Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/157/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne I. K., bývajúcej v N.,

zastúpenej advokátskou kanceláriou A. s.r.o., so sídlom v B., v mene ktorej vykonáva

advokáciu ako konateľ advokát JUDr. M. G., proti ţalovanej Ž., a.s., so sídlom v B.,

o náhradu mzdy, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. februára 2010 sp. zn.

rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 24. februára 2010 sp. zn. v zmeňujúcom výroku vo veci samej a vo výroku

o trovách konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II 30. marca 2006 sa ţalobkyňa

domáhala určenia neplatnosti okamţitého zrušenia pracovného pomeru doručeného jej

15.2.2006 listom ţalovanej zo 7.2.2006. V priebehu konania rozšírila ţalobu aj o nárok

na náhradu mzdy vo výške 14 390,-- Sk (477,66 EUR) brutto mesačne za dobu od 15. 2. 2006

do rozhodnutia vo veci. Neskôr túto náhradu upresnila tak, ţe ţiadala ju priznať vo výške

610,40 EUR mesačne (podľa výpočtu ţalovanej) za dobu od 15.2.2006 do 22.1.2009.

Okresný súd Bratislava II medtzitýmnym (správne čiastočným) rozsudkom

z 21. februára 2007 č. k. -196 určil neplatnosť okamţitého zrušenia pracovného

pomeru a zároveň vyslovil, ţe o mzdových nárokoch ţalobkyne a o trovách konania bude

rozhodnuté v konečnom rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací na odvolanie

ţalovanej rozsudkom zo 16. októbra 2008 sp. zn. tento rozsudok súdu prvého

stupňa potvrdil. Potvrdenie rozsudku odôvodnil jeho vecnou správnosťou stotoţňujúc sa

s právnym záverom prvostupňového súdu, ţe ţalobkyňa nemohla porušiť pracovnú disciplínu

svojvoľným nenastúpením do práce, lebo po skončení rodičovskej dovolenky nemala kam

nastúpiť, keďţe jej pracovisko a zároveň miesto výkonu práce bolo medzičasom zrušené.

Po právoplatnom určení neplatnosti okamţitého skončenia pracovného pomeru

pokračoval Okresný súd Bratislava II v konaní o uplatnenom nároku na náhradu mzdy z tohto

neplatného skončenia. Rozsudkom z 10. júna 2009 č. k. -290 uloţil ţalovanej

povinnosť zaplatiť ţalobkyni sumu 19 560,87 EUR brutto, ako aj náhradu trov konania

vo výške 2 565,98 EUR, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku

ţalobu o náhradu mzdy zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe ţalobkyni patrí náhrada

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa

- v znení platnom v čase neplatného skončenia, t. j. v znení do 31.5.2006

(ďalej len „“), a ţe neboli splnené podmienky pre zníţenie, resp. nepriznanie

tejto náhrady za čas presahujúci deväť mesiacov na základe ţiadosti ţalovanej v zmysle § 79

ods. 2 . V súvislosti s tým poukázal na to, ţe dôvod, pre ktorý ţalovaná

neplatne skončila so ţalobkyňou pracovný pomer (porušenie pracovnej disciplíny),

a prebiehajúci súdny spor boli u potencionálnych zamestnávateľoch na trhu práce spôsobilé

vyvolať o ţalobkyni dojem ako o nedôveryhodnej osobe, porušujúcej pracovnú disciplínu,

s následkom sťaţenej moţnosti jej ďalšieho zamestnania sa. Preto pokiaľ ţalobkyňa

nepoţiadala o zaradenie do evidencie úradu práce, ale sa evidovala ako osoba trvale sa

starajúca o dieťa mladšie ako šesť rokov, nemoţno v tomto jej konaní vidieť účelovosť ani

neochotu pracovať. Náhradu mzdy jej priznal od 27.2.2006, t. j. odkedy oznámila ţalovanej,

ţe trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do 31.10.2008, t. j. do konca mesiaca, v ktorom krajský

súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa o neplatnom skončení pracovného

pomeru.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oboch účastníkov rozsudkom z 24. februára

2010 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti

týkajúcej sa sumy 14 067,24 EUR brutto prevyšujúcej sumu 5 493,60 EUR brutto zmenil tak,

ţe ţalobu v tejto časti zamietol. V napadnutej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a zároveň rozhodol o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobkyni náhradu trov konania

vo výške 4 038,94 EUR do rúk jej právnej zástupkyne do troch dní. Zmenu prvostupňového

rozsudku odôvodnil tým, ţe súd prvého stupňa síce správne zistil skutkový stav ale nevyvodil

z neho správny právny záver. Poukázal na to, ţe základným kritériom pre nepriznanie náhrady

mzdy podľa je, či zamestnanec po neplatnom skončení

pracovného pomeru sa zapojil do práce, prípadne prečo tak neurobil, pričom krátenie,

resp. nepriznanie náhrady mzdy prichádza do úvahy, ak vlastnou vinou zanedbal moţnosť

zarobiť si (zamestnať sa) a tak aspoň sčasti nahradiť ušlý príjem, aby neutrpel ujmu.

V prejednávanej veci povaţoval za rozhodujúce, ţe ţalobkyňa v dobe, za ktorú ţalovaná

ţiadala nepriznať jej náhradu mzdy, sa obmedzila len na sledovanie ponúk voľných

pracovných miest na internete, bez toho, aby doloţila, na koľko ponúk reagovala a s akým

výsledkom, a ţe sa neevidovala na príslušnom úrade práce za účelom nájdenia si zamestnania.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Napadla ním

zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola jej ţaloba v časti o zaplatenie

náhrady mzdy za dobu nad deväť mesiacov zamietnutá. Ţiadala, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu v napadnutej časti zmenil a priznal jej náhradu mzdy alebo ho zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila čiastočnou nepreskúmateľnosťou

rozsudku odvolacieho súdu, inými vadami konania a nesprávnym právnym posúdením veci.

Vyčítala odvolaciemu súdu nesprávnu interpretáciu ustanovenia ,

keď podľa jej názoru by súdy mali pristupovať k nepriznaniu náhrady mzdy v zmysle tohto

ustanovenia len výnimočne. Poukazovala na to, ţe ak by ţalovaná bola s ňou skončila

pracovný pomer dohodou z dôvodu podľa , prináleţalo

by jej podľa kolektívnej zmluvy odstupné vo výške štvornásobku priemerného mesačného

zárobku a sociálna kompenzácia vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku spolu

v sume 4 264,64 EUR, zatiaľ čo odvolacím súdom jej bola priznaná náhrada mzdy v sume

5 493,60 EUR. Skutočnou sankciou pre ţalovanú za neplatné skončenie pracovného pomeru

je prakticky len rozdiel týchto súm, t. j. 1 229,14 EUR. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak

nekorešponduje so zámerom zákonodarcu chrániť zamestnanca pred nezákonným konaním

zamestnávateľa.

Ţalovaná sa k podanému dovolaniu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote ( ) a ţe ide o rozsudok, proti

ktorému je prípustné ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, ţe ho treba

zrušiť.

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami

konania uvedenými v a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolateľka uplatnila ako dovolací dôvod vadu konania

uvedenú v spočívajúcu v nedostatočnom odôvodnení rozsudku

odvolacieho súdu, ďalej inú vadu konania spočívajúcu v tom, ţe odvolací súd sa vo svojich

skutkových záveroch priklonil k nepodloţeným tvrdeniam ţalovanej, a nesprávne právne

posúdenie veci. Podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska poţiadaviek na riadne

odôvodnenie rozsudku odvolaciemu súdu nebolo moţné nič vyčítať, preto dovolací dôvod

podľa nebol daný. Opodstatnenou však bola dovolacia námietka

o tzv. inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Za takúto

vadu treba povaţovať nesprávne posúdenie otázky dôkazného bremena odvolacím súdom

v súvislosti so splnením podmienok pre moţnosť zníţenia, resp. nepriznania náhrady mzdy za

čas presahujúci deväť mesiacov v zmysle ustanovenia . Keďţe

o zníţení, resp. nepriznaní tejto náhrady môţe súd rozhodnúť len na základe ţiadosti

zamestnávateľa, má dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie

zamestnávateľ. Pretoţe v preskúmavanej veci ţalovaná splnenie týchto podmienok, tak ako

mali byť správne (podľa ďalšej časti tohto odôvodnenia) interpretované, netvrdila a teda ani

nepreukázala, uţ len z tohto dôvodu bolo potrebné rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej

časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Táto okolnosť však nebránila dovolaciemu súdu zaujať stanovisko aj k ďalšiemu

uplatnenému dovolaciemu dôvodu a to k právnemu posúdeniu veci z hľadiska interpretácie

ustanovenia . Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môţe dôjsť buď pouţitím iného

právneho predpisu, neţ ktorý mal byť správne pouţitý, alebo síce aplikáciou správneho

právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom, alebo aj aplikáciou právneho predpisu

v rozpore s jeho inak správnou interpretáciou.

V prejednávanej veci bolo z hľadiska skutkového zistené, ţe rozsudkom Okresného

súdu Bratislava II z 21. februára 2007 č. k. -196 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo 16. októbra 2008 sp.zn. bola určená neplatnosť

okamţitého skončenia pracovného pomeru doručeného ţalobkyni dňa 15.2.2006 listom

ţalovanej zo 7.2.2006, ţe ţalobkyňa dňa 27.2.2006 oznámila ţalovanej, ţe trvá na ďalšom

zamestnávaní, ţe ţalovaná v priebehu konania poţiadala o nepriznanie náhrady mzdy

ţalobkyni za dobu presahujúcu deväť mesiacov a ţe ţalobkyňa v dobe, za ktorú ţiadala

priznať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, nebola evidovaná

na príslušnom úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie, ale sa zaevidovala v sociálnej

a zdravotnej poisťovni ako osoba starajúca sa o dieťa mladšie ako šesť rokov.

Podľa názoru dovolacieho súdu takto zistený skutkový stav nepriznanie náhrady mzdy

ţalobkyni za čas presahujúci deväť mesiacov neumoţňoval, a to nielen z dôvodu

nepreukázania podmienok pre takéto rozhodnutie v zmysle

(ako uţ bolo uvedené vyššie) ale aj z dôvodu nesprávnej interpretácie týchto podmienok.

Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamţite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, ţe trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, ţe nemoţno

od zamestnávateľa spravodlivo poţadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, ţe

trvá na ďalšom zamestnávaní, aţ do času, keď mu zamestnávateľ umoţní pokračovať v práci

alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi

poskytnúť náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, môţe súd na ţiadosť zamestnávateľa

jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci deväť mesiacov primerane zníţiť, prípadne

náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä

na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú prácu tam

vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Citované ustanovenie časť vety za bodkočiarkou

(od účinnosti novely , t. j. od 1.9.2007, bola

táto časť vety zo zákona vypustená) je takmer totoţné s ustanovením § 61 ods. 2 časť vety za

bodkočiarkou – účinného od 1.1.1966 do 31.3.2002

(ďalej len „predchádzajúci “). Znenie predchádzajúceho

o moţnosti zamestnávateľa poţiadať o zníţenie, prípadne nepriznanie

náhrady mzdy, vrátane kritérií pre takéto rozhodnutie, bolo do tohto zákona včlenené novelou

vykonanou s účinnosťou od 1.7.1975. Účelom tejto úpravy bolo

pôsobiť na zamestnanca, aby vyvíjal primerané úsilie – aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie –

zapojiť sa dočasne do práce u iného zamestnávateľa.

Odvolací súd interpretoval ustanovenie spôsobom, akým

ho interpretovala pôvodná judikatúra k predchádzajúceho

(V 7/1985 – Výber rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

B 8/84 – Bulletin Najvyššieho súdu ČR v dobe do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú

pracovnú povinnosť – povinnosť zapojiť sa do práce. Podľa názoru dovolacieho súdu

v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa táto

judikatúra stala nepouţiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je

totiţ len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa

v priestore a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok

hodnotovú zmenu v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím.

Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, ţe kaţdý

môţe konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemoţno nútiť, aby konal niečo, čo zákon

neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to

hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, ţe právnu povinnosť moţno uloţiť iba

zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca

z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,

zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným

Slovenskej republiky, pretoţe takáto povinnosť neexituje. Z nejestvujúcej povinnosti preto

nemoţno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníţenia, prípadne

nepriznania náhrady mzdy.

Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu

normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka

práce, ktoré treba vykladať tak, ţe súd môţe na ţiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas

presahujúci deväť mesiacov primerane zníţiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to

v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,

zaručeného ustanovením , by bol v rozpore s dobrými mravmi

v zmysle . Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne

súladný nielen z dôvodu, ţe chráni hodnotu slobody (ako uţ bolo uvedené vyššie), ale aj

z dôvodu, ţe rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu

spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie

všeobecných právnych zásad, podľa ktorých kaţdý je povinný znášať dôsledky svojho

protiprávneho konania a nikto nemôţe mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň

znamená, ţe nemôţe byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa

tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto

ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne.

So zreteľom na uvedené dovolací súd podľa a contrario rozsudok

odvolacieho súdu v napadnutom zmeňujúcom výroku vo veci samej a súvisiacom výroku

o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom

konaní je právny názor dovolacieho súdu pre odvolací súd záväzný ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. septembra 2011

JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová