Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-46-2022.pdf
PDF · 192.87 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/46/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kašajovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej st. v právnej veci žalobkyne: T.. Z.R. T., N. XX.XX.XXXX, C. A. R. XX, XXX XX A. právne zastúpená V. &. Y.-H., B..T..Y.., P. K. B. B. K. XX, XXX XX A. proti žalovanému: S. V. B. T. A., B. B. W. N.V.. X, XXX XX A., J.: XX XXX XXX o zaplatenie 2.258,57 eur s príslušenstvom na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. októbra 2021 č.k. 16C/7/2021 -132 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala proti žalovanému zaplatenia sumy 2.258,57 eur s príslušenstvom titulom odplaty za vecné bremeno od 29.12.2018 až 22.06.2020, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne nachádzajúci sa v A., okres A. J., k.ú. F. - parcely registra „Z.“ evidované na mape určeného operátu ako pozemok parcelné číslo XXXX vo výmere 457 m2 a pozemok parcela č. XXXX vo výmere 9205 m2 oba zapísané na liste vlastníctva pre k.ú. F. číslo XXXX. Žalobu odôvodnila tým, že do 22.06.2020 bola podielovým spoluvlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v A., okres A. J., katastrálne územie F., parcely registra „Z.“ evidované na mape určeného operátu ako pozemok parcela č. XXXX vo výmere 457 m2 a parcela č. XXXX vo výmere 9205 m2 oba zapísané na liste vlastníctva pre katastrálne územie F. č. XXXX. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľností postavených na uvedených pozemkoch, ktoré sú v spoluvlastníctve žalobkyne a to W. D. a V. W. M. F. a vecí slúžiacich na užívanie spolu s touto stavbou
- parkovisko a príjazdové komunikácie, pričom na základe grafickej identifikácie vypracovanej žalovaným je zrejmé, že žalovaný užíva z uvedených pozemkov spolu 9662 m2. Uviedla, že žalovaný je nositeľom povinnosti v súvislosti s uplatneným nárokom žalobkyne. K vysporiadaniu vzťahu k pozemkom nedošlo a žalovaný vlastní a tak užíva stavby na pozemkoch. Pozemky žalovaný užíva jednak tým, že má na nich postavenú stavbu - požiarnu zbrojnicu a budovu mestskej polície vo svojom vlastníctve a jednak tým, že zvyšnú časť pozemkov využíva v súvislosti s postavenými nehnuteľnosťami ako priestor, na ktorom je príjazd a prístup, ako aj odstavná plocha - parkovisko. Skonštatovala, že ide o oplotený a uzavretý areál, do ktorého nemá prístup ani žalobkyňa. Predmetom konania je nárok žalobkyne za obdobie 29.12.2018 - 22.06.2020. Právny vzťah medzi sporovými stranami upravuje zákon č. 66/2009 Ž.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Všeobecná hodnota vecného bremena za užívanie parciel v podielom spoluvlastníctve žalobkyne - parcela č. XXXX a č. XXXX za obdobie 29.12.2018 až 22.06.2020 bola ustálená súdnym znalcom P., B..T..Y.. - znalec z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností J.. P. F. v znaleckom posudku číslo 18/2020 spolu vo výške 52.700,-
eur. Za užívanie pozemkov za obdobie 29.12.2018 až 22.06.2020 vzniká žalobkyni ako podielovému spoluvlastníkovi so spoluvlastníckym podielom 9/210 nárok na úhradu sumy 9/210 z 52.700,- eur, t.j. 2.258,57 eur. Znalec stanovil všeobecnú hodnotu práv a závad za obdobie od 29.12.2018 do 22.06.2020, odplatu za vecné bremeno za 1 m2 v sume 3,68 eur, t.j. za parcelu registra „Z.“ č. XXXX, č. XXXX spolu vo výmere 9662 m2 v sume 52.700,00 eur.
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 123, §128 ods. 1,2, § 151n ods. 1, § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka.,§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 66/2009 Z.z.
3. Skonštatoval, že medzi stranami nebolo sporné, keď žalovaný nijakým spôsobom tvrdenia žalobkyne nesporoval, že žalobkyňa bola podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX okres A. J., obec A. m.č. F. katastrálne územie F., parcela č. XXXX vo výmere 457 m, parcela č. XXXX vo výmere 9.205m a to v podiele 8/210, že na predmetných pozemkoch sa nachádzajú stavby - W. D. P. V. W. M. F., vrátane vecí slúžiacich na užívanie spolu s touto stavbou - parkovisko a príjazdové komunikácie, že žalovaný užíva z uvedených pozemkov spolu 9662 m2, teda rozsah - výmera pozemkov, ktoré žalovaný užíva. Považoval za preukázané, že žalobkyňa bola podielovým spoluvlastníkom pozemkov parcely registra „Z.“ evidované na mape určeného operátu ako pozemok parcela č. XXXX vo výmere 457 m2 a parcela č. XXXX vo výmere 9205 m2, oba zapísané na liste vlastníctva pre katastrálne územie F. č. XXXX a to v podiele 9/210. Titul nadobudnutia: Osvedčenie č. 4D/65/00-62 z 09.01.2001 - VZ 122/02; Darovacia zmluva V-2787/04 zo dňa 15.04.2005; Osvedčenie o vyrovnaní dedičských podielov N 70/93, Nz 70/93 zo dňa 30.06.1993 - Z 2310/05. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľností postavených na uvedených pozemkoch, ktoré sú v spoluvlastníctve žalobkyne a to W. D. P. V. W. M. F., stavba s jedným súpisným číslom, vrátane vecí slúžiacich na užívanie spolu s touto stavbou
- parkovisko a príjazdové komunikácie. Na základe grafickej identifikácie vypracovanej žalovaným je zrejmé, že žalovaný užíva z uvedených pozemkov spolu 9662 m2. Žalovaný je teda nositeľom povinnosti v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu. Túto skutočnosť medzi stranami nepovažoval za spornú. Uviedol, že žalobkyňa si nárok na zaplatenie žalovanej sumy uplatnila titulom odplaty za vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo k predmetným pozemkom zo zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný má k pozemkom, ktoré boli v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne právny vzťah, keď pozemok žalobkyne užíva na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Základ uplatneného nároku žalobkyne posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dospel k záveru, že žalovaným vznesená námietka premlčania uplatneného nároku žalobkyňou je dôvodná, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Uviedol, že v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo odo dňa 01.07.2009, t.j. odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. žalovanému k predmetným pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných pozemkov (§ 4 zákona č. 66/2009 Z.z.). Žalobkyni vznikol v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. nárok na to, aby jej žalovaný zámennou zmluvou poskytol náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1 usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 (§ 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.). Konštatoval, že zákon č. 66/2009 Z.z. žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby, než je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok, resp. než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách. Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav (§ 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z.). V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo dňom účinnosti zákona, t.j. dňom 01.07.2009 v prospech žalovaného ako obci právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku vo vlastníctve žalobkyne a žalobkyni nárok na odplatu za vecné bremeno, ktoré vzniklo zo zákona. Uviedol, že žalobkyňa sa domáha zaplatenia uplatnenej sumy 2.258,57 eur odplaty za vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z. za obdobie 29.12.2018 až 22.06.2020, teda domáha sa opakovanej náhrady odplaty za zákonom zriadené vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. odo dňa 01.07.2009.
5. Poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 539/2020-21 zo dňa 28.októbra 2020, v ktorom uviedol, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavný súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/2003 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľnosti vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší, súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 18271993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ďalej poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorom uviedol, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Najvyšší súd v rozhodnutí poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2Cdo/l94/2019 z 26. augusta 2019, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z. má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vo forme opakujúceho sa plnenia a následne uviedol, že obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. 7Cdo/26/2014, ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z.z.“). Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
6. Vychádzajúc z právnej argumentácie Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospel súd prvej inštancie k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z vzniká zo zákona ex lege jednorazovo ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., teda ku dňu 01.07.2009 a odplata náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku zriadeného zákonom č. 66/2009 Z.z. je jednorazová. Uviedol, že žalovanému dňom 01.07.2009 vzniklo k predmetným pozemkom v jeho prospech právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie predmetných pozemkov a žalobkyni ako spoluvlastníčke pozemkov v prípade, ak jej nie je pridelený náhradný pozemok, resp. sa neusporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku v konaní o pozemkových úpravách, právo na poskytnutie jednorazovej náhrady za vecné bremeno, ktorým je pozemok zo zákona zaťažený. Skonštatoval, že žalovaný vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku a uviedol, že finančná náhrada za zákonné vecné bremeno je majetkové právo a podlieha premlčaniu podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vecné bremeno na pozemku žalobkyne vzniklo ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. k 01.07.2009, a preto právo na náhradu si žalobkyňa ako spoluvlastník pozemku mohla uplatniť v trojročnej premlčacej dobe, t.j. ku dňu 01.07.2012. Nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno si uplatnila žalobou doručenou súdu dňa 03.02.2021, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. vzhľadom k tomu, že je nárokom vo forme jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva bol uplatnený po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej lehoty. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za zriadenie vecného bremena zo zákona za obdobie od 29.12.2018 do 22.06.2020. Žalobu podala na súde dňa 03.02.2021. Skonštatoval, že finančná náhrada za zákonné vecné bremeno je majetkové právo a podlieha premlčaniu podľa Občianskeho zákonníka s trojročnou premlčacou dobou. Uviedol, že žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu za vecné bremeno žalobou podanou na súd dňa 03.02.2021 po márnom uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby, nakoľko trojročná premlčacia doba začala plynúť dňom účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., dňom 01.07.2009 a uplynula dňom 01.07.2012. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že žalovaný sa dôvodne dovolal premlčania nároku žalobkyne na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a žalobu zamietol.
7. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že žalovaným vznesená námietka premlčania v danej veci je v rozpore s dobrými mravmi, a teda že na žalovaným vznesenú námietku premlčania nemožno v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka prihliadať uviedol, že žalobkyňa na vznesenú námietku premlčania žalovaným nereagovala včas, uvedené uviedla a namietala až na pojednávaní konanom dňa 28.10.2021 a to i napriek tomu, že vyjadrenie žalovaného, v ktorom premlčanie nároku namietol jej bolo riadne doručené už dňa 27.05.2021 a súdom bola vyzvaná, aby sa k vyjadreniu žalovaného písomne vyjadrila v lehote 20 dní. Napriek uvedenému sa súd prvej inštancie s názorom žalobkyne nestotožnil z dôvodu, že v zmysle platnej judikatúry zásadne neodporuje dobrým mravom, ak niekto namieta premlčanie práva, ktoré je voči nemu uplatnené. Uviedol, že inštitút premlčania prispieva k istote právnych vzťahov, je zákonným inštitútom a je možné ho použiť vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa premlčuje. Uplatnenie premlčania by sa priečilo dobrým mravom len výnimočne a to v prípade, ak by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý máme uplynutie premlčacej doby nezavinil. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, v ktorom ústavný súd skonštatoval, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že po zohľadnení všetkých okolností prípadu mal za to, že výkon práva žalovaného, ktorý vzniesol námietku premlčania nie je výkonom práva z pohľadu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi, keď mal za preukázané, že nie v dôsledku konania žalovaného si žalobkyňa nemohla uplatniť nárok na náhradu riadne a včas. Márne uplynutie premlčacej doby podľa prvoinštančného súdu nezavinil žalovaný a žalovaným vznesenú námietku premlčania neposúdil ako námietku vznesenú v rozpore s dobrými mravmi. Na vznesenú námietku premlčania nároku žalobkyne žalovaným prihliadol a nárok žalobkyne ako premlčaný zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku podľa úspechu žalovaného v spore, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, keď súd žalobu zamietol. Žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si výslovne nárok na náhradu trov konania neuplatnil
9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov, podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového poriadku - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
10. Namietala , že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval právnu úpravu podľa zákona 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov a odchýlil sa od ustálenej praxe Okresného súdu Bratislava I, ako aj Krajského súdu v Bratislave, ktoré
formovali od roku 2009 - teda viac ako 12 rokov súdnu prax vo vzťahu k pozemkom v podielom spoluvlastníctve žalobkyne, v posúdení charakteru vecného bremena v zmysle zákona 66/2009 Z.z. ako vecného bremena dočasného charakteru. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie ignoroval vyše 50 súdnych rozhodnutí v analogických prípadoch za rovnakej skutkovej a právnej situácie, vo vzťahu k totožným pozemkom ako v tomto konaní, dokonca aj predchádzajúcich rozhodnutí senátu 16C, na ktoré poukazoval aj žalovaný v svojich podaniach, a odklonil sa od ustálenej judikatúry. Mala za to, že súd prvej inštancie tým porušil princíp právnej istoty a predvídateľností súdnych rozhodnutí, všetko s výrazne s negatívnymi dôsledkami pre žalobkyňu, ochranu jej vlastníckeho práva a práva na právnu istotu a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí garantovanú nielen Civilným sporovým poriadkom, ale aj Ústavou Slovenskej republiky. Za zásadné pochybenie považovala, že súd prvej inštancie prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Nestotožnila sa s argumentáciou prvoinštančného súdu, že situáciu nespôsobil žalovaný, a preto nie je možné na námietku premlčania prihliadnuť. Podľa žalobkyne nebolo sporné, že problém medzi sporovým stranami má dlhodobý charakter a žalovaný je pasívny - neinicioval pozemkové úpravy, nemal záujem o kúpu pozemku a ani o iný spôsob usporiadania vzťahov k pozemku. Neprihliadnutím na námietku premlčania by nebol žalovaný nijako majetkovo poškodený, pretože by nebol povinný platiť viac ako by mal platiť v prípade jednorazovej odplaty. Napádané rozhodnutie nepredstavuje podľa žalobkyne rozhodnutie, ktoré by bolo spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi. Dôvodila, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní námietky premlčania prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu - najmä doterajšiu vyše 12 ročnú súdnu prax súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu
- Krajského súdu v Bratislave, skutočnosť, že v čase podania žaloby za nároky žalobkyne za rok 2009 až do roku 2020 neexistovala ani relevantná judikatúra Najvyššieho súdu, na skutočnosť, že žalobkyňa je pôvodná vlastníčka pozemkov, ktorá ich vlastnila už v čase nadobudnutia účinnosti zákona 66/2009 Z.z., skutočnosť, že súčet všetkých žalobkyňou doteraz uplatnených nárokov nedosahuje ani polovicu nároku, ktorý by prináležal pri jednorazovo uplatnenom nároku, a teda aj pri jednorazovej náhrade by bolo možné žalobkyňou uplatnený nárok chápať ako časť odplaty za (jednorazové) vecné bremeno, ktorá doteraz žalovaným uhradená nebola, keďže pri výpočte jednorazovej odplaty by sa matematicky vychádzalo z obdobia trvania vecného bremena 20 rokov - teda do roku 2029, a že uplatnenie námietky premlčania v konečnom dôsledku znamená priame poškodenie žalobkyne a zvýhodnenie žalovaného. Zdôraznila, že pri stanovení výšky jednorazovej odplaty za vecné bremeno znalec musí v zmysle záväzného predpisu (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 492/2004 Z.z.) vychádzať z ocenenia doby trvania vecného bremena 20 rokov, na čo poukazovala už v žalobe. Skonštatovala, že táto skutočnosť vyplýva zo záväzného právneho predpisu, a nemusí byť osobitne preukazovaná, pričom táto skutočnosť nebola v konaní ani sporná.
11. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že na argumenty žalobkyne na prvom súdnom pojednávaní vo veci konanom dňa 28. októbra 2021 sa s poukazom na zásadu sudcovskej koncentrácie nemuselo prihliadať. Skonštatovala, že námietku premlčania vznášal žalovaný opakovane vo všetkých konaniach medzi sporovými stranami, aj ostatnými podielovými spoluvlastníkmi totožných pozemkov, od podania žaloby za prvé obdobia trvania vecného bremena po roku 2009, pričom predmetnú námietku premlčania súd prvej inštancie, ako aj Krajský súd v Bratislave až do napádaného rozhodnutia posúdil ako nedôvodnú. Uviedla, že už v podanej žalobe poukazovala na rozhodovaciu súdnu prax o tom, že odplata za vecné bremeno je nielen jednorazová, ale aj na to, že Krajský súd v Bratislave opakovane konštatoval, že námietka premlčania zo strany žalovaného v takýchto prípadoch nie je dôvodná. Zdôraznila, že až na súdnom pojednávaní vo veci 28. októbra 2021 súd v rámci predbežného právneho posúdenia vyslovil prvýkrát právny záver, že na rozdiel od doterajšej ustálenej rozhodovacej praxe bude na námietku premlčania vznesenú žalovaným tentokrát prihliadať a preto žalobkyňa reagovala na túto situáciu až na súdnom pojednávaní. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne a odchylne od ustálenej judikatúry vyhodnotil a právne posúdil režim vecného bremena podľa zákona 66/2009 Z.z., ktorý upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou , ktoré sa označujú v zákone ako „pozemok pod stavbou" (§ 1 odsek 1 zákona 66/2009 Z.z.). Konštatovala, že v prípade žalobkyne ide o zásadne inú situáciu, ako riešil Najvyšší súd v rozhodnutí, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V týchto konaniach išlo o prípady, kedy nárok na odplatu za vecné bremeno podľa zákona 182/1993 Z.z., či 66/2009 Z.z. uplatňujú subjekty, ktoré neboli vlastníkmi pozemkov v čase nadobudnutia účinnosti zákona 66/2009 Z.z., a ktoré často vedome nadobudli pozemky zaťažené takýmito vecnými bremenami a vznášajú špekulatívne nároky. Podľa žalobkyne zákon 182/1993 Z.z., v súvislosti s ktorým boli vydané rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval žalovaný, má zásadne iný charakter ako zákon 66/2009 Z.z. Podľa žalobkyne zákon 182/1993 Z.z. mal vo všeobecnosti legalizovať stavby bytových domov na pozemkoch, keďže v dôsledku právnej úpravy pred rokom 1989 boli bytové domy a byty v nich vo vlastníctve štátu alebo štátom riadených subjektov. Vzhľadom na konštrukciu zákona 182/1993 Z.z., aj s prihliadnutím na účel a spôsob transformácie vlastníctva, keď byty boli jednorazovo predávané ich nájomcom, je zrejmé, že aj právo stavby malo byť definitívnym riešením právnym vzťahov medzi vlastníkom pozemkov a stavby na ňom postavenej. Odplata za zriadenie takého práva sa mala zohľadniť pri predaji bytov, teda jednorazovo. Zákon 182/1993 Z.z. bol v koncipovaný v prospech fyzických osôb - pôvodných nájomcov v rámci transformácie vlastníctva majetku štátu. Naproti tomu zákon 66/2009 Z.z. má iba dočasný charakter, a jeho účelom bolo dočasne upraviť právne vzťahy medzi obcou a vlastníkom pozemku, na ktorom má obec postavené stavby v jej vlastníctve. Kým zákon 182/1993 Z.z. ani nepredpokladal zmenu vlastníctva pozemku pod stavbou, zákon 66/2009 Z.z. priamo uvádza akým spôsobom sa toto vlastníctvo zmení tak, aby vlastník pozemku zastavaného stavbou nadobudol namiesto tohto pozemku vlastníctvo k inému pozemku a stavba vo vlastníctve obce tak bola postavená na pozemku v jej vlastníctve. Poukázala na § 2 odsek 1,2 zákona 66/2009 Z.z. s tým, že zákon predpokladá, že usporiadanie vlastníckych vzťahov sa má realizovať v alternatívne v niekoľkých krokoch a k ďalšiemu kroku je možné pristúpiť iba v prípade, ak nebude možné postupovať podľa predchádzajúceho kroku:
- Obec poskytne vlastníkovi pozemku zastavaného stavbou iný pozemok vo vlastníctve obce, ktorý bude na vlastníka prevedený zámennou zmluvou. Náhradný pozemok musí spĺňať podmienky primeranej bonity, výmery, musí byť rovnakého druhu a nachádzať sa v rovnakom katastrálnom území.
- Obec požiada o pozemkové úpravy podľa zákona 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. Počas pozemkových úprav sa prihliada na potreby vlastnícka stavby, teda žalovaného. Aj v rámci pozemkových úprav musí byť vlastníkovi pozemku pod stavbou poskytnutý náhradný pozemok primeranej bonity, výmery, musí byť rovnakého druhu a nachádzať sa v rovnakom katastrálnom území alebo poskytnutá finančná náhrada.
- Vyriešenie vzťahu medzi vlastníkom pozemku a vlastníckom stavby na základe zmluvy, v ktorej mal vlastník stavby ku dňu účinnosti zákona 66/2009 Z.z. - teda k 1.7.2009 dohodnuté iné právo (právo nájmu, právo kúpy a podobne).
- Zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku v prospech vlastníka stavby - teda žalovaného. Skonštatovala, že žalovaný je pasívny a nepodnikol žiadne kroky na vysporiadanie vlastníctva aj napriek výzvam žalobkyne s odôvodnením, že v orgánoch mestského zastupiteľstva nebol dosiahnutý dostatočný počet hlasov.
12. Poukázala na to, že v zmysle právnej úpravy nevzniká vecné bremeno podľa zákona 66/2009 Z.z. bezodplatne, pretože bezodplatnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona 66/2009 Z.z. Podľa žalobkyne je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy a všeobecnej hodnoty vecného bremena, ktorá bola preukázaná znaleckým posudkom znalca P., B..T..Y.., a žalovaný ju ani nespochybnil. Tvrdenia žalovaného, že pozemky v spoluvlastníctve žalobkyne slúžia na verejný účel nepovažuje žalobkyňa za relevantné pri stanovení výšky plnenia, nakoľko nie je v zmysle žiadneho právneho predpisu, ani ustálených zvyklostí subjektom, ktorý by mal na svoje náklady plniť verejné funkcie a verejnoprospešné funkcie. Skonštatovala, že odplatu nemôžu určovať interné rozhodnutia žalovaného. Samotná skutočnosť, že uznesenie Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislavy č. 628/2001 zo dňa 28.06.2001, na základe ktorého je mesto (formálne) pripravené kúpiť pozemok od žalobkyne za cenu 35 Sk/m2 t.j. 1,16 eur/m2 podľa žalobkyne iba potvrdzuje, že žalovaný nemá záujem na reálnom usporiadaní vzťahov s tým, že v roku 2006 stanovil samotný žalovaný hodnotu pozemkov žalobkyne na sumu 2.054,80 Sk/m2, čo zodpovedá sume 68,21 eur/m2. Uviedla, že rozhodujúcim pre nároky vlastníka pozemku je vlastníctvo stavby zriadenej na cudzom pozemku bez súhlasu vlastníka pozemku (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky C 314, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo/52/2005). Mala za to, že primeranosť a dôvodnosť ňou požadovanej odplaty bola ustálená na základe posudku vypracovaného znaleckou organizáciou P.X., B..T..Y.., z ktorého je zrejmé aj to, že znalec ohodnocoval obmedzenie vlastníckeho práva iba za obdobie uplatnené v konaní 29.12.2018 až 22.6.2020 - teda za obdobie, počas ktorého bolo objektívne vlastnícke právo žalobkyne obmedzené. Podľa žalobkyne zo žiadneho ustanovenia zákona 66/2009 Z.z. nevyplýva, že by kompenzácia za ním predpokladané dočasné užívanie pozemkov zastavaného stavbou vo vlastníctve žalovaného mala byť vyplatená jednorazovo a nie je to ani možné, pretože vzhľadom na dočasný charakter vecného bremena nie je možné ustáliť dobu jeho trvania, a teda ani hodnotu odplaty. Ďalej
uviedla, že v zmysle zákona 66/2009 Z.z. ide o časovo obmedzené vecné bremeno, ktorého dĺžka trvania závisí vo veľkej miere aj od aktivity obce - v tomto konaní žalovaného a žalobkyňa nemôže mať žiadnu predstavu ako dlho vysporiadanie bude trvať. Má za to, že zákonodarca nestanovil presnú dobu trvania vecného bremena a jednorazová odplata za vecné bremeno sa stanovuje výlučne pre prípad časovo neobmedzeného a trvalého vecného bremena (čo však nie je tento prípad), čomu v zmysle znaleckej metodiky zodpovedá aj skutočnosť, že sa vychádza z hodnoty vecného bremena za obdobie 20 rokov. Konštatovala, že v konkrétnom prípade je výšku odplaty možné stanoviť až na základe doby skutočného užívania pozemkov, do momentu usporiadania vlastníctva niektorým spôsobom predpokladaným zákonom. Žalobkyňa považuje práve čas skutočného užívania pozemku za rozhodujúci pre začiatok plynutia premlčacej doby. Je toho názoru, že v tomto konaní bol žalobou doručenou súdu 3.2. 2021 uplatnený nárok za obdobie vecného bremena 29.12.2018 až 22.6.2020, teda v rámci plynutia premlčacej doby.
13. Uviedla, že opakované poskytovanie odplaty za vecné bremeno priamo predpokladá aj Občiansky zákonník v ustanovení § 15lp odsek 3 druhá veta, podľa ktorého ak pre zmenu pomerov nemožno spravodlivo trvať na vecnom plnení môže súd rozhodnúť, aby sa namiesto vecného plnenia poskytovalo peňažné plnenie. Práve použitím nedokonavého slovesa „poskytovalo“, namiesto dokonavého slovesa „poskytlo“ sa vyjadruje v konkrétnom prípade pravidelnosť, neukončený a stále prebiehajúci dej. Skonštatovala, že k otázke opakovaného uplatňovania práva na odplatu za vecné bremeno žalobkyňou zaujal jednoznačné stanovisko aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 26. januára 2017, č.k. 3Co/339/2015, ktorým potvrdil správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie - rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 3. februára 2015, č.k. 8C/21/2013-114. Následne poukázala na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava a Krajského súdu v Bratislave za rovnakej skutkovej a právnej situácie, ktorými preukazuje správnosť opakovaného uplatňovania nárokov zo strany žalobcov, ako aj výšku uplatnenej odplaty za užívanie pozemkov v podobe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu a za čas skutočnej existencie vecného bremena. Skonštatovala, že zohľadnenie tejto ustálenej súdnej praxe v rozhodovaní o podanej žalobe je súčasťou legitímnych očakávaní žalobkyne ako výraz právnej istoty a princípov právneho štátu a rešpektovania jej ústavných práv. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vytvára situáciu, ktorá poškodzuje ústavné práva žalobkyne. V súlade s ustálenou praxou súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu - Krajského súdu v Bratislave, ktoré počas 12 rokov vytvárali judikatúru vo vzťahu k pozemkom žalobkyne, neuplatnila si žalobkyňa nárok na odplatu za vecné bremeno jednorazovo, ale iba za dobu skutočného užívania pozemkov žalovaným. Uviedla, že čase, keď mohla žalobkyňa podať žalobu na jednorazovú odplatu, Okresný súd Bratislava I, zhodne s Krajským súdom v Bratislave, konštatovali, že nárok na odplatu nemožno uplatniť jednorazovo, ale iba opakovane. V súčasnosti, keď je zrejmé, že premlčacia doba na uplatnenie jednorazového nároku uplynula, súd prvej inštancie tvrdí, že nárok sa mal uplatniť jednorazovo, a dokonca aj námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú, hoci vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je podľa žalobkyne zrejmé, že takáto námietka premlčania nie je v súlade s dobrými mravmi. Podľa žalobkyne výklad zákona v napádanom rozhodnutí v konečnom dôsledku znamená porušenie práva na ochranu vlastníckeho práva žalobkyne, vyvoláva situáciu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a vyvoláva absurdné právne dôsledky nakoľko podľa nej znamená, že by mala žalobkyňa v súčasnosti trpieť vecné bremeno na svojom pozemku napriek jeho dočasnosti už bezodplatne. Je toho názoru, že výklad zákona vyplývajúci z napádaného rozhodnutia je nesprávny a zjavne ústavne nekonformný. Skonštatovala, že zákonom 66/2009 Z.z. nedošlo k vyvlastneniu pozemku a žalobkyňa je stále jeho podielovým spoluvlastníkom. V zmysle zákona sa má iba platiť vlastníkovi kompenzácia po dobu obmedzenia vlastníctva resp. do vysporiadania vzťahov. Po túto dobu nemôže žalobkyňa užívať pozemok a užíva ho žalovaný. Právnym titulom odplaty za vecné bremeno uplatneným v tomto konaní je obmedzenie vlastníctva a jeho výška je priamoúmerná dĺžke jeho obmedzenia. Túto odplatu však nemožno zamieňať s kúpnou cenou za prevod vlastníctva, tak ako to robí žalovaný.
14. Vznesenie námietky premlčania považuje žalobkyňa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Uviedla, že sa snažila vysporiadať právne vzťahy so žalovaným prakticky od roku 1991. Žalovaný však z dôvodov na jeho strane nebol schopný ponúknuť žiadne konštruktívne riešenie a v mestskom zastupiteľstve sa nenašiel dostatočný počet hlasov na prijatie meritórneho rozhodnutia o usporiadaní vzťahov so žalobkyňou a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi. Uviedla, že zároveň platí za pozemok, ktorý užíva žalovaný, žalovanému aj daň z nehnuteľností. Poukázala na nález č. 6 (zväzok 7) Ústavného súdu Českej republiky - Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právna úprava, že výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi, platí aj pre výkon práva vzniesť námietku premlčania. Skonštatovala, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní námietky premlčania prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu - najmä doterajšiu súdu prax súdu prvej inštancie aj odvolacieho súdu - Krajského súdu v Bratislave, skutočnosť, že v čase podania žaloby za nároky žalobkyne za rok 2009 až do roku 2020 neexistovala ani relevantná judikatúra Najvyššieho súdu, ďalej na skutočnosť, že žalobkyňa je pôvodná vlastníčka pozemkov, ktoré vlastnila už v čase nadobudnutia účinnosti zákona 66/2009 Z.z., ďalej skutočnosť, že súčet všetkých ňou doteraz uplatnených nárokov nedosahuje ani polovicu nároku, ktorý by prináležal pri jednorazovo uplatnenú nároku, a teda aj pri jednorazovej náhrade by bolo možné žalobkyňou uplatnený nárok chápať ako časť odplaty za (jednorazové) vecné bremeno, ktorá doteraz žalovaným uhradená nebola, keďže pri výpočte jednorazovej odplaty by sa matematicky vychádzalo z obdobia trvania vecného bremena do roku 2029, teda uplatnenie námietky premlčania podľa žalobkyne znamená priame poškodenie žalobkyne a zvýhodnenie žalovaného. Podľa názoru žalobkyne vzhľadom na všetky okolnosti prípadu by súd nemal na akúkoľvek námietku premlčania vznesenú žalovaným prihliadať. Uviedla, že napriek tomu, že žiadala zohľadniť predmetné rozhodnutie Ústavného súdu, súd prvej inštancie naň neprihliadol. Žalobkyňa má za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu je jej nárok dôvodný, nakoľko ako pôvodný vlastník si uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jej vlastníctve, ktoré vzniklo zákonom 66/2009 Z.z. postupne, pričom súčet ňou uplatnených nárokov nepresahuje sumu jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Zároveň zotrváva na tom, že ňou uplatnené právo bolo uplatnené na súde riadne a včas. Navrhla aby odvolací súd napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alternatívne napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni 2.258,57 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne z tejto sumy od 31.10.2020 až do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100% a v obidvoch prípadoch priznať žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu 100%.
15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že súd prvej inštancie konštatoval, že zriadenie vecného bremena k pozemkom v spoluvlastníctve žalobkyne predstavuje nútené obmedzenie jej vlastníckeho práva a preto nemôže byť bezodplatné, pričom uvedené vyplýva aj z Ústavy SR - z článku 20 ods. 4. Občianske právo definuje vecné právo ako právo niekoho iného ako vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Konštatoval, že pokiaľ ide o otázku, či v prípade tohto vecného bremena vzniknutého na základe z. č. 66/2009 Z. z. ide o jednorazové alebo opakujúce sa plnenie ako odplata za užívanie nehnuteľností v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, tá bola riešená Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015, na ktoré v konaní poukázal a tiež v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019 zo dňa 26.08.2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, podľa ktorých „právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniká ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona a nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., pričom ide o ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu". Uviedol, že Zákon č.66/2009 Z.z. nerieši problematiku odplatnosti tohto vecného bremena, preto je potrebné aplikovať všeobecnú právnu úpravu Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalovaného finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena, pričom odplata je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia. Nárok na finančnú náhradu za vznik vecného bremena je majetkovým právom a každé majetkové právo podlieha premlčaniu. Má za to, že vecné bremeno podľa zákonač. 66/2009 Z.z. vzniklo k 1.7.2009, a preto premlčacia doba na uplatnenie odplaty za zriadenie zákonného vecného bremena uplynula 1.7.2012. Je toho názoru, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, keďže uplynula trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na poskytnutie jednorazového plnenia za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z., ktorá začala plynúť odo dňa účinnosti uvedeného zákona, a žaloba bola podaná dňa 03.02.2021. Konštatoval, že aj keď žalobkyňa tvrdí, že v čase podania žaloby dňa 03.02.2021 vychádzala z rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave v obdobných veciach, ktoré potvrdili opakujúce sa plnenie v prospech vlastníkov nehnuteľností, na ktorých viazne vecné bremeno na základe zákona č. 66/2009 Z. z., a zároveň namietala výklad zákona č. 66/2009 Z. z. daný v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, poukázal na to, že právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v uvedenom rozhodnutí je možné, resp. potrebné aplikovať aj na predmetný spor, pretože nový, judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný právny názor sa aplikuje aj do minulosti (retrospektívne). Vychádzal z toho, že súd právo netvorí, ale iba nachádza. Mal za to, že pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla; ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Konštatoval, že
otázka jednorazového plnenia za vecné bremeno bola vyriešená už v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 z 14.04.2016, t.j. pred podaním žaloby s tým, že podobne rozhodol aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 10. júna 2021, sp. zn. 9Co/113/2020-412 a tiež v konaní 5Co/112/2021. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.
16. Žalobkyňa v rámci svojej odvolacej repliky uviedla, že zotrváva na obsahu svojho odvolania a napádaný rozsudok nepovažuje za vecne správny. Konštatovala, že pre spor má zásadný význam výklad zákona 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý podľa názoru žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne aplikoval. Mala za to, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní odchýlil sa od ustálenej praxe Okresného súdu Bratislava I, ako aj Krajského súdu v Bratislave, ktoré formovali od roku 2009 - viac ako 12 rokov súdnu prax vo vzťahu k pozemkom v podielom spoluvlastníctve žalobkyne, v posúdení charakteru vecného bremena v zmysle zákona 66/2009 Z.z. ako vecného bremena dočasného charakteru. Namietala, že súd prvej inštancie porušil aj princíp právnej istoty a predvídateľností súdnych rozhodnutí, všetko s výrazne s negatívnymi dôsledkami pre žalobkyňu. Zotrvala na tom, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní námietky premlčania prihliadnuť na všetky okolnosti prípadu a na námietku premlčania neprihliadnuť. V tejto súvislosti poukázala na judikatúru, konkrétne nález ÚS ČR IV. ÚS 1444/2012; nález Ústavného súdu ČR z 15.1.1997 sp. zn. II.,ÚS 309/95 uverejnený pod 6/1997; nález Ústavného súdu z 6.9.2005, sp. zn. I. ÚS 643/04, uverejnený pod č. 171/2005; nález ÚS ČR I. ÚS 643/04 z 29.11.2005; nález Ústavného súdu Českej republiky IV. ÚS 2842/10; rozhodnutie Najvyššieho súd Českej republiky 25 Cdo 2366/2013; rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 25/Cdo 2648/2003; rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 28Cdo/3914/2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 28Cdo/097/2013.
17. Opätovne konštatovala, že zákon 182/1993 Z.z., v súvislosti s ktorým boli vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 a sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.03.2015, na ktoré poukazoval a aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný, má zásadne iný charakter ako zákon 66/2009 Z.z. Zopakovala svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní v bodoch VI a VII s tým, že uplatnený nárok považuje za dôvodný, nakoľko si ako pôvodný vlastník uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jej vlastníctve, ktorý bol v minulosti zastavaný štátom bez usporiadania vlastníckych vzťahov, a k usporiadaniu vlastníckych vzťahov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby na ňom postavenej nedošlo ani do súčasnosti pre pasivitu žalovaného, pričom vecné bremeno vzniklo zákonom 66/2009 Z.z., a to za situácie, kedy si žalobkyňa uplatňuje nárok na odplatu za vecné bremeno k pozemku v jej vlastníctve postupne, iba po dobu skutočného trvania vecného bremena, s tým, že súčet ňou uplatnených nárokov nepresahuje sumu jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Uviedla, že Krajský súd v Bratislave opakovane konštatoval (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. mája 2012 č.k. 6Co/154/2012-113), že vecné bremeno v zmysle zákona 66/2009 Z.z. je odplatné a žalovaný je povinný plniť za neho odplatu vo výške všeobecnej hodnoty takéhoto vecného bremena. K otázke opakovaného uplatňovania práva na odplatu za vecné bremeno poukázala na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I. Zotrvala na tom, že ak sa aj súd prvej inštancie chcel odkloniť od doterajšej súdnej praxe, za zásadné pochybenie považuje, že prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Uviedla, že žalovaný ani vo vyjadrení k odvolaniu nepopiera, že neprihliadnutím na námietku premlčania by nebol nijako majetkovo poškodený, pretože by nebol povinný platiť viac ako by mal platiť v prípade jednorazovej odplaty za vecné bremeno. Celkový postoj žalovaného a vznesenie námietky premlčania považuje žalobkyňa vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Opätovne zdôraznila, že sa snažila vysporiadať právne vzťahy so žalovaným prakticky od roku 1991. Žalovaný však z dôvodov na jeho strane nebol schopný ponúknuť žiadne konštruktívne riešenie a v mestskom zastupiteľstve sa nenašiel dostatočný počet hlasov na prijatie meritórneho rozhodnutia o usporiadaní vzťahov so žalobkyňou a ostatnými podielovými spoluvlastníkmi, pričom žalobkyňa platí za pozemok, ktorý užíva žalovaný, žalovanému navyše daň z nehnuteľností. Žalobkyňa zotrváva na tom, že napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie tak vytvára situáciu, ktorá poškodzuje jej ústavné práva. Napádané rozhodnutie nepredstavuje podľa žalobkyne rozhodnutie, ktoré by bolo spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi. Poukázala na to, že v čase, keď mohla podať žalobu na jednorazovú odplatu, Okresný súd Bratislava I, zhodne s Krajským súdom v Bratislave, konštatovali, že nárok žalobkyne na odplatu nemožno uplatniť jednorazovo, ale iba opakovane. V súčasnosti, keď je zrejmé, že premlčacia doba na uplatnenie jednorazového nároku uplynula, súd prvej inštancie tvrdí, že nárok sa mal uplatniť jednorazovo, a dokonca aj námietku premlčania vyhodnotil ako dôvodnú, hoci vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu je podľa žalobkyne zrejmé, že takáto námietka premlčania nie je v súlade s dobrými mravmi. Následne žalobkyňa zopakovala svoju argumentáciu z bodov XI, XII a XIII odvolania a zotrvala na svojom odvolacom návrhu.
18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodní obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP).
20. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 2.258,57 eur s príslušenstvom titulom odplaty za vecné bremeno od 29.12.2018 až 22.06.2020, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z obsahu spisu vyšli najavo, pričom správne vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní vedenom na súde prvej inštancie a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne i po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Svoje zistenia a závery, riadne odôvodnil a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania.
22. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2Cdo/238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobkyne, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné. Z odvolacej argumentácie žalobkyne je zrejmé, že nesúhlasí s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods.1 písm. h CSP). V tejto súvislosti odvolací súd udáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, avšak v posudzovanej veci, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
23. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami prednesené, prípadne neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
24. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v tej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.1 písm. b CSP) je potrebné poukázať na to, že právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobkyne, o zaplatenie sumy 2.258,57 eur s príslušenstvom titulom odplaty za vecné bremeno od 29.12.2018 až 22.06.2020, ktorým je zo zákona zaťažený pozemok v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne z dôvodu premlčania žalobkyňou uplatneného nároku.
26. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
27. Podľa § 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
28. Podstata premlčania spočíva v tom, že pokiaľ sa určité právo po zákonom stanovenú dobu (premlčaciu dobu) nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde či u príslušného orgánu, nemôže už byť po jej uplynutí veriteľovi priznané. To znamená, že dlžník sa po uplynutí zákonom stanovenej doby môže úspešne brániť vymáhaniu práva s poukazom na to, že toto právo bolo už premlčané. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje nároky a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Vznesenie námietky premlčania v zásade predstavuje výkon práva v súlade so zákonom, pretože inštitút premlčania je zákonným inštitútom, ktorý prispieva k právnej istote v právnych vzťahoch a je aplikovateľný voči ktorémukoľvek právu podliehajúcemu premlčaniu. Nie je však vylúčené, aby aj taký výkon práva, ktorý je v súlade so zákonom predstavoval konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a preto nepožíval právnu ochranu. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 176/2011, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/507/2014). Postup súdu podľa ustanovenia § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, ak vznesenie námietky premlčania je výrazom zneužitia práva na neprospech toho účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil, a voči ktorému by nepriznanie jeho nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň prevažujúcou motiváciou je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu tzv. šikanózny výkon práva (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/41/2012).V prípade odopretia práva vzniesť námietku premlčania ide o natoľko významný zásah do právnej istoty strany, ktorá námietku premlčania vzniesla, že okolnosti, za ktorých bola vznesená prekročili rámec dobrých mravov natoľko intenzívne, že tento zásah možno považovať za odôvodnený. Použitie korektívu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania je tak možné len vo výnimočných, ojedinelých prípadoch a predstavuje krajné riešenie za účelom zaistenia väzby medzi normami písaného práva a základnými morálnymi hodnotami v spoločnosti. Výnimočnosť aplikácie korektívu dobrých mravov vo vzťahu k námietke premlčania sa preto musí zákonite premietnuť aj do postupu súdu a rovnako tak aj do odôvodňovania jeho rozhodnutia. Vo všeobecnosti, pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, konajúci súd prednostne posudzuje jej dôvodnosť vzhľadom k tomu, že (v prípade ustálenia jej dôvodnosti) takýto postup vedie k rýchlemu a efektívnemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov a je ním naplnený princíp hospodárnosti konania, ako jeden z ústavnoprávnych princípov riadneho fungovania justície. Pokiaľ je v konaní vznesená námietka premlčania, súd je povinný vysporiadať sa najskôr s dôvodnosťou tejto námietky, a iba vtedy ak dospeje k záveru, že námietka premlčania bola vznesená dôvodne, je možné pristúpiť k posúdeniu jej rozporu s dobrými mravmi. Samotný výkon práva v rozpore s dobrými mravmi spočívajúci vo vznesení námietky premlčania nie je síce daný jej dôvodnosťou, avšak by bolo v rozpore s princípom hospodárnosti konania a v zásade aj nadbytočným, ak by súd aj napriek tomu, že námietku premlčania považuje za nedôvodnú, (resp. predtým, než by ustálil jej dôvodnosť) preskúmaval súlad vznesenia námietky premlčania s dobrými mravmi.
29. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov parcely registra „Z.“ evidované na mape určeného operátu ako pozemok parcela č. XXXX vo výmere 457 m2 a parcela č. XXXX vo výmere 9205 m2, oba zapísané na liste vlastníctva pre katastrálne územie F. č. XXXX a to v podiele 9/210. Titul nadobudnutia: Osvedčenie č. 4D/65/00-62 z 09.01.2001 - VZ 122/02; Darovacia zmluva V-2787/04 zo dňa 15.04.2005; Osvedčenie o vyrovnaní dedičských podielov N 70/93, Nz 70/93 zo dňa 30.06.1993 - Z 2310/05. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľností postavených na uvedených pozemkoch, ktoré sú v spoluvlastníctve žalobkyne a to W. D. P. V. W. v F., stavba s jedným súpisným číslom, vrátane vecí slúžiacich na užívanie spolu s touto stavbou
- parkovisko a príjazdové komunikácie. Žalovaný užíva z uvedených pozemkov spolu 9662 m2. Žalovaný je teda nositeľom povinnosti v súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu. Žalobkyňa si žalovanú sumu voči žalovanému uplatnila titulom odplaty za vecné bremeno, ktoré žalovanému vzniklo k predmetným pozemkom zo zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalovaný pozemok žalobkyne užíva na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z. Súd prvej inštancie ustálil, že na užívanie pozemkov v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne zo strany žalovaného je v danom prípade potrebné uplatniť právnu úpravu podľa zákona 66/2009 Z.z. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie však tento zákon nesprávne aplikoval, a odchýlil sa od ustálenej praxe Okresného súdu Bratislava I, ako aj Krajského súdu v Bratislave, ktoré formovali od roku 2009 súdnu prax vo vzťahu k pozemkom v podielom spoluvlastníctve žalobkyne, v posúdení charakteru vecného bremena v zmysle zákona 66/2009 Z.z. ako vecného bremena dočasného charakteru čím porušil princíp právnej istoty a predvídateľností súdnych rozhodnutí a ako zásadné pochybenie považovala, že prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným.
30. K odvolacej argumentácii žalobkyne, že súd prvej inštancie sa odchýlil od ustálenej praxe Okresného súdu Bratislava I, ako aj Krajského súdu v Bratislave, ktoré formovali od roku 2009, (kde poukázala na rozhodnutia z rokov 2014,2015,2017) odvolací súd poukazuje na aktuálny vývin judikatúry v tomto smere - Uznesenie NS SR sp. zn 1Cdo/255/2021 zo dňa 14.12.2022, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že vzhľadom k tomu, že právne posúdenie náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu bolo vyriešené s poukazom najmä na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/17/2019 a aj s poukazom na rozhodnutie 2Cdo/194/2019 je možné konštatovať, že z bodov 41. a nasledujúce uznesenia najvyššieho súdu 8Cdo/17/2019 vyplýva: ,,Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný
súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 10Co/134/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19 Co 198/2014, uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. 4MCdo/2/2014). Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada z a vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno“.
31. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí, sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“. Odvolací súd konštatuje, že nie je známe žiadne neskoršie rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by závery najvyššieho súdu, ktoré boli vyslovené v uzneseniach 8Cdo/17/2019 a 2Cdo/194/2019 boli nejakým neskorším rozhodnutím spochybnené alebo vyvrátené. Uznesenie najvyššieho súdu 2Cdo/194/2019 bolo navyše napadnuté ústavnou sťažnosťou, ktorú uznesením zo dňa 28.10.2020 pod sp. zn. IV. ÚS 539/2020 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol. Možno teda konštatovať, že otázka formy náhrady za zriadené vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009 Z.z. bola vyriešená a z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR jednoznačne vyplýva, že nárok na odplatu za jeho zriadenie nevzniká pri každej zmene vlastníka, náhrada patrí pôvodnému vlastníkovi a má jednorazový charakter a nárok na jej zaplatenie mohol uplatniť v trojročnej premlčacej lehote,
ktorá začala plynúť odo dňa nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie , že vecné bremeno na pozemku žalobkyne vzniklo ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., t.j. k 01.07.2009, a právo na náhradu si žalobkyňa ako spoluvlastník pozemku mohla uplatniť v trojročnej premlčacej dobe, t.j. ku dňu 01.07.2012. Nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno si žalobkyňa uplatnila žalobou doručenou súdu dňa 03.02.2021, teda po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby.
32. Rovnako nemožno prisvedčiť ani odvolacej argumentácii žalobkyne, že súd prvej inštancie nemal na akúkoľvek námietku premlčania vznesenú žalovaným prihliadať, a že žalovaným vznesená námietka premlčania v danej veci je v rozpore s dobrými mravmi. Námietka premlčania je hmotnoprávnou námietkou, ktorá sa v súdnom konaní prejavuje ako prostriedok procesnej obrany alebo útoku. Odvolací súd poukazuje na Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/41/2012 (ZSP 1/2015) v ktorom uvádza: Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Ak žalobca nevhodnou voľbou prostriedku ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt
- právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že výkon práva žalovaného, ktorý vzniesol námietku premlčania nie je výkonom práva z pohľadu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. Nakoľko márne uplynutie premlčacej doby nezavinil žalovaný správne súd prvej inštancie neposúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania ako námietku vznesenú v rozpore s dobrými mravmi, na vznesenú námietku premlčania prihliadol a nárok žalobkyne ako premlčaný zamietol.
33. Odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd preto vyhodnotil ako neopodstatnené bez opory v zistenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli žalobkyňou tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Pre úplnosť odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen Ústavným súdom SR (sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, I. ÚS 241/07), ale aj Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej tiež „ESĽP“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998), podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Na ďalšiu argumentáciu strán, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, s ktorou sa už vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 2 CSP ako vecne a právne správny potvrdil, nakoľko dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.
36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).