Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/174/2013

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Soni Mesiarkinovej a JUDr. Heleny Haukvitzovej

v právnej veci ţalobcu M. P., bývajúceho v K., právne zastúpeného JUDr. Klaudiou Azariovou,

advokátkou v Košiciach, Kmeťova č. 26, proti ţalovanému J. I., bývajúcemu v K.,

o zaplatenie 4 979,09 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.

, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 25. apríla

2012, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie ţalobcu z a m i e t a .

Ţalovanému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 30. júna 2011 č.k. -154 uloţil

ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi do 15 dní od právoplatnosti rozsudku sumu

4.979,09 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne z dlţnej sumy od 18. marca 2006

aţ do zaplatenia. V prevyšujúcej časti príslušenstva ţalobu zamietol. Ţalovanému uloţil

povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku nahradiť ţalobcovi trovy konania v sume

2

2.601,69 € na účet právnej zástupkyne ţalobcu, a zaplatiť sumu 298,50 € na účet Okresného

súdu Košice II. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, ţe medzi účastníkmi konania nebolo

sporné, ţe ţalobca disponuje vymáhateľnou pohľadávkou voči dlţníčke D. K.K. vo výške

875.682,-Sk, v konaní ostala sporná len tá skutočnosť, či ţalovaný bol dlţníkom povinnej, t.j.

pani K.. Na preukázanie tohto tvrdenia predloţil ţalobca v konaní fotokópiu výdavkového

pokladničného dokladu zo dňa 23. júna 1998, ktorý osvedčoval poskytnutie pôţičky vo výške

150.000,-Sk ţalovanému, s podpisom vo forme parafy. Ţalovaný pravosť tohto podpisu

popieral. Napriek tomu, ţe vypracovanie znaleckého posudku o pravosti tohto podpisu nebolo

moţné, nakoľko súd ani účastníci nedisponovali originálom uvedeného dokladu, s poukazom

na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. súd tento listinný

dôkaz vykonal a posúdil v kontexte s ďalšími vykonanými dôkazmi a to správou Okresného

riaditeľstva PZ v Košiciach zo 17. februára 2011, ktorá verifikovala správnosť osobných

údajov uvedených vo výdavkovom pokladničnom doklade a písomnou správou znalca

grafológa, ktorý v hypotetickej rovine uviedol, ţe nie je moţné jednoznačne vylúčiť, ţe

sporný dokument podpísal ţalovaný. Na základe týchto dôkazov dospel k záveru, ţe ţalovaný

neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, ţe došlo k zneuţitiu jeho osobných údajov a mal

za preukázané, ţe ţalovaný si poţičal finančnú čiastku 150.000,-Sk od pani D. K., ktorú

doposiaľ nevrátil a preto ho v súlade s ustanovením

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len

,,Exekučný poriadok“) zaviazal na základe poddlţníckej ţaloby zaplatiť ţalovanú istinu.

Spolu s istinou prvostupňový súd zaviazal ţalovaného zaplatiť ţalobcovi aj úrok z omeškania

podľa a nariadenia vlády Slovenskej republiky č., a to od 18. marca

2006, nakoľko ţalobca nevedel preukázať doručenie skoršej výzvy ţalovanému, a preto

vychádzal z toho, ţe touto výzvou bolo doručenie ţalobného návrhu súdom, t.j.

16. marec 2006. Pretoţe ţalobca mal v konaní neúspech v pomerne nepatrnej časti, zaviazal

súd ţalovaného podľa na zaplatenie plnej náhrady trov konania ţalobcu

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vyčíslených v zmysle vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. v znení neskorších predpisov. O trovách

konania štátu rozhodol súd tak, ţe zaviazal neúspešného ţalovaného na zaplatenie súdneho

poplatku za návrh podľa o súdnych poplatkoch v platnom

a účinnom znení.

Krajský súd v Košiciach po zopakovaní a doplnení dokazovania rozsudkom

z 25. apríla 2012 sp.zn. na odvolanie ţalovaného napadnutý rozsudok

3

okresného súdu vo vyhovujúcom výroku zmenil tak, ţe ţalobu zamietol (§ 220

), účastníkom nepriznal náhradu trov konania a zmenil rozsudok súdu prvého stupňa

vo výroku o povinnosti ţalovaného zaplatiť súdny poplatok v sume 298,50 € tak, ţe túto

povinnosť ţalovanému neuloţil. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe

pokiaľ sa ţalobca domáhal peňaţného plnenia titulom poddlţníckej ţaloby, bolo na ňom aby

preukázal, ţe poddlţník – ţalovaný je dlţníkom jeho dlţníčky D. K.. Súd prvého stupňa podľa

názoru odvolacieho súdu nesprávne zhodnotil listinný doklad predloţený ţalobcom na

preukázanie existencie dlhu ţalovaného, nakoľko išlo o fotokópiu súkromnej listiny, pre

posúdenie ktorej bola významná jej pravosť a pravdivosť. Popretie pravosti listiny v sebe

zahŕňalo aj tvrdenie, ţe údajný vystaviteľ listinu nepodpísal ani nevystavil. Bremeno tvrdenia

i dôkazu ohľadom pravosti listiny bolo preto na tom, kto z jej pravosti vyvodil pre seba

právne dôsledky a teda v konaní zaťaţovalo ţalobcu. Z listinného dôkazu predloţeného

ţalobcom – fotokópie výdavkového pokladničného dokladu - nebolo moţné vyvodiť záver, ţe

dlţníčka ţalobcu poskytla ţalovanému pôţičku v sume 150.000,-Sk, a to ani za situácie, keď

fotokópia tohto dokladu obsahovala aj osobné údaje ţalovaného a ani v súvislosti s ostatnými

vykonanými dôkazmi. Ţalovaný v konaní netvrdil, ţe došlo k zneuţitiu jeho osobných údajov,

pripustil len teoretickú moţnosť ich zneuţitia.

Za bezvýznamné povaţoval odvolací súd aj vyjadrenie znalca z odboru grafológie ohľadom

pravosti podpisu ţalovaného na výdavkovom pokladničnom doklade, lebo rovnako ako znalec

nemohol jednoznačne vylúčiť, ţe sporný materiál bol podpísaný ţalovaným a podľa názoru

odvolacieho súdu nebolo moţné vylúčiť ani to, ţe ho nepodpísal. Z výpovede ţalobcu

na odvolacom pojednávaní vyplynulo, ţe nevie označiť ţiadne dôkazy na preukázanie

pravosti výdavkového pokladničného dokladu, D. K. nevedela potvrdiť, či ţalovanému bola

poskytnutá peňaţná pôţička na základe tohto pokladničného dokladu a pravosť listiny

nemohla byť posúdená ani v rámci znaleckého dokazovania. Ţalobca teda podľa odvolacieho

súdu v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, ţe jeho dlţníčka poskytla

ţalovanému pôţičku v sume 150.000,-Sk. Odvolací súd nevykonal ţalobcom navrhované

dokazovanie svedkom JUDr. A. D., súdnym exekútorom, pretoţe jeho výsluchom by nebola

preukázaná skutočnosť ohľadom pravosti výdavkového pokladničného dokladu. Vzhľadom

k tomu, ţe výsledky hodnotenia dôkazov neumoţňovali súdu prijať záver o pravdivosti tejto

skutočnosti, ani o tom, ţe by táto skutočnosť bola nepravdivá a uvedená skutočnosť

nevyplynula ani z vykonaného dokazovania odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý

rozsudok vo vyhovujúcom výroku podľa zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Keďţe

ţalovaný bol v konaní úspešný, zrušil odvolací súd výrok o povinnosti ţalovaného zaplatiť

súdny poplatok. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa , avšak

vzhľadom na dôvody hodné osobitného zreteľa ( ), odvolací súd náhradu

trov konania úspešnému ţalovanému nepriznal.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, ktoré doplnil

podaniami z 9. júla 2012 a 1. februára 2013. Ţiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alternatívne, aby napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu zmenil a ţalobe vyhovel. Prípustnosť svojho dovolania odôvodnil

tým, ţe konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ) a ďalej tým, ţe rozhodnutie spočívalo v nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). Bol toho názoru, ţe jeho nárok v konaní

bol preukázaný na základe viacerých vykonaných dôkazov, na ktorých zaloţil svoje

rozhodnutie aj súd prvého stupňa. Svoj nárok z poddlţníckej ţaloby preukázal predovšetkým

exekučným príkazom na vykonanie exekúcie prikázaním inej peňaţnej pohľadávky, ktorý bol

vydaný súdnym exekútorom JUDr. D. a ktorým bolo prikázané ţalovanému, aby svoj záväzok

voči povinnej D. K. zloţil na účet súdneho exekútora. Tento hlavný dôkaz uviedol ţalobca aj

vo vyjadrení k odvolaniu ţalovaného, avšak odvolací súd sa s ním ţiadnym spôsobom

nevysporiadal, čím porušil svoju povinnosť riadne a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie

a tým odňal ţalobcovi moţnosť náleţite skutkovo a právne argumentovať proti jeho

rozhodnutiu. Odvolací súd podľa jeho názoru nesprávne zistil skutkový stav, keď na základe

vykonaných dôkazov prišiel k záveru, ţe dlţníčka ţalobcu nevedela potvrdiť, či ţalovanému

bola poskytnutá pôţička na základe uvedeného pokladničného bloku, hoci pani K. pri

výsluchu jasne uviedla, ţe meno ţalovaného je jej známe a ţe v roku 1998 poskytla muţovi

bytom Košice- Šaca pôţičku. Ţiadal o priznanie náhrady trov konania pozostávajúcich z trov

právneho zastúpenia.

Ţalovaný sa k dovolaniu ţalobcu vyjadril podaniami z 19. marca 2013 a z 22. apríla

2013, v ktorých uviedol, ţe od pani K. si nevzal ţiadnu pôţičku a bol toho názoru, ţe krajský

súd prehodnotil všetky dôkazy v konaní ako aj trestný spis, takţe mal ucelený pohľad o celej

záleţitosti a na základe týchto poznatkov vo veci správne rozhodol. Ţiadal, aby bolo

dovolanie ţalobcu v plnom rozsahu zamietnuté.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas oprávnená osoba ( ), zastúpená v súlade s

ods. 1 veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ). Dospel k záveru, ţe podané dovolanie hoci je procesne

prípustné, nie je dôvodné a preto ho zamietol.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Keďţe v prejednávanej veci

smeruje dovolanie proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, je dovolanie procesne

prípustné.

V zmysle dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd predovšetkým skúmal existenciu vád konania taxatívne vymedzených

v ustanovení Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti kaţdému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát. Ţalobca procesné vady konania

v zmysle aţ f/ netvrdil a ich existenciu nezistil ani dovolací súd.

Ţalobca v dovolaní namietal, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo dostatočne

odôvodnené a nemal moţnosť naň reagovať, pretoţe odvolací súd sa nevysporiadal

v odôvodnení svojho rozhodnutia s hlavným dôkazom predloţeným ţalobcom - exekučným

príkazom.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto dochádza

aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu

nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore

so zákonom (porovnaj ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť

konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. ).

Podstata základného práva priznaného podľa spočíva v prvom rade

v oprávnení kaţdého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému

právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane

vykonávajú. Základné právo na súdnu ochranu teda nespočíva len v práve domáhať sa súdnej

ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup

súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom je vyjadrením práva

na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z . Ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (,

).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany

(, ). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry

vyslovil, ţe právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vţdy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. Mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ opakovane

vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

rozhodnutia súdu prvého stupňa zmenil. Jeho rozhodnutie nemoţno povaţovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval námietky ţalobcu predovšetkým

z obsahového hľadiska ( ), a preto ich čiastočne posúdil aj ako námietku

nesprávneho a nedostatočného vyhodnotenia dôkazov odvolacím súdom.

Ţalobca výslovne namietal, ţe odvolací súd nesprávne zistil skutkový stav respektíve

nesprávne vyhodnotil dôkazy vykonané v konaní a konanie na odvolacom súde tak bolo

postihnuté inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ).

K týmto dovolacím námietkam ţalobcu je potrebné uviesť, ţe vyvodzovanie

skutkových zistení z vykonaných dôkazov je výsledkom hodnotenia dôkazov, pričom samotné

hodnotenie dôkazov niţšími súdmi nie je inou vadou v zmysle

Za takúto inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení

o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci

aj napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie

ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť

vypočutá ako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich

povinnostiach riadne poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s a pod.),

nevykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci

súd následne dospel k záveru, ţe účastník neuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho

súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia

dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá

z dokazovania nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo

a logický rozpor v hodnotení dôkazov (nemoţno pritom vylúčiť, ţe v závislosti

od konkrétnych okolností môţe vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť

intenzitu vady v zmysle , spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníkovi

konať pred súdom).

Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe

v dovolacom konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj R 42/1993).

Hodnotenie dôkazov totiţ môţe robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia

dôkazov vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených

skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného

sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, ţe

na nesprávnosť hodnotenia dôkazov moţno usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie

vykonal. Ak nemoţno v tomto smere vyčítať súdu ţiadne pochybenia (napr. ţe výsledok

hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo ţe súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré

vyšli v konaní najavo), potom nie je ani moţné polemizovať s jeho skutkovými závermi. To

znamená, ţe hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenia ako jeho výsledok, z iných, neţ

z vyššie uvedených dôvodov nemoţno dovolaním úspešne napadnúť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, ţe napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu nevykazuje takúto vadu konania v zmysle

Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva nielen argumentácia, na základe ktorej pristúpil

k inému právnemu posúdeniu veci, ale tieţ zdôvodnenie, prečo neprisvedčil právne

10

kvalifikačnej úvahe súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti povaţuje za potrebné poukázať

na to, ţe dovolanie nie je „ďalším odvolaním“, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných ( ,

) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania. Ťaţisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho

skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým

účelom môţe vykonávať dokazovanie ( ). Preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôţe dovolací súd uţ

len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy,

pretoţe na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá moţnosť podľa zásad

ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé

z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní. Okrem toho platí zásada voľného

hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, ţe záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či

nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov,

je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, a preto

nemôţe byť predmetom posúdenia v rámci mimoriadneho opravného konania (porovnaj

R 42/1993).

Pokiaľ ţalobca namietal neúplnosť skutkových zistení odvolacieho súdu, ani táto

námietka nezakladá procesnú vadu konania, pretoţe k procesným právam účastníka nepatrí,

aby bol súdom vykonaný kaţdý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník

subjektívne domnieva, ţe by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov

budú vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ,

ods. 3 ). Ak sa súd rozhodne, ţe určité dôkazy nevykoná (napr. preto, ţe sú podľa jeho

názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup

odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. V prejednávanom prípade sa to

týka výsluchu svedkov súdneho exekútora JUDr. M. G. a D. K.. V tejto súvislosti je potrebné

poukázať aj na koncentračnú zásadu uplatňovanú v občianskom súdnom konaní a na

11

poučenie, ktoré bolo poskytnuté obom účastníkom konania v zmysle na

pojednávaní pred súdom prvého stupňa dňa 30. júna 2011.

Za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle nemoţno preto povaţovať

nesúhlas dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi a dovolací súd sa námietkami dovolateľa

týkajúcimi sa neúplnosti a nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania odvolacím súdom

nemohol zaoberať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe obsahom práva na spravodlivý

súdny proces ( SR – „ďalej len “, Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) je umoţniť kaţdému

bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené

tým, ţe všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a pouţití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, ţe ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudrţateľné alebo

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotoţnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho poţiadavkami (). Do obsahu

základného práva podľa a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

dôkazov (, ).

Ţalobca tieţ namietal, ţe odvolací súd vec nesprávne právne posúdil (§ 241 ods. 2

písm. c/ ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Predmetom ţalobného návrhu v prejednávanej veci bolo zaplatenie peňaţnej sumy

z titulu pôţičky ( ) na základe poddlţníckej ţaloby v zmysle

§ 109 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd ţalobu zamietol, pretoţe dospel k právnemu

záveru, ţe ţalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno.

V sporovom konaní platí prejednacia zásada, ktorá principiálne zodpovedá otázku, kto

má zabezpečiť skutkové zistenia pre súd a kto nesie zodpovednosť za čo najúplnejšie zistenie

skutkového stavu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno (označenie dôkazov na preukázanie

týchto tvrdení) je záleţitosťou kaţdej procesnej strany vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré

tvrdia a z ktorých vyvodzujú pre seba priaznivé právne dôsledky v konaní (

a ). však zaťaţuje bremenom tvrdenia a dôkazu

predovšetkým ţalobcu, ktorý je povinný uviesť skutočnosti dôleţité pre rozhodnutie súdu

a predloţiť alebo označiť o nich súdu dôkazy ( ) Následkom nesplnenia dôkaznej

povinnosti je neunesenie dôkazného bremena v zmysle pravidla „idem est non esse aut non

probari“ (t.j. čo nie je dokázané, neexistuje) a tým aj nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.

V sporovom konaní, kde platí zásada dispozičná a prejednávacia (takým konaním bolo

i konanie v tejto veci), musí ţalobca uţ v podanej ţalobe uviesť rozhodné skutočnosti,

z ktorých vyvodzuje uplatňované právo a musí k tomu uviesť potrebné dôkazy (§ 79 ods. 1

). Túto povinnosť tvrdenia i povinnosť dôkaznú má ţalobca i počas konania (

ods. 1, ). Nesplnenie tejto povinnosti postihuje účastníka nepriaznivým

následkom v podobe neúspechu v spore.

Posúdenie, či medzi ţalovaným a D. K. vznikol záväzkovoprávny vzťah na základe

uzavretej zmluvy, záviselo od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy -

v danom prípade ustanovení , najmä čo do preukázania

zákonom predpokladaných náleţitostí na vznik zmluvy (záväzkovoprávneho vzťahu). Ak sa

teda ţalobca domáhal na ţalovanom zaplatenia ţalovanej sumy a tvrdil, ţe táto suma súvisí

s písomne uzavretou zmluvou medzi ţalovaným a D. K., spočívalo na ňom dôkazné bremeno

o tomto tvrdení. Rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré konkrétne musí

účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, teda právny predpis, ktorý je na

sporný vzťah aplikovaný. Odtiaľ tieţ vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena.

Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie

prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať

zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky

postihujú, ako celkom správne dôvodil odvolací súd, i toho účastníka, ktorý síce navrhol

dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, avšak hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo

do záveru, ţe dokazovanie nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka.

Podľa ustanovenia zmluvou o pôţičke prenecháva

veriteľ dlţníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlţník sa zaväzuje vrátiť

po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, ţe pre uzavretie dohody

o pôţičke sa nevyţaduje písomná forma, takţe táto zmluva môţe byť uzavretá i ústne alebo

konkludentným spôsobom. Podstatnou náleţitosťou obsahu takejto dohody je okrem

označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôţičky; z obsahu zmluvy musí

vyplynúť i povinnosť dlţníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďţe táto zmluva je

reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyţaduje i skutočné odovzdanie

predmetu pôţičky veriteľom dlţníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi

zmluvnými stranami právny vzťah z pôţičky nevznikne (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho

súdu Českej republiky sp.zn. , sp.zn. , ).

Pre určenie rozsahu dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť

preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej

normy upravujúcej sporný právny pomer účastníkov konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho

súdu SR z 22. septembra 2010, sp.zn. ). Pokiaľ teda ţalobca tvrdil, ţe jeho

dlţníčka poskytla ţalovanému pôţičku v sume 150.000,-Sk, bol povinný preukázať, ţe

pôţička vznikla, ţe na jej základe prevzal ţalovaný peňaţné plnenie a poskytnutú pôţičku

nevrátil.

Pokiaľ na preukázanie týchto tvrdení predloţil ţalobca výdavkový pokladničný doklad

išlo o súkromnú listinu a v takom prípade musel súd skúmať jej pravosť, t.j. či ju osoby

podpísané na listine skutočne podpísali, ako aj pravdivosť jej obsahu. Pokiaľ protistrana

spochybní pravosť súkromnej listiny a poprie svoj podpis na nej, nastupuje dôkazná

povinnosť účastníka, ktorý listinu predloţil, aby preukázal pravosť namietaného podpisu.

14

Dochádza tak k prenosu dôkazného bremena na toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré

mali byť touto listinou preukázané. Uvedené vyplýva z rôznej dôkaznej sily súkromnej

a verejnej listiny.

Dôkazy produkované ţalobcom v konaní na preukázanie pravosti podpisu ţalovaného

na predloţenej dôkaznej listine s ohľadom na skutočnosť, ţe ide len o fotokópiu dokumentu,

však neboli postačujúce a neumoţnili súdu prijať záver o pravdivosti jeho tvrdení. Je potrebné

zdôrazniť, ţe súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov podľa môţe vziať

do úvahy ako dôkaz aj fotokópiu súkromnej listiny, avšak nie v prípade, ak účastník konania

popiera jej pravosť a spochybní jej vierohodnosť. Takáto listina totiţ len osvedčuje

skutočnosti v nej uvedené, avšak jej dôkazná sila nie je dostatočná na preukázanie jej

pravosti, pokiaľ ju účastník namieta. Keďţe nie je moţné formou znaleckého dokazovania

jednoznačne preukázať pravosť podpisu na takejto listine (z dôvodu neexistencie originálu), je

nevyhnutné, aby ţalobca súdu poskytol iné dôkazné prostriedky napr. výpoveď svedka, ktoré

s istotou preukáţu, ţe ţalovaný listinu skutočne osobne podpísal.

Pokiaľ sa ţalobca v konaní dovolával dôkazu – exekučného príkazu vydaného súdnym

exekútorom, dovolací súd uvádza, ţe exekučný príkaz je len procesný úkon exekútora, ktorým

sa začína vlastné vykonávanie exekúcie a ktorým sa prikazuje dlţníkovi povinného, aby

vyplatil pohľadávku povinného oprávnenému. Aţ na jeho základe v zmysle § 109 ods.1

Exekučného poriadku oprávnený získava aktívnu legitimáciu na podanie ţaloby o vyplatenie

pohľadávky voči dlţníkovi povinného. Iba v rámci tohto súdneho konania súd bude skúmať

existenciu pohľadávky ako aj námietky poddlţníka a vydá rozhodnutie, ktoré v prípade

úspechu oprávneného - ţalobcu bude priamym exekučným titulom voči dlţníkovi povinného.

Súdny exekútor v rámci exekučného konania nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť

súdu osobitne upravenú v ustanoveniach aţ ). Vydanie exekučného príkazu

tak nebráni účinnej obrane dlţníka povinného v rámci poddlţníckej ţaloby, ktorou sa súd

bude v rámci konania dôkazne zaoberať. Okrem toho Exekučný poriadok pripúšťa aj moţnosť

zastavenia exekúcie v prípade, ţe exekúcia nepostihuje výlučný majetok povinného a je teda

neprípustná, hoci uţ bol vydaný exekučný príkaz.

Dôkaz v podobe vyjadrenia súdneho znalca grafológa taktieţ s istotou nemôţe

preukázať, či podpis uvedený na fotokópii predloţenej listiny je skutočne podpisom

ţalovaného. Pre jednoznačné preukázanie určitej skutočnosti nie je hypotetická, teoretická

moţnosť postačujúca. Súdny znalec navyše v závere uviedol, ţe bez originálu sporného

15

materiálu nemôţe znalecký posudok vypracovať pre moţnosť technického falšovania

podpisu.

Podľa názoru dovolacieho súdu vyhodnotenie dôkazov odvolacím súdom je v súlade

s obsahom spisu, aj so zásadami formálnej logiky. Za situácie, keď uzavretie písomnej

zmluvy medzi ţalovaným a D. K. vyplývalo iba z tvrdenia ţalobcu, súd správne vychádzal pri

posudzovaní jej existencie zo skutkových zistení. Odvolací súd

v odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol, na základe akých skutočnosti dospel k záveru,

ţe ţalobca v zmysle ustanovenia neuniesol procesnú dôkaznú povinnosť,

t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností (nad všetky pochybnosti),

čo malo v danej veci za následok zamietnutie ţaloby. Pri hodnotení dôkazov nemoţno

odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, a preto ani nemoţno polemizovať s jeho závermi,

ktoré ţalobca namieta. v dovolaní.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo zaloţené na aplikácii správneho právneho predpisu, ktorý aj správne

interpretoval a zo správne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery.

V súvislosti s dovolacou námietkou o nesprávnom hodnotení dôkazov odvolacím

súdom dovolací súd povaţuje za potrebné ešte poznamenať, ţe hodnotenie dôkazov nie je

v zmysle samostatným dovolacím dôvodom a ţe podľa veta

druhá dovolací súd dokazovanie nevykonáva.

Pretoţe rozsudok odvolacieho súdu je z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu

správny a keďţe nebolo zistené, ţe by konanie bolo postihnuté vadou uvedenou v ustanovení

alebo inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalobcu podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému ţalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti ţalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Dovolací súd mu napriek tomu náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na uloţenie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho

konania ( ).

16

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. mája 2014

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová