Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 137 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (164)17b/365015.a85f64.pdf
PDF · 115.96 KB
No categories available
6Cdo/157/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 157/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne I. K., bývajúcej v N.,
zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva
advokáciu ako konateľ advokát JUDr. M. G., proti ţalovanej Ž., a.s., so sídlom v B.,
o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 52 C 89/2006,
o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2010 sp. zn.
4 Co 296/2009 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 24. februára 2010 sp. zn. 4 Co 296/2009 v zmeňujúcom výroku vo veci samej a vo výroku
o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II 30. marca 2006 sa ţalobkyňa
domáhala určenia neplatnosti okamţitého zrušenia pracovného pomeru doručeného jej
15.2.2006 listom ţalovanej zo 7.2.2006. V priebehu konania rozšírila ţalobu aj o nárok
na náhradu mzdy vo výške 14 390,-- Sk (477,66 EUR) brutto mesačne za dobu od 15. 2. 2006
do rozhodnutia vo veci. Neskôr túto náhradu upresnila tak, ţe ţiadala ju priznať vo výške
610,40 EUR mesačne (podľa výpočtu ţalovanej) za dobu od 15.2.2006 do 22.1.2009.
Okresný súd Bratislava II medtzitýmnym (správne čiastočným) rozsudkom
z 21. februára 2007 č. k. 52 C 89/06-196 určil neplatnosť okamţitého zrušenia pracovného
pomeru a zároveň vyslovil, ţe o mzdových nárokoch ţalobkyne a o trovách konania bude
rozhodnuté v konečnom rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie
ţalovanej rozsudkom zo 16. októbra 2008 sp. zn. 9 Co 188/2007 tento rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil. Potvrdenie rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa
s právnym záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobkyňa nemohla porušiť pracovnú disciplínu
svojvoľným nenastúpením do práce, lebo po skončení rodičovskej dovolenky nemala kam
nastúpiť, keďţe jej pracovisko a zároveň miesto výkonu práce bolo medzičasom zrušené.
Po právoplatnom určení neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru
pokračoval Okresný súd Bratislava II v konaní o uplatnenom nároku na náhradu mzdy z tohto
neplatného skončenia. Rozsudkom z 10. júna 2009 č. k. 52 C 89/2006-290 uloţil ţalovanej
povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 19 560,87 EUR brutto, ako aj náhradu trov konania
vo výške 2 565,98 EUR, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku
ţalobu o náhradu mzdy zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ţalobkyni patrí náhrada
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.
- Zákonníka práce v znení platnom v čase neplatného skončenia, t. j. v znení do 31.5.2006
(ďalej len „Zákonník práce“), a ţe neboli splnené podmienky pre zníţenie, resp. nepriznanie
tejto náhrady za čas presahujúci deväť mesiacov na základe ţiadosti ţalovanej v zmysle § 79
ods. 2 Zákonníka práce. V súvislosti s tým poukázal na to, ţe dôvod, pre ktorý ţalovaná
neplatne skončila so ţalobkyňou pracovný pomer (porušenie pracovnej disciplíny),
a prebiehajúci súdny spor boli u potencionálnych zamestnávateľoch na trhu práce spôsobilé
vyvolať o ţalobkyni dojem ako o nedôveryhodnej osobe, porušujúcej pracovnú disciplínu,
s následkom sťaţenej moţnosti jej ďalšieho zamestnania sa. Preto pokiaľ ţalobkyňa
nepoţiadala o zaradenie do evidencie úradu práce, ale sa evidovala ako osoba trvale sa
starajúca o dieťa mladšie ako šesť rokov, nemoţno v tomto jej konaní vidieť účelovosť ani
neochotu pracovať. Náhradu mzdy jej priznal od 27.2.2006, t. j. odkedy oznámila ţalovanej,
ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do 31.10.2008, t. j. do konca mesiaca, v ktorom krajský
súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnom skončení pracovného
pomeru.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 24. februára
2010 sp. zn. 4 Co 296/2009 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
týkajúcej sa sumy 14 067,24 EUR brutto prevyšujúcej sumu 5 493,60 EUR brutto zmenil tak,
ţe ţalobu v tejto časti zamietol. V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a zároveň rozhodol o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania
vo výške 4 038,94 EUR do rúk jej právnej zástupkyne do troch dní. Zmenu prvostupňového
rozsudku odôvodnil tým, ţe súd prvého stupňa síce správne zistil skutkový stav ale nevyvodil
z neho správny právny záver. Poukázal na to, ţe základným kritériom pre nepriznanie náhrady
mzdy podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce je, či zamestnanec po neplatnom skončení
pracovného pomeru sa zapojil do práce, prípadne prečo tak neurobil, pričom krátenie,
resp. nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy, ak vlastnou vinou zanedbal moţnosť
zarobiť si (zamestnať sa) a tak aspoň sčasti nahradiť ušlý príjem, aby neutrpel ujmu.
V prejednávanej veci povaţoval za rozhodujúce, ţe ţalobkyňa v dobe, za ktorú ţalovaná
ţiadala nepriznať jej náhradu mzdy, sa obmedzila len na sledovanie ponúk voľných
pracovných miest na internete, bez toho, aby doloţila, na koľko ponúk reagovala a s akým
výsledkom, a ţe sa neevidovala na príslušnom úrade práce za účelom nájdenia si zamestnania.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Napadla ním
zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola jej ţaloba v časti o zaplatenie
náhrady mzdy za dobu nad deväť mesiacov zamietnutá. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil a priznal jej náhradu mzdy alebo ho zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila čiastočnou nepreskúmateľnosťou
rozsudku odvolacieho súdu, inými vadami konania a nesprávnym právnym posúdením veci.
Vyčítala odvolaciemu súdu nesprávnu interpretáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce,
keď podľa jej názoru by súdy mali pristupovať k nepriznaniu náhrady mzdy v zmysle tohto
ustanovenia len výnimočne. Poukazovala na to, ţe ak by ţalovaná bola s ňou skončila
pracovný pomer dohodou z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, prináleţalo
by jej podľa kolektívnej zmluvy odstupné vo výške štvornásobku priemerného mesačného
zárobku a sociálna kompenzácia vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku spolu
v sume 4 264,64 EUR, zatiaľ čo odvolacím súdom jej bola priznaná náhrada mzdy v sume
5 493,60 EUR. Skutočnou sankciou pre ţalovanú za neplatné skončenie pracovného pomeru
je prakticky len rozdiel týchto súm, t. j. 1 229,14 EUR. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak
nekorešponduje so zámerom zákonodarcu chrániť zamestnanca pred nezákonným konaním
zamestnávateľa.
Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou
(účastníčkou konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O.s.p.) a ţe ide o rozsudok, proti
ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba
zrušiť.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami
konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľka uplatnila ako dovolací dôvod vadu konania
uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku
odvolacieho súdu, ďalej inú vadu konania spočívajúcu v tom, ţe odvolací súd sa vo svojich
skutkových záveroch priklonil k nepodloţeným tvrdeniam ţalovanej, a nesprávne právne
posúdenie veci. Podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska poţiadaviek na riadne
odôvodnenie rozsudku odvolaciemu súdu nebolo moţné nič vyčítať, preto dovolací dôvod
podľa § 237 písm. f/ O.s.p. nebol daný. Opodstatnenou však bola dovolacia námietka
o tzv. inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takúto
vadu treba povaţovať nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena odvolacím súdom
v súvislosti so splnením podmienok pre moţnosť zníţenia, resp. nepriznania náhrady mzdy za
čas presahujúci deväť mesiacov v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Keďţe
o zníţení, resp. nepriznaní tejto náhrady môţe súd rozhodnúť len na základe ţiadosti
zamestnávateľa, má dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie
zamestnávateľ. Pretoţe v preskúmavanej veci ţalovaná splnenie týchto podmienok, tak ako
mali byť správne (podľa ďalšej časti tohto odôvodnenia) interpretované, netvrdila a teda ani
nepreukázala, uţ len z tohto dôvodu bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej
časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Táto okolnosť však nebránila dovolaciemu súdu zaujať stanovisko aj k ďalšiemu
uplatnenému dovolaciemu dôvodu a to k právnemu posúdeniu veci z hľadiska interpretácie
ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného
právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce aplikáciou správneho
právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom, alebo aj aplikáciou právneho predpisu
v rozpore s jeho inak správnou interpretáciou.
V prejednávanej veci bolo z hľadiska skutkového zistené, ţe rozsudkom Okresného
súdu Bratislava II z 21. februára 2007 č. k. 52 C 89/06-196 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo 16. októbra 2008 sp.zn. 9 Co 188/2007 bola určená neplatnosť
okamţitého skončenia pracovného pomeru doručeného ţalobkyni dňa 15.2.2006 listom
ţalovanej zo 7.2.2006, ţe ţalobkyňa dňa 27.2.2006 oznámila ţalovanej, ţe trvá na ďalšom
zamestnávaní, ţe ţalovaná v priebehu konania poţiadala o nepriznanie náhrady mzdy
ţalobkyni za dobu presahujúcu deväť mesiacov a ţe ţalobkyňa v dobe, za ktorú ţiadala
priznať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, nebola evidovaná
na príslušnom úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie, ale sa zaevidovala v sociálnej
a zdravotnej poisťovni ako osoba starajúca sa o dieťa mladšie ako šesť rokov.
Podľa názoru dovolacieho súdu takto zistený skutkový stav nepriznanie náhrady mzdy
ţalobkyni za čas presahujúci deväť mesiacov neumoţňoval, a to nielen z dôvodu
nepreukázania podmienok pre takéto rozhodnutie v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce
(ako uţ bolo uvedené vyššie) ale aj z dôvodu nesprávnej interpretácie týchto podmienok.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú
výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, ţe nemoţno
od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.
Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe
trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci
alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môţe súd na ţiadosť zamestnávateľa
jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane zníţiť, prípadne
náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä
na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam
vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce časť vety za bodkočiarkou
(od účinnosti novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 348/2007, t. j. od 1.9.2007, bola
táto časť vety zo zákona vypustená) je takmer totoţné s ustanovením § 61 ods. 2 časť vety za
bodkočiarkou zákona č. 65/1965 Zb. – Zákonníka práce účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002
(ďalej len „predchádzajúci Zákonník práce“). Znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho
Zákonníka práce o moţnosti zamestnávateľa poţiadať o zníţenie, prípadne nepriznanie
náhrady mzdy, vrátane kritérií pre takéto rozhodnutie, bolo do tohto zákona včlenené novelou
vykonanou zákonom č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 1.7.1975. Účelom tejto úpravy bolo
pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie – aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie –
zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa.
Odvolací súd interpretoval ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým
ho interpretovala pôvodná judikatúra k § 61 ods. 2 predchádzajúceho Zákonníka práce
(V 7/1985 – Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
B 8/84 – Bulletin Najvyššieho súdu ČR v dobe do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú
pracovnú povinnosť – povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru dovolacieho súdu
v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto
judikatúra stala nepouţiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je
totiţ len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa
v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok
hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava
Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, ţe kaţdý
môţe konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemoţno nútiť, aby konal niečo, čo zákon
neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to
hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, ţe právnu povinnosť moţno uloţiť iba
zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca
z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, pretoţe takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto
nemoţno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníţenia, prípadne
nepriznania náhrady mzdy.
Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu
normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, ktoré treba vykladať tak, ţe súd môţe na ţiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas
presahujúci deväť mesiacov primerane zníţiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to
v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,
zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi
v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne
súladný nielen z dôvodu, ţe chráni hodnotu slobody (ako uţ bolo uvedené vyššie), ale aj
z dôvodu, ţe rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu
spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie
všeobecných právnych zásad, podľa ktorých kaţdý je povinný znášať dôsledky svojho
protiprávneho konania a nikto nemôţe mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň
znamená, ţe § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôţe byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa
tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto
ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.
So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O.s.p. a contrario rozsudok
odvolacieho súdu v napadnutom zmeňujúcom výroku vo veci samej a súvisiacom výroku
o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom
konaní je právny názor dovolacieho súdu pre odvolací súd záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. septembra 2011
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová