Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 25 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)f19/390961.71cd7d.pdf
PDF · 160.08 KB
No categories available
5Cdo/174/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Heleny Haukvitzovej
v právnej veci ţalobcu M. P., bývajúceho v K., právne zastúpeného JUDr. Klaudiou Azariovou,
advokátkou v Košiciach, Kmeťova č. 26, proti ţalovanému J. I., bývajúcemu v K.,
o zaplatenie 4 979,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
45 C 270/2005, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. apríla
2012, sp.zn. 1 Co 309/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .
Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 30. júna 2011 č.k. 45C 270/2005-154 uloţil
ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku sumu
4.979,09 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne z dlţnej sumy od 18. marca 2006
aţ do zaplatenia. V prevyšujúcej časti príslušenstva ţalobu zamietol. Ţalovanému uloţil
povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume
2.601,69 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu, a zaplatiť sumu 298,50 € na účet Okresného
súdu Košice II. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, ţe medzi účastníkmi konania nebolo
sporné, ţe ţalobca disponuje vymáhateľnou pohľadávkou voči dlţníčke D. K.K. vo výške
875.682,-Sk, v konaní ostala sporná len tá skutočnosť, či ţalovaný bol dlţníkom povinnej, t.j.
pani K.. Na preukázanie tohto tvrdenia predloţil ţalobca v konaní fotokópiu výdavkového
pokladničného dokladu zo dňa 23. júna 1998, ktorý osvedčoval poskytnutie pôţičky vo výške
150.000,-Sk ţalovanému, s podpisom vo forme parafy. Ţalovaný pravosť tohto podpisu
popieral. Napriek tomu, ţe vypracovanie znaleckého posudku o pravosti tohto podpisu nebolo
moţné, nakoľko súd ani účastníci nedisponovali originálom uvedeného dokladu, s poukazom
na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 MCdo 9/2005 súd tento listinný
dôkaz vykonal a posúdil v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi a to správou Okresného
riaditeľstva PZ v Košiciach zo 17. februára 2011, ktorá verifikovala správnosť osobných
údajov uvedených vo výdavkovom pokladničnom doklade a písomnou správou znalca
grafológa, ktorý v hypotetickej rovine uviedol, ţe nie je moţné jednoznačne vylúčiť, ţe
sporný dokument podpísal ţalovaný. Na základe týchto dôkazov dospel k záveru, ţe ţalovaný
neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, ţe došlo k zneuţitiu jeho osobných údajov a mal
za preukázané, ţe ţalovaný si poţičal finančnú čiastku 150.000,-Sk od pani D. K., ktorú
doposiaľ nevrátil a preto ho v súlade s ustanovením § 109 ods. 1 zákona č.233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len
,,Exekučný poriadok“) zaviazal na základe poddlţníckej ţaloby zaplatiť ţalovanú istinu.
Spolu s istinou prvostupňový súd zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi aj úrok z omeškania
podľa § 517 OZ a § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č.87/1995 Z.z., a to od 18. marca
2006, nakoľko ţalobca nevedel preukázať doručenie skoršej výzvy ţalovanému, a preto
vychádzal z toho, ţe touto výzvou bolo doručenie ţalobného návrhu súdom, t.j.
16. marec 2006. Pretoţe ţalobca mal v konaní neúspech v pomerne nepatrnej časti, zaviazal
súd ţalovaného podľa § 142 ods.3 O.s.p. na zaplatenie plnej náhrady trov konania ţalobcu
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vyčíslených v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. O trovách
konania štátu rozhodol súd tak, ţe zaviazal neúspešného ţalovaného na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom
a účinnom znení.
Krajský súd v Košiciach po zopakovaní a doplnení dokazovania rozsudkom
z 25. apríla 2012 sp.zn. 1 Co 309/2011 na odvolanie ţalovaného napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu zamietol (§ 220
O.s.p.), účastníkom nepriznal náhradu trov konania a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
vo výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť súdny poplatok v sume 298,50 € tak, ţe túto
povinnosť ţalovanému neuloţil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe
pokiaľ sa ţalobca domáhal peňaţného plnenia titulom poddlţníckej ţaloby, bolo na ňom aby
preukázal, ţe poddlţník – ţalovaný je dlţníkom jeho dlţníčky D. K.. Súd prvého stupňa podľa
názoru odvolacieho súdu nesprávne zhodnotil listinný doklad predloţený ţalobcom na
preukázanie existencie dlhu ţalovaného, nakoľko išlo o fotokópiu súkromnej listiny, pre
posúdenie ktorej bola významná jej pravosť a pravdivosť. Popretie pravosti listiny v sebe
zahŕňalo aj tvrdenie, ţe údajný vystaviteľ listinu nepodpísal ani nevystavil. Bremeno tvrdenia
i dôkazu ohľadom pravosti listiny bolo preto na tom, kto z jej pravosti vyvodil pre seba
právne dôsledky a teda v konaní zaťaţovalo ţalobcu. Z listinného dôkazu predloţeného
ţalobcom – fotokópie výdavkového pokladničného dokladu - nebolo moţné vyvodiť záver, ţe
dlţníčka ţalobcu poskytla ţalovanému pôţičku v sume 150.000,-Sk, a to ani za situácie, keď
fotokópia tohto dokladu obsahovala aj osobné údaje ţalovaného a ani v súvislosti s ostatnými
vykonanými dôkazmi. Ţalovaný v konaní netvrdil, ţe došlo k zneuţitiu jeho osobných údajov,
pripustil len teoretickú moţnosť ich zneuţitia.
Za bezvýznamné povaţoval odvolací súd aj vyjadrenie znalca z odboru grafológie ohľadom
pravosti podpisu ţalovaného na výdavkovom pokladničnom doklade, lebo rovnako ako znalec
nemohol jednoznačne vylúčiť, ţe sporný materiál bol podpísaný ţalovaným a podľa názoru
odvolacieho súdu nebolo moţné vylúčiť ani to, ţe ho nepodpísal. Z výpovede ţalobcu
na odvolacom pojednávaní vyplynulo, ţe nevie označiť ţiadne dôkazy na preukázanie
pravosti výdavkového pokladničného dokladu, D. K. nevedela potvrdiť, či ţalovanému bola
poskytnutá peňaţná pôţička na základe tohto pokladničného dokladu a pravosť listiny
nemohla byť posúdená ani v rámci znaleckého dokazovania. Ţalobca teda podľa odvolacieho
súdu v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, ţe jeho dlţníčka poskytla
ţalovanému pôţičku v sume 150.000,-Sk. Odvolací súd nevykonal ţalobcom navrhované
dokazovanie svedkom JUDr. A. D., súdnym exekútorom, pretoţe jeho výsluchom by nebola
preukázaná skutočnosť ohľadom pravosti výdavkového pokladničného dokladu. Vzhľadom
k tomu, ţe výsledky hodnotenia dôkazov neumoţňovali súdu prijať záver o pravdivosti tejto
skutočnosti, ani o tom, ţe by táto skutočnosť bola nepravdivá a uvedená skutočnosť
nevyplynula ani z vykonaného dokazovania odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý
rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Keďţe
ţalovaný bol v konaní úspešný, zrušil odvolací súd výrok o povinnosti ţalovaného zaplatiť
súdny poplatok. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p., avšak
vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 150 ods.1 O.s.p.), odvolací súd náhradu
trov konania úspešnému ţalovanému nepriznal.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktoré doplnil
podaniami z 9. júla 2012 a 1. februára 2013. Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alternatívne, aby napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobe vyhovel. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil
tým, ţe konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a ďalej tým, ţe rozhodnutie spočívalo v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods.2 písm. c/ O.s.p.). Bol toho názoru, ţe jeho nárok v konaní
bol preukázaný na základe viacerých vykonaných dôkazov, na ktorých zaloţil svoje
rozhodnutie aj súd prvého stupňa. Svoj nárok z poddlţníckej ţaloby preukázal predovšetkým
exekučným príkazom na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňaţnej pohľadávky, ktorý bol
vydaný súdnym exekútorom JUDr. D. a ktorým bolo prikázané ţalovanému, aby svoj záväzok
voči povinnej D. K. zloţil na účet súdneho exekútora. Tento hlavný dôkaz uviedol ţalobca aj
vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaného, avšak odvolací súd sa s ním ţiadnym spôsobom
nevysporiadal, čím porušil svoju povinnosť riadne a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie
a tým odňal ţalobcovi moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti jeho
rozhodnutiu. Odvolací súd podľa jeho názoru nesprávne zistil skutkový stav, keď na základe
vykonaných dôkazov prišiel k záveru, ţe dlţníčka ţalobcu nevedela potvrdiť, či ţalovanému
bola poskytnutá pôţička na základe uvedeného pokladničného bloku, hoci pani K. pri
výsluchu jasne uviedla, ţe meno ţalovaného je jej známe a ţe v roku 1998 poskytla muţovi
bytom Košice- Šaca pôţičku. Ţiadal o priznanie náhrady trov konania pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia.
Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu vyjadril podaniami z 19. marca 2013 a z 22. apríla
2013, v ktorých uviedol, ţe od pani K. si nevzal ţiadnu pôţičku a bol toho názoru, ţe krajský
súd prehodnotil všetky dôkazy v konaní ako aj trestný spis, takţe mal ucelený pohľad o celej
záleţitosti a na základe týchto poznatkov vo veci správne rozhodol. Ţiadal, aby bolo
dovolanie ţalobcu v plnom rozsahu zamietnuté.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená v súlade s § 241
ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.),
skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dospel k záveru, ţe podané dovolanie hoci je procesne
prípustné, nie je dôvodné a preto ho zamietol.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Keďţe v prejednávanej veci
smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, je dovolanie procesne
prípustné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd predovšetkým skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených
v ustanovení § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/
účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobca procesné vady konania
v zmysle § 237 písm. a/ aţ f/ O.s.p. netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.
Ţalobca v dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne
odôvodnené a nemal moţnosť naň reagovať, pretoţe odvolací súd sa nevysporiadal
v odôvodnení svojho rozhodnutia s hlavným dôkazom predloţeným ţalobcom - exekučným
príkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza
aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu
nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore
so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06).
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade
v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému
právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane
vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu teda nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup
súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva
na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97,
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany
(III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry
vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil
III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ opakovane
vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
rozhodnutia súdu prvého stupňa zmenil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,
zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval námietky ţalobcu predovšetkým
z obsahového hľadiska ( § 41 ods.2 O.s.p.), a preto ich čiastočne posúdil aj ako námietku
nesprávneho a nedostatočného vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom.
Ţalobca výslovne namietal, ţe odvolací súd nesprávne zistil skutkový stav respektíve
nesprávne vyhodnotil dôkazy vykonané v konaní a konanie na odvolacom súde tak bolo
postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
( § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
K týmto dovolacím námietkam ţalobcu je potrebné uviesť, ţe vyvodzovanie
skutkových zistení z vykonaných dôkazov je výsledkom hodnotenia dôkazov, pričom samotné
hodnotenie dôkazov niţšími súdmi nie je inou vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Za takúto inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení
o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci
aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť
vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich
povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.),
nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci
súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho
súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia
dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá
z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo
a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemoţno pritom vylúčiť, ţe v závislosti
od konkrétnych okolností môţe vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť
intenzitu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníkovi
konať pred súdom).
Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe
v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993).
Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených
skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného
sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, ţe
na nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie
vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré
vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To
znamená, ţe hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, neţ
z vyššie uvedených dôvodov nemoţno dovolaním úspešne napadnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu nevykazuje takúto vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva nielen argumentácia, na základe ktorej pristúpil
k inému právnemu posúdeniu veci, ale tieţ zdôvodnenie, prečo neprisvedčil právne
kvalifikačnej úvahe súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa jasným, právne korektným
a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné poukázať
na to, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 237 O.s.p., § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, ani prieskumu nimi
vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho
skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým
účelom môţe vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ
len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy,
pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad
ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé
z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Okrem toho platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov,
je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, a preto
nemôţe byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj
R 42/1993).
Pokiaľ ţalobca namietal neúplnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, ani táto
námietka nezakladá procesnú vadu konania, pretoţe k procesným právam účastníka nepatrí,
aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník
subjektívne domnieva, ţe by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov
budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O.s.p., § 211
ods. 3 O.s.p.). Ak sa súd rozhodne, ţe určité dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú podľa jeho
názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup
odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. V prejednávanom prípade sa to
týka výsluchu svedkov súdneho exekútora JUDr. M. G. a D. K.. V tejto súvislosti je potrebné
poukázať aj na koncentračnú zásadu uplatňovanú v občianskom súdnom konaní a na
poučenie, ktoré bolo poskytnuté obom účastníkom konania v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. na
pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 30. júna 2011.
Za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. nemoţno preto povaţovať
nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi a dovolací súd sa námietkami dovolateľa
týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania odvolacím súdom
nemohol zaoberať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe obsahom práva na spravodlivý
súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR – „ďalej len ústavy“, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť kaţdému
bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Ţalobca tieţ namietal, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Predmetom ţalobného návrhu v prejednávanej veci bolo zaplatenie peňaţnej sumy
z titulu pôţičky (§ 657 Občianskeho zákonníka) na základe poddlţníckej ţaloby v zmysle
§ 109 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd ţalobu zamietol, pretoţe dospel k právnemu
záveru, ţe ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno.
V sporovom konaní platí prejednacia zásada, ktorá principiálne zodpovedá otázku, kto
má zabezpečiť skutkové zistenia pre súd a kto nesie zodpovednosť za čo najúplnejšie zistenie
skutkového stavu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno (označenie dôkazov na preukázanie
týchto tvrdení) je záleţitosťou kaţdej procesnej strany vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré
tvrdia a z ktorých vyvodzujú pre seba priaznivé právne dôsledky v konaní (§ 101 ods. 1 O.s.p.
a § 120 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok však zaťaţuje bremenom tvrdenia a dôkazu
predovšetkým ţalobcu, ktorý je povinný uviesť skutočnosti dôleţité pre rozhodnutie súdu
a predloţiť alebo označiť o nich súdu dôkazy (§ 79 O.s.p.) Následkom nesplnenia dôkaznej
povinnosti je neunesenie dôkazného bremena v zmysle pravidla „idem est non esse aut non
probari“ (t.j. čo nie je dokázané, neexistuje) a tým aj nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.
V sporovom konaní, kde platí zásada dispozičná a prejednávacia (takým konaním bolo
i konanie v tejto veci), musí ţalobca uţ v podanej ţalobe uviesť rozhodné skutočnosti,
z ktorých vyvodzuje uplatňované právo a musí k tomu uviesť potrebné dôkazy (§ 79 ods. 1
O.s.p.). Túto povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú má ţalobca i počas konania (§ 101
ods. 1, § 120 ods. 1 O.s.p.). Nesplnenie tejto povinnosti postihuje účastníka nepriaznivým
následkom v podobe neúspechu v spore.
Posúdenie, či medzi ţalovaným a D. K. vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe
uzavretej zmluvy, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy -
v danom prípade ustanovení § 657 Občianskeho zákonníka, najmä čo do preukázania
zákonom predpokladaných náleţitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa
teda ţalobca domáhal na ţalovanom zaplatenia ţalovanej sumy a tvrdil, ţe táto suma súvisí
s písomne uzavretou zmluvou medzi ţalovaným a D. K., spočívalo na ňom dôkazné bremeno
o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí
účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na
sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tieţ vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena.
Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú, ako celkom správne dôvodil odvolací súd, i toho účastníka, ktorý síce navrhol
dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo
do záveru, ţe dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.
Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôţičke prenecháva
veriteľ dlţníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlţník sa zaväzuje vrátiť
po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, ţe pre uzavretie dohody
o pôţičke sa nevyţaduje písomná forma, takţe táto zmluva môţe byť uzavretá i ústne alebo
konkludentným spôsobom. Podstatnou náleţitosťou obsahu takejto dohody je okrem
označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôţičky; z obsahu zmluvy musí
vyplynúť i povinnosť dlţníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďţe táto zmluva je
reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyţaduje i skutočné odovzdanie
predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi
zmluvnými stranami právny vzťah z pôţičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu Českej republiky sp.zn. 25 Cdo 98/2000, sp.zn. 25 Cdo 695/2003, 25 Cdo 696/2003).
Pre určenie rozsahu dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej
normy upravujúcej sporný právny pomer účastníkov konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 22. septembra 2010, sp.zn. 3 M Cdo 6/2010). Pokiaľ teda ţalobca tvrdil, ţe jeho
dlţníčka poskytla ţalovanému pôţičku v sume 150.000,-Sk, bol povinný preukázať, ţe
pôţička vznikla, ţe na jej základe prevzal ţalovaný peňaţné plnenie a poskytnutú pôţičku
nevrátil.
Pokiaľ na preukázanie týchto tvrdení predloţil ţalobca výdavkový pokladničný doklad
išlo o súkromnú listinu a v takom prípade musel súd skúmať jej pravosť, t.j. či ju osoby
podpísané na listine skutočne podpísali, ako aj pravdivosť jej obsahu. Pokiaľ protistrana
spochybní pravosť súkromnej listiny a poprie svoj podpis na nej, nastupuje dôkazná
povinnosť účastníka, ktorý listinu predloţil, aby preukázal pravosť namietaného podpisu.
Dochádza tak k prenosu dôkazného bremena na toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré
mali byť touto listinou preukázané. Uvedené vyplýva z rôznej dôkaznej sily súkromnej
a verejnej listiny.
Dôkazy produkované ţalobcom v konaní na preukázanie pravosti podpisu ţalovaného
na predloţenej dôkaznej listine s ohľadom na skutočnosť, ţe ide len o fotokópiu dokumentu,
však neboli postačujúce a neumoţnili súdu prijať záver o pravdivosti jeho tvrdení. Je potrebné
zdôrazniť, ţe súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov podľa § 125 O.s.p. môţe vziať
do úvahy ako dôkaz aj fotokópiu súkromnej listiny, avšak nie v prípade, ak účastník konania
popiera jej pravosť a spochybní jej vierohodnosť. Takáto listina totiţ len osvedčuje
skutočnosti v nej uvedené, avšak jej dôkazná sila nie je dostatočná na preukázanie jej
pravosti, pokiaľ ju účastník namieta. Keďţe nie je moţné formou znaleckého dokazovania
jednoznačne preukázať pravosť podpisu na takejto listine (z dôvodu neexistencie originálu), je
nevyhnutné, aby ţalobca súdu poskytol iné dôkazné prostriedky napr. výpoveď svedka, ktoré
s istotou preukáţu, ţe ţalovaný listinu skutočne osobne podpísal.
Pokiaľ sa ţalobca v konaní dovolával dôkazu – exekučného príkazu vydaného súdnym
exekútorom, dovolací súd uvádza, ţe exekučný príkaz je len procesný úkon exekútora, ktorým
sa začína vlastné vykonávanie exekúcie a ktorým sa prikazuje dlţníkovi povinného, aby
vyplatil pohľadávku povinného oprávnenému. Aţ na jeho základe v zmysle § 109 ods.1
Exekučného poriadku oprávnený získava aktívnu legitimáciu na podanie ţaloby o vyplatenie
pohľadávky voči dlţníkovi povinného. Iba v rámci tohto súdneho konania súd bude skúmať
existenciu pohľadávky ako aj námietky poddlţníka a vydá rozhodnutie, ktoré v prípade
úspechu oprávneného - ţalobcu bude priamym exekučným titulom voči dlţníkovi povinného.
Súdny exekútor v rámci exekučného konania nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť
súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O.s.p.). Vydanie exekučného príkazu
tak nebráni účinnej obrane dlţníka povinného v rámci poddlţníckej ţaloby, ktorou sa súd
bude v rámci konania dôkazne zaoberať. Okrem toho Exekučný poriadok pripúšťa aj moţnosť
zastavenia exekúcie v prípade, ţe exekúcia nepostihuje výlučný majetok povinného a je teda
neprípustná, hoci uţ bol vydaný exekučný príkaz.
Dôkaz v podobe vyjadrenia súdneho znalca grafológa taktieţ s istotou nemôţe
preukázať, či podpis uvedený na fotokópii predloţenej listiny je skutočne podpisom
ţalovaného. Pre jednoznačné preukázanie určitej skutočnosti nie je hypotetická, teoretická
moţnosť postačujúca. Súdny znalec navyše v závere uviedol, ţe bez originálu sporného
materiálu nemôţe znalecký posudok vypracovať pre moţnosť technického falšovania
podpisu.
Podľa názoru dovolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade
s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Za situácie, keď uzavretie písomnej
zmluvy medzi ţalovaným a D. K. vyplývalo iba z tvrdenia ţalobcu, súd správne vychádzal pri
posudzovaní jej existencie zo skutkových zistení. Odvolací súd
v odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočnosti dospel k záveru,
ţe ţalobca v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. neuniesol procesnú dôkaznú povinnosť,
t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností (nad všetky pochybnosti),
čo malo v danej veci za následok zamietnutie ţaloby. Pri hodnotení dôkazov nemoţno
odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemoţno polemizovať s jeho závermi,
ktoré ţalobca namieta. v dovolaní.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo zaloţené na aplikácii správneho právneho predpisu, ktorý aj správne
interpretoval a zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery.
V súvislosti s dovolacou námietkou o nesprávnom hodnotení dôkazov odvolacím
súdom dovolací súd povaţuje za potrebné ešte poznamenať, ţe hodnotenie dôkazov nie je
v zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. samostatným dovolacím dôvodom a ţe podľa § 243a ods. 2 veta
druhá O.s.p. dovolací súd dokazovanie nevykonáva.
Pretoţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu
správny a keďţe nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení
§ 237 O.s.p. alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd mu napriek tomu náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho
konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. mája 2014
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová