Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 523/2020
PDF · 464.07 KB
No categories available
IV. ÚS 523/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša
a Miroslava Duriša (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného advokátom
Mgr. Ing. Jurajom Trokanom, Vajanského 10, Trnava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom
pod sp. zn. 17 Er 2911/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Martin v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Er 2911/2006 p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom
päťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Martin j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania
v sume 375,24 € (slovom tristosedemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet advokáta
Mgr. Ing. Juraja Trokana, Vajanského 10, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 523/2020-7 z 22. októbra 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie ústavnú sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 2911/2006 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
II.
Vymedzenie postupu okresného súdu v napadnutom konaní a sťažnostná
argumentácia
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že predmetom napadnutého exekučného konania je
vymoženie sumy 3 766,51 € s príslušenstvom vo veci oprávneného PROFI CREDIT
Slovakia, s. r. o., proti sťažovateľovi ako povinnému.
3. Sťažovateľ v prvom rade namieta, že okresný súd viac ako jeden a pol roka
rozhoduje o jeho návrhu na zastavenie exekúcie z 22. novembra 2018, pričom mu „nie sú
známe žiadne úkony súdu, ktoré by odôvodňovali takéto dlhé konanie.“. V napadnutom
konaní zjavne vznikli zbytočné prieťahy, čo skonštatoval samotný okresný súd, „keď
sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní zo dňa 15. 9. 2019 vyhodnotil ako dôvodnú...“.
4. Sťažovateľ ku konaniu okresného súdu o návrhu na zastavenie napadnutého
exekučného konania uvádza:
„Predmetom rozhodovania súdu je preskúmanie, či sú splnené zákonom stanovené
podmienky na zastavenie exekúcie. Napriek rozdielnym skutkovým okolnostiam v takýchto
prípadoch si sťažovateľ dovoľuje hodnotiť takéto rozhodovanie súdu ako rutinné, nijak
zložité.
Sťažovateľ nebol v priebehu konania vyzvaný súdom k žiadnym úkonom, a teda jeho
správaním nemohli byť v konaní spôsobené prieťahy. Súd rovnako nežiadal sťažovateľa ani
o doplnenie, prípadne spresnenie návrhu na zastavenie exekúcie, sťažovateľ má preto za to,
že vo veci poskytol súdu maximálnu možnú súčinnosť a svojím konaním nemohol sťažovateľ
prieťahy zapríčiniť.
Postup súdu je v prejednávanej veci liknavý. Jeden a pol ročné rozhodovanie
o návrhu na zastavenie exekúcie nezodpovedá primeranej rýchlosti prejednania
a rozhodnutia o veci a v konaní vznikajú zbytočné a neodôvodnené prieťahy.“
5. K celkovému postupu okresného súdu v napadnutom konaní sťažovateľ uvádza:
„... celé exekučné konanie je poznačené neúmernými prieťahmi, keď toto bolo začaté
ešte v roku 2006, ale upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 20. 10. 2006 (napriek tomu že
sťažovateľ sa v tom čase zdržiaval a poštu si riadne preberal na adrese trvalého bydliska)
bolo sťažovateľovi doručené až v roku 2014. Rovnako, až v roku 2014 došlo k začatiu
exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Zároveň, exekútor vydal príkaz na exekúciu
zrážkami zo mzdy, z ktorého je zrejmé, že len výška úroku (6% zo sumy 3766,51 €) dosiahla
za dobu nečinnosti súdneho exekútora do 18. 03. 2014 sumu 1967,67 €. Navyše, exekútor
ani následne nekonal a v roku 2015 došlo k zmene exekútora z podnetu oprávneného.
Sťažovateľ má počas exekúcie zakázané nakladať s majetkom, podliehajúcim
exekúcii, čím sú obmedzené aj jeho majetkové práva a zároveň dochádza k neustálemu
úročeniu dlžnej sumy.
Sťažovateľ si je vedomý, že v prvom rade je to on sám, kto nesplnil svoj splatný
záväzkom, čo bolo prvotným dôvodom exekučného konania, avšak má právo, aby aj
v exekučnom konaní, a to bez ohľadu na to, či toto prebieha u súdneho exekútora alebo na
exekučnom súde, boli rešpektované a dodržiavané jeho zákonné a ústavné práva.“
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR bolo porušené konaním Okresného súdu Martin; spisová značka:
17 Er/2911/2006.
Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €, ktoré je Okresný
súd Martin povinný zaplatiť sťažovateľovi na účet právneho zástupcu...
... priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 375,24 €... ktorú je Okresný
súd Martin povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu...“
7. Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ žiada „vzhľadom na neúmernú
dĺžku konania, zjavne neprimeranú charakteru prejednávaného prípadu (rozhodovanie
o návrhu na zastavenie exekúcie), ako aj vzhľadom na celkovú dĺžku exekučného konania
vo veci, či už na súde alebo u súdneho exekútora.“.
III.
Vyjadrenie odporcu a replika sťažovateľa
8. Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej ústavnej sťažnosti vyjadrila predsedníčka
okresného súdu a zákonná sudkyňa vo veci v prípise sp. zn. Spr 669/20 z 30. októbra 2020.
Zákonná sudkyňa uviedla, že vo veci bol 26. novembra 2018 doručený okresnému súdu
návrh povinného na zastavenie exekúcie. Dňa 3. októbra 2019 (v prípise zjavne nesprávne
uvedený rok 2020, pozn.) bol súdny spis pridelený vyššej súdnej úradníčke, ktorá vyzvala
súdneho exekútora, aby uviedol, či oprávnený doplnil návrh na vykonanie exekúcie
v zmysle § 243f ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Súdny
exekútor 4. novembra 2019 okresnému súdu oznámil, že „došlo k zmene súdneho exekútora
a v spise sa doplnenie podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku od pôvodného súdneho
exekútora nenachádza. K doplneniu návrhu nedošlo. Vyšší súdny úradník dňa 20. 04. 2020
vyzval súdneho exekútora na postup podľa ust. § 2 ods. 2 písm. f) Zákona č. 233/2019.
Keďže súdny exekútor nedoplnil svoj návrh podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku, tak
sudca dňa 09. 07. 2020 exekúciu podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku zastavil.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 07. 2020.“.
9. Zákonná sudkyňa pripustila, že od podania návrhu na zastavenie exekúcie
po výzvu súdnemu exekútorovi uplynulo približne 11 mesiacov, pričom k uvedenej
skutočnosti došlo z dôvodu, že vyššia súdna úradníčka, ktorej bol spis pridelený, nastúpila
po ukončení rodičovskej dovolenky do práce 4. septembra 2018, teda ešte pred podaním
návrhu na zastavenie exekúcie, „avšak vyššia súdna úradníčka po ukončení rodičovskej
dovolenky prevzala 3 754 spisov, ktoré jej boli pridelené.
Exekučné oddelenie je dlhodobo nadmerne zaťažené, ktorý stav následne nepochybne
vplýva na dĺžku súdneho konania.“.
10. Predsedníčka okresného súdu v prípise uviedla, že okresný súd si je vedomý
prieťahov, ktoré boli v napadnutom konaní spôsobené. Poukázala na to, že exekučné
oddelenia všetkých okresných súdov sa nachádzajú v podobnej situácii, keď
„pri personálnom obsadení a vysokej zaťaženosti exekučného oddelenia nebolo možné
vo veciach konať v primeraných lehotách. Okresný súd Martin evidoval pred prijatím
Zákona č. 233/2019 Z. z... cca 80.000 živých exekučných vecí, pričom na oddelení sú traja
vyšší súdni úradníci, jedna súdna tajomníčka a dve asistentky. Aj napriek prerozdeleniu
exekučných vecí medzi ďalšie súdne tajomníčky a asistentky, či vyšších súdnych úradníkov
nie je možné na tak vysoký počet exekučných vecí konať v primeraných lehotách.“.
11. Ústavný súd zaslal vyjadrenie okresného súdu sťažovateľovi, ktorý k tomuto
vyjadreniu nezaslal ústavnému súdu do dňa rozhodovania o ústavnej sťažnosti žiadne
stanovisko.
12. Postupujúc podľa § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd upustil v tejto
veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
16. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
17. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
18. Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09) už uviedol,
že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže
zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru, a to
v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých
práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia na neho obrátili s návrhom, aby o ich veci rozhodol.
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľa.
20. Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06, I. ÚS 281/2013)
nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je
súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna
exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu, vychádza z toho, že exekúciu síce
vykonáva súdny exekútor, ale na základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje
v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na vykonanie exekúcie. Toto poverenie
(bez neho by súdna exekúcia nemala zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná)
potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142
ods. 1 ústavy).
21. Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti
základného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) vyplýva, že súdna exekúcia
vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi
spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
22. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že exekučné konanie v ktorom dochádza k nútenému výkonu povinnosti
na peňažné plnenie na základe exekučného titulu, tvorí štandardnú súčasť rozhodovania
všeobecných súdov v civilnej agende. Ústavný súd neidentifikoval žiaden prvok faktickej
alebo právnej zložitosti veci. Obdobne ani rozhodovanie exekučného súdu o návrhu
povinného na zastavenie exekúcie nie je poznačené faktickým alebo právnym prvkom
zložitosti veci.
23. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní
o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd z dostupných podkladov dospel k záveru, že správanie sťažovateľa neprispelo
k predĺženiu napadnutého konania. Správanie sťažovateľa nemalo žiaden relevantný vplyv
na dĺžku rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie.
24. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotí, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, je postup okresného súdu. V rámci tohto kritéria ústavný súd
poukazuje na to, že sťažovateľ primárne namietal postup okresného súdu v súvislosti
s rozhodovaním o jeho návrhu na zastavenie exekúcie. Okrajovo v ústavnej sťažnosti
poukázal na celkovú dĺžku napadnutého konania a taktiež na to, že upovedomenie o začatí
exekúcie z 20. októbra 2006 mu bolo doručené v roku 2014, hoci sa zdržiaval v mieste
trvalého bydliska a poštu riadne preberal.
25. Okresný súd sa vyjadril len k rozhodovaniu o návrhu sťažovateľa na zastavenie
exekúcie, pričom v prvom rade akceptoval, že o návrhu sťažovateľa sa rozhodovalo
s prieťahmi. Poukázal tiež na enormný počet spisov (3754), ktorý bol vyššej súdnej
úradníčke pridelený po ukončení rodičovskej dovolenky. Súdny exekútor oznámil
okresnému súdu 4. novembra 2019, t. j. po jednom roku od doručenia návrhu sťažovateľa,
že nedošlo k doplneniu návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného
poriadku. Vzhľadom na to, že návrh na vykonanie exekúcie nebol doplnený podľa § 243f
ods. 1 Exekučného poriadku, okresný súd exekúciu 9. júla 2020 podľa § 243f ods. 5
Exekučného poriadku zastavil. Uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť
28. júla 2020. Okresný súd sa k celkovej dĺžke napadnutého konania, prípadne postupu
okresného súdu pred podaním návrhu na zastavenie exekúcie nevyjadril. Z uvedeného
vyplýva, že napadnuté exekučné konanie trvalo takmer 14 rokov.
26. Ústavný súd zisťoval postup okresného súdu do podania návrhu sťažovateľa
na zastavenie exekúcie. Zo súdneho spisu vyplýva, že po vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie súdny exekútor doručil okresnému súdu 10. decembra 2009 návrh oprávneného
na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť sťažovateľa. Okresný súd 11. marca 2010 oznámil,
že uvedené podanie považuje za podnet na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti
sťažovateľa, pričom zo spisu súdneho exekútora nebola preukázaná jeho nemajetnosť.
Z uvedeného dôvodu okresný súd neprihliadol na podnet oprávneného. Dňa 15. novembra
2010 súdny exekútor – aplikujúc § 57 ods. 4 Exekučného poriadku – podal okresnému
súdu podnet na prešetrenie dôvodov na zastavenie exekúcie. Následne okresný súd až
8. januára 2014 vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu. Okresný súd
29. októbra 2015 vyhovel žiadosti oprávneného a rozhodol o zmene súdneho exekútora.
27. Vychádzajúc z týchto skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že postup
okresného súdu v napadnutom konaní je nevyhnutné hodnotiť predovšetkým ako
nesústredený a neefektívny s obdobiami zjavnej nečinnosti v takej intenzite, že to viedlo
k porušeniu označeného základného práva sťažovateľa. Postup okresného súdu
v napadnutom konaní je preto ústavne neakceptovateľný.
28. Pokiaľ ide o obranu okresného súdu vysokým počtom nevybavených vecí
v exekučnom oddelení a tiež odkazom na nízku personálnu obsadenosť okresného súdu, túto
ústavný súd nemôže akceptovať. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju
judikatúru, podľa ktorej nie je možné prenášať technicko-organizačné problémy štátnych
orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich
základných práv alebo slobôd. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.
I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet
sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje
štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(IV. ÚS 97/04, IV. ÚS 136/03, IV. ÚS 35/06, II. ÚS 481/2017). Rovnako tak uviedol, že
hoci nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri
napr. I. ÚS 119/03, II. ÚS 179/2013, II. ÚS 264/2013, II. ÚS 481/2017).
29. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
VI.
Záver
VI.1 K bodom 1, 2 a 4 výrokovej časti nálezu
30. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod V tohto odôvodnenia)
dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné
právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).
31. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
32. Ústavný súd týmto nálezom neprikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov. Vychádzal z toho, že sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti takýto návrh
neuviedol, a zároveň zo zistenia, že v čase rozhodovania ústavného súdu napadnuté konanie
bolo právoplatne skončené.
33. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
34. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
35. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(m. m. napr. IV. ÚS 210/04). Ústavný súd vychádzal aj z toho, že prieťahy súdu v konaní
či jeho nečinnosť predstavujú iný zásah súdu proti základným ústavne zaručeným právam
(slobodám). Pritom taký zásah sám nie je výrazom (výsledkom) riadnej rozhodovacej
právomoci súdu a ako taký sa vymyká obvyklému, prieskumnému či inému konaniu. Z tejto
fakticity vyplýva, že porušenie práva na súdne konanie v primeranej lehote nemožno
dodatočne napraviť. Možno zabrániť, aby nedošlo k ďalším prieťahom (ústavným
príkazom), ale už raz vzniknutý prieťah odstrániť nemožno, možno len poskytnúť
za porušenie tohto práva primeranú finančnú náhradu podľa čl. 127 ods. 3 ústavy (porovnaj
napr. I. ÚS 282/2019).
36. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáhal priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 3 000 € z dôvodu celkovej dĺžky napadnutého konania a tiež
vzhľadom na neprimeranú dĺžku rozhodovania okresného súdu o jeho návrhu na zastavenie
exekúcie.
37. V prerokúvanom prípade podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy
priznanie finančného zadosťučinenia. Ústavný súd prihliadol predovšetkým na neefektívny
a nesústredený postup okresného súdu v napadnutom konaní, na celkovú dĺžku napadnutého
konania a taktiež na neprimeranú dĺžku rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie.
Ústavný súd prihliadol na výšku vymáhanej pohľadávky, ako aj na to, že v čase jeho
rozhodovania napadnuté exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, preto stav právnej
neistoty sťažovateľa vo vzťahu k tejto exekúcii zanikol. Vychádzajúc z uvedených
skutočností, ústavný súd rozhodol, že sťažovateľovi priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 500 €, ktoré mu je okresný súd povinný zaplatiť v zmysle § 135
ods. 1 zákona o ústavnom súde do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
(bod 2 výrokovej časti tohto nálezu). Návrhu na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia nad sumu 500 € ústavný súd nevyhovel (bod 4 výrokovej časti tohto
nálezu).
VI.2 K bodu 3 výrokovej časti nálezu
38. Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu
vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
39. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
40. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 375,24 €
v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 13a ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2020 v sume 177 € (1/6 výpočtového základu
podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon
právnej služby v sume 10,62 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky),
čo spolu predstavuje sumu 375,24 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu).
41. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135 ods. 1
42. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu