Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)70f/361968.32a1e8.pdf
PDF · 193.5 KB
No categories available
4Cdo/204/2009
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Ladislava Górásza a sudcov JUDr. Ley Stovičkovej a JUDr. Ivana Machyniaka,
v právnej veci navrhovateľky PhDr. A. T., nar. X.X., bývajúcej v K.K., zastúpenej JUDr. M.
L., advokátkou so sídlom v K.K., proti odporcovi Š. I. A. G., so sídlom v K.K.K.,
zastúpenému JUDr. J. M., advokátom so sídlom v K.K., o náhradu mzdy, vedenej na
Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 28 C 86/2004, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 29. apríla 2009 sp. zn. 11 Co 28/2008, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu Košice II z 28.4.2003 č.k. 28 C 474/2001-65, ktorý
nadobudol právoplatnosť 10.5.2004, súd určil výpoveď z pracovného pomeru danú odporcom
navrhovateľke listom z 31.5.2001 neplatnou a trvanie pracovného pomeru medzi účastníkmi.
Žalobu v časti o náhradu mzdy od 1.8.2001 do znovu umožnenia navrhovateľke pokračovať
v práci u odporcu vylúčil na samostatné konanie.
Okresný súd Košice II rozsudkom z 5.11.2007 č.k. 28 C 86/2004-189 uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 382 947,-- Sk brutto titulom náhrady mzdy
s úrokmi z omeškania v ročnom percentuálnom vyjadrení z jednotlivých istín predstavujúcich
náhrady mzdy za príslušné mesiace odo dňa splatnosti v 15. deň nasledujúceho mesiaca do
zaplatenia: 17,6 % z 11 260,-- Sk od 15.9.2001, od 15.10.2001, od 15.11.2001 a od
15.12.2001, 15,5 % z 11 260,-- Sk od 15.1.2002, od 15.2.2002 a od 15.3.2002, z 12 810,-- Sk
od 15.4.2002, 16,5 % z 12 810,-- Sk od 15.5.2002, od 15.6.2002, od 15.7.2002, od 15.8.2002,
od 15.9.2002, od 15.10.2002 a od 15.11.2002, 13 % z 12 810,-- Sk od 15.12.2002, od
15.1.2003, z 13 519,-- Sk od 15.2.2003, z 3 519,-- Sk od 15.3.2003, 2 132,-- Sk od 15.4.2003,
z 2 676,-- Sk od 15.5.2003, z 10 606,-- Sk od 15.6.2003, z 12 810,-- Sk od 15.7.2003, zo
16 000,-- Sk od 15.8.2003, zo 161,-- Sk od 15.9.2003, z 1 445,-- Sk od 15.10.2003, od
15.10.2003, od 15.10.2003 (správne 15.11.2003), z 10 304,-- Sk od 15.12.2003, 12 % zo
16 000,-- Sk od 15.1.2004, z 10 029,-- Sk od 15.3.2004, 11 % zo 438,-- Sk od 15.4.2004,
všetko do zaplatenia, a vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke náhradu trov konania 34 281,50 Sk a povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
návrh 20 147,-- Sk na účet Okresného súdu Košice II.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru o splnení podmienok
priznania náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce za obdobie od
1.8.2001 do 2.6.2004. Vychádzajúc z rozsudku Okresného súdu Košice II z 28.4.2003
č.k. 28 C/474/2001-65 v spojení z rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo 17.2.2004
sp. zn. 11 Co/285/2003, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.5.2004, ktorým súd určil výpoveď
z pracovného pomeru danú odporcom navrhovateľke listom z 31.5.2001 neplatnou, mal
preukázaným splnenie jednej z podmienok priznania náhrady mzdy v zmysle § 61 ods. 1
Zákonníka práce, neplatnosť výpovede danej navrhovateľke odporcom 31.5.2001. Listami
z 13.6.2001 a 28.6.2001, ktorými navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby ju
odporca i naďalej zamestnával, mal preukázanú ďalšiu z podmienok prisúdenia náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru, oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi
o tom, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Výšku náhrady mzdy určil podľa § 275
ods. 1 a 2 Zákonníka práce, ktorý odkazuje na ustanovenie § 17 ods. 1, 2 a 5 zákona č. 1/1992
Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, vo výške priemerného
pravdepodobného zárobku, ktorý menil v závislosti od platných nariadení vlády v zmysle
záverov znaleckého posudku. Pri výpočte výšky pravdepodobného zárobku zohľadnil
priemerný mesačný zárobok navrhovateľky stanovený z jej hrubej mzdy za druhý štvrťrok
2001 výškou 11 116,-- Sk (511,30 Sk x 21,74 dní). Od 1.8.2001 do 31.3.2002 určil náhradu
mzdy navrhovateľky výškou 11 260,-- Sk za každý mesiac v zmysle nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 237/2001 Z.z., od 1.4.2002 do 31.7.2003 pravdepodobný zárobok
navrhovateľky určil výškou 12 810,-- Sk a od 1.8.2003 do 2.6.2004 výškou 16 000,-- Sk.
Zohľadnil obdobia práceneschopností navrhovateľky od 15.5.2003 do 18.5.2003, od
27.10.2003 do 31.12.2003 a od 1.1.2004 do 9.2.2004 tak, že náhrady miezd jej za uvedené
obdobia práceneschopnosti nepriznal a náhradu mzdy za jednotlivé mesiace znížil; v máji
2003 na 10 600,-- Sk, v októbri 2003 až decembri 2003 na 13 248,-- Sk a v januári a februári
2004 na 1 472,-- Sk. Na žiadosť odporcu v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb.
Zákonník práce na nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy za obdobie presahujúce šesť
mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľky u odporcu, od
uvedeným spôsobom zistenej náhrady mzdy znalcom spolu vo výške 397 866,-- Sk odpočítal
mzdu navrhovateľky dosiahnutú u iných zamestnávateľov, spolu vo výške 14 919,-- Sk.
Prisúdenie úrokov z omeškania odôvodnil ustanovením § 256 ods. 2 Zákonníka práce. Výrok
o práve na náhradu trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p. a úspešnosťou
navrhovateľky v konaní, výšku náhrady trov odmenou a náhradou hotových výdavkov
advokátky právne zastupujúcej navrhovateľku v konaní. Odporcovi uloženú poplatkovú
povinnosť odôvodnil zákonným oslobodením navrhovateľky od platenia súdnych poplatkov
podľa § 4 ods. 2 písm. d/ zákona č. 71/1992 Zb. a výsledkom konania podľa § 2 ods. 2 veta
prvá uvedeného zákona.
Krajský súd v Košiciach o odvolaní odporcu proti rozsudku súdu prvého stupňa,
výroku o prisúdení istiny 382 947,-- Sk brutto s príslušenstvom, rozsudkom z 29.4.2009
sp. zn. 11 Co 28/2008 v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil rozsudok v napadnutom výroku do
výšky istiny 8 931,09 eur (269 058,-- Sk) s úrokmi z omeškania vo výške 16,5 % ročne od
15.9.2002 do zaplatenia, do pätnásť dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku (o zaplatenie
istiny 113 889,-- Sk s príslušenstvom) v zmysle § 220 O.s.p. zmenil a žalobu zamietol. Vo
výroku o trovách konania účastníkov, vo výroku o súdnom poplatku a uznesenie z 25.11.2007
č.k. 28 C/86/2004-187 o trovách konania štátu, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Výšku priemerného mesačného zárobku v zmysle § 275
ods. 1 Zákonníka práce stanovil podľa osobitného zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za
pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, na ktorý citované ustanovenie odkazuje,
vychádzajúc pritom zo znaleckého posudku, ako priemerný mesačný zárobok 11 116,-- Sk,
ktorý vypočítal z priemerného denného zárobku 511,30 Sk za rozhodné obdobie druhého
štvrťroka 2001, ktorý vynásobil priemerným počtom pracovných dní v mesiaci v roku 2001 –
21,74. Námietku odporcu, že navrhovateľke nepatrí náhrada mzdy za obdobie presahujúce
šesť mesiacov z dôvodu, že odmietla pracovné miesto ponúknuté jej úradom práce,
nepovažoval dôvodnou. Vychádzal pritom z dôkazu – správy Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny v K. zo 17.3.2009, z ktorej vyplýva, že v obdobiach od 25.9.2001 do 31.1.2003 a od
7.6.2003 do 31.8.2003 bola navrhovateľke vydaná jedna pracovná ponuka 2.7.2002, na
pracovnú pozíciu u., ktorá však bola obsadená iným uchádzačom. Náhradu mzdy od 1.8.2001
jej priznal aj za obdobie presahujúce šesť mesiacov, t.j. za celé obdobie, kedy bola vedená
v evidencii uchádzačov o zamestnanie, do 31.1.2003, celkom za osemnásť mesiacov.
Zohľadnil jej zamestnanie od 1.2.2003 do 30.4.2003, v ktorom jej mzda nedosahovala ani
priemerný mesačný zárobok dosahovaný u odporcu pred neplatným skončením pracovného
pomeru, a dospel k záveru, že pracovala za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by
vykonávala prácu u odporcu, preto jej za uvedené obdobie patrí náhrada mzdy vo výške
priemerného zárobku. Zohľadniac jej práceneschopnosť v období od 19.5.2003 do 6.6.2003,
jej nepriznal náhradu mzdy pre práceneschopnosť, keďže počas nej nebola navrhovateľka
schopná vykonávať prácu u odporcu podľa pracovnej zmluvy. Za máj 2003 jej priznal za 10
pracovných dní 5 053,-- Sk a za jún 2003 za 15 pracovných dní náhradu mzdy vo výške
8 337,-- Sk. Od 1.9.2003 do 31.8.2003 jej priznal plnú náhradu mzdy, pretože bola
evidovanou uchádzačkou o zamestnanie na úrade práce. Od 1.9.2003 do 10.5.2004 vyhodnotil
podmienky zamestnania navrhovateľky výhodnejšími z hľadiska výšky dosiahnutej mzdy
u iného zamestnávateľa, ktorá bola vyššou, než akú by dosiahla navrhovateľka u odporcu.
Preto jej náhradu mzdy za uvedené obdobie nepriznal, keďže sa zapojila do pracovného
procesu za rovnocenných podmienok. Úrok z omeškania priznal vo výške 16,5 % od
15.9.2002 do zaplatenia. Zamietnutie zvyšku návrhu odôvodnil tým, že nad prisúdenú výšku
náhrady mzdy navrhovateľke náhrada mzdy nepatrí. Zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa
vo výroku o trovách konania odôvodnil ustanovením § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. pre
nepreskúmateľnosť prisúdenej výšky náhrady trov (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Zrušenie rozsudku vo
výroku o súdnom poplatku a uznesenie o výroku o trovách konania štátu odôvodnil zmenou
výšky náhrady mzdy.
Proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku o zamietnutí žaloby, podala dovolanie
navrhovateľka, ktorá navrhla jeho zrušenie a vrátenie veci v rozsahu zrušenia odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.,
nakoľko jej dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, výroku ktorým zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa. Dovolateľka uplatnila dovolacím dôvodom tzv. inú vadu podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., nakoľko namietala, že odvolací súd zamietol žalobu z dôvodov,
ktoré neboli obsahom odvolania odporcu, ktorého odvolacia námietka smerovala proti
prisúdeniu náhrady mzdy navrhovateľke nad šesť mesiacov. Odvolací súd viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľke patrí náhrada mzdy aj
za obdobie nad šesť mesiacov, ale žalobu zamietol z dôvodov, ktoré neboli obsahom
odvolania. Dovolanie odôvodnila tiež nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím
súdom v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Odvolací súd v rozpore s ustanovením § 134
ods. 1, 2 a 3 zákona č. 65/1965 Zb. (majúc zrejme na mysli zákon č. 311/2001 Z.z.) bral do
úvahy priemerný zárobok, ktorý dosahovala navrhovateľka pred doručením výpovede
a nebral do úvahy, že jej priemerný zárobok sa menil. Uvedenému záveru podľa dovolateľky
napovedá aj skutočnosť, že navrhovateľka nepracovala pre prekážky na strane zamestnávateľa
(odporcu), ktorý jej neumožnil pracovať počas obdobia, za ktoré požaduje náhradu mzdy.
Odvolací súd pri stanovení výšky náhrady mzdy mal vychádzať z pravdepodobného
priemerného zárobku rovnajúcemu sa jej funkčnému platu vyplývajúcemu od 1.4.2002 zo
zákona č. 311/2001 Z.z. a od 1.1.2004 zo zákona č. 553/2003 Z.z. Uvedeným spôsobom
nesprávne určeného priemerného platu vyplývalo ďalšie pochybenie odvolacieho súdu, ktorý
za obdobie od 1.9.2003 do 15.4.2004 navrhovateľke nepriznal náhradu mzdy, ktorú jej
nepriznal až do 2.6.2004.
Odporca písomné vyjadrenie k dovolaniu navrhovateľky nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a c/ rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným
dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených
v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p.,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd je podľa zákona (§ 242 ods. 1 O.s.p.) viazaný nielen rozsahom
dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p., a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.
Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)
skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237
písm. a/ až g/ O.s p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku
spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na
takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať, alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Výskyt hore uvedených
vád v konaní dovolací súd nezistil a dovolateľka ich ani nenamietala.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v Občianskom súdnom konaní a jej
dôsledkom je vecná nesprávnosť.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a), a f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť
len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolanie musí
popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) obsahovať aj osobitné náležitosti (§ 205
ods. 1 a 2 O.s.p.), vrátane niektorého z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/ až f/
O.s.p. Odvolanie musí obsahovať uvedenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, proti ktorému
smeruje, uvedenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie odvolaním napáda, uvedenie dôvodov, na
základe ktorých považuje odvolateľ rozhodnutie alebo postup súdu za nesprávny a uvedenie,
čoho sa odvolateľ domáha. K procesným podmienkam v odvolacom konaní od účinnosti
zákona č. 353/2003 Z.z., ktorým sa novelizoval Občiansky súdny poriadok, patrí aj - v rámci
zavedenej zásady koncentrácie konania - že odvolateľ je povinný v podanom odvolaní
a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote, uviesť údaje o tom, z akého dôvodu
uvedeného v § 205 ods. 2 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda. Dôvody, na základe
ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda, môže odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať,
toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na
odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká.
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Toto ustanovenie obmedzuje preskúmavaciu právomoc odvolacieho súdu maximálne na
rozsah a dôvody vymedzené v odvolaní (s výnimkou podľa § 212 ods. 2 a 3 O.s.p). Odvolací
súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote (§ 204
O.s.p. a § 205 O.s.p) a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala.
Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd venoval náležitú
pozornosť odporcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu, ktorým uviedol nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. v otázke
prisúdenia náhrady mzdy navrhovateľke za obdobie presahujúce šesť mesiacov. Odvolací súd
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom prisudzujúcom výroku z hľadiska
odporcom uplatneného odvolacieho dôvodu. Predovšetkým skúmal výšku náhrady mzdy
navrhovateľky, ktorá tvorila základ preskúmania náhrady mzdy navrhovateľky aj za obdobie
presahujúce šesť mesiacov, vzhľadom k porovnaniu podmienok výkonu práce navrhovateľky
u iného zamestnávateľa a rovnako aj výšku náhrady mzdy za jednotlivé mesiace, kedy sa do
pracovného procesu nezapojila z objektívnych dôvod. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd
skúmajúc výšku náhrady mzdy, nešiel nad rámec odvolacieho dôvodu uplatneného odporcom
nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa a nedopustil sa inej vady, ktorá
by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Z obsahu dovolania navrhovateľky vyplýva, že dovolacím dôvodom uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie veci, ktoré je dôvodom dovolania, môže spočívať v tom, že súd vec posúdil
podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny predpis nesprávne
vyložil, prípadne ho na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval.
Úlohou dovolacieho súdu v prípade dovolania odôvodneného nesprávnym právnym
posúdením veci je posúdiť, či odvolací súd na zistený skutkový stav použil správnu právnu
normu a či ju správne interpretoval. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým
dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie odvolacieho súdu, t.j. ak na
takomto právnom posúdení napadnuté rozhodnutie spočíva.
Povinnosťou súdov je interpretovať jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných základných
práv a slobôd.
Podľa § 3 Občianskeho súdneho poriadku občianske súdne konanie je jednou zo záruk
zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde
ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.
Podľa prechodného ustanovenia § 251 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka
práce, účinného od 1. apríla 2002, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne
vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré
z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších
predpisov.
Prejednávanú vec je treba posudzovať aj v súčasnej dobe – vzhľadom k tomu, že
predmetom konania je nárok na náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou z 31.5.2001, podľa zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinného do
31. marca 2002, pretože podmienkou vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného procesu je neplatnosť výpovede z 31.5.2001 a trvanie pracovného pomeru
i naďalej, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, ktorým sa mal pracovný pomer na základe
neplatnej výpovede skončiť (31.7.2001), t.j. od 1.8.2001 naďalej.
V predmetnej veci dovolateľka namietala nesprávny právny záver odvolacieho súdu,
ktorý dospel k záveru, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru jej patrí
vo výške priemerného zárobku zisteného z hrubej mzdy zúčtovanej navrhovateľke
v rozhodnom období predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka zisteného k prvému dňu
nasledujúceho kalendárneho mesiaca, t.j. za druhý štvrťrok 2001.
Z hľadiska skutkového stavu bolo v posudzovanej veci zistené (správnosť skutkových
zistení dovolateľka nenamietala), že navrhovateľka pracovala u odporcu v pracovnom pomere
na základe pracovnej zmluvy od 1.8.1981 vo funkcii v. Rozsudkom Okresného súdu Košice II
z 28.4.2003 č.k. 28 C 474/2001-65, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.5.2004, súd určil
výpoveď z pracovného pomeru danú odporcom navrhovateľke listom z 31.5.2001 neplatnou.
Listami z 13.6.2001 a 28.6.2001 navrhovateľka oznámila odporcovi, že trvá na tom, aby ju
odporca i naďalej zamestnával. Zo znaleckého posudku č. X.X. zo X.X. podaného Ing. J. S.,
znalcom z odboru ekonómia a manažment, vyplýva priemerný mesačný zárobok
navrhovateľky za druhý štvrťrok 2001 vypočítaný z dennej hrubej mzdy 511,30 Sk
vynásobenej priemerným koeficientom odpracovaných dní v mesiaci v roku 2001 21,74 vo
výške 11 116,-- Sk.
Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal
zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť
mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu
zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného
pomeru.
Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho
povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy
zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či
zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok
dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.
Výpoveď z pracovného pomeru, okamžité zrušenie pracovného pomeru alebo zrušenie
pracovného pomeru v skúšobnej dobe sú (aj z pohľadu ustanovenia § 61 Zákonníka práce)
neplatné len vtedy, ak ich neplatnosť bola určená právoplatným rozhodnutím súdu. Náhrada
mzdy, ktorá zamestnancovi patrí podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce, je vyvolaná
tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
zrušením alebo zrušením v skúšobnej dobe prestal v rozpore s ustanovením § 35 ods. 1
písm. a/ Zákonníka práce prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek
tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie
náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať
zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa
pracovnej zmluvy. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa
prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len
vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy.
Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej
pracovnej neschopnosti, karantény alebo z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri
ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy (§ 127 Zákonníka práce), nemá nárok ani na
náhradu mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce.
Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi, ktorý mu oznámil, že trvá na
tom, aby ho ďalej zamestnával, náhradu mzdy až do doby, kedy zamestnancovi umožní
pokračovať v práci, alebo kedy dôjde k platnému rozviazaniu pracovného pomeru (por. § 61
ods. 1, vetu druhú Zákonníka práce). Ustanovenie § 61 Zákonníka práce upravuje práva
a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné
v dôsledku rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením alebo zrušením
v skúšobnej dobe, ktoré učinil zamestnávateľ a jeho platnosť zamestnanec neuznáva (a podal
preto na súd žalobu o určenie jej neplatnosti), a v ktorom panuje (až do rozhodnutia súdu
o žalobe o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru alebo do doby, než dôjde
k platnému rozviazaniu pracovného pomeru inak) neistota, či pracovný pomer skutočne
skončil (podľa zamestnávateľom učineného rozviazania pracovného pomeru), alebo či bude
(môže) pokračovať. V prípade, že zamestnávateľ po právoplatnosti rozhodnutia súdu
o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru neprideľuje v rozpore s ustanovením § 35 ods. 1
písm. a/ Zákonníka práce prácu podľa pracovnej zmluvy, ide o prekážku na strane
zamestnávateľa podľa ustanovenia § 130 ods. 1 Zákonníka práce. Zamestnancovi po dobu, po
ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo
výške priemerného zárobku a túto náhradu nemožno znížiť, poprípade nepriznať, aj keby o to
zamestnávateľ žiadal.
Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa
ustanovenia § 61 ods. 2 zákonníka práce predstavuje z procesného hľadiska obranu proti
žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61
ods. 1 Zákonníka práce. Požiadavka zamestnávateľa, aby zamestnancovi nebola náhrada
mzdy vôbec priznaná, v sebe zahŕňa tiež žiadosť o primerané zníženie náhrady mzdy.
K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka
práce môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dovodiť,
že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce
u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších,
než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju
povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu. Pri rozhodovaní o tom, či na žiadosť
zamestnávateľa zníži, poprípade neprizná zamestnancovi náhradu mzdy za dobu presahujúcu
šesť mesiacov, súd podľa ustanovenia § 61 ods. 2, časti vety za bodkočiarkou, Zákonníka
práce prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým zamestnaný, akú prácu tam
vykonával a akého zárobku dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Významné
pri tom je najmä, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste
dohodnutom pracovnou zmluvou pre výkon práce alebo v mieste, ktoré je možné z hľadiska
daného účelu považovať za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon práce, či
zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať takú prácu, ktorá zodpovedá druhu práce
dohodnutej v pracovnej zmluve, alebo práci, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná,
alebo prácu, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší než v pracovnej zmluve dohodnutý
druh práce, a akú mzdu za vykonanú prácu dosiahol alebo by mohol (keby takú prácu
vykonával) dosiahnuť. Keby sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok nezodpovedajúcich tým, za ktorých by vykonával prácu
u zamestnávateľa v prípade, že by mu prideľoval prácu v súlade s pracovnou zmluvou, nebolo
by z hľadiska daného účelu možné po zamestnancovi spravodlivo požadovať, aby sa po
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru do takejto práce vôbec zapojil; ak tak i napriek
tomu učinil, nemôže to viesť k záveru, že má byť požadovaná náhrada mzdy znížená alebo
dokonca nepriznaná.
Podľa § 275 ods. 1 Zákonníka práce zisťovanie a používanie priemerného zárobku
upravuje osobitný zákon (§ 17 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť
a o priemernom zárobku).
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť
a o priemernom zárobku, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ
z hrubej mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodnom období a z doby
odpracovanej v rozhodnom období.
Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, je
rozhodným obdobím predchádzajúci kalendárny štvrťrok; priemerný zárobok sa zisťuje
k prvému dňu nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
Priemerný zárobok sa pri určení výšky náhrady mzdy poskytovanej zamestnancovi
podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce (alebo podľa ustanovenia § 61 ods. 3
Zákonníka práce) zisťuje ako priemerný hodinový zárobok, poprípade ako priemerný denný
(zmenový) zárobok. Náhrada mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 1 Zákonníka práce (alebo
podľa ustanovenia § 61 ods. 3 Zákonníka práce) sa stanovuje podľa priemerného zárobku
zamestnanca. Zisťovanie a používanie priemerného zárobku upravuje osobitný zákon (por.
§ 275 ods. 1 Zákonníka práce); týmto osobitným zákonom je zákon č. 1/1992 Zb., o mzde,
odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku, v znení neskorších predpisov.
Pri stanovení priemerného zárobku, ako vyplýva z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona
o mzde – majú význam tri základné skutočnosti – rozhodné obdobie, hrubá mzda dosiahnutá
v rozhodnom období a odpracovaná doba v rozhodnom období. Hrubou mzdou dosiahnutou
v rozhodnom období je vždy hrubá mzda zúčtovaná zamestnancovi k výplate v bezprostredne
predchádzajúcom kalendárnom štvrťroku.
Vzhľadom k tomu, že nárok navrhovateľky na náhradu mzdy podľa ustanovenia § 61
ods. 1 Zákonníka práce vznikol 1.8.2001, správne odvolací súd vychádzal zo záveru, že pre
zistenie priemerného zárobku navrhovateľky je rozhodným obdobím predchádzajúci
kalendárny štvrťrok, t.j. doba od 1.4.2001 do 30.6.2001, a že priemerný zárobok je treba zistiť
z hrubej mzdy zúčtovanej navrhovateľke k výplate a podľa doby ňou odpracovanej v tomto
období, ktorým spôsobom postupoval aj znalec, z ktorého záverov vychádzal aj odvolací súd.
Správne preto odvolací súd vyriešil aj žiadosť odporcu na nepriznanie, resp. zníženie náhrady
mzdy navrhovateľke v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce za obdobie po uplynutí šesť
mesiacov, t.j. od 1.2.2002 do 10.5.2004, do právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti
výpovede, na základe ktorej mal skončiť pracovný pomer navrhovateľky u odporcu. Odvolací
súd žiadosť odporcu považoval čiastočne dôvodnou, pretože navrhovateľka bola v rozhodnom
období od 1.2.2002 do 31.1.2003 evidovanou nezamestnanou a rovnako aj v období od
7.6.2003 do 31.8.2003, počas ktorého obdobia jej bola daná len jedna pracovná ponuka, ktorú
nie z vlastnej viny nemohla realizovať. Navrhovateľka u iného zamestnávateľa dosahovala
v období od 1.2.2003 do 31.5.2003 nižší príjem, než aký by dosahovala u odporcu, pokiaľ by
neodmietol jej výkon práce dohodnutej v pracovnej zmluve a odvolací súd správne ustálil, že
za uvedené obdobie navrhovateľke patrí náhrada mzdy, nakoľko do pracovného procesu
u iného zamestnávateľa sa zapojila za nevýhodnejších podmienok, pričom takýto výkon práce
od nej nebolo možné požadovať. Správne postupoval odvolací súd, pokiaľ nepriznal
navrhovateľke náhradu mzdy za obdobia jej práceneschopnosti, nakoľko v tom čase nebola
splnenou podmienka schopnosti navrhovateľky vykonávať prácu pre odporcu. Od 1.9.2003 do
10.5.2004 navrhovateľka dosiahla vyšší príjem u iného zamestnávateľa, než aký by dosiahla
u odporcu, preto správnym je záver, že sa do pracovného procesu zapojila za výhodnejších
podmienok a náhrada mzdy jej za uvedené obdobie nepatrí.
Z uvedeného vyplýva, že správnym bol právny záver odvolacieho súdu o výške
náhrady mzdy a aj o období, kedy navrhovateľke patrí. Preto bol správnym aj záver
odvolacieho súdu o zamietnutí zvyšku návrhu nad prisúdenú náhradu mzdy 8 931,09 eur
s príslušenstvom.
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že právne posúdenie veci odvolacím
súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa, treba považovať za správne.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník nepodal v dovolacom konaní návrh na uloženie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.), preto mu dovolací súd nepriznal náhradu trov dovolacieho konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková