Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6C-287-2012.pdf
PDF · 201.33 KB
Case nature
Area
Subarea
6C/287/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 2.119,90 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 423,98 eur, zamieta.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na Okresnom súde Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal vydania rozsudku, ktorým by odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť mu z titulu majetkovej škody sumu 2.119,90 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 423,98 eur a nahradiť mu trovy konania. Návrh navrhovateľ skutkovo odôvodnil tak, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Ako oprávnený subjekt v exekučnom konaní navrhol písomným podaním, a to postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX dlžníkom K. Z.. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo E.. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Žilina) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť onej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom ustanovenej dobe. Súčasne navrhovateľ citoval znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 102/2011 Z. z. účinného od 01.06.2011. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011 dôvodil, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. S poukazom na znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení zákona č. 32/2002 Z. z. účinného od 01.02.2002 do 31.05.2010 uviedol, že v exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. V ďalšom navrhovateľ poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 04.05.2011 (konanie začalo dňa 24.05.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 345 dní), a to napriek enormnej snahe navrhovateľa. Navrhovateľ ďalej uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu charakterizovaný a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, b) vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu spis. zn.: SR 00742/10, vykonateľný: 09.04.2010) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučné titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods.2 Ústavy SR). Upozorňuje, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto exituje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie
je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Upozorňuje, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Navrhovateľ ďalej uviedol, že si tak z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: A. vznikla mu majetková škoda v celkovej výške 2.119,90 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu; B. uplatňuje si náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. l Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) si tak uplatňuje sumu 423,98 eur, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s prísl. (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Napokon navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporca však do podania návrhu na žiadosť pozitívne nereagoval. Navrhovateľ na výzvu súdu v ďalšom podaním doručeným súdu dňa 30.10.2012 oznámil, že v návrhom na začatie konania súčasne nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. Uviedol len skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a mieste príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O.s.p.). Preto mal súd postupovať podľa ust. § 12 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 12 ods. 3 O.s.p. a požiadať príslušný krajský súd, aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa. Krajský súd v Žiline na základe oznámenia sudcu (ktorému bola vec na Okresnom súde Žilina podľa rozvrhu práce prostredníctvom aplikácie náhodným spôsobom pridelená na prejednanie a rozhodnutie), ako aj ostatných sudcov Okresného súdu Žilina podľa ust. § 15 ods. 1 O.s.p. uznesením č. k. 10NcC/218/2013-19 zo dňa 04.04.2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Na výzvu súdu navrhovateľovi na predloženie písomného podania (žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý si v konaní uplatňuje a spôsobu jej vybavenia) navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom tohto návrhu, originál návrhu založil odporca do svojho príslušného spisu, a preto navrhuje, aby súd ako dôkaz oboznámil príslušný spis odporcu. Odporca vo svojom podaní zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 súdu potvrdil, že mu bolo v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012 doručených viac ako 43.000 žiadostí navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť, ale nakoľko tieto žiadosti bodli doručené so sprievodnými listami v dňoch 23.04.2012, 27.04.2012, 30.04.2012, 25.05.2012, 30.05.2012 a 25.09.2012 (dva sprievodné listy), riešilo osobitne jednotným postupom objem žiadostí doručených spoločne k tomu istému dňu. V prílohe tohto podania odporca zaslal tabuľku, ktorá obsahuje zoznam žiadostí doručených Ministerstvu spravodlivosti SR. Z uvedeného zoznamu vyplýva, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola odporcom zaevidovaná pod č. XXXX.
Odporca sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 04.09.2013, v ktorom žiadal návrh navrhovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania. Vo všeobecnosti odporca namietal, že ide o predčasne uplatnený nárok, keď prvá žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu spravodlivosti SR až dňa 23.04.2012 a už dňa 27.09.2012 boli podané návrhy na súd. Navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, a preto žiaden z uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo všeobecnosti uviedol, že k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ doposiaľ dôkazy pre posúdenie tejto otázky nepredložil. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Ďalej odporca s odkazom na znenie ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 uviedol, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúceho z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach nemá žiadnu oporu v zákone. Ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Odporca mal v ďalšom za to, že ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa aj v znení účinnom pred 01.06.2011 vzťahovalo na rozsudky rozhodcovských súdov, pričom poukázal na dôvodovú správu k novele Exekučného poriadku, ktorá s účinnosťou od 01.06.2011 novelizovala ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku. Ďalej odporca uviedol, že vo všeobecnosti je taktiež potrebné i na tomto mieste poukázať na judikatúru Ústavného súdu spis. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu spis. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).“ Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie práva na zaplatenie dlhu“ odporca poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV.ÚS 60/2011-13 zo dňa 03.03.2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, spis. zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011 a spis. zn. 5 Cdo 291/2010 zo dňa 29.03.2011, v zmysle ktorých vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, a akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prislúcha vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v právnej veci spotrebiteľa ) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená ( § 45 zákona o rozhodcovskom konaní ), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z tohto vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Súčasne odporca uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ na viacerých miestach svojich žalobných návrhov namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, odporca aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Považuje tak za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (spis. zn. 9Co 285/2011). Odporca taktiež v súvislosti s uplatnenou náhradou škody navrhovateľom „nesprávnym úradným postupom“ vo všeobecnosti vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.04.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Pokiaľ ide o samotnú uplatnenú náhradu materiálnej škody, navrhovateľ v konaní na preukázanie vzniku škody má produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ však nijako túto škodu nepreukázal. V majetkových vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odporca poukázal na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Ďalej odporca namietal, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to. že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Súčasne odporca namietal aspekt dobrých mravov s prihliadnutím na poškodenú osobu s poukazom na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odporca akcentuje na potrebu zohľadnenia tohto ustanovenia, ako aj ust. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré poukazuje, podľa neho nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. V tejto súvislosti odporca upozorňuje na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Odporca tak konštatoval, že navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 27.11.2013 spolu s predvolaním na pojednávanie. Na súdom nariadené pojednávanie dňa 10.12.2013 sa účastníci konania, ani právny zástupca navrhovateľa neustanovili. Od predvolania navrhovateľa súd upustil v zmysle ust. § 49 ods. 1 O.s.p., pričom na pojednávanie predvolal len jeho právneho zástupcu. Tento, ako aj odporca mali predvolanie na pojednávanie riadne doručené so zachovaním lehoty podľa ust. § 115 ods. 2 O.s.p. Právny zástupca navrhovateľa svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 05.12.2013, pričom žiadal pojednávanie zrušiť až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu s poukazom na to, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Žilina. Súčasne poukázal na to, že zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody v dôsledku v návrhu opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá odporca. Vypracovaný znalecký posudok po jeho vyhotovení predloží súdu, pričom žiada, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie. Napokon, ak by išlo o návrh agendy ISTINA RS (súd poukazuje na to, že navrhovateľ svoj návrh označil zn. 14990 - ISTNA RS - č. l. 1 spisu), právny zástupca navrhovateľa navrhoval, aby súd vykonal ako dôkaz znalecký posudok, ktorý navrhovateľ nechal spracovať znalcom v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní písomne ospravedlnil podaním zo dňa 27.11.2013 z dôvodu hospodárnosti konania, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania, pričom žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť. Ak právny zástupca navrhovateľa žiadal pojednávanie zrušiť až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu s poukazom na to, že mu doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Žilina, súd poukazuje na to, že uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 10NcC/218/2013-19 zo dňa 04.04.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že sudca Okresného súdu Žilina Mgr. Andrej Kekely nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 27.11.2013. V ďalšom súd poukazuje na to, že rozhodnutie krajského súdu o tom, či je sudca okresného súdu vylúčený, nie je rozhodnutím v prvom, ani v druhom stupni (ide o rozhodnutie mimo inštančného konania); krajský súd nerozhoduje o vylúčení ako súd odvolací. Súd tak nevidel žiaden dôležitý dôvod na strane ani jedného z účastníkov konania na odročenie pojednávania a v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 10.12.2013 v neprítomnosti účastníkov konania, ako aj právneho zástupcu navrhovateľa. Súd vykonal dokazovanie účastníkmi produkovanými listinnými dôkazmi (navrhovateľ pri tom v návrhu označil len jeden dôkaz, a to príslušný spis exekučného súdu), pričom zistil nasledovný skutkový stav. Ako už bolo vyššie uvedené, zo zoznamu predloženého odporcom spolu s jeho podaním zo dňa 27.05.2013 adresovaným ku konaniu vedenému na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 18C/249/2012 v spojení s týmto podaním vyplýva skutočnosť, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uplatneného v prejednávanej veci, bola Ministerstvom spravodlivosti SR zaevidovaná pod č. 3354 a bola Ministerstvu spravodlivosti SR doručená niekedy v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012. Keďže z vykonaného dokazovania nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti Ministerstvom spravodlivosti SR ku dňu rozhodnutia súdu nedošlo.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina spis. zn. 20Er/2992/2010 vyplýva: Dňa 16.07.2010 doručil súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý Okresnému súdu Žilina pod spis. zn. exekútora E. XXXX/XX žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému K. Z. na základe návrhu navrhovateľa zo dňa 24.05.2010 na vykonanie exekúcie, a to na základe exekučného titulu - Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. č. k. SR 00742/10 zo dňa 16.03.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 06.04.2010 a vykonateľnosť dňa 09.04.2010. Okresný súd Žilina ako súd exekučný listom zo dňa 13.08.2010 vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. na zapožičanie jeho spisu spis. zn. SR 00742/10, prípadne fotokópie zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou (resp. všeobecné podmienky s rozhodcovskou doložkou) a fotokópie doručenky potvrdzujúcej doručenie rozhodnutia povinnému na účely skúmania podmienok v súvislosti s výkonom rozhodcovského rozsudku v súlade s ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. a súčasne skúmania podmienok vykonateľnosti exekučného titulu v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku., a to v lehote 10 dní. Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. Okresnému súdu Žilina doručil dňa 27.09.2010 viaceré listiny zo svojho spisu, medzi iným aj doručenku potvrdzujúcu doručenie rozhodnutia povinnému, požadovanú Okresným súdom Žilina. Okresný súd Žilina uznesením č. k. 20Er/2992/2010-16 zo dňa 08.04.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.05.2011 (voči uzneseniu sa oprávnený neodvolal), žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 14.06.2010 doručenú Okresnému súdu Žilina dňa 16.07.2011 zamietol, a to s odôvodnením, že považoval výkon práv oprávneného (t. j. navrhovateľa v prejednávanej veci) podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., a preto postupom podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Okresný súd Žilina uznesením č. k. 20Er/2992/2010-25 zo dňa 18.07.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2012 (voči uzneseniu sa oprávnený, ani súdny exekútor neodvolal), s poukazom na ust. § 44 ods. 3 a ust. § 47 ods. 3 Exekučného poriadku exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov konania nepriznal. Podľa ust. § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Podľa ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Podľa ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Podľa ust. § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované. Podľa ust. § 16 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podľa ust. § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2013, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Podľa ust. § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa ust. § 41 ods. 2 EP v znení zákona č. 466/2009 Z. z. účinného od 15.12.2009 do 31.05.2011, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na rozhodnutí orgánov Európskej únie, [čl. 110 ods. 2, čl. 225a, čl. 244 a 256 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Ú.v. ES C 325, 24.12.2002)], b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 (Ú.v. EÚ L 143, 30.4.2004)] c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon. Podľa ust. § 44 ods. 2 EP v znení zákona č. 144/2010 Z. z. účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa ust. § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 268 Občianskeho súdneho poriadku, § 57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov) b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Navrhovateľ si tak v konaní uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. 20Er/2992/2010 spočívajúcim v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a súčasne vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 EP spôsobom odporujúcim zákonu, v dôsledku ktorého zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci s tým, že tak znemožnil vykonať právo pre navrhovateľa. Jeho nárok je tak potrebné právne posúdiť ako nárok vyplývajúci zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ si tak uplatnil jednak nárok na náhradu skutočnej škody podľa cit. ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a jednak nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Aktívna vecná legitimáciu navrhovateľa v spore (že je nositeľom ním uplatneného práva) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a pasívna vecná legitimácia odporcu (že je nositeľom povinnosti zodpovedajúcej navrhovateľom uplatnenému právu) by tak mala vyplývať z cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V ďalšom sa súd zaoberal tým, či došlo k naplneniu podmienky konania (§ 104 O.s.p.) spočívajúcej v tom, že navrhovateľ požiadal odporcu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Z vyššie zisteného skutkového stavu súd vyvodil, že navrhovateľ požiadal príslušný orgán štátu písomne o predbežné prerokovanie nároku v súlade s cit. ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., avšak jeho nárok nebol v lehote podľa cit. ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uspokojený. Došlo teda k naplneniu uvedenej podmienky konania a súčasne treba konštatovať, že odporcom vznesená námietka predčasnosti návrhu navrhovateľa nie je dôvodná. Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu (odporcu) konať, súd vychádzajúc z cit. ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 z. z. účinnom od 01.01.2013 dospel k záveru, že príslušným orgánom konajúcim v mene odporcu je Ministerstvo spravodlivosti SR, teda navrhovateľ správne označil v návrhu príslušný orgán. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (cit. ust. § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sú: 1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe [cit. ust. § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.]. 2) vznik a existencia škody (resp. nemajetkovej ujmy) spôsobenej nesprávnym úradným postupom, 3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (nesprávnym úradným postupom) a škodou (resp. nemajetkovou ujmou), ktorá porušením povinností vznikla. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný postup je vymedzený v cit. ust. § 9 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd poukazuje na to, že ak ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie, z cit. ust. § 44 ods. 2 EP vyplýva, že zákon upravuje túto lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa cit. ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi schválený. Zmyslom tejto právnej úpravy je konštituovať výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Navrhovateľ v návrhu poukazoval na to, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP nemožno vykladať ta, že sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu, keďže tento nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských komisií. Súd sa však s takýmto právnym názorom navrhovateľa nestotožnil a naopak vychádzal z toho, že cit. ust. § 44 ods. 2 v spojení s cit. ust. 41 ods. 2 písm. d) EP sa vzťahuje aj na prípad, keď exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu a zmier ním schválený. Pri tomto závere sa súd stotožnil s argumentáciou odporcu, pričom súd rovnako ako odporca poukazuje na obsah dôvodovej správy k zákonu č. 102/2011 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 01.06.2011 novelizované aj ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP, kde už je výslovne ako podklad na vykonanie exekúcie uvedený aj vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu: „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“. Súd v ďalšom poukazuje na to, že ak by vychádzal z výkladu ust. § 41 EP v znení účinnom do 31.05.2011 produkovaného navrhovateľom, mohla by nastať situácia, že EP by vôbec ako exekučný titul nepoznal vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený, a to z dôvodu, že v cit. ust. § 41 ods. 1 a 2 EP v znení účinnom do 31.05.2011 sa vykonateľný rozsudok rozhodcovského súdu, alebo zmier ním schválený explicitne neudáva. Napokon odhliadnuc od uvedeného súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 EP nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01.06.2010).“. Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania dotknutej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 16.07.2010 o tejto žiadosti tak, že túto uznesením zamietol, lehota 15 dní podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP sa vo všeobecnosti na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo o exekučný titul podľa cit. ust. § 41 ods. 2 písm. d) EP v znení účinnom do 31.05.2011, alebo išlo o iný exekučný titul. Na základe uvedeného, keďže v danom prípade exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora zamietol, nemožno v danom prípade vôbec uvažovať o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP. Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok - vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 EP spôsobom odporujúcim zákonu, v dôsledku ktorého zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci s tým, že tak znemožnil vykonať právo pre navrhovateľa, súd si na úvod dovolí poukázať na právne závery vyslovené v doteraz jestvujúcej judikatúre najvyšších súdnych inštancií. V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira smernicu Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 treba vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23.11.2011: „Okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.“. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 60/2011-13 zo dňa 03.03.2011: „Vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.“. Podľa už zmieneného uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011: „exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Ak exekučný súd zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z., je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to, v akom štádiu (fáze) sa exekučné konanie nachádza; vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Exekučného poriadku sú z tohto pohľadu právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. však nie je vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Exekučného poriadku. Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy (ako je tomu v danom prípade) treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v 45 ods. l písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. (rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.“. (obdobne aj uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Cdo 291/2010 zo dňa 29.03.2011) Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012: „Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.“. [obdobne judikoval aj Krajský súd v Prešove v uznesení spis. zn. 3CoE 29/2010 zo dňa 05.05.2010, v zmysle ktorého je exekučný súd pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268
O.s.p. (resp. súčasnom § 57 Ex. por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie] Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 97/2012 zo dňa 20.03.2013: „Pokiaľ exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, má žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnuť (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), a nie konanie zastaviť podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).“. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012: „Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.“. (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011) Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23.06.2011: „Predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné vydanie upovedomenia o začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.“. Napokon podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6 Cdo 135/2012 zo dňa 05.12.201: „Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie.“. Ak teda v danom prípade exekučný súd v rámci dotknutého exekučného konania konštatoval výkon práv oprávneného podľa posudzovanej rozhodcovskej zmluvy (ktorú exekučný súd považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda neplatnú) za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. a na základe týchto záverov zamietol uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, úradný postup exekučného súdu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, spočívajúci v prieskume materiálnej správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., nemožno považovať v zmysle vyššie citovaných záverov ustálenej rozhodovacej činnosti či už Ústavného súdu SR, alebo Najvyššieho súdu SR za nesprávny úradný postup podľa ust. § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s následkami, ako to tvrdil navrhovateľ. Súd zdôrazňuje, že samotné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup exekučného súdu našiel svoje vyjadrenie v rozhodnutí. (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/24/2004). Rovnako možno uzavrieť, že v danom prípade nešlo ani o nezákonné rozhodnutie v zmysle cit. ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a to vzhľadom na nesplnenie podmienky podľa ust. § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., a to jednak, že dotknuté uznesenie exekučného súdu č. k. 20Er/2992/2010-16 zo dňa 08.04.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 03.05.2011, navrhovateľ nenapadol odvolaním a súčasne toto rozhodnutie ani nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. S poukazom na v predchádzajúcich odsekoch konštatované, nemožno v danom prípade aplikovať ani cit. ust. § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Odporca tak v tomto prípade nezodpovedá za škodu ani podľa cit. ust. § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ sa týka navrhovateľom namietaného nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, súd na úvod konštatuje, že z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 16.07.2010. O tejto žiadosti o vydanie poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 08.04.2011 tak, že exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Medzi doručením žiadosti súdneho exekútora a rozhodnutím súdu o nej tak prešlo 266 dní (teda takmer 9 mesiacov). Ako ďalej vyplýva z vykonaného dokazovania, exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 16.07.2010 v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) v kontexte vyššie uvedených intencií. Za účelom prieskumu aj exekučný súd žiadal listom zo dňa 13.08.2011 dotknutý rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu, resp. listín, ktoré nevyhnutne potreboval na svoj prieskum. Po tom, ako mu boli tieto listiny dotknutým rozhodcovským súdom doručené, exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Treba poznamenať, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v cit. ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Je nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a neefektívny. Konanie exekučného súdu v danom prípade sa aj napriek vyššie uvedenému podľa názoru súdu však vyznačovalo určitými prieťahmi, a to v období od dňa 27.09.2010 (deň doručenia listín Stálym rozhodcovským súdom exekučnému súdu na základe výzvy exekučného súdu zo dňa 13.08.2010) do dňa 08.04.2011 (deň rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie), ktoré trvalo 193 dní (t. j. cca 6 mesiacov). Aj napriek vyššie konštatovanej väčšej zložitosti a náročnosti daného prieskumu exekučného súdu podľa cit. ust. § 44 ods. 2 EP, ktorý vykonaný prieskum sa nakoniec prejavil v samotnom rozhodnutí exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, dospel súd k záveru, že dĺžka uvedeného obdobia (od 27.09.2010 do 08.04.2011) je neprimeraná miere zložitosti a náročnosti dotknutej exekučnej veci. Uvedené obdobie je tak možné považovať za obdobie, kedy vznikli v postupe exekučného súdu určité prieťahy. Z tohto dôvodu tak súd musel v prejednávanej veci konštatovať, že v konaní vyšlo najavo, že exekučný súd sa podľa cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dopustil nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní.
Ak ide o námietku odporcu, že procesný súd nie je v zmysle cit. ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. účinného od 01.01.2013 oprávnený konštatovať nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v prieťahoch v konaní, resp. nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote, súd má za to, že je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil, všetko pred účinnosťou novely zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. Je neprípustné, aby sa nároky na náhradu škody, ku ktorých vzniku malo dôjsť v čase do 31.12.2012, posudzovali podľa právnej úpravy účinnej až následne od 01.01.2013 (porušenie princípu zákazu retroaktivity, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). S poukazom na to, súd považoval túto námietku odporcu za nedôvodnú. Súd sa preto v ďalšom zaoberal otázkou naplnenia ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej majetkovej škody, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd konštatuje, že navrhovateľ vznik svojho nárok špecifikoval z pohľadu opísania rozhodujúcich skutočností (§ 79 ods. 1 O.s.p.), čím si zároveň plnil svoju povinnosť tvrdenia podľa ust. § 101 ods. 1 O.s.p., nasledovne, a to že majetková škoda v celkovej výške 2.119,90 eur predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Súd poukazuje na vyššie uvedené, a to že postup exekučného súdu spočívajúci v prieskume materiálnej správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý prieskum sa premietol v rozhodnutí exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno považovať za nesprávny úradný postup podľa cit. ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a súčasne samotné rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle cit. ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto kontexte však nemožno uvažovať o protiprávnom konaní exekučného súdu, a teda pre vznik zodpovednosti odporcu za navrhovateľom tvrdenú majetkovú škodu, nie je naplnený hneď prvý predpoklad, a to protiprávne konanie exekučného súdu. Zároveň tak neexistuje ani príčinná súvislosť medzi neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z exekúcie aj s jej príslušenstvom a postupom exekučného súdu, ktorý našiel svoje vyjadrenie v dotknutom uznesení č. k. 20Er/2992/2010-16 zo dňa 08.04.2011. Pokiaľ sa týka konštatovaného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v jeho konaní, súd dospel k jednoznačnému záveru, že tento tak isto nemôže byť v príčinnej súvislosti s neuspokojením pohľadávky navrhovateľa voči povinnému z exekúcie aj s jej príslušenstvom, keďže navrhovateľova pohľadávka by nepochybne rovnako zostala neuspokojená aj v prípade, že by konanie exekučného súdu nebolo postihnuté zbytočnými prieťahmi. Z týchto dôvodov súd návrh v časti o zaplatenie sumy 2.119,90 eur z titulu majetkovej škody ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ sa týka navrhovateľom tvrdenej nemajetkovej ujmy, ktorej náhradu si návrhom navrhovateľ uplatnil, súd v prvom rade poukazuje na znenie cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z. z., podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje na to, že nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03). Taktiež nie každé porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov má takú intenzitu, na základe ktorej by bolo možné automaticky pristúpiť k priznaniu odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Toto je aj explicitne vyjadrené v cit. ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu, ako aj prihliadajúc na osobu navrhovateľa, ktorý poskytoval v rozhodnom čase úvery vo veľkom objeme v rádovo desiatkach tisíc prípadov (čo vyplýva aj zo skutočnosti, že navrhovateľ podal viac ako 43.000 obdobných návrhov ako v prejednávanej veci), z tejto činnosti pri ním poskytovaných úverových podmienkach, dosahoval aj
napriek vyššej miere podnikateľského rizika nepochybne značných ziskov, pričom v danom prípade u navrhovateľa bez najmenších pochybností nešlo o súdne konanie, ktoré by malo pre neho existenčný význam (ako je to napr. v konaniach vo veciach osobného stavu, či pracovno-právnych), súd dospel k záveru, že určité, nie však z pohľadu času podľa názoru súdu mimoriadne významné, zbytočné prieťahy v jednotlivom dotknutom konaní exekučného súdu tak nemohli akýmkoľvek spôsobom vyvolať u navrhovateľa ním tvrdené následky v podobe vnútorných zásahov do spoločnosti, ovplyvňovania podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenia jeho práv, straty legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, a preto v danom prípade je postačujúce samotné konštatovanie porušenia práva navrhovateľa bez priznania nemajetkovej ujmy. Súčasne nie bez významu pri formulovaní tohto záveru bola pre súd aj skutočnosť, že v zmysle právoplatného rozhodnutia exekučného súdu - uznesenia č. k. 20Er/2992/2010-16 zo dňa 08.04.2011
- išlo o exekučný titul, ktorý bol v rozpore so zákonom. Nezákonnosť tohto exekučného titulu spôsobil navrhovateľ svojimi obchodnými praktikami, ktoré boli stelesnené v exekučným súdom konštatovanej neprijateľnej zmluvnej podmienke - rozhodcovskej doložke. Súdu sa tak javí, že priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v peniazoch by bolo istým spôsobom tiež nepriamo v rozpore s rímsko-právnou zásadou, že z nepráva nemôže vzniknúť právo (v tomto prípade právo navrhovateľa na nemajetkovú ujmu), obzvlášť ak navrhovateľ výšku nemajetkovej ujmy odvodzoval percentuálne (20 %) z výšky v exekúcii vymáhaného nároku. Z uvedených dôvodov tak súd návrh aj v časti o zaplatenie sumy 423,98 eur z titulu nemajetkovej ujmy ako nedôvodný zamietol. Z dôvodu zamietnutia návrhu pre nepreukázanie vzniku uplatnených nárokov čo do ich základu súd nepovažoval za účelné vykonávať navrhovateľom označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, dôkaz - znalecký posudok, ktorý mal vyčíslovať výšku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody. Odhliadnuc od uvedeného, výška majetkovej škody sa podľa skutkového vymedzenia navrhovateľom mala rovnať v exekúcii vymáhanej pohľadávke s príslušenstvom, k čomu tak nie je potrebné vykonať dokazovanie prostredníctvom znaleckého posudku ako listinného dôkazu. (v kontexte s inými návrhmi navrhovateľa proti rovnakému odporcovi, ktorými si tento uplatňuje opätovne z dôvodu postupu Okresného súdu Žilina ako súdu exekučného nároky na náhradu majetkovej škody v paušalizovanej sume 125,- eur, resp. 175,- eur, je zrejmé, že návrh na dokazovanie predmetným znaleckým posudkom mal smerovať do tohto typu konaní, teda nie do konaní označených samotným navrhovateľom ako ISTINA RS, čo platí aj pre prejednávanú vec; navrhovateľ však svoje podania formuluje bez ohľadu na konkrétnosti tej ktorej veci). Pokiaľ ide o navrhovateľom opätovne len označený, avšak do rozhodnutia súdu nezabezpečený, znalecký posudok znalca v odbore - právne vzťahy k cudzine, odvetvia európske právo, ktorý mal zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd takýto znalecký posudok nepovažoval za dôkazný prostriedok podľa ust. § 125 v spojení s ust. § 120 ods. 1 O.s.p., keďže takouto listinou by nebolo možné nijakým spôsobom prispieť k zisteniu skutkového stavu veci a ani k preukázaniu navrhovateľom produkovaných skutkových tvrdení. Takáto listina by mohla azda len podporiť právnu argumentáciu navrhovateľa. Napokon súd považuje za potrebné dať účastníkom do pozornosti rímsko-právnu zásadu iura novit curia (súd pozná právo), v zmysle ktorej počas súdneho konania nie sú právne predpisy (ako aj ich výklad) predmetom dokazovania, pretože ich súd musí poznať. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, je potrebné poznamenať, že súd skúma premlčanie len u existentného nároku a v danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu škody nebola preukázaná. Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V konaní bol v plnom rozsahu úspešný odporca. Odporcovi teda vzniklo podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Odporca však trovy v lehote podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p. nevyčíslil. S poukazom na to súd odporcovi náhradu trov nepriznal, a to vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu vznik trov nevyplýva.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.