdnym rozkazom.».

K namietanému porušeniu princípu kontradiktórnosti (nedoručenie vyjadrenia

oprávneného, pozn.) zákonný sudca uviedol, že «exekučný súd má za to, že uvedenom

konaní neporušil ani princíp kontradiktórnosti súdneho konania. Je potrebné si uvedomiť

a ústavný súd si to môže objektívne zistiť porovnaním podaní účastníkov, že hlavné body

obrany v danej veci aj so zreteľom na koncentračnú zásadu povinný formuloval. Obdobne

tak učinil i oprávnený vo svojom vyjadrení. Na uvedených pozíciách sa nič nezmenilo

ani podaním sťažnosti voči uzneseniu vyššieho súdneho úradníka a to ani podaním

vyjadrenia k tejto sťažnosti. Pokiaľ vo vyjadrení oprávnený poukázal na rozhodnutie

Krajského súdu Trenčín sp. zn. zo dňa 31. 05. 2015, tento exekučný súd

nepovažoval za relevantný a nepojal ho ani do právnych záverov svojho uznesenia.

Exekučný súd má za to, že princíp kontradiktórnosti nie je absolútny a že právo

vyjadriť k tvrdeniu dôkazu či inej skutočnosti protistrany je dané iba vtedy, ak je k čomu

sa vyjadriť, t. j. že ide o nové tvrdenia a dôkazy protistrany a ktoré pre súd aspoň z hľadiska

ich potencionality sú istým spôsobom relevantné a dôležité pre budúce rozhodnutie.

Podľa názoru súdu iba za takejto situácie sa nedoručením vyjadrenia môže vytvoriť stav

nerovnováhy v konaní a porušenia rovnosti zbraní a teda porušenia ústavného práva

na spravodlivý proces. Exekučný súd a vôbec súd tu nie je od toho, aby nebodaj zo strachu

z porušenia tohto práva účastníka robil účastníkom „poštára“ a zasielal im vyjadrenia,

repliky a dupliky až kým to jednu zo strán unaví a až potom pristúpil k rozhodnutiu.

Naopak, exekučný súd si myslí, že súd pri tomto postupuje aktívne v súlade s materiálnym

vedením konania a sám podľa obsahu podaní posúdi, či z hľadiska obsahu a dôvodov

uvedených v podaní je potrebné ho posunúť druhej strane na vyjadrenie...

V danej veci vyjadrenie oprávneného k sťažnosti povinného bolo absolútne

irelevantné pre rozhodnutie vo veci a teda pozícia účastníka konania nebola

nijako objektívne oslabená a teda podľa názoru súdu nedošlo k porušeniu ním určeného

ústavného práva sťažovateľa.».

K námietke nedoručenia európskeho platobného rozkazu zákonný sudca vo svojom

vyjadrení uviedol, že „ide iba ďalší dôvod formalistickej obrany sťažovateľa.

Pokiaľ sťažovateľ citoval bod 27 odôvodnenia a z neho vyvodzoval nedoručenie európskeho

platobného rozkazu, tak sťažovateľ sa mýli, resp. účelovo si prispôsobuje alebo vysvetľuje

veci. Sťažovateľ sa totiž v návrhu na zastavenie exekúcie bránil tým, že doplňujúce

uznesenie mu nebolo riadne doručené, čo exekučný súd vyvrátil preskúmaním súdneho spisu

a potvrdením riadneho doručenia doplňujúceho uznesenia opatrovníkovi sťažovateľa.

Iný záver z uvedeného bodu uznesenie nie možné učiniť. Je potrebné uviesť, že európsky

platobný rozkaz bol zástupcovi sťažovateľa doručený dňa 29. 02. 2016 spolu s dopĺňacím

uznesením. Keďže nedoručenie európskeho platobného rozkazu nenamietal, exekučný súd

sa touto skutočnosťou nezaoberal. O uvedenej skutočnosti doručenia sa mohol sťažovateľ

presvedčiť nahliadnutím do spisu, na ktoré má ako účastník právo. Ak by túto vadu

exekučný súd, ktorý otázku doručenia skúma, zistil a teda že by zistil formálnu

nevykonateľnosť exekučného titulu, tak by uvedené konanie z tohto dôvodu zastavil.“.

10. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení doručenom 25. januára 2021

zotrval na dôvodnosti podanej sťažnosti. V podstatnom uviedol:

«V doručenom Vyjadrení zákonný sudca Mgr. Vladimír Hudzík uviedol (na strane 1),

že v danej veci exekučný súd nevzhliadol, že by namietaný exekučný titul bol nulitným

rozhodnutím, respektíve paaktom. Zároveň však v predmetnom Vyjadrení uviedol (na strane

4), že exekučný súd nemá za to, že by bol v rámci exekúcie vybavený až takou kompetenciou,

že môže v exekučnom konaní rozhodovať o zákonnosti (nulite) individuálneho právneho aktu

inak, ako o tom predtým právoplatne rozhodol procesný súd v rámci konania opravného,

resp. jemu obdobného konania (napr. v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského

rozsudku) a to aj vtedy, ak povinný a osoba, ktorá iniciovala opravné konanie

resp. jemu obdobné, nie sú totožné. Zároveň je na strane 4 Vyjadrenia uvedené,

že jednak je to nesprávne vo všeobecnosti, pretože exekučný súd nemá v rámci exekúcie

postavenie prieskumného orgánu ale jednak i preto, že o tejto otázke bolo právoplatne

rozhodnuté. V uvedených tvrdeniach si tak zákonný sudca odporuje, keď na jednej strane

tvrdí, že zákonnosť (nulitu) exekučného titulu skúmal a na druhej strane tvrdí, že zákonnosť

(nulitu) exekučného titulu ani skúmať nemohol.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosti uvádzané v ústavnej

sťažnosti, a síce že Okresný súd Banská Bystrica v odôvodnení uznesenia

sp. zn. z 03. 03. 2020 (ďalej len „Uznesenie 1“) uviedol, že exekučné

konanie nie je ďalším opravným konaním a ani konaním, v ktorom sa exekučné tituly

ako aj procesný postup orgánu, ktorý exekučný titul vydal preskúmavajú. Okresný súd

Banská Bystrica v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 28. 07. 2020

(ďalej len „Uznesenie 2“), ktorým rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa (povinného)

proti Uzneseniu 1 uviedol, že sa so závermi a dôvodmi vyjadrenými v Uznesení 1 stotožňuje.

Okresný súd Banská Bystrica sa tak v skutočnosti nezákonnosťou (nulitou) exekučného

titulu vôbec nezaoberal a obsah Vyjadrenia je v rozpore s odôvodnením Uznesenia 1

a Uznesenia 2.

II. Nulita exekučného titulu

Zákonný sudca Mgr. Vladimír Hudzík vo Vyjadrení ďalej uviedol (na strane 1),

že v rámci teórie práva ako aj teórie procesného práva i ustálenej judikatúry sa za nulitné

považuje také rozhodnutie orgánu verejnej moci, kde orgán prekročil svoju právomoc.

V danom prípade však o takúto situáciu nejde, keďže vo veci rozhodoval civilný súd

a rozhodoval o súkromno-právnom nároku vyplývajúcom zo zmluvy o pôžičke

zo dňa 12. apríla 2012 uzavretej medzi účastníkmi konania.

Podľa názoru sťažovateľa je potrebné rozlišovať medzi (1) právomocou všeobecného

súdu rozhodnúť súkromnoprávny spor (aktuálne upravené napr. v ust. § 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov) a (2) zákonnou

úpravou postupu všeobecného súdu pri rozhodovaní sporu, ktorou je právomoc

všeobecného súdu v zásade limitovaná. Inak povedané všeobecnému súdu daná právomoc

rozhodovať súkromnoprávne spory sa musí pohybovať v zákonodarcom stanovených

hraniciach, v opačnom prípade ide o prekročenie právomoci všeobecného súdu

a rozhodnutie vydané na základe prekročenia právomoci je potrebné považovať za nulitné.

Uvedený právny názor zákonného sudcu prezentovaný vo Vyjadrení by ad absurdum

znamenal, že akonáhle je súdu predložený na rozhodnutie súkromnoprávny spor

(čím je založená právomoc všeobecného súdu) súd môže v konaní postupovať ľubovoľne,

môže si sám zvoliť normy (nemusia byť len právne) na podklade ktorých bude rozhodovať

a môže vydať aj rozhodnutie vo forme, ktorá nie je platnými a účinnými procesnými

predpismi predpokladaná. Takýto právny názor je preto podľa sťažovateľa celkom zjavne

nesprávny.

Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ bude daná negatívna odpoveď

na sťažovateľom vznesenú otázku, či všeobecný súd bol v základnom konaní oprávnený

vydať doplňujúce uznesenie k európskemu platobnému rozkazu, je potrené prijať pozitívnu

odpoveď na otázku, či všeobecný súd prekročil svoju právomoc a vydal nulitný právny akt.»

K záväznosti exekučného súdu rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -98 právny zástupca sťažovateľa uviedol,

že «sťažovateľ nebol účastníkom odvolacieho konania v základnom konaní, nemal možnosť

namietať závery odvolacieho rozhodnutia, uvedené rozhodnutie odvolacieho súdu

ani nebolo sťažovateľovi doručené (a ak bolo, tak nesprávne už za účinnosti Civilného

sporového poriadku do rúk opatrovníka). Uvedené rozhodnutie sa nezaoberalo

všetkými dôvodmi, ktoré vymedzil sťažovateľ v návrhu na zastavenie exekúcie.

Zákonný sudca Mgr. Vladimír Hudzík sa vo svojom Vyjadrení odvoláva

na prejudicialitu v súlade s ust. Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). V zmysle uvedeného ustanovenia

otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193,

môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru sťažovateľa možné aplikovať

na tu preskúmavané rozhodnutie. Na rozhodnutie, či je exekučný titul spôsobilý a formálne

a materiálne vykonateľný má právomoc výlučne exekučný súd a žiaden iný orgán verejnej

moci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v základnom konaní je potrebné vnímať

prostredníctvom precedenčnej záväznosti, ktorá v kontinentálnom právnom systéme

nie je absolútna a exekučný súd bol oprávnený (s náležitým odôvodnením) sa od právneho

názoru vyjadreného v tomto rozhodnutí odkloniť. Zároveň jediné rozhodnutie krajského

súdu spravidla nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax.

Vo vzťahu k poznámke o rovnakom právnom zástupcovi žalovaného v 2. rade

v odvolacom konaní, si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že tohto právneho zástupcu si zvolil

práve kvôli znalosti veci a právne zastúpenie sťažovateľa v tejto veci prevzala advokátska

kancelária VALIŠ LEGAL, s. r. o. až v mesiaci december 2019.».

K argumentácii o možnej analógii legis právny zástupca sťažovateľa uviedol,

že «sťažovateľ vôbec prvýkrát dostal odpoveď na otázku, na akom právnom základe bolo

možné vydať doplňujúce uznesenie k európskemu platobnému rozkazu až z Vyjadrenia

zákonného sudcu Mgr. Vladimíra Hudzíka, ktorý poukázal na analogickú aplikáciu úpravy

doplnenia rozhodnutia ako pri uznesení alebo rozsudku.

Sťažovateľ považuje za potrebné poukázať najmä na otázku, ktorú je v tejto súvislosti

potrebné primárne vyriešiť, a síce, či zákonným sudcom označená „medzera v zákone“

je skutočne omylom opomenutou právnou úpravou alebo absencia takejto právnej úpravy

bola úmyslom zákonodarcu.

Sťažovateľ sa prirodzene prikláňa k výkladu prezentovanému v ústavnej sťažnosti,

ako i v návrhu na zastavenie exekúcie a v sťažnosti, a to najmä z nasledovných

už odprezentovaných názorov:

a) európsky platobný rozkaz (spolu s platobným rozkazom) je osobitnou formou

rozhodnutia súdu, ktoré sa vydáva v osobitne upravenom skrátenom konaní a vzhľadom

na osobitnú právnu úpravu nemožno automaticky aplikovať všeobecné ustanovenia

vzťahujúce sa na uznesenie a rozsudok,

b) zákonodarca umožnil vydanie opravného uznesenia podľa § 164 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

pokiaľ by mal v úmysle umožniť aj vydanie doplňujúceho uznesenia, učinil by rovnako,

c) možnosť vydania doplňujúceho uznesenia k európskemu platobnému rozkazu

(platobnému rozkazu) nie je upravená ani v ,

d) následkom vydania doplňujúceho uznesenia, ktorým sa rozhoduje o meritórnom

rozšírení európskeho platobného rozkazu (v tomto prípade o ďalších žalovaných a aj v časti

úroku z omeškania) je vydanie inej formy rozhodnutia s ktorým sú spojené iné následky

rozpracované v ústavnej sťažnosti.

Všeobecný súd vlastne v tejto veci voči sťažovateľovi rozhodol v skrátenom konaní,

len na základe tvrdení a dôkazov predložených žalobcom avšak inou formou rozhodnutia,

než akú predpokladaná zákon a vylúčil tým právo sťažovateľa podať proti takému

rozhodnutiu odpor s príslušnými právnymi účinkami.

Ak by aj nebolo zrejmé, či skutočne išlo o úmysel zákonodarcu, pred využitím

analógie legis by bolo potrebné sa zaoberať otázkou, či takéto použitie analógie

nie je v rozpore s účelom skráteného konania o platobnom rozkaze a či nemôže byť na ujmu

sporovým stranám. Podľa názoru sťažovateľa je vzhľadom na osobitnú úpravu konania

o európskom platobnom rozkaze (spolu s platobným rozkazom) potrebné vylúčiť

automatickú aplikáciu analógie...

... V súvislosti s tvrdením obsiahnutým vo Vyjadrení, že sťažovateľ neuviedol dôvody

nemožnosti doplnenia európskeho platobného rozkazu v návrhu na zastavenie exekúcie

a ani v sťažnosti, sťažovateľ uvádza, že sťažovateľ namietal už v návrhu na zastavenie

exekúcie a následne aj v sťažnosti, že vzhľadom na absenciu zákonného ustanovenia

upravujúceho vydanie doplňujúceho uznesenia k európskemu platobnému rozkazu,

takéto rozhodnutie súd nie je oprávnený vydať. Skutočnosť, že sťažovateľ rozpracoval

a uviedol konkrétne dôsledky takéhoto nesprávneho postupu súdu, nie sú novými tvrdeniami

(sťažovateľ stále tvrdí to isté, a síce že doplňujúce uznesenie k európskemu platobnému

rozkazu nemožno vydať), ale sú len poukazom na právne dôsledky, ktoré musia byť zrejmé

aj exekučnému súdu.».

11. Ústavný súd podľa (berúc do úvahy

aj predchádzajúce stanoviská účastníkov konania podľa právnej úpravy účinnej

do 31. decembra 2020) vec prejednal a rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania,

keďže na základe obsahu podaní dospel k záveru, že od ústneho pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Relevantná právna úprava, teoretické a judikatúrne východiská ústavného súdu

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

15. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného

dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

16. Vychádzajúc z podstaty námietok sťažovateľa, ústavný súd konštatuje,

že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie práva

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, , ). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony,

a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný

(arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní

obsahu takýchto právnych úprav ().

17. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov

je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností

prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky, alebo absenciou jasných

a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru

ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených

v .

18. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva

( v spojení s ).

19. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

(obdobne aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) patrí právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,

ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade

s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej

normy na zistený skutkový stav veci.

20. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo predovšetkým vtedy,

ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe)

fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. ), ale tiež v prípade,

ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle

pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom

konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené.

21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia

jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie má zaručiť transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutí súdov a vylúčiť

svojvôľu, lebo len vecne správne (zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležite,

t. j. zákonom vyžadovaným spôsobom odôvodnené rozhodnutie napĺňa – ako neoddeliteľná

súčasť „stanoveného postupu“ – ústavné kritériá vyplývajúce preň z a dohovoru

().

22. V právnom štáte by nemali vznikať pochybnosti, či sa sudca určitou otázkou

(námietkou) vo svojom rozhodnutí (ne)zaoberal; odpoveď by mala byť zrejmá a zreteľná

z odôvodnenia jeho rozhodnutia (k tomu pozri aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci TORIJA v. Španielsko, č. 18390/91, bod 29). V žiadnom prípade

totiž nemožno ignorovať argument, ktorý je pre výsledok daného konania úplne kľúčový.

23. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, , ).

24. Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj okresný súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť,

či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

IV.

Právne posúdenie veci a závery ústavného súdu

25. Pre komplexné pochopenie procesných súvislostí, ako aj posúdenie dostatočnosti

a ústavnej udržateľnosti odôvodnenia napadnutého uznesenia v spojení a v nadväznosti

na odôvodnenie uznesenia vydaného VSÚ je potrebné zhrnúť rozhodné skutočnosti prípadu.

Z predložených kópií rozhodnutí vyplýva, že oprávnený podal návrh na vydanie európskeho

platobného rozkazu proti štyrom subjektom. Okresný súd vydal európsky platobný rozkaz

proti dvom subjektom. Na základe včas doručeného návrhu oprávneného okresný súd vydal

doplňujúce uznesenie, vo výroku ktorého uviedol, že „súd dopĺňa európsky platobný rozkaz

sp. zn. zo dňa 03. 02. 2015 v záhlaví o odporcu v 3. rade a odporcu

v 4. rade...“, a rozšíril výroky európskeho platobného rozkazu o žalovaného v 3. a 4. rade

(sťažovateľ je žalovaným v 4. rade, pozn.). V odôvodnení svojho doplňujúceho uznesenia

odcitoval a ods. a dospel k záveru, že je potrebné vyhovieť návrhu

oprávneného. Proti doplňujúcemu uzneseniu podali odvolanie žalovaný v 2. a 3. rade

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 25. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“)

tak, že odvolaním napadnuté doplňujúce uznesenie potvrdil a druhým výrokom odvolanie

žalovaného v 3. rade odmietol. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva,

že na posúdenie správnosti odvolaním napadnutého doplňujúceho uznesenia aplikoval

už a . Z nesporných tvrdení

sťažovateľa, ako aj okresného súdu vyplýva, že európsky platobný rozkaz,

ako aj doplňujúce uznesenie boli doručené súdom ustanovenému opatrovníkovi

29. februára 2016 (pozri bod 9 odôvodnenia tohto nálezu in fine, k námietke nedoručenia

európskeho platobného rozkazu), pričom sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel

až v exekučnom konaní.

26. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia (vydaného VSÚ

o zastavení exekúcie, pozn.) okresný súd uviedol:

„25. ... Vyšší súdny úradník sa so skutočnosťami uvedenými v návrhu na zastavenie

riadne, presvedčivo a v dostatočnej miere vysporiadal a jeho rozhodnutie je vo výroku

vecne správne. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových

a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť povinného ako nedôvodnú

zamietnuť a sudca sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Povinný

v sťažnosti opakuje skutočnosti, ktoré už uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie,

t. j. nemožnosť vydania doplňujúceho uznesenia k európskemu platobnému rozkazu

a neúčinnosť doručenia doplňujúceho uznesenia opatrovníkovi, ergo nulitu a formálnu

nevykonateľnosť predloženého exekučného titulu.

26. K nulite titulu teda nemožnosti vydať doplňujúce uznesenie k európskemu

platobnému rozkazu, exekučný titul musí uviesť, že je povinnosťou procesného súdu

v základnom konaní rozhodnúť o celom predmete konania. Ak o nejakej časti nerozhodol,

tak uvedenú vadu procesný súd zhojí predpísaným procesným postupom vydaním

doplňujúceho rozsudku, resp. vydaním doplňujúceho uznesenia. V zmysle vtedy platnej

právnej úpravy tak procesný súd učinil podľa v spojení s .

K správnosti postupu vydania doplňujúceho uznesenia sa vyjadril i samotný Krajský súd

Banská Bystrica uznesením č. k. -98 zo dňa 25. 10. 2016, v ktorom potvrdil

správnosť postupu súdu prvého stupňa a to s poukazom na čl. 26 Nariadenia. V žiadnom

prípade tu nedochádza takýmto postupom súdu k obchádzaniu zákona so zreteľom

k neskoršiemu doručovaniu účastníkom konania, ale o riadny postup, kedy i súdny rozkaz

sa doplňuje doplňujúcim uznesením a nie vydaním ďalšieho súdneho rozkazu.

27. Exekučný súd nezistil ani vady týkajúce sa doručovania exekučného titulu

povinnému a teda ani vadu formálnej vykonateľnosti doplňujúceho uznesenia Okresného

súdu Banská Bystrica č. k. -46 zo dňa 26. 06. 2015. Z predmetného spisu

Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. exekučný súd zistil, že súd

pri doručovaní exekučného titulu ustanovil povinnému opatrovníka v osobe ,

súdnej tajomníčky Okresného súdu Zvolen, nakoľko ani príslušníkom PZ SR sa nepodarilo

doručiť doplňujúce uznesenie povinnému. Po jej ustanovení ako zástupkyni povinného

bol jej exekučný titul doručený dňa 29. 02. 2016, t. j. za účinnosti . So zreteľom

na obsah znenia možno považovať doručenie doplňujúceho uznesenia

Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -46 zo dňa 26. 06. 2015 za účinné

a doložka formálnej vykonateľnosti je správne vystavená. Tvrdenia povinného,

že k doručeniu opatrovníkovi malo dôjsť až za účinnosti (t. j. po 01. 07. 2016),

ktorý tento spôsob doručovania už nepripúšťa, exekučný súd považuje za nekorektné

a irelevantné.

28. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej

časti uznesenia a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. zo dňa 03. 03. 2020 ako nedôvodnú zamietol.“

27. V napadnutom uznesení sudca konštatuje, že vyšší súdny úradník

sa v odôvodnení svojho uznesenia vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami

uvedenými sťažovateľom v návrhu na zastavenie exekúcie. Po oboznámení

sa s predmetným uznesením ústavný súd konštatuje, že tento záver sudcu nie je správny.

Vyšší súdny úradník sa vysporiadal s otázkou tvrdenej nulitnosti doplňujúceho uznesenia

poukazom na uznesenie odvolacieho súdu o odvolaní žalovaného v 3. rade, vydané

v priebehu základného konania, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s námietkou

neúčinného doručenia exekučného titulu (bod 12 uznesenia vydaného VSÚ),

pretože neargumentoval k doručovaniu exekučného titulu, ale k doručovaniu rozhodnutia

odvolacieho súdu.

28. Ako už bolo uvedené, sťažovateľ namietal, že doplňujúce uznesenie mu nebolo

nikdy doručené do vlastných rúk, a tiež, že podkladom exekúcie vedenej proti nemu

je nulitné rozhodnutie súdu, za ktoré považoval predovšetkým doplňujúce uznesenie

okresného súdu.

a) K tvrdenej nulitnosti exekučného titulu

29. Základné konanie začalo na základe návrhu žalobcu na vydanie európskeho

platobného rozkazu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006

z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze

(ďalej len „nariadenie“). Vtedy platný procesný kódex () stručne

reflektoval tento procesný inštitút európskeho práva v .

