Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_28CoPr-2-2024.pdf
PDF · 259.11 KB
Case nature
Area
Subarea
28CoPr/2/2024
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa C. XXXX/X, D., zastúpenej splnomocnencom: Advokátska kancelária AL legal, s. r. o., so sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 51 778 904, proti žalovanému: Obec Močenok, so sídlom Sv. Gorazda 629/82, Močenok, IČO: 00 308 439, zastúpenému advokátom: JUDr. Gabriel Laktiš, so sídlom Mariánska 8, Nitra, o neplatnosť odvolania z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov A., určenie trvania pracovného pomeru a náhrady mzdy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Cpr/2/2016-350 zo dňa 30.05.2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 10Cpr/2/2016-392 zo dňa 04.07.2023 - voči časti výroku II. o určení, že pracovný pomer ďalej netrvá, voči vyhovujúcemu výroku III., voči časti výroku IV. o zamietnutí nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov a voči výroku V. o trovách konania a odvolanie žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 10Cpr/2/2016
- 406 zo dňa 21.09.2023, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd odvolanie žalobkyne voči výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie o d m i e t a .
II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. určujúcej, že pracovný pomer ďalej netrvá, v napadnutej časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a vo výroku V. o trovách konania r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. Napadnutý dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec v zrušenom rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
28CoPr/1/2024-
2316212192
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov A. E. F. A., E. G. XXX/XX, XXX XX A. z 15. júna 2016 je neplatné. Výrokom II. určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným 29. júna 2016 je neplatná a pracovný pomer ďalej netrvá. Výrokom III. uložil žalovanému z titulu náhrady mzdy zaplatiť žalobkyni 14.274,24 eura s úrokmi z omeškania vo výške 5,00 % ročne 1) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.08.2017 do zaplatenia, 2) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.09.2017 do zaplatenia, 3) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.10.2017 do zaplatenia, 4) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.11.2017 do zaplatenia, 5) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.12.2017 do zaplatenia, 6) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.01.2018 do zaplatenia, 7) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.02.2018 do zaplatenia, 8) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.03.2018 do zaplatenia, 9) zo
sumy 1.189,52 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia, 10) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.05.2018 do zaplatenia, 11) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia, 12) zo sumy 1.189,52 Eur od 11.07.2018 do zaplatenia za obdobie 12 mesiacov do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom IV. súd zamietol žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov A. E. F. A., E. G. XXX/XX, XXX XX A. z 29. júna 2016 a nároku o náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Výrokom V. priznal žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 30 % trov konania.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 42 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 64 ods. 1 písm. a), § 66, § 142 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, ust. § 11 ods. 4 písm. l) zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že pracovný pomer medzi stranami vznikol konkludentne po vymenovaní žalobkyne do funkcie riaditeľky s účinnosťou od 15. októbra 2015 s tým, že jej bol určený funkčný plat. Žalobkyňa až do doby odvolania z funkcie riaditeľky a výpovede vykonávala funkciu riaditeľky doma dôchodcov, poberala plat. Žalovaný 29. júna 2016 rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou s poukazom na Uznesenie Obecného zastupiteľstva č. 3.1. - 1./MOZ/2016 z 29. júna 2016, ktorým bola žalobkyňa odvolaná z funkcie riaditeľky, ktoré bolo doručené žalobkyni 4. júla 2016. Tomuto právnemu úkonu predchádzalo zasadnutie obecného zastupiteľstva, ktoré prijalo predmetné uznesenie. Výpoveď žalovaný skutkovo vymedzil s poukazom na § 63 ods. 1 písm. d/ a § 42 ods. 2 Zákonníka práce s tým, že výpovedná doba je jeden mesiac a začne plynúť prvým dňom mesiaca po doručení výpovede. Odvolanie z funkcie a výpoveď žalobkyňa prevzala 4. júla 2016. Žalobkyňa listom z 18. júla 2016 žalovanému oznámila, že do práce nastúpi ihneď ako to bude možné. Žalobkyňa mala za to, že tento právny úkon je neplatný z dôvodu, že výpoveď žalobkyni bola daná v čase pracovnej neschopnosti, teda v ochrannej dobe. Žalovaný rozporoval svoju vedomosť o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobkyne, pretože predložený doklad nebol riadne vystavený ošetrujúcim lekárom, je bez uvedenia dátumu vystavenia a podpisu lekára. Ošetrujúci lekár súdu potvrdil, že predmetná dočasná práceneschopnosť bola vystavená v jeho ambulancii. V priebehu konania súd zistil, že doklad je opatrený dátumom aj podpisom ošetrujúceho lekára. Po vystavení potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti kópia tlačiva bola doručená Sociálnej poisťovni a v prípade, ak by tlačivo nebolo riadne vystavené a Sociálna poisťovňa by neuznala tlačivo ako riadne vyplnené, bolo by vrátené ošetrujúcemu lekárovi na opravu. Žalovaný tvrdil, že nemal pri výpovedi vedomosť o trvaní dočasnej práceneschopnosti žalobkyňou, pretože táto žalovanému po vystavení dokladu ho nepredložila starostovi a ani v žalobe neuvádzala, doklad o práceneschopnosti neodovzdala priamo zamestnávateľovi, ale na ekonomickom úseku. Žalovaný listom z 28. júna 2016, ktorým žalobkyni oznámil neplatnosť / nulitnosť / právneho úkonu, žalobkyňu upozornil, že bez ospravedlnenia sa nedostavila do práce od 16. júna 2016, hoci vo svojom písomnom podaní z 19. júna 2016 trvala na tom, aby ju zamestnával. Žalovaný 29. júna 2016 teda nemal vedomosť o dočasnej pracovnej neschopnosti z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany žalobkyne. Povinnosťou žalobkyne bolo potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti doručiť zamestnávateľovi a nie ekonomickému úseku domova dôchodcov, ktorý nie je jej zamestnávateľom. Vzhľadom na nedodržanie povinnosti zo strany žalobkyne súd nepovažoval neplatnosť výpovede z dôvodu, že výpoveď žalobkyni bola daná v ochrannej dobe, za danú. Žalobkyňa tvrdila, že bolo porušené aj ustanovenie § 66 Zákonníka práce, nakoľko pre skončenie pracovného pomeru s osobou ťažko zdravotne postihnutou je potrebný súhlas ÚPSVaR a v danom prípade tento súhlas nebol daný. Žalovaný tvrdil, že o tejto skutočnosti nemal vedomosť a že pri výberovom konaní žalobkyňa neoznámila, že je zdravotne ťažko postihnutá a ani v životopise sa tento údaj nenachádzal. Žalobkyňa na pojednávaní predložila životopis s uvedením údaja ČID, ktorý sa však na origináli životopisu, ktorý predložila žalovanému v rámci výberového konania nenachádzal. Žalovaný súdu predložil celý originál spisu ohľadne výberového konania, z ktorého vyplýva, že životopis predložený na pojednávaní bol žalobkyňou účelovo vyhotovený. Dokonca tvrdila, že žalovaný životopis sfalšoval. Tvrdenie žalobkyne, že výberová komisia sa pýtala na jej zdravotný stav počas výberového konania nebolo preukázané. Na základe týchto skutočností žalovaný, keďže nemal vedomosť, že žalobkyňa je ťažko zdravotne postihnutá, nemohol si pýtať súhlas ÚPSVaR a tento nedostatok nerobí výpoveď neplatnou.
4. Ďalším dôvodom neplatnosti výpovede malo byť nesplnenie zákonnej povinnosti podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce, pretože žalovaný žalobkyni neponúkol žiadne voľné pracovné miesto, teda si nesplnil zákonnú ponukovú povinnosť. Žalovaný uviedol, že súdu predloží dôkaz o ponúknutí voľného pracovného miesta pred výpoveďou, avšak žiadny takýto dôkaz zo strany žalovaného súdu nebol
predložený a ani iným dôkazom žalovaný túto skutočnosť súdu nepreukázal. Nesplnením ponukovej povinnosti žalovaný porušil ustanovenie § 63 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého dôvodu je výpoveď neplatná, pretože ponuková povinnosť žalovaného ako zamestnávateľa sa týka aj výpovedného dôvodu podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce (odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky domova dôchodcov). Súd uzavrel, že výpoveď je neplatná aj z formálneho hľadiska, pretože vo výpovedi nie je riadne skutkovo vymedzený dôvod výpovede. Okrem toho neobsahuje ani presný časový údaj, k akému dňu bola daná výpoveď z pracovného pomeru.
5. Na základe týchto skutočností súd určil, že výpoveď žalovaného daná žalobkyni 29. júna 2016 potom, ako bola odvolaná z funkcie riaditeľky uznesením obecného zastupiteľstva je neplatná a žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru, ale aj v zmysle § 142 ods. 2 Zákonníka práce. Súd žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľky domova dôchodcov z 30. júna 2016 zamietol. Súd mal za to, že žalobkyňa bola platne odvolaná z funkcie riaditeľky, nakoľko tomuto právnemu úkonu predchádzalo prijaté uznesenie obecného zastupiteľstva, ktoré odvolalo žalobkyňu z funkcie riaditeľky na návrh starostu obce podľa § 11 ods. 4 písm. l/ zákona o obecnom zastupiteľstve.
6. Žalovaný žiadal žalobkyni nepriznať náhradu mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru z dôvodu, že žalobkyňa neoznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju ďalej žalovaný zamestnával. Súd poukázal na doručenie odvolania z funkcie riaditeľky z 15. júna 2016, ktoré bolo žalobkyni doručené v predmetný deň. Žalobkyňa listom z 19. júna 2016 žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Následne na to žalovaný žalobkyni oznámil neplatnosť tohto právneho úkonu a 29. júna 2016 ju odvolal z funkcie riaditeľky a dal jej výpoveď z pracovného pomeru. Predmetná výpoveď a odvolanie z funkcie riaditeľky žalobkyni bolo doručené 4. júla 2016 a listom z 18. júla 2016 žalobkyňa žalovanému oznámila, že nastúpi do práce ihneď ako to bude možné. Síce v tomto oznámení nenapísala, že trvá na tom, aby ju ďalej žalovaný zamestnával, ale v kontexte oznámenia z 19. júna 2016 mal súd za to, že žalobkyňa trvala na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, pretože mu oznámila nástup do práce, ako to bude možné, z ktorého dôvodu jej prináleží náhrada mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru.
7. Žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie 36 mesiacov, a to vo výške 42 822,72 eura od 11. augusta 2017 do 11. júla 2020. Žalovaný žiadal, aby súd skrátil toto obdobie na 12 mesiacov. Súd uviedol, že náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči zamestnávateľovi. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 331/2019 z 19. novembra 2019 sa uvádza: „Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci potom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca“. Žalovaný poukazoval na správanie žalobkyne, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to pri výberovom konaní, keď žalobkyňa neoznámila, že je ťažko zdravotne postihnutá a na pojednávaní tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie v rozpore s dobrými mravmi upravenými v čl. 2 Zákonníka práce, keď nie je možné od žalovaného spravodlivo očakávať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Preto žiadal, aby súd rozhodol o tom, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného netrvá.
8. Súd uzavrel, že žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy aj v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, s poukazom na judikát R 28/2011 z ktorého vyplýva, že ak po odvolaní z funkcie nebola dohodnutá s ním iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať odvolanému zamestnancovi nastáva stav, v ktorom chýba dohodnutý druh práce ako jeden zo základných prvkov pracovného pomeru,
uvedený stav treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Za existencie tejto prekážky v práci nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvať na ňom po celý pracovný čas. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že pred výpoveďou žalobkyni si žalovaný nesplnil svoju ponukovú povinnosť, a teda uvedený stav treba považovať za prekážku v práci a v takom prípade žalobkyňa nemala ani povinnosť sa dostavovať na pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Žalobkyňa si uplatnila náhradu mzdy za obdobie od 11. augusta 2017, pričom rozhodujúcim obdobím pre priznanie náhrady mzdy bol prvý štvrťrok 2016. Súd mal predložené mzdové listy žalobkyne za mesiace január, február a marec 2016. Za mesiac január 2016 žalovaný jej vyplatil mzdu za odpracované hodiny vo výške 1.170,52 eura pri počte odpracovaných hodín 157,5. V mesiaci február jej bola vyplatená mzda vo výške 1.199,03 eura pri odpracovaných hodinách 157,5 a mesiaci marec bola jej vyplatená mzda vo výške 1.199,02 eura pri odpracovaných hodinách 172,50. Za inkriminované obdobie jej bola vyplatená brutto mzda vo výške 3.568,57 eura : 487,5 odpracovaných hodín = 7,32 x 8 = 58,56 (priemerný hrubý denný zárobok) x 21,74 (priemerný počet pracovných dní v mesiaci) = 1.273,09 (priemerný hrubý mesačný zárobok). Súd žalobkyni priznal náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, pričom má nárok na náhradu mzdy odo dňa keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní, pričom žalobkyňa sa domáhala náhrady mzdy od mesiaca august 2017, a to do doby, pokiaľ jej zamestnávateľ neumožní pokračovať v práci alebo do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. V danom prípade súd rozhodol o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom žalobkyňa sa takto nesprávala vzhľadom na skutočnosť, že už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá a dokonca neprejednanie výpovede z ÚPSVaR považovala za neplatnosť výpovede, hoci žalovaný o tejto skutočnosti sa evidentne dozvedel až na pojednávaní pred súdom. Povinnosťou žalobkyne po vystavení dočasnej pracovnej neschopnosti bolo túto skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi tak, aby mal vedomosť o tejto skutočnosti. Dôkazom o tom, že žalovaný mal vedomosť o ťažkom zdravotnom postihnutí žalobkyne mali byť znížené odvody, ktoré zamestnávateľ platil za žalobkyňu. Tieto odvody skutočne boli vyplácané v nižšej miere, teda zohľadňujúce, že žalobkyňa je ťažko zdravotne postihnutá, pretože v opačnom prípade sociálna poisťovňa by na túto skutočnosť zamestnávateľa upozornila. Napriek tejto skutočnosti však žalovaný nemal vedomosť o ťažkom zdravotnom postihnutí žalobkyne, pretože túto skutočnosť oznámila len na ekonomickom úseku domova dôchodcov, ktorý vyplácal znížené odvody za žalobkyňu. Súd žalobkyni priznal náhradu za obdobie 12 mesiacov. Žalovaný žiadal zníženie priznania náhrady mzdy z dôvodu, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s čl. 2 Zákonníka práce. Súd poukázal na to, že náhrada mzdy má satisfakčnú povahu a je sankciou pre zamestnávateľa z dôvodu neplatného zrušenia pracovného pomeru, ale v danom prípade súd musel zohľadniť správanie žalobkyne pôsobiacej na riadiacej funkcii, ktoré nebolo súladné s dobrými mravmi. Pri výberovom konaní žalobkyňa neuviedla údaj o ťažkom zdravotnom postihnutí, ktoré oznámila len na ekonomickom úseku a dočasne pracovnú neschopnosť neoznámila svojmu zamestnávateľovi, ale ekonomickému úseku. Je zrejmé, že vzťahy medzi starostom obce a žalobkyňou nie sú dobré, ale táto skutočnosť neodôvodňuje oznamovať a rozhodné skutočnosti predkladať starostovi obce. Súd uviedol, že sa v danom prípade neriadil Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/2019 z dôvodu, že ústavný súd v danom prípade riešil iný skutkový stav, ako je v tomto prípade, keď zníženie nároku na náhradu mzdy súd odôvodnil s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce.
9. Žalobkyňa si uplatnila aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne od jednotlivých mesiacov do zaplatenia, v ktorých žalobkyni nebola vyplatená náhrada mzdy. Žalobkyni pri neplatnom skončení pracovného pomeru patrí okrem náhrady mzdy aj úrok z omeškania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2009 sp. zn. 1Cdo/116/2008). Zákonník práce a ani iný pracovnoprávny predpis neupravuje úrok z omeškania a z tohto titulu je potrebné postupovať podľa občiansko-právnych predpisov. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru platí výška úrokov určená Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/95 Z. z. § 3 a § 4 a vykonávacím predpisom je ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pri formalistickom chápaní mzdy a úroku z omeškania ide o dva povahou odlišné nároky, ale ide o to, či celkom priznaná suma žalobkyni z hľadiska ústavných princípov zodpovedá funkciám inštitútu náhrady mzdy a požiadavke spravodlivosti / Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 494/2013-9 z 09. októbra 2013/. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS /249/97 dobré mravy sú súhrnom etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zaisťované i právnymi normami tak, aby
každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Úrok z omeškania je majetkovou sankciou a má zamestnanca odškodniť za to, že nemohol použiť istinu náhrady mzdy, ktorej úžitky mohol za čas omeškania poberať. Z Uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 4. júla 2017 sp. zn. III. ÚS/460/2017 vyplýva, že záver, podľa ktorého, ak by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný. Zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s výplatou mzdy v deň nasledujúci po výplatnom termíne a od tohto momentu aj súdna prax zamestnancom priznáva úrok z omeškania. Z tohto dôvodu súd priznal žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5 % ročne za každý mesiac omeškania.
10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a žalobkyni, ktorá mala čiastočný úspech v konaní, priznal podľa pomeru jej úspechu a neúspechu v konaní (65-35=30), nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %.
11. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to v rozsahu proti časti výroku II., ktorou bolo určené, že pracovný pomer netrvá, proti výroku III. v celom rozsahu, proti časti výroku IV., ktorou bol zamietnutý nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a tiež proti výroku V. o trovách konania. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd rozhodol o skončení pracovného pomeru, t.j. že pracovný pomer netrvá, a to z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; ďalej že prvoinštančný súd priznal náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru len za 12 mesiacov s úrokmi z omeškania, a nárok nad 12 mesiacov zamietol; a tiež že prvoinštančný súd priznal náhradu trov konania len v rozsahu 30 % trov konania. Nad rámec výrokovej časti rozsudku žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd neuznal neplatnosť výpovede, ktorá bola daná žalobkyni 29. júna 2016 z dôvodu, že výpoveď bola daná počas jej pracovnej neschopnosti, teda v ochrannej dobe a tiež neuznal neplatnosť výpovede, nakoľko pre skončenie pracovného pomeru bolo v súlade s § 66 Zákonníka práce potrebný súhlas ÚPSVaR. Uviedla, že súhlasí s prvou časťou výroku pod bodom II., že predmetná výpoveď je neplatná, kedy súd uznal neplatnosť výpovede z dôvodu, že zamestnávateľ si nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a neponúkol žalobkyni žiadne voľné pracovné miesto, t.j. nesplnil si svoju ponukovú povinnosť v rámci zákona. Ďalej súd uznal, že výpoveď je neplatná aj z formálneho hľadiska, pretože vo výpovedi nie je riadne skutkovo vymedzený dôvod výpovede a neobsahuje ani presný časový údaj k akému dňu bola daná výpoveď z pracovného pomeru. Žalobkyňa však namieta neuznanie dvoch dôvodov neplatnosti výpovede, a to že v čase doručenia výpovede dňa 4.6.2016 bola žalobkyňa práceneschopná, teda v ochrannej dobe, a že u zamestnanca ŤZP mal byť daný súhlas ÚPSVaR. Neuznanie uvedených dôvodov neplatnosti výpovede viedli súd k ďalším nesprávnym rozhodnutiam, a to o tom, že pracovný pomer žalobkyne ďalej netrvá a o nepriznaní náhrady mzdy nad 12 mesiacov, preto je žalobkyňa nútená namietať a brániť sa aj proti neuznaniu týchto dôvodov neplatnosti výpovede súdom.
12. Žalobkyňa dôvodila, že počas celého súdneho konania dochádzalo k spochybňovaniu dokladu o dočasnej PN, ktorá bola vystavená dňa 16.6.2016 A. H.. Najskôr zo strany žalovaného došlo k absurdnému spochybňovaniu vystavenia tohto dokladu, že tento doklad nebol ošetrujúcim lekárom riadne vystavený, že je bez dátumu a bez pečiatky. Všetky pochybnosti žalovaného boli počas konania vyvrátené, avšak dochádzalo tak k neúmernému predlžovaniu konania. Žalovaný však napokon, keď mu predchádzajúce argumenty nevyšli tvrdil, že nemal pri výpovedi vedomosť o trvaní dočasnej PN žalobkyne, lebo doklad neodovzdala starostovi, ale na ekonomickom úseku, kde sa všetky takéto doklady bežne odovzdávali. Avšak žalovaný už dňa 4.10.2016 v Stanovisku žalovaného k odpovedi žalobkyne zo dňa 14.9.2016 uvádza že, žalobkyňa doklad o jej PN predložila dňa 16.6.2016. Žalovaný teda v tomto čase nespochybnil doručenie PN zamestnávateľovi a evidentne bol s touto skutočnosťou oboznámený už v čase napísania výpovede zo dňa 29.6.2016. Ak by žalovaný nemal vedomosť o doručení PN žalobkyne, musel by jej od 16.6.2016 viesť absenciu pre neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku, čo sa nestalo. Navyše dôkazom o tom, že zamestnávateľ riadne vyplácal náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti je Rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 11.7.2016 o priznaní nároku na nemocenské dávky z dôvodu, že dočasná pracovná neschopnosť trvá viac ako 10 kalendárnych dní od 26.6.2016. Súd prvej inštancie však tieto skutočnosti nevyhodnotil a uzavrel, že povinnosťou žalobkyne bolo predložiť doklad o PN zamestnávateľovi, t. j. priamo starostovi. Súd
však neuviedol žiadny právny predpis, ktorý žalobkyňa týmto konaním porušila, doklad o PN odovzdala tam, kde sa vždy odovzdával (ekonomický úsek domova dôchodcov), a sám žalovaný priznal vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 14.9.2016, že doklad žalobkyňa predložila dňa 16.6.2016, teda v čase napísania stanoviska vôbec nespochybňoval, že o PN žalobkyne nevedel. Napriek tomu súd nepovažoval výpoveď za neplatnú z dôvodu, že jej bola daná v ochrannej dobe.
13. Pokiaľ ide o neuznanie výpovedného dôvodu, že nebol k výpovedi žalobkyne daný súhlas ÚPSVaR, žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa snažil počas celého konania navodiť dojem, že žalobkyňa je nečestná osoba, ktorej úmyslom bolo žalovaného ako zamestnávateľa oklamať tým, že v čase výpovede je osobou zdravotne ťažko postihnutou, o čom vraj nevedel. Súd potom rozhodol o skončení pracovného pomeru z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom žalobkyňa sa takto nesprávala vzhľadom na skutočnosť, že už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá a dokonca neprejednanie výpovede s ÚPSVaR považovala za neplatnosť výpovede, hoci žalovaný o tejto skutočnosti sa evidentne dozvedel až na pojednávaní. Súd vôbec nerešpektoval základné zásady Zákonníka práce, podľa ktorých fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie. Zamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o prístup k zamestnaniu. Tieto práva patria občanom bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. V konaní však žalovaný nijako nepreukázal, že by práca riaditeľky Domova dôchodcov A. mala výnimku z vyššie uvedenej zásady, a že by bola zo strany žalovaného vopred daná požiadavka pre vykonávanie tejto práce pri výberovom konaní, aby ju nevykonávala osoba ŤZP. Žalovaný tvrdil, že o tom, že bola žalobkyňa ŤZP nemal vedomosť a pokiaľ by to vedel, nebola by výberové konanie vyhrala. Zo strany žalovaného ide jednoznačne o prejav diskriminácie zdravotne postihnutých osôb. Prvoinštančný súd sa zarážajúco v plnom rozsahu stotožnil s očividne diskriminačnými obvineniami žalovaného že žalobkyňa už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je osobou ťažko postihnutou a jeho záverečné vyhodnotenie - označenie žalobkyne v tejto súvislosti za osobu konajúcu v rozpore s dobrými mravmi - je nadmieru neobjektívne a nespravodlivé. Prvoinštančný súd svoje odôvodnenie podporil aj tvrdením, že žalovaný nemal vedomosť o zdravotnom postihnutí žalovanej, pretože túto skutočnosť oznámila len na ekonomickom úseku domova dôchodcov, ktorý vyplácal znížené odvody za žalobkyňu. Podľa § 4 ods. 3 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia. Žalovaný v rámci výkonu kontroly mohol a mal zistiť aj danú skutočnosť, avšak žalovaný ani súd neuviedli žiadne porušenie predpisu, ktorý týmto konaním žalobkyňa porušila. Súd vyhodnotil, že z originálu spisu z výberového konania vyplýva, že životopis predložený na pojednávaní bol žalobkyňou účelovo vyhodnotený. Súd opakovane vychádzal z tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa sfalšovala životopis, čo sa rozhodne nezakladá na pravde. Ide o nepochopenie zo strany súdu, nakoľko žalobkyňa sama a bez vyzvania súdu predložila na pojednávaní dňa 18.marca 2019 životopis s uvedením údaja o ČID – posledný riadok na prvej strane, ktorý mala k dispozícií, avšak s vedomím, že žalovaný má k dispozícií originál. Doposiaľ žalobkyni nie je jasné, ako mohlo k tejto nezrovnalosti dôjsť, keďže ona sama nič nefalšovala ani úmyselne nevymieňala strany životopisu. Súd sa však priklonil na stranu žalovaného, hoci ona je slabšou stranou v spore. Taktiež súd v prospech žalobkyne nevyhodnotil ani argumentáciu žalobkyne, že na pojednávaní dňa 18.3.2019 uviedla, že člen výberovej komisie sa jej na záver opýtal, či od 2009 niekde pracovala (od tohto roku nemala uvedené v životopise žiadne zamestnanie), odpovedala, že nie, že jej to zdravotný stav nedovoľoval, na to bolo konštatované, že sa teší, že jej už zdravotný stav dovoľuje pracovať. Uvedený logický argument žalobkyne, súvisiaci s jej pracovnou 5 ročnou pauzou v dôsledku zdravotného stavu zostal súdom nepovšimnutý.
14. Žalobkyňa nesúhlasila ani s rozhodnutím súdu o skončení pracovného pomeru t.j. že pracovný pomer ďalej netrvá. Poukazovala na to, že súd opakovane vo svojom rozsudku podporil tvrdenia žalovaného o tom, že žalovaná je nečestná osoba, ktorej konanie sa prieči dobrým mravom, pričom vôbec neakceptoval základnú zásadu pracovnoprávnych vzťahov spočívajúcu v rovnakom zaobchádzaní pri prijímaní zamestnanca do zamestnania. Súd uviedol, že žalovaný poukazoval na správanie žalobkyne, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi, a to pri výberovom konaní, keď žalobkyňa neoznámila, že je ťažko zdravotne postihnutá a na pojednávaní tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie v rozpore s dobrými mravmi upravenými v čl. 2 Zákonníka práce, keď nie je možné od žalovaného spravodlivo očakávať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Súd prvej inštancie neobjektívne uznal len argumenty žalovaného, bez predloženia dôkazov. Na predmetnom pojednávaní žalovaný nehorázne obvinil žalobkyňu, že vraj postriekala stravu Savom a zamestnanci museli pre klientov domova dôchodcov pripraviť novú, o čom však žalovaný nepredložil žiadny dôkaz a napriek tomu, že toto absurdné obvinenie žalobkyňa poprela, v očiach súdu zostala ona tá, ktorej tvrdenie súd vyhodnotil ako konanie odporujúce dobrým mravom, a ktoré bolo v intenzite takej závažnosti, že rozhodol, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby ju naďalej zamestnával. Napriek tomu, že žalobkyňa nikdy neuviedla, že by mala záujem o skončenie pracovného vzťahu so žalovaným, súd rozhodol o skončení pracovného pomeru s odôvodnením, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, a to aj s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Navyše je žalobkyňa toho názoru, že procesne prvoinštančný súd pochybil i svojim postupom, keďže jej návrh, že pracovný pomer trvá, nebol nikdy počas konania a ani napadnutým rozsudkom súdom, zamietnutý. Hoci sa konania priečiaceho sa dobrým mravom môže odpustiť tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ, cieľom čl. 2 základných zásad a ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce je primárne zabezpečiť ochranu zamestnanca ako „slabšej strany“ pracovnoprávneho vzťahu, keďže korektív dobrých mravov dokáže spôsobiť, že právny úkon vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi sa práve v dôsledku „dobrých mravov“ stane protiprávnym. Interpretácia čl. 2 základných zásad a ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce, ktorú vo svojom odôvodnení rozsudku predložil prvoinštančný súd, je podľa žalobkyne v príkrom rozpore k zásadám poskytnutia ochrany proti bezpráviu a naplneniu všeobecných právnych zásad, podľa ktorých nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Žalobkyňa rozhodne namieta, že jej konanie, ktoré súd vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, rozhodne nemohlo napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. Konanie žalobkyne, predloženie dokladu PN na nesprávne miesto (namiesto starostovi na ekonomický úsek) a neuvedenie ŤZP v životopise pre výberové konanie, nespĺňa ani jeden uvedený charakteristický znak definície konania v rozpore dobrých mravov. Súd ani nešpecifikoval, aké znaky spoločensky neprijateľného chovania vykazuje konkrétne konanie žalobkyne, súdom vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere ide o nedostatok odôvodnenia daného rozhodnutia súdu.
15. Ďalej žalobkyňa namietala voči zníženiu náhrady mzdy nad 12 mesiacov. Súd priznal z dôvodu neplatnosti výpovede žalobkyni náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov, v časti nároku na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov návrh žalobkyne zamietol. Žalobkyňa požadovala náhradu mzdy za 36 mesiacov a uplatnila si svoj nárok podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ale aj podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobkyňa dôvodila, že súd nemal žiadny právny dôvod na zníženie náhrady mzdy, keďže ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi zo strany žalobkyne zjavne nedošlo. Súd uznal, že nárok na náhradu mzdy má žalobkyňa aj podľa ustanovenia § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Avšak súd nemal žiadny dôvod na zníženie náhrady mzdy, lebo toto posúdenie zníženia nad 12 mesiacov, sa týka len ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Platí, že ak sa zamestnávateľ rozhodne odvolať zamestnanca z funkcie s účinnosťou skoršou než je deň skončenia pracovného pomeru, ide o prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce, pretože zamestnávateľ svojím rozhodnutím znemožní zamestnancovi vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy po dobu od účinnosti odvolania z funkcie do skončenia pracovného pomeru a zamestnávateľ je vtedy povinný zaplatiť zamestnancovi za obdobie trvania prekážky v práci náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobkyňa rozhodne namieta nepriznanie náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nad 12 mesiacov a nesúhlasí s tvrdením súdu, že pri tomto rozhodovaní je súd viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie mzdy, a to z dôvodu, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s čl. 2 Zákonníka práce. Súd konštatoval, že musel zohľadniť správanie žalobkyne pôsobiacej v riadiacej funkcii, ktoré nebolo súladné s dobrými mravmi.
Pri výberovom konaní žalobkyňa neuviedla údaj o ťažkom zdravotnom postihnutí, ktoré oznámila len na ekonomickom úseku a dočasnú pracovnú neschopnosť neoznámila svojmu zamestnávateľovi, ale ekonomickému úseku. Žalobkyňa však opakovane poukazovala na to, že jej konanie nespĺňa žiadne znaky, ktoré by neboli súladné s dobrými mravmi, teda v rozpore so spoločensky prijateľným chovaním, ba naopak, žalobkyňa je toho názoru, že konanie žalovaného v rámci súdneho konania vykazuje tieto znaky. Žalobkyňa zdôrazňovala, že postup súdu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje definíciu dobrých mravov, ktoré sa vzťahujú aj na oblasť pracovnoprávnych vzťahov v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce, má mať miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť, či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Tento postoj je odôvodňovaný tým, že korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. Žalobkyňa svojím konaním , ktoré jej dáva za vinu prvoinštančný súd, nemala žiadny úmysel poškodiť, či znevýhodniť žalovaného, a je zrejmé, že ani výkon práva v danom prípade z neplatného skončenia pracovného pomeru nevedie k neprijateľným dôsledkom medzi účastníkmi. Naopak, zo súdneho konania vyplýva, že počas celého konania bola práve žalobkyňa vystavená hrubému osočovaniu zo strany žalovaného, a to bez zásahu a ochrany súdu ako slabšej strany sporu. Žalobkyňa upozorňovala súd, že naopak žalovaný požadoval v rámci konania vykonať také dôkazy (predložiť zdravotnú dokumentáciu žalobkyne, vypočutie lekára ohľadom dokladu PN), ktoré nemali za cieľ objasniť pravdivo danú situáciu, ale naopak mali za cieľ „zahmlenie“ preukazovaných skutočností, predlžovanie konania a očiernenie žalobkyne pred súdom v snahe urobiť z nej podvodníčku a v záverečnej reči sa žalovaný nehanbil nehorázne urážajúco označiť tvrdenia žalobkyne za „burlesku“. Taktiež súd nevyhodnotil skutočnosť, že samotný proces odvolania z funkcie riaditeľky (2x) ako aj skončenia pracovného pomeru (vyhlásené súdom za neplatné) bol vykonaný takým neprofesionálnym spôsobom, že žalobkyňa bola vystavená neúmerným stresovým situáciám, jednoznačne zapríčinenými žalovaným. Taktiež vyhlásenie žalobcu, že by žalobkyňa výberové konanie nevyhrala, keby žalovaný vedel že je ŤZP, poukazuje na hrubé, až nezákonné chovanie zo strany žalovaného, ktoré rozhodne viac napĺňa znaky konania v rozpore s dobrými mravmi ako súdom vyhodnotené konanie žalobkyne. Žalobkyňa dôvodila, že ochrana zamestnancov má aj svoju ústavnoprávnu dimenziu v čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky a konkrétne ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania. A poukazovala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 86/2020 z 8. septembra 2020. Žalobkyňa namietala aj proti priznaniu náhrady trov konania v rozsahu 30%, a to v kontexte na vyššie uvedené. Navrhovala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
16. Žalovaný proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadril.
17. Opravným uznesením č. k. 10Cpr/2/2016-392 zo dňa 04.07.2023, opravil súd prvej inštancie v súlade s ust. § 224 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), označenie čísla listu napadnutého rozsudku z 10Cpr/2/2016-325 na 10Cpr/2/2016-350. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.08.2023.
18. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 10Cpr/2/2016-406 zo dňa 21.09.2023 súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Jeho vydanie súd odôvodnil poukazom na ust. § 225 CSP a vecne tým, že žalovaný nesúhlasil s tým, aby pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, pretože žalobkyňa sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi, a to už pri prijatí do zamestnania, keď žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá. Súd uviedol, že podľa čl. 2 základných zásad a § 13 ods. 3 Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. V súlade s „definíciou“ dobrých mravov uvedenou v bode 9 rozsudku, podľa názoru súdu sa žalobkyňa nesprávala v súlade s dobrými mravmi už pri zaslaní životopisu žalovanému, pri ktorom zatajila zamestnávateľovi, že je zdravotne ťažko postihnutá. Takéto správanie žalobkyne nie je morálne ani etické a slušné. V pracovnom prostredí sú zásady slušného správania veľmi dôležité a priam nevyhnutné. Odborne sa tieto pravidlá nazývajú spoločenská etika. V
životopise zaslanom žalovanému za účelom prijatia do zamestnania je žiadateľ povinný udávať pravdivé informácie. Životopis spolu s motivačným listom je vizitkou žiadateľa. Pre zamestnávateľa je dôležité mať vedomosť o tom, že žiadateľ je ťažko zdravotne postihnutý, najmä z pohľadu zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti z dôvodu, že v takomto prípade zamestnávateľ platí nižšie odvody a započítava si to do povinného podielu občanov so zdravotným postihnutím. Žalobkyňa pokiaľ túto skutočnosť neurobila priamo v životopise, mala tak urobiť v rámci motivačného alebo sprievodného listu. Správanie žalobkyne v tomto smere pokračovalo aj pred súdom, keď súdu predložila životopis s vyznačeným údajom o jej ťažkom zdravotnom postihnutí. Žalovaný preukázal súdu zo spisového materiálu žalobkyne, že zamestnávateľovi bol doručený životopis bez označenia, že žalobkyňa je ťažko zdravotne postihnutá. Žalovaný sa evidentne až pred súdom na pojednávaní dozvedel o tejto skutočnosti. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný jej životopis sfalšoval, ktorú skutočnosť žalovaný poprel a dokonca tvrdila, že výberová komisia sa pýtala na jej zdravotný stav, avšak vzhľadom na popretie skutkových okolností tvrdiacich žalobkyňou zo strany žalovaného, dôkazné bremeno ležalo na pleciach žalobkyne, ktorá tieto tvrdenia nepreukázala žiadnymi dôkazmi, napr. výsluchom členov výberového konania. Dôkazom, že žalovaný mal vedomosť o jej ťažkom zdravotnom postihnutí, mali byť vyplácané znížené odvody, ktoré platil zamestnávateľ. Pokiaľ aj odvody boli vyplácané za žalobkyňu, ako za ťažko zdravotne postihnutú, boli vyplácané z dôvodu, že žalobkyňa o tejto skutočnosti informovala ekonomické oddelenie domova dôchodcov a nie starostu. Tiež v konaní bolo preukázané, že žalovaný pri výpovedi žalobkyne nemal vedomosť o jej dočasnej pracovnej neschopnosti, ktorý doklad žalobkyňa neodovzdala zamestnávateľovi, ale opätovne na ekonomickom oddelení domova dôchodcov, ktoré nemá povinnosť túto skutočnosť oznámiť štatutárnemu zástupcovi žalovaného. Na pojednávaní konanom 6. septembra 2021 žalobkyňa tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa v konaní nepreukázala svoje tvrdenie, pričom sa jedná o závažné tvrdenie ohľadne nahovárania ju starostom, aby okrádala ňou riadený domov dôchodcov. Vzťahy medzi stranami nie sú dobré, avšak to nezbavuje žalobkyňu povinnosti oznamovať rozhodné skutočnosti priamo starostovi obce. Dobré mravy sú pravidlami morálneho charakteru, na základe ktorých sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť a rešpektovanie. Vzhľadom na správanie sa žalobkyne od podania životopisu až po súdne konanie v danej veci, považoval súd správanie žalobkyne, za v rozpore s dobrými mravmi, preto súd uzavrel, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával.
19. Proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku, podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia, v celom jeho rozsahu odvolanie, a to z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa namietala, že prvoinštančný súd dopĺňacím rozsudkom nedostatočne a nelogicky odôvodnil zamietnutie návrhu žalobkyne, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá; že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil konanie žalobkyne, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a že dopĺňací rozsudok vykazuje aj formálne nedostatky a odôvodnenie tým stráca na logickom prepojení so zisteným konaním žalobkyne. Žalobkyňa už v odvolaní voči rozsudku zo dňa 30.5.2022 namietala proti rozhodnutiu súdu o skončení pracovného pomeru, t.j. že pracovný pomer netrvá, a to z dôvodu, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovno-právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa rozhodne nesúhlasila, s tým, že súd vyhovel návrhu žalovaného o určenie, že pracovný pomer netrvá, práve z dôvodu porušenia dobrých mravov. Žalobkyňa má za to, že bolo potrebné sa vysporiadať aj s jej uplatneným nárokom na určenie, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Podľa žalobkyne jej pracovný pomer žiadnym z dôvodov uvedených v Zákonníku práce neskončil, a jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá. Dôvody, prečo pracovný pomer žalobkyne podľa prvoinštančného súdu netrvá (teda skončil), uvedené v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku, považuje žalobkyňa za nelogické, nesprávne, až diskriminačné. Súd netrvanie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného odôvodnil tak, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi, a to už pri prijatí do zamestnania, keď zatajila, že je ťažko zdravotne postihnutá. V predmetnom napadnutom dopĺňacom rozsudku sa súd uspokojil so všeobecným rozpísaním kategórie dobrých mravov a ako hlavný dôvod konania žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi uviedol, že žalobkyňa zatajila zamestnávateľovi, že je ťažko zdravotne postihnutá, čo vyhodnotil ako nemorálne, neetické a neslušné. Žalobkyňa sa obrátila na komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím v otázke diskriminácie, keďže sa žalovaný v priebehu súdneho konania opakovane vyjadril, že ak by v rámci výberového konania na funkciu riaditeľky Domova
dôchodcov A. E. F. A. bol vedel, že žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nebol by ju nikdy na túto funkciu vybral. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojom vyjadrení zo dňa 07.10.2022 (zaslanom súdu) uvádza, že sa nemôže stotožniť s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, pretože zdravotné postihnutie automaticky nevylučuje vykonávanie funkcie riaditeľa Domova dôchodcov; aj v súčasnosti žalobkyňa vykonáva funkciu riaditeľky zariadenia zdravotných služieb v I., pričom pri výberovom konaní nebol skúmaný jej zdravotný stav; v prípade, ak by žalovaný pri výberovom konaní skúmal, či žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím alebo nie, dopustil by sa diskriminácie; Zákonník práce v § 13 ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch zakazuje diskrimináciu zamestnancov okrem iných dôvodov aj z dôvodu veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia. Súd teda nesprávne právne vyhodnotil konanie žalobkyne spočívajúce v zatajení skutočnosti, že je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím pri výberovom konaní do zamestnania, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Naopak konanie a výroky žalovanej strany v rámci súdneho konania, že pokiaľ by vedel, že žalobkyňa je osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, je treba vyhodnotiť ako diskriminačné, považuje vyspelá spoločnosť za nemorálne neetické a neslušné, čo je aj upravené v právnych predpisoch. Žalobkyňa preto tvrdí, že vyhodnotenie tohto jej konania súdom ako rozporné s dobrými mravmi je v priamom protiklade s legislatívnymi normami (Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, Antidiskriminačným zákonom, Zákonníkom práce). Navyše sa napadnutý dopĺňací rozsudok neopiera priamo o žiadny právny predpis, ktorý by žalobkyňa porušila neuvedením skutočnosti pri výberovom konaní, že je ťažko zdravotne postihnutá. Zarážajúcim je aj konštatovanie súdu, že žalobkyňa tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený domov dôchodcov, čo žalovaný poprel, a teda považoval jej správanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa uviedla, že súd sa zameral na toto žiadnym dôkazom nepreukázané obvinenie vznesené proti žalobkyni, pričom naopak práve zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že žalovaný slovne napadol žalobkyňu s absurdným, rovnako závažným, ak nie závažnejším obvinením, že žalobkyňa postriekala stravu Savom a museli zamestnanci pripraviť novú stravu pre klientov, čo žalobkyňa rázne odmietla. Z oboch závažných obvinení, ktoré emocionálne odzneli na pojednávaní, si súd vybral a poukázal práve na konanie žalobkyne, hoci obidve tvrdenia sporových strán boli uvedené bez dôkazov. Je prekvapujúce, že iba konanie žalobkyne bolo zo strany súdu vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo žalobkyňa považovala za subjektívne posudzovanie, hraničiace s neobjektívnosťou, zvýhodňujúce žalovanú stranu a zjavne znevýhodňujúce žalobkyňu. Pokiaľ súd uvádza, že bolo povinnosťou žalobkyne oznamovať rozhodné skutočnosti priamo starostovi obce, mal súd uviesť, akým predpisom bola táto povinnosť uložená žalobkyni. Súd neuviedol v dopĺňacom rozsudku žiadne také skutočnosti a dôkazy, ktoré by potvrdzovali správnosť jeho tvrdenia, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával. Rozsudok má tiež formálne nedostatky, pokiaľ ide o znenie bodu 12. a 15. jeho odôvodnenia, ktorých obsah žiadnym spôsobom nesúvisí s predchádzajúcim textom odôvodnenia tohto rozsudku. Posledná veta bodu 12. znie „Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne zaplatenia zálohy vo výške 300 eur, čo bolo dôvodom na vyhovenie žaloby v plnom rozsahu“, ktorá však s prejednávanou vecou vôbec nesúvisí. Taktiež posledná veta bodu 15. „Z dôvodu nepreukázania protiprávneho konania sa súd nezaoberal ďalšími predpokladmi zodpovednosti náhrady škody,“ čo preukazuje, že vypracovaniu odôvodnenia napadnutého dopĺňacieho rozsudku nebola zo strany súdu venovaná patričná pozornosť. V tomto kontexte odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku trpí aj vadou zmätočnosti. Žalobkyňa preto navrhovala, aby odvolací súd dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
20. K odvolaniu žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že tvrdenia žalobkyne, že dôvody prečo pracovný pomer žalobkyne u žalovaného netrvá uvedené súdom prvej inštancie považuje za nelogické, nesprávne až diskriminačné, len opätovne preukazujú tendencie žalobkyne zavádzať a skresľovať skutočný stav veci, ktorých sa dopúšťala počas celého konania a v konečnom dôsledku jej snahu dosiahnuť za každú cenu pre ňu priaznivý výsledok v danej právnej veci, napr. dodatočným predložením ňou sfalšovaných listinných dokumentov, ktoré údajne predložila žalovanému vo výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. a obviniť žalovaného, že on dokumenty sfalšoval. Žalovaný, v súvislosti s odvolávaním sa žalobkyne na Vyjadrenie o posúdení podnetu zo dňa 7.októbra 2022 podpísaného komisárkou, poukázal na ustanovenia zák. č. 176/2015 Z.z. v platnom znení, ktorý upravuje postavenie a pôsobnosť komisárky, ktorá sa vo svojom vyjadrení o posúdení podnetu zo dňa 7.októbra 2022 zaoberala tzv. podnetom žalobkyne (ktorého obsah nie je známy) a jeho údajného doplnenia v ktorom s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou boli uvedené jednostranné tendenčné tvrdenia žalobkyne a až na záver sa komisárka stručne venovala obsahu rozhodnutia súdu prvej inštancie zo dňa 30. mája 2022.
Komisárka bez osobnej účasti na žiadnom z pojednávaní, nemohla získať celkový objektívny „pohľad“ na prejednávanú vec. Preto je nepochopiteľné, že napriek tomu podpísala predmetné Vyjadrenie. Podľa žalovaného nemôže byť poslaním komisárky suplovanie akéhokoľvek súdneho orgánu a už vôbec nemôže porušovať základnú procesnú zásadu rovnakého postavenia účastníkov súdneho sporu garantovaného Civilným sporovým poriadkom, ale hlavne Ústavou SR. V danej právnej veci sa žalobkyňa nesprávala v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému, pretože vo výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. v životopise nepredložila žiadnu informáciu o svojom skutočnom zdravotnom stave, a to všetko v snahe získať prípadnú nepatričnú výhodu vo výberovom konaní spomedzi troch uchádzačov o funkciu riaditeľa DD a takýmto svojím konaním vlastne poškodila ostatných dvoch uchádzačov o funkciu. Pri výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD musia platiť všetky kritériá a schopnosti, a teda v žiadnom prípade by nemohlo ísť o diskrimináciu ktoréhokoľvek uchádzača. V danom prípade musí byť zrejmé nad akúkoľvek pochybnosť, že predmetom daného Výberového konania bol výber na funkciu riaditeľa DD, na ktorého sa mali klásť vzhľadom na poslanie, úlohy a klientov DD zvýšené nároky vo všetkých smeroch, avšak žalobkyňa svojím protiprávnym konaním sa to snažila obísť. Ďalšou podstatnou skutočnosťou preukazujúcou, že žalobkyňa sa nesprávala voči žalovanému v súlade s dobrými mravmi je, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní, až vo svojom písomnom podaní zo dňa 14.09.2016 t.j. po uplynutí cca 3 mesiacov od podania svojej žaloby zo dňa 29.06.2016, dodatočne začala tvrdiť, že je osobou zdravotne ťažko postihnutou o čom predložila fotokópiu dvoch dokumentov (rozhodnutie Ústredia SP z 22.01.2010 a preukazu ZŤP z 06.11.2015). Následne po tom žalobkyňa v prvostupňovom konaní tvrdila, že o vyššie uvedenej skutočnosti starosta žalovaného po celý čas vedel a že už pri výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. tieto skutočnosti uviedla. Na pojednávaní dňa 18.03.2019 žalobkyňa predložila súdu životopis (ktorý údajne predložila vo svojom Sprievodnom liste žalovanému zo dňa 20.08.2015 k výberovému konaniu), ktorý bol ňou úmyselne sfalšovaný – na prvej strane dodatočne účelovo dopísala „7.12.2099 ČID“ a na základe toho dopísania sa následne „stratila“ následná veta, uvedená v pôvodnom (skutočnom) ňou predloženom životopise, ktorý predložila k výberovému konaniu a to: „Celková doba dosiahnutej praxe v riadiacej funkcií (v sociálnej oblasti) 4 roky, 4 mesiace.“ Na námietku žalovaného, že žalobkyňa predložila sfalšovaný životopis, žalobkyňa reagovala nepravdivým tvrdením, že žalovaný sfalšoval jej životopis. Následne žalovaný zaslal súdu kópie dokladov, ktoré žalobkyňa predložila k výberovému konaniu a ich originály založil do prílohovej obálky súdneho spisu, ktoré jednoznačne preukazujú sfalšovanie predmetného dokumentu žalobkyňou. S poukazom na to, nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby zamestnanca riadne ďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 ZP, pretože žalobkyňa sa nesprávala k žalovanému v súlade s dobrými mravmi. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobkyne týkajúcim sa údajných formálnych nedostatkov dopĺňacieho rozsudku, pretože nie sú dané. Navrhoval, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne zamietol, dopĺňací rozsudok potvrdil v celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
21. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkyne voči dopĺňaciemu rozsudku, podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že žalovaný počas celého konania obviňoval žalobkyňu z falšovania rôznych dokumentov v snahe hrubo očierniť žalobkyňu z klamlivých a nečestných konaní. Okrem už spomínaného životopisu došlo počas konania zo strany žalovaného tiež k obvineniu, že žalobkyňa falšovala aj svoj doklad - PN – Potvrdenie o dočasnej PN č. 0920305, pričom preukazovaniu jeho hodnovernosti venoval súd neprimerane dlhý čas, aby sa napokon zistilo, že išlo len o ničím nepodložené a neodôvodnené obvinenie žalovaného, ktorým sa podľa žalobkyne len snažil o neúmerné predlžovanie konania. Rovnako tak žalobkyňa preukázala neopodstatnenosť tvrdení žalovaného v súvislosti s jej údajným falšovaním životopisu, opäť išlo len o jeho vyfabulované obvinenie, ktoré sa navyše nezakladá ani na žiadnom právnom podklade, t.j. rozhodne nenapĺňa skutkovú podstatu trestného konania. Ak mal žalovaný podozrenie zo závažného porušovania zákona, mal to oznámiť orgánom činným v trestnom konaní, čo sa však nestalo. Z tohto dôvodu považuje žalobkyňa obviňovania žalovaného z údajného falšovania uvedených dokumentov za absurdné. K podaniu podnetu Komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím sa žalobkyňa rozhodla po tom, čo v priebehu celého konania bola zo strany žalovaného vystavená diskriminačnému správaniu, kedy opakovane, so stupňujúcou sa intenzitou, bola obviňovaná, že ak by v rámci výberového konania na funkciu riaditeľky DSS A. boli vedeli, že je ťažko zdravotne postihnutá, neboli by ju nikdy na túto funkciu vybrali. Od počiatku sa žalobkyňa bránila, že ide o diskriminačné konanie, avšak žalovaný túto skutočnosť nebral vôbec na vedomie, ba naopak, svoje diskriminačné správanie ešte stupňoval, napríklad konštatovaním, že pochybuje o jej spôsobilosti na právne úkony v súvislosti s jej ťažkým zdravotným postihnutím. Prvoinštančný súd tieto vážne obvinenia zo strany žalovaného nijako neriešil. Ako podkladové materiály na zaujatie stanoviska boli Komisárke predložené zápisnice z
predchádzajúcich súdnych pojednávaní a záverečná reč právneho zástupcu žalovaného. Jej vyjadrenie o výsledku posúdenia podnetu zo dňa 7.10.2022 teda vôbec nebolo založené na jednostranných a tendenčných tvrdeniach žalobkyne, ako sa to snaží prezentovať žalovaný. Naopak, jej vyjadrenie je založené na relevantných a nestranných dôkazoch, je preto zarážajúce, že žalovaný obviňuje Komisárku z neobjektívnosti a porušovania procesných zásad civilného konania. Postavenie, pôsobnosť komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, podmienky výkonu tejto funkcie a zriadenie Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím upravuje zákon č. 176/2015 Z. z. o komisárovi pre deti a o komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon“), pričom pôsobnosť komisárky sa vzťahuje aj na orgány územnej samosprávy. Nerešpektovanie jej stanoviska, obviňovanie z neobjektívnosti a pochybovanie o poslaní komisárky iba plne korešponduje s celkovým správaním žalovaného počas celého konania. Ešte zarážajúcejšie na postupe žalovaného, ale aj prvoinštančného súdu je, že dochádza k neustálemu obviňovanie žalobkyne, že sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému. Napriek tomu, že žalobkyňa počas celého konania argumentovala, že Zákonník práce v § 13 ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch zakazuje diskrimináciu zamestnancov okrem iných dôvodov aj z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu a zdravotného postihnutia, s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná, pričom v konaní žalovaný nijako nepreukázal, že by práca riaditeľky Domova dôchodcov A. mala výnimku z vyššie uvedenej zásady, a že by bola zo strany žalovaného vopred daná požiadavka pre vykonávanie tejto práce pri výberovom konaní, aby ju nevykonávala osoba ťažko zdravotne postihnutá. Túto skutočnosť navyše potvrdil aj nestranný orgán – Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá na základe relevantných dôkazov vo svojom Vyjadrení jednoznačne konštatuje, že ak by žalovaný pri výberovom konaní skúmal, či žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, alebo nie, dopustil by sa diskriminácie a svojim postupom by porušil Zákonník práce. Žalobkyňa preto nerozumie, prečo je ona sama neustále neprávom obviňovaná z porušovania dobrých mravov, keď žalovaný svojim konaním preukázateľne porušuje základné zásady pracovného práva obsiahnuté v legislatívnych normách, a ešte na to aj opakovane upozorňuje, teda vo vzťahu k žalobkyni jednoznačne porušuje dobré mravy. Žalovaný argumentuje, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi vo vzťahu k žalovanému, pretože vo výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. v ňou predloženom životopise neuviedla žiadnu informáciu o svojom skutočnom zdravotnom stave, a to v snahe získať nepatričnú výhodu spomedzi troch ďalších uchádzačov. Žalobkyňa uvádza na svoju obranu, že z dokumentu Výberové konanie, ktoré vyhlásil starosta – štatutár žalovaného zo dňa 1. augusta 2015 jednoznačne vyplýva, že žiadna z vyhlásených podmienok sa netýkala zdravotného stavu uchádzača, teda žalobkyňa nemala žiadnu povinnosť uvádzať v životopise svoj zdravotný stav. Keďže jej táto povinnosť nebola uložená, nemohla jej neuvedením porušiť dobré mravy, ako to tvrdí žalovaný. Ak to žalobkyňa ústne uviedla výberovej komisii, urobila tak dobrovoľne. Je teda úplne irelevantné, kedy a ako sa to žalovaný dozvedel, keďže žiadna povinnosť ho informovať žalobkyni uložená nebola a porušenie žiadneho predpisu ani nebolo zo strany žalovaného v konaní preukázané. Žalovaný sa obmedzil na strohé konštatovanie, že formálne nedostatky Dopĺňacieho rozsudku nie sú dané, avšak ak by si bol riadne prečítal bod 12. a 15. odôvodnenia dopĺňacieho rozsudku zistil by, že ich obsah žiadnym spôsobom nesúvisí s predchádzajúcim textom odôvodnenia tohto rozsudku a je značne mätúci, keďže konanie o neplatnosť odvolania z funkcie riaditeľky, neplatnosť výpovede, určenie že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy nemá nič spoločné so zmieňovanou náhradou zodpovednosti za škodu. Na základe uvedeného, žalobkyňa navrhovala, aby odvolací súd dopĺňací rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. K tomuto vyjadreniu žalobkyne podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že údajne počas celého konania obviňoval žalobkyňu z falšovania rôznych dokumentov v snahe ju očierňovať z klamlivých a nečestných konaní, pretože žalovaný v konaní reagoval a poukazoval na listinné dôkazy, ktoré žalobkyňa postupne dokladala, a to najmä: a/ doklad PN, ku ktorému žalovaný poukazoval na nejasné a chýbajúce údaje - najmä chýbajúci podpis lekára. Súd vzhľadom na obsah predmetného dokladu PN musel dodatočne zisťovať u Sociálnej poisťovne a u údajného ošetrujúceho lekára chýbajúce údaje, a to hlavne ohľadne podpisu ošetrujúceho lekára ... atď. Preto je nepochopiteľné tvrdenie žalobkyne, že bola ohľadne dokladu žalovaným hrubo očierňovaná z klamlivého a nečestného konania, pretože, keby žalobkyňa predložila doklady s riadnym a úplným obsahom, nemusel by súd vykonávať žiadne šetrenie; b/ údajný pravdivý „Životopis“ žalobkyne, ktorý údajne predložila spolu s ostatnými prílohami
vo Výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. a o ktorom mal mať údajne vedomosť starosta žalovaného už pri Výberovom konaní, a teda, že mal mať vedomosť o tom, že žalobkyňa bola ZŤP pri skončení pracovného pomeru výpoveďou dané žalovaným ako zamestnávateľom so všetkými právnymi dopadmi. Žalovaný v priebehu konania po tom, ako žalobkyňa na ústnom pojednávaní dňa 18.03.2019 predložila „Životopis“ ako dôkaz, ktorý mal preukázať jej tvrdenia súdu prvej inštancie, že tento predložila už pri Výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. následne ho porovnal s jeho originálom, ktorý bol založený v administratívnom spise o predmetnom Výberovom konaní u žalovaného a upozornil súd prvej inštancie na jednoznačnú skutočnosť, a to že žalobkyňa na pojednávaní predložila ňou úmyselne sfalšovaný „Životopis.“ Následne do prílohovej obálky súdneho spisu žalovaný založil originály všetkých dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila k Výberovému konaniu. OS GA sp.zn. 10Cpr/2/2023 zo dňa 21.septembra 2023. Ohľadne vyjadrenia Komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím, žalovaný trvá na svojom predchádzajúcom vyjadrení. Je zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, že pôsobnosť Komisárky sa vzťahuje aj na orgán územnej samosprávy, a teda že nerešpektovanie jej „Stanoviska“, obviňovanie z neobjektívnosti a pochybovanie o poslaní Komisárky iba plne korešponduje s celkovým správaním žalovaného počas celého konania v tom smere, pretože tzv. stanovisko Komisárky nebolo ňou nikdy doručované žalovanému ako orgánu územnej samosprávy a ani nijako inak, ale toto žalobkyňa doložila výlučne len na podporu svojich tvrdení, ktoré uvádzala vo svojom odvolaní zo dňa 15.11.2023 proti dopĺňaciemu rozsudku. K zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch uvádzaných žalobkyňou dáva žalovaný do pozornosti svoje vyjadrenie v podaní zo dňa 14.12.2023. K tvrdeniam žalobkyne k ňou predloženému dokumentu Výberové konanie zo dňa 1. augusta vyhlásené starostom žalovaného o tom, že žiadna z vyhlásených podmienok sa netýkala zdravotného stavu uchádzača, a teda že žalobkyňa nemala žiadnu povinnosť uvádzať svoj zdravotný stav, žalovaný uviedol, že žalobkyňa na pojednávaní dňa 18.03.2019 predložila ňou sfalšovaný „Životopis“, kde je uvedené „ 7.12.2009 ČID,“ a to všetko preto, aby za každú cenu preukázala, že starosta už pri výberovom konaní vedel, že žalobkyňa bola ZŤP a teraz vo vyjadrení tvrdí, že nemusela uvádzať svoj zdravotný stav, čo bola jediná pravda, pretože vo svojom pôvodnom „Životopise“ k Výberovému konaniu, ktorý žalovaný doložil do prílohovej obálky súdneho spisu nie je žiadna zmienka o zdravotnom stave žalobkyne. Znovu ide o flagratné porušenie dobrých mravov zo strany žalobkyne. Žalovaný trval na tom, že nie sú dané žiadne formálne nedostatky dopĺňacieho rozsudku. Odvolaciemu súdu navrhoval, aby dopĺňací rozsudok potvrdil v celom rozsahu a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % .
23. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), zaoberajúc sa najskôr skúmaním existencie formálnych podmienok pre podanie odvolania, dospel v prvom rade k záveru, že pokiaľ ide o odvolanie žalobkyne proti výroku III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobkyni priznal nárok na náhradu mzdy za obdobie 12 mesiacov vo výške 14.274,24 eura s príslušenstvom, bolo jej odvolanie v tejto časti podané neoprávnenou osobou.
25. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
26. Pokiaľ teda ide o odvolanie žalobkyne proti výroku III. napadnutého rozsudku, ktorý vyhovujúci výrok bol v celom rozsahu v jej prospech, keďže ním bolo žalobe v danej časti vyhovené (napokon žalobkyňa v podanom odvolaní ani žiadne konkrétne odvolacie dôvody voči tomuto výroku rozsudku neuviedla), nebola žalobkyňa osobou oprávnenou na podanie odvolania v tejto časti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Keďže výrokom III. napadnutého rozsudku, nedošlo k rozhodnutiu v neprospech žalobkyne, odvolaciemu súdu nezostávalo iné, ako s použitím ust. § 386 písm. b) CSP odvolanie žalobkyne voči výroku III. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako podané neoprávnenou osobou odmietnuť.
27. Pokiaľ ide o zvyšnú časť odvolania žalobkyne voči rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 30.05.2022 č. k. 10Cpr/2/2016-350, t. j. odvolanie proti časti výroku II., ktorou bolo určené, že pracovný pomer netrvá, proti časti výroku IV., ktorou bol zamietnutý nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a tiež proti výroku V. o trovách konania; odvolací súd, po zistení, že odvolanie žalobkyne proti týmto častiam rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v týchto napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má
zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré v danom prípade nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočne dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. určujúcej, že pracovný pomer ďalej netrvá, v napadnutej časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a v závislom výroku V. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec v zrušenom rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
28. Nakoľko odvolaním žalobkyne neboli napadnuté - výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, časť výroku II. určujúca, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni žalovaným 29. júna 2016 je neplatná a časť výroku IV. zamietajúca žalobu v časti určenia neplatnosti odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky Domova dôchodcov A. E. F. A., E. G. XXX/XX, XXX XX A., z 29. júna 2016 - nadobudli tieto výroky v daných častiach právoplatnosť a nie sú predmetom prieskumu odvolacieho súdu.
29. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavanej časti rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného (napriek neplatnej výpovedi) ďalej netrvá (časť výroku II.), zamietol nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov a v závislosti od výsledku sporu, či správne rozhodol o nároku strán na náhradu trov konania (výrok V.).
30. Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce (ďalej tiež len „ZP“) v znení účinnom do 30.4.2017, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru (ods. 1). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov (ods. 2).
31. Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom do 31.12.2016, tento zákon sa vzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme k zamestnávateľom, ktorými sú a) štátne orgány, obce, vyššie územné celky a právnické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, b) právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom podľa osobitného zákona, c) právnické osoby založené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom, ak majetková účasť alebo súčet majetkovej účasti štátu, obce alebo vyššieho územného celku je viac ako 67%, d) iné právnické osoby založené štátnym orgánom, obcou alebo vyšším územným celkom, u ktorých väčšinu členov riadiacich, kontrolných alebo dozorných orgánov navrhuje štátny orgán, obec alebo vyšší územný celok.
32. Podľa § 1 ods. 4 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom do 31.12.2016, na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
33. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom do 31.12.2016 (predpoklady výkonu práce vo verejnom záujme), Zamestnancom podľa tohto zákona sa môže stať fyzická osoba, ktorá a) má spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, b) je bezúhonná,
c) spĺňa kvalifikačné predpoklady a osobitné kvalifikačné predpoklady, ak to vyžaduje osobitný predpis, d) má zdravotnú spôsobilosť na prácu, ktorú má vykonávať, ak to vyžaduje osobitný predpis, e) bola zvolená alebo vymenovaná, ak tento zákon alebo osobitný predpis voľbu alebo vymenovanie ustanovuje ako predpoklad vykonávania práce vo verejnom záujme, f) je oprávnená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami podľa osobitného predpisu, ak sa takéto oprávnenie na dohodnutú prácu vyžaduje, g) má poverenie podľa vnútorných predpisov príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ak vyučuje náboženstvo.
34. Podľa čl. 2 veta tretia Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
35. Podľa § 13 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce v znení účinnom do 30.4.02017, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), (ods. 1). V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti (ods. 2). Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti (ods. 3).
36. Podľa § 41 ods. 2, 7, 8 Zákonníka práce (Predzmluvné vzťahy) v znení účinnom do 30.4.2017, ak osobitný právny predpis vyžaduje na výkon práce zdravotnú spôsobilosť na prácu, psychickú spôsobilosť na prácu alebo iný predpoklad, zamestnávateľ môže uzatvoriť pracovnú zmluvu len s fyzickou osobou zdravotne spôsobilou alebo psychicky spôsobilou na túto prácu alebo s fyzickou osobou, ktorá spĺňa iný predpoklad (ods. 2). Fyzická osoba je povinná informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré bránia výkonu práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu, a o dĺžke pracovného času u iného zamestnávateľa, ak ide o mladistvého (ods. 7). Zamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o prístup k zamestnaniu (§ 13 ods. 1 a 2), (ods. 8).
37. V predmetnej právnej veci súd napriek určeniu výpovede žalovaného zo dňa 29.6.2016 za neplatnú, rozhodol na návrh žalovaného vo výroku II. o tom, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného ďalej netrvá. Skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného súd odôvodnil tým, že mal za to, že od zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, a to s poukazom na čl. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi, pričom podľa záveru súdu sa žalobkyňa takto nesprávala vzhľadom na to, že už pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá, dokonca neprejednanie výpovede z ÚPSVaR považovala za dôvod neplatnosti výpovede, hoci sa žalovaný o tejto skutočnosti dozvedel až na súdnom pojednávaní, ďalej z dôvodu, že povinnosťou žalobkyne po vystavení dočasnej pracovnej neschopnosti bolo túto skutočnosť oznámiť zamestnávateľovi tak, aby o nej mal vedomosť. Súd poukazoval na to, že hoci v skutočnosti zamestnávateľ za žalobkyňu z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia platil znížené odvody, napriek tomu žalovaný nemal vedomosť o ťažkom zdravotnom postihnutí žalobkyne, pretože túto skutočnosť oznámila len na ekonomickom úseku domova dôchodcov, ktorý vyplácal za žalobkyňu znížené odvody. Zároveň súd prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti výroku IV. rozsudku, nepriznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov rovnako z dôvodu, že sa žalobkyňa sa nesprávala v súlade s čl. 2 Zákonníka práce, resp. správanie žalobkyne pôsobiacej na riadiacej funkcii nebolo podľa súdu prvej inštancie v súlade s dobrými mravmi, pretože pri výberovom konaní neuviedla údaj o svojom ťažkom zdravotnom postihnutí, ktoré oznámila len na ekonomickom úseku a dočasnú
pracovnú neschopnosť neoznámila svojmu zamestnávateľovi, ale iba ekonomickému úseku. Súd tiež poukázal na to, že vzťahy medzi starostom obce a žalobkyňou nie sú dobré, čo však nie je dôvodom na to, aby žalobkyňa neoznamovala rozhodné skutočnosti a nepredkladala doklady starostovi obce.
38. Tieto závery súdu prvej inštancie žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala s tým, že súd vôbec nerešpektoval základné zásady Zákonníka práce, podľa ktorých fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie. Zamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak ide o prístup k zamestnaniu. Tieto práva patria občanom bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. Žalobkyňa dôvodila, že žalovaný v konaní nijako nepreukázal, že by práca riaditeľky Domova dôchodcov A. mala výnimku z vyššie uvedenej zásady a že by bola zo strany žalovaného vopred daná požiadavka pre vykonávanie tejto práce pri výberovom konaní, aby ju nevykonávala osoba s ŤZP. Žalovaný tvrdil, že o tom, že bola žalobkyňa ŤZP nemal vedomosť a pokiaľ by to vedel, nebola by výberové konanie vyhrala. Žalobkyňa poukazovala na to, že zo strany žalovaného tým ide jednoznačne o prejav diskriminácie zdravotne postihnutých osôb. Prvoinštančný súd sa však v plnom rozsahu stotožnil s očividne diskriminačnými obvineniami žalovaného, že žalobkyňa už pri prijatí do zamestnania zatajila, že je osobou ťažko postihnutou a jeho záverečné vyhodnotenie - označenie žalobkyne v tejto súvislosti za osobu konajúcu v rozpore s dobrými mravmi, považovala za nadmieru neobjektívne a nespravodlivé. Žalobkyňa dôvodila tiež tým, že podľa § 4 ods. 3 písm. l) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, obec pri výkone samosprávy zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje podľa osobitných predpisov svoje rozpočtové a príspevkové organizácie, iné právnické osoby a zariadenia; teda žalovaný v rámci výkonu kontroly mohol a mal zistiť aj danú skutočnosť, avšak žalovaný ani súd neuviedli žiadne porušenie predpisu, ktorý týmto konaním žalobkyňa porušila. Poukázala tiež na to, že súd sa priklonil na stranu žalovaného, hoci ona je slabšou stranou v spore. Žalobkyňa teda namietala, že jej konanie rozhodne nemohlo napĺňať znaky konania v rozpore s dobrými mravmi. Konanie žalobkyne, predloženie dokladu PN na nesprávne miesto (namiesto starostovi na ekonomický úsek) a neuvedenie ŤZP v životopise pre výberové konanie, nespĺňa ani jeden uvedený charakteristický znak definície konania v rozpore s dobrými mravmi. Súd ani nešpecifikoval, aké znaky spoločensky neprijateľného chovania vykazuje konkrétne konanie žalobkyne, súdom vyhodnotené ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom v tom smere ide o nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu. Žalobkyňa tiež zdôrazňovala, že svojím konaním, ktoré jej dáva za vinu prvoinštančný súd, nemala žiadny úmysel poškodiť, či znevýhodniť žalovaného a je zrejmé, že ani výkon práva v danom prípade z neplatného skončenia pracovného pomeru nevedie k neprijateľným dôsledkom medzi účastníkmi.
39. Súd prvej inštancie teda napadnutým rozhodnutím vyslovil neplatnosť výpovede danej žalobkyni listom žalovaného zo dňa 29.06.2016, avšak zároveň vyhovel návrhu žalovaného a rozhodol o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ako i zamietol žalobu žalobkyne v časti požadovanej náhrady mzdy nad rozsah 12 mesiacov.
40. Právne následky právne relevantnej skutočnosti – neplatného skončenia pracovného pomeru, upravuje ust. § 79 Zákonníka práce. Za predpokladu, že zamestnanec svoj nesúhlas so skončením pracovného pomeru výpoveďou prejaví podaním žaloby o vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zákonnej dvojmesačnej lehote a zároveň oznámi zamestnávateľovi, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní a prideľovaní práce, je oprávnený požadovať náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Za obdobie, v ktorom zamestnávateľ neprideľuje zamestnancovi prácu a neumožní mu pracovať, je zamestnávateľ povinný poskytnúť náhradu mzdy. Zákonník práce však upravuje aj možnosť, aby v prípade, že nie je možné od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, rozhodol súd o skončení takéhoto pracovného pomeru. Uplatnenie tejto výnimky však zásadne prichádza do úvahy len výnimočne, ak zamestnávateľ preukáže tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého je v rozpore s dobrými mravmi alebo inak nespravodlivé od neho žiadať, aby
prideľoval prácu zamestnancovi, s ktorým neplatne skončil pracovný pomer. Zamestnávateľ môže tiež požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu.
41. Pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru medzi zamestnávateľom a zamestnancom na základe rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 1 veta prvá ZP, Zákonník práce nedáva odpoveď na to, akú situáciu, resp. skutočnosť by bolo možné považovať za dôvod, na základe ktorého by mohol súd určiť, že síce pracovný pomer skončil neplatne, ale nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ má v takomto prípade preukázať, v čom spočíva ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého by mal súd rozhodnúť, že pracovný pomer netrvá. Mohlo by ísť napr. o situácie, keď zamestnávateľ pri skončení pracovného pomeru nedodržal formálne náležitosti, ktoré spôsobujú jeho neplatnosť, no je preukázané, že napr. zamestnanec počas pracovného času nepracoval, ale zabezpečoval si aj s použitím vybavenia zamestnávateľa súkromné obchodné aktivity, príp. vykazoval fiktívne pracovné cesty, za ktoré mu boli vyplácané cestovné náhrady, alebo sa dopustil krádeže materiálu zamestnávateľa. V týchto prípadoch by takéto správanie zamestnanca ohrozovalo záujmy zamestnávateľa, ale narúšalo by i dodržiavanie pracovnej disciplíny na pracovisku, preto by skutočne nebolo spravodlivé od zamestnávateľa požadovať, aby naďalej dotknutého zamestnanca zamestnával. Dalo by sa uviesť, že by malo ísť o také správanie zamestnanca, jeho postoj k plneniu pracovných úloh, ktoré buď ohrozujú (alebo môžu ohroziť) zamestnávateľa, príp. počas trvania súdneho sporu došlo u zamestnávateľa k takým organizačným zmenám, že zamestnávateľ objektívne nepotrebuje výkon práce zamestnanca a bolo by nespravodlivé nútiť ho vytvárať pre zamestnanca pracovnú pozíciu, ktorú už nepotrebuje. Tiež je vhodné pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z čl. 2 základných zásad ZP, v zmysle ktorej má zamestnávateľ právo na slobodný výber zamestnancov v potrebnom počte a štruktúre a určovať podmienky a spôsob uplatnenia tohto práva, ak ZP, osobitný právny predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak.
42. Pomerne častou námietkou v prípadoch, ak dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo závažné porušenie pracovnej disciplíny, napr. krádež, alebo alkohol na pracovisku, zneužitie citlivých informácií zamestnávateľa v prospech konkurenčnej spoločnosti a pod., je práve existujúca strata dôvery voči zamestnancovi, v dôsledku čoho zamestnávateľ nie je ochotný ho ďalej zamestnávať, nakoľko nevie, či sa takéto konanie nebude opakovať. Skutočnosti dôvodiace výnimku z ďalšieho trvania pracovného pomeru sú závislé od okolností daného skončenia pracovného pomeru a nie je možné ich generalizovať a pri určovaní súd posudzuje splnenie podmienok na udelenie takejto výnimky v každom prípade individuálne. Treba vziať do úvahy správanie zamestnanca (jeho postoj k plneniu pracovných úloh; funkciu, ktorú zastáva; situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, mieru zavinenia zamestnanca, ako aj dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa) ako aj postoj zamestnávateľa. Zároveň treba zohľadniť, aký je účel ochrany zamestnanca garantovaný ust. § 79 ZP, t. j. predovšetkým ochrana proti svojvoľnému prepúšťaniu (čl. 1 základných zásad ZP). Dôkazné bremeno sa presúva na zamestnávateľa, ktorý musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré ho vedú k úvahe, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
43. V predmetnej právnej veci súd prvej inštancie považoval za okolnosť, na základe ktorej nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a to tú, že žalobkyňa pri prijatí do zamestnania žalovanému zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá, ďalej, že považovala neprejednanie jej výpovede s ÚPSVaR za dôvod neplatnosti výpovede a tiež to, že doklad o svojej práceneschopnosti (v čase skončenia pracovného pomeru) neodovzdala a práceneschopnosť neoznámila priamo žalovanému, ale ju oznámila a odovzdala na ekonomickom úseku domova dôchodcov (ods. 39 odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie sa v podstate stotožnil s námietkami žalovaného, pričom však okrem odkazu na čl. 2 základných zásad ZP neuvádza žiadne právne posúdenie svojich záverov, najmä porušenia akých právnych predpisov sa žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie dopustila, nevyhodnocuje ani mieru závažnosti týchto konaní žalobkyne pre daného zamestnávateľa. Uzavrel iba, že vzhľadom na uvedené konania, bolo pôsobenie žalobkyne v jej riadiacej funkcii v rozpore s dobrými mravmi.
44. V čl. 2 základných zásad je garantovaná ochrana dobrých mravov v pracovnoprávnych vzťahoch. Konanie subjektu pracovnoprávnych vzťahov, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nepožíva právnu
ochranu, a teda je neplatné. Takisto aj spôsob, akým subjekt pracovnoprávnych vzťahov realizuje výkon svojho práva, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
45. Pojem „dobré mravy“ Zákonník práce ani iný pracovnoprávny predpis nevymedzuje. Aktuálna judikatúra vymedzuje pojem „dobré mravy“ ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Predmet pracovnoprávneho úkonu sa prieči dobrým mravom, keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom čase, prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore so všeobecne uznávanými názormi na vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, alebo medzi inými subjektmi pracovnoprávnych vzťahov, ktoré určujú, aký má byť obsah právneho úkonu, a tak, aby zodpovedal základným zásadám mravnosti a aby týmto spôsobom vyjadroval princíp súladnosti pracovnoprávnych predpisov so širším spoločenským poriadkom. Nie každé chybné použitie práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je aj zneužitím práva. Na druhej strane, každé zneužitie práva, je vždy konaním v rozpore s dobrými mravmi.
46. Ako bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie považoval za konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi skutočnosť, že žalobkyňa žalovanému pri prijatí do zamestnania zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá, následne že neprejednanie výpovede s ÚPSVaR považovala za dôvod neplatnosti výpovede a napokon, že žalovanému neoznámila svoju práceneschopnosť v čase výpovede. Súd prvej inštancie sa však vôbec nezaoberal tým, či tieto konania žalobkyne vôbec sú porušením určitých povinností žalobkyne, resp. nekonkretizuje, v čom videl rozpor uvedených konaní s dobrými mravmi, resp. pravidlami morálky spoločnosti. V tomto smere súd prvej inštancie opomenul aplikovať ustanovenie § 13 Zákonníka práce, ktoré obsahuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, ochranu dobrých mravov, resp. ochranu pred výkonom práv a povinností, ktoré nie sú v súlade s dobrými mravmi, zákaz zneužitia práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov, právo na ochranu súkromia, právo podávať sťažnosti a právo na súdnu ochranu. V § 13 ods. 1 Zákonník práce výslovne ukladá zamestnávateľovi povinnosť zaobchádzať so zamestnancami pracovnoprávnych vzťahov v súlade s o zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov zákonom č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačný zákon. Povinnosti zamestnávateľa zaobchádzať so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania zodpovedá právo zamestnanca na rovnaké zaobchádzanie v prístupe k zamestnaniu, pri profesionálnom postupe a pri pracovných podmienkach. Zákonník práce v § 13 ods. 2 obsahuje kogentný zákaz diskriminácie zamestnancov z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, teda aj z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia. Uvedené ustanovenie má oporu v čl. 12 Ústavy SR a takisto v smernici rady 76/207/EHS a v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES. V § 13 ods. 3 Zákonníka práce je obsiahnutá ochrana pred konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Práva, ktoré sa vykonávajú spôsobom rozporným s dobrými mravmi, nepožívajú právnu ochranu.
47. Ďalej súd prvej inštancie opomenul aplikovať ust. § 41 Zákonníka práce, ktoré vymedzuje vzájomné práva a povinnosti zamestnávateľa a zamestnanca pred uzatvorením pracovnej zmluvy v rámci tzv. predzmluvných vzťahov, ktoré sa posudzujú ako pracovnoprávne vzťahy. V rámci predzmluvných vzťahov sú obsahom práv a povinností najmä tzv. informačné povinnosti a s tým súvisiace práva na informácie druhej strany v rámci pracovnoprávneho vzťahu. Fyzická osoba uchádzajúca sa o zamestnanie je tu povinná informovať zamestnávateľa o skutočnostiach, ktoré jej bránia výkonu práce alebo ktoré by mohli zamestnávateľovi spôsobiť ujmu (najmä existenciu inej zárobkovej činnosti a pod.). Zákonník práce tiež v ust. § 41 ods. 2 nepriamo ukladá zamestnávateľovi povinnosť požadovať od uchádzačov o určité druhy zamestnaní lekárske vyšetrenie alebo iné potvrdenie preukazujúce zdravotnú, psychickú spôsobilosť alebo splnenie iného predpokladu (najmä odbornej spôsobilosti, zručnosti) na výkon určitej práce. Takúto povinnosť má zamestnávateľ iba v prípade, že ide takú prácu, pri ktorej osobitný predpis vyžaduje pre jej výkon určitú zdravotnú alebo psychickú spôsobilosť, alebo splnenie iného predpokladu. V prípade, že neexistuje osobitný predpis upravujúci predpoklady výkonu konkrétnej práce, zamestnávateľ nie je oprávnený požadovať informácie o zdravotnom stave uchádzača o zamestnanie.
48. Okrem informačnej povinnosti Zákonník práce ukladá zamestnávateľovi povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania zakotvenú v § 13 Zákonníka práce a komplexne upravenú zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon). Vo vzťahu k zamestnaniu zamestnávateľ nesmie diskriminovať zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti atď. Zamestnávateľ je teda povinný zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými fyzickými osobami, ktoré sa u neho uchádzajú o prácu. Zákaz diskriminácie sa teda vzťahuje aj na zákaz informácií zamestnávateľa pokiaľ ide napr. o sexuálnu orientáciu uchádzača o zamestnanie, vek, zdravotné postihnutie a národnostnú či etnickú príslušnosť.
49. Zamestnávateľ je oprávnený zamestnávať iba osoby zdravotne a odborne spôsobilé na určený druh práce. Avšak v prípade, že ide o práce, pri výkone ktorých sa nevyžaduje podľa osobitného predpisu zdravotná spôsobilosť, alebo psychická spôsobilosť, resp. takýto predpis by neexistoval, zamestnávateľ nie je oprávnený takéto informácie o zdravotnom stave uchádzača vyžadovať. Informácie o zdravotnom stave síce podľa § 41 ods. 6 Zákonník práce nezahŕňa do okruhu informácií, ktoré zamestnávateľ nesmie vyžadovať od fyzickej osoby uchádzajúcej sa o prácu, ale zamestnávateľ napriek tomu by nemal dostatočný právny dôvod ich vyžadovať za situácie, ak by to nevyžadoval osobitný predpis, alebo ak by osobitný predpis stanovujúci zdravotné požiadavky na výkon prác vôbec neexistoval.
50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ani v danom prípade, žalovaný nebol oprávnený vyžadovať od žalobkyne informácie o jej zdravotnom stave, resp. ťažkom zdravotnom postihnutí, s výnimkou, ak by išlo o také postihnutie, ktoré by jej znemožňovalo alebo vážne sťažovalo výkon práce, ktorá skutočnosť však v danom prípade preukázaná nebola. Ust. § 3 ods. 1 zák. č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení účinnom do 31.12.2016, uvádza ako jeden z predpokladov výkonu práce vo verejnom záujme zdravotnú spôsobilosť, avšak iba v prípade, ak to vyžaduje osobitný predpis. Žalovaný však neuviedol žiadny právny predpis, ktorý by na výkon funkcie riaditeľky domova dôchodcov vyžadoval ako predpoklad preukázanie zdravotnej spôsobilosti. Z listiny o vyhlásení výberového konania na obsadenie miesta: riaditeľ/ka Domova dôchodcov A. zo dňa 1.8.2015 (č. l. 47 spisu) nevyplýva, že by medzi kritériami a požiadavkami na uchádzačov o danú funkciu, bolo aj preukazovanie zdravotnej spôsobilosti podľa konkrétneho právneho predpisu. Z toho vyplýva, že žalobkyňa nebola povinná žalovanému pri výberovom konaní oznamovať skutočnosť o svojej invalidite a ťažkom zdravotnom postihnutí, okrem prípadu, že by jej zdravotný stav bránil vykonávať túto funkciu, čo však v spore preukázané nebolo, nakoľko žiadna zo strán neprodukovala skutkové tvrdenia o tom, v čom spočíva zdravotné postihnutie žalobkyne, resp. žalovaný netvrdil, že by žalobkyňa práve pre svoj zdravotný stav výkon funkcie riaditeľky domova dôchodcov nezvládala. Žalovaný totiž neuviedol žiadny dôvod, ktorý bol príčinou jej odvolania z funkcie riaditeľky, resp. jej následnej výpovede.
51. Žalovaný teda nebol oprávnený pri prijímaní žalobkyne do zamestnania požadovať informácie o jej zdravotnom stave, pretože to nevyžadoval žiaden osobitný predpis a nebola to ani podmienka daného výberového konania (č. l. 47), preto v žiadnom prípade nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie o tom, že tým, že žalobkyňa pri prijímaní do zamestnania zatajila, že je zdravotne ťažko postihnutá, dopustila sa konania v rozpore s dobrými mravmi. Naopak, Zákonník práce vo svojich ustanoveniach (§ 13 ods. 2 a § 41 ods. 8) výslovne zakazuje diskrimináciu zamestnancov (i uchádzačov o zamestnanie) na základe nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia. Záver súdu prvej inštancie je tak v priamom rozpore s jeho ustanoveniami. Najmä o túto skutočnosť pritom súd prvej inštancie oprel svoje rozhodnutie o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného, ako aj zamietnutie žaloby v časti náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v rozsahu presahujúcom 12 mesiacov.
52. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie tak vychádza nielen z nesprávneho právneho posúdenia veci, ale v ostatnom je aj nepresvedčivé. V konaní nebolo preukázané, že by ťažké zdravotné postihnutie žalobkyne vylučovalo vykonávanie funkcie riaditeľky domova dôchodcov. Osobitný právny predpis zdravotnú spôsobilosť ako predpoklad výkonu tejto funkcie neupravoval. Preto by sa naopak žalovaný dopustil diskriminácie, ak by sa vo výberovom konaní na zdravotný stav žalobkyne informoval. Nie je preto ani relevantná skutočnosť, či žalobkyňa vo svojom životopise predloženom vo výberovom konaní údaj o čiastočnom invalidnom dôchodku uviedla, alebo nie. Súd prvej inštancie už potom vôbec nevysvetlil, prečo považoval za konanie rozporné s dobrými mravmi konanie žalobkyne, keď ako dôvod neplatnosti jej výpovede uvádzala skutočnosť, že jej výpoveď nebola prerokovaná s príslušným úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, keď ide o výslovnú zákonnú
povinnosť zamestnávateľa upravenú v ust. § 65 ods. 1 ZP, podľa ktorého zamestnancovi so zdravotným postihnutím môže dať zamestnávateľ výpoveď len s predchádzajúcim súhlasom príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, inak je výpoveď neplatná. Rovnako súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo skutočnosť, že žalobkyňa predložila doklad o PN na ekonomickom úseku domova dôchodcov a neoznámila PN žalobcovi, považoval za také zásadné a vážne porušenie spoločenskej morálky, že z neho vyvodil rozpor konania žalobkyne s dobrými mravmi. V danej veci bolo totiž potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že žalobkyňa bola (v zmysle zriaďovacej listiny domova dôchodcov – č. l. 12 spisu) štatutárnym orgánom daného domova dôchodcov. Súd neskúmal, aká bola prax pri predkladaní dokladu o PN medzi stranami, ani skutočnosť, že žalovaný mal kontrolnú právomoc vo vzťahu k danému domovu dôchodcov. Taktiež súd nevysvetlil, aký by mali okolnosti – zatajenie ŤZP a nepredloženie PN, vplyv na ďalšie zamestnávanie žalobkyne žalovaným po neplatnom skončení pracovného pomeru, resp. prečo by so zreteľom na ne, bolo nespravodlivé žalobkyni nepriznať nárok na náhradu mzdy nad 12 mesiacov.
53. Pokiaľ je vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným napätý, len táto skutočnosť sama o sebe nemôže mať za následok skončenie pracovného pomeru žalobkyne, práve z dôvodu potreby zohľadnenia zásady ochrany zamestnancov pred svojvoľným prepúšťaním. V takom prípade by mali obe strany hľadať skôr riešenie situácie, za účelom zlepšenia vzájomných medziľudských vzťahov.
54. O znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 ZP (za čas presahujúci 12 mesiacov), môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, preto rovnako dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto rozhodnutie má zamestnávateľ. Pri posúdení rozsahu náhrady mzdy má súd prihliadať na všetky funkcie, ktoré má náhrada mzdy podľa ustálenej judikatúry plniť – satisfakčnú, reparačnú a sociálnu. Tiež je súd povinný dbať na ochranu práv zamestnanca, zároveň na intenzitu porušenia povinnosti zamestnancom, ako aj dodržanie zásady, že protiprávne konanie sa nesmie vyplatiť. Ust. § 79 ods. 2 ZP treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Účelom ust. § 79 ods. 2 ZP je zabrániť nedôvodnému zvýhodňovaniu zamestnanca. Súd tak pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle ust. § 79 ods. 1, 2 ZP tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom, ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami v iných veciach.
55. Vyššie uvedenými právnymi závermi sa však súd prvej inštancie dôsledne neriadil a nepriznanie náhrady mzdy za obdobie nad 12 mesiacov odôvodnil rovnakými dôvodmi ako ukončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného a to, že mal za to, že pôsobenie žalobkyne v riadiacej funkcii bolo v rozpore s dobrými mravmi, keďže pri výberovom konaní zatajila údaj o svojom ťažkom zdravotnom postihnutí a svoju dočasnú pracovnú neschopnosť neoznámila zamestnávateľovi, ale ekonomickému úseku. Ako však už bolo uvedené vyššie, žalovaný nebol pri prijímaní žalobkyne do zamestnania oprávnený zisťovať informácie o jej zdravotnom stave. Samotné neoznámenie práceneschopnosti žalovanému, za stavu že žalobkyňa bola štatutárom domova dôchodcov, podľa odvolacieho súdu nedosahuje takú intenzitu konania v rozpore s dobrými mravmi, aby odôvodňovalo nepriznanie náhrady mzdy. Súd sa pritom vôbec nevyporiadal so všetkými aspektmi, ktoré mal pri svojom rozhodovaní zohľadniť, a teda satisfakčnou, reparačnou a sociálnou funkciou náhrady mzdy, nezohľadnil intenzitu porušenia povinností zamestnancom (ak vôbec k nejakému porušeniu došlo, pretože dôvod odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky domova žalovaný vôbec neuviedol) a nevenoval sa ani otázke primeranosti priznanej náhrady.
56. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, pretože súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie o skončení pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného a nepriznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov odôvodnil ťažiskovo s poukazom na to, že žalobkyňa žalovanému pri prijímaní do zamestnania zatajila, že je ťažko zdravotne postihnutá, pričom nezohľadnil ust. § 13 ods. 2 a § 41 Zákonníka práce, ktoré zakazujú diskrimináciu zamestnancov na základe ich nepriaznivého zdravotného stavu a zdravotného postihnutia, pričom žalovaný v rámci predzmluvných vzťahov ani nemal právo
informovať sa o zdravotnom stave žalobkyne, keď nebolo preukázané, že zdravotné postihnutie žalobkyne by bolo takého charakteru, že by jej znemožňovalo výkon práce, o ktorej skutočnosti by potom ona bola povinná žalovaného v rámci uzatvárania pracovného pomeru informovať; súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku čoho nevykonal potrebné dokazovanie, ktoré nie je účelné doplniť odvolacím súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. určujúcej, že pracovný pomer ďalej netrvá, v napadnutej časti výroku IV. zamietajúcej nárok žalobkyne na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov, vrátane závislého výroku V. o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
57. Predmetom odvolacieho konania v danej právnej veci bolo tiež odvolanie žalobkyne voči dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 10Cpr/2/2016-406 zo dňa 21.09.2023, ktorým súd zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá. Tu odvolací súd, po zistení, že odvolanie žalobkyne proti dopĺňaciemu rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré v danom prípade nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto bolo potrebné dopĺňací rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec v zrušenom rozsahu vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
58. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol dopĺňacím rozsudkom vecne správne tak, že žalobu žalobkyne v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá zamietol. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil súd prvej inštancie rovnako tým, že žalobkyňa sa nesprávala v súlade s dobrými mravmi keď zatajila zamestnávateľovi, že je zdravotne ťažko postihnutá a tiež že doklad o dočasnej pracovnej neschopnosti neodovzdala zamestnávateľovi, ale na ekonomickom oddelení domu dôchodcov. V tejto časti navyše ako konanie žalobkyne rozporné s dobrými mravmi súd vyhodnotil správanie sa žalobkyne na pojednávaní dňa 6. septembra 2021, kde žalobkyňa tvrdila, že starosta žalovaného ju mal nahovárať, aby finančne okrádala ňou riadený domov dôchodcov, ktoré tvrdenie žalovaný poprel. Žalobkyňa v odvolaní voči dopĺňaciemu rozsudku rovnako namietala, že prvoinštančný súd nesprávne vyhodnotil konanie žalobkyne, ako konanie v rozpore s dobrými mravmi a dôvody uvádzané súdom prvej inštancie považovala za nelogické a diskriminačné, pretože ak by žalovaný pri výberovom konaní skúmal, či žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím alebo nie, dopustil by sa diskriminácie. Preto bolo vyhodnotenie jej konania súdom ako rozporné s dobrými mravmi v priamom protiklade s legislatívnymi normami (Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, Antidiskriminačným zákonom, Zákonník práce). Poukazovala tiež na formálne nedostatky dopĺňacieho rozsudku. Žalovaný vo vyjadrení k tomuto odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa žalobkyňa nesprávala v súlade s dobrými mravmi, pretože vo výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. E. A. v životopise nepredložila žiadnu informáciu o svojom skutočnom zdravotnom stave, a to všetko v snahe získať nepatričnú výhodu vo výberovom konaní spomedzi troch uchádzačov o funkciu riaditeľa DD a takýmto svojím konaním vlastne poškodila ostatných dvoch uchádzačov o funkciu. Dôvodil, že predmetom daného výberového konania bol výber na funkciu riaditeľa DD, na ktorého sa mali klásť vzhľadom na poslanie, úlohy a klientov DD zvýšené nároky vo všetkých smeroch, avšak žalobkyňa svojím protiprávnym konaním, sa to snažila obísť. Poukazoval tiež na to, že žalobkyňa až po uplynutí cca 3 mesiacov od podania žaloby zo dňa 29.06.2016 začala dodatočne tvrdiť, že je osobou zdravotne ťažko postihnutou, následne potom tvrdila, že o vyššie uvedenej skutočnosti starosta žalovaného po celý čas vedel a že už pri výberovom konaní na funkciu riaditeľa DD A. tieto skutočnosti uviedla, keď predložila sfalšovaný životopis. Mal teda za to že nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby ju riadne ďalej zamestnával s poukazom na čl. 2 ZP.
59. Odhliadnuc od skutočnosti, že už v zmysle vyššie uvedeného, záver súdu prvej inštancie o tom, že konanie žalobkyne, ktorá pri uchádzaní sa o zamestnanie neoznámila žalovanému, že je zdravotne ťažko postihnutá, má byť rozporné s dobrými mravmi, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie pri posudzovaní žalobného návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá, opomenul posúdiť túto časť jej žalobného návrhu z hľadiska jeho procesnej prípustnosti, resp. danosti naliehavého právneho záujmu na takomto určení. Otázku procesnej prípustnosti podanej žaloby pritom súd skúma z úradnej povinnosti.
60. Predmetná žaloba bola podaná za účinnosti zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), ktorý ako predpoklad úspešnosti určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) OSP vyžadoval existenciu tzv. naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem, resp. jeho existencia či neexistencia v konkrétnom prípade, bola procesným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby, ktorou je i žalobný návrh žalobkyne v tomto prípade, kedy sa domáha určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Aktuálne otázku procesnej prípustnosti určovacej žaloby, o určení, či tu právo je alebo nie je, upravuje ust. § 137 písm. c) CSP, ktoré rovnako vyžaduje existenciu naliehavého právneho záujmu. Tento nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca má naliehavý právny záujme na určení, či tu právo je, alebo nie je, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva.
61. V predmetnej právnej veci sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti výpovede zo dňa 29.06.2016 a zároveň aj určenia, že jej pracovný pomer trvá, preto bolo potrebné skúmať, či existuje naliehavý právny záujem žalobkyne na určení, že pracovný pomer trvá, čo je zákonnou požiadavkou v zmysle aktuálne platného ust. § 137 písm. c) CSP, ale aj v zmysle ust. § 80 písm. c) zák. č. 99/1963 Zb. OSP platného a účinného v čase podania predmetnej žaloby. Ust. § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany tohto vzťahu. Z dikcie ustanovenia § 79 ods. 1 prvá veta Zákonníka práce vyplýva, že ak súd rozhodol o určení neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a zamestnanec oznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, v tom prípade pracovný pomer nekončí. Výnimkou je prípad, ak sa zamestnávateľ domáha rozhodnutia, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Uvedenou otázkou sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/147/2008 zo dňa 11.12.2008.
62. Pretože sa však súd prvej inštancie otázkou naliehavého právneho záujmu ohľadom žalobného návrhu, ktorý bol predmetom jeho dopĺňacieho rozsudku vôbec nezaoberal, vec nesprávne právne posúdil, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnutý dopĺňací rozsudok č. k. 10Cpr/2/2016-406 zo dňa 21.09.2023 podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil, a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil v zrušenom rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
63. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), bude predovšetkým v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej časti riadne v súlade s platnou procesnou normou vykonať všetky pre vec relevantné navrhované dôkazy, skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, potom vo veci opätovne rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 CSP odôvodniť.
64. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie opätovne o náhrade trov, včítane náhrady trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
65. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).