Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 122/2023

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu v konaní podľa o ústavnej sťažnosti sťažovateliek , , , a , , , zastúpených Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom, Michalská 9, Bratislava, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -508 z 20. novembra 2017 a proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -627 z 28. júna 2022 takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateliek a skutkový stav veci

1. Sťažovateľky označené v záhlaví tohto rozhodnutia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. novembra 2022 domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa a (ďalej len „“) v spojení s porušením a 2 , práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -508 z 20. novembra 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -627 z 28. júna 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozsudky a vec vrátil (okresnému súdu) na ďalšie konanie a rozhodnutie a aby im priznal náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľky ako žalobkyne sa domáhali určenia neplatnosti výpovedí z nájmu bytov, ktoré im boli doručené 19. decembra 2011 na základe o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení o cenách v znení neskorších predpisov, ako aj nahradenia prejavu vôle žalovaného

(ďalej len „žalovaný“), uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu k predmetným bytom užívaným sťažovateľkami. Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

II.

Argumentácia sťažovateliek

3. Podstatou argumentácie sťažovateliek je námietka, že konajúce súdy rozhodli na základe svojvoľného výkladu a aplikácie relevantnej právnej normy, čím porušili označené práva a články , dohovoru a dodatkového protokolu.

4. Sťažovateľky sú užívateľkami bytov v budove na a prežili tam väčšinu svojho života (rodina sťažovateľky v 1. rade žije v predmetnom byte od jeho odovzdania do užívania v roku 1939), a to na základe platných evidenčných listov. Sťažovateľky postupne a opakovane žiadali vlastníkov budovy na o prevod vlastníctva užívaných bytov podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), čo im bolo odopreté.

5. Sťažovateľky podrobne vymedzujú vlastnícke vzťahy k budove na a to, ako postupne uvedená budova prechádzala na inú obchodnú spoločnosť ako vlastníka ako nepeňažný vklad do základného imania týchto obchodných spoločností. Sťažovateľky argumentujú, že jednotlivé prevody boli napriek rozporu s a uskutočňované s vedomím každého subjektu o tom, že nájomcovia požiadali o odkúpenie bytov do svojho vlastníctva, pričom každý jednotlivý subjekt tieto žiadosti nájomcov ignoroval. Títo vlastníci nadobúdali vlastnícke právo s vedomím, že budú obmedzení v dispozícii s bytmi nájomným právom nájomcov. V čase jednotlivých prevodov nebolo možné legitímne očakávať, že dôjde k takej legislatívnej zmene, ktorá umožní ukončenie nájomných vzťahov z iných dôvodov ako z dôvodov upravených v .

6. Konajúce súdy nevyhoveli žalobe sťažovateliek s odôvodnením, že tieto užívajú byty v dome, ktorý nie je bytovým domom, a preto sa povinnosť žalovaného previesť užívané byty na neho nevzťahuje.

7. Budova na nebola „súčasťou projektu reštitúcií, a teda nešlo o jej vrátenie pôvodným vlastníkom (náprava predchádzajúcich krívd), ale naopak bola vytvorená nová krivda, keď podnikateľský subjekt získal bezodplatne nemalý majetkový prospech, a to bez ohľadu na obyvateľov, oprávnených a dobromyseľných užívateľov bytov, ktorí si byty užívané dlhé roky odkúpiť nemohli, na rozdiel od zvyšných 98% obyvateľov Slovenska.“, pričom konajúce súdy tieto skutočnosti nezohľadnili, čo okrem iných predstavuje porušenie a 2 . Sťažovateľky boli obmedzené na svojich právach len z dôvodu, že nebývali v bytoch na sídlisku alebo v domoch, ktoré následne boli označené ako „bytové domy“. Sťažovateľkám uvedené byty boli pridelené pred rokom 1989 a stali sa tak „rukojemníkmi“ vlastníkov bez možnosti uplatnenia svojich práv. Navyše nešlo o byty, ktoré by boli priamo zákonom vylúčené z možnosti nadobudnúť byty do osobného vlastníctva ( ).

8. výslovne nevylučuje použitie ustanovení o predaji bytov v bytovom dome vo vzťahu k bytom v nebytových domoch. Práve naopak, podľa sa na pomery v nebytových domoch majú primerane použiť ustanovenia týkajúce sa bytových domov. Ďalej uvádzajú, že „Tým, že zákonodarca zakotvil toto ustanovenie do právneho predpisu, dal priestor sudcovi, aby tento pojem naplnil obsahom, ktorý bude racionálny, logický, hodnotový a hlavne spravodlivý...“. Primerané použitie právnej úpravy vychádza najmä z cieľa sledovaného právnou úpravou daných právnych vzťahov a zo spôsobu úpravy týchto právnych vzťahov so zohľadnením konkrétnych okolností prípadu.

9. Účelom bolo dosiahnutie privatizácie bytového fondu, pričom bytovým fondom nemožno rozumieť len byty v bytových domoch, ale, „vychádzajúc z aktuálnej spoločenskej situácie všetky byty, ktoré na základe dovtedajších právnych titulov v dobrej viere užívali nájomcovia.“. Použitie analógie by tak bolo v súlade s účelom a aj v súlade s a 2 , čím by sa dosiahol aj ústavne konformný výklad . Budova na bola od začiatku postavená a klasifikovaná ako polyfunkčný objekt s jasne definovaným účelom, pričom jedným z nich bolo aj bývanie.

10. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež judikatúrou súdov Slovenskej republiky je v európskom priestore jednoznačná hierarchia hodnôt „v poradí život, zdravie, obydlie a majetok. Z uvedeného vyplýva, že význam obydlia má jednoznačne prednosť pred majetkom a podnikateľskými aktivitami žalovaného... Považujeme za rozporné a za nespravodlivé, ak žalovaný mohol nadobudnúť od štátu obchodný majetok bezodplatne a súčasne užívatelia bytov v tej istej budove (nájomníci) boli bez právneho dôvodu, ukrátení na právach tým, že im bola odňatá možnosť vlastniť majetok.“. V dôsledku privatizácie došlo k získaniu nemalého majetkového prospechu na strane vlastníka budovy (ocenenie v rámci privatizácie bolo na sumu približne 300 000 eur).

11. Sťažovateľky na podporu svojej argumentácie odkazujú na judikatúru ústavného súdu – osobitne na nález č. k. z 18. marca 2015.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

12. Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti sťažovateliek ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, ktorého právne dôsledky sú premietnuté do a do o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [ďalej len „“ (m. m. )].

III.1. K napadnutému rozsudku okresného súdu:

13. Sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu podali odvolanie. Odvolaciu argumentáciu vecne preskúmal krajský súd a napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľky teda mali k dispozícii na ochranu označených práv proti napadnutému rozsudku okresného súdu riadny opravný prostriedok (odvolanie), ktorý aj využili. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateliek bol v odvolacom konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie ústavnej sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu, a preto ústavnú sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa .

III.2. K napadnutému rozsudku krajského súdu:

14. Vychádzajúc z princípu subsidiarity, ústavný súd tiež zdôrazňuje, že ak podmieňuje prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho práva, tak o to viac je podmienkou prípustnosti ústavnej sťažnosti uplatňovanie práva, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, riadnym, zákonom predpísaným spôsobom (m. m. ). Sťažovateľ nemá na výber, ktorý z existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú má právomoc ústavný súd. Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody a pri ich uplatnení nie je úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa (m. m. , , , ).

15. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je tvrdené porušenie základných práv sťažovateliek podľa a v spojení s porušením a 2 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý podľa sťažovateliek je založený na arbitrárnom výklade a aplikácii relevantných právnych noriem (predovšetkým príslušných ustanovení , ktoré sa podľa nich mali primerane aplikovať v zmysle na ich právnu situáciu).

16. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu prejednaniu ústavnej sťažnosti, je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom konaní je to aj podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa a nasl. (ďalej len „“), a to za situácie, že tento opravný prostriedok je účinný na ochranu sťažovateľom označených práv (, , , , , ).

17. V kontexte argumentácie sťažovateliek prichádza do úvahy dovolanie, ktorého prípustnosť by sa opierala o (teda dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom), keď podaniu dovolania by nebránilo ani ustanovenie .

18. V tomto kontexte je relevantné, že okresný súd odôvodnil svoj rozsudok aj odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. z 28. septembra 2016, ktorého právne závery boli predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu, hoci v čase rozhodovania okresného súdu ústavný súd v predmetnej veci meritórne nerozhodol. Ústavný súd napokon nálezom č. k. -44 z 12. júna 2018 ústavnej sťažnosti nevyhovel a právne závery najvyššieho súdu považoval za ústavne akceptovateľné. Osobitne vo vzťahu k právnemu záveru o vylúčení aplikácie zákona o vlastníctve bytov na posudzovaný prípad z dôvodu, že by ňou bola analogicky [a preto v rozpore s ] založená povinnosť vlastníka budovy sporný byt predať nájomcom za regulovanú cenu, ústavný súd uviedol, že „uvedené konštatovanie pripúšťa polemiku“. Na uvedený právny názor ústavného súdu pritom odkázal aj krajský súd v bode 11 napadnutého rozsudku. Aj uvedená skutočnosť naznačuje, že v rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a prípadne ani ústavného súdu nie sú definitívne uzavreté čiastkové právne otázky rámcujúce aj právnu vec sťažovateliek, čo tiež svedčí v prospech prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.

19. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého konania do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok nápravy) môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie neprichádza do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad zjavné, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje procesná norma (napr. , a pod.). Ďalšou osobitnou výnimkou z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ tvrdí a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

20. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateliek, ktorou v zásade namietajú nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom, ako aj krajským súdom, ústavný súd konštatuje, že jeho právomoci v konkrétnych okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa predmetnou argumentáciou sťažovateliek zaoberať a jej opodstatnenosť preskúmať.

21. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania vychádzal z vlastného zistenia, že v predmetnej veci sťažovateľky proti napadnutému rozsudku krajského súdu nepodali dovolanie. Sťažovateľky pritom (zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom) k vyčerpaniu dovolania v ústavnej sťažnosti neuvádzajú žiadne tvrdenia a žiadnu argumentáciu. Meritórne preskúmanie ústavnej sťažnosti sťažovateliek ústavným súdom v situácii, keď nevyužili právny prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý im zákon účinne poskytoval, t. j. nepodali dovolanie, hoci ho podať mohli a mali, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa ().

22. Sťažovateľky tiež ani netvrdili (tým menej preukazovali), že dovolanie v konkrétnych okolnostiach veci nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa .

23. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky, ktoré na podklade svojej už citovanej argumentácie tvrdili, že v dôsledku v ich veci konajúceho odvolacieho súdu došlo k porušeniu ich základných práv podľa a v spojení s porušením a 2 , ako aj práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, mali k dispozícii účinný právny prostriedok, a to dovolanie podľa , je daná právomoc najvyššieho súdu sa skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní (obdobne , a ).

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa v spojení s .

25. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateliek stratilo svoje opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2023

Miroslav Duriš predseda senátu