Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 129/2021
PDF · 415.82 KB
No categories available
III. ÚS 129/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Petra Straku
a Martina Vernarského (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o., Jilemnického 30, Martin, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Michal Gallo, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva nebyť
odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Žilina v konaní sp. zn. 42 C 3/2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého postupu a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2020
doručená ústavná sťažnosť , ,
Lázky 300 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní
sp. zn. 42 C 3/2020 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ
20. decembra 2019 podal na okresnom súde žalobu proti správcovi konkurznej podstaty
, ktorou sa domáhal zaplatenia sumy 1 168 540 € s príslušenstvom
podľa § 12 zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ súčasne s podaním žaloby požiadal okresný súd
o oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 254 Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“), keďže „prišiel o všetky majetky a zostal bezmajetný“.
3. Podľa potvrdenia okresného súdu bola vec sťažovateľa pridelená na rozhodnutie
sudkyni Mgr. Antónii Ďuranovej a bola jej pridelená sp. zn. 44 Cbi 1/2020.
„Bez akéhokoľvek oznámenia zmeny zákonného sudcu“ bolo právnemu zástupcovi
sťažovateľa doručené uznesenie okresného súdu č. k. 42 C 3/2020-148 zo 17. marca 2020,
vydané sudkyňou JUDr. Evou Kráľovou, ktorým nebolo sťažovateľovi priznané
oslobodenie od súdneho poplatku. Podľa názoru sťažovateľa týmto došlo k porušeniu
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny.
4. Sťažovateľ z dôvodu, že nemá peňažné prostriedky, nezaplatil na výzvu okresného
súdu súdny poplatok v sume 16 596 €, v dôsledku čoho okresný súd konanie zastavil
uznesením č. k. 42 C 3/2020-158 z 2. júna 2020 (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“)
vydaným vyššou súdnou úradníčkou. Proti uzneseniu o zastavení konania podal sťažovateľ
sťažnosť, v ktorej namietal, že vyšší súdny úradník nemôže v zmysle § 5 ods. 2 a § 6
ods. 2 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov vydať
takéto uznesenie, pretože § 357 písm. a) CSP pripúšťa proti takémuto uzneseniu odvolanie,
a nie sťažnosť. Okresný súd uznesením č. k. 42 C 3/2020-167 z 18. júna 2020 sťažnosť
sťažovateľa zamietol.
5. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že „nadobudol dojem, že postup
porušovateľa bol cielený v tom, že sa snažil nepripustiť, aby sťažovateľ mohol využiť
odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania podľa §-u 357 písm. a) Csp a tým dostať
svoj prípad na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým je KS Žilina. V odvolacom konaní
totiž sťažovateľ mohol nechať preskúmať aj opodstatnenosť uznesenia o neoslobodení
od súdneho poplatku.“. Týmto postupom okresného súdu došlo podľa sťažovateľa
k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujúcich právo na spravodlivý
proces.
6. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd mu svojím postupom znemožnil
čo i len čiastočne uhradiť istinu dlhu, na zaplatenie ktorého bol zaviazaný zmenkovým
platobným rozkazom okresného súdu vydaným v konaní sp. zn. 19 Zm 39/2013.
Preto je toho názoru, že postup okresného súdu zakladá sťažovateľovi aj nárok na priznanie
primeraného zadosťučinenia.
7. Sťažovateľ tiež uviedol, že okresný súd pri rozhodovaní o oslobodení od súdneho
poplatku rozhodoval úplne opačne ako iné súdy v Slovenskej republike, ktoré sťažovateľovi
oslobodenie priznali, a konkrétne uvádza spisové značky týchto konaní.
8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„1. Porušovateľ v konaní 42C 3/2020 porušil právo sťažovateľa, zaručené
- čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 38 ods. 1 Listiny, zaručujúcich právo na zákonného
sudcu,
- čl. 45 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zaručujúcich právo na spravodlivý
proces.
2. V zmysle §-u 133 ods. 3, písm. b) zák. č. 314/2018 Z. z. navrhuje sťažovateľ vrátiť
vec na ďalšie konanie.
3. V zmysle §-u 133 ods. 3, písm. d) zák. č. 314/2018 Z. z. navrhuje sťažovateľ,
aby mu bolo priznané primerané zadosťučinenie v sume 1 000 000 Eur, aby aspoň čiastočne
mohol vyplatiť istinu zmenkového záväzku a zastaviť tak čiastočne narastanie úrokov.
4. Sťažovateľ uplatňuje náklady právneho zastúpenia...“
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
12. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
13. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q) r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
14. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd.
15. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať
jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
19. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III.
Predbežné prerokovanie návrhu
20. Predmetom ústavnej sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré okresný
súd zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku.
K namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
21. Ústavný súd v súvislosti s námietkou porušenia základného práva nebyť odňatý
svojmu zákonnému sudcovi poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých všeobecné súdy
sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto je právomoc
ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04). Ak ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,
II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov
podľa Civilného sporového poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
22. Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa
ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom
pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva,
musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, než podá sťažnosť ústavnému súdu,
požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci
ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).
23. Sťažovateľ sa dozvedel o rozhodovaní sudkyne JUDr. Kráľovej z uznesenia
okresného súdu č. k. 42 C 3/2020-148 zo 17. marca 2020, ktorým mu nebolo priznané
oslobodenie od súdneho poplatku a ktoré mu podľa jeho slov bolo doručené 9. júna 2020.
Námietku porušenia práva na zákonného sudcu preto mohol sťažovateľ uplatniť
už pri podaní sťažnosti podľa § 239 CSP proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky
o zastavení konania. Z obsahu sťažnosti sťažovateľa z 15. júna 2020 proti uzneseniu
okresného súdu o zastavení konania však nevyplýva, že by sťažovateľ namietal skutočnosť,
že v jeho veci rozhodovala sudkyňa JUDr. Kráľová.
24. Nevyužitie tejto zákonnej možnosti nemožno preto nahradzovať ústavnou
sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc
na konanie o nej až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú
a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv; a túto možnosť sťažovateľ
v tomto prípade mal.
25. Keďže sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že námietku
porušenia práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi neuplatnil v konaní o sťažnosti
proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
v okolnostiach jeho prípadu ani neprichádzal do úvahy prípadný možný postup ústavného
súdu v zmysle § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
26. Na základe uvedeného ústavný súd podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol túto časť ústavnej sťažnosti ako neprípustnú,
pričom sa argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu ním označeného základného
práva bližšie nezaoberal.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
27. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
28. Podstatou ústavnej sťažnosti je námietka sťažovateľa o nesprávnom procesnom
postupe okresného súdu, ktorý uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom konanie
o jeho žalobe zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, čím mu znemožnil prístup
k odvolaciemu súdu.
29. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, ústavný súd zdôrazňuje,
že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade
alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy,
ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
30. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
31. Okresný súd konajúci sudkyňou uznesením č. k. 42 C 3/2020-167 z 18. júna 2020
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení konania ako nedôvodnú zamietol,
keď konštatoval, že vyšší súdny úradník konal a postupoval pri rozhodovaní v súlade
so zákonom Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych
poplatkoch“) a zároveň nezistil dôvody podľa § 10 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch,
pre ktoré by bol oprávnený zrušiť uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku.
32. Podľa § 14 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak tento zákon neustanovuje
inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku okrem § 357 písm. a).
33. Podľa § 14 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch v konaní podľa tohto zákona
koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca
v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.
34. S prihliadnutím na odôvodnenie uznesenia okresného súdu o zamietnutí sťažnosti
sťažovateľa, ako aj na citované ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, ktoré okresný
súd v danom prípade aplikoval, je ústavný súd toho názoru, že nie je žiadna spojitosť
medzi sťažnosťou napadnutým postupom okresného súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces,
lebo opísaným postupom k zásahu do označených práv sťažovateľa dôjsť nemohlo.
V zmysle ustálenej súdnej praxe ústavného súdu postup súdu v súlade s platným a účinným
zákonom (procesnými a hmotnoprávnymi predpismi) v zásade nemožno hodnotiť
ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
35. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť ústavnej
sťažnosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
36. Ústavný súd, sledujúc hľadiská hospodárnosti konania, nepristúpil k výzve
právnemu zástupcovi sťažovateľa na odstránenie nedostatku v zákonom ustanovených
náležitostiach ústavnej sťažnosti, ktorý spočíval v nejasnom predmete konania, v rámci
ktorého sťažovateľ neidentifikoval jednoznačne zásah, ktorým malo dôjsť k porušeniu
jeho označených práv, keďže dôvody, na ktorých sťažovateľ založil ústavnú sťažnosť
a ktorými je ústavný súd viazaný, neboli spôsobilé viesť k prijatiu ústavnej sťažnosti
na ďalšie konanie a ani prípadné odstránenie tohto nedostatku by nebolo spôsobilé privodiť
iné rozhodnutie o jeho ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. februára 2021
Robert Šorl
predseda senátu