Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)IV. ÚS 58/2021
PDF · 396.75 KB
No categories available
IV. ÚS 58/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2021 v senáte
zloženom z predsedu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša a Miroslava Duriša (sudca
spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť Bytového družstva so sídlom
v Trnave, Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO 00 175 480, zastúpeného advokátskou
kanceláriou UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Mliekarenská 2,
Bratislava, v mene ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Jozef Štefánik, ktorou namieta
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26 Co 66/2019 z 23. septembra 2020, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť Bytového družstva so sídlom v Trnave o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. januára 2021 doručená ústavná sťažnosť Bytového družstva so sídlom v Trnave,
Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO 00 175 480 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
UNITED LAWYERS, advokátskou kanceláriou, s. r. o., Mliekarenská 2, Bratislava, v mene
ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Jozef Štefánik, ktorou namieta porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
26 Co 66/2019 z 23. septembra 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že pôvodní žalobcovia
(vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome so súpisným číslom ,
) sa v konaní vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 11 Csp 135/2016 proti obchodnej spoločnosti Prima banka Slovensko, a. s.
(ďalej len „žalovaná“), domáhali uloženia povinnosti vydať im bezdôvodné obohatenie
s príslušenstvom. Vydanie bezdôvodného obohatenia pôvodní žalobcovia odôvodňovali
tým, že vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome ako spotrebitelia
a žalovaná uzavreli zmluvu o termínovanom úvere (ďalej len
„zmluva o úvere“), na základe ktorej sa žalovaná zaviazala poskytnúť úver
v sume 1 200 000 Sk na účely zhotovenia náterov a utesnenia spár na bytovom dome
horolezeckou technikou, výmeny vchodových dverí a zvončekov bytového domu. Podľa
čl. 5.5 zmluvy o úvere mala banka (žalovaná) právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú
sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika klienta, pričom túto zmenu mala povinnosť
písomne klientovi oznámiť. Žalovaná následne 8. júna 2011 pôvodným žalobcom
adresovala oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia, ktoré bolo realizované 1. júlom 2011
na 2,5 % p. a. Podľa sťažovateľa sa žalovaná z dôvodu zvýšenia úrokovej sadzby
bezdôvodne obohatila o sumu 614,29 €.
3. Okresný súd uznesením č. k. 11 Csp 135/2016-276 z 28. decembra 2018 pripustil
v súlade s príslušnými ustanoveniami Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
zmenu subjektov na strane žalobcov tak, že z konania vystúpili pôvodní žalobcovia a na ich
miesto vstúpil ako žalobca sťažovateľ.
4. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 11 Csp 135/2016 z 19. februára 2019
(ďalej len „rozsudok z 19. februára 2019“) žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom
akceptoval námietku premlčania vznesenú žalovanou s poukazom na § 107 ods. 2
5. Krajský súd na odvolanie rozsudok okresného súdu z 19. februára 2019
napadnutým rozsudkom potvrdil ako vecne správny. Podľa sťažovateľa je napadnutý
rozsudok krajského súdu arbitrárny, nedôvodný a argumentačne neudržateľný a zároveň aj
formalistický a nepreskúmateľný pre nedostatok presvedčivých dôvodov. Napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa sťažovateľa vykazuje znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti,
popiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a neobsahuje dostatočne
náležité a zrozumiteľné vysvetlenie prípadu.
6. V konkrétnostiach sťažovateľ namieta nesprávnosť interpretácie § 107
Občianskeho zákonníka, posúdenia postavenia spotrebiteľov, ako aj výkladu Občianskeho
zákonníka a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako aj
opomenutie aplikácie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 305 a § 306 CSP.
7. Okrem uvedeného sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa veľmi stroho
vysporiadal s posúdením rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi. V tejto súvislosti
dôvodí, že pri aplikácii rozporu s dobrými mravmi je potrebné sa zaoberať jednotlivými
skutkovými okolnosťami individuálneho prípadu, na základe ktorých je možné konštatovať,
či konanie žalovanej pri aplikácii námietky premlčania bolo alebo nebolo v súlade
s dobrými mravmi. Vo veci konajúce všeobecné súdy podľa sťažovateľa neposudzovali
dobromyseľnosť žalovanej pri aplikácii a vznesení námietky premlčania, ale zaoberali sa iba
zákonnou možnosťou vznesenia danej námietky. Všeobecné súdy sa teda nezaoberali
zákonnou nemožnosťou, resp. obmedzením vznesenia námietky upravenými v § 3 ods. 1
8. Podľa sťažovateľa sa všeobecný súd mal zaoberať otázkou, z akého dôvodu
žalovaná vzniesla námietku premlčania, ktorá podľa jeho názoru je v rozpore s čl. 5 CSP,
a zároveň skúmať, či ju žalovaná nevzniesla len s cieľom poškodiť druhú stranu právneho
vzťahu.
9. Sťažovateľ ďalej dôvodí, že žalovaná nielenže svojím úmyselným konaním
porušila ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské právo, ale celkom
zjavne aj ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže dlžníci – vlastníci bytov a nebytových
priestorov – spotrebitelia platili úroky v dohodnutej sume, avšak žalovaná – banka si
po čase svojvoľne na základe vlastného uváženia určila iné úrokové rozpätie, ktoré bolo
fixne dohodnuté už pri podpise zmluvy o úvere, pričom zo samotného znenia čl. 5.5
predmetnej zmluvy nebolo jasné, či je možné meniť len úrokovú sadzbu alebo aj úrokové
rozpätie. Podľa sťažovateľa nemožno dospieť k inému významu zmluvného dojednania
čl. 5.5 zmluvy o úvere ako k takému, že úrokové rozpätie nebolo možné meniť.
10. S odkazom na čl. 5 CSP (Zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd
môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony,
ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.) sťažovateľ
prezentuje názor, podľa ktorého je jednoznačné, že právna argumentácia žalovanej je
absurdná, takže slúži k zneužitiu procesnoprávnych inštitútov na bezúspešné bránenie práva.
11. Sťažovateľ zdôrazňuje, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu nemá
k dispozícii iný účinný procesný prostriedok nápravy, keďže proti citovanému rozhodnutiu
nie je prípustné dovolanie v súlade s § 422 ods. 1 písm. b) CSP z dôvodu, že napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy.
12. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania.
II.
Relevantná právna úprava
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
V súlade s čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
V súlade s § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh
na začatie konania, ktorý je neprípustný.
Podľa § 132 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná,
ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd (odsek 2). Ústavný súd neodmietne prijatie ústavnej sťažnosti
pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu
priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (odsek 3).
15. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa.
V zmysle § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
Posúdenie dôvodnosti ústavnej sťažnosti
17. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Ochrana
ústavnosti nie je výlučnou úlohou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Aj pre všeobecné súdy vyplýva priamo z ústavy (čl. 46
ods. 1) povinnosť chrániť v konaní a pri rozhodovaní nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,
preto sa subsidiárna právomoc ústavného súdu uplatní až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. napr. IV. ÚS 236/07). Ak teda právny poriadok poskytuje
sťažovateľovi iné právne prostriedky ochrany práv garantovaných ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou, a to aj v podobe možnosti uplatnenia riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov v konaní pred všeobecným súdom, nemôže sa pred
ich vyčerpaním domáhať úspešne ochrany práv v konaní pred ústavným súdom. Konanie
pred ústavným súdom predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
III. ÚS 114/2010, III. ÚS 5/2013).
18. Vyčerpanie právnych prostriedkov, ktoré zákon poskytuje na účinnú ochranu
základných práv a slobôd a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jednou z podmienok prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
aj podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom [§ 55 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde].
V prípade jej nesplnenia platí, že ústavná sťažnosť je neprípustná. Výnimkou z tohto
pravidla je situácia, keď sťažovateľ preukáže, že právne prostriedky, ktoré mu priznáva
zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, nevyčerpal z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Dôkazné bremeno pri preukazovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa je na sťažovateľovi.
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je
tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý sťažovateľ považuje
za arbitrárny, nedôvodný a argumentačne neudržateľný a zároveň aj formalistický
a nepreskúmateľný pre nedostatok presvedčivých dôvodov (k tomu pozri predovšetkým
argumentáciu obsiahnutú v bode 5 tohto uznesenia).
20. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každého návrhu skúma, či dôvody
uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Ako už bolo naznačené, podmienkou toho, aby ústavný súd pristúpil k meritórnemu
prejednaniu ústavnej sťažnosti, je vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy, ktorých
uplatnenie sťažovateľovi právny poriadok priznáva. V civilnom sporovom konaní je to aj
podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 419 a nasl. CSP, a to
za situácie, že tento opravný prostriedok je účinný na ochranu sťažovateľom označených
práv (I. ÚS 47/2020, III. ÚS 35/2019, I. ÚS 69/2019, III. ÚS 19/2019, I. ÚS 146/2018).
21. Vzhľadom na § 421 ods. 1 v spojení s § 422 ods. 1 písm. a) CSP treba prisvedčiť
sťažovateľovi (k tomu pozri bod 11 tohto uznesenia), že v danom prípade dovolanie,
prípustnosť ktorého by sa opierala o § 421 ods. 1 CSP (teda dovolanie z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom), neprichádza do úvahy, a to
pre nesplnenie podmienky majetkového cenzu, keďže suma požadovaného plnenia je
podlimitná v zmysle § 422 ods. 1 písm. a) CSP. Inými slovami, z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci krajským súdom nie je v danom prípade dovolanie proti rozsudku
krajského súdu prípustné.
22. Opačná je však situácia v kontexte sťažnostnej argumentácie sťažovateľa, ktorou
brojí proti arbitrárnemu odôvodneniu obsiahnutému v napadnutom rozsudku krajského
súdu. V prípade ústavnej sťažnosti tvoriacej predmet konania ústavný súd po dôslednom
posúdení jej odôvodnenia konštatuje, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k tvrdenému
neoprávnenému zásahu do práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je založená na namietaných nedostatkoch v procesnom
postupe krajského súdu, ktoré vyústili do svojvoľného (arbitrárneho), resp. nedostatočne
odôvodneného rozhodnutia.
23. V § 420 CSP sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého stupňa
závažnosti, pre ktoré je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu v merite veci alebo
rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak
založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, prípadne ktorým sa rozhodlo
v merite veci. Rozhodnutím odvolacieho súdu vo veci samej je pritom rozsudok, ktorým
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie buď potvrdzuje, alebo mení [k tomu pozri aj bod
9.1 uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 236/2016 z 19. januára 2017 publikovaného pod R 19/2017].
24. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť
dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla
intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý
proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa
vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň
znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Ide napríklad o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany
sporu, právo vyjadriť sa k všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní a pod.
(pozri k tomu uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 155/2017 z 25. októbra 2017).
25. Ústavný súd si uvedomuje, že otázka posúdenia, či v konkrétnej veci sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v rámci takého konania
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Ústavný súd sa pri posudzovaní prípustnosti
dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti ústavnej
sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok nápravy)
môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie jeho prípustnosti. Dovolanie neprichádza
do úvahy ako účinný prostriedok nápravy najmä vtedy, ak je na prvý pohľad zjavné,
že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje
procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). Ďalšou osobitnou výnimkou
z pravidla o subsidiarite konania o ústavnej sťažnosti je situácia, ak sťažovateľ tvrdí
a preukáže, že nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu patria na ochranu jeho základných
práv a slobôd, z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
26. S prihliadnutím na skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľa, ktorou v zásade
namieta nedostatočnosť odôvodnenia meritórneho rozhodnutia odvolacieho súdu,
a s prihliadnutím na skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie je obsahovou súčasťou
práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že jeho právomoci v konkrétnych
okolnostiach veci predchádza právomoc najvyššieho súdu sa predmetnou argumentáciou
sťažovateľa (resp. jeho tvrdením o vade zmätočnosti) zaoberať a jej opodstatnenosť
preskúmať.
27. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej ústavnej
sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania podľa jej obsahu a dopytom na okresnom
súde zistil, že sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu do času rozhodovania
ústavného súdu o ústavnej sťažnosti dovolanie nepodal. Meritórne preskúmanie ústavnej
sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom v situácii, keď nevyužil právny prostriedok ochrany
svojich základných práv, ktorý mu zákon účinne poskytoval, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho
podať mohol a mal, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu
vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené
rozhodovanie o ústavných sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 728/2016).
28. Sťažovateľ tiež ani netvrdil (tým menej preukazoval), že dovolanie
v konkrétnych okolnostiach veci nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto
zo strany ústavného súdu neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa § 132 ods. 3
29. Keďže v konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľ, ktorý na podklade svojej už
citovanej argumentácie tvrdil, že v dôsledku v jeho veci konajúceho odvolacieho súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mal k dispozícii účinný
právny prostriedok, a to dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP, je daná právomoc najvyššieho
súdu sa skutkovou a právnou argumentáciou zaoberať v dovolacom konaní (obdobne
I. ÚS 346/2019 a IV. ÚS 154/2020).
30. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť smerujúcu proti
napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 56 ods. 2
písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
31. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, zaoberať sa ďalšími procesnými
návrhmi sťažovateľa stratilo svoje opodstatnenie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2021
Libor DUĽA
predseda senátu