Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)Rozsudok_22CoPr-1-2021.pdf
PDF · 136.74 KB
Case nature
Area
Subarea
22CoPr/1/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: C. Č., U.. XX.XX.XXXX, R. XXX XX D., G. XXXX/X, právne zastúpeného JUDr. Alojzom Naništom, advokátom, so sídlom 080 01 Prešov, Sládkovičova 8, proti žalovanému: Trans Nora s. r. o., IČO: 47 711 221, so sídlom 831 04 Bratislava, Vajnorská 100/B, právne zastúpený: Advokátska kancelária Fabian a Novosad s. r. o., so sídlom 080 01 Prešov, Masarykova 16, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 01.12.2020, č. k. 11Cpr/8/2020-111, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I.
II. Mení rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1.438,79 eura brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:
„I. Súd u r č u j e, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 18. 3. 2020 doručené žalovaným žalobcovi dňa 18. 3. 2020 j e n e p l a t n é.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 2 539,03 eur brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobca m á p r á v o na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom samostatným uznesením.“
2. Citoval ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) a 2, § 79 ods. 4 a 5 a § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce.
3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2019, kde deň nástupu do práce bol určený na deň 01.07.2019 a pracovný pomer bol dohodnutý v zmysle Dohody o zmene pracovnej doby na dobu určitú do 31.12.2020. Zistil, že dňa 18.03.2020
zaslal žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to z dôvodu, že dňa 18.03.2020 závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že odmietol nastúpiť do práce. Žalobca namietal neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Žalovaný reagoval na námietky žalobcu ohľadom neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že túto akceptoval a zároveň mal za to, že pracovný pomer žalobcu so žalovaným trvá doposiaľ. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konkrétnom prípade sa nejedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko žalobca dňa 18.3.2020 nenastúpil do zamestnania a žalovaný ani neskúmal dôvody prečo, hoci žalobca oznámil prokuristovi, že bude práceneschopný a žalovaný napriek tomu uviedol, že dňa 18.3.2020 okamžite končí pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Zároveň súd poukázal na skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru je povinný zamestnávateľ doručiť zamestnancovi do vlastných rúk, pričom v uvedenom prípade sa jednalo o doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru e-mailom. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou týkajúcou sa prejavu odstúpenia od neplatného skončenia pracovného pomeru, kde podľa judikátu ČR R73/96, ak zamestnávateľ neplatne okamžite skončil so svojím zamestnancom pracovný pomer, môže od tohto svojho prejavu odstúpiť so súhlasom zamestnanca alebo ak mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Z listinných dôkazov mal preukázané, že žalobca, resp. právny zástupca žalobcu oznámil žalovanému, že podľa ust. § 77 Zákonníka práce podáva žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru to znamená, že prejav zamestnanca s tým, aby súhlasil s ďalším zamestnávaním nebol zabezpečený prejav vôle zamestnanca ďalej vykonávať prácu u zamestnávateľa - žalovaného. Súd prvej inštancie nemal preukázané špekulatívne konanie zo strany žalobcu v časti uplatnenia nároku na náhradu mzdy. Žalobca postupoval v súlade so zákonom, nakoľko celé konanie zavinil výlučne žalovaný tým, že nebol oboznámený, resp. sa neoboznámil s presným znením Zákonníka práce a nepostupoval v súlade s právnym poriadkom.
4. Súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobcu a priznal náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov v zmysle § 134 Zákonníka práce a to tak, že žalobca mal v mesiaci január 2020 hrubú mzdu 1 147,11 eura za 19 odpracovaných dní, v mesiaci február 2020 mal hrubú mzdu v sume 1.215,30 eura za 20 odpracovaných dní, v mesiaci marec 2020 mal hrubú mzdu 615,46 eura za 12 odpracovaných dní, spolu mal v uvedenom období žalobca príjem 2.978,17 eura za 51 dní, čo predstavuje sumu 58,3954 eura na jeden deň. Pri priemernom počte pracovných dní v kalendárnom mesiaci za rok 2020 - 21,74 dňa x 58,3954 eur/1 deň = 1 269,52 eura x 2 mesiace = 2 539,03 eura. Súd zaviazal žalovaného na náhradu mzdy v sume 2.539,03 eura brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd vychádzal z výpočtu priemernej mesačnej mzdy z predložených výplatných listín jednak zo strany žalobcu a jednak zo strany žalovaného.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z dôvodu, že v konaní bol úspešný.
6. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonnej lehote v zmysle ustanovení § 355 ods. 1 a § 365, ods. 1, písm. b), d), f), a h) CSP. Namietal, že súdom prvej inštancie uvádzaný rozsah vykonania dokazovania na základe listinných dôkazov nekorešponduje s rozsahom listinných dôkazov, ktoré boli predložené stranami sporu, resp. boli zabezpečené súdom prvej inštancie, a ktoré sa skutočne nachádzajú v súdnom spise. Poukázal na to, že súd prvej inštancie mal z výpovede žalobcu za to, že dňa 18.03.2020 tento oznámil prokuristovi žalovaného nástup do karantény z dôvodu COVID-19. Zdôraznil, že napriek tomu, že uvedené skutkové tvrdenie od začiatku popiera, a teda je táto skutočnosť medzi stranami sporná, súd prvej inštancie sa z neznámych dôvodov v tomto smere priklonil na stranu žalobcu bez toho, aby takýto svoj záver náležite odôvodnil vykonanými dôkazmi. Skutočnosti, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie pri rozhodovaní, a to že „Sociálna poisťovňa zaslala diel IIa zamestnávateľovi“, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a žalovaný túto skutočnosť popiera. Namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu skutkovému záveru a v dôsledku toho aj nesprávnemu právnemu posúdeniu, keď konštatoval, že z oznámenia žalobcu (zrejme mal na mysli list právneho zástupcu žalobcu zo dňa 26.03.2020) nevyplýva prejav žalobcu s tým, aby súhlasil s ďalším zamestnávaním a teda nebol zabezpečený prejav vôle zamestnanca ďalej vykonávať prácu u zamestnávateľa - žalovaného. Takýto skutkový záver nemá podľa žalovaného oporu vo vykonanom listinnom dôkaze, kde sám žalobca v liste zo dňa 26.03.2020 uviedol že „...trvá na tom, aby ste ho naďalej zamestnávali a prideľovali mu prácu v súlade s pracovnou zmluvou.“, teda bezprostredne jednoznačne prejavil vôľu byť naďalej zamestnaný a pracovať u žalovaného. Namietal, že súd prvej inštancie sa v rozsudku a v konaní vôbec nevyporiadal
s ich námietkou ohľadom nulitnosti podania žalovaného zo dňa 18.03.2020, kde poukazoval na to, že účinky tohto podania aj vzhľadom na jeho formu doručenia ani nastať nemohli. Taktiež podľa žalovaného súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil námietku ohľadom špekulatívnosti konania žalobcu, ktorý si okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnil aj nárok na náhradu mzdy za obdobie 2 mesiacov podľa § 79 ods. 5 zákonníka práce. Uplatnenie takéhoto práva žalobcu je podľa § 13 ods. 3 zákonníka práce v spojení s § 3 Občianskeho zákonníka v rozpore s dobrými mravmi a z tohto dôvodu takýto výkon práv nemohol požívať právnu ochranu. Súd prvej inštancie taktiež nesprávne aplikoval § 79 ods. 5 Zákonníka práce, kde poukázal na znenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobca mohol v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce pracovať u žalobcu minimálne od 03.04.2020, kedy mu bolo oznámené, že jeho pracovný pomer naďalej trvá, z tohto dôvodu nie je možné požadovať náhradu mzdy podľa § 79 ods. 5 Zákonníka práce po tomto dátume. A napokon namietol, že súd prvej inštancie absolútne nesprávne vypočítal výšku priznaného nároku na náhradu mzdy. Súd nekriticky prijal výpočet uvádzaný žalobcom v žalobe na poslednej strane, pričom nesprávnosť tohto výpočtu žalobcom žalovaný namietal už vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.06.2020, v podaní zo dňa 22.10.2020 a na pojednávaní dňa 24.11.2020. Žalobca a súd prvej inštancie v prvom rade nesprávne pri výpočte určili rozhodujúce obdobie v zmysle § 134 ods. 2 Zákonníka práce, keď pri výpočte vychádzali zo mzdy žalobcu za obdobie mesiacov január - marec 2020. Správne sa má vychádzať z obdobia mesiacov október - december 2019 a mzdy zúčtovanej na výplatu žalobcu v tomto období. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil ním namietanú skutočnosť, že do sumy mzdy pre účely výpočtu priemerného zárobku podľa § 134 zákonníka práce sa nezohľadňujú cestovné náhrady žalobcu. Súd práve naopak tieto náhrady pri výpočte a priznaní náhrady mzdy zohľadňoval. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhol odvolaciemu súdu, aby v súlade s § 389 CSP rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby v súlade s § 388 CSP rozsudok zmenil tak, že vyhovie tomuto odvolaniu v zmysle jeho dôvodov a zároveň prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
7. K odvolaniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Je toho názoru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na ich základe dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec po právnej stránke správne posúdil. K námietke žalovaného o nedostatočnom vykonaní dôkazov konštatoval, že strany sporu na pojednávaniach konaných dňa 16.10 a 24.11.2020 zhodne uviedli, že obsah listinných dôkazov im je známy a nežiadajú ich bližšie oboznámiť. Súd prvej inštancie tak procesne postupoval v súlade s 204 CSP. Zdôraznil, že súd prvej inštancie v bode 3 odôvodnenia rozsudku síce nekonštatuje všetky listinné dôkazy (konštatuje len tie podstatné) nachádzajúce sa v spise, ale uvedenú okolnosť nie je možné posúdiť ako nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv žalovanej strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naviac z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd poukazuje a hodnotí aj listinné dôkazy, ktoré nekonštatuje v bode 3 odôvodnenia. Žalovaná strana odôvodňuje svoje odvolanie aj odvolacím dôvodom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d CSP). Žalovaná strana v odvolaní obsahovo nevymedzuje konkrétne ustanovenia zákona upravujúce konanie, ktoré porušil súd prvej inštancie a tieto porušenia mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa žalujúcej strany z obsahu spisu a ani zo samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie uvedené nevyplýva. Tento žalovanou stranou uplatnený odvolací dôvod je neopodstatnený. Z vykonaného dokazovania je preukázané, že zamestnávateľ nepochybne mal vedomosť o jeho PN, ako aj o tom, že túto mu doručí sociálna poisťovňa. Zároveň mal vedomosť o tom, že sa žalobca vrátil z pracovnej cesty zo zahraničia a ako spoločnosť vykonávajúca nákladnú cestnú dopravu vozidlami vedela o opatreniach prijatých Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v súvislosti s COVID-19. Zároveň pred e-mailom zo dňa 18.03.2020 prebehlo v tento deň odovzdanie motorového vozidla na pokyn zamestnávateľa a pri tomto odovzdávaní osobne uviedol, že ide do karantény. S tým súvisí aj záver súdu uvedený v bode 7 odôvodnenia rozsudku. Skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, zodpovedajú vykonaným dôkazom a niet medzi nimi logický rozpor. K námietke žalovanej strany tykajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia ohľadne neprejavenia vôle žalobcu ďalej vykonávať prácu pre žalovaného uviedol, že súd je viazaný petitom žaloby. Z ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce možno vyvodiť, že je právom zamestnanca trvať resp. netrvať na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Žalobca vzhľadom na nekorektný postoj žalovaného netrval na ďalšom zamestnávaní a tomu zodpovedala aj podaná žaloba. Mal za to, že ak žalovaná strana sama uznala, ako to konštatuje súd v bode 15 odôvodnenia rozsudku, že „ avšak aj sám žalovaný uviedol, že v uvedenom prípade sa takisto stotožňuje s tým že sa jedná o neplatné skončenie pracovného pomeru“, potom samotná táto skutočnosť bola dôvodom na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tvrdil, že žalovaná strana doposiaľ nepreukázala, a ani to netvrdí, aby odstúpenie
od okamžitého skončenia pracovného pomeru doručila do vlastných rúk žalobcovi (§ 38 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce). Žalobca zásadne odmietol argumentáciu žalovanej, že koná špekulatívne a tým, že žiada náhradu mzdy za dva mesiace, vykonáva právo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná strana bez dôvodu, v čase keď bol žalobca práceneschopný, doslova „z hodiny na hodinu“ ho „vykopla“ z práce spôsobom, ktorý bol v zásadnom rozpore so zákonom. Žalobca napriek tomu, že bol konaním žalovanej strany vystavený ťažkej pracovnej a sociálnej neistote postupoval a postupuje v súlade so zákonom. Vo vzťahu k odvolacej námietke k spôsobu výpočtu náhrady mzdy žalobca poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch 17 až 21 rozsudku. Vzhľadom na uvedené žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a priznať žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. K vyjadreniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Uviedol, že z pohľadu žalovanej strany pôsobí rozsudok zmätočne, keďže súd výroky rozsudku zakladá na skutkovom stave vyplývajúcom okrem iného z listinných dôkazov špecifikovaných v bode 3. odôvodnenia rozsudku a na druhej strane v tomto „výpočte“ listinných dôkazov neuvádza všetky relevantné listinné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, ktoré mali resp. mohli mať podstatný význam pre rozhodnutie v merite veci. Nie je mu zrejmé ako sa súd vysporiadal s listinnými dôkazmi, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenia. Žalobca sa vo vyjadrení snaží logicky zdôvodniť nesprávne zistený skutkový stav Okresným súdom o údajnom informovaní žalovaného o skutočných dôvodoch práceneschopnosti žalobcu, ktorú stroho oznámil žalobca emailom zo dňa 18.03.2020. V tomto smere poukázal na skutočnosť, že je nelogické, aby ak aj žalobca chcel čestne nastúpiť na PN z dôvodu karanténneho opatrenia, aby sa ešte dňa 18.03.2020 stretával so žalovaným, keď už v tento deň resp. od 17.03.2020 po príchode na Slovensko mal podľa jeho tvrdení dodržiavať sprísnený režim karantény podľa opatrení platných v tom čase. Skutočnosť, aby žalovanému bola zo strany Sociálnej poisťovne poskytnutá informácia o dôvode práceneschopnosti žalobcu nebola v konaní preukázaná a žalovaný túto od začiatku popiera. Uviedol, že aj keď opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 18.03.2020 zn. OLP/2640/2020 vstúpilo do účinnosti od 19.03.2020, toto opatrenie rušilo predošlé opatrenie Úradu verejného zdravotníctva SR zo dňa 12.03.2020 zn. OLP/2567/2020 v tom rozsahu, že na žalovaného sa povinná karanténna nevzťahovala. Aj z tohto dôvodu nemusel žalobca nastupovať do izolácie v dôsledku karanténneho opatrenia, keďže v ten deň už bolo zrejmé (18.03.2020), že sa naň táto povinnosť nebude vzťahovať od 19.03.2020. Poukázal aj na skutočnosť, že to bol práve sám žalobca, ktorý v liste zo dňa 26.03.2020 prejavil vôľu pracovať naďalej u žalovaného. Aj vzhľadom na túto skutočnosť boli splnené podmienky na to, aby žalovaný mohol urobiť právny úkon smerujúci k odvolaniu skoršieho prejavu vôle - okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu. Keďže žalobca kontaktoval žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 26.03.2020, reagoval na tento list žalovaný taktiež listom prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 02.04.2020, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 03.04.2020. Túto skutočnosť potvrdzuje aj listinný dôkaz nachádzajúci sa v súdnom spise. Z tohto dôvodu je potrebné považovať tento dátum, a teda 03.04.2020 za dátum, kedy sa žalobca dozvedel o skutočnosti, že žalovaný vyhovel jeho požiadavke naďalej u žalovaného pracovať. K forme doručenia písomného prejavu odstúpenia od okamžitého skončenia pracovného pomeru poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 24.07.2020 (doručené súdu dňa 27.07.2020), v ktorom sa k spôsobu doručenia odstúpenia od okamžitého skončenia pracovného pomeru vyjadril. V konaní a v odvolaní poukázal na rozhodnutie ČR R73/96 a rovnako tak na odborný právny názor prof. JUDr. Heleny Barancovej, s ktorým sa stotožňuje. Nepresvedčivo ba až priam neuveriteľne vyznieva podľa žalovaného tvrdenie žalobcu, že bol po 18.03.2020 vystavený „ťažkej pracovnej a sociálnej neistote“. Žalobca po 18.03.2020 poberal nemocenské dávky a napriek vôli žalovaného uznať jeho námietku neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a zamestnávať ho naďalej, nastúpil ihneď po ukončení PN od 06.04.2020 do pracovného pomeru s iným zamestnávateľom. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu poukázal iba na odôvodnenie výpočtu výšky priznaného nároku na náhradu mzdy, z ktorého vychádzal súd prvej inštancie. Odvolaním žalovaný spochybnil spôsob tohto výpočtu do takej miery, že odôvodnenie a výrok rozsudku v tomto smere nemôžu obstáť ako vecne správne. Vo zvyšku odkázal na obsah odvolania, ako aj na jeho prostriedky procesnej obrany v doterajšom konaní.
9. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že v žalobe obsahovo určito a jazykovo zrozumiteľne vymedzil svoje subjektívne právo, ktorého ochranu žiadal podanou žalobou. Súd prvej inštancie vo vzťahu k predmetu konania vykonaným dokazovaním „získal odpovede na otázky čo bolo“, resp. ako v posudzovanej veci žalovaný postupoval a zároveň právne uzavrel „ako to malo byť“, keď žalobe vyhovel. Žalovaný pri okamžitom skončení pracovného pomeru nepostupoval v súlade so
zákonom a v podstate porušil všetko, čo sa porušiť dalo. Podľa žalobcu podstata argumentácie žalovanej strany spočíva v polemike so skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a s hodnotením vykonaných dôkazov a nie je v príčinnej súvislosti s predmetom sporu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I.ÚS 97/97). Vzhľadom na uvedené žalobca nepovažuje za potrebné opätovne polemizovať zo skutkovými námietkami žalovanej strany, resp. s ich interpretáciou, akú ponúka žalovaná strana.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (citované z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu.
13. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5.
14. Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. Nedodržanie týchto náležitostí má za následok neplatnosť právneho úkonu.
15. Podľa § 74 Zákonníka práce, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
16. Jedným z taxatívne vymedzených dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru je závažné porušenie pracovnej disciplíny. Naplnenie tejto skutkovej podstaty najčastejšie súvisí so zavineným porušením pracovnej disciplíny, základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ust. § 81 Zákonníka práce. Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na rozviazanie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.
17. Nebolo sporné, že žalobca ako zamestnanec a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili dňa 27.06.2019 pracovnú zmluvu s dohodnutým druhom práce: vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy s
miestom výkonu práce: E. s tým, že pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.07.2019 do 31.12.2019. Dňa 31.12.2019 uzavrel žalovaný so žalobcom Dohodu o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 27.6.2019 tak, že sa pracovný pomer dohodol na dobu určitú do 31.12.2020 s účinnosťou od 01.01.2020.
18. V konaní sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18.03.2020 dané žalovaným je neplatné a náhrady mzdy vo výške 2.539,03 eura za výpovednú dobu 2 mesiacov. Žalovaný okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom v liste zo dňa 18.0.2017 vymedzil tým, že žalobca závažne porušil pracovnú disciplínu, keď odmietol nastúpiť do prace, pričom odkázal na platný pracovný poriadok účinný od 01.01.2019, ktorý považuje tento skutok za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalobca listom zo dňa 26.03.2020 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné a preto podá žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vo vyjadrení zo dňa 02.04.2020 adresovanom právnemu zástupcovi žalobcu žalovaný akceptoval námietku žalobcu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a bol toho názoru, že pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.06.2019 v spojení s Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2019 trvá naďalej.
19. V posudzovanej veci súd prvej inštancie skúmal, či v danej veci boli dodržané formálne podmienky pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolací súd v danej veci zdieľa názor súdu prvej inštancie, že nebola splnená podmienka doručenia písomného okamžitého skončenia pracovného pomeru do vlastných rúk žalobcu. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, taktiež nebolo dodržané ustanovenie Zákonníka práce o povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať okamžité skončenie pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, čo zákon sankcionuje neplatnosťou takéhoto právneho úkonu.
20. Spornou otázkou bolo, či žalovaný mohol ,,odvolať“ okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18.03.2020 prostredníctvom svojho listu zo dňa 02.04.2020, ktorý adresoval žalobcovi. V uvedenom liste žalovaný v reakcii na námietku žalobcu o neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru oznámil žalobcovi, že túto námietku, ohľadom neplatnosti akceptuje a je toho názoru, že pracovný pomer trvá doposiaľ.
21. Odvolací súd považoval výrok rozsudku súdu prvej inštancie o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru za vecne správny, no nestotožnil sa s odkazom súdu prvej inštancie na judikát ČR 73/96, podľa ktorého, ak zamestnávateľ neplatne okamžite skončil so svojím zamestnancom pracovný pomer, môže od tohto svojho prejavu odstúpiť so súhlasom zamestnanca alebo ak mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával. Pri zodpovedaní tejto otázky sa odvolací súd priklonil k právnemu záveru, ktorý vyslovil Najvyšší súd SR vo svojom uznesení zo dňa 30.01.2014, sp. zn. 1Cdo/60/2012, keď konštatoval : ...,,účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru nastávajú tým dňom, kedy písomný prejav o okamžitom skončení pracovného pomeru bol druhému účastníkovi doručený. Deň skončenia pracovného pomeru je takto určený zo zákona. Zákonná úprava Zákonníka práce nepripúšťa, aby po prejave vôle zamestnávateľa v zmysle § 68, 70 pracovný pomer ďalej trval. Zhodný názor vyslovil už najvyšší súd v judikatúre pod R 14/1972, vo vzťahu k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru upraveného v zák. č. 65/1965 Zb. Uvedené rozhodnutie je naďalej použiteľné, pre zhodnosť pôvodnej i súčasnej právnej úpravy. Rozhodovacia prax súdov je jednotná aj v otázke nevyhnutnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Absencia kladného rozhodnutia vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ku ktorému došlo niektorým zo spôsobov, vypočítaných v ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce spôsobuje, že aj neplatný právny úkon spôsobuje zánik pracovného pomeru. Pri výpovedi Zákonník práce upravuje možnosť (§ 61ods. 4), aby výpoveď stratila svoje účinky spočívajúce v skončení pracovného pomeru, odvolaním výpovede za predpokladu, že s tým súhlasí druhý účastník, a to v písomnej forme. Pri okamžitom skončení pracovného pomeru, túto možnosť Zákonník práce neupravuje. V tomto prípade k zániku pracovného pomeru dochádza okamihom doručenia prejavu vôle druhého účastníka, keďže zákon nestanovuje výpovednú dobu ( rozdiel od výpovede, kde plynie výpovedná doba). Strata účinkov okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto nemôže nastať inak, ako len právoplatným súdnym rozhodnutím, ktorým bola určená neplatnosť daného prejavu vôle. Autonómna vôľa zamestnávateľa a zamestnanca naďalej zotrvať v pracovnom právnom vzťahu za nezmenených podmienok sa môže maximálne prejaviť v dohode o sporných nárokoch (§ 32) uzavretej v priebehu súdneho konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorej sa dohodnú, že pracovný pomer
po doručení prejavu vôle trval a bude trvať aj naďalej. Inštitút okamžitého skončenia pracovného pomeru je výnimočným inštitútom, spôsobujúcim zánik pracovného pomeru. Podstatné náležitosti tohto jednostranného právneho úkonu upravuje Zákonník práce. Ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce síce zakotvuje subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo všeobecnosti, teda aj na interpretáciu prejavov vôle zmluvných strán v pracovnoprávnych vzťahoch. Neexistujúcu právnu úpravu, týkajúcu sa podmienok, za ktorých môže dôjsť k odvolaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru však nemožno nahradiť výkladom cez zmluvnú voľnosť strán. Nepripúšťa to práve výnimočnosť tohto právneho inštitútu, ktorý najvýraznejšie zasahuje do pracovnoprávneho vzťahu. Týmto sa najvyšší súd odklonil od rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/67/1996 z 30.09.1996. Právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom je preto nesprávne; odkaz na § 79 ods. 1 Zákonníka práce nenáležitý. Oznámenie zamestnávateľovi, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní má právny význam len pre určenie, od kedy sa má zamestnancovi priznať náhrada mzdy.
22. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že ustanovenia Zákonníka práce upravujúce okamžité skončenie pracovného pomeru nedávajú možnosť jeho odvolania, a to ani so súhlasom účastníka, ktorému bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené. Vychádzajúc zo samotného znenia listu žalovaného zo dňa 2.4.2020 adresovaného žalobcovi, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že akceptoval námietku žalobcu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a bol toho názoru, že pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 27.06.2019 v spojení s Dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2019 trvá doposiaľ, tento nie je možné považovať za odvolanie rozviazania pracovného pomeru.
23. V čl. 2 základných zásad Zákonníka práce je garantovaná ochrana dobrých mravov v pracovnoprávnych vzťahoch. Konanie subjektu pracovnoprávnych vzťahov, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, nepožíva právnu ochranu, a teda je neplatné. Uvedené právne záväzné pravidlo je možné použiť nielen vtedy, ak by konanie subjektu bolo v rozpore so všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom (išlo by prioritne o neplatnosť právneho úkonu pre jeho rozpor so všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom alebo pre obchádzanie všeobecne záväzného pracovnoprávneho predpisu), ale toto pravidlo ochrany dobrých mravov je možné použiť aj v prípade, ak by konanie subjektu síce bolo v súlade so všeobecne záväzným pracovnoprávnym predpisom, bolo by však v rozpore s dobrými mravmi. Takisto aj spôsob, akým subjekt pracovnoprávnych vzťahov realizuje výkon svojho práva, nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pretože v opačnom prípade by takýto výkon práva nepožíval právnu ochranu a veriteľ (t.j. nositeľ práva) by sa svojho práva nemohol domôcť spôsobom odporujúcim dobrým mravom.
24. Podľa § 13 ods. 3 Zákonníka práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu, návrh na začatie trestného stíhania alebo iné oznámenie o kriminalite alebo inej protispoločenskej činnosti .
25. V tomto ustanovení je obsiahnutá ochrana pred konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Práva, ktoré sa vykonávajú spôsobom rozporným s dobrými mravmi, nepožívajú právnu ochranu. Inými slovami, právnu ochranu požíva len taký výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, ktorý je v súlade s dobrými mravmi. Zároveň sa účastníkom pracovnoprávnych vzťahov výslovne zakazuje, aby práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zneužívali na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo na škodu spoluzamestnancov.
26. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nevyhodnotil konanie resp. výkon práv a povinností žalobcu v súvislosti s uplatnením nároku na náhradu mzdy ako rozporné s dobrými mravmi, nakoľko bolo len reakciou na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany svojho zamestnávateľa, a pochybnosti o jeho platnosti, keď sa javilo, že jeho zamestnávateľ nedodržal formálne náležitosti tohto právneho úkonu podľa ustanovení Zákonníka práca. Takto žalovaný ako zamestnávateľ svojím konaním dostal svojho zamestnanca, zároveň živiteľa rodiny do neistoty existencie pracovného pomeru. Z tohto pohľadu nemožno pričítať žalobcovi za vinu jeho rozporuplné konanie, keď najprv trval na pracovnom pomere so žalovaným, no neskôr svoj názor zmenil a už na ňom netrval a zamestnal sa u ďalšieho zamestnávateľa, keď stratil voči svojmu predchádzajúcemu zamestnávateľovi, teda žalovanému dôveru.
27. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
28. Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
29. Podľa § 79 ods. 5 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 4 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
30. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len „priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4 poslednej vety, sa započítava do obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
31. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
32. Základným a rozhodujúcim predpokladom vzniku nároku zamestnanca na náhradu mzdy v súvislosti so skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je neplatnosť tohto skončenia pracovného pomeru, ktorá neplatnosť musí byť určená rozhodnutím súdu. Právna úprava pri týchto nárokoch je rozdielna podľa toho, či zamestnanec trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.
33. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca netrval na tom, aby ho žalovaný ako zamestnávateľ naďalej zamestnával, o čom svedčí už minimálne tá skutočnosť, že uzatvoril nový pracovný pomer a vykonával prácu u nového zamestnávateľa, čím deklaroval svoj nezáujem zotrvať v pracovnom pomere so žalovaným. Z výpisu Sociálnej poisťovne zo dňa 07.04.2020 nepochybne vyplýva, že žalobca bol registrovaný u nového zamestnávateľa V. s.r.o. od 06.04.2020, t.j. v krátkom časovom odstupe od neplatného skončenia pracovného pomeru. Je síce pravdou, že žalobca vo svojom liste zo dňa 26.03.2019 adresovanému žalovanému trval na tom, aby ho žalovaný aj naďalej zamestnával, no pre účely posúdenia vôle zamestnanca zotrvať v pracovnom pomere po neplatnom skončení pracovnom pomeru je v tomto prípade potrebné v konečnom dôsledku prihliadnuť na jeho žalobný prejav, podľa ktorého žalobca netrvá na tom, aby ho žalovaný naďalej zamestnával. Je právom zamestnanca trvať resp. netrvať na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce za dôvodnú.
34. Ustanovenie § 79 ods. 4 Zákonníka práce upravuje skončenie pracovného pomeru v dôsledku zákonom ustanovenej nevyvrátiteľnej domnienky, kedy platí, že sa pracovný pomer skončí dohodou. Predpokladom skončenia pracovného pomeru dohodou použitím fikcie je, že zamestnávateľ skončil neplatne pracovný pomer, že zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával a že sa zamestnanec so zamestnávateľom nedohodnú inak. Ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite (v skúšobnej dobe), pracovný pomer skončí dohodou dňom, keď sa mal týmto zrušovacím
prejavom skončiť. V takomto prípade zamestnancovi patrí náhrada mzdy za dobu dvoch mesiacov. Určujúcim predpokladom vzniku tohto nároku je skutočnosť, že zamestnanec skončil pracovný pomer dohodou podľa § 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce. Náhrada mzdy má v tomto prípade satisfakčnú povahu a súčasne plní funkciu sankcie vo vzťahu k zamestnávateľovi. Nejde o ekvivalent mzdy, preto zníženie náhrady mzdy, prípadne jej nepriznanie neprichádza do úvahy.
35. V posudzovanej veci bolo určené, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné, žalobca netrval na tom, aby ho žalovaný ďalej zamestnával a že sa na skončení pracovného pomeru nedohodli inak. Sú splnené všetky zákonné predpoklady skončenia pracovného pomeru dohodou za použitia fikcie v zmysle § 79 ods. 4 písm. b) Zákonníka práce, a teda že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončil dohodou dňom 18.03.2020. Keďže určujúcim predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 5 Zákonníka práce je skutočnosť, že zamestnanec skončil pracovný pomer dohodou podľa § 79 ods. 4 písm. b/ Zákonníka práce, čo bolo v danej veci splnené, patrí žalobcovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
36. Odvolací súd prisvedčil odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom výpočte výšky priznaného nároku na náhradu mzdy. Výpočet priemerného zárobku sa riadi ust. § 134 Zákonníka práce. Priemerný zárobok zisťuje zamestnávateľ zo mzdy (§ 118) zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Rozhodujúce obdobie sa určí ako kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje (respektíve v ktorom sa použije) priemerný zárobok. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd vychádzal z toho, že rozhodujúcim obdobím pre zistenie priemerného zárobku žalobcu je kalendárny štvrťrok október, november a december 2019 (predchádzajúci štvrťrok pred okamžitým skončením pracovného pomeru 18.03.2020).
37. Listinnými dôkazmi na č.l. 86 a 87 (výplatné lístky žalobcu) bolo preukázané, že v mesiaci október 2019 odpracoval žalobca 23 dní/184 hodín a dosiahol hrubú mzdu vo výške 728 eur, za mesiac november odpracoval žalobca 21 dní/160 hodín a dosiahol hrubú mzdu 728 eur a za mesiac december 2019 odpracoval 22 dní/152 hodín a dosiahol hrubú mzdu vo výške 728 eur. Tieto tri mesiace predstavujú rozhodujúce obdobie, ktoré sa určilo ako kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Spolu mal v uvedenom období žalobca príjem 2.184 eur za 66 dní, čo predstavuje sumu 33,0909 eura na jeden deň. Pri priemernom počte pracovných dní v kalendárnom mesiaci za rok 2020 - 21,74 dňa x 33,0909 eura/1 deň = 719,3963 eura x 2 mesiace = 1.438,79 eura.
38. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP a vo výroku II. zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov vo výške 1.438,79 eura brutto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom zároveň v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
39. Nakoľko došlo ku zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd rozhodoval o trovách odvolacieho aj prvoinštančného konania podľa § 396 ods. 2 CSP a § 255 ods. 1 CSP a 262 ods. 1 CSP. V danej veci je potrebné zohľadniť to, že žalobca jednak požadoval určiť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a jednak žiadal priznať náhradu mzdy. V nároku o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bol plne úspešný žalobca, keď bolo rozhodnuté, že okamžité skončenie bolo neplatné, a preto mu v tejto časti prináleží náhrada trov konania v rozsahu 100 %. V nároku na náhradu mzdy žalobca požadoval priznať náhradu v sume 2.539,03 eura mesačne v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom mu bola priznaná náhrada mzdy v sume 1.438,79 eura. V tomto nároku bol tak žalobca úspešný vo výške 56,66 % a neúspešný 43,34 %, teda jeho čistý úspech predstavuje 13,22 %. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde, od ktorého sa potom odvodzujú aj jeho prípadné ďalšie (peňažné) nároky s tým súvisiace. Keďže žalobca bol úspešný čo do právneho základu, t.j. čo do určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vznikol mu v tomto prípade zákonný nárok na náhradu mzdy za výpovednú dobu 2 mesiacov s tým, že rozhodnutie o výške jeho nároku na náhradu mzdy záviselo od úvahy súdu, ktorý posúdil v tejto časti dôvodnosť ním uplatňovaného nároku na náhradu mzdy čo do jeho výšky na základe konkrétnych skutkových zistení, týkajúcich sa danej veci. Možno tak uzavrieť, že žalobca mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade závisela výlučne od úvahy súdu, preto zamietnutie žaloby v časti náhrady mzdy nebolo prejavom procesného úspechu žalovaného,
ale dôsledkom úvahy súdu. Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné úspech strán sporu posudzovať samostatne vo vzťahu k určeniu neplatnosti skončenia pracovného pomeru 100 % a vo vzťahu k určeniu výšky nároku na náhradu mzdy vo výške 100 % a to k celkovému úspechu žalobcu voči žalovanému v tomto konaní 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.
40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).