30. Podľa ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu

konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich

dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok,

ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

31. Z citovaných ustanovení a z absencie obdobného

ustanovenia vo vzťahu k rozkazom všeobecne (a platí to aj pre „dnešnú“ právnu úpravu

) sa v prípade, že súd mal v úmysle rozhodnúť o celom

predmete konania skráteným spôsobom a časť predmetu konania v rozkaze opomenul, javí

ako logické rozhodnúť doplňujúcim platobným rozkazom, nie uznesením, keďže uznesenie

v sporovom konaní nie je určené ako forma rozhodnutia vo veci samej. Účel doplnenia

rozhodnutia je iný ako účel opravného uznesenia. Opravné uznesenie nemá opodstatnenie

bez opravovaného rozhodnutia; doplňujúce rozhodnutie je však „schopné“ existovať

aj samostatne (spolu s „opomínajúcim“ rozhodnutím vyčerpávajú celý predmet konania

a samostatne vyčerpáva jeho určitú časť – v danom prípade povinnosť žalovaného

v 3. a 4. rade). Konanie o európskom platobnom rozkaze je konaním, v ktorom sa procesné

úkony realizujú striktne prostredníctvom formulárov tvoriacich prílohu nariadenia.

Podľa názoru ústavného súdu preto bolo správnym postupom okresného súdu

v predmetnom konaní vydanie ďalšieho európskeho platobného rozkazu zaväzujúceho

žalovaných v 3. a 4. rade (a vo vzťahu k žalovanému v 1. a 2. rade zaväzujúceho

k zaplateniu časti úroku). Napriek uvedenému však ústavný súd nesúhlasí s názorom

sťažovateľa, podľa ktorého okresným súdom zvolený postup má za následok nulitnosť

exekučného titulu voči nemu. Doplnenie európskeho platobného rozkazu uznesením

okresný súd odôvodnil (vtedy) platnou právnou úpravou a krajský súd (aj keď v konaní

o odvolaní iných žalovaných) sa s týmto procesným postupom okresného súdu stotožnil.

b) K nevykonateľnosti exekučného titulu v dôsledku jeho nedoručenia

32. Podľa európsky platobný rozkaz treba doručiť odporcovi

do vlastných rúk, náhradné doručenie je vylúčené; to neplatí, ak sa európsky platobný

rozkaz doručuje zástupcovi odporcu.

Podľa ustanovenia o platobnom rozkaze sa použijú primerane,

pokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak.

33. Až a len vydaním doplňujúceho uznesenia okresný súd „zahrnul“

(napriek výhradám ústavného súdu, uvedeným v bode 31) sťažovateľa do európskeho

platobného rozkazu. Vydaný európsky platobný rozkaz tak môže voči sťažovateľovi

predstavovať exekučný titul len v spojení s doplňujúcim uznesením. Z uvedeného

nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že pri doručovaní týchto dvoch rozhodnutí

sťažovateľovi bolo nevyhnutné postupovať podľa štandardov určených pre doručovanie

európskeho platobného rozkazu.

34. Ústavný súd za takisto nepochybnú považuje povinnosť exekučného súdu

preskúmať formálnu vykonateľnosť exekučného titulu v exekučnom konaní.

Pre preskúmanie tejto kruciálnej kvality exekučného titulu v štádiu posudzovania návrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie postačuje preverenie skutočnosti, či je priložený

exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti. V prípade spochybnenia

tohto predpokladu spôsobilosti exekučného titulu povinným v jeho návrhu na zastavenie

exekúcie však exekučný súd musí opodstatnenosť tvrdenia povinného preveriť pripojením

a preskúmaním spisu súdu, ktorý exekučný titul vydal.

35. Vada doručovania exekučného titulu bola sťažovateľom namietaná,

pričom okresný súd túto námietku sťažovateľa považoval za nedôvodnú, keď konštatoval,

že „nezistil ani vady týkajúce sa doručovania exekučného titulu a teda ani vadu formálnej

vykonateľnosti doplňujúceho uznesenia... Z predmetného spisu... exekučný súd zistil, že súd

pri doručovaní exekučného titulu ustanovil povinnému (sťažovateľovi, pozn.) opatrovníka

v osobe , súdnej tajomníčky Okresného súdu Zvolen... Po jej ustanovení

ako zástupkyni povinného bol jej exekučný titul doručený... So zreteľom na obsah znenia

možno považovať doručenie doplňujúceho uznesenia... za účinné...“

(pozri bod 27 odôvodnenia napadnutého uznesenia). Tento záver okresného súdu

je podľa názoru ústavného súdu arbitrárny.

36. Zo zvoleného spôsobu doručovania a následného vyhodnotenia účinnosti

doručenia exekučného titulu je zjavné, že okresný súd (v základnom ani v exekučnom

konaní) si neuvedomil vzájomný vzťah medzi európskym platobným rozkazom

a doplňujúcim uznesením (pozri bod 33 odôvodnenia tohto nálezu) a doručovanie

týchto dvoch rozhodnutí podriadil režimu doručovania uznesenia. Okresný súd úplne

opomenul zmysel zvýšenej ochrany žalovaného pri doručovaní rozhodnutia v rozkaznom

konaní: keďže súd žalobe vyhovel bez predchádzajúceho oboznámenia žalovaného

so žalobou a bez možnosti jeho akejkoľvek obrany proti žalobe, nevyhnutnosť doručenia

rozhodnutia žalovanému do vlastných rúk s vylúčením náhradného doručenia

je prostriedkom „vyrovnania“ postavenia žalovaného doterajšiemu „favorizovanému“

postaveniu žalobcu, ktorému súd „dal za pravdu“ len na základe ním tvrdených skutočností

(a priložených alebo označených dôkazov) tak, aby mal žalovaný nespochybniteľnú

možnosť sa proti rozhodnutiu brániť. Pri rešpektovaní tohto ústavne významného

východiska je možné termín „zástupca“, uvedený v

časť za bodkočiarkou, vykladať len ako zástupcu zvoleného žalovaným, v žiadnom prípade

nie ako súdom ustanoveného procesného opatrovníka. Ustanovenie opatrovníka z dôvodu

neznámeho pobytu ( ) žalovanému v rozkaznom konaní je preto pre ústavný

súd nepochopiteľné.

37. V konaní o európskom platobnom rozkaze, v ktorom sa priamo aplikuje

čl. 15 nariadenia (rozkaz možno doručiť aj zástupcovi odporcu) a ktorý by sa podľa recitálu

22 preambuly nariadenia „mal uplatňovať na situácie, keď odporca nemôže na súde

zastupovať sám seba, ako napríklad v prípade právnickej osoby, a ak osobu,

ktorá ho má zastupovať, určuje zákon, ako aj na situácie, v ktorých odporca splnomocnil

inú osobu predovšetkým advokáta zastupovaním v konkrétnom súdnom konaní“, zvolený

procesný postup okresného súdu odporuje aj právu Európskej únie.

38. Pokiaľ teda zákonodarca v ustanovení samostatne upravil

doručovanie európskeho platobného rozkazu, ktorým vylúčil jeho náhradné doručenie,

s výnimkou doručovania zástupcovi odporcu, je potrebné vykladať pojem zástupcu

eurokonformne, t. j. v súlade s obsahom záväzného textu naradenia tak, aby účinky

a obsah nariadenia neboli menené, resp. negované. Vychádzajúc z uvedeného, doručenie

európskeho platobného rozkazu súdom ustanovenému procesnému opatrovníkovi odporcu

nie je možné považovať za účinné.

39. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnuté uznesenie je vo vzťahu

k sťažovateľom tvrdenej nespôsobilosti exekučného titulu arbitrárne, v dôsledku čoho došlo

k zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj do práva vlastniť

majetok podľa a práva na ochranu majetku podľa dodatkového

protokolu.

c) K porušeniu kontradiktórnosti konania v napadnutom konaní

40. Táto námietka sťažovateľa z pochopiteľných dôvodov mohla byť prvýkrát

uplatnená až v rámci konania o ústavnej sťažnosti, keďže sa týkala postupu okresného súdu

pred vydaním napadnutého uznesenia. Z citovaného vyjadrenia zákonného sudcu

(pozri bod 9 odôvodnenia tohto nálezu) je možné vyvodiť záver, že ju nepovažoval

za relevantnú. Ústavný súd sa s týmto právnym záverom zákonného sudcu v okolnostiach

posudzovanej veci nestotožňuje.

41. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol,

že kontradiktórnosť, nerozlučne spätá s princípom rovnosti zbraní, je univerzálnym

právnym princípom platným v celom právnom poriadku, teda aj v civilnom súdnom konaní,

a súd každého druhu a stupňa ju musí plne rešpektovať. Dôvodom je fakt, že jednou

z jej hlavných funkcií je oboznámiť účastníka konania so všetkými dokumentmi a dôkazmi,

ktoré môžu ovplyvniť rozhodnutie, a poskytnúť mu možnosť sa k nim vyjadriť.

Ide predovšetkým o dôkazy, stanoviská a vyjadrenia protistrany v konaní, alebo dôkaz,

resp. stanovisko nezúčastneného subjektu (znalec, svedok a pod.) či zabezpečeného

samotným konajúcim orgánom z vlastnej iniciatívy. Tým sa účastníkovi konania garantuje

právo byť vypočutý (audiatur et altera pars) a právo na obhajobu. Ani podľa ústavného súdu

však zásada kontradiktórnosti nemá absolútny charakter, pretože existujú aj výnimky

z uvedeného pravidla, kde okolnosti prípadu alebo procesnej situácie vylučujú uplatňovanie

tejto zásady.

Neexistuje relevantný a zásadný dôvod na to, aby sa v civilnom konaní,

ktoré je v zásade kontradiktórne, uplatnila výnimka z tohto princípu v konaní o sťažnosti

proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, v ktorom sa rozhoduje o subjektívnych

právach a povinnostiach (m. m. ).

42. Ústavný súd považuje tieto závery za aktuálne a plne aplikovateľné aj vo veci

sťažovateľa, pričom vychádzajúc z okolností veci konštatuje, že z odôvodnenia

napadnutého uznesenia (bodov 12 a 13 odôvodnenia napadnutého uznesenia,

pozn.) vyplýva, že podanie oprávneného obsahovalo pomerne rozsiahlu právnu

argumentáciu týkajúcu sa jednak namietanej nulity exekučného titulu a jednak obsahovalo

aj právne posúdenie námietky sťažovateľa o neakceptovateľnosti spôsobu doručovania

doplňujúceho uznesenia. Skutočnosť uvádzaná zákonným sudcom vo vyjadrení k prijatej

sťažnosti, že pri koncipovaní dôvodov uvedených v napadnutom uznesení nevychádzal

z vyjadrenia oprávneného, je rovnako irelevantná ako obrana spočívajúca

v tom, že po uplynutí lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie už nebolo možné

uplatniť iné, ďalšie dôvody, resp. argumentáciu. Podstatným pre posúdenie dodržania

princípu kontradiktórnosti bolo to, či oprávnený vo svojom vyjadrení reagujúcom na obsah

sťažnosti sťažovateľa uplatnil skutkovú alebo právnu argumentáciu a či sťažovateľ mal

možnosť oboznámiť sa s vyjadrením oprávneného a reagovať naň pred vydaním

napadnutého uznesenia. Vychádzajúc z nesporných tvrdení účastníkov tohto konania,

ústavný súd dospel k záveru, že neumožnením oboznámiť sa obsahom vyjadrenia

oprávneného v konaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu vydaného VSÚ,

ktoré obsahovalo právnu, ako aj skutkovú argumentáciu k sťažnosti sťažovateľa,

a tým aj neumožnením reagovať naň pred vydaním napadnutého uznesenia okresného súdu,

došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti, čo je samo osebe ďalším dôvodom

na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa procesnej povahy.

V.

Záver

43. Ústavný súd na základe už opísaných dôvodov dospel k záveru, že napadnutým

uznesením okresný súd zasiahol do procesných práv sťažovateľa, ako aj do jeho označených

práv hmotnej povahy, keďže rozhodovanie o návrhu na zastavenie exekúcie malo

nepochybne priamy dopad na majetok sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu).

44. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením okresného

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, napadnuté uznesenie okresného súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

45. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu,

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Okresný súd

je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné

jeho doručením ( ).

46. Na margo právneho názoru zúčastnenej osoby, že lehota na podanie sťažnosti

ústavného súdu je hmotnoprávnej povahy, ústavný súd konštatuje, že v zmysle ustálenej

praxe ústavného súdu je nepochybné, že ju ústavný súd stabilne a dlhodobo vníma

ako procesnú, keďže v časti upravujúcej podmienky konania

pred ním vrátane predmetnej lehoty je potrebné považovať za právny predpis procesného

charakteru. Vychádzajúc z uvedeného a zo skutočnosti, že sťažnosť bola nepochybne

podaná na poštovú prepravu 12. októbra 2020 (vyplýva to z pečiatky poštového prepravcu,

pozn.), ústavný súd konštatuje, že ústavná sťažnosť bola doručená v lehote stanovej

zákonom.

VI.

Trovy konania

47. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľa si nárok na náhradu trov konania uplatnil.

48. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za tri úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania,

podanie sťažnosti (vykonané v roku 2020), písomné podanie týkajúce sa veci samej

(vykonané v roku 2021). Vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2019, ktorá bola 1 062 € a za prvý polrok

2020, ktorá bola 1 087 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2020

aj v roku 2021. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2020 v zmysle § 11

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 177 € a za rok 2021 predstavuje sumu

181,17 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 10,62 €

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 187,62 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2020,

t. j. za dva úkony 375,24 € a odmena spolu s režijným paušálom 10,87 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 192,04 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2021. Trovy

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom tak, ako to vyplýva zo súdneho spisu,

predstavujú sumu 567,28 €, ktoré sa vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca

je aj platcom dane z pridanej hodnoty, zvyšujú o 20 %. Ústavný súd preto úspešnému

sťažovateľovi priznal náhradu trov konania v sume 680,74 € (bod 3 výroku rozhodnutia).

49. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu