Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-118-2021.pdf
PDF · 237.23 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/118/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Romana Tichého, v sporovej právnej veci žalobcu: QPI TRADE, s.r.o., so sídlom Veľká Okružná 54, 010 01 Žilina, IČO: 47 445 785, zastúpeného zástupcom: JUDr. Lenka Maďarová, s.r.o., so sídlom Štrková 95/21, 010 09 Žilina, IČO: 47 232 692, proti žalovanému: GEART, s.r.o., so sídlom P.O.Hviezdoslava 42A, 010 01 Žilina, IČO: 36 814 571, zastúpenému zástupcom: DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 735 764, v konaní o zaplatenie 8.681,98 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/199/2020-143 zo dňa 18. júna 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/199/2020-143 zo dňa 18. júna 2021 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8.681,98 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 403,20 Eur od 07.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.777,80 Eur od 17.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.432,56 Eur od 29.09.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.390,80 Eur od 22.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 644,64 Eur od 28.06.2016 do zaplatenia, zo sumy 9,60 Eur od 21.07.2017 do zaplatenia, zo sumy 829,44 Eur od 15.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 367,20 Eur od 29.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 502,56 Eur od 18.10.2017 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. V rámci upomínacieho konania bol vydaný platobný rozkaz dňa 08.07.2020, voči ktorému bol podaný odpor žalovaným. Žalobca podaním zo dňa 06.10.2020 sa vyjadril k odporu žalovaného, pričom zotrval na žalobe v celom rozsahu. Po vykonaní všetkých procesných úkonoch okresný súd nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie. Okresný súd mal preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 30.09.2019 Dohodu, v ktorej bola v rámci preambuly špecifikovaná pohľadávka. V čl. 3 danej dohody bolo upravené uznanie a obsah urovnania medzi žalobcom a žalovaným. Podľa bodu 3.1 danej Dohody predmetom tohto urovnania je aj usporiadanie práv a im zodpovedajúcich povinností žalobcu a žalovaného, ktoré týmto účastníkom vznikli v súvislosti s výkonom stavebných prác mimo stavby Retail Box Myjava, lokalita Vŕšky. Pohľadávka žalobcu voči žalovanému je špecifikovaná v bode C ako uznaná pohľadávka v celkovej výške istiny 7.357,80 Eur, uplatnená žalobcom spolu s postupovanou pohľadávkou formou predžalobnej výzvy zo dňa 28.08.2019. Podľa bodu 3.2 Dohody, predmetom
urovnania je aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia žalobcu v celkovej výške 1.324,18 Eur, vyčíslená v predžalobnej výzve zo dňa 28.08.2019.
3. Podľa bodu 3.3 Dohody, žalovaný ako dlžník týmto uznáva uznanú pohľadávku veriteľa žalobcu v celkovej výške istiny 7.357,80 Eur čo do dôvodu a výšky a zaväzuje sa uhradiť ju žalobcovi v celej výške pri podpise tejto dohody. Žalobca ako prejav solidarity odpúšťa žalovanému príslušenstvo uznanej pohľadávky v celom rozsahu. V prípade nesplnenia povinností žalovaného uhradiť uznanú pohľadávku podľa tejto dohody nárok žalobcu na príslušenstvo ostáva zachované. Zároveň sa žalovaný zaväzuje uhradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením pohľadávky vo výške 1.324,18 Eur a zaväzuje sa uhradiť ich žalobcovi pri podpise tejto dohody (čl. 9 obsahu spisu).
4. Medzi stranami uzavretie tejto dohody bolo nesporné s tým, že dohoda bola riadne uzatvorená stranami, a to jednak podpismi, ktoré boli opatrené aj pečiatkou.
5. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu najmä na § 261 ods. 1, 8 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „Obchodný zákonník“), § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 358 Obchodného zákonníka, § 580 Občianskeho zákonníka zák. č. 40/1964 Zb. (ďalej aj len „Občiansky zákonník“), § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 397 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z okresný súd posúdil, že medzi stranami vznikol obchodno-záväzkový vzťah, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom. Okresný súd posúdil, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k platnému uzatvoreniu Dohody, na základe ktorej žalovaný uznal pohľadávku, a to v celkovej výške 8.681,98 Eur, ktorá pozostáva z istiny 7.357,80 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 1.324,18 Eur. Žalovaný trval na tom, že v čase podpisu Dohody evidoval voči žalobcovi pohľadávku vo výške 6.426,90 Eur z faktúry 2018009, sa splatnosťou dňa 30.04.2018 a spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 31.04.2018 do 30.09.2019 vo výške 820,87 Eur, tak pohľadávka žalovaného z danej faktúry predstavovala sumu 7.247,77 Eur. „Zároveň žalovaný tvrdil, že ku dňu podpisu dohody evidoval aj pohľadávku z bezdôvodného obohatenia vo výške 5.000,- Eur a túto sumu mal poskytnúť žalobcovi za účelom vyplatenia jeho dlžôb voči tretej osobe. Žalovaný uviedol, že táto suma sa mala započítať na pohľadávku žalobcu v sume 7.357,80 Eur z faktúry č. 2018077, z faktúry č. 2016064, č. 2016125, č. 2016162, č. 2016073, č. 2017090, č. 2017122, č. 2017137 a z faktúry č. 2017141. Vzhľadom k tomu, že k zápočtu nedošlo, na strane žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalovaného. Žalovaný má za to, že svoje pohľadávky voči žalobcovi v celkovej výške 12.247,77 Eur započítal ku dňu 30.09.2019 s pohľadávkou žalobcu v celkovej výške 8.681,98 Eur, a preto pohľadávka žalobcu tak v celej výške zanikla, o čom žalovaný žalobcu upovedomil. A keďže došlo k riadnemu zaplateniu pohľadávok zápočtom v súlade s bodom 3.3 dohody, žalobca nemá nárok na príslušenstvo k danej pohľadávke“. Čo sa týkalo pohľadávky žalovaného vo výške 7.247,77 Eur pozostávajúcej z istiny 6.426,90 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 820,87 Eur, tak žalovaný predložil okresnému súdu faktúru č. 2018009, ktorá je vystavená dňa 31.03.2018 so splatnosťou 30.04.2018 na sumu 6.426,90 Eur, pričom vo faktúre je uvedené, že ide o refakturáciu stavebných prác na stavbe Retail Box Myjava, a to zemné a výkopové práce, prevoz bagra, nakladanie a vykladanie bagra a odobraté PHM (čl. 25 spisu).
6. Žalovaný tvrdil, že danú faktúru riadne doručil žalobcovi, čo preukazoval podacím lístkom, ktorý predložil okresnému súdu vo fotokópii na dvoch samostatných stranách, z ktorého vyplývalo, že ide o podací lístok adresovaný žalovaným žalobcovi, zaslaný prvou triedou dňa 24.04.2018. Žalovaný tvrdil, že týmto podacím lístkom preukazuje doručenie faktúry. Okresný súd v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že predmetný podací lístok nepreukazoval, že skutočne týmto bola doručovaná faktúra a pokiaľ žalovaný poukazoval na doručovanie a splatnosť, tak okresný súd konštatoval, že faktúra bola vystavená dňa 31.03.2018 so splatnosťou 30.04.2018, ale podací lístok, ktorý má preukazovať údajné doručenie faktúry žalobcovi, je z 24.04.2018, teda bol podľa okresného súdu pochybný postup a pochybné tvrdenie žalovaného, pokiaľ tvrdí, že faktúru vystavenú 31.03.2018 doručoval žalobcovi, ale až 24.04.2018, hoci splatnosť bola do 30.04.2018. „Z ničoho nevyplýva žiadny objektívny a logický dôvod neodoslania faktúry bezodkladne, ale až pár dní pred splatnosťou.“
7. Žalobca poprel pohľadávku žalovaného z faktúry č. 2018009 s tým, že pokiaľ existovala už v čase uzatvorenia dohody ako tvrdil žalovaný, tak nebolo zrejmé, prečo táto skutočnosť a prípadne dohody o započítaní tejto pohľadávky nebola súčasťou už dohody z 30.09.2019. Z obsahu samotnej dohody
je nepochybné, že účastníci dohody si vysporiadavajú vzájomné pohľadávky práve aj zo stavby Retail Box Myjava, preto pokiaľ by reálne existovala pohľadávka žalovaného, bola by súčasťou dohody. S uvedeným sa okresný súd stotožnil.
8. Žalobca zároveň namietal aj právny dôvod faktúry č. 2018009, nakoľko žalovaným fakturované služby si žalobca neobjednal a akákoľvek objednávka uvedených služieb ako stavebné práce na stavbe Retail Box Myjava, zemné a výkopové práce, prevoz bagra, nakladanie a vykladanie bagra, odobraté PHM, je a bolo by v rozpore s obsahom Dohody, z ktorej je zrejmé, že uvedené služby poskytovala spoločnosť žalobcu žalovanému, nie žalovaný žalobcovi. Dohoda bola uzatvorená práve z dôvodu, že žalobcovi za ním poskytnuté služby, a to rovnaké ako uvádzal aj žalovaný voči žalobcovi, žalovaný nezaplatil a nakoniec žalovaný simuluje, že on poskytol rovnaké služby.
9. Okresný súd poukázal na skutočnosť, že z ničoho nevyplývala žiadna objednávka, ani zmluva, ani iný obdobný titul, na základe ktorého by žalovaný opodstatnene vystavil faktúru č. 2018009. Žalovaný nepreukázal, že fakturované služby vykonal, ako napr. záznamy o práci vozidlom, preukázanie rozsahu fakturovaných prác a podobne. Žalobca poprel objednávku, poprel poskytnuté služby zo strany žalovaného. Dokonca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by predmetná faktúra zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi bola žalobcovi doručovaná.
10. Pokiaľ žalovaný preukazoval doručenie faktúry predmetným podacím lístkom, tak okresný súd spochybnil doručenie predmetnej faktúry, keďže podací lístok nebol predložený v origináli, ale na 2 stranách jeho kópia s tvrdením, že ide o 1 podací lístok, avšak z uvedeného nevyplýva, „že skutočne tie 2 strany predstavujú predmetný podací lístok. Z predložených dokladov nevyplýva, že obidve strany sú súčasťou jedného podacieho lístku a teda že skutočne bolo niečo odosielané žalobcovi dňa 24.04.2018 a zároveň je nelogické a vyvoláva pochybnosti v tvrdeniach žalovaného, keďže faktúra bola vystavená 31.03.2018, ale doručovaná mala byť až dňa 24.04.2018, keď mala byť odovzdaná na poštu na prepravu, teda s časovým odstupom až 24 dní.“
11. Okresný súd sa nestotožnil s názorom právnej zástupkyne žalovaného, že preukázali doručenie faktúry žalobcovi, a to daným podacím lístkom s tým, že sa zhoduje dátum na doručenke s dátumom vystavenia splatnosti faktúry, nakoľko bolo podľa okresného súdu takéto tvrdenie nezmyselné a jednak zavádzajúce, nakoľko dátum na doručenke sa v žiadnom prípade nestotožňuje s dátumom vystavenia a splatnosti faktúry, keďže faktúra bola vystavená 31.03., splatná bola 30.04.2018 a doručenka, „resp. 2. strana podacieho lístka, na ktorý poukazuje právna zástupkyňa žalovaného, je z 24.04.2018. Z uvedeného však nevyplýva, že 24.04.2018 bolo niečo odosielané žalobcovi, keďže nie je zrejmé, že zadná strana predloženého lístka s dátumom 24.04.2018 je súčasťou predloženej prednej strany podacieho lístka, kde je uvedený adresát - žalobca.“
12. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že právna zástupkyňa žalovaného sa snažila vysvetliť aj faktúru, čo sa týkalo námietok zo strany žalobcu, ktorý tvrdil, že žalovaný nepreukázal objednanie ani vykonanie služieb žalovaným, tak právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že nešlo o priamy vzťah medzi žalobcom a žalovaným, teda neposkytol žalovaný tie služby priamo žalobcovi, ale išlo o poskytovanie služieb cez reťazec, pričom aj vo faktúre je uvedené, že služby sa refakturujú a zároveň predložila faktúry za účelom preukázania celého toho reťazca (č.l. 131 až 137 spisu). „Čo sa týka predložených faktúr zo strany žalovaného, a to faktúra č. 10180004, č. 10180005, č. 20170158, č. 20170147 a doklady o zakúpení pohonných hmôt, tak z daných faktúr vyplýva, že boli vystavené spoločnosťou VV Stavby, s.r.o. žalovanému a spoločnosti VV Stavby, s.r.o. spoločnosťou DaS Group, a.s., avšak tieto faktúry nepreukazujú v žiadnom prípade vzťah medzi žalobcom a žalovaným a z ničoho nevyplýva, že tieto práce, ktoré boli vykonané inými subjektmi a fakturované následne žalovanému, že tieto práce boli vykonané pre žalobcu.“
13. Okresný súd skonštatoval, že žalovaný nepreukázal žiadnu objednávku zo strany žalobcu, nepreukázal, že vykonané práce boli pre žalobcu, pričom predložené faktúry žalovaným sú vystavené inými subjektmi a týkajú sa iných subjektov a nepreukazujú tvrdenia žalovaného o nejakom reťazci a podobne. 14. Žalovaný predložil čestné vyhlásenie Ing. X. O. zo dňa 17.06.2021, ktorý je konateľom spoločnosti VVV Stavby, s.r.o., ktorý v danom čestnom vyhlásení uviedol, že má vedomosť o tom, že služby týkajúce sa stavebných prác strojom JCB 160, boli poskytnuté a zrealizované dodávateľom, spoločnosťou
DaS Group, a.s. a následne fakturované spoločnosti VVV Stavby, s.r.o. a dané služby boli následne spoločnosťou VVV Stavby, s.r.o. refakturované spoločnosti GEART, s.r.o. a zároveň má vedomosť, že spoločnosť GEART s.r.o., zrealizované služby fakturovala ďalej žalobcovi, a to faktúrou č. 2018009 zo dňa 31.03.2018 na sumu 6.426,90 Eur (č.l. 128 spisu). Okresný súd uviedol, že „dané čestné vyhlásenie X. O. nepovažuje za preukázanie tvrdenia žalovaného. Dané čestné vyhlásenie nepreukazuje vzťah žalovaného a žalobcu. Daná osoba iba vyhlásila, že má vedomosť, že spoločnosť žalobcu fakturovala ďalej žalobcovi konkrétnu faktúru na konkrétnu sumu, ale z ničoho nevyplýva pravdivosť takéhoto vyhlásenia. Súd poznamenáva, že daná listina označená ako Čestné vyhlásenie, nie je hodnovernou listinou, nakoľko daná osoba jednak nebola poučená ako svedok a pokiaľ žalovaný navrhoval danú osobu ako svedka, tak následne od tohto dôkazu upustil s tým, že nahradil tento svoj návrh predloženým čestným vyhlásením. Súd však považuje dané čestné vyhlásenie za nepostačujúce a nehodnoverné. Z ničoho nevyplýva, že skutočne bol tam vzťah, na základe ktorého žalovaný poskytol nejaké služby žalobcovi, a to aj prostredníctvom iných subjektov. Predsa konateľ spoločnosť VVV Stavby, s.r.o. sa nemôže hodnoverne vyjadriť ku vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Tieto skutočnosti môže mať maximálne z počutia a či už zo strany žalobcu alebo žalovaného. Ale pre preukázanie tvrdenia žalovaného je to nepostačujúce.“
15. Žalovaný tvrdil existenciu pohľadávky voči žalobcovi vo výške 5.000,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko danú sumu mal poskytnúť žalobcovi za účelom vyplatenia jeho dlžôb tretej osobe. Žalovaný existenciu takejto pohľadávky preukazoval dokladom z banky zo dňa 16.07.2018. Z potvrdenia o zrealizovaní transakcie predloženého žalovaným vyplývalo, že „dňa 16.07.2018 bola vybratá suma 5.000,- Eur, pričom majiteľom účtu je žalovaný (čl. 130). Súd zdôrazňuje, že z daného potvrdenia vyplýva iba to, že žalovaný zrealizoval výber zo svojho účtu vo výške 5.000,- Eur. Z ničoho však nevyplýva, že daná suma bola ďalej poskytnutá žalobcovi. Žalovaný nepreukázal, že by danú sumu použil v prospech žalobcu, pričom žalobca poprel akékoľvek prevzatie danej sumy od žalovaného. Žalobca tvrdil, že žiadne peniaze od žalovaného neprevzal, pričom žalobca zároveň vzniesol aj námietku premlčania, nakoľko má za to, že nárok žalovaného na uplatnenie takejto pohľadávky zanikol dňa 16.07.2020.“
16. V zmysle konštantnej judikatúry kompenzačnému prejavu možno priznať právnu relevanciu len vtedy, keď bol doručený druhému účastníkovi záväzkového vzťahu „(rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Obo/163/2006)“. K započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli, ale vyžaduje sa právny úkon niektorej zmluvnej strany, ktorý smeruje k započítaniu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa.
17. Okresnému súdu bol predložený list zo dňa 30.09.2019 zo strany žalovaného adresovaný žalobcovi označený ako jednostranný zápočet pohľadávok, v rámci ktorého si žalovaný ku dňu 30.09.2019 započítal pohľadávku v celkovej výške 12.247,77 Eur s pohľadávkami spoločnosti žalobcu v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú, t.j. vo výške 8.681,98 Eur a mal za to, že pohľadávky spoločnosti žalobcu tak zanikli v celej výške. „Súd poznamenáva, že z ničoho nevyplýva, že daný zápočet bol doručovaný žalobcovi, ani nebola predložená žiadna doručenka či iný doklad o doručení daného zápočtu.“
18. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol s poukazom na citované zákonné ustanovenia a na ustálenú súdnu prax, že k započítaniu mohlo dôjsť len vtedy, ak bol doručený tento kompenzačný prejav druhému účastníkovi záväzkového vzťahu. Okresný súd uviedol, že možno započítať aj pohľadávky premlčané, ak premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Evidentné je, že pohľadávka žalobcu sa stala splatnou 30.09.2019. Čo s týka faktúry vystavenej žalovaným žalobcovi, tak tá je z 31.03.2018 so splatnosťou 30.04.2018 s tým, že jednostranný zápočet pohľadávok bol doručený súdu s podaným odporom. Predchádzajúce doručenie žalobcovi okresný súd nemal preukázané. To znamená, že pohľadávka žalobcu a tvrdená pohľadávka žalovaného sa stretli pred uplynutím premlčacej doby, a to bez ohľadu na to, kedy došlo ku kompenzačnému prejavu zo strany žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že námietka premlčania bola neopodstatnená.
19. Okresný súd však zdôraznil, že aby mohlo vôbec dôjsť k započítaniu, musia pohľadávky existovať a okresný súd vyššie uvedené konštatoval iba pre prípad, že by tieto pohľadávky existovali, to znamená, že by existovala aj pohľadávka žalovaného. Okresný súd však nemal preukázanú existenciu pohľadávky žalovaného. Žalovaný jednak nepreukázal opodstatnenosť vystavenia faktúry č. 2018009, nepreukázal
vykonanie služieb pre žalobcu, nepreukázal objednávku zo strany žalobcu voči žalovanému a zároveň nepreukázal ani skutočnosť, že poskytol žalobcovi sumu 5.000,- Eur.
20. Čo sa týka údajnej pôžičky žalovaného voči žalobcovi, tak okresný súd poukázal na to, že žalovaný predložil čestné vyhlásenie p. X. O. zo dňa 17.06.2021 (č.l. 129 spisu). Z daného čestného vyhlásenia vyplýva, že p. X. O. je zamestnankyňa žalovaného a menovaná vyhlásila, že má vedomosť o tom, že konateľ žalovaného odovzdal v júli 2018 žalobcovi sumu 5.000,- Eur a zároveň je uvedené, že má vedomosť o tom, že uvedené finančné prostriedky, ktoré p. H. odovzdal p. O., konateľovi spoločnosti žalobcu, mali slúžiť na účely vyplatenia dlžôb. „Súd poznamenáva, že z danej vety nie je zrejmé, či mali slúžiť na účely vyplatenia dlžôb žalovaného alebo inej osoby.“ Zároveň v danom čestnom vyhlásení je uvedené, že menovaná za vyššie uvedeným účelom vypísala príjmové a výdavkové lístky na hotovostnú úhradu v sume 5.000,- Eur. „Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že žalovaný preukazoval svoje tvrdenie o poskytnutí sumy 5.000,- Eur žalobcovi len dokladom z banky, z ktorého vyplýva, že žalovaný vybral zo svojho účtu sumu 5.000,- Eur. Z ničoho nevyplýva, že danú sumu ďalej niekomu poskytol a za akým účelom s tým, že X. O. uviedla, že vypísala príjmové a výdavkové lístky na hotovostnú úhradu v sume 5.000,- Eur, to znamená, že tieto príjmové a výdavkové lístky by mali byť súčasťou účtovníctva žalovaného a napriek tomu žalovaný do predloženia tohto čestného vyhlásenia netvrdil existenciu nejakého príjmového a výdavkového lístka, žiadny nepredložil, pričom je nepochybné, že pokiaľ boli skutočne vystavené, musia byť v evidencii účtovníctva. Avšak žalovaný neodkazoval na svoje účtovníctvo, nepredložil takéto doklady, nespomínal existenciu týchto dokladov a pôžičku, resp. poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 5.000,- Eur žalobcovi preukazoval iba potvrdením z banky o tom, že vybral zo svojho účtu sumu 5.000,- Eur. Ale čo ďalej realizoval s danou sumou z ničoho nevyplýva, nič nepreukazuje.“ Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že ak by skutočne ten výdavkový a príjmový doklad existoval, nebol by žiadny dôvod ich nepredložiť okresnému súdu, resp. na ne poukázať.
21. Zároveň okresný súd poznamenal, že žalovaný pôvodne navrhoval vypočuť p. X. O. ako svedkyňu. Následne však predložil iba čestné vyhlásenie a už netrval na jej výsluchu. Okresný súd však aj v tomto prípade uviedol, že čestné vyhlásenie nie je výsluchom svedka. p. X. O. nebola pred okresným súdom poučená o právach a povinnostiach svedka a nie je možné vyhodnotiť danú listinu ako listinu, ktorá by nahrádzala výsluch svedka po poučení vypovedať pravdu a nič nezamlčovať a o následkoch krivej výpovede.
22. S poukazom na uvedené skutočnosti okresný súd neposúdil platnosť zápočtu zo strany žalovaného. Žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok. Žalobca ich rozporoval a podľa okresného súdu ani z ničoho nevyplýva pravdivosť tvrdenia žalovaného o existencii daných pohľadávok. Je nepochybné, že Dohodou zo dňa 30.09.2019 žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi a zaviazal sa tento svoj záväzok uhradiť dňom podpisu danej Dohody, t.j. 30.09.2019. Žalovaný v čase uzavretia Dohody a jej podpísania neuvádzal žiadnu svoju pohľadávku voči žalobcovej pohľadávke, pričom ani nepreukázal vykonanie tohto jednostranného zápočtu zo dňa 30.09.2019. Žalobca poprel doručenie ako faktúry, tak aj samotného zápočtu. Z predloženého podacieho lístka nie je zrejmé, čo bolo obsahom doručovanej zásielky, avšak je nelogické podľa okresného súdu, aby bola faktúra vystavená 31.03.2018 doručovaná 24.04.2018, hoci splatnosť je 30.04.2019. Keďže žalovaný tvrdil, že pohľadávky existovali, tak z ničoho to nevyplýva, pričom okresný súd poznamenal, že žalovaný svoju faktúru vystavil na základe tvrdených faktúr vystavených v rámci ním tvrdeného reťazca, z ktorých však vyplýva, že dané faktúry boli vystavené pred uzavretím Dohody. Preto pokiaľ bola uzatvorená Dohoda dňa 30.09.2019, ktorou žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi, tak bolo podľa okresného súdu nelogické, prečo neuviedol aj svoje pohľadávky voči žalobcovi.
23. Okresný súd posúdil, že nedošlo k platnému zápočtu a žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok. Zároveň okresný súd vyhodnotil, že žalovaný nezaplatil žalovanú istinu, ku ktorej sa zaviazal Dohodou z 30.09.2019 v celkovej výške 8.681,98 Eur. Túto sumu uznal a zaviazal sa ju zaplatiť 30.09.2019. Vzhľadom na bod 3.3 dohody z 30.09.2019 žalobca odpustil príslušenstvo uznanej pohľadávky v celom rozsahu, pokiaľ bude pohľadávka zaplatená riadne a včas. V prípade, že žalovaný nesplní svoju povinnosť, tak nárok na príslušenstvo zostáva žalobcovi zachované. Z toho dôvodu si žalobca uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 8% ročne z jednotlivých faktúr od nasledujúceho dňa po ich splatnosti.
24. Okresný súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený a tento nárok vychádzal z neuhradenej sumy na základe Dohody z 30.09.2019, žalovaný ako dlžník sa dostal do omeškania, avšak nasledujúcim dňom po splatnosti jednotlivých faktúr tak, ako bolo uplatnené, pričom tieto faktúry zo strany žalobcu žalovanému neboli spochybnené, ako ani splatnosť, t.j. suma 403,20 Eur od 07.07.2018, suma 1.777,80 Eur splatná 16.06.2016, suma 1.432,56 Eur splatná 28.09.2016, suma 1.390,80 Eur splatná 21.11.2016, suma 644,64 splatná 27.06.2016, suma 9,60 Eur splatná 20.07.2017, suma 829,44 Eur splatná 14.09.2017, suma 367,20 Eur splatná 28.09.2017 a suma 502,56 Eur splatná 17.10.2017, pričom dané sumy a faktúry, ako aj ich splatnosť, boli špecifikované v preambule Dohody z 30.09.2019 a nikým neboli rozporované. Okresný súd priznal úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po splatnosti jednotlivých faktúr, a to v uplatnenej výške, ktorá je primeraná v zmysle citovaných zákonných ustanovení, pričom súd s poukazom na ustanovenia CSP výšku úrokovej sadzby osobitne nedokazoval, keďže je súdu známa z jeho činnosti.
25. Zároveň si žalobca v žalobe uplatnil aj sumu 40,- Eur ako paušálnu náhradu nákladov a okresný súd s poukazom na citované zákonné ustanovenia mu priznal aj túto sumu uplatnenú žalobou.
26. Okresný súd hodnotil dokazovanie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti v zmysle § 191 CSP, pričom posúdil, že nárok žalobcu je opodstatnený. Žalobca preukázal svoje tvrdenia. Žalovaný svoje tvrdenie o započítaní nepreukázal, nakoľko jednak nepreukázal opodstatnenosť ním vystavenej faktúry žalobcovi a skutočne vykonané práce pre žalobcu a pokiaľ poukazoval na „nejaký“ reťazec, z ničoho nevyplýva, že práce inými subjektami boli vykonávané pre žalobcu a že žalovaný bol oprávnený vystaviť žalobcovi za dané práce faktúru. Pokiaľ tvrdil aj pohľadávku voči žalobcovi vo výške 5.000,- Eur, z ničoho nevyplýva, že skutočne dané finančné prostriedky poskytol žalobcovi. Z vykonaného dokazovania len vyplynulo, že danú sumu vybral zo svojho účtu, avšak ako ju použil, ničím nepreukázal. Snažil sa to preukázať čestným vyhlásením D. O., avšak jednak dané vyhlásenie nie je hodnoverné, nakoľko nebola p. O. poučená ako svedok a zároveň menovaná uviedla, že vypisovala výdavkový a príjmový pokladničný doklad, avšak žiadny taký doklad nebol predložený, hoci by mal byť v účtovníctve žalovaného, pokiaľ skutočne existuje, avšak žalovaný žiadny taký dôkaz neoznačil, ani neuvádzal predtým. Okresný súd posúdil, že nedošlo k platnému započítaniu, preto pohľadávka žalobcu nezanikla a keďže ju žalovaný neuhradil, tak okresný súd ho zaviazal na plnenie.
27. Pokiaľ žalovaný pôvodne „navrhoval svedkov, tak následne už na ich výsluchu netrval, a to ani na výsluchu svedka K., pričom vyslovene uviedol, že na ňom netrvá. Pokiaľ v závere pojednávania žalovaný uviedol, že aj keď na jeho výsluchu netrvá, ale necháva na posúdení súdu s tým, že v prípade potreby doloží čestné vyhlásenia, ak nie, tak na jeho výsluchu netrvá. Súd poukazuje na to, že jednak na výsluchu už následne netrvali a čo sa týka nejakého čestného vyhlásenia p. K., tak súd s poukazom na § 153 CSP nepripustil takýto dôkaz, pretože jednak nebol predložený riadny návrh, jednak nebol predložený riadne a včas a nejde o návrh ako taký, nakoľko nie je prípustné, aby strana sporu ponechávala na súde posúdenie, či je to potrebné alebo nie. Predsa musí ísť o riadny návrh na vykonanie dokazovania a nie že iba podľa potreby súdu a necháva na posúdení súdu. Súd totiž až z perfektného návrhu rozhodne, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Ale v danom prípade súd má za to, že nebol ani riadny návrh a jednak žalovaný už netrval na jeho výsluchu a zároveň prípadný návrh na čestné vyhlásenie nebol podaný riadne a včas s poukazom na § 153, a preto v zmysle tohto ustanovenia súd na daný návrh ani neprihliadal.“ Okresný súd rozhodol na základe zisteného skutkového stavu v zmysle § 215 CSP v súlade s koncentračnou zásadou a ďalšími zásadami v zmysle CSP. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1, 2 CSP. 28. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a namietal, že okresný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Okresný súd dospel k záveru, že nedošlo k platnému zápočtu pohľadávok, nakoľko žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok, ktorý záver žalovaný považoval za nesprávny a arbitrárny. Okresný súd totiž nahradil procesnú aktivitu žalobcu, keď uvádza skutkové tvrdenia, ktoré žalobcom neboli v konaní uvádzané a popieral skutkové tvrdenia žalovaného, napriek tomu, že zo strany samotného žalobcu neboli popreté. Okresný súd podľa žalovaného nahradil procesnú obranu žalobcu v konaní. Žalobca do konania prvého pojednávania vo veci nepoprel, že by mu faktúra č. 2018009 nebola doručená. Žalovaný skutkové tvrdenie o faktúre č. 2018009 predniesol v
rámci odporu k vydanému platobnému rozkazu a spolu s faktúrou doložil aj sporný podací lístok. Žalobca v rámci svojho vyjadrenia k podanému odporu doručenie faktúry nespochybnil, spochybňoval len to, že predmetná faktúra existovala už v čase uzatvorenia Dohody, právny dôvod faktúry č. 2018009 a to, že žalovaný ďalej k faktúre č. 2018009 nepredložil žiadnu objednávku, zmluvu, ani žiadny obdobný titul, teda žalovaný podľa neho ani nepreukázal, že fakturované služby vykonal, tzn. napr. záznamy o práci vozidlom, preukázanie rozsahu fakturovaných prác a pod. Popretie doručenia faktúry č. 2018009 sa vo vyjadrení k odporu nenachádza. Ďalšie vyjadrenie už žalobca do konania nepredložil. 29. Na pojednávaní dňa 18.06.2021, žalobca v rámci svojho prednesu, po tom, ako mal okresný súd postupovať podľa § 181 CSP uviedol len, že zotrváva na vyjadreniach a na žalobe. Doručenie faktúry č. 2018009 tak nebolo podľa žalovaného zo strany žalobcu popreté v súlade s § 151 CSP, a preto sa stalo v konaní nesporným. V sporovom konaní už súd následne nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán. Ani následne po úkonoch podľa § 181 CSP, žalobca stále nepoprel doručenie faktúry č. 2018009, keď tvrdil opätovne len to, že do konania rovnako žalovaný nedoložil žiadnu objednávku, zmluvu ani žiadny obdobný titul a rovnako nebolo v konaní preukázané, že by fakturované služby žalovaný vykonal, čiže prostredníctvom nejakých záznamov o práci s vozidlom alebo preukázanie rozsahu fakturovaných prác. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 18.06.2021 vyplýva, že až následne na dotaz súdu, žalovaný „uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by tá predmetná faktúra zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi bola doručovaná žalobcovi. Tvrdenie konajúceho súdu v bode 20. napadnutého rozsudku, že žalobca dokonca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by predmetná faktúra zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi bola žalobcovi doručovaná je zavádzajúce a účelové, nakoľko k takémuto tvrdeniu žalobcu vyzval súd, čím ho naviedol na procesnú obranu (navyše uplatnenú oneskorene).“„Takéto tvrdenie už však nemôže byť považované za účinné popretie skutkového tvrdenia ohľadom doručovania faktúry č. 2018009, a to jednak preto, že takéto popretie nebolo uplatnené včas, ale najmä preto, že bolo uplatnené až po tom, čo žalobcu vyzval súd. Súd tak nahradil procesnú aktivitu žalobcu, ktorý bol v tomto smere nečinný.“ Takýto postup považoval žalovaný za porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, nakoľko okresný súd poskytol žalobcovi bez primeraného dôvodu výhodu v konaní, ktorú ešte aj použil v neprospech žalovaného. Odvolateľ ďalej v odvolaní citoval z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.12.2020, sp. zn. 2Obdo/56/2020. 30. Podľa žalovaného procesnú aktivitu žalobcu nahradil okresný súd aj pri spochybňovaní samotného podacieho lístka predlženého žalovaným spolu s odporom, keď uvádzal, že pokiaľ žalovaný preukazoval doručenie faktúry predmetným podacím lístkom, okresný súd spochybnil doručenie predmetnej faktúry, keďže podací lístok nebol predložený v origináli, ale na 2 stranách jeho kópia s tvrdením, že ide o 1 podací lístok, avšak z uvedeného nevyplýva, že skutočne tie 2 strany predstavujú predmetný podací lístok. Z predložených dokladov podľa okresného súdu nevyplýva, že obidve strany sú súčasťou jedného podacieho lístku, a teda že skutočne bolo niečo odosielané žalobcovi dňa 24.04.2018. „Žalobca v konaní predložený podací lístok týmto spôsobom nespochybňoval, resp. ho nespochybňoval vôbec. Vzhľadom na to, že odpor k platobnému rozkazu bol podávaný elektronicky, žalovaný samozrejme predložil naskenovaný podací lístok tak ako mu to umožňovalo technické zariadenie, teda na dvoch stranách. Žalobca pravosť podacieho lístka v konaní nespochybnil. Ak mal súd pochybnosť o pravosti podacieho lístka (napriek tomu, že táto pochybnosť z ničoho nevyplývala), mal postupovať v súlade s ust. 189 CSP a uložiť žalobcovi, aby ho predložil za účelom porovnania originálu s predloženou kópiou. Nebolo totiž povinnosťou žalovaného predkladať originál tohto podacieho lístka, bez jeho riadneho spochybnenia žalobcom, prípadne súdom. Až po predložení originálu podacieho lístka, na predloženie ktorého mal súd v prípade pochybností žalovaného vyzvať a po jeho porovnaní s kópiou, ktorú žalovaný do konania predložil, mohol súd konštatovať, či sa jeho pochybnosť ukázala ako preukázaná.“ Okresný súd však podľa žalovaného bez ďalšieho dospel k predčasnému záveru, že z predložených dokladov nevyplýva, že obidve strany sú súčasťou jedného podacieho lístku, a teda že skutočne bolo niečo odosielané žalobcovi dňa 24.04.2018. Takýto záver okresného súdu považoval žalovaný s ohľadom na postup, akým k nemu okresný súd dospel za arbitrárny a v rozpore s právom žalovaného na spravodlivý proces. 31. V odvolaní žalovaný vyčítal okresnému súdu, že v konaní postupoval bez ohľadu na to, ako sa v konaní žalobca bránil, a to svojvoľne, „stavajúc sa do role právneho zástupcu žalobcu (ktorý mimochodom bol v konaní riadne zastúpený a nejednalo sa ani o spor s ochranou slabšej strany).“ V odseku 22. napadnutého rozsudku totiž okresný súd konštatoval, že sa nestotožnil s názorom právnej zástupkyne žalovaného, že preukázali doručenie faktúry žalobcovi, a to daným podacím lístkom s tým, že vraj zhoduje sa dátum na doručenke s dátumom vystavenia splatnosti faktúry, nakoľko takéto tvrdenie je nezmyselné a jednak zavádzajúce, nakoľko dátum na doručenke sa v žiadnom prípade nestotožňuje s dátumom vystavenia a splatnosti faktúry, keďže faktúra bola vystavená 31.03., splatná bola 30.04.2018
a doručenka, resp. 2. strana podacieho lístka, na ktorý poukazovala právna zástupkyňa žalovaného, je z 24.04.2018. Okrem toho, že sa nejednalo o procesnú obranu žalobcu, ale podľa žalovaného o svojvoľné tvrdenie okresného súdu, preto nemá takéto konštatovanie ani žiadnu relevanciu a oporu v platnom práve. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že vystavenú faktúru je nutné zaslať hneď v ten deň, kedy bola faktúra vystavená a nie je možné odoslať ju neskôr, alebo že by takéto oneskorené zaslanie faktúry malo vplyv na jej plnenie, s výnimkou nároku na prípadné úroky z omeškania. Žalovaný odoslal žalobcovi faktúru č. 2018009 ešte pred jej splatnosťou. Okresný „súd nemôže (navyše bez akéhokoľvek spochybnenia zo strany žalobcu) z oneskoreného zaslania faktúry (pričom sa jedná len o pár dní) vyvodzovať, že tvrdenie právnej zástupkyne žalovaného ohľadom preukázania doručenia faktúry je nezmyselné. Takýmto postupom súdu podľa názoru žalovaného došlo k porušeniu ust. § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, čo môže hraničiť s disciplinárnym previnením sudcu v zmysle ust. § 116 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich.“ 32. V odvolaní žalovaný uviedol, že okresný súd však v tomto postupe pokračoval aj ďalej. Žalovaný poukazoval na ods. 24. až 26. napadnutého rozsudku, v ktorých podľa žalovaného mal okresný súd opätovne nahradiť tvrdenia žalobcu, keďže uviedol svoj vlastný subjektívny názor. „Žalobca v konaní uviedol, že žalovaný podľa neho ani nepreukázal, že fakturované služby vykonal. Žalovaný do konania (na prvom pojednávaní) predložil jednak faktúry č. 10180004, č. 10180005, č. 20170158, č. 20170147 a doklady o zakúpení pohonných hmôt a tiež čestné prehlásenie p. O.. Doklady o zakúpení pohonných hmôt pritom podpísal samotný konateľ žalobcu, p. O., pričom súd sa touto skutočnosťou vôbec nezaoberal“. „Predmetom faktúry č. 2018009 je refakturácia stavebných prác na stavbe Retail Box Myjava, a to zemné a výkopové práce strojom JCB 160, prevoz bagra, nakladanie a vykladanie bagra, odobraté PHM (ďalej len „Služby“). Služby týkajúce sa stavebných prác na stavbe Retail Box Myjava, boli poskytnuté a zrealizované dodávateľom - spoločnosťou DaS group, a.s., so sídlom: Bánovská cesta 8024/10, IČO: 47 823 623 a následne spoločnosťou DaS group, a.s. fakturované spoločnosti VV STAVBY, s.r.o., so sídlom: Daniela Dlabača 769/21, 010 01 Žilina, IČO: 47 968 451, a to v zmysle faktúry č. 20170147 vystavenej dňa 06.12.2017 v sume 2.963,60 Eur a faktúry č. 20170158 vystavenej dňa 14.12.2017 v sume 3.463,30 Eur. Tieto služby boli následne spoločnosťou VV STAVBY, s.r.o. refakturované žalobcovi, a to faktúrou č. 10180004 vystavenou dňa 15.02.2018 v sume 2.963,60 Eur a faktúrou č. 10180005 vystavenou dňa 15.02.2018 v sume 3.463,30 Eur.“ Predmetné dôkazy a skutkové tvrdenia boli žalovaným prednesené na prvom pojednávaní dňa 18.06.2021 a žalobca sa k nim priamo na pojednávaní vyjadril nasledovne: „Doložené listiny zo strany žalovaného v celom rozsahu rovnako rozporujeme. Odvolávame sa na naše vyjadrenie zo dňa 06.10.2020.“ „Opäť sa nemôže jednať o účinné popretie skutkových tvrdení v súlade s ust. 151 CSP. Žalobca poprel tieto tvrdenia en block, teda čisto formálne bez splnenia zákonných podmienok na účinné popretie skutkových tvrdení. Neobstojí ani na poukazovanie žalobcu na vyjadrenie zo dňa 06.10.2020, keďže v danom čase toto skutkové tvrdenie nebolo zo strany žalovaného uplatnené.“ Napriek tomu podľa žalovaného okresný súd, bez akéhokoľvek konkrétneho popretia týchto skutkových tvrdení zo strany žalobcu, konštatoval, že tieto faktúry nepreukazujú v žiadnom prípade vzťah medzi žalobcom a žalovaným a z ničoho nevyplýva, že tieto práce, ktoré boli vykonané inými subjektmi a fakturované následne žalovanému, že boli vykonané pre žalobcu. „Z predložených faktúr pritom jednoznačne vyplýva, že sa jedná o refakturáciu vždy tej istej služby, a to zemné a výkopové práce strojom JCB 160, prevoz bagra, nakladanie a vykladanie bagra, odobraté PHM a vždy v tej istej sume, rovnajúcej sa konečnej sume faktúry č. 2018009. Touto skutočnosťou sa súd vôbec nezaoberal.“ „Uvedený reťazec potvrdil aj Ing. O., ktorý ako konateľ jednej zo spoločností v tomto reťazci, a to spoločnosti VV STAVBY, s.r.o., so sídlom: Daniela Dlabača 769/21, 010 01 Žilina, IČO: 47 968 451, potvrdil, že má vedomosť o tom, že služby týkajúce sa stavebných prác, a to zemné a výkopové práce strojom JCB 160 boli poskytnuté a zrealizované dodávateľom spoločnosťou DaS group, a.s., so sídlom: Bánovská cesta 8024/10, IČO: 47 823 623 a následne spoločnosťou DaS group, a.s. fakturované spoločnosti VV STAVBY, s.r.o., ktorej som konateľom, a to v zmysle faktúry č. 20170147 vystavenej dňa 06.12.2017 v sume 2.963,60 Eur a faktúry č.20170158 vystavenej dňa 14.12.2017 v sume 3.463,30 a že vyššie uvedené služby - stavebné práce boli následne spoločnosťou VV STAVBY, s.r.o. refakturované spoločnosti GEART, s.r.o., so sídlom P.O.Hviezdoslava 42A, 010 01 Žilina, IČO: 36 814 571, a to faktúrou č. 10180004 vystavenou dňa 15.02.2018 v sume 2.963,60 Eur a faktúrou č. 10180005 vystavenou dňa 15.02.2018 v sume 3.463,30 Eur.“ Okresný súd však podľa žalovaného bez popretia týchto tvrdení žalobcom skonštatoval, že dané čestné vyhlásenie nepreukazuje vzťah žalovaného a žalobcu a že z ničoho nevyplýva, že skutočne bol tam vzťah, na základe ktorého žalovaný poskytol nejaké služby žalobcovi, a to aj prostredníctvom iných subjektov. Predsa konateľ spoločnosť VVV Stavby, s.r.o. sa nemôže hodnoverne vyjadriť ku vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Tieto skutočnosti môže mať maximálne z počutia a či už zo strany žalobcu alebo žalovaného. Ale
pre preukázanie tvrdenia žalovaného je to nepostačujúce. Žalobca predsa existenciu takéhoto vzťahu nepoprel. Rovnako konštatovanie okresného súdu, „že konateľ VV Stavby, s.r.o. mohol mať tieto informácie maximálne z počutia žalobcu alebo žalovaného, je jednak nedostatočné, nakoľko konateľ VV Stavby. s.r.o. mohol mať tieto informácie aj od spoločnosti DaS group, a.s., keďže práce vykonané pre žalobcu refakturovala spoločnosť DaS group, a.s. priamo cez spoločnosť VV STAVBY, s.r.o. ktorá ich až následne refakturovala žalovanému, čo znamená, že mal o danom vzťahu priame informácie, a jednak sa opätovne jedná o subjektívny názor súdu, ktorý nemá oporu v tvrdeniach žalobcu a vykonanom dokazovaní.“ Nebolo zrejmé podľa žalovaného ani to, prečo okresný súd považovalo čestné prehlásenie p. O. za nedostatočné a nehodnoverné, nakoľko hodnovernosť p. O. nebola v konaní spochybnená a okresný súd na takýto záver nemal žiaden logický dôvod. Len skutočnosť, že sa nejedná o svedeckú výpoveď, ale listinný dôkaz nemôže predsa bez ďalšieho znižovať jeho hodnovernosť, obzvlášť, keď jeho hodnovernosť nebola v konaní spochybnená. Žalovaný poukazoval na Čl. 15 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Zdôraznil žalovaný, že okresný súd bol povinný jednotlivé dôkazy vykonávať jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti, pričom z faktúr predložených žalovaným vyplýva, že tvrdenia obsiahnuté v čestnom prehlásení p. O. sú pravdivé a niet dôvodu na ich spochybnenie. Navyše žalovaný označil ako dôkaz aj výsluch p. O., tento však nebol vykonaný a okresný súd sa s jeho nevykonaním v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal, rovnako ako sa nezaoberal prípadným výsluchom p. O.. Zaoberal sa len nevykonaním výsluchu p. K.. P. svedkov na pojednávaní mohol žalovaný zabezpečiť až po vyslovení predbežného názoru súdu, ktorý z vykonaných dôkazov vykoná a ktorý nie.
33. V ods. 40. napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že ak žalovaný tvrdil, že predmetné pohľadávky existovali, tak z ničoho to nevyplýva, pričom okresný súd poznamenal, že žalovaný svoju faktúru vystavil na základe tvrdených faktúr vystavených v rámci ním tvrdeného reťazca, z ktorých však vyplýva, že dané faktúry boli vystavené pred uzavretím Dohody. Preto je podľa okresného súdu nelogické, že pokiaľ bola uzatvorená Dohoda dňa 30.09.2019, ktorou žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi, prečo neuviedol aj svoje pohľadávky voči žalobcovi. „...Konajúci súd sa však nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že z obsahu Dohody (bod B. Preambuly) vyplýva, že účastníci Dohody si vysporiadali stavebné práce vykonané na stavbe Retail Box Myjava, avšak len tie, ktoré evidoval žalobca voči žalovanému tak, aby mohli byť tieto pohľadávky postúpené na spoločnosť VV STAVBY, s.r.o. Priestor na vysporiadanie faktúry č. 2018009, teda v tejto časti Dohody nebol. V bode C. Preambuly sa následne vysporiadali stavebné práce vykonané mimo stavby Retail Box Myjava. Nie je preto pravdou, že táto faktúra by bola v rozpore s Dohodou, práve naopak. V článku I. Dohody je jasne naformulované, že predmetom tejto Dohody je urovnanie sporných alebo pochybných práv a povinností, čo potvrdzuje skutočnosť, že táto faktúra nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná, rovnako ako túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že žalobca vystavenie tejto faktúry nikdy nenamietal.“ Konštatovanie okresného súdu v ods. 40. napadnutého rozsudku bolo podľa žalovaného nedostatočne odôvodnené, pretože žalovaný na logiku svojho konania dostatočne poukázal, avšak okresný súd na jeho tvrdenia vôbec neprihliadal. 34. V odvolaní žalovaný čo sa týka pohľadávky z bezdôvodného obohatenia vo výške 5.000,- Eur, ktoré peniaze žalovaný poskytol žalobcovi za účelom vyplatenia jeho dlžôb voči tretej osobe, pričom následne sa mala táto suma započítať na pohľadávku žalobcu v sume 7.357,80 Eur (z faktúry č. 2018077, z faktúry č. 2016064, z faktúry č. 2016125, z faktúry č. 2016162, z faktúry č. 2016073, z faktúry č. 2017090, z faktúry č. 2017122, z faktúry č. 2017137, z faktúry č. 2017141) namietal, že aj tu okresný súd konštatoval, že nemal preukázanú existenciu tejto pohľadávky žalovaného. Žalovaný v odvolaní uviedol, že túto skutočnosť preukázal žalovaný čestným prehlásením p. X. O., ktorá vypisovala príjmové/výdavkové lístky na hotovostnú úhradu za účelom ich odovzdania p. O., konateľovi žalovaného, konateľom žalobcu, pričom toto skutkové tvrdenie rovnako ako tie predošlé neboli žalobcom účinne popreté, nakoľko žalobca uviedol, len že ich rozporuje. Napriek tomu okresný súd v ods. 38. napadnutého rozsudku konštatuje, že z ničoho nevyplýva, že danú sumu ďalej niekomu poskytol a za akým účelom s tým, že X. O. uviedla, že vypísala príjmové a výdavkové lístky na hotovostnú úhradu v sume 5.000,- Eur, to znamená, že tieto príjmové a výdavkové lístky by mali byť súčasťou účtovníctva žalovaného a napriek tomu žalovaný do predloženia tohto čestného vyhlásenia netvrdil existenciu nejakého príjmového a výdavkového lístka, žiadny nepredložil, pričom je nepochybné, že pokiaľ boli skutočne vystavené, musia byť v evidencii účtovníctva. Avšak žalovaný neodkazoval na svoje účtovníctvo, nepredložil takéto doklady, nespomínal existenciu týchto dokladov a pôžičku, resp. poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 5.000,- Eur žalobcovi preukazoval iba potvrdením z banky o tom, že vybral zo svojho účtu sumu 5.000,- Eur. Ale čo ďalej realizoval s danou sumou z ničoho nevyplýva, nič nepreukazuje. Ani jedno z týchto tvrdení v konaní, podľa žalovaného, nepredniesol samotný žalobca a jedná sa o tvrdenia okresného súdu, ktoré
však nemajú oporu v dôkazoch a skutkových tvrdeniach žalobcu. Tento nesprávny, podľa žalovaného, postup okresného súdu spôsobil aj následné nesprávne právne posúdenie veci, keď okresný súd v ods. 41. rozsudku uviedol, že posúdil, že nedošlo k platnému zápočtu a žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok. Vzhľadom na nedostatočné posúdenie a zistenie platnosti či neplatnosti pohľadávok žalovaného, nemohol prvostupňový súd dospieť ani k správnemu právnemu záveru o platnosti či neplatnosti zápočtu pohľadávok žalovaného s pohľadávkami žalobcu. Podľa žalovaného okresný súd pochybil aj v tom smere, že v úvode zápisnice z pojednávania zo dňa 18.06.2021 síce uvádza, že súd vykonáva úkony podľa § 181 CSP a poučuje o právach a povinnostiach v zmysle CSP, avšak súd po prednesoch strán neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a čo je najpodstatnejšie, neuviedol stranám svoje predbežné právne posúdenie veci. Túto skutočnosť je možné overiť zo zvukovej nahrávky predmetného pojednávania. Stranám preto nemohlo byť jasné, ktoré skutkové tvrdenia teda súd považuje za sporné, či nesporné a ktoré dôkazy vykoná, či nevykoná. Avšak vzhľadom na to, že skutkové tvrdenia žalovaného neboli v konaná riadne popreté, dôvodne očakával, že vec bude rozhodnutá spravodlivo v intenciách prednesených tvrdení, ich popretí a doložených dôkazov, tak ako ukladá Čl. 2 ods. 2 CSP. Žiadal, aby odvolací súd na základe „preskúmania rozsudku podľa tohto odvolania napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 18.06.2021, sp. zn. 18Cb/199/2020-143 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie alebo v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že bude znieť nasledovne: I. Súd žalobu zamieta. II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania a trovy právneho zastúpenia a to vo výške a lehote stanovenej po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, na účet právneho zástupcu žalovaného č. M. XXXX XXXX XXXX XXXX, vedený v G. Z., a. s.“.
35. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že odvolanie žalovaného nijakým relevantným spôsobom nedokáže spochybniť a vyvrátiť vecnú správnosť napadnutého rozsudku Citoval Čl. 15 ods. 1, 2 CSP, § 191 ods. 1 CSP. Žalovaný nedôvodne napádal nesprávnosť napadnutého rozsudku v spôsobe, akým súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy, konkrétne, že súd prvej inštancie mal údajne nahradiť procesnú obranu žalobcu. Dôvodom je skutočnosť, že súd prvej inštancie ustálil, že žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok voči spoločnosti žalobcu, preto nemohlo dôjsť k platnému zápočtu pohľadávok. Žalovaný sa zameral vo svojom odvolaní na to, že žalobca údajne nepoprel doručenie faktúry č. 2018009 a túto skutočnosť mal žalobca uviesť až na prvom pojednávaní dňa 18.06.2021. Uvedený subjektívny záver žalovaného je vyvrátený objektívnymi skutočnosťami, ktoré sú obsiahnuté už vo Vyjadrení k odporu žalovaného zo dňa 06.10.2020, kde žalobca v čl. I. vyjadrenia výslovne namietal a neuznával žalovaným uplatnené pohľadávky v celkovej výške 12.247,77 Eur. Namietal žalobca jednak ich vznik, právny dôvod spolu s tvrdením, že ich existenciu žalovaný len simuluje. Vo vyjadrení žalobca uviedol spojenie „pokiaľ by pohľadávka žalovaného z faktúry č. 2018009 existovala, nie je zrejmé, prečo nie je obsahom Dohody zo dňa 30.09.2019“. Z uvedeného je nepochybné, že v prvotnom úkone, ktorý mu patril, účinne poprel nárok žalovaného v celom rozsahu. Otázka doručenia/nedoručenia uvedenej faktúry, ktorou sa žalovaný rozsiahlo zapodieva vo svojom odvolaní, je obsiahnutá v celkovom popretí nároku žalovaného. Nie je zrejmé, v čom mal okresný súd nahradiť procesnú obranu žalobcu. Práve z odporu žalovaného vyplýva nekonzistentnosť obrany žalovaného, neurčitosť, nejasnosť ním uplatneného nároku, ktorá pretrvávala až do prvého pojednávania a tým do rozhodnutia vo veci. Súdnou praxou je ustálené, že právo na spravodlivý proces nemôže byť porušené len preto, že sporová strana - žalovaný bol v spore neúspešný. Je na žalovanom, aby riadne a nesporne preukázal svoj nárok a táto povinnosť žalovaného nemôže byť neprimerane prenášaná na žalobcu v rozsahu popierania sporných skutočností. Žalobca poprel nárok žalovaného a podrobne svoje popretie odôvodnil. Bolo na žalovanom, aby produkoval dôkazy, z ktorých nesporne vyplýva jeho nárok. Pokiaľ spor nastal v samotnej existencii pohľadávky žalovaného, týka sa o.i. aj jej doručovania. V danom prípade spornosti existencie pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, spôsobilej na započítanie, otázka doručenia samotnej faktúry ako takej nemá ani vplyv na účinné popretie jej právneho dôvodu a výšky. Súd prvej inštancie tak nenahrádzal procesnú aktivitu žalobcu, ale správne z predložených dôkazov vyhodnotil, že nárok žalovaného voči žalobcovi nebol preukázaný. Nedôvodnosť žalovaným uplatnených pohľadávok vyplýva aj zo samotného správania žalovaného, „ktorý uskutočnil jednostranný zápočet až vo svojom odpore zo dňa 06.08.2020 a to jeho pohľadávky, ktorá mala údajne vzniknúť dňa 30.04.2018 (splatnosť faktúry č. 2018009 vo výške 6.426,90 Eur), tzn. až po viac ako 2 rokoch od jej splatnosti apo 1,5 roku od podpísania Dohody zo dňa 30.09.2019. O pohľadávke vo výške 5.000 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia, ktorá bola následne prekvalifikovaná na pôžičku nehovoriac. Ďalším dôkazom proti žalovanému je samotná Dohoda zo dňa 30.09.2019, v ktorej sa výslovne hovorí
o vzájomných pohľadávkach žalovaného voči spoločnosti W STAVBY s.r.o., žalovaného voči našej spoločnosti, o investorovi DaS GROUP, a.s., tzn. ako uvádzame v našom Vyjadrení zo dňa 06.10.2020, pokiaľ by pohľadávky žalovaného skutočnosti existovali, boli by predmetom Dohody zo dňa 30.09.2019, čo nie sú.“ 36. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že úplne absurdne vyznieva obrana žalovaného uvedená v ods. 33. jeho odvolania, keď uvádza, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi z faktúry č. 2018009 nebola predmetom Dohody zo dňa 30.09.2019, lebo bola nesporná. Obsahom Dohody nie je spornosť doručovania faktúr ani ich existencia, ale spôsob úhrady pohľadávok, ktoré sú obsahom Dohody. Už v Preambule dohody sa uvádza, že účastníci dDohody sa dostali z dôvodu nesplnenia si povinností investora voči ním do druhotnej platobnej neschopnosti. Dohodou sa tak vysporiadalo, kto komu z uvedeného dôvodu zaplatí. Pokiaľ by žalovaný skutočne mal akúkoľvek pohľadávku voči žalobcovi, nesporne by bola predmetom Dohody, nakoľko Dohodou sa vysporiadavala celá zákazka týkajúca sa stavby: „Reatil Box Myjava, lokalita „Vŕšky“. Preto obrana žalovaného zameraná na doručovanie faktúry č. 2018009 nemá vplyv na to, že uvedená pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vznikla. Aj keby bola uvedená faktúra doručená, čo popieral žalobca, nebolo povinnosťou ju vracať, pokiaľ si od žalovaného nič neobjednal a žalobca s ním nebol v žiadnom zmluvnom ani obdobnom vzťahu oprávňujúcom mu vystaviť faktúru. Na podklade vykonaných dôkazov a tvrdení sporových strán, súd prvej inštancie ani nemal inú možnosť ako nárok žalovaného, jeho obranu zamietnuť a priznať žalobcovi uplatňovaný nesporný nárok voči žalovanému.
37. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa nestotožnil s tvrdeniami žalobcu. Žalovaný trvá na všetkých odvolacích dôvodoch, ktoré uviedol vo svojom odvolaní voči rozsudku a má za to, že žalobca v podanom vyjadrení neuviedol žiadne relevantné tvrdenia, ktoré by akokoľvek vyvrátili namietané nedostatky v konaní súdu na prvom stupni, pre ktoré je potrebné napadnutý rozsudok zmeniť. Žalovaný v podanom odvolaní namietal porušenie práva na spravodlivý proces zo strany okresného súdu tým, že okresný súd nahradil procesnú obranu a procesnú aktivitu žalobcu (nielen) pri popieraní skutkového tvrdenia žalovaného ohľadom doručenia faktúry č. 2018009. „Žalobca sa v podanom vyjadrení snaží svoje procesné pochybenie, ale najmä pochybenie súdu zhojiť tým, že tvrdí, že otázka doručenia/nedoručenia uvedenej faktúry, ktorou sa žalovaný rozsiahlo zapodieva vo svojom odvolaní, je obsiahnutá v celkovom popretí nároku žalovaného voči našej spoločnosti. Ako už žalovaný uviedol v podanom odvolaní voči rozsudku, žalobca do konania prvého pojednávania vo veci nepoprel, že by mu faktúra č. 2018009 nebola doručená. Konajúci súd nemal do prvého pojednávania túto otázku vysporiadanú a z obsahu procesných úkonov žalobcu mu otázka (ne)doručenia faktúry č. 2018009 zrejme nevyplývala, keď sa súd na prvom pojednávaní dňa 18.06.2021 musel dopytovať žalobcu, či mu bola predmetná faktúra doručená. Ak by otázka doručenia/nedoručenia uvedenej faktúry, bola obsiahnutá v celkovom popretí nároku žalovaného, ako to tvrdí žalobca vo svojom vyjadrení, súd by sa na to predsa nemusel žalobcu pýtať. Až následne na dotaz súdu, žalobca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by predmetná faktúra zo strany žalovaného bola doručovaná žalobcovi. Preto, ak konajúci súd v bode 20. napadnutého rozsudku konštatuje, že žalobca dokonca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by predmetná faktúra zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi bola žalobcovi doručovaná, s ohľadom na uvedené skutočnosti je toto konštatovanie zavádzajúce a nepresné, nakoľko k takémuto tvrdeniu žalobcu vyzval súd, čím ho naviedol na procesnú obranu (navyše uplatnenú oneskorene). Žalovaný trvá na tom, že z obsahu Dohody (bod B. Preambuly) vyplýva, že účastníci Dohody si vysporiadali stavebné práce vykonané na stavbe Retail Box Myjava, avšak len tie ktoré evidoval žalobca voči žalovanému tak, aby mohli byť tieto pohľadávky postúpené na spoločnosť VV STAVBY, s.r.o. Priestor na vysporiadanie faktúry č. 2018009, teda v tejto časti Dohody nebol. V bode C. Preambuly sa následne vysporiadali stavebné práce vykonané mimo stavby Retail Box Myjava. Nie je preto pravdou, že táto faktúra by bola v rozpore s Dohodou, práve naopak. V článku I. Dohody je jasne naformulované, že predmetom tejto Dohody je urovnanie sporných alebo pochybných práv a povinností, čo potvrdzuje skutočnosť, že táto faktúra nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná, rovnako ako túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že žalobca vystavenie tejto faktúry nikdy nenamietal. Čo sa týka konštatovania žalobcu, že k zápočtu pohľadávky žalovaného voči žalobcovi došlo až po viac ako dvoch rokoch od jej splatnosti, k tomu si žalovaný dovolí len uviesť, že je to právo žalovaného započítať pohľadávky kedykoľvek do momentu ich premlčania, ak sa jedná o plnenie rovnakého druhu, a tieto pohľadávky sa vzájomne kryjú. Vzhľadom na to, že k ostatným namietaným pochybeniam sa žalobca vo svojom vyjadrení nevyjadril, žalovaný na nich v tomto momente len odkáže, s tým, že sa ich v plnom rozsahu pridržiava. Žiadal, aby odvolací napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo v zmysle § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne.
38. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 39. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/118/2021-179 zo dňa 19.4.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 40. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 41. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 42. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci samej podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na zodpovedajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na zodpovedajúce odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 43. Krajský súd za aplikácie § 379, § 380 ods. 1 CSP uvádza, že podľa podaného odvolania žalovaným zo dňa 2.8.2021 bol napádaný rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd, po vykonaní odvolacieho prieskumu, sa stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia okresného súdu, na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresného súdu, považoval za podstatné zodpovedať na odvolacie otázky žalovaného majúce význam pre rozhodnutie vo veci. 44. Primárne v podanom odvolaní žalovaný namietal záver okresného súdu, že nedošlo k platnému zápočtu pohľadávok, nakoľko žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok. Podľa žalovaného bol tento záver nesprávny a arbitrárny. V súvislosti s tvrdením žalovaného o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu považuje za podstatné krajský súd na tomto mieste uviesť, a to vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010).
45. K uvedenej námietke sa odvolací súd oboznámil s celým priebehom prvoinštančného konania, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu. Po oboznámení sa s priebehom celého konania pred súdom prvej inštancie, ako i prijatých záverov okresným súdom nie je namieste konštatovať dôvodnosť námietky žalovaného o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (arbitrárneho) rozhodnutia vo veci samej. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
46. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku a produkovanej obrane žalovaného. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. Za podstatné a nosné k otázke dôkazného bremena v danom prípade je potrebné poukázať na znenie samotnej Dohody a s ňou spojených dokumentov spoluvytvárajúcich obsah právneho vzťahu - práv a povinností strán, z ktorých nepochybne vyplývala aj okresným súdom správne konštatovaná povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi žalobou uplatnený nárok. Žalovaný proti nároku žalobcu sa bránil argumentáciou, ktorú uplatnil už v podanom odpore, tak ako uviedol okresný súd v ods. 2. napadnutého rozsudku, keď uviedol, že žalovaný „poprel uplatnenú pohľadávku z dôvodu, že žalovaný v čase podpisu dohody evidoval voči žalobcovi pohľadávku vo výške 6.426,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 820,87 Eur, takže pohľadávka žalovaného z faktúry 2018009 predstavovala sumu vo výške 7.247,77 Eur. Zároveň žalovaný ku dňu podpisu dohody evidoval aj pohľadávku z bezdôvodného obohatenia vo výške 5.000,- Eur, ktorú žalobcovi poskytol za účelom vyplatenia jeho dlžôb voči tretej osobe, pričom následne sa mala táto suma započítať na pohľadávku žalobcu v sume 7.357,80 Eur. Vzhľadom na to, že k zápočtu nedošlo, na strane žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalovaného. S ohľadom na uvedené žalovaný svoje pohľadávky voči žalobcovi v celkovej výške 12.247,77 Eur započítal ku dňu 30.09.2019 s pohľadávkou žalobcu a pohľadávka žalobcu tak v celej výške zanikla, o čom žalovaný žalobcu upovedomil“, na ktorej argumentácii i zotrval v priebehu konania. Žalobca v priebehu konania zotrval na argumentácii, ktorou namietal a neuznal pohľadávky uplatnené žalovaným v celkovej výške 12.247,77 Eur s tým, že žalovaný ani jednu z uplatnených pohľadávok nepreukázal, resp. nepreukázal ich reálny vznik aj existenciu, vo vzťahu k čomu uvádzal i dôvody. Preto nemohol byť zhodnotený ako prekvapivý záver súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaným vo vzťahu k jeho obrane, a to aj vo väzbe na odlišné, než žalovaným predkladané právne posúdenie sporu, založené na súhrnnom závere tak ako to vyplýva z odseku 41. napadnutého rozsudku, v zmysle ktorého okresný „Súd posúdil, že nedošlo k platnému zápočtu a žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok. Zároveň súd vyhodnotil, že žalovaný nezaplatil žalovanú istinu, ku ktorej sa zaviazal dohodou z 30.09.2019 v celkovej výške 8.681,98 Eur. Túto sumu uznal a zaviazal sa ju zaplatiť 30.09.2019“, ku ktorému dospel tak, ako dostatočne odôvodnil v napadnutom rozsudku, pričom sa poukazuje i na ostatné dôvody ako vyplývajú z písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. 47. V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o
tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010). 48. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017) . 49. Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd svojim spôsobom a rozsahom dokazovaných skutočností a následne prijatím záverov, porušil žalovaného právo na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu ako i k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalovanému neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalovaný nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.
50. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 37/2012).
51. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie
okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. 52. I vyššie uvedené závery odvolacieho súdu boli základom pre posúdenie námietky žalovaného v konaní, že okresný súd mal postupovať podľa § 181 CSP, pričom ani po tomto postupe okresného súdu žalobca stále podľa žalovaného nepoprel doručenie faktúry č. 2018009, pričom k popretiu, podľa žalobcu, došlo až následne na dotaz okresného súdu, kedy žalobca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by predmetná faktúra zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi bola doručená žalobcovi. Vytýkal odvolateľ okresnému súdu i tvrdenie v ods. 20. napadnutého rozsudku, ktoré považoval žalovaný za zavádzajúce a účelové. Mal za to žalovaný, že to bol okresný súd, ktorý naviedol žalobcu na procesnú obranu spočívajúcu v tvrdení o nedoručení predmetnej faktúry žalobcovi, čím mal nahradiť procesnú aktivitu žalobcu. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, v rovine namietaného postupu žalovaným, namietaný postup nevyhodnotil ako postup, ktorý by bol v rozpore s právnou úpravou, prípadne by v konečnom dôsledku bol na ťarchu žalovaného a porušil by jeho procesné práva. Pripomína odvolací súd na tomto mieste, že účelom oboznámenia sa sporových strán s tzv. predbežným právnym posúdením veci je zameranie dokazovania na sporné skutočnosti, tak aby sa vyvrátili alebo potvrdili tieto sporné skutočnosti, a to tým spôsobom, aby sporové strany dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty, týkajúce sa právneho posúdenia a tým, aby sa vlastne mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (porovnaj sp.zn. III. ÚS 446/2010). V tomto smere ako i k námietke žalovaného k vyhodnoteniu momentu, v ktorom žalobca namietal, že predložené doručenky nepreukazujú doručenie faktúry, kedy podľa žalovaného mal dospieť okresný súd k predčasnému záveru, že z predložených dôkazov nevyplýva, že obidve strany sú súčasťou jedného podacieho lístka, a teda, že skutočne bolo niečo odosielané žalobcovi dňa 24.4.2018, ktorý záver bol žalovaným tiež vyhodnotený, s ohľadom na postup, akým k nemu okresný súd dospel, považoval za postup arbitrárny a v rozpore so spravodlivým procesom. Tvrdenia okresného súdu vyhodnotil žalovaný ako svojvoľné, pričom poukázal na to, že takýmto postupom došlo k porušeniu § 2 zák. č. 385/2005 Z.z. o sudcoch a prísediacich v zmysle § 116 zák. č. 385/2000 zákona o sudcoch a prísediacich. Vzhľadom na uvedené tvrdenie žalovaného po opätovnom oboznámení sa s obsahom zápisnice, tak ako je súčasťou spisu (č.l. 138 a nasl. spisu) zo dňa 18.6.2021 vyplýva „...Právny zástupca žalobcu na dotaz súdu uvádza, že nemá vedomosť o tom, že by tá predmetná faktúra zo strany žalovaného adresovaná žalobcovi bola doručovaná žalobcovi. Právny zástupca žalobcu uvádza, že doručenky, ktoré boli s odporom doručované, nemá k dispozícii. Na to právna zástupkyňa žalovaného uvádza, že tieto doručenky má v rovnopise, takže ich predloží právnemu zástupcovi s tým, že ide o doručenky, ktorými sa doručovala predmetná faktúra žalobcovi a právna zástupkyňa žalobcu uvádza. A čo sa týka toho potvrdenia o zaplatení sumy, to predkladá súdu právna zástupkyňa žalovaného“ (č.l. 139 spisu). Ďalej z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18.6.2021 vyplýva „právny zástupca žalobcu uvádza, že predložené doručenky nepreukazujú doručenie faktúry“ (č.l. 139 rub spisu). Tiež z výpovede právnej zástupkyne žalobcu vyplýva „...Doložené listiny zo strany žalovaného v celom rozsahu rovnako rozporujeme. Odvolávame sa na naše vyjadrenie zo dňa 06.10.2020“ (č.l. 139 rub spisu). Je zrejmé, že právna zástupkyňa žalobcu sa zároveň odvolávala na svoje vyjadrenie zo dňa 6.10.2020. Ak žalovaný v rámci ods. 23. odvolania namietal vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 18.6.2021 spojené i s odvolaním sa na Vyjadrenie zo dňa 6.10.2020, pričom mal za to, že toto skutkové tvrdenie nebolo v rozhodnom čase uplatnené, tak podľa odvolacieho súdu sa i v tomto štádiu konania odkazuje na tvrdenia, žalobcu vo vzťahu k obrane žalovaného a podľa odvolacieho súdu ju určite nie je možné považovať za čisto formálnu a ani bez splnenia zákonných podmienok. Ak potom žalovaný v ods. 26. odvolania rozvíja uvedenú námietku tak, že v ods. 25. odvolania konštatuje, že z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že sa jedná o refakturáciu vždy tej istej služby, nakladanie a vždy v tej istej sume rovnajúcej sa konečnej sume faktúr a s touto skutočnosťou sa podľa žalovaného okresný súd vôbec nezaoberal, tak odvolací súd sa po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohol s touto obranou žalovaného ako relevantnou stotožniť. Z hľadiska vyvolaného odvolacieho konania vo vzťahu k argumentácii žalovaného v ods. 25. odvolania, pokiaľ ide o tvrdenie o refakturáciu, tak bez ďalšieho nie je možné posúdiť relevanciu tejto argumentácie, a to ani vo vzťahu na skutočnosti, ktoré boli žalovaným uvádzané v ods. 26. a 27. odvolania.
53. Ak žalovaný v ods. 26. odvolania uviedol, že uvedený reťazec potvrdil aj Ing. O., ktorý ako konateľ jednej zo spoločností v reťazci, a to VV STAVBY, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 769/21, 010 01 Žilina, potvrdil, že má vedomosť o tom, že služby týkajúce sa stavebných prác, a to zemné a výkopové práce strojom JCB boli poskytnuté a zrealizované dodávateľom spoločnosťou DaS group a
následne spoločnosťou DaS group fakturované spoločnosti VV STAVBY, s.r.o., ktorej je konateľom a následne boli refakturované spoločnosti GEART, s.r.o., tak podľa odvolacieho súdu nie je zrejmé, na základe akých skutočností daný reťazec má preukazovať vzťah žalobcu a žalovaného a ak okresný súd ustálil, že nie je dostatočne preukázaný vzťah - hmotnoprávny rámec vymedzený skutkovými okolnosťami, na základe ktorého poskytol žalovaný služby žalobcovi prostredníctvom iných subjektov, tak potom ani podľa odvolacieho súdu nie je zrejmé, ako sa môže hodnoverne vyjadriť ku vzťahu medzi žalobcom a žalovaným konateľ spoločnosti VV STAVBY s.r.o. Odvolací súd, vo vzťahu k vyhodnoteniu čestnému prehláseniu p. O., vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v ods. 27., berúc do úvahy skutočnosť, že daná osoba nebola poučená ako svedok, pričom bol to žalovaný, ktorý síce navrhol danú osobu vypočuť, následne od tohto dôkazu upustil a nahradil tento dôkaz čestným prehlásením, konštatuje, že samotné tieto skutočnosti uvádzané žalovaným na preukázanie existencie vzťahu, na základe ktorého mali byť poskytnuté služby žalobcovi, nebolo možné ani odvolacím súdom vyhodnotiť za také, ktoré by bez ďalšieho preukazovali opodstatnenosť tejto obrany žalovaného. Bolo nevyhnutné, aby vymedzujúcimi kritériami žalovaný uviedol skutočnosti, ktorými sa definuje skutok, na základe ktorého bol nárok - obrana uplatňovaný (skutkový dej), aby popis skutku bol individualizovaný tak, aby bola vylúčená jeho zámena s iným skutkom. Rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie obrany žalovaného (po skutkovej stránke), boli také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Pre vymedzenie predmetu obrany - t.z. pre záver, čoho sa žalovaný v prejednávanej veci v rámci obrany dovoláva a tiež na základe akých rozhodujúcich skutočností, kedy je rozhodujúce nielen žiadané peňažné plnenie ako také, ale posúdenie obrany ako celku. Len samotné uvedenie „refakturácie“ potom nebolo možné vyhodnotiť ako dostatočné vymedzenie obranou uplatneného nároku, kdeže nie je zrejmý konkrétny hmotno-právny základ tvrdeného nároku v skutkovej rovine.
54. Zároveň krajský súd k odvolaciemu dôvodu, a to nevykonaniu žalovaným navrhnutých dôkazov považuje za potrebné poukázať i na § 185 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva, že súd rozhodne, ktoré z označených a navrhnutých dôkazov vykoná. Predmetné ustanovenie je vyjadrením nezávislého rozhodovania súdu o tom, ktoré dôkazy vykoná aj z jeho nezávislého postavenia pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal. Z uvedeného nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých stranami sporu nemožno kvalifikovať ani znemožnenie uskutočňovať procesné práva patriace sporovej strane v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal strane možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo. Pokiaľ súd na procesné úkony sporovej strany reaguje primeraným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom, nemožno jeho postup, spočívajúci v nevykonaní navrhovaného dôkazu hodnotiť ako žalovaným namietané ohrozenie práva na spravodlivý proces v zmysle Čl. 6 CSP. Ďalej je potrebné zvýrazniť i to, že okresný súd nevykonanie žalovaným navrhnutých dôkazov zdôvodnil a v rozhodnutí aj uviedol, prečo ani navrhnutý dôkaz nebol dôkazom, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu veci z hľadiska zistenia rozhodujúcich skutočností. 55. Krajský súd konštatuje, že dokazovanie v rozsahu vykonanom súdom prvej inštancie za dodržania procesných predpisov bolo dostatočné. Vo vzťahu k výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany okresného súdu je potrebné uviesť to, že do obsahu základného práva strany sporu nepatrí ani právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov súdom alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné k tomu, aby posúdil žalobcom uplatnený nárok ako i relevanciu obrany žalovaného.
56. V ods. 31. odvolania žalovaný vyčítal okresnému súdu, že sa nevykonaním výsluchu svedka p. O. vôbec nezaoberal a nezaoberal sa ani prípadným výsluchom p. O., pričom žalovaný zdôraznil, že účasť svedkov na pojednávaní mohol žalovaný zabezpečiť až po vyslovení predbežného názoru súdu, ktorý z vykonaných dôkazov vykoná a ktorý nie. S uvedeným tvrdením žalovaného v ods. 31. odvolania sa však odvolací súd nemohol stotožniť a poukazuje pritom i na právnu úpravu, a to § 197 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého, ak strana navrhne výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní. O tejto skutočnosti vopred upovedomí súd a protistranu. Ak nemožno postupovať podľa ods. 1, požiada strana súd o predvolanie svedka. V návrhu na výsluch svedka sa uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum narodenia svedka, adresa, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočnosti, ktoré majú byť výsluchom svedka preukázané. Ak nie ja adresa svedka strane známa, súd svedka predvolá z adresy evidovanej v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Nemožno v tejto rovine však opomenúť závery okresného súdu vyslovené v tejto súvislosti v odseku 50., 51, 52 napadnutého rozsudku, ktoré v odvolaní žalovaného nenašli odzrkadlenie. Ak teda žalovaný nenamietal uvedenie okresného súdu v
poslednej vete odseku 51. a v odseku 52. napadnutého rozsudku týkajúcich sa aj aplikácie § 153 CSP, § 154 CSP okresným súdom (poučenie v uznesení zo dňa 6. novembra 2020 v spojení s doručenkou na č.l. 77 rub spisu), tak potom je namieste pripomenúť, že tým došlo k procesnej preklúzii práva žalovaného v neskoršom štádiu konania vznášať obranu, tvrdenia, označovať dôkazy, čo znamenalo, že ani okresný súd a vo vyvolanom odvolacom konaní ani krajský súd nemohli po procesnej preklúzii práva, ktorá nastala u žalovaného, prihliadať na jeho dodatočné návrhy na vykonané dokazovanie, t.j. použité prostriedky procesnej obrany zo strany žalovaného a pokiaľ okresný súd tieto návrhy v rámci prostriedkov procesnej obrany zo strany žalovaného nevykonal, jeho postupu nemožno nič vytknúť. 57. V súlade s prejednacím princípom, ktorý dôsledne ovláda kontradiktórne sporové konanie, zabezpečuje prítomnosť svedka na pojednávaní, strana, ktorá tento dôkaz navrhla. Strana má súčasne zákonnú povinnosť o tieto skutočnosti upovedomiť súd aj protistranu. Právna úprava, podľa ktorej súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, sa vzťahuje aj na výsluch svedka. Súd preto môže aj napriek tomu, že svedok je prítomný na pojednávaní, jeho výsluch nevykonať. Odvolací súd mal za to, že bez ďalšieho nebolo možné vyhodnotiť ani relevanciu tvrdenia žalovaného v poslednej vete ods. 31 odvolania, že „účasť svedkov na pojednávaní mohol žalovaný zabezpečiť až po vyslovení predbežného názoru súdu, ktorý z vykonaných dôkazov vykoná a ktorý nie“. Z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18.6.2021 nie je možné prijať záver, že by žalovaný navrhol vypočuť konkrétnych svedkov. Vo vzťahu k svedkovi p. K. uviedol žalovaný, že vypočutie ponecháva na zvážení súdu (rub č.l. 140 spisu), ktorú skutočnosť vyhodnocoval okresný súd v ods. 51. napadnutého rozsudku, na ktorý sa na tomto mieste poukazuje ako i na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom odseku tohto rozhodnutia odvolacieho súdu. 58. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 174/2013 vyplývajú závery, ktoré si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých „....Hodnotenie dôkazov totiž môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu žiadne pochybenia (napr. že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo), potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, než z vyššie uvedených dôvodov nemožno dovolaním úspešne napadnúť“, ktoré postuláty boli v postupe okresného súdu dodržané podľa zistení odvolacieho súdu po vykonaní odvolacieho prieskumu dodržané. 59. Namietal žalovaný v odvolaní i závery ods. 40. napadnutého rozsudku, ktorému vyčítal, že je nedostatočne odôvodnený. Mal za to, že logiku svojho konania dostatočne preukázal, avšak okresný súd na jeho tvrdenia vôbec neprihliadal. V tejto súvislosti sa odvolací súd oboznámil dôsledne s ods. 40. napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplýva nosný záver okresného súdu, že neposúdil platnosť zápočtu zo strany žalovaného a tiež, že žalovaný nepreukázal existenciu svojich pohľadávok, ktoré žalobca rozporoval, keďže okresný súd nemal preukázanú pravdivosť tvrdenia žalovaného o existencii daných pohľadávok. Okresný súd konštatoval, že Dohodou zo dňa 30.9.2019 žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi a zaviazal sa tento svoj záväzok uhradiť dňom podpisu danej dohody, pričom žalovaný v čase uzavretia dohody a jej podpísania neuvádzal žiadnu pohľadávku voči žalobcovej pohľadávke a tiež nepreukázal vykonanie jednostranného zápočtu zo dňa 30.9.2019. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca poprel doručenie tak faktúry ako aj samotného zápočtu, pričom z podacieho lístka nebolo zrejmé, čo bolo obsahom doručovanej zásielky, avšak bolo podľa okresného súdu nelogické, aby bola doručovaná faktúra vystavená 31.3.2018 a doručovaná mala byť 24.4.2018, hoci splatnosť je 30.4.2018. Okresný súd ustálil, že „je preto nelogické, že pokiaľ bola uzatvorená Dohoda dňa 30.09.2019, ktorou žalovaný uznal svoj záväzok voči žalobcovi, tak je nelogické, prečo neuviedol aj svoje pohľadávky voči žalobcovi.“ Vo vzťahu k prijatým záverom okresný súd odvolací súd uvádza, že „Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo 1/2010 z 28. februára 2011). Odvolací súd poukazuje v tejto časti na dostatočné odôvodnenie
napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého vyplývajú vecne správne závery, cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. 60. K poučeniu žalovaného v zmysle § 153 CSP, § 154 CSP došlo uznesením zo dňa 6. novembra 2020 v spojení s doručenkou na č.l. 77 rub spisu. Ak žalovaný v konaní tvrdil, že nie je preto pravdou, že táto faktúra by bola v rozpore s dohodou, práve naopak, v čl. 1 Dohody je jasne naformulované, že predmetom tejto dohody je urovnanie sporných alebo pochybných práv a povinností, čo potvrdzuje skutočnosť, že táto faktúra nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná a rovnako túto skutočnosť má potvrdzovať aj fakt, že žalobca vystavenie tejto faktúry nikdy nenamietal (č.l. 154 spisu), pričom podľa žalovaného ods. 40. napadnutého rozsudku je nedostatočne odôvodnený, tak potom je potrebné vychádzať nielen z vyjadrení žalovaného v relevantnom štádiu konania v tejto rovine, ale i z dôkaznej situácie a z dôkazov, ktoré sú produkované sporovými stranami, teda nielen žalovaným. Ak v ods. 36. a 37 odvolania namietal žalovaný závery okresného súdu v ods. 38. napadnutého rozsudku a vytýka okresnému súdu, že nemajú oporu v dôkazoch a skutkových tvrdeniach žalobcu, tak potom nie je zrejmé, podľa odvolacieho súdu, ale ani žalovaný ani bližšie neozrejmil, akým iným spôsobom je možné zhodnotiť unesenie dôkazného bremena sporovej strany a z akých dôvodov okresný súd nemôže vyhodnocovať skutkové a právne okolnosti, ktoré vyplynuli z relevantného štádia konania, ak ťažisko dokazovania je v konaní na súde prvej inštancie. Odvolací súd uvádza, že „V tejto súvislosti dovolací súd uvádza, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (sp.zn. I. ÚS 46/05, sp.zn. II. ÚS 76/07). 61. Ak vytýkal žalovaný v odvolaní okresnému súdu absenciu postupu cez úpravu v § 181 CSP, tak pripomína odvolací súd, že „...Cieľom § 181 ods. 2 C.s.p. je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.12.2020, sp. zn. 2Obdo/56/2020). Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že z obsahu zápisnice spísanej okresným súdom dňa 18.6.2021 (č.l. 138 spisu) nevyplývajú námietky žalovaného v tejto rovine. Z uvedených dôvodov nebolo možné ani túto odvolaciu námietku vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožnil. 62. V odvolaní žalovaný namietal, že „...Konajúci súd sa však nevysporiadal s tvrdením žalovaného, že z obsahu Dohody (bod B. Preambuly) vyplýva, že účastníci Dohody si vysporiadali stavebné práce vykonané na stavbe Retail Box Myjava, avšak len tie, ktoré evidoval žalobca voči žalovanému tak, aby mohli byť tieto pohľadávky postúpené na spoločnosť VV STAVBY, s.r.o. Priestor na vysporiadanie faktúry č. 2018009, teda v tejto časti Dohody nebol. V bode C. Preambuly sa následne vysporiadali stavebné práce vykonané mimo stavby Retail Box Myjava. Nie je preto pravdou, že táto faktúra by bola v rozpore s Dohodou, práve naopak. V článku I. Dohody je jasne naformulované, že predmetom tejto Dohody je urovnanie sporných alebo pochybných práv a povinností, čo potvrdzuje skutočnosť, že táto faktúra nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná, rovnako ako túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že žalobca vystavenie tejto faktúry nikdy nenamietal.“ V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného odvolací súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného vo vzťahu k z faktúre č. 2018009 v odpore (č.l. 30 rub spisu), z ktorého vyplýva, že „....Žalovaný v čase podpisu Dohody evidoval voči Žalobcovi pohľadávku vo výške 6426,90 EUR z faktúry č. 2018009 splatnej dňa 30:04.2018. Spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 31.04.2018 do 30.09.2019 - 820,87 EUR, tak pohľadávka Žalovaného z faktúry č. 2018009 predstavovala sumu vo výške 7247,77 EUR“ a následne na reakciu žalobcu v podaní zo dňa 6.10.2020 (č.l. 48 spisu) s dôrazom na tvrdenia vo vzťahu k faktúre č. 2018009, a to i na pojednávaní dňa 18.6.2020 (č.l. 138 spisu a nasl.), ktoré skutočnosti boli tiež predmetom vyhodnotenia okresným súdom, a to i vo vzťahu k ostatným dôkazom a tvrdeniam sporových strán, v tejto súvislosti za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súd s dôrazom na ods. 16., 17., 18., 19., 20., 21. až 23. napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorých boli dostatočným spôsobom okresným súdom zodpovedné otázky formulované žalovaným v tejto rovine. Potrebné je poukázať tiež na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, ale neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je v zásade v právomoci orgánu, ktorý rozhoduje o merite veci. Z uvedeného vyplýva, že
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné (I. ÚS 52/03). 63. Krajský súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala činnosť súdu prvej inštancie, ktorá neznemožnila žalovanému ako sporovej strane realizáciu jej procesných oprávnení a ani žalovanému nebola zmarená možnosť aktívnej účasti na konaní, súčasťou ktorej je aj navrhovanie dôkazov. V konečnom dôsledku právo žalovaného na označovanie, navrhovanie dôkazov bolo žalovaným zrealizované, uplatnené, avšak je potrebné zvýrazniť, že v konečnom dôsledku je to len súd, ktorý rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná, resp. nevykoná.
64. Vzhľadom na výsledky odvolacieho konania s poukazom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožňuje. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania. 65. Ak bolo žalobe žalobcu rozsudkom okresného súdu vyhovené, tak toto rozhodnutie bolo krajským súdom potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP, keďže neboli splnené podmienky ani pre zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani pre jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie v podrobnostiach sa odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. 66. V závere svojho odôvodnenia krajský súd opäť poukazuje na § 379, § 380 ods. 1 CSP. Pokiaľ odvolaním žalovaného neboli zadefinované konkrétne odvolacie dôvody k závislému výroku o trovách konania, a ani k nároku žalobcu na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, tak následne ani krajský súd nepodroboval osobitnému prieskumu tieto výroky, ktoré boli ako závislé od výroku vo veci samej rovnako potvrdené. 67. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanému bol priznaný nárok na plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.