Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 494/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B.,

ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -425

z 29. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2013

doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -425 z 29. januára 2013 a žiada

vydať nález „o porušení základných práv sťažovateľov garantovaných mu čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 29. januára 2013, sp. zn. vo výroku, ktorým potvrdil

v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“,

ako aj priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 331,13 €.

Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,

sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníčkou konania vedeného pred Okresným súdom

Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. , v ktorom sa domáhala

proti V., a. s. (ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru

a náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom č. k. -284 z 18. júna 2009, ktorý

nadobudol právoplatnosť 26. augusta 2009, určil, že výpoveď žalovanej z 27. mája 2002

z pracovného pomeru daná sťažovateľke 5. júna 2002 (z dôvodu nadbytočnosti) je neplatná

a pracovný pomer sťažovateľky u žalovanej trvá. Okresný súd zamietol návrh žalovanej,

ktorým sa domáhala vysloviť, že od nej nemožno spravodlivo žiadať, aby sťažovateľku

ďalej zamestnávala.

Okresný súd následne po doplnení dokazovania o náhrade mzdy sťažovateľky

rozhodol rozsudkom č. k. -401 zo 14. decembra 2010 tak, že žalovanú

zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 49 781,52 €, vo zvyšku nárok zamietol a priznal

sťažovateľke náhradu trov konania. Okresný súd nepriznal sťažovateľke časť istiny

(náhrada mzdy bola uplatnená vo výške 49 924,43 €) a nepriznal jej ani uplatnený úrok

z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy od 7. dňa príslušného nasledujúceho

mesiaca po ich splatnosti do zaplatenia. Okresný súd právne svoje rozhodnutie odôvodnil

poukazom na ustanovenie v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku okresného

súdu, náhrada mzdy bola priznaná za obdobie od 1. januára 2003 do 26. augusta 2009

vo výške priemernej mesačnej mzdy sťažovateľky, ktorú okresný súd ustálil sumou

629,87 € na základe mzdových listov sťažovateľky, pričom vychádzal z toho, že výška tejto

priemernej mesačnej mzdy medzi účastníkmi nie je sporná (rozdiel v istine vznikol zrejme

nezohľadnením mzdy za mesiac august 2006 sťažovateľkou – jej chybou v počítaní).

Priznanie náhrady mzdy sťažovateľke za 79 mesiacov a 18 dní, t. j. za celé obdobie, za ktoré

sťažovateľka náhradu mzdy požadovala, a naopak, neakceptovanie žiadosti žalovanej, aby

bola priznaná sťažovateľke náhrada mzdy iba za 12 mesiacov, okresný súd odôvodnil

okolnosťami prípadu – sťažovateľka bola v čase neplatného skončenia pracovného pomeru

vo veku blízkom dôchodkovému veku, čo zohralo rozhodujúcu úlohu pri jej neúspešnej

snahe znova sa zamestnať, hoci vyvíjala mimoriadnu aktivitu; sťažovateľka bola nútená

odísť do predčasného dôchodku, pričom jeho výška zohľadnila obdobie, počas ktorého bola

na podpore v nezamestnanosti a následne na dávkach v hmotnej núdzi, a teda bola

poškodená na životnej úrovni a nepriamo i na výške dôchodku, pričom jej životná úroveň sa

skončením pracovného pomeru neplatnou výpoveďou zásadne znížila napriek jej snahe

zamestnať sa.

Nepriznanie úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných náhrad mzdy odôvodnil

okresný súd v rozsudku č. k. -401 zo 14. decembra 2010 takto: „Keďže

satisfakciu v priznanej výške považuje súd za primeranú a dostatočnú, nepriznal

navrhovateľke požadované úroky z omeškania a žalobu v tejto časti zamietol. Súd má za to,

že vzhľadom na charakter priznanej peňažnej sumy ako náhrady mzdy, ktorú posudzuje ako

zadosťučinenie, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemá oporu v zákone. V prípade,

že by súd v tejto časti navrhovateľke vyhovel, má za to, že zadosťučinenie na strane

navrhovateľky a zároveň sankcia na strane odporcu by boli absolútne neprimerané.“

Proti výroku rozsudku okresného súdu č. k. -401 zo 14. decembra

2010, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, a proti výroku o náhrade trov

konania podala sťažovateľka odvolanie. Poukázala na ustanovenia § 129 ods. 1 a § 132

, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zaoberajúce sa splatnosťou náhrady mzdy a navrhla

odvolaciemu súdu zmeniť rozhodnutie okresného súdu tak, že jej bude priznaný aj úrok

z omeškania z jednotlivých mesačných súm náhrad mzdy. Vo vzťahu k výroku o náhrade

trov konania nesúhlasila s výškou jej priznanej náhrady trov právneho zastúpenia, pretože

okresný súd nesprávne vychádzal z toho, že od začiatku konania do vydania rozsudku č. k.

-284 z 18. júna 2009 o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou bola predmetom konania iba táto neplatnosť, a nie i náhrada mzdy, hoci bola

uplatnená už v žalobe.

Krajský súd rozsudkom č. k. -425 z 29. januára 2013 rozsudok

okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil, v rozsahu zrušenia vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a vo zvyšnej sťažovateľkou napadnutej časti rozsudok

okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k.

-425 z 29. januára 2013 odôvodnila tým, že krajský súd aplikoval dotknuté

ustanovenia právnych predpisov v rozpore s ich účelom a zmyslom, jeho závery sú

arbitrárne, v príkrom logickom rozpore so znením ustanovení právneho poriadku, a preto sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Sťažovateľka ďalej uviedla:

«... Všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali z ust. § 79 ods. 2 Zák. práce, v zmysle

ktorého je súd oprávnený náhradu mzdy primerane znížiť (až nepriznať), pokiaľ celkový

čas, za ktorý by sa náhrada mzdy mala poskytnúť presahuje 12 mesiacov. Súdy opomenuli

(hoci odvolací súd bol na osobitosť a samostatnosť nároku na úroky z omeškania

upozornený aj odkazom na judikatúru), že úroky z omeškania nie sú náhradou mzdy v

zmysle ustanovení , ale osobitným nárokom podľa všeobecných ustanovení

.

Podľa „ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona

povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania

ustanovuje vykonávací predpis“.

Žiadne ustanovenie nedáva súdu možnosť, aby primerane znižoval, prípadne

vôbec nepriznal úroky z omeškania, na ktoré vznikol zákonný nárok. Súd môže posudzovať

iba primeranosť náhrady mzdy – t. j. istiny, ktorú má zamestnávateľ vyplatiť zamestnancovi.

Pokiaľ však zamestnávateľ túto náhradu mzdy včas zamestnancovi nevyplácal (ide

o pravidelné mesačné plnenie – viď NS SR ), vznikli zamestnancovi nároky na

úhradu úrokov z omeškania z jednotlivých mesačných úhrad. Hoci tieto nároky vznikli

v súvislosti s nevyplatením náhrady mzdy, nejde o nárok totožný s náhradou mzdy, ale ide

o osobitnú a od náhrady mzdy odlišnú zákonnú sankciu, ktorá nemôže byť predmetom

posudzovania primeranosti súdom v zmysle § 79 ods. 2 Zák. práce.

Pokiaľ súd napriek uvedenému nepriznal zákonné úroky z omeškania s poukazom na

ust. § 79 ods. 2 Zák. práce, postupoval v príkrom rozpore s jednoznačným a iný výklad

nepripúšťajúcim znením zákonných ustanovení, a teda arbitrárne, čím porušil právo

sťažovateľky na spravodlivý a zákonný proces...»

Rozsudok krajského súdu č. k. -425 z 29. januára 2013 v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -401 zo 14. decembra 2010 nadobudol

vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti právoplatnosť 26. marca 2013.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom krajského súdu č. k. -425

z 29. januára 2013 s odôvodnením, že tento je arbitrárny a ústavne neakceptovateľný

s ohľadom na výklad a aplikáciu predpisov jednoduchého práva, ktorá popiera ich účel

a pravidlá ústavne konformného výkladu.

Krajský súd rozsudok č. k. -425 z 29. januára 2013 v dotknutej časti

odôvodnil takto:

„Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho

vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa

z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa

odvolaním napadnutého výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa

po dokazovaní vykonanom v rozsahu dôkazných návrhov účastníkov zamietol návrh

navrhovateľky na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru špecifikovaných v podaní zo dňa 13. 12. 2010. ...

Pokiaľ ide o rozhodnutie o priznaní náhrady mzdy z neplatného skončenia

pracovného pomeru (§ 79 ods. 1, 2 Zák. práce v znení účinnom do 30. 06. 2003) odvolací

súd konštatuje, že pri jej priznávaní musí súd spravidla vziať v úvahu, či sa zamestnanec po

neplatnom skončení pracovného pomeru zapojil do práce, aký príjem dosiahol, poprípade

z akých dôvodov tak neurobil, či riadne spolupracoval s príslušným úradom práce

zohľadňujúc pritom i ponuky dané zamestnancovi týmto úradom a či sa aktívne i sám

podieľal na hľadaní si zamestnania. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady mzdy musí súd

totiž uvážiť, či mal zamestnanec možnosť zaobstarať si pre seba vhodnú prácu, za akých

podmienok, či a aký zárobok dosiahol, či to nebolo za nepriaznivých okolností (dochádzanie

do inej obce, práca nadčas, nočná práca ) a pod. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy potom

súd spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním

zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. V tejto súvislosti je treba

prisvedčiť názoru súdu prvého stupňa o sankčnej, satisfakčnej, ale naviac i sociálnej

povahe náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

V prejednávanom prípade súd prvého stupňa výrok, ktorým navrhovateľke nepriznal

uplatnené úroky z omeškania z náhrad mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

priznanej za obdobie od 01. 01. 2003 do 26. 08. 2009 v celkovej výške 49.781,52 euro

odôvodnil tým, že priznaná náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

vychádzala z výšky priemernej mesačnej mzdy, ktorú dosahovala navrhovateľka pri

neplatnom skončení pracovného pomeru, je dostatočná a primeraná zadosťučineniu na

strane navrhovateľky a zároveň je i dostatočnou sankciou pre odporcu, ktorý nepostupoval

pri rozviazaní pracovného pomeru v súlade so zákonnou úpravou. Vychádzajúc zo sankčnej,

satisfakčnej, ale i sociálnej povahy náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru je i odvolací súd toho názoru, že v posudzovanom prípade správne priznaná

náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01. 01. 2003 do

26. 8. 2009 v celkovej výške 49.781,52 euro predstavuje pre navrhovateľku jednak

dostatočnú satisfakciu a sociálnu ochranu, ale je zároveň i dostatočnou sankciou pre

odporcu za postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru s navrhovateľkou.

K námietkam navrhovateľky poukazujúcim na posudzovanie úrokov u omeškania z náhrady

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo veci vedenej na Najvyššom súde SR

pod sp. zn. odvolací súd udáva, že z obsahu tohto rozhodnutia (ktorým

nebol ani súd prvého stupňa a ani odvolací súd viazaný) vyplýva, že uvedené rozhodnutie

posudzovalo prípad, kedy bol dôvodom na zamietnutie návrhu na zaplatenie úrokov

z omeškania z náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru právny názor

o tom, že splatnosť náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru ako celku

nemôže nastať skôr, než o nej rozhodol súd.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľky neobstojí.

Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila, t. j.

otázku, z akého dôvodu obstojí právny záver okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľke

neboli priznané úroky z omeškania. Krajský súd neponechal teda bez povšimnutia žiadny

z odvolacích argumentov sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie

jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Sťažovateľka však vo vzťahu k rozsudku krajského súdu ďalej tvrdila, že tento je

založený na takom výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktorý nezodpovedá ich

účelu a zmyslu a je ústavne nekonformný.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

S ohľadom na uvedené sa ústavný súd preto ďalej zaoberal aj argumentáciou

sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd svojim rozhodnutím poprel účel, zmysel a princípy

výkladu právnych predpisov v súlade s ústavnoprávnymi požiadavkami, keď dospel

k záverom uvedeným v jeho rozhodnutí.

Podľa prvej vety dlžník, ktorý svoj dlh riadne

a včas nesplní, je v omeškaní.

Podľa ak ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je

podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, vychádzajúc z citovaných ustanovení

právnych predpisov, dospieva sťažovateľka (aj s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. decembra 2009) k záveru, že z jednotlivých mesačných

náhrad mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru patrí zamestnancovi vždy aj

úrok z omeškania, pretože ich splatnosť je jednoznačne v zákone ustanovená a jej uplynutím

sa zamestnávateľ dostáva do omeškania. Z toho sťažovateľka vyvodzuje, že všeobecný súd

nemôže tieto úroky z omeškania zamestnancovi nepriznať iba s poukazom na ustanovenie

a ak takto postupuje, aplikuje tieto ustanovenia spôsobom

nezlučiteľným so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu.

Ako vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2009, vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, najvyšší súd

dospel k záveru, podľa ktorého rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného

rozviazania pracovného pomeru má povahu deklaratórneho rozsudku, t. j. iba potvrdzuje už

jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny

nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva kvalita

vykonateľného práva]. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy

z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru – a s tým súvisiaca splatnosť tejto

náhrady – teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení

hmotného práva. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie

s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne

vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného

pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej

republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu

(nariadenie v a je vykonávacím predpisom k ).

Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie

zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom

ustanovená lehota plnenia uplynula.

Hoci je pravda, tak ako na to poukazuje krajský súd v rozsudku č. k. 11 Co 34/2011-

425 z 29. januára 2013, že podstatou veci riešenou najvyšším súdom vo veci sp. zn.

bolo predovšetkým posudzovanie otázky, či náhrada mzdy nie je splatná

ako celok, ústavný súd v súlade s obsahom citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu, ale aj

s názorom sťažovateľky dospel k záveru, že zamestnávateľ sa dostáva do omeškania

s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného

pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci,

z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok

z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy.

Napriek tomu záveru však ústavný súd nepovažuje rozhodnutie krajského súdu

vo veci sťažovateľky za ústavne nekonformné.

Tak ako totiž správne uviedol krajský súd, účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy

pri neplatnom skončení pracovného pomeru ( ) je v súlade s jeho

satisfakčnou, sankčnou i sociálnou funkciou určiť s pomocou v zákone ustanovených

kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať. Hoci je pravda, že náhradu

mzdy a úrok z omeškania je možné vnímať do istej miery oddelene, pretože úrok

z omeškania je skutočne, tak ako to uvádza sťažovateľka, majetkovou sankciou

za omeškanie zamestnávateľa, v konečnom dôsledku oba predstavujú pre zamestnanca,

s ktorým bol neplatne pracovný pomer skončený, peňažné zadosťučinenie vo svojom celku.

Úlohou všeobecných súdov pri určení výšky plnenia zamestnávateľa zamestnancovi

v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je zohľadniť všetky okolnosti prípadu

a na základe ich preukázania určiť sumu, ktorej zaplatenie uloží zamestnávateľovi. Hoci

teda nepochybne pri formalistickom chápaní náhrady mzdy a úroku z omeškania ide o dva

povahou odlišné nároky, v konečnom dôsledku ide o to, či celková priznaná suma

zamestnancovi z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy

a požiadavke spravodlivosti.

V tomto prípade okresný súd aj krajský súd k rozhodovaniu vo veci sťažovateľky

takto i pristupovali a zaviazali žalovanú (zamestnávateľku) zaplatiť sťažovateľke sumu

49 781,52 €. Posudzujúc všetky okolnosti prípadu tak, ako boli zistené všeobecnými súdmi

(ktorých zistenia nespochybnila ani sťažovateľka), nepovažuje ústavný súd sumu celkovo

priznanú sťažovateľke za nedostatočnú alebo nezodpovedajúcu účelu a funkciám inštitútu

náhrady mzdy, a to aj po zohľadnení skutočnosti, že od splatnosti náhrady mzdy

v jednotlivých mesiacoch uplynul zjavne dlhý čas.

V prípade sťažovateľky teda nešlo o prípad, tak ako to naznačuje sťažovateľka,

v ktorom by krajský súd svojím postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti.

Krajský súd, naopak, dôsledne zvažujúc všetky okolnosti prípadu zistené okresným súdom,

poskytol ochranu právam sťažovateľky v predpokladanej kvalite. V tomto prípade

od krajského súdu ani účel zákona alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov

nevyžadovali vykladať aplikované zákone predpisy inak, než krajský súd urobil.

Keďže krajský súd svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých

ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno označiť za ústavne nekonformný alebo

nezodpovedajúci dikcii aplikovaných zákonných ustanovení, sťažnosť sťažovateľky

neobstojí.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby rozsudkom krajského súdu

č. k. -425 z 29. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a listiny alebo práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013