Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 523/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša

a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,

, , zastúpeného advokátom

Mgr. Ing. Jurajom Trokanom, Vajanského 10, Trnava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Martin v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom

päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania

v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet advokáta

Mgr. Ing. Juraja Trokana, Vajanského 10, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -7 z 22. októbra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie ústavnú sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“).

II.

Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná

argumentácia

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého exekučného konania je

vymoženie sumy 3 766,51 € s príslušenstvom vo veci oprávneného PROFI CREDIT

Slovakia, s. r. o., proti sťažovateľovi ako povinnému.

3. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že okresný súd viac ako jeden a pol roka

rozhoduje o jeho návrhu na zastavenie exekúcie z 22. novembra 2018, pričom mu „nie sú

známe žiadne úkony súdu, ktoré by odôvodňovali takéto dlhé konanie.“. V napadnutom

konaní zjavne vznikli zbytočné prieťahy, čo skonštatoval samotný okresný súd, „keď

sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní zo dňa 15. 9. 2019 vyhodnotil ako dôvodnú...“.

4. Sťažovateľ ku konaniu okresného súdu o návrhu na zastavenie napadnutého

exekučného konania uvádza:

„Predmetom rozhodovania súdu je preskúmanie, či sú splnené zákonom stanovené

podmienky na zastavenie exekúcie. Napriek rozdielnym skutkovým okolnostiam v takýchto

prípadoch si sťažovateľ dovoľuje hodnotiť takéto rozhodovanie súdu ako rutinné, nijak

zložité.

Sťažovateľ nebol v priebehu konania vyzvaný súdom k žiadnym úkonom, a teda jeho

správaním nemohli byť v konaní spôsobené prieťahy. Súd rovnako nežiadal sťažovateľa ani

o doplnenie, prípadne spresnenie návrhu na zastavenie exekúcie, sťažovateľ má preto za to,

že vo veci poskytol súdu maximálnu možnú súčinnosť a svojím konaním nemohol sťažovateľ

prieťahy zapríčiniť.

Postup súdu je v prejednávanej veci liknavý. Jeden a pol ročné rozhodovanie

o návrhu na zastavenie exekúcie nezodpovedá primeranej rýchlosti prejednania

a rozhodnutia o veci a v konaní vznikajú zbytočné a neodôvodnené prieťahy.“

5. K celkovému postupu okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ uvádza:

„... celé exekučné konanie je poznačené neúmernými prieťahmi, keď toto bolo začaté

ešte v roku 2006, ale upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 20. 10. 2006 (napriek tomu že

sťažovateľ sa v tom čase zdržiaval a poštu si riadne preberal na adrese trvalého bydliska)

bolo sťažovateľovi doručené až v roku 2014. Rovnako, až v roku 2014 došlo k začatiu

exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Zároveň, exekútor vydal príkaz na exekúciu

zrážkami zo mzdy, z ktorého je zrejmé, že len výška úroku (6% zo sumy 3766,51 €) dosiahla

za dobu nečinnosti súdneho exekútora do 18. 03. 2014 sumu 1967,67 €. Navyše, exekútor

ani následne nekonal a v roku 2015 došlo k zmene exekútora z podnetu oprávneného.

Sťažovateľ má počas exekúcie zakázané nakladať s majetkom, podliehajúcim

exekúcii, čím sú obmedzené aj jeho majetkové práva a zároveň dochádza k neustálemu

úročeniu dlžnej sumy.

Sťažovateľ si je vedomý, že v prvom rade je to on sám, kto nesplnil svoj splatný

záväzkom, čo bolo prvotným dôvodom exekučného konania, avšak má právo, aby aj

v exekučnom konaní, a to bez ohľadu na to, či toto prebieha u súdneho exekútora alebo na

exekučnom súde, boli rešpektované a dodržiavané jeho zákonné a ústavné práva.“

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR bolo porušené konaním Okresného súdu Martin; spisová značka:

17 .

Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €, ktoré je Okresný

súd Martin povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu...

... priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 375,24 €... ktorú je Okresný

súd Martin povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu...“

7. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiada „vzhľadom na neúmernú

dĺžku konania, zjavne neprimeranú charakteru prejednávaného prípadu (rozhodovanie

o návrhu na zastavenie exekúcie), ako aj vzhľadom na celkovú dĺžku exekučného konania

vo veci, či už na súde alebo u súdneho exekútora.“.

III.

Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa

8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka

okresného súdu a zákonná sudkyňa vo veci v prípise sp. zn. Spr 669/20 z 30. októbra 2020.

Zákonná sudkyňa uviedla, že vo veci bol 26. novembra 2018 doručený okresnému súdu

návrh povinného na zastavenie exekúcie. Dňa 3. októbra 2019 (v prípise zjavne nesprávne

uvedený rok 2020, pozn.) bol súdny spis pridelený vyššej súdnej úradníčke, ktorá vyzvala

súdneho exekútora, aby uviedol, či oprávnený doplnil návrh na vykonanie exekúcie

v zmysle

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Súdny

exekútor 4. novembra 2019 okresnému súdu oznámil, že „došlo k zmene súdneho exekútora

a v spise sa doplnenie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku od pôvodného súdneho

exekútora nenachádza. K doplneniu návrhu nedošlo. Vyšší súdny úradník dňa 20. 04. 2020

vyzval súdneho exekútora na postup podľa ust. .

Keďže súdny exekútor nedoplnil svoj návrh podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, tak

sudca dňa 09. 07. 2020 exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 07. 2020.“.

9. Zákonná sudkyňa pripustila, že od podania návrhu na zastavenie exekúcie

po výzvu súdnemu exekútorovi uplynulo približne 11 mesiacov, pričom k uvedenej

skutočnosti došlo z dôvodu, že vyššia súdna úradníčka, ktorej bol spis pridelený, nastúpila

po ukončení rodičovskej dovolenky do práce 4. septembra 2018, teda ešte pred podaním

návrhu na zastavenie exekúcie, „avšak vyššia súdna úradníčka po ukončení rodičovskej

dovolenky prevzala 3 754 spisov, ktoré jej boli pridelené.

Exekučné oddelenie je dlhodobo nadmerne zaťažené, ktorý stav následne nepochybne

vplýva na dĺžku súdneho konania.“.

10. Predsedníčka okresného súdu v prípise uviedla, že okresný súd si je vedomý

prieťahov, ktoré boli v napadnutom konaní spôsobené. Poukázala na to, že exekučné

oddelenia všetkých okresných súdov sa nachádzajú v podobnej situácii, keď

„pri personálnom obsadení a vysokej zaťaženosti exekučného oddelenia nebolo možné

vo veciach konať v primeraných lehotách. Okresný súd Martin evidoval pred prijatím

.. cca 80.000 živých exekučných vecí, pričom na oddelení sú traja

vyšší súdni úradníci, jedna súdna tajomníčka a dve asistentky. Aj napriek prerozdeleniu

exekučných vecí medzi ďalšie súdne tajomníčky a asistentky, či vyšších súdnych úradníkov

nie je možné na tak vysoký počet exekučných vecí konať v primeraných lehotách.“.

11. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu sťažovateľovi, ktorý k tomuto

vyjadreniu nezaslal ústavnému súdu do dňa rozhodovania o ústavnej sťažnosti žiadne

stanovisko.

12. Postupujúc podľa , ústavný súd upustil v tejto

veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

IV.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , , , ).

17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa alebo práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa

právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

18. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) už uviedol,

že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže

zapríčiniť porušenie zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru, a to

v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých

práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.

19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.

20. Podľa judikatúry ústavného súdu (, , )

nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je

súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna

exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce

vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje

v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie

(bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná)

potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142

ods. 1 ).

21. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti

základného práva na súdnu ochranu (, ) vyplýva, že súdna exekúcia

vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi

spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v až .

V.

Posúdenie veci ústavným súdom

22. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že exekučné konanie v ktorom dochádza k nútenému výkonu povinnosti

na peňažné plnenie na základe exekučného titulu, tvorí štandardnú súčasť rozhodovania

všeobecných súdov v civilnej agende. Ústavný súd neidentifikoval žiaden prvok faktickej

alebo právnej zložitosti veci. Obdobne ani rozhodovanie exekučného súdu o návrhu

povinného na zastavenie exekúcie nie je poznačené faktickým alebo právnym prvkom

zložitosti veci.

23. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní

o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa a porušeniu práva podľa dohovoru.

Ústavný súd z dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie sťažovateľa neprispelo

k predĺženiu napadnutého konania. Správanie sťažovateľa nemalo žiaden relevantný vplyv

na dĺžku rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie.

24. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľ primárne namietal postup okresného súdu v súvislosti

s rozhodovaním o jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Okrajovo v ústavnej sťažnosti

poukázal na celkovú dĺžku napadnutého konania a taktiež na to, že upovedomenie o začatí

exekúcie z 20. októbra 2006 mu bolo doručené v roku 2014, hoci sa zdržiaval v mieste

trvalého bydliska a poštu riadne preberal.

25. Okresný súd sa vyjadril len k rozhodovaniu o návrhu sťažovateľa na zastavenie

exekúcie, pričom v prvom rade akceptoval, že o návrhu sťažovateľa sa rozhodovalo

s prieťahmi. Poukázal tiež na enormný počet spisov (3754), ktorý bol vyššej súdnej

úradníčke pridelený po ukončení rodičovskej dovolenky. Súdny exekútor oznámil

okresnému súdu 4. novembra 2019, t. j. po jednom roku od doručenia návrhu sťažovateľa,

že nedošlo k doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného

poriadku. Vzhľadom na to, že návrh na vykonanie exekúcie nebol doplnený podľa § 243f

ods. 1 Exekučného poriadku, okresný súd exekúciu 9. júla 2020 podľa § 243f ods. 5

Exekučného poriadku zastavil. Uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť

28. júla 2020. Okresný súd sa k celkovej dĺžke napadnutého konania, prípadne postupu

okresného súdu pred podaním návrhu na zastavenie exekúcie nevyjadril. Z uvedeného

vyplýva, že napadnuté exekučné konanie trvalo takmer 14 rokov.

26. Ústavný súd zisťoval postup okresného súdu do podania návrhu sťažovateľa

na zastavenie exekúcie. Zo súdneho spisu vyplýva, že po vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie súdny exekútor doručil okresnému súdu 10. decembra 2009 návrh oprávneného

na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť sťažovateľa. Okresný súd 11. marca 2010 oznámil,

že uvedené podanie považuje za podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti

sťažovateľa, pričom zo spisu súdneho exekútora nebola preukázaná jeho nemajetnosť.

Z uvedeného dôvodu okresný súd neprihliadol na podnet oprávneného. Dňa 15. novembra

2010 súdny exekútor – aplikujúc § 57 ods. 4 Exekučného poriadku – podal okresnému

súdu podnet na prešetrenie dôvodov na zastavenie exekúcie. Následne okresný súd až

8. januára 2014 vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu. Okresný súd

29. októbra 2015 vyhovel žiadosti oprávneného a rozhodol o zmene súdneho exekútora.

27. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postup

okresného súdu v napadnutom konaní je nevyhnutné hodnotiť predovšetkým ako

nesústredený a neefektívny s obdobiami zjavnej nečinnosti v takej intenzite, že to viedlo

k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa. Postup okresného súdu

v napadnutom konaní je preto ústavne neakceptovateľný.

28. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu vysokým počtom nevybavených vecí

v exekučnom oddelení a tiež odkazom na nízku personálnu obsadenosť okresného súdu, túto

ústavný súd nemôže akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju

judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych

orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich

základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.

) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet

sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje

štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní

(, , , ). Rovnako tak uviedol, že

hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú

v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri

napr. , , , ).

29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

VI.

Záver

VI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu

30. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)

dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné

právo sťažovateľa podľa (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

31. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

32. Ústavný súd týmto nálezom neprikázal okresnému súdu konať bez zbytočných

prieťahov. Vychádzal z toho, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti takýto návrh

neuviedol, a zároveň zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie

bolo právoplatne skončené.

33. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

34. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(m. m. napr. ). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní

či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam

(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej

právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto

fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno

dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným

príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť

za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa (porovnaj

napr. ).

36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 3 000 € z dôvodu celkovej dĺžky napadnutého konania a tiež

vzhľadom na neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na zastavenie

exekúcie.

37. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy

priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na neefektívny

a nesústredený postup okresného súdu v napadnutom konaní, na celkovú dĺžku napadnutého

konania a taktiež na neprimeranú dĺžku rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie.

Ústavný súd prihliadol na výšku vymáhanej pohľadávky, ako aj na to, že v čase jeho

rozhodovania napadnuté exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, preto stav právnej

neistoty sťažovateľa vo vzťahu k tejto exekúcii zanikol. Vychádzajúc z uvedených

skutočností, ústavný súd rozhodol, že sťažovateľovi priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť v zmysle § 135

ods. 1 do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

(bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu na priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia nad sumu 500 € ústavný súd nevyhovel (bod 4 výrokovej časti tohto

nálezu).

VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu

38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

40. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 375,24 €

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

sťažnosť podľa ). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej

odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu

podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon

právnej služby v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky),

čo spolu predstavuje sumu 375,24 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).

41. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1

).

42. V zmysle tento nález nadobúda

právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným

súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2021

Libor DUĽA

predseda senátu