Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoPr/3/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Dominika Horváthová, v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, adresa C. XXX, zastúpenej advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária VIS LEGIS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Panenská 7, IČO: 47 728 949, proti žalovanému: Obec Cerová, so sídlom Cerová 104, IČO: 00 309 478, zastúpenému advokátom: JUDr. Ľubomír Vanek, so sídlom Skalica, Potočná 169/85, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. -787 zo dňa 4.7.2023, v rozsahu výrokov I. a III., takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vo vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku rozhodol nasledovne: I. Žalovaný je povinný zaplatiť Žalobkyni náhradu mzdy v sume 30 691,50 Eur brutto za obdobie od 01.11. 2017 do 21.02.2020, spolu s úrokom z omeškania takto:

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. decembra 2017 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. januára 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. februára 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. marca 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. apríla 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. mája 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. júna 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. júla 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. augusta 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. septembra 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. októbra 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. novembra 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. decembra 2018 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. januára 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. februára 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. marca 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. apríla 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. mája 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. júna 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. júla 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. augusta 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. septembra 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. októbra 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. novembra 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. decembra 2019 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. januára 2020 až do zaplatenia,

- 5% ročne zo sumy 1106 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. februára 2020 až do zaplatenia

- 5% ročne zo sumy 829,50 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. marca 2020 až do zaplatenia. II. V časti o uloženie povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 110,60 Eur brutto za dva pracovné dni 23.02.2017 a 24.02.2017, spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 110,60 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. marca 2017 do zaplatenia súd žalobu z a m i e t a. III. Súd priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Prvoinštančný súd predtým vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom č. k. - 404 zo dňa 13. marca 2019 tak že určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.2.2017 je neplatné. V časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, súd žalobu zamietol. V časti o určenie, že rozhodnutie o plate vydané žalovaným dňa 2.3.2017 je neplatné, súd žalobu zamietol. Žalovaný voči predmetnému rozsudku podal odvolanie voči výroku I., v ktorom namietal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, t.j. z dôvodov podľa a . Vo veci rozhodoval Krajský súd v Trnave ktorý rozsudkom sp. zn. - 466 zo dňa 22. januára 2020, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa č. k. - 404 zo dňa 13. marca 2019 potvrdil. Súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia pokračoval v konaní o náhrade mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru.

3. Z doposiaľ vykonaného dokazovania mal prvoinštančný súd za preukázané, že podľa rozhodnutia o plate zo dňa 30.12.2016, žalobkyňa mala funkčný mesačný plat vo výške 1.106,- Eur, pozostávajúci z tarifného platu vo výške 705,- Eur a osobného príplatku vo výške 401,- Eur. Dňa 2.3.2017, t. j. po tom, čo žalovaný so žalobkyňou ukončil pracovný pomer, tento vydal rozhodnutie o plate, podľa ktorého žalobkyni určil s účinnosťou od 1.2.2017, t. j. spätne, funkčný mesačný plat vo výške 705,- Eur, z čoho vyplýva, že žalobkyni odobral osobný príplatok vo výške 401,- Eur. V konaní bolo preukázané, že inšpektorát práce nariadil žalovanému doplatiť žalobkyni rozdiel funkčného platu za mesiac február 2017 a že žalovaný osobný príplatok vo výške 401,- Eur žalobkyni skutočne vyplatil. Z vykonaného dokazovania bolo tiež evidentné, že žalovaný mal snahu krátiť žalobkyni plat za mesiac február odobratím osobného príplatku so spätnou účinnosťou. Takéto konanie žalovaného nebolo v súlade so zákonom, preto žalovaný osobný príplatok žalobkyni dodatočne doplatil. Ďalej mal prvoinštančný súd z vykonaného dokazovania za preukázané, že predmetné rozhodnutie o plate nemá vplyv na určenie výšky náhrady mzdy keďže tu súd postupuje podľa , a rozhodujúcim obdobím, je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Súd prvej inštancie vychádzal pri určovaní priemernej mesačnej mzdy žalobkyne z predložených výplatných lístkov, mzdových listov, potvrdenia o výške príjmu zo závislej činnosti, ale aj z vyjadrenia samotného žalovaného (čl. 380), v ktorom žalovaný uviedol spôsob výpočtu priemernej mesačnej mzdy žalobkyne a aj jej výšku v sume 1.221,- Eur brutto, čo je o 115 Eur viacej ako požaduje vo svojom návrhu na pripustenie zmeny žaloby žalobkyňa po tom, čo zákonná sudkyňa dňa 12.7.2022 vyslovila predbežný právny názor rozhodný pre určenie nároku žalobkyne. Zároveň žalobkyňa nijakým spôsobom uvedenú výšku nespochybnila, ako ani neuviedla dôvod, prečo nepožaduje výšku náhrady mzdy v sume aký vypočítal a uviedol žalovaný (v danom prípade jej vtedajší zamestnávateľ) a ktorý by jej prináležal. Z týchto dôvodov považoval súd uplatnenú a požadovanú výšku náhrady mzdy v sume 1.106,- Eur za nespornú.

4. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. a , , , pričom skonštatoval, že sporným zostal podľa len celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahujúca 12 mesiacov, najviac však 36 mesiacov. Prvoinštančný súd poukázal tiež na uznesenie NS SR zo 14. septembra 2011 sp. zn. , nález Ústavného súdu SR z 19. novembra 2019 sp. zn. I.ÚS/331/2011 ako

i na odbornú právnickú literatúru. (Friedmannová, D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. . Komentár.Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390).

5. Pokračoval, že z dokazovania vyplynulo, že zo strany žalovaného došlo k okamžitému skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou podľa , Prvostupňový súd v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu určil, že okamžité skončenia pracovného pomeru je neplatné. Zároveň však v právoplatnom rozhodnutí konštatoval že zo strany žalobkyne došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré však nedosiahlo intenzitu porušenia, ktoré by bolo dostatočným právnym základom na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaný vydal dňa 2.3.2017 rozhodnutie, ktorým žalobkyni odobral osobný príplatok vo výške 401,- Eur a určil funkčný plat vo výške 705,- Eur. Súd vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že osobný príplatok patrí medzi nenárokovateľné zložky mzdy, a je plne závislý od vôle zamestnávateľa, pričom tento príplatok sa nestáva priznaním automaticky nárokovateľným po celú dobu trvania pomeru. Osobný príplatok je teda pohyblivou zložkou mzdy a jeho priznanie alebo nepriznanie, je na úvahe zamestnávateľa. Žalobkyňa bola v čase od 2.3.2017 do 31.10.2017 práceneschopná a poberala nemocenskú dávku. Žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 28.2.2017 oznámila žalovanému, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa sa 2.4.2019 t.j. po doručení rozsudku tunajšieho súdu, ktorým konštatoval neplatné skončenie pracovného pomeru dostavila do zamestnania. Žalobkyňa sa dňa 24.2.2020 deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku prvého stupňa v spojení s rozsudkom druhého stupňa dostavila do zamestnania. Žalobkyňa predložila svoju lekársku správu zo dňa 6.3.2017 s diagnózou adaptačnej poruchy a depresívnym syndrómom z dôvodu že po 28 rokoch dostala výpoveď, odporúčanie lekára ponechať PN, vychádzky. Žalobkyňa predložila lekársku správu D. D. E., ktorý ju uznal práceneschopnou na základe diagnózy S.: zvracanie, nevoľnosť aj psych. podklad. Žalobkyňa predložila lekársku správu D. F. G. s diagnózou Anxiózna porucha, insomnia. Žalovaný vydal dňa 24.2.2020 rozhodnutie o plate účinné od 1.1.2018, v ktorom žalobkyni určil funkčný plat vo výške 739,- Eur. Žalovaný vydal dňa 24.2.2020 rozhodnutie o plate účinné od 1.1.2019, v ktorom žalobkyni určil funkčný plat vo výške 934,50 Eur. Žalovaný vydal dňa 24.2.2020 rozhodnutie o plate účinné od 1.1.2020, v ktorom žalobkyni určil funkčný plat vo výške 1.046,- Eur. Súd pri určovaní výšky prihliadol na skutočnosť, že táto sporná nebola, čo sa týka priemernej mesačnej mzdy aj s odkazom na vyššie uvedené a preto sa ani nezaoberal hodnotením a posudzovaním troch rozhodnutí o plate zo dňa 24.2.2020 ktoré predložila žalobkyňa. A strany sporu to ani nerozporovali.

6. Prvoinštančný súd pri určovaní dĺžky náhrady vyhodnotil správanie žalovaného do značnej miery ako účelové aj s poukazom na už právoplatné rozhodnutie súdu ako aj rozhodnutie Inšpektorátu práce týkajúce sa rozhodnutia o odňatí osobného príplatku spätne. Žalovaný po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nijakým spôsobom nereagoval na žiadosti a oznámenia žalobkyne o tom, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Argumentáciu žalovaného, že žalobkyňa sa chce na jeho úkor obohatiť aj po tom čo súd pripustil zmenu petitu žaloby čo do výšky uplatnenej náhrady priemernej mesačnej mzdy, súd vyhodnotil ako odporujúce si tvrdenie žalovaného, ktorý sám vyčíslil priemernú mesačnú mzdu žalobkyne vo výške o 115,- Eur vyššej ako požaduje žalobkyňa, zároveň za mätúcu považoval súd argumentáciu, že žalobkyni nepatrí náhrada za čas, ktorý bola práceneschopná a poberala nemocenskú dávku, nakoľko za toto obdobie si ju žalobkyňa ani neuplatňuje. Zároveň súd neprihliadol na argumentáciu žalovaného, že žalobkyňa je zamestnaná a má vyšší príjem ako u žalovaného čo v kontexte obrany pri neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaným vyznieva nepresvedčivo a účelovo tak ako to bolo konštatované už v právoplatnom čiastočnom rozsudku tunajšieho súdu. Naopak súd vychádzajúc aj z právoplatného rozhodnutia tunajšieho súdu zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 110,60 Eur brutto za dva pracovné dni 23.2.2017 a 24.2.2017, spolu s úrokom z omeškania 5% ročne zo sumy 110,60 Eur brutto počítaný za obdobie od 19. marca 2017 do zaplatenia, z dôvodu, že so strany žalobkyne došlo v týchto dňoch k porušeniu pracovnej disciplíny a opusteniu pracoviska bez súhlasu žalovaného.

7. Nakoľko sa žalovaný dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, súd ho zaviazal zmysle cit. ustanovenia zákona aj k zaplateniu úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo jednotlivých súm (t.j. deň nasledujúci po dni v ktorom bol dohodnutý výplatný termín) do zaplatenia. Priznaná výška úrokov z omeškania je v súlade s nariadenia vlády č.

8. Určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde, od ktorého sa potom odvodzujú aj jeho prípadné ďalšie (peňažné) nároky s tým súvisiace. Keďže žalobca bol úspešný čo do právneho základu, t.j. čo do určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vznikol mu v tomto prípade zákonný nárok na náhradu mzdy. Rozhodnutie o výške nároku na náhradu mzdy závisí od úvahy súdu, ktorý posúdi v tejto časti dôvodnosť uplatňovaného nároku na náhradu mzdy čo do jeho výšky na základe konkrétnych skutkových zistení, týkajúcich sa danej veci. Možno tak uzavrieť, že žalobca mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade závisí od úvahy súdu. (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. ) Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné úspech strán sporu posúdiť ako celkový úspech žalobcu voči žalovanému v tomto konaní v rozsahu 100%.

9. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku I. a III., podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalovaný s tým, že rozsudok v napadnutej časti považuje za vecne a právne nesprávny, nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, pričom uplatnil odvolacie dôvody, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil stane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

10. Odvolateľ zdôraznil, že žalovaný so žalobkyňou ukončil pracovný pomer dňa 27.2.2017 z dôvodu porušovania pracovných povinností, ktoré žalovaný vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný rešpektuje rozhodnutie súdu o neplatnosti skončenia tohto pracovného pomeru, trvá však na tom, že žalobkyňa opakovane porušovala svoje povinnosti vyplývajúce z príslušných právnych predpisov, čo viedlo k ukončeniu pracovného pomeru. Postup žalovaného teda nemožno označiť za svojvoľný či účelový, napriek tomu táto skutočnosť nebola súdom prvej inštancie zohľadnená pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy. Hoci súd prvej inštancie v bode 18 napadnutého rozsudku odkazuje na nález ÚS SR sp. zn. s tým, že je potrebné zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pracovať po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, prvoinštančný súd však už k takémuto posúdeniu nepristúpil a len v bode 21 vágne konštatoval, že žalovaný postupoval účelovo a že nereagoval na oznámenie žalobkyne, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Tento záver súdu odvolateľ označil za zmätočný, neodôvodnený, nevychádzajúci z vykonaného dokazovania. Žalovaný po tom, ako súd právoplatne rozhodol o neplatnosti skončenia pracovného pomeru umožnil žalobkyni pracovať. Žalobkyňa okrem účelovej svedeckej výpovede dcéry nepreukázala, že by jej akýmkoľvek spôsobom bránil žalovaný pokračovať v práci a žalovaný toto rozporoval. Žalovaný využil obidva spôsoby minimalizovanie výšky náhrady mzdy, jednak žalobkyni umožnil pracovať (odo dňa 24.2.2020) bezprostredne po tom, ako sa dozvedel o neplatnom skončení pracovného pomeru (21.2.2020) a zároveň žiadal, aby súd vzhľadom na skutkový stav nepriznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Súd v rozsudku nedal odpoveď na to, prečo postup a návrhy žalovaného nezohľadnil a vyhodnotil jeho postup a účelový. Odvolateľ zdôraznil, že žalobkyňa bola od 2.3.2017 do 31.10.2017 práceneschopná a v tomto období bolo vylúčené, aby žalovaný prideľoval žalobkyni prácu a po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru žalovaný dňa 24.2.2020 umožnil žalobkyni pracovať, postupoval teda v súlade s uvedenými závermi ÚS SR. Žalobkyňa bezprostredne po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skočení pracovného pomeru a umožnení pokračovať v práci nebola schopná práce, keď zostala opätovne práceneschopná. Sankcionovať žalovaného za to, že neumožnil žalobkyni pracovať od 24.2.2020, čo ale rozporuje a zároveň nezohľadňovať, že žalobkyňa ani po právoplatnosti rozhodnutia o neplatnom skončení pracovného pomeru nebola schopná prácu vykonávať, je nesprávne a zmätočné. Išlo o objektívnu nemožnosť vykonávať prácu. Pokiaľ prvoinštančný súd v bode 21 rozsudku uvádza, že žalobkyňa si nárok na náhradu mzdy za obdobie práceneschopnosti neuplatňuje, ušlo pozornosti súdu, že v žalobe požadovala náhradu mzdy za obdobie od 28.2.2017, v následných zmenách žaloby taktiež trvala na náhrade mzdy od 28.2.2017 do 20.2.2020. Odvolateľ poukázal aj na vyjadrenie žalobkyne zo dňa 8.6.2020, že trvá na náhrade mzdy aj za obdobie práceneschopnosti. Až na pojednávaní dňa 12.7.2022 upravila žalobu s tým, že náhradu mzdy žiada od 1.11.2017, keď pripustil zmenu žaloby až uznesením zo dňa 7.6.2023, teda necelý mesiac pred rozhodnutím vo veci. Skutočnosť, že žalobkyni za obdobie práceneschopnosti nepatrí náhrada mzdy vyplýva aj z judikatúry NS SR sp. zn. ako aj z príslušných zákonných predpisov.

11. Odvolateľ netvrdí, že žalobkyňa nárok na náhradu mzdy nevznikol, avšak dáva do pozornosti a výkon práv v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. a , odvolateľ zdôraznil, že jeho konanie a ukončenie pracovného pomeru nebolo nedôvodné či svojvoľné. Porušenie povinnosti zo strany žalobkyne bolo v konaní preukázané a bez pochybností ho potvrdili konajúce súdy, považuje preto za nesprávne, aby súd odkázal len na výrok čiastočného rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nereflektoval aj na závery súdov ohľadom porušovanie pracovných povinností zo strany žalovanej. Tieto zásadné diskrepancie v postupe súdu sú extrémne nespravodlivé, arbitrárne a vybočujúce z ústavných medzí. Ani zákonom stanovená možnosť súdu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže predstavovať vecne nepreskúmateľnú svojvôľu, ktorá by bola v rozpore s princípom právneho štátu, keďže vo svojich dôsledkoch by znamenala nepredvídateľnosť rozhodovania štátneho orgánu a teda ústavne neprípustnú mieru právnej neistoty (, ).

12. Za ďalšiu zásadnú vadu rozhodnutia odvolateľ považuje to, že súd vôbec neprihliadal na funkcie náhrady mzdy a neposkytol žiadnu odpoveď na to, či súdom priznaná náhrada mzdy v sume 30.691,50 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania napĺňa aj funkcie inštitútu náhrady mzdy, ako to zdôrazňuje aj Ústavný súd SR vo veci sp. zn. . Žalobkyňa nepreukázala, že by sa jej zhoršila finančná, či sociálna situácia alebo by sa jej znížila v dôsledku rozhodnutia žalovaného životná úroveň. Je nevyhnutné zaoberať sa aj konaním zamestnanca, ktoré vyústilo do skončenia pracovného pomeru a jeho následné konanie, a to aj cez prizmu dobrých mravov, čo v tomto prípade súd neurobil. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako súd vyhodnotil dôkazy, ktoré opisuje v bode 10 rozsudku, najmä čestné prehlásenie spolupracovníčky žalobkyne, ktorým žalovaný preukazoval správanie žalobkyne a jej pracovné návyky. V nadväznosti na priznanie nároku na zaplatenie úrokov z omeškania sa súd prvej inštancie obmedzil len na konštatovanie, že žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, iné odôvodnenie neuviedol, čo bráni v prieskume a zakladá arbitrárnosť a svojvoľnosť. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. , podľa ktorého pri nároku na zaplatenie úrokov z omeškania treba prihliadať na to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti. Tým, že hoci nepochybne pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahovo odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti. Povinnosť žalovaného zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania pôsobí príliš tvrdo, nespravodlivo a v rozpore s funkciami inštitútu náhrady mzdy. Zadosťučinenie na strane žalobkyne a zároveň sankcia na strane žalovaného sú absolútne neprimerané. Odvolateľ namietol aj žalobkyňou uplatnený dátum vzniku nároku na jednotlivé úroky z omeškania, ktoré sú uplatnené nesprávne a v rozpore so . Nakoľko dátum splatnosti nikdy nebol dohodnutý v pracovnej zmluve ani v kolektívnej zmluve, je mzda zamestnanca v zmysle splatná najneskôr do konca nesledujúceho kalendárneho mesiaca, preto je vylúčené, aby sa žalovaný dostal do omeškania s výplatou v termínoch, ktoré uvádza súd v napadnutom rozhodnutí. Ani s touto argumentáciu sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

13. Žalobkyňa odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaného predložila písomné vyjadrenie, ktorým žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. potvrdil. Vyslovil názor, že žalovaný v celom texte odvolania iba opakuje argumentáciu, ktorú použil už v konaní a ktorú žalobca v priebehu prvoinštančného konania spochybnil predložením viacerých rozhodujúcich dôkazov a to rozhodnutím o funkčnom plate zo dňa 30.12.2016 o výške 1.106, - Eur brutto, oznámením žalobkyne zo dňa 28.2.2017 o tom, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní (bez odpovede žalovaného), záznamu z rokovania zo dňa 2.4.2019 písaným starostom Obce Cerová, výzvou zamestnankyne zo dňa 24.2.2020 (bez odpovede žalovaného), podaním žalobkyne nazvaného ako „Opísanie skutočností rozhodujúcich po nástupe do zamestnania dňa 24.2.2020“ (bez odpovede žalovaného), svedeckou výpoveďou B. G. B. na pojednávaní dňa 12.7.2022. Odvolaním sa žalovaný iba snaží oddialiť plnenie povinností vyplatiť žalobkyni náhradu mzdy. S odvolacími dôvodmi žalobkyňa nesúhlasí z nasledovných dôvodov:

14. V bode 4 odvolateľ bez dôkazov uvádza, že žalobkyňa opakovane porušovala svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov, čo viedlo k ukončeniu pracovného pomeru, pričom tieto skutočnosti považuje žalovaný za rozhodné pri určení výšky náhrady mzdy. Žalovaný v prvej časti sporu

nepreukázal, že by sa žalobkyňa dopúšťala opakovaného porušenia pracovnej disciplíny, čo bolo konštatované aj v bode 31 rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 22.1.2020, v ktorom súd skonštatoval, že jediným porušením pracovnej disciplíny bolo, že žalobkyňa odišla na školenie bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa, čo ale nenapĺňa znaky závažného porušenia pracovnej disciplíny s tým, že sám žalovaný žalobkyňu hodnotil ako kvalifikovanú, vykonávajúcu si prácu spoľahlivo, s dlhoročnými skúsenosťami a 28-ročnou praxou. S poukazom na uvedené závery Krajského súdu v Trnave žalobkyňa považuje argumentáciu žalovaného v tejto časti odvolania za nepravdivú, nepresvedčivú, nepreukázanú, v rozpore s tým, čo už bolo v prvej časti sporu preukázané. Je nepochopiteľné, že žalovaný až v druhej časti sporu, ktorá sa týka výlučne náhrady mzdy, v rozpore s priebehom a výsledkami prvej časti sporu, bez dôkazu a v rozpore s tým, čo sám o žalobkyni ako zamestnancovi deklaroval, konštatuje opakované porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný v tomto neuniesol svoje dôkazné tvrdenie.

15. Žalobkyňa pokračovala, že žalovaný v bodoch 5 a 6 odvolania nepravdivo v rozpore s dôkazmi uvádza, že žalobkyni umožnil pracovať. Žalovaný pritom priznáva, že žalobkyni v deň nástupu na základe jej písomnej výzvy nesprístupnil interné riadiace akty, čím konal v rozpore s povinnosťou zamestnávateľa vyplývajúcou z . V texte odvolania žalovaný neuvádza, ani nepreukazuje akými konkrétnymi dôkazmi úspešne dokázal rozporovať skutočnosti preukázané žalobkyňou, že žalobkyni v čase od 28.2.2017 resp. od 1.11.2017 do 21.2.2020 neumožnil vykonávať prácu. Súd prvej inštancie mal z vykonaných dôkazov za preukázané, že žalobkyni sa dňa 2.4.2019 (po doručení rozsudku súdu prvej inštancie o neplatnom skončení pracovného pomeru) a následne dňa 24.2.2020 (v deň nasledujúci po právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie) spolu so svedkyňou B. G. B. dostavila do zamestnania s tým, že požaduje prideľovanie práce, pričom žalovaný jej neumožnil vykonávať prácu, naopak jej prikázal opustiť pracovisko, pričom v zázname z rokovania uviedol, že odchod zamestnanca z pracoviska dňa 2.4.2019 nebude považovať za absenciu, nakoľko došlo k podaniu odvolania, o ktorom sa dozvedel až z telefonického rozhovoru so svojim právnym zástupcom v ten istý deň. Žalovaný po telefonickom rozhovore so svojim právnym zástupcom dňa 24.2.2020 odmietol spísať akýkoľvek úradný záznam napriek tomu, že predtým tak urobil, z uvedeného dôvodu opis skutočností zabezpečila žalobkyňa prostredníctvom B. B. a v ten deň podala do podateľne žalovaného. Písomnosti zaevidované pod č. 112/2020 a 113/2020, adresované aj hlavnému kontrolórovi, do dnešného dňa neobdržala žiadnu odpoveď. Žalovaný mal možnosť a rovnako tak v súlade so závermi nálezu ÚS SR povinnosť už od februára 2017 do 21.2.2020 preukázateľne písomne vyzvať žalobkyňu, aby sa dostavila na pracovisko s tým, že jej zamestnávateľ za účelom znižovania jej nároku na náhradu mzdy bude do doby právoplatného skončenia sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru prideľovať prácu podľa jej pracovnej zmluvy, tak ako to vyplýva zo záverov nálezu ÚS SR. Žalovaný ale nemal žiaden záujem žalobkyňu ďalej zamestnávať, ani jej prideľovať prácu. Prvoinštančný súd s poukazom na bod 19 a 21 preskúmavaného rozsudku mal teda z predložených listinných dôkazov za nespochybniteľne preukázané, že žalobkyňa opakovane žiadala žalovaného o prideľovanie práce a tento na jej výzvy nereagoval a vykonávanie práce jej neumožnil. Žalobkyňa zdôraznila, že žalobca tvrdenie (bez dôkazu) o tom, že žalovanej umožnil pracovať prvýkrát používa až po svojej záverečnej reči dňa 7.6.2023 a následne v texte odvolania, teda v čase, keď už poznal predbežný právny názor zákonného sudcu o výške náhrady mzdy a kedy si začal naplno uvedomovať závery uvedené v náleze ÚS SR, ktorý súdom pri určení nároku úspešného zamestnanca prikazuje skúmať a následne prihliadať na správanie zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi po tom, čo mu tento oznámil, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na svojom ďalšom zamestnávaní.

16. K tvrdeniam v bode 7 a 8 odvolania, že žalovaný postupoval v súlade so závermi súdu prvej inštancie v bode 18 rozsudku a teda, že požadoval nepriznanie nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a umožnil žalobkyni dňa 24.2.2020 pracovať, žalobkyňa poukázala na závery v náleze ÚS SR. Odvolacie dôvody v tejto časti odvolania považuje za bezúspešné a nepravdivé. Súd mal za preukázané, že žalovaný na opakované výzvy neumožnil žalobkyni vykonávať prácu, neznižoval tak nároky zamestnankyne počas obdobia neistoty. Súd počas konania minimálne dvakrát vyslovil predbežný právny názor o tom, že pracovný pomer so žalobkyňou bol skončený neplatne a bol to práve žalovaný, kto počet mesiacov natiahol odvolacím konaním, počas ktorého opakovane odmietol žalobkyni prideľovať prácu. Na závery prelomového nálezu ÚS SR poukazuje aj prvoinštančný súd v bode 18 rozsudku. Súd mal teda z dôkazov predložených žalobkyňou jednoznačne preukázané, že žalovaný nijakým spôsobom nereagoval na žiadosti a oznámenia žalobkyne o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce.

17. K bodom 9, 10 a 11 odvolania, v ktorých odvolateľ namieta, že v čase PN žalobkyne nebolo možné, aby jej prácu prideľoval, žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa o PN žalobkyne dozvedel až dňa 25.3.2018, teda 7 mesiacov po ukončení PN, na prvom pojednávaní súdu z výpovede žalobkyne, ktorá uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru jej spôsobilo zdravotné problémy a následnú práceneschopnosť. PN žalobkyne bola spôsobená konaním žalovaného, čo bolo preukázané predložením lekárskych správ. Ak by žalovaný žalobkyňu kontaktoval a oznámil jej, že jej bude prácu aj naďalej prideľovať psychický stav žalobkyne by sa pravdepodobne zlepšil a prácu pre zamestnávateľa by vykonávala. V neposlednom rade ale žalobkyňa si za obdobie PN náhradu mzdy ani neuplatňovala a bol jej priznaný až za obdobie od 1.11.2017 (teda po skončení PN, čo uvádza aj súd prvej inštancie v bode 21 rozsudku). Odvolateľ tým zjavne odpútava pozornosť od obdobia, ktoré trvalo v čase od 1.11.2017 do 22.2.2020 (necelých 28 mesiacov), za ktoré bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu mzdy, počas ktorého nebola PN. Ani raz pritom neuvádza dôvod, pre ktorý v tomto období nevyzval žalobkyňu na nástup na pracovisko a prečo jej prácu neprideľoval. Rovnako sa nevyjadruje k záznamu z rokovania zo dňa 2.4.2019, z ktorého je zrejmé, že žalovaný nemal vedomosť o podaní odvolania zo strany jeho právneho zástupcu a na žiadosť žalobkyne o prideľovanie práce jej z dôvodu podaného odvolania prikázal opustiť pracovisko. Žalobkyňa teda preukázala, že opakovane žiadala o prideľovanie práce, čo jej žalovaný neumožnil a s týmito závermi sa stotožnil aj súd prvej inštancie v bode 21 rozsudku.

18. K bodu 10 odvolania, v ktorom žalovaný poukazuje na PN žalobkyne v čase od 26.2.2020, ktorá nastala druhý deň po návrate žalobkyne na pracovisko po vyhratom súdnom spore, kedy jej žalovaný po tretíkrát prikázal opustiť pracovisko uviedla, že súd mal za preukázané, že žalobkyňa sa dňa 20.4.2020 spolu so svedkom už niekoľkýkrát dostavila na pracovisko, žiadala o prideľovanie práce a žalovaný jej prácu vykonávať neumožnil, naopak prikázal jej opustiť pracovisko, odmietol vydať písomný pokyn na opustenie pracoviska, resp. spísať úradný záznam z priebehu rokovania. Takýto prístup žalobkyni opätovne spôsobil zhoršenie zdravotného stavu a následnú práceneschopnosť od 26.2.2020. Následne sa rozhodla z dôvodu bezprostredného ohrozenia jej zdravia okamžite skončiť svoje pracovný pomer so žalovaným odo dňa 16.3.2020, čo žalovaný v dvojmesačnej zákonnej lehote nenapadol. Tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa nebola z dôvodu PN v čase od 26.2.2020 schopná vykonávať prácu preto neobstojí a vyhodnocuje ho ako účelové. Žalovaný sa snaží poukázať na PN žalobkyne odvádzať pozornosť od nepopierateľného faktu, že v čase od 28.2.2017 do 21.2.2020 mal príležitosť a podľa Nálezu ÚS SR aj povinnosť vyzvať žalobkyňu na nástup do práce počas obdobia 28 mesiacov.

19. Argumenty odvolateľa v bode 12 a 13 odvolania žalobkyňa považuje za zbytočne nezrozumiteľné a mätúce, nakoľko pôvodným návrhom žalobkyňa žiadala náhradu mzdy zo sumy 1.422,81 Eur brutto a po vyslovení predbežného právneho názoru sudkyne dňa 12.7.2022 (že rozhodným pre určenie je funkčný plat zo dňa 31.12.2016 vo výške 1.106,- Eur brutto) žalobkyňa zmenila petit, čo predstavuje jej legitímne právo. Žalovaný pritom sám vyčíslil priemernú mesačnú mzdu žalobkyne o 115,- Eur vyššej ako ona požadovala. Za mätúcu súd prvej inštancie v bode 21 rozsudku považoval argumentáciu, že žalobkyni nepatrí náhrada za čas, ktorý bola práceneschopná a poberala nemocenskú dávku, nakoľko za toto obdobie si ju žalobkyňa ani neuplatňuje.

20. K bodom 14, 15, 20 a 24 odvolania žalobkyňa uviedla, že žalovaný bezúspešne poukazuje na niektoré rozhodnutia súdov SR prekonané nálezom ÚS SR z 19.11.2019 sp.zn. (v texte ako nález ÚS SR).

21. Pokiaľ žalovaný v bode 16 odvolania uvádza, že skončenie pracovného pomeru z jeho strany nebolo nedôvodné, či svojvoľné a porušenie povinnosti žalobkyne bolo v konaní preukázané, žalobkyňa uviedla, že žalovaný konal v rozpore so zákonom, keď so žalobkyňou neplatne a okamžite skončil pracovný pomer z dôvodu, že odišla na školenie bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa, čo je zrejmé z predchádzajúcich rozhodnutí súdu, ktorý už právoplatne rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.2.2017 je neplatné. Navyše žalobkyni nebol priznaný nárok na náhradu mzdy za dva dni účasti na daných školeniach, čo súd odôvodnil v bode 22 rozsudku.

22. K bodu 18 odvolania žalobkyňa uviedla, že z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že úvaha súdu viedla k prijatiu rozhodnutia a že pri prijímaní záverov reflektoval na závery nálezu ÚS SR predovšetkým na skutočnosť, že žalovaný okamžite neplatne skončil pracovný pomer s dlhoročnou skúsenou

zamestnankyňou, ktorej po oznámení dňa 28.2.2017 neumožnil ďalej vykonávať prácu, následne ani po úspechu žalobkyne v prvej časti sporu.

23. Pokiaľ žalovaný v bode 19 odvolania uvádza, že ani možnosť súdu rozhodnúť voľnou úvahou nemôže predstavovať vecne nepreskúmateľnú svojvôľu, žalobkyňa poukázala na bod 19 a 21 rozsudku, kde súd jednoznačne uvádza, aké dôkazy a úvahy ho viedli k rozhodnutiu o dĺžke náhrady mzdy. Súčasne mal súd za preukázané, že po okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný žalobkyni neumožnil pracovať napriek jej oznámeniam, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa si náhradu mzdy za čas trvania PN neuplatnila. Rozhodný nárok na náhradu mzdy je pritom nižší o 115,- Eur ako priemerný mesačný zárobok, ktorý súdu predložil žalovaný. Súd v rámci voľnej úvahy neprihliadol na argumentáciu žalovaného, že žalobkyňa je zamestnaná a dosahuje vyšší príjem ako u žalovaného, čo s poukazom na skutočnosť, že žalovaný s ňou neplatne skočil pracovný pomer vyznelo nepresvedčivo a účelovo.

24. K bodom 20 a 21 odvolania žalobkyňa uviedla, že jej nemôže byť na škodu, že do 31.10.2017 poberala nemocenské dávky, následne dávky nezamestnanosti a ani skutočnosť, že od mája 2018 sa zamestnala v obci H.. Žalobkyňa nemohla zostať bez akéhokoľvek príjmu a čakať ako sa skončí súdny spor. Napriek vysokému preddôchodkovému veku sa zamestnala za nevýhodnejších podmienok ako mala u žalovaného a opakovane trvala na svojom ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Žalobkyňa napriek novému zamestnaniu bola pripravená vykonávať prácu pre žalovaného.

25. K bodu 22 odvolania vo vzťahu k čestnému prehláseniu pani I. J. o pracovnej disciplíne žalobkyne, žalobkyňa uviedla, že sú v ňom uvedené nepravdivé tvrdenia, naviac menovaná nebola riadiaci zamestnanec a teda nebolo v jej kompetencii hodnotiť prácu, pracovné návyky a pracovné výsledky žalobkyne. Obsah vyhlásenia je v rozpore s tým, čo samotný starosta vypovedal o žalobkyni, ako aj v rozpore s obsahom pracovného posudku zo dňa 19.5.2017, v ktorom ju hodnotí ako kvalifikovanú zamestnankyňu s dlhoročnými skúsenosťami a s 28-ročnou praxou. Obsah čestného prehlásenia so subjektívnym názorom bývalého zamestnanca na osobu žalobkyne, nijako nesúvisí s druhou časťou sporu. Žalovaný je vo vzťahu k druhej časti sporu v dôkaznej núdzi, nakoľko nedokáže preukázať, že by prácu žalobkyni prideľoval, dokonca ani to, že by ju písomne vyzval na nástup do práce, tak ako je uvedené v bode 43 nálezu ÚS SR.

26. K bodom 23, 25 a 26 odvolania ohľadne úrokov z omeškania žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. , podľa ktorého povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva zo zákonných ustanovení a nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Odôvodnenie priznania úrokov z omeškania prvoinštančný súd uviedol v bode 23 rozsudku. Výplatný termín bol dohodnutý v pracovnej zmluve uzavretej dňa 1.4.2002. Naviac súdy pri náhradách mzdy z neplatného skočenia pracovného pomeru úroky z omeškania zamestnancom riadne priznávajú, ako to vyplýva z ich rozhodovacej praxe.

27. V závere vyjadrenia uviedla žalobkyňa nasledovné zhrnutie: „Máme za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku o nároku Žalobkyne na náhradu mzdy, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie Žalobkyňou uplatneného nároku na náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. Prvostupňový súd pri rozhodovaní vychádzal zo záverov Nálezu ÚS SR, kedy správne vyhodnotil, že Žalovaný opakovaným požiadavkám Žalobkyne (zo dňa 28.02.2017, 02.04.2019, 24.02.2020), aby ju ďalej zamestnával a prideľoval jej prácu nevyhovel, písomne ju nevyzval k tomu, aby nastúpil do práce a počas celej doby trvania prvej časti sporu jej za účelom znižovania rozsahu náhrady mzdy prácu neprideľoval. Je potrebné uviesť, že v druhej časti sporu bolo predovšetkým povinnosťou zamestnávateľa (ako silnejšej strany sporu) bez akýchkoľvek pochybností súdu preukázať, že zamestnankyňu (ako slabšou stranou sporu) opakovane vyzýval na nástup do práce a že jej prácu za účelom znižovania náhrady mzdy aj skutočne prideľoval. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru Žalovanému nebránil v tom, aby kvalifikovanej zamestnankyni až do právoplatného skončenia prvej časti sporu prácu aj naďalej prideľoval. Žalovaný

neskončil okamžite prac. pomer so Žalobkyňou z dôvodu spáchania úmyselného trestného činu (napr. podvodu, sprenevery, porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, zatajovanie cudzej veci a podobne) alebo z dôvodu vzniku škody veľkého rozsahu spôsobenej Žalobkyňou na majetku, resp. aktívach Žalovaného, ale z dôvodu zamestnávateľom neodsúhlasenej účasti na školeniach v dňoch 23. a 24.02.2017. Prideľovaním práce Žalobkyni mal a mohol znižovať jej nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru. V konečnom dôsledku Žalobkyňa ako slabšia strana sporu súdu preukázala, že Žalovaný nemal v úmysle rešpektovať prvostupňové čiastočné rozhodnutie súdu, keď jej dňa 24.02.2020 po tom, čo sa preukázateľne spolu so svedkom dostavila na pracovisko, prikázal opustiť pracovisko, odmietol jej sprístupniť interné riadiace akty/pracovný počítač, odovzdať rozhodnutie o výške a zložení funkčného platu a prideľovať prácu. Žalovaný v priebehu celého konania nepreukázal opak o Žalobkyňou tvrdených skutočnostiach. Súd tiež správne ako rozhodný pre určenie nároku Žalobkyne na náhradu mzdy určil funkčný plat z 31.12.2016 vo výške 1106,- Eur brutto. V úvode Odvolania Žalovaný uvádza, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre vyhlásenie Rozsudku. Pričom v texte Odvolania, konkrétne v bode 21 Odvolania uvádza, že súd by sa mal zaoberať čestným prehlásením bývalej zamestnankyne p. I. J. zo dňa 05.06.2023. K predmetnému tvrdeniu uvádzame, že keďže obsah čestného prehlásenia nijako nesúvisí s druhou časťou sporu o nárok na náhradu mzdy, súd toto prehlásenie celkom správne ako dôkaz nevykonal, navyše súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté stranami v konaní. Žalovaný sa odvoláva na viaceré dôkazy (teda vo vzťahu k dôkazom používa množné číslo), pričom z celého textu Odvolania nie je zrejmé, aké ďalšie dôkazy predložené Žalovaným (okrem čestného prehlásenia p. I. J.) súd prvého stupňa podľa názoru Žalovaného nevykonal. Máme za to, že nebol naplnený ani ďalší odvolací dôvod podľa , že súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd zásadne nie je povinný vykonávať všetky dôkazy navrhované stranami sporu, ale len tie, ktoré smerujú k preukázaniu tvrdení ktoré sú jednak sporné a zároveň sú pre rozhodnutie podstatné. Navyše súd nevykonal ani všetky dôkazy predložené slabšou stranou pracovnoprávneho sporu (napr. nezaoberal sa obsahom článku uverejnenom v miestnych novinách z 12/2017, nezaoberal sa prístupom Žalovaného k opakovaným návrhom Žalobkyne na uzatvoreniu zmieru, nezaoberal sa ani skutočnosťou, že Žalovaný vydal rozhodnutia o funkčnom plate Žalobkyne k 01.01.2018, 01.01.2019 a 01.01.2020 bez povinného písomného zdôvodnenia o odňatí osobného príplatku ako vyžaduje ). Pre úplnosť uvádzame, že samotný Žalovaný na poslednom pojednávaní konanom dňa 07.06.2023 upustil od výsluchu ním navrhnutých svedkov p. K. a p. J.. Súd prvého stupňa správne Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, nakoľko Žalobkyňa mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade závisí od úvahy súdu. (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. ).“

28. Žalovaný vo svojej replike uviedol, že zotrváva na podanom odvolaní, v ktorom kvalifikovane a vecne poukázal na všetky vady napadnutého rozsudku a nepovažuje za potrebné sa k týmto námietkam vracať, pričom reaguje výhradne na zavádzajúce a klamlivé tvrdenia žalobkyne uvedené v jej vyjadrení.

29. Podľa neho žalobkyňa opakovane vytýka žalovanému, že využil len zákonné prostriedky v spore a tieto skutočnosti vykladá na ťarchu žalovaného (napr. podanie odvolania). Žalobkyňa všetky svoje tvrdenia považuje za nespochybniteľný fakt, pričom uvádza množstvo skutočností, ktoré boli zo strany žalovaného rozporované a aj po vykonanom dokazovaní zostali medzi stranami sporné. Žalovaný zdôrazňoval, že potom ako súd prvej inštancie právoplatne rozhodol o neplatnom skončení pracovného pomeru, umožnil žalobkyni pracovať, pričom žalobkyňou tvrdené skutočnosti neboli preukázané a žalovaný ich odmieta. Pracovný pomer žalobkyne so žalovaným neskončil a preto je vylúčené, aby bol žalovaný sankcionovaný za nesplnenie povinnosti v zmysle pri vzniku pracovného pomeru, o oboznamovaní zamestnanca s pracovným poriadkom po nástupe do zamestnania. Žalovaný odmieta tvrdenie, že po nástupe žalobkyne do práce po právoplatnom rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného pomeru jej bránil vykonávať prácu. Namieta tvrdenie, že prvýkrát tvrdil, že jej umožnil pracovať až vo svojej záverečnej reči resp. v odvolaní. Pokiaľ žalobkyňa pritom poukazuje na korešpondenciu medzi právnymi zástupcami sporových strán mimo súdneho konania, žalovaný to považuje za absurdné, nakoľko takáto komunikácia sa týkala (smerovala) aspoň zo strany žalovaného k ukončeniu sporu, resp. k mimosúdnemu vyrovnaniu. Považuje za nesprávne, aby žalobkyňa argumentovala a preukazovala svoje nároky, komunikáciou medzi právnymi zástupcami, ktorej primárnym cieľom a účelom bolo mimosúdne urovnanie súdnych sporov. Zdôraznil, že po právoplatnom rozhodnutí o neplatnom skončení pracovného pomeru žalovaný už v prvom úkone adresovanom súdu poukázal na to, že umožnil žalobkyni pracovať a tvrdenie žalobkyne, že jej neumožnil

pokračovať v práci nebolo nijakým spôsobom preukázané a žalovaný to odmieta. Tvrdenia žalobkyne pôsobia protichodne, keď na jednej strane vytýka žalovanému, že jej neumožnil pracovať po skončení pracovného pomeru a na druhej strane poukazuje na to, že bola práceneschopná. Tvrdenia žalobkyne o zhoršenom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti so skončením pracovného pomeru sú nedôvodné a nepreukázané. Správa od všeobecného lekára obsahuje len tvrdenie, ktoré žalobkyňa lekárovi uviedla (zvracanie, nevoľnosť). Navyše z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, aké závery z tohto listinného dôkazu prijal. Pokiaľ žalobkyňa označuje nález z ÚS SR sp. zn. za prelomový, s tým sa možno stotožniť, nakoľko závery v citovanom náleze sú prinajmenšom odlišné od dovtedy prezentovanej praxe NS SR. Toto prelomové rozhodnutie bolo vydané dňa 19.11.2019, pričom rozsudok o neplatnosti skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť dňa 21.2.2020. Po nadobudnutí jeho právoplatnosti žalovaný umožnil žalobkyni pokračovať v práci a akékoľvek iné tvrdenia žalobkyne sú nepravdivé, zavádzajúce a nepreukázané. Dňa 26.2.2020 bola žalobkyňa opäť práceneschopná, bolo teda objektívne nemožné, aby prácu vykonávala a následne sama ukončila pracovný pomer. Tvrdenie, že žalovaný mal v období od februára 2017 postupovať v zmysle prelomových záverov ÚS SR zo dňa 19.11.2019 považuje žalovaný za neobhájiteľnú absurdnosť. Podmieniť nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov len tým, že žalovaný nereagoval na žiadosť žalobkyne o prideľovanie práce spôsobom, ktorý očakávala, je popretím dlhoročnej súdnej praxe prezentovanej Najvyšším súdom SR. Z konania žalobkyne možno vyvodiť záver, že táto ani nemala skutočný záujem o pokračovanie v práci, nakoľko bezprostredne po tom, ako jej žalovaný umožnil v práci pokračovať, sama ukončila pracovný pomer. Zopakoval, že žalobkyňa od začiatku súdneho sporu žiadala priznať náhradu mzdy aj za obdobie, kedy preukázateľne bola práceschopná, čo nebolo sporné. Žalobkyňa pritom od počiatku bola zastúpená advokátom a teda si musela byť vedomá, že počas práceneschopnosti nepatrí zamestnancovi mzda a teda ani náhrada mzdy (R 51/1975, NS SR sp. zn. ). Skutočnosť, že žalobkyňa je od mája 2018 zamestnaná u iného zamestnávateľa a dosahuje príjem vyšší ako u pôvodného, bola preukázaná listinnými dôkazmi ako aj výpoveďou žalobkyne. V súvislosti s hodnotením dôkazov vytkol žalovaný súdu odlišný postup pri hodnotení dôkazov predložených žalobkyňou a žalovaným. Ako príklad uviedol čestné prehlásenie spolupracovníčky žalobkyne, ktorým preukazoval jej správanie a pracovné návyky, nakoľko súd výslovne na pojednávaní dňa 12.7.2023 uviedol, že je nevyhnutné sa zaoberať aj dobrými mravmi. Vo vzťahu k priznaným úrokom z omeškania žalovaný zdôraznil, že v odvolaní prízvukoval, že v kontexte rozhodovacej praxe NS SR a ÚS SR je potrebné, aby sa súd vysporiadal s tým, či celková výška náhrady mzdy spolu s úrokmi z omeškania zodpovedá aj funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti, čo v napadnutom rozsudku absentuje. V závere navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

30. Žalobkyňa vo svojej duplike uviedla, že vo vyjadrení žalovaný prezentuje nepravdivé tvrdenie o tom, že žalobkyni umožnil vykonávať prácu. Žalobkyňa preukázala nepravdivosť týchto tvrdení. Žalovaný sa venuje výlučne obdobiu, za ktoré náhrada mzdy žalobkyni súdom vôbec nebola priznaná, pričom v závere neuvádza argumentáciu k časovému obdobiu od 1.11.2017 do 21.2.2020, za ktorý náhrada mzdy súdom priznaná bola. Žalovaný sa účelovo vyhýba akémukoľvek hodnoteniu záznamu z rokovania spísaného L. E. dňa 2.4.2019, z ktorého vyplýva, že žalovaný žalobkyni v tento deň neumožnil vykonávať prácu, naopak prikázal jej opustiť pracovisko. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že žalobkyňu v rozhodnom období vyzval na nástup do práce, že by jej umožnil výkon práce a že by jej aj skutočne aj prácu prideľoval. Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno. Ak by umožnil žalobkyni vykonávať prácu, nevystavil by dňa 2.4.2019 záznam z rokovania, neprikázal by jej opustiť pracovisko a na všetky písomnosti a zaevidované podania žalobkyne bezodkladne písomne reagoval už v čase ich doručenia žalovanému. Žalobkyňa zotrváva na tom, že žalovaný v prvý deň nástupu žalobkyne do práce po úspechu v súdnom spore, ktorý trval tri roky, bol povinný sprístupniť všetky platné interné riadiace predpisy, najmä ak o ich sprístupnenie žalobkyňa písomne požiadala, aby sa situácia na pracovisku neopakovala, bolo povinnosťou žalovaného oboznámiť žalobkyňu dňa 24.2.2020 so všetkými platnými a účinnými internými predpismi žalovaného. Nález ÚS SR sp. zn. jednoznačne uvádza, že limitácia voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní nároku na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov sa orientuje na skúmanie konkrétneho dôvodu skončenia pracovného pomeru a preverenie, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Žalobkyňa dňa 28.2.2017 žalovanému písomne oznámila, že na svojom ďalšom zamestnávaní trvá. Neexistuje preto dôvod, pre ktorý by nález nemal byť aplikovaný na prípad žalobkyne. V závere žalobkyňa poukázala na rozhodujúce skutočnosti, ktoré v spore preukázala a s poukazom na celý priebeh súdneho sporu,

odôvodnenie rozsudku a obsah vyjadrenia žalobkyne zo dňa 30.8.2023 žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I. a III. potvrdil.

31. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

32. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( – ďalej ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. ako i vo výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania, je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ( ).

33. Predmetom konania boli žalobou uplatnené nároky žalobkyne na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na určenie, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá, že rozhodnutie o plate vydané žalovaným dňa 2.3.2017 je neplatné a na zaplatenie náhrady mzdy. Okresný súd Piešťany vo veci rozhodol čiastočným rozsudkom č.k. –404 zo dňa 13.3.2017, ktorým vo výroku I. určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.2.2017 je neplatné, vo výroku II. v časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá žalobu zamietol a vo výroku III. v časti o určenie, že rozhodnutie o plate vydané žalovaným dňa 2.3.2017 je neplatné, žalobu zamietol. Proti výrokom II. a III. odvolanie nebolo podané. Na základe odvolania žalovaného proti výroku I. predmetného rozsudku, ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom č.k. -466 zo dňa 15.1.2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.2.2020, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. potvrdil. Predmetom konania tak následne zostal už len nárok na zaplatenie náhrady mzdy z titulu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobkyne žalovaným, o ktorom prvoinštančný súd rozhodol odvolaním žalovaného napadnutým preskúmavaným rozsudkom tak, ako je uvedené v ods. 1 tohto odôvodnenia. Zamietajúci výrok II., ktorým súd v časti o uloženie povinnosti zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v sume 110,60 Eur s príslušným úrokom z omeškania žalobu zamietol, žiadna zo strán odvolanie nepodala, v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a nepodliehal odvolaciemu prieskumu.

34. Predmetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom tak i dôvodmi podaného odvolania bolo zistiť, či bol naplnený niektorý z odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným ako odvolateľom, tak ako ich konkretizoval v podanom odvolaní popísanom vyššie, so zameraním na splnenie podmienok v zmysle na zníženie príp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov.

35. Podľa ( v účinnom znení – v texte aj len ), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa odseku 2 , ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

36. Pre posúdenie a rozhodnutie danej veci je rozhodujúce cit. ust. a , ktoré zakotvuje zákonnú povinnosť zamestnávateľa, ktorý so zamestnancom skončil pracovný pomer neplatne, poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku a to odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci (alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru), najviac za čas 36 mesiacov. Citované ustanovenie tiež umožňuje súdu na výslovnú žiadosť zamestnávateľa pre prípad, že celkový čas, za ktorý by sa mala poskytnúť náhrady mzdy, presiahne 12 mesiacov, povinnosť nahradiť mzdu nad tento rozsah primerane znížiť, prípadne ju vôbec nepriznať. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí zamestnávateľ uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. nezakotvuje dôvody, pre ktoré by zamestnávateľ mohol podať návrh na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy. Keďže o nepriznaní náhrady mzdy môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto rozhodnutie zaťažuje zamestnávateľa. Podľa tohto znenia účinného od 1. januára 2013 má zamestnanec zákonný nárok na náhradu mzdy počítanú z jeho priemerného mesačného zárobku minimálne za obdobie 12 mesiacov a maximálne za obdobie 36 mesiacov. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu. Ustanovenie cit. treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže byť zneužitím práva. Súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle ust. a tak, aby jeho rozhodnutie neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. Otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. V praxi zamestnávatelia spravidla poukazujú na skutočnosť, že zamestnanec v tomto období pracoval u iného zamestnávateľa, kde dosahoval vyšší alebo porovnateľný zárobok, keďže podľa staršej právnej úpravy bol súd zo zákona povinný na túto skutočnosť prihliadať, v súčasnosti však ide len o istú formu súdnej praxe.

37. Podľa R 51/1975, ak celková doba, za ktorú by sa pracovníkovi mala poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť organizácie na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy pracovníkovi vôbec nepriznať. Prichádza teda do úvahy zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy iba v prípadoch uvedených v (teraz ); v prípadoch uvedených v (teraz a ) neprichádza tento postup do úvahy, pretože pracovník má podľa tejto úpravy nárok na náhradu mzdy za dobu najdlhšie troch mesiacov. Náhrada mzdy, ako ju upravuje (teraz ), je dôsledkom nesplnenia povinnosti organizácie, ktorá je povinná prideľovať pracovníkovi trvajúcemu na tom, aby ho organizácia ďalej zamestnávala, prácu podľa [teraz ] v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie tejto náhrady závisí od možnosti a ochoty pracovníka vykonávať prácu. Ak teda pracovník nie je schopný prácu vykonávať, nemá v tejto dobe nárok na poskytnutie náhrady mzdy podľa (teraz ). Dobu, za ktorú pracovník z tohto dôvodu nemá nárok na poskytnutie náhrady mzdy, nemožno teda započítať do doby šiestich mesiacov ( ; teraz dvanástich mesiacov podľa ). Z toho, že náhradu mzdy v zmysle (teraz ) možno priznať len vtedy, pokiaľ je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia, vyplýva, že iba za túto dobu možno náhradu znížiť, prípadne nepriznať. Pokiaľ teda organizácia pracovníkovi sama neuhradí mzdu, prípadne jej časť, ktorej splatnosť nastala od uvedenej doby do doby právoplatnosti rozhodnutia, môže sa pracovník domáhať náhrady mzdy novým návrhom na náhradu mzdy. Ak organizácia neumožní pracovníkovi pokračovať v práci ani po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa zistilo, že rozviazanie pracovného pomeru bolo neplatné, vznikajú pracovníkovi za dobu od právoplatnosti rozhodnutia nároky na náhradu mzdy v zmysle ustanovenia (teraz ). Túto povinnosť organizácie na náhradu mzdy nemožno znížiť, prípadne náhradu mzdy nepriznať, lebo to neumožňuje nijaké zákonné

ustanovenie. Návrh organizácie, aby sa náhrada mzdy pracovníkovi vôbec nepriznala, zahŕňa podľa svojho obsahu aj návrh na zníženie náhrady mzdy.

38. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. zo 14.9.2011 ust. cit. treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci (vtedy) 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať, len výnimočne a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

39. Nadväzujúc na ostatne citované rozhodnutie NS SR Ústavný súd SR vo veci sp. zn. vyslovil, že za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa , je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného až d) a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnávateľ oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojovať mzdové nároky zamestnanca. ÚS SR v tomto rozhodnutí tiež uviedol, že nesprávny je záver, že priznanie náhrady mzdy má nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia si svojich základných životných potrieb. V nadväznosti na uvedené rozhodnutie súdy začali v niektorých prípadoch pristupovať k odchýleniu sa od zaužívanej aplikačnej praxe, ktorá smerovala k zníženiu náhrady mzdy zamestnanca za predpokladu, že počas doby trvania súdneho sporu so zamestnávateľom o neplatné skončenie pracovného pomeru vykonával prácu. Z uvedeného potom vyplýva, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, príp. nepriznania náhrady mzdy.

40. Pre posúdenie rozsahu náhrady mzdy v danom prípade sú rozhodujúce nasledovné časové a skutkové súvislosti: okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného (zamestnávateľa) dané zamestnankyni (žalobkyni) bolo z 27.2.2017. Nasledujúci deň dňa 28.2.2017 žalobkyňa oznámila žalovanému, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Od 2.3.2017 do 31.10.2017 bola žalobkyňa práceneschopná a poberala nemocenské dávky. Od 1.5.2018 sa zamestnala u iného zamestnávateľa. Rozsudok Okresného súdu Piešťany č.k. -404 zo dňa 13.3.2019 vo výroku I., ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 27.2.2017 je neplatné, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. -466 zo dňa 22.1.2020, nadobudol právoplatnosť dňom 21.2.2020. Odo dňa 26.2.2020 bola žalobkyňa opätovne práceneschopná a poberala nemocenské dávky, ku dňu 16.3.2020 okamžite skončila pracovný pomer so žalovaným, pričom neplatnosť tohto právneho úkonu nebola napadnutá. Z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že žalobkyňa prišla do práce po doručení rozsudku súdu prvej inštancie dňa 2.4.2019, o čom svedčí záznam zo dňa 2.4.2019 podpísaný aj zamestnávateľom (č.l. 449). Do práce sa pokúšala nastúpiť aj dňa 24.2.2020 (v pondelok) po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru predtým v piatok 21.2.2020, o čom svedčí aj list právnej zástupkyne žalobkyne adresovaný zamestnávateľovi, odovzdaný dňa 24.2.2020 podateľni obecného úradu (č.l. 517 a n.). Skutočnosť, že by žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyni ako zamestnankyni bol v rozhodnom období umožnil pokračovať v práci, že by jej oznámil, že jej požiadavke na ďalšom zamestnávaní vyhovel a vyzval ju, aby nastúpila do práce, nebola ničím preukázaná a žalobkyňa ju poprela.

41. Preskúmavaným rozsudkom prvoinštančný súd priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy od žalovaného za obdobie od 1.11.2017 (teda po skončení práceneschopnosti žalobkyne dňom 31.10.2017) do 21.2.2020 (teda do právoplatnosti rozsudku o neplatnom skončení pracovného pomeru). Keďže s poukazom na cit. ust. zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy až do času, keď mu umožní pokračovať v práci, pričom v danom prípade preskúmavaným rozsudkom bola náhrada mzdy priznaná do 21.2.2020, je irelevantná odvolacia argumentácia žalovaného, že po tomto dni odo dňa 24.2.2020 umožnil žalobkyni pokračovať v práci, čo naviac žalobkyňa poprela a žalovaný to ani nepreukázal. Keďže, ako bolo uvedené, rozhodujúcim v danom prípade podľa výroku preskúmavaného rozsudku je obdobie priznania náhrady mzdy od 1.11.2017 do 21.2.2020, je irelevantnou tiež námietka odvolateľa, že žalobkyňa bola práceneschopná mimo tohto obdobia (od 2.3.2017 do 31.10.2017 a následne od 26.2.2020). Za žiadne z období práceneschopnosti žalobkyne podľa preskúmavaného rozsudku, v súlade s ustálenou judikatúrou, žiadna náhrada mzdy priznaná nebola. Pre rozsah priznanej náhrady odvolací súd považuje za nerozhodné, že žalobkyňa si pôvodne uplatňovala náhradu mzdy i za obdobie svojej práceneschopnosti a žalobu upravila až následne. Na základe právoplatných označených rozhodnutí súdov žalovaný ako zamestnávateľ skončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžitým skončením ku dňu 27.2.2017 neplatne a nezákonne. Preto jeho tvrdenie v odvolaní, že jeho postup v žiadnom prípade nemožno označiť za nedôvodný, svojvoľný či účelový, vyznieva nepochopiteľne. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že netvrdí, že žalobkyni nárok na náhradu mzdy nevznikol, ale dáva do pozornosti a výkon práv v rozpore s dobrými mravmi poukazujúc na to, že porušenie povinnosti zo strany žalobkyne bolo preukázané, je potrebné zdôrazniť, že preukázané porušenie povinností zo strany žalobkyne podľa už právoplatných záverov súdov nedosahovalo intenzitu potrebnú pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, v dôsledku čoho bolo súdmi určené ako neplatné. Preukázaným dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bola pritom skutočnosť, že žalobkyňa sa zúčastnila v dňoch 23. a 24.2.2017 pracovného školenia bez upovedomenia zamestnávateľa, čo bolo kvalifikované ako svojvoľné opustenie pracoviska, resp. neospravedlnená absencia. Toto porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne podľa už právoplatných rozhodnutí súdov nebolo možné považovať za tak dostatočne intenzívne, aby odôvodňovalo platné okamžité skončenie pracovného pomeru. Prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku v súlade s citovaným rozhodnutím I.ÚS 331/2019 vychádzal z tohto daného dôvodu spôsobu skončenia pracovného pomeru, pričom neboli zistené žiadne konkrétne dôvody, prečo žalovaný zamestnávateľ neumožnil žalobkyni ako zamestnankyni pokračovať v práci po oznámení, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Na strane zamestnávateľa neboli zistené (ale ani tvrdené) také skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožňovali umožniť žalobkyni pokračovať v práci. Priznanie nároku žalobkyni na náhradu mzdy v zmysle (za čas presahujúci 12 mesiacov) napriek danému miernemu porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou, prvoinštančný súd a zhodne aj odvolací súd nepovažoval za rozporné s dobrými mravmi.

42. Odvolací súd uzatvára, že žalovaný neuniesol svoje dôkazné bremeno keď nepreukázal danosť výnimočných okolností odôvodňujúcich nepriznanie resp. zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, teda, že by výkon práva žalobkyne na prvoinštančným súdom priznanú náhradu mzdy bol v rozpore s dobrými mravmi.

43. Odvolateľ tiež namietal priznanie úrokov z omeškania z priznanej náhrady mzdy v sume 30.691,50 eur, s poukazom a rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 9.10.2013 s odkazom aj na dobré mravy.

44. V uvedenom rozhodnutí ústavný súd okrem iného uviedol, že účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je v súlade s jeho satisfakčnou sankčnou i sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Hoci je pravda, že náhradu mzdy a úrok z omeškania je možné vnímať do istej miery oddelene, pretože úrok z omeškania je majetkovou sankciou za omeškanie zamestnávateľa, v konečnom dôsledku oba predstavujú pre zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, peňažné zadosťučinenie vo svojom celku. Úlohou všeobecných súdov pri určení výšky plnenia zamestnávateľa zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu a na základe ich preukázania určiť sumu, ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Hoci teda nepochybne pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva

povahovo odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti. V danom prípade tak ústavný súd odobril, že súdy zamestnancovi nepriznali k náhrade mzdy aj úroky z omeškania. Ústavný súd ale zároveň odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 17.12.2009, s ktorým sa stotožnil, v ktorom súd dospel k záveru, že rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške stanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.

45. S uvedenými závermi NS SR sa odvolací súd plne stotožňuje. Je toho názoru, že nevyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy sa zamestnávateľ dostáva do omeškania márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci a nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Nepriznanie úroku z omeškania by bolo možné iba pre prípad, ak by bol výkon tohto práva v rozpore s dobrými mravmi ( ) resp., ak by celková priznaná suma zamestnancovi nezodpovedala účelu a funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti. S prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, najmä že žalovaný ukončil so žalobkyňou pracovný pomer okamžitým skončením neplatne, pričom neplatnosť nebola spôsobená len formálnymi nedostatkami tohto právneho úkonu, že žalobkyňa žalovanému ihneď na druhý deň oznámila, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní, že žalovaný v rozhodnom období dlhodobo a nepretržite neumožňoval žalobkyni pokračovať v práci, a to bez uvedenia relevantného dôvodu, a ani po rozhodnutí prvoinštančného súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru, pritom nereagoval na žiadosti a oznámenia žalobkyne o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Preskúmavaným rozsudkom bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie necelých 28 mesiacov, teda ani nie na hornej zákonnej hranici 36 mesiacov, čo predstavuje nad zákonný, nespochybniteľný nárok náhrady za 12 mesiacov, náhradu za ďalších 16 mesiacov a celkovú priznanú náhradu 30.691,50 eur brutto vychádzajúcu z priemernej mzdy navrhovateľky. S poukazom na všetky uvedené súvislosti, odvolací súd je toho názoru, že priznaný nárok spolu aj s priznaným zákonným nárokom na úroky z omeškania, zodpovedá uvedeným funkciám inštitútu náhrady mzdy a zároveň aj požiadavke spravodlivosti. Odvolací súd teda nezistil, že by priznanie nároku na úrok z omeškania k nároku na náhradu mzdy, bolo výkonom práva žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, a preto neprípustným, nepožívajúcim právnu ochranu. Žalovaný pritom v odvolaní nenamieta a nepoukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa bola v časti rozhodného obdobia zamestnaná u iného zamestnávateľa a poberala mzdu, v dôsledku čoho na túto okolnosť, vychádzajúc z toho, že odvolací súd je v zmysle odvolacími dôvodmi viazaný, nebolo možné osobitne prihliadať resp. ju zohľadňovať.

46. V závere odvolania žalovaný namieta dátum vzniku na jednotlivé úroky z omeškania, ktoré boli podľa neho uplatnené nesprávne a v rozpore so , nakoľko dátum splatnosti mzdy nebol dohodnutý v pracovnej zmluve, ani v kolektívnej zmluve, a preto mzda v zmysle mala byť splatná najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Z bodu 23. odôvodnenia preskúmavaného rozsudku vyplýva, že súd zaviazal žalovaného zaplatiť úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom bol dohodnutý výplatný termín.

47. Z obsahu spisu, z čl. I. pripojenej pracovnej zmluvy zo dňa 1.4.2002 (č.l. 238) vyplýva, že výplatný termín bol dohodnutý na 19-teho (v mesiaci). Táto námietka odvolateľa je teda neopodstatnená a jeho tvrdenia, že k dohode o výplatnom termíne nedošlo, je v rozpore s obsahom spisu. Keďže v pracovnej zmluve bola splatnosť mzdy výslovne dohodnutá, s poukazom na znenie , je vylúčené aby platila splatnosť do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ako to tvrdí odvolateľ.

48. Opierajúc sa o už ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít (napr. nález sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ), právna úprava náhrady trov v nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania, keď výška plnenia závisela (v danom prípade v časti náhrady mzdy v rozsahu nad 12 mesiacov) od úvahy

súdu a na daný prípad preto bolo potrebné aplikovať osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania a zohľadniť, že výsledok tohto sporu ohľadne výšky náhrady mzdy bol pre žalobkyňu nepredvídateľný a zároveň nešlo o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva v podobe neprimeranej či zjavne nadsadenej výšky nároku. Preto by nebolo spravodlivé, aby čiastočný neúspech žalobkyne vo vzťahu k výške nároku, úspešnej čo do právneho základu, išiel na jej ťarchu. Bolo preto dôvodným a zo strany súdu prvej inštancie správnym, aby žalobkyni bola priznaná plná náhrada trov prvoinštančného konania.

49. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava (). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania ( ), odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

50. S poukazom na všetko vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie, po skonštatovaní, že žiaden z odvolateľom uplatnených odvolacích dôvodov nebol naplnený, odvolací súd potom rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vyhovujúceho výroku I. ako i závislého výroku III. o náhrade trov prvoinštančného konania, ako vo výrokoch vecne správny, s použitím ust. potvrdil.

51. V zmysle súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana úspech vo veci len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

52. V zmysle výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

53. V zmysle ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

54. S použitím cit. ust., v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni odvolací súd priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

55. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